znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 434/08-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť R. M., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   č. k. 1 Tpo 6/2008-26 z 11. februára 2008, a takto

r o z h o d o l :

1.   Krajský   súd   v Žiline   uznesením   č.   k.   1   Tpo   6/2008-26   z 11.   februára   2008 p o r u š i l základné právo R. M. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej   republiky   a na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky.

2. R. M. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Krajský súd v Žiline p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.   R.   M. p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   v sume   356,40 €   (slovom tristopäťdesiatšesť   eur   a štyridsať   centov),   ktoré   j e   Krajský   súd   v Žiline p o v i n n ý zaplatiť na účet advokátky JUDr. T. P., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. II. ÚS 434/08 z 27. novembra 2008 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť R. M., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci ochrany základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v rozsahu,   v akom   sťažovateľ   namietol   ich porušenie   rozhodnutím   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   1   Tpo 6/2008-26 z 11. februára 2008.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že   uznesením   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 29/08 z 25. januára 2008 bol vzatý do väzby s tým, že väzba začala plynúť od 22. januára 2008. Pri výsluchu požiadal o ustanovenie obhajcu vzhľadom na to, že bol vzatý do väzby. Obhajkyňa mu bola ustanovená okresným súdom až opatrením z 28. januára 2008. Uvedené uznesenie bolo obhajkyni doručené 4. februára 2008. Proti uzneseniu   okresného   súdu   podal   sám   sťažovateľ   sťažnosť   v ústave   na   výkon   väzby 29. januára 2008. Krajský súd uznesením č. k. 1 Top 6/2008-26 z 11. februára 2008 na neverejnom zasadnutí rozhodol o jeho sťažnosti tak, že ju zamietol z toho dôvodu, že ju podal oneskorene.

Keďže   opatrenie   okresného   súdu   obhajkyni   na jeho   obhajobu   bolo   dourčené   až 4. februára 2008, nemohla byť prítomná na výsluchu a rozhodnutí o jeho vzatí do väzby

25. januára 2008, čo považuje za porušenie svojich práv, pretože dôvod nutnej obhajoby vznikol už v uvedený deň – 25. januára 2008. Lehota na podanie sťažnosti mu plynula, podobne ako obhajkyni 5. februára 2008 (keď jej bolo doručené uznesenie o jej ustanovení za   obhajkyňu   4.   februára   2008)   a posledný   deň   na   podanie   opravného   prostriedku   bol 7. február 2008. Za tých okolností bolo rozhodnutie krajského súdu v rozpore so zákonom, keď uviedol, že posledným dňom na podanie sťažnosti bol 28. január 2008.

Sťažovateľ doplnil sťažnosť, ktorá bola ústavnému súdu doručená 27. mája 2008 tak, že žiadal, aby ústavný súd vyniesol rozhodnutie, ktorým zruší uznesenie krajského súdu z 11. februára 2008 a prikáže okamžité prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu, pretože krajský súd odmietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby.

Sťažovateľ   4.   augusta   2008   doručil   ústavnému   súdu   ďalšie   doplnenie   sťažnosti, v ktorom uviedol, že uznesením okresného súdu pod sp. zn. 0 Tp 29/2008 z 24. júna 2008 bol   prepustený   z väzby na slobodu,   preto   vzal späť svoj   návrh   týkajúci   sa   rozhodnutia o prepustení z väzby.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:„1. Základné právo R. M. na osobnú slobodu priznané čl. 17 ods. 1, 2, 5 Ústavy SR a na   spravodlivý   proces   priznané   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   uznesením   Krajského   súdu v Žiline č. k. 1 Tpo/6/2008-26 z 11. 02 2008 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 1 Tpo/6/2008 -26 z 11. 02. 2008 sa zrušuje a ukladá Krajskému súdu v Žiline, aby vo veci konal a rozhodol.

3. R. M. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk..., ktoré je Krajský súd v Žiline povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Žiline je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania R. M. na účet právnej zástupkyni JUDr. T. P., vedený v S., a. s... tak ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu SR.“

Sťažovateľ a ani krajský súd nežiadali vo veci ústne pojednávanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku l, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Ústavný súd z obsahu zápisnice o výsluchu obvineného z 25. januára 2008 sp. zn. 0 Tp 29/2008 zistil, že sťažovateľ po vyhlásení uznesenia o vzatí do väzby a po poučení o opravnom   prostriedku   uviedol,   že „si   nechám   čas   na   rozmyslenie“,   či   podá   opravný prostriedok.

Okresný súd opatrením sp. zn. 0 Tp 29/2008 z 28. januára 2008 ustanovil podľa § 40 ods. 1 Trestného poriadku sťažovateľovi obhajkyňu JUDr. E. L. Predmetné opatrenie bolo obhajkyni   doručené   1.   februára   2008.   Uznesenie   okresného   súdu   o vzatí   do   väzby sťažovateľa bolo ustanovenej obhajkyni doručené 4. februára 2008.

Proti   uzneseniu okresného súdu   sp. zn. 0 Tp 29/2008 z 25. januára 2008 o vzatí sťažovateľa do väzby podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú odovzdal na prepravu u riaditeľa Ústavu na výkon väzby v Ž. 29. januára 2008. Podľa prezenčnej pečiatky okresného súdu táto sťažnosť bola okresnému súdu doručená 1. februára 2008.

O podanej   sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   na   neverejnom   zasadnutí 11. februára 2008 uznesením sp. zn. 1 Tpo 6/2008 tak, že podľa § 193 ods. 1 písm. b) Trestného   poriadku   sťažnosť   zamieta.   Z obsahu   citovaného   uznesenia   krajského   súdu ústavný   súd   zistil,   že   krajský   súd   podanú   sťažnosť   zamietol   z formálneho   dôvodu   ako podanú   oneskorene,   pričom   už   neskúmal   vecnú   stránku   napadnutého   uznesenia.   Podľa názoru   krajského   súdu   sťažovateľovi   uplynula   trojdňová   lehota   na   podanie   sťažnosti 28. januára 2008, pričom sťažovateľ podal sťažnosť až 29. januára 2008.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   vyplýva,   že   rozhodnutím   krajského   súdu   bolo porušené jeho

- základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy,

- základné právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

1. Základné právo na osobnú slobodu

Sťažovateľ dôvodnosť namietaného porušenia práva na osobnú slobodu skutkovo dôvodil tým, že sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby podal 29. januára 2008,   pričom   krajský   súd,   ktorý   rozhodoval   o podanej   sťažnosti,   ju   zamietol s odôvodnením, že bola podaná oneskorene, pretože zákonná trojdňová lehota mala uplynúť už 28. januára 2008.

Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že v posudzovanom prípade bolo sťažovateľovi oznámené uznesenie o vzatí do väzby jeho vyhlásením 25. januára 2008, avšak ustanovenej obhajkyni   bolo   oznámené   až   doručením   uznesenia   o vzatí   do   väzby   4.   februára   2008. Obhajkyňa   sťažovateľa   teda   bola   ustanovená   až   po   rozhodnutí   sudkyne   pre   prípravné konanie o vzatí do väzby, z čoho vyplýva, že nemohla byť prítomná pri vyhlásení uznesenia o vzatí do väzby.

Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že podľa ustanovenia § 187 ods. 1 druhej vety Trestného   poriadku   začala   plynúť   lehota   na   podanie   sťažnosti   jemu   aj   jeho   obhajkyni 5. februára 2008, pričom posledný deň lehoty na podanie opravného prostriedku pripadol na 7. február 2008. Na základe uvedeného sťažovateľ dôvodí, že krajský súd si nesprávne vyložil ustanovenie § 185 ods. 1 druhej vety Trestného poriadku, keď dospel k záveru, že posledným dňom podania sťažnosti bol 28. január 2008. Na základe uvedeného sťažovateľ právne uzatvára, že rozhodnutie krajského súdu je nezákonné, keď zamietol jeho sťažnosť ako   podanú   oneskorene,   a bol   nesprávny   aj   jeho   postup,   keď   neskúmal   správnosť napadnutého uznesenia z inej stránky, ako mu to ukladá ustanovenie § 192 ods. 1 Trestného poriadku.

Zákonná   úprava   vzťahujúca   sa   na   posudzovanú   vec   je   obsiahnutá   v zákone č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov.

V zmysle ustanovenia   §   179 ods.   1 Trestného   poriadku uznesenie   treba oznámiť osobe,   ktorej   sa   priamo   týka,   ako   aj   osobe,   ktorá   naň   dala   svojím   návrhom   podnet; uznesenie súdu sa oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho, komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia.

V zmysle ustanovenia § 179 ods. 3 druhej vety Trestného poriadku ak je obvinený vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave, treba uznesenie, proti ktorému je prípustná sťažnosť, oznámiť obvinením a jeho obhajcovi aj vtedy, ak obvinený nemá obmedzenú spôsobilosť na právne úkony.

V zmysle ustanovenia § 187 ods. 1 Trestného poriadku sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou sťažnosti proti uzneseniu o nevzatí do väzby. Ak sa uznesenie oznamuje tak obvinenému, ako aj jeho zákonnému zástupcovi alebo obhajcovi, plynie lehota od toho oznámenia, ktoré bolo vykonané najneskoršie.

Ústavný súd v súvislosti s uvedeným ustanovením § 179 ods. 3 Trestného poriadku považuje za potrebné zdôrazniť, že zákonodarca mu nepriznáva autonómny obsah, ale je ho nutné vyhľadať v kontexte s ustanovením § 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, ktoré považuje procesnú situáciu vzniknutú rozhodovaním súdu o vzatí obvineného do väzby za tak vážnu, že obhajoba obvineného musí byť zabezpečená prostredníctvom obhajcu, a to bez ohľadu na stanovisko obvineného.

Zákonodarca   v citovanom   ustanovení   vidí   naplnenie   zmyslu,   podstaty   a účelu inštitútu   povinnej   obhajoby.   Na   takto   priznané   právo   obvineného   musia   orgány   činné v trestnom konaní a súdy prihliadať pri svojom rozhodovaní.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že neustanovenie obhajcu obvinenému ihneď potom, ako bol uznesením okresného súdu vzatý do väzby, vo svojich dôsledkoch zakladá porušenie práva sťažovateľa na obhajobu. Zákonne a aj ústavne je preto neakceptovateľné, ak sťažovateľ v období od 25. januára 2008, keď bol rozhodnutím sudkyne pre prípravné konanie   vzatý   do   väzby,   do   28.   januára   2008,   keď   mu   bola   opatrením   ustanovená obhajkyňa, nemal obhajcu, aj keď ho mať musel.

V tejto súvislosti treba uviesť, že rozhodnutím krajského súdu o podanej sťažnosti bol porušený zákon, keď tento si nesprávne vyložil ustanovenie § 187 ods. 1 Trestného poriadku. V zmysle ustanovenia § 179 ods. 3 Trestného poriadku sa uznesenie o vzatí do väzby oznamuje tak obvinenému, ako aj jeho obhajcovi. V zmysle ustanovenia § 187 ods. 1 prvej vety Trestného poriadku lehota na podanie sťažnosti je trojdňová tak pre obvineného, ako aj pre jeho obhajcu, pričom v zmysle ustanovenia § 187 ods. 1 druhej vety Trestného poriadku   táto   lehota   plynie   od   toho   oznámenia,   ktoré   bolo   vykonané   neskoršie. V posudzovanej   veci   lehota   na   podanie   sťažnosti   u obvineného   začala   plynúť 25. januára 2008, keď mu bolo oznámené uznesenie okresného súdu, že ho berie do väzby. Koniec   trojdňovej   lehoty   pripadol   na   28.   január   2008.   Uznesenie   o vzatí   do   väzby obvineného   bolo   oznámené   jeho   obhajkyni   1.   februára   2008,   a to   jeho   doručením. Trojdňová lehota obhajkyni uplynula 4. februára 2008. Je síce pravda, že obvinený podal sťažnosť až 29. januára 2008, teda deň potom, ako mu uplynula trojdňová lehota, ktorá pripadla naňho, avšak s poukazom na ustanovenie § 187 ods. 1 Trestného poriadku nemôže obvinenému uplynúť skôr, ako uplynie lehota na podanie sťažnosti jeho obhajcovi. Keďže jeho obhajkyni pripadol koniec lehoty na podanie sťažnosti na 4. február 2008, nemohla preto obvinenému márne uplynúť lehota na podanie sťažnosti už 28. januára 2008.

Neoznámenie uznesenia okresného súdu o vzatí do väzby obvineného jeho obhajcovi do uplynutia lehoty na podanie sťažnosti priznanej obvinenému vytvára zákonnú prekážku pre nadobudnutie právoplatnosti uznesenia o vzatí do väzby, pretože zákonnou podmienkou nadobudnutia jeho právoplatnosti je jeho doručenie obhajcovi obvineného a zároveň márne uplynutie trojdňovej lehoty počítanej odo dňa oznámenia, ktoré bolo urobené neskôr.

Z uvedeného   dôvodu   preto,   ak   krajský   súd   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   ako oneskorene podanú, rozhodol nezákonne.

K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   deklarovaného   v čl.   17 ods. 1 ústavy ústavný súd poznamenáva, že osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený   pobyt   človeka,   ktorý   sa   môže   podľa   vlastného   rozhodnutia   zdržiavať   na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť (porov. III. ÚS 204/02). Inštitútom, ktorý do osobnej slobody občana zasahuje, je nepochybne aj inštitút väzby. Osobná sloboda občana, ktorá sa priznáva v čl. 17 ods. 1 ústavy, nie je právom absolútnym.

Účelom   tejto   ústavnej   záruky   je   ochrana   osobnej   slobody   pred   nezákonnými obmedzeniami. Z uvedeného dôvodu bolo úlohou ústavného súdu aj v posudzovanej veci zaoberať   sa   a   vyhodnotiť,   či   obmedzenie   osobnej   slobody   sťažovateľa,   ktoré   bolo realizované   prostredníctvom   inštitútu   väzby,   bolo   v súlade   so   zákonom,   a teda   či   bolo realizované ústavne konformným spôsobom.   Ústavný   súd   osobitne vyhodnotil   procesný postup   krajského   súdu,   ktorý   predchádzal   jeho   rozhodnutiu   o sťažnosti   proti   uzneseniu o vzatí   do   väzby,   ako   aj   samotné   jeho   rozhodnutie   o sťažnosti,   a   dospel   k záveru o nezákonnosti jeho postupu a rozhodnutia z už uvedených dôvodov. Zamietnutie sťažnosti sťažovateľa   proti   uzneseniu   o jeho   vzatí   do   väzby   bez toho,   aby   boli   splnené zákonné podmienky na takéto rozhodnutie všeobecného súdu, možno považovať za tak intenzívny zásah do osobnej slobody sťažovateľa, a to vzhľadom na jeho samotnú podstatu inštitútu väzby,   že   vo   svojich   dôsledkoch   znamená   aj   neústavnosť   takéhoto   rozhodnutia,   a teda porušenie základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu spôsobom, ako to má na mysli aj ustanovenie čl. 17 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva deklarovaného v čl. 17 ods. 2 ústavy, podľa ktorého nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Ustanovením prvej vety čl. 17 ods. 2 ústavy sa jednoznačne určuje prameň práva, ktorým možno obmedziť osobnú slobodu. Je ním zákon. V posudzovanej veci zákonnou normou, ktorá   ustanovuje podmienky a spôsob obmedzenia osobnej slobody, je Trestný poriadok. Imanentnou súčasťou ústavného práva priznaného v čl. 17 ods. 2 ústavy je okrem iných práv pri inštitúte väzby aj právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu, ako aj podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne a urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil jeho prepustenie, ak je táto nezákonná. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že z práva nebyť vo väzbe z iného   ako   zo   zákonného dôvodu   a na základe   rozhodnutia   sudcu   alebo súdu   vyplýva priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania. Stíhanie je v plnom rozsahu konformné s týmto ústavným   právom,   ak   materiálne   aj   formálne   podmienky   postupu   procesného   súdu vychádzajú zo zákona. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že postup a rozhodnutie krajského   súdu   o sťažnosti   sťažovateľa   bolo   nezákonné,   keď   nerešpektovalo   zákonné podmienky   explicitne   ustanovené   predovšetkým   v ustanovení   §   179   ods.   3   druhej   vety Trestného poriadku a v ustanovení § 187 ods. 1 Trestného poriadku pre jeho rozhodnutie. Bolo   povinnosťou   všeobecného   súdu   v súlade   s uvedenými   ustanoveniami   Trestného poriadku   pri   svojom   rozhodovaní   skúmať a vyhodnotiť splnenie   zákonných   podmienok, teda   či   uznesenie   o vzatí   sťažovateľa   do   väzby   bolo   oznámené   aj   jeho   ustanovenému obhajcovi, a rovnako kedy uplynula lehota na podanie opravného prostriedku obhajcovi. Len   po   vyhodnotení uvedených   skutočností   mohol   všeobecný   súd   dospieť   k správnemu a zákonnému rozhodnutiu. Všeobecný súd však v rozpore s jeho zákonnými povinnosťami tieto skutočnosti neskúmal a osobitne nevyhodnocoval, a to aj napriek tomu, že súčasťou trestného spisu bolo aj opatrenie okresného súdu, ktorým bola sťažovateľovi ustanovená obhajkyňa   už   28.   januára   2008.   Postup   krajského   súdu   pri   posudzovaní   zákonných podmienok na jeho rozhodnutie viedol k nezákonnosti jeho rozhodnutia, ktorá vo svojich dôsledkoch   znamená   aj   jeho   neústavnosť,   a teda   porušenie   sťažovateľom   označeného základného práva deklarovaného v čl. 17 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ   sa   podanou   sťažnosťou   domáha   aj   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe   rozhodnutia   súdu,   tak   ako   je   deklarované   v ustanovení   čl.   17   ods.   5   ústavy. Základné právo deklarované v čl. 17 ods. 5 ústavy nadväzuje na základné právo, ktoré je občanom priznané v čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy. Obmedzenie osobnej slobody väzbou je možné jedine na základe rozhodnutia súdu. Súd je viazaný zákonom v tom zmysle, že o obmedzení osobnej slobody väzbou môže rozhodnúť iba z dôvodov výslovne určených v zákone a na čas, ktorý ustanovil zákon. Predpokladom na to, aby v posudzovanej veci krajský súd vôbec posúdil dôvodnosť námietok sťažovateľa o nezákonnosti väzobného rozhodnutia okresného súdu, je ich vecné preskúmanie. Ak sa krajský súd pri svojom rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa   obmedzil   iba   na posúdenie   formálnych   podmienok   –   zachovanie lehoty   na podanie   sťažnosti,   ktoré   navyše   vyhodnotil   nesprávne a nezákonne,   potom   sa   už   vôbec nemohol a ani nezaoberal vecnými dôvodmi namietanými sťažovateľom proti dôvodnosti samotného   väzobného   rozhodnutia   okresného   súdu.   Popísaným   nezákonným   procesným postupom a rozhodnutím krajský súd vo svojich dôsledkoch odoprel sťažovateľovi právo na preskúmanie zákonnosti väzobného obmedzenia jeho osobnej slobody. Ústavný súd v tejto súvislosti   konštatuje,   že   takéto   rozhodnutie   neobstojí   ani   z ústavného   hľadiska,   a preto vyslovil   vo   výrokovej   časti   nálezu   v bode   1   porušenie   označeného   základného   práva sťažovateľa deklarovaného v čl. 17 ods. 5 ústavy.

2. Sťažovateľ podanou sťažnosťou namietal porušenie aj svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, tak ako to deklaruje čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podstata základného práva na súdnu ochranu spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákona, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (porov. IV. ÚS 1/02). Súčasne každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej   právnej   normy.   Z toho   vyplýva,   že   k reálnemu   poskytnutiu   súdnej   ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava (porov. IV. ÚS 77/02).

Ústavný súd už v tejto súvislosti judikoval, že právo na súdnu a inú právnu ochranu vychádza   z procesných   práv,   ktoré   všetky   patria   do   spoločného   základu   práva   na spravodlivý   proces   (porov.   I. ÚS   56/01).   Obsah   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu deklarovaný v čl. 46 ods. 1 ústavy však nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatnení. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu a inú ochranu (porov. I. ÚS 26/94).

Ústavný súd osobitne považuje za potrebné uviesť, že k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy dochádza vtedy, ak je komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom súde, predovšetkým vtedy, ak všeobecný súd odmietol konať a rozhodnúť o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (porov.   II.   ÚS   8/01),   alebo   v prípade   opravných   konaní,   keď   všeobecný   súd   odmietne opravný prostriedok alebo zastaví o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (porov. IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd v súvislosti s posudzovanou vecou konštatuje, že namietaný procesný postup   krajského   súdu   pri   rozhodovaní   o opravnom   prostriedku   podanom   sťažovateľom vykazuje znaky nezákonnosti, konkrétne ide o nerešpektovanie ustanovenia § 187 ods. 1 Trestného poriadku, a to takým spôsobom, že krajský súd z formálnych dôvodov zamietol podaný   opravný   prostriedok   bez   toho,   aby   ho   meritórne   preskúmal   a rozhodol   o ňom v spojitosti   s napadnutým   rozhodnutím.   Každé   konanie   a rozhodnutie   súdu,   ktoré   je v rozpore   so   zákonom,   je   zároveň   aj   porušením   ústavou   zaručeného   práva   na   súdnu ochranu.   Namietaným   procesným   postupom   krajského   súdu   bol   porušený   zákon,   a to spôsobom, ktorý vo svojich dôsledkoch zakladá aj jeho neústavnosť, a preto ústavný súd vyslovil vo výrokovej   časti   tohto nálezu v bode 1 porušenie sťažovateľom   označeného základného práva deklarovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

3. Primerané finančné zadosťučinenie

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal priznanie finančného zadosťučinenia 100 000 Sk, čo odôvodnil pretrvávajúcim pocitom neistoty, keď má faktický a právny záujem na ochrane svojich   práv.   Sťažovateľ   primerané   finančné   zadosťučinenie   odôvodňuje   aj   pocitmi nespravodlivosti a stratou dôvery nielen v justičný systém, ale aj k základným atribútom právneho štátu.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva označeného v rozhodnutí zaručeného v označených článkoch ústavy nie je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené   priznať   sťažovateľovi   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu považuje za primerané v sume 2 000 € tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade krajský súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

4. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou   JUDr.   T.   P. Sťažovateľ   si   uplatnil   trovy   konania v   celkovej   sume   17   469   Sk.   Ústavný   súd   priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania v sume 356,40 € (10 752 Sk), a to za tri úkony právnej služby v hodnote po 105,42 € (3 176 Sk) (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti v roku 2008 a podanie z 20. októbra 2008) a   trikrát   náhradu   režijného   paušálu   po   6,31   €   (190   Sk)   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a k tomu 19 % DPH v sume 21,21 € (639 Sk), pretože advokátka je od 1. septembra 2008 platiteľkou dane z pridanej hodnoty. Základom na výpočet výšky náhrady za jeden úkon právnej služby bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2007 v sume 19 056 Sk. Úhradu uplatnenú za ďalšie úkony (podanie z 23. mája 2008 a podanie z 29.   júla   2008)   sťažovateľovi   so   zreteľom   na   ich   obsah   nepriznal   (absencia ústavnoprávneho charakteru).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný vyplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2009