SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

II. ÚS 433/2015-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených Advokátskoukanceláriou   Kadura   a spol.,   Republiky   16,   Žilina,   vo   veci   namietaného   porušeniazákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilinav konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1399/98 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovatelia“),ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky(ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1399/98 (ďalej aj „napadnutékonanie“).

Zo sťažnosti vyplynulo, že:«Spolu   s   manželkou, ⬛⬛⬛⬛ (...),   namietame   týmto   porušenie   nášho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48. ods. 2. Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie našej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6. ods. 1. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k akým došlo postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   proti   odporcom   1/ ⬛⬛⬛⬛ (...), 2/ ⬛⬛⬛⬛ (...),   3/ ⬛⬛⬛⬛ (...)   o   protinávrhu   odporcov   o   zaplatenie každému po 7 293,53 eur, vedenom na tomto súde pod sp. zn. 7C/1399/1998.

Pôvodne sa odporkyne   svojim   protinávrhom,   podaným   súdu   dňa 15.4.1999, pod sp. zn. Nc 311/1999, domáhali zaplatenia po 114 183.- Sk každej z nich od

. Súd tento protinávrh pripustil uznesením na pojednávaní dňa 20.4.2009, teda 10 rokov   od jeho   podania.   O tomto   protinávrhu   súd   najskôr rozhodol rozsudkom zo dňa 18.6.2009 tak, že ho zamietol. Po odvolaní sa odporkýň rozhodol o ňom Krajský súd Žilina uznesením 6 Co 342/2009 z 31.3.2010 tak, že zrušil výrok okresného súdu o jeho zamietnutí. Odporkyne dňa 20.4.2009 podali súdu „Podanie k č.k. 7C 1399/98, ktorým zmenili pôvodný protinávrh   z   15.4.1999   tak,   že   si   ním   žiadali   „vydanie   bezdôvodného   obohatenia“ spôsobom „vyjadrenia“ a doplatenia „celej dĺžnej sumy“, k čomu priložili „rozpis zmluvne dojednaného   nájomného“.   Ním   sa,   ako   takým,   súd   v   primeranom   čase   nezaoberal, povzbudil   tak   však   odporkyne,   aby   dňa   11.8.2010   podali   ďalšie   „Podanie   k   č. k. 7C 1399/98“,   ako   „vyjadrenie   a   upresnenie   protinávrhu“   a   žiadali   súd,   aby   „žalobcu v rade 1/ a v rade 2/ zaviazal spoločne a nerozdielne na úhradu sumy 7 292,53 EUR každej žalovanej“, teda už aj manželku ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (...) Ani týmto podaním odporkýň sa súd v primeranom   čase nezaoberal, tobôž aby o ňom rozhodol. Nečinnosťou   súdu tak narastalo napätie a   stresy v   našej   rodine. Súd   vo   veci   nariadil pojednávanie najskôr na deň 27.1.2011, odročil ho na deň 7.3.2011, no ani po toľkých už rokoch konania o protinávrhoch odporkýň na ňom nerozhodol a v podstate bezdôvodne pojednávanie odročil na deň 14.4.2011, s odôvodnením, že „doposiaľ nebola vypočutá navrhovateľka   2/“,   bez   toho,   aby   tá   bola   pojatá   do   konania!   Tak   sa   stresy   v   rodine navrhovateľov zdvojnásobili! Súd prijal na tomto pojednávaní ďalšie podanie odporkyne 1/ ⬛⬛⬛⬛, označ, ako „K spis. zn. 7C 1399/1999“, s konečnou sumou 241 907.- Sk x 3 = 725 721.-Sk. Navrhovatelia poukazovali súdu, že zmenené protinávrhy odporkýň, z 20.4.2009, 11.8.2010 a zo 7.3.2011, a to aj osobitne písomným podaním z 5.11.2010, v ktorom je na príslušné rozdiely položkovito poukázané, na to, že nemajú nič spoločné s ich pôvodným protinávrhom, podaným súdu dňa 15.4.1999 a že sú to obsahom aj formou nové žaloby. (...)

Súd   pojednávanie   opätovne   bezdôvodne,   odročil   na   deň   10.11.2011.   Na   tomto pojednávaní sa súd zaoberal podaniami odporkýň, ako sú tu uvedené, no predovšetkým sa pán sudca opýtal ich zástupkyne, či si nežiadajú zaplatiť aj úroky z omeškania, ktoré sa v týchto ich neskôr podaných protinávrhoch nevyskytujú! Takto súd zjavne preukázal na koho strane je! Následne zást. odporkýň na pojednávaní žiadala pripustiť zmenu návrhu, ako je uvedená v jej podaní dňa 11.8.2010 + úroky z omeškania a súd, napriek skutočnosti, že uvedené podanie nemá nič spoločné s podaním odporkýň dňa 15.4.1999, takúto zmenu návrhu pripustil a v podstate „blafoval“, že „výsledky doterajšieho konania mohli byť podkladom pre konanie o zmenenom protinávrhu“! Následne súd pojednávanie odročil na deň 5.12.2011. Na ňom súd vyzval účastníkov konania na „záverečné reči“ a po nich opätovne,   bez   rozhodnutia   vo   veci,   pojednávanie   odročil   na   deň   8.12.2011,   v   rozpore s O.s.p., na ktorý navrhovateľ poukázal v podaní dňa 7.12.2011. (...)

V rozsudku súdu zo dňa 8.12.2011 sa súd dopustil až lapidárnych pochybení, keď namiesto   odpočtu   4/7-mín   z   nájomného,   ktoré   prislúcha   navrhovateľovi   podľa   jeho spoluvlastníckeho   podielu   na   predmetných   nehnuteľnostiach,   odpočítal   len   1/4-nu a dokonca ju označil za „objektívnu“. (...)

Aj takýmito lapidárnymi pochybeniami súd iba zbytočne celé konanie predlžoval. Súd tak v podstate sám vyvolal nutnosť, aby navrhovateľ vzniesol námietku zaujatosti voči konajúcemu sudcovi, k čomu došlo podaním dňa 14.12.2011. Uznesenie o nevylúčení sudcu, JUDr. Jána Rybárika, bolo navrhovateľovi doručené dňa 14.11.2012, teda bezmála rok po podaní námietky.

V podaní zo 7.12.2011 poukázal navrhovateľ na nesprávny postup súdu, keď tento na pojednávaní dňa 10.11.2011 na ňom najskôr ukončil dokazovanie, potom vyzval účastníkov na „záverečné reči“ a následne pojednávanie odročil za účelom akéhosi „prepočítania, s ktorým budú účastníci oboznámení“, teda opäť v podstate bezdôvodne a v rozpore s § 118, ods.3. O.s.p., ktorý stanovuje, že súd, „ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením vyzve účastníkov, aby zrhnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci“, čo súd ignoroval a tak to opäť viedlo k ďalším zbytočným prieťahom v konaní. Skôr už uvedené „blafovanie“ vytkol prvostupňovému súdu aj Krajský súd Žilina tým, že mu uložil aby si ujasnil (cit.) „z akých skutkových tvrdení vychádzal vzájomný návrh odporcov zo dňa 15.4.   1999   a   z   akých   skutkových   tvrdení   vychádzali   ich   ďalšie   návrhy,   uplatnené   dňa 20.4.2009 a dňa 11.8.2010“ a jeho rozsudok zrušil.(...) Poukazujem na ďalšiu nenáležitosť zo strany súdu v tomto konaní, spočívajúcu v skutočnosti, že v rozsudku 7C/1399/1998-520 z 8.12.2011, v jeho „ostatnej časti“, vynechal odporkyňu 2/ a bol tak nútený vydať dodatok k rozsudku č. 7C/1399/1998-612 z 11.2.2013, čím sa taktiež zbytočne predĺžilo odvolacie konanie.

Zbytočné prieťahy v konaní spôsobil okresný súd svojim uznesením7C/1399/1998- 604 zo dňa 30.1.2013 a to procesnou chybou, na ktorú poukázal aj Krajský súd Žilina uznesením 6Co/189/2013, ktorý uznesenie okresného súdu zrušil za jeho nesprávny postup, nakoľko sám rozhodol o zrušení návrhu.

Uvádzam,   že samotný odvolací súd poukázal na nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku zo dňa 8.12.2011, ktorá skutočnosť viedla k zrušeniu tohto rozsudku uznesením Krajského súdu Žilina, zn. 6Co/188/2013 z 31.7.2013 a tak k ďalším zbytočným prieťahom v konaní vo veci samej.

Okresný súd potom nariadil pojednávanie na deň 9.6.2014, teda po ďalších 14-tich mesiacoch,   plných   napätia   a   stresov   v   rodine   navrhovateľov.   Na   tomto   pojednávaní navrhovateľ   opätovne   poukázal   na   nesprávny   postup   súdu   tým,   že   neoznačil   podania odporkýň dňa 20.4.2009, z 11.8.2010 a zo 7.3.2011 ako nové žaloby, keďže ich podstata nemá nič spoločné s pôvodným podaním odporkýň zo dňa 15.4.1999 a pripustil ich ako zmeny návrhu. (...)

Ani v ten deň na pojednávaní súd vo veci nerozhodol, napriek tomu, že sme ho k tomu vyzvali osobitným podaním. (...)

Pojednávanie súd opätovne bezdôvodne odročil na deň 12.1.2015, teda o ďalších viac   ako   7   mesiacov!   Po   tomto   ďalšom   bezdôvodnom   odročení   pojednávania   napätie a stresy v rodine navrhovateľov, v celej rodine ⬛⬛⬛⬛, vrcholilo a súd ich svojim nenáležitým postupom dohnal do stavu tiesne a prinútil ich, aby aj za cenu určitých obetí pristúpili k spôsobu, ako tento dlhotrvajúci spor ukončiť. Preto na pojednávaní dňa 12.1.2015, nariadenom po 17-tich rokoch od podania žaloby odporkýň, v ktorej sa samé označili   za   „žalobcov“,   navrhovateľ   predniesol   návrh   Dohody   uzatvorenej   medzi súrodencami o uzmierení, v ktorej ponúkol svojim sestrám, že im bez akéhokoľvek právneho dôvodu zaplatí každej po 3 300.-Eur, ako dar, čo je v prepočte 99 415.- Sk, teda viac, ako si ony žiadali „..nájomné v celkovej výške 82 128,70 Sk“ v ich žalobe, podanej súdu dňa 15.4.1999. (...)

Sestry však, prostredníctvom ich právnej zástupkyne, tento návrh neprijali a to mal byť zrejme dôvod pre súd na ďalšie odročenie pojednávania.

Pojednávania,   nariadeného   súdom   na   deň   23.2.2015,   nemohol   sa   navrhovateľ zúčastniť   pre   jeho   hospitalizáciu   v   nemocnici,   na   čom   sa   určite   podieľali   aj   zbytočné prieťahy súdu v tomto konaní. Ako sa však dozvedel z príslušnej zápisnice z pojednávania toho dňa, zást. odporkýň vypovedala, že sú „ochotní uzatvoriť súdny zmier medzi tým, čo navrhujeme   my   a   niečo   medzi   tým,   čo   navrhujú   navrhovatelia“   a   následne   súd pojednávanie odročil na deň 26.3.2015. (...)

Navrhovatelia   považovali   ďalšie   a   ďalšie   odročovania   pojednávaní   za   pre   nich neúnosné   a   vrcholne   už   naplnené   stresmi   a   pocitmi   tiesne,   spôsobenými   zbytočnými prieťahmi zo strany okresného súdu a takto dohnaní do uvedeného stavu tiesne sa napokon rozhodli zaplatiť odporkyniam to „niečo medzi“, t. j. každej z nich po 5 300.-Eur, teda spolu 15   900.-   Eur.   Nie   však   ako   „súdny   zmier“,   ani   nie   akési   „vyrovnanie“,   pretože navrhovatelia nemali a ani nemajú sestrám navrhovateľa 1/ čo vyrovnávať. Takže tých 15 900.- Eur odporkyniam je dar! (...)

Nesprávnym   úradným   postupom   Okresným   súdom   Žilina   v   predmetnom   konaní, spočívajúci v zbytočných prieťahoch v konaní 7C/1399/1998 vo veci samej, trvajúcom od dňa 14.5.1999 do 26.3.2015, t. j. po dobu 15 rokov, 10 mesiacov a 42 dní, aj ukončenému bez akéhokoľvek pričinenia sa súdu, sa cítime byť morálne, zdravotne a napokon aj finančne poškodení, keď k tomu finančnému daru a ním aj k faktickému ukončeniu nekonečného súdneho konania, sme boli dohnaní práve nesprávnym postupom Okresného súdu Žilina. Preto za primerané zadosťučinenie považujeme dvojnásobok vyplatenej sumy, t. j. 31 800.- Eur. Na základe uvedených skutočností preto navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky prijal nález, ktorým rozhodne, že

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ (...) a jeho manželky, ⬛⬛⬛⬛ (...) na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48, ods. 2. Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6, ods. 1. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní   o   protinávrhu   odporkýň,   vedenom   na   tomto   súde   pod   sp.   zn.   7C/1399/1998 porušené bolo.

2. ⬛⬛⬛⬛ (...) a jeho manželke, ⬛⬛⬛⬛ (...) priznáva finančné zadosťučinenie v sume 31 900.-Eur, slovom tridsaťjedentisícdeväťsto Eur, ktoré je im Okresný súd Žilina povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá uhradiť trovy konania ⬛⬛⬛⬛ a jeho manželke, ⬛⬛⬛⬛ (...), v sume... Eur, na účet ich právneho zástupcu, Mgr. Ľubomíra Kaduru, so sídlom ul. Republiky 16, 010 01 Žilina, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina je povinný uhradiť trovy konania a jeho manželke, ⬛⬛⬛⬛ (...), v sume... Eur na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky v sume... Eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavnýsúd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a beznajmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).

Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Žilina v konanívedenom pod sp. zn. 7 C 1399/98.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bezzbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolav primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ideo „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožnovidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

1. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavnýsúd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súdeuplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01,I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádzak namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavneneopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodovskončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z podania   sťažovateľov   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   bolo   na   okresnom   súdeskončené 26. marca 2015. Sťažovatelia sa napriek tomu na ústavný súd obrátili so svojousťažnosťou až podaním, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 14. mája 2015, t. j. v čase, keďporušenie označeného základného práva a práva na súde, ktorý sťažovatelia označili zaúčastníka   konania,   už   netrvalo   a   konanie   o ich   sťažnosti   pred   ústavným   súdom   nebolospôsobilé   naplniť   účel   ochrany,   ktorý   ústavný   súd   poskytuje   vo   vzťahu   k   právu   naprerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a pretože   sťažovatelia   sa   v predmetnej   vecidomáhali ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6ods.   1   dohovoru   v čase,   keď   v označenom   konaní   pred   okresným   súdom   namietanéporušenie   práva   už   netrvalo,   a   teda   bola   odstránená   ich   právna   neistota,   ústavný   súdodmietol ich predmetnú ústavnú sťažnosť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. Okrem uvedeného podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľačl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo inéprávne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   a slobôd   účinneposkytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovanéhoustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky nakonanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšoujudikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých jenamietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahovv konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, nauplatnenie ktorého má sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej radyč. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) v spojení s § 6 zákonač. 335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono súdoch   a sudcoch“),   t.   j.   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   predsedoviprvostupňového súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), žeúčelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahyv konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stavzapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právneprostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch,alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitnéhozreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej, ajpo nadobudnutí účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje za účinný prostriedokochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, akoaj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03).Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konanípotvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplneníniektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniachzdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy ajdisciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a §118 ods. 1 citovaného zákona].

Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovatelia - ktorí súkvalifikovane právne zastúpení - sťažnosť na prieťahy v konaní nepodali a ani netvrdia, že junepodali z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožnovyvodiť ani z obsahu ich sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd,opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04),dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitiesťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov (s účinnosťou od 1. apríla 2005podľa   §   62   a nasl.   zákona   č. 757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorýchzákonov) neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľov priznaného im podľačl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojenís § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné ich sťažnosť odmietnuť aj z dôvoduneprípustnosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2015