znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 433/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť   D.   H.,   zastúpeného   advokátom JUDr. Petrom   Tóthom,   Bartoškova   7,   Bratislava, vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 Tos 26/2014 z 5. marca 2014 a uznesením sp. zn. 23 Tos 24/2014 z 5. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2014 prostredníctvom   poštovej   prepravy   doručená   sťažnosť   D.   H.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Tos 26/2014 z 5. marca 2014 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu sp. zn. 23 Tos 26/2014“) a uznesením sp. zn. 23 Tos 24/2014 z 5. marca 2014 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu sp. zn. 23 Tos 24/2014“, spolu aj „napadnuté rozhodnutia“).

Zo sťažnosti okrem iného vyplýva: „Klient je vo väzbe odo dňa 18. 9. 2012 k súčasnému dňu 19 mesiacov. Obž. H. je vo väzbe z dôvodu § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. Advokátskej kancelárii bolo doručené písomné vyhotovenie   odôvodnenia   uznesenia   KS Trnava   vo   veci   rozhodnutia   odvolania podaného   proti   rozhodnutiu   OS   Trenčín   1T   34/2014-1721   zo   dňa   31.   1.   2014   ako   aj odvolania vo veci námietky proti členovi senátu 1T 34/2013-1718 zo dňa 31. 1. 2014. Je potrebné konštatovať, že dôvody pre ktoré sú žiadosti klienta H. zamietané sú zhodné od 18.   9.   2012   a   ich   podstatou   má   byť   hroziaci   vysoký   trest   a   z   toho   plynúce   obavy z vyhýbania sa trestnej činnosti. K obsahu dôvodov Okresného súdu v Trenčíne ako aj KS v Trenčíne, ktoré sú stále aplikované v odôvodneniach rozhodnutia dávam do pozornosti nález   Ústavného   súdu   SR   I.   ÚS   187/2009,   ktorý   dňa   25.   11.   2009   v   obdobnej   veci   o porušení základného práva na slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR proti uzneseniu KS Nitra 7Tpo 40/2008 29. 9. 2008 a ktorý podrobne dáva za pravdu obhajobe pokiaľ sa týka skutkové   charakteru   a   právneho   stavu   veci.   Okrem   iného   je   potrebné   uviesť,   že od 18. 9. 2012 sa v neprospech sťažovateľa nevzniesli žiadne iné ani nové dôvody väzby, ktoré   by   prichádzali   do   úvahy   dňom   18.   9.   2012.   Ako   OS   Trenčín   tak   KS   Trenčín bez akéhokoľvek   preukazovania   alebo   aspoň   výsluchu   sťažovateľa   u   KS   Trenčín pri rozhodovaní o sťažnosti nerealizovali výsluch obžalovaného a uspokojili sa len stálym opakovaním všeobecných skutočností, ktoré podľa názoru sťažovateľa nemôžu byť dôvodom pre trvanie väzby po uplynutí 19 mesiacov. V uzneseniach KS Trenčín 23 Tos 26/2014-2596 25. 3. 2014 v senáte zloženom z predsedu senátu O. G., O. S. a F. K. ako aj v uznesení KS Trenčín o predchádzajúcej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 25. 10. 2013 v inom senáte zloženom z predsedu J. J. a členov senátu R. V. a F. K. str. 2, 3, 4 uznesenia resp. str. 6, 7 je zároveň podľa sťažovateľa porušené právo na prezumpciu neviny podľa práva zavedeného v čl. 50 Ústavy SR a to tým, že KS v Trenčíne v rozhodovaní o trvaní väzby absolútne konkrétne a práve záväzne pre prvostupňový súd vyjadruje k otázke viny sťažovateľa pričom o tejto skutočnosti nebolo ešte právoplatne rozhodnuté súdom tak ako to vyžaduje   Ústava   SR.   Týmto   bezprecedentne   zasiahol   KS   Trenčín   v   dvoch   odvolacích senátoch do nezávislosti prerokovania veci súdom prvého stupňa a to z dôvodu samotného zaujatia stanoviska k uvedenej veci ako aj z dôvodu viazanosti súdu prvého stupňa právnym názorom súdu odvolacieho. Týmto je spochybnená aj nestrannosť KS v Trenčíne v uvedenej veci rozhodovať ako odvolací súd a je teda daná aj nestrannosť a nezávislosť súdneho prerokovania vo veci podľa čl. 50 Ústavy SR súdmi patriacimi do miestnej príslušnosti odvolacieho   súdu   KS   Trenčín.   Podľa   nášho   názoru   je   z   tohto   dôvodu   daná   aj   dôvod zákonnej delegácie prejednania veci iným súdom v SR mimo príslušnosti KS Trenčín. K uvedeným skutočnostiam na potvrdenie vyššie uvedených stanovísk predkladáme uznesenia KS Trenčín 23 Tos26/2014-2596 z 5. 3. 2014 a KS Trenčín 3Tos 95/2013-1653 22. 11. 2013...

Samotná hrozba vysokého trestu nie je (od účinnosti nového Trestného poriadku) spôsobilým väzobným dôvodom. Na to, aby hrozba vysokého trestu bola dôvodom pre tzv. útekovú väzbu, musia pristúpiť a predovšetkým byť preukázané aj iné skutočnosti. Tieto ďalšie   skutočnosti   nemôžu   byť   všeobecnej   povahy,   musia   byť   konkrétne   a   vyplývať   z konania   obvineného,   prípadne z iných skutkových okolností,   z ktorých   možno bezpečne vyvodiť, že tu naozaj je dôvodná obava, že pre hrozbu vysokého trestu by obvinený mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu.

Sťažovateľ   v   procesnej   pozícii   obžalovaného   odôvodnil   sťažnosť   proti   uzneseniu okresného súdu v časti týkajúcej sa výroku o vzatí do väzby v podstate rovnako ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Poukázal teda na absenciu konkrétnych skutočností, z ktorých by vyplývala dôvodná obava z jeho úteku alebo skrývania sa pred trestným stíhaním alebo trestom.   Poukázal   na   doterajší   riadny   život,   rodinné   pomery   a   jeho   snahu   napriek trestnému   stíhaniu   naďalej   riadne   podnikať   a   zotrvať   so   svojou   rodinou.   Zároveň kvalifikovaným spôsobom odkázal na názory právnej teórie podporujúce jeho právny názor o nemožnosti oprieť vzatie do tzv. útekovej väzby len o samotnú hrozbu vysokého trestu. Krajský súd sťažnosť ako nedôvodnú zamietol...

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu (ani v spojení s uznesením okresného súdu) nijak   nevyplýva,   ako   z   konania   obvineného,   prípadne   z   iných   konkrétnych   skutočností vyplýva dôvodná obava, že obvinený (sťažovateľ) by pre hrozbu vysokého trestu mohol ujsť alebo   sa   skrývať.   Samotná   hrozba   vysokého   trestu   je   pre   takýto   záver   v   zmysle   už uvedeného nedostatočná. Odkaz krajského súdu na osobné pomery obvineného neobstoja, pretože tieto sú v okolnostiach prípadu skôr spôsobilé existenciu dôvodov útekovej väzby vyvrátiť ako potvrdiť. No a napokon skutočnosť, že bol zadržaný na verejne prístupnom mieste, kde sa nachádzali aj iné osoby, je rovnako skôr spôsobilé existenciu dôvodov na útekovú väzbu vyvrátiť ako potvrdiť...

Podľa stanoviska obhajoby v súčasnej dobe nie sú dané žiadne dôvody väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a tr. por a to hlavne z dôvodu, že klient má trvalé bydlisko, nikdy sa trestnému stíhaniu nevyhýbal. Závery v tom smere že sa bude vyhýbať trestnému stíhaniu, skrývať sa alebo inak mariť súdne konanie nie sú podložené žiadnou skutočnosťou, ktorá by sa reálne stala alebo reálne hrozila.

Klient sa nikdy neskrýval ani neutekal pred trestným stíhaním... Navyše klient vykonal sľub pred súdom, a to viacnásobne že povedie riadny život a taktiež   navrhol   nariadenie   probačného   a   mediačného   úradníka   nad   jeho   správaním a hlavne rešpektovanie všetkých predvolaní OČTK, súdov. To všetko sú skutočnosti, ktoré podľa   obhajoby   umožňujú   pokračovanie   trestného   konania   proti   H.   na slobode pri zabezpečení všetkých svojich povinností obžalovaného voči súdu...

O   dôvodoch   podanej   námietky   sa   dozvedel   dňa   31.   1.   2014   podľa   písomného podania   JUDr.   U.   súdu,   ktorého   podstatou   bolo   oznámenie,   že   člen   senátu   M.   S.   je zamestnancom   Ministerstva   vnútra   SR   a   príslušníkom   Policajného   zboru   SR   vo   funkcii riaditeľa   pohotovostnej   jednotky   v   Trenčíne   s   predpokladaným   pomerom   k   veci vyplývajúceho z jeho funkcie...

Z podania je zrejmé, že obhajca JUDR. U. dospel spolu so svojim klientom k zisteniu, že prísediaci JUDr. S. je príslušníkom PZ SR v služobnom pomere policajta vo funkcii, ktorá už z titulu svojej závažnosti, a to riaditeľa pohotovostnej jednotky MV SR V Trenčíne pri   uskutočnenej   vopred   dlhodobo   plánovanej   a   organizovanej   akcii   v   kraji   Trenčín vzbudzuje   pochybnosť   o   vhodnosti   funkcie   prísediaceho   v   tejto   veci   v   osobe   JUDr.   S. Dôvody, ktoré viedli k podaniu tejto námietky spočívajú v pochybnostiach proti jeho osobe a jeho služobnému zaradeniu v rámci miestnej pôsobnosti Okresného súdu ako aj Krajského súdu v Trenčíne.

Ako   obhajca   H.   som   podal   sťažnosť   proti   rozhodnutiu   OS   Trenčín   č.   k. 1T 34/2013 1688   zo   dňa   31.   1.   2014   z   dôvodov,   ktoré   sú   uvedené   v   uznesení   ÚS   SR II. US 79/09-12.   Je   potrebné   vychádzať   zo   zistenia   skutočnosti   služobného   pomeru prísediaceho v PZ SR, jeho funkčné zaradenie a teda vhodnosť a odôvodnenosť jeho funkcie ako   prísediaceho   v   senáte   OS   Trenčín   prejednávajúceho   túto   trestnú   vec.   A   to   práve s ohľadom   na   prejednávané   skutočnosti,   ich   obsah,   spôsob   výkonu   niektorých   opatrení v rámci   okresu   a   kraja   Trenčín.   Žiadne   z   týchto   skutočnosti   ani   dôvodov   nemôžu spochybňovať   objektívne   symptómy,   ktoré   by   mohli   vzbudiť   pochybnosť   v   obsadenie senátu...

KS v Trenčíne sa vo svojom rozhodnutí 23 Tos 24/2014-2594 z 5. 3. 2014, proti korému   podávame   ústavnú   sťažnosť   vôbec   nezaoberal   a   to   ani   skutkovo   ani   právne žiadnymi   zákonom   predpokladanými   skutočnosťami.   Svoje   rozhodnutie   zodpovedajúco nezdôvodnil čím taktiež porušil ústavné práva sťažovateľa.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 23 Tos 26/2014-2596 z 5. 3. 2014 porušil základné právo D. H. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   KS   v   Trenčíne   uznesením   sp.   zn.   23   Tos   26/2014-2596   z   5.   3.   2014   porušil základné právo D. H. podľa čl. 50/ods. Ústavy SR.

3.   KS   v   Trenčíne   uznesením   sp.   zn.   23   Tos   26/2014-2596   z   5.   3.   2014   porušil základné právo D. H. na prejednanie veci nestranným a nezávislým súdom podľa 46 ods. 1 Ústavy SR čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.

5.   KS   v   Trenčíne   uznesením   sp.   zn.   23   Tos   24/2014-2594   z   5.   3.   2014   porušil základné právo D. H. na prejednanie veci nestranným a nezávislým súdom podľa čl. 46 ods. 1Ústavy SR.

6. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 Tos 26/2014-2596 z 5. 3. 2014 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

6. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 Tos 24/2014-2594 z 5. 3. 2014 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy napadnutými rozhodnutiami krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tos 26/2014

Vo   vzťahu   k tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd,   poukazujúc   na   svoju   doterajšiu judikatúru   (vychádzajúcu   z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   pozri   napr. rozsudok   vo   veci   De   Wilde   et   al.   v.   Belgicko   z 18.   6.   1971,   séria   A,   č.   12,   bod   76.) konštatuje, že pri posudzovaní vzťahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy na súdnu ochranu a ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú   slobodu   vychádza   z toho,   že   čl.   17   ústavy   zahŕňa   základné   hmotné   a   tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sa aplikuje toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia obsiahnuté v čl. 46 ods. 1 ústavy o základnom práve na súdnu ochranu (m. m. napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 277/07).

Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   23   Tos   26/2014   bola   zamietnutá   sťažnosť sťažovateľa   proti   uzneseniu   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   bola   zamietnutá   jeho   žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, t. j. ide o rozhodnutie, ktoré sa bezprostredne dotýka osobnej   slobody   sťažovateľa.   Z uvedeného   dôvodu   sú   aj   na   časť   sťažnosti   sťažovateľa smerujúcu   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   23   Tos   26/2014   aplikovateľné   len ustanovenia čl. 17 ústavy, a nie čl. 46 ods. 1 ústavy, t. j. označeným uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť v zmysle judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tos 26/2014

Sťažovateľ   namieta   porušenie   označených   základných   práv   uznesením   krajského súdu   sp.   zn.   23 Tos 26/2014   predovšetkým   z dôvodu,   že   ho   považuje   za   nedostatočne odôvodnené   vo   vzťahu   k jeho   sťažnostným   námietkam.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa na dodržanie procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne patrí právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným   spôsobom,   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   ale   zdôrazňuje,   že   v   zásade   nezasahuje do rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov.   Výnimkou   sú   prípady,   keď   rozhodnutím alebo   postupom   všeobecného   súdu   dochádza   k   porušeniu   základných   práv   a   slobôd garantovaných   ústavou,   resp.   práv   a   slobôd   zaručených   dohovorom   ako   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť (III. ÚS 204/02).

Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 23 Tos 26/2014 predovšetkým uviedol:„Konkrétne   skutočnosti,   ktoré   odôvodňujú   u   obžalovaných   O.   V.   a D.   H.   obavu z následkov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. a u obžalovaného O. V. aj obavu z následkov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., ktoré boli dôvodom pre   vzatie   obžalovaných   O.   V.   a D.   H.   do   útekovej   a   u   obžalovaného   O.   V.   aj do preventívnej väzby, ktoré boli ustálené na podklade existencie dôvodného podozrenia, že obžalovaní spáchali skutky právne kvalifikované ako obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 4, písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a), i) Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. ako pokračovací zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. zák. ako pokračovací zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods.   2,   4   písm.   b)   Tr.   zák.   a   ako   pokračovací   zločin   nedovoleného   ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b) Tr. zák., pre ktoré im bolo vznesené obvinenie a bola na nich podaná obžaloba, z ich povahy a spôsobu, akým mali byť skutky spáchané a tiež z okolností negatívne charakterizujúcich obžalovaných a ich správanie,   ktoré   svedčilo   o   ich   snahe   útekom   sa   vyhýbať   trestnému   stíhaniu a u obžalovaného   O.   V.   aj   o   dôvodnej   obave,   že   by   pokračoval   v   trestnej   činnosti,   sa nezmenili ani v tomto štádiu trestného konania po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa. Ani za   súčasného   stavu   vykonávania   dôkazov   súd   druhého   stupňa   nezistil   žiadne   nové skutočnosti, ktoré by u obžalovaných O. V. a D. H. odôvodňovali zánik útekovej väzby a u obžalovaného O. V. aj preventívnej väzby, tak ako na to dôvodne poukázal okresný súd v napadnutom uznesení. Aj podľa a názoru krajského súdu, spôsob akým mali byť tieto závažné   skutky   spáchané,   násilnou   formou   s   použitím   zbraní,   plánovali   útekovú   trasu z miesta   činu,   pričom   mali   vyhliadnutý   rodinný   dom,   v   ktorom   sa   mali   zdržiavať do ukončenia   bezpečnostných   opatrení,   preverovali   všetky   možnosti   vykonania   činu, zabezpečili si únikové cesty, teda uskutočňovali konkrétne kroky k vyhýbaniu sa trestnému stíhaniu a tiež aj vysokému trestu v prípade uznania viny. Preto aj podľa názoru krajského súdu je u obžalovaných O. V. a D. H. naďalej daný dôvod útekovej väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) Tr. zák...

Väzba u obžalovaných v tomto štádiu trestného stíhania (pred vykonaním hlavného pojednávania) je stále adekvátnym a nevyhnutným zabezpečovacím opatrením. Okresný súd postupoval   vecne   správne,   keď   predložené   návrhy   na   nahradenie   väzby   dohľadom probačného a mediačného úradníka ako aj písomnými sľubmi a u obžalovaného D. H. aj peňažnou   zárukou,   vzhľadom   na   charakter   spáchanej   trestnej   činnosti   i   osoby obžalovaných,   nepovažoval   za   dostatočné,   tieto   neprijal.   Krajský   súd   nezistil   žiadne porušenie čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky ani čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv.“

V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu   sp.   zn.   23 Tos 26/2014   je   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnené a nevybočuje z medzí vyplývajúcich z ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy. Keďže podľa názoru ústavného súdu neexistuje medzi uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tos 26/2014 a označenými ustanoveniami ústavy taká príčinnú súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   50   ods.   2   ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tos 26/2014

Sťažovateľ v petite uviedol, že sa domáha tiež vyslovenia porušenia „čl. 50/ods. ústavy SR“ uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tos 26/2014. Ústavný súd po posúdení tejto časti   petitu   v spojení   s odôvodnením   sťažnosti   dospel   k záveru,   že sťažovateľ   sa v skutočnosti domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy upravujúceho zásadu prezumpcie neviny.

V súvislosti   s touto   časťou   sťažnosti   ústavný   súd   poukazuje   na   nasledovnú   časť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu:

„Doposiaľ   zadovážené   a   vykonané   dôkazy   v   prípravnom   konaní   i   na   hlavnom pojednávaní pred okresným súdom - napriek zrušeniu citovaného rozsudku Okresného súdu Trenčín - uznesením Krajského súdu Trenčín sp. zn. 3To/75/2013 zo dňa 04. 09. 2013 v súlade aj s dôvodmi uvedenými v zrušujúcom uznesení Krajského súdu Trenčíne, v rovine závažného podozrenia a zároveň rozumnej istoty odôvodňujú naďalej podozrenie, že skutky, pre ktoré sú obžalovaní stíhaní a bola na nich podaná obžaloba, boli spáchané, majú znaky stíhaných trestných činov - obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a), i) Tr. zák. v štádiu pokusu podľa   §   14   ods.   1   Tr.   zák.;   pokračovacieho   zločinu   nedovoleného   ozbrojovania a obchodovania   so   zbraňami podľa   §   294 ods.   1,   4 písm.   b)   Tr.   zák.;   pokračovacieho zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2, 4 písm. b) Tr. zák. a pokračovacieho zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b) Tr. zák. a rovnako aj dôvodné podozrenie,   že ich   spáchali obžalovaní   O.   V.,   P.   L.   a D.   H.   Dôvodnosť   podozrenia   sa doteraz vo veci vykonanými dôkazmi nevylúčila, naďalej je daná. Preto záver okresného súdu uvedený vo vzťahu k týmto skutočnostiam v napadnutom uznesení je správny.“

Z citovaného vyplýva, že krajský súd v napadnutom uznesení nevyslovuje predbežný záver o vine sťažovateľa, ale len v rámci svojich úvah o dôvodnosti väzby poukazuje na vykonané   dokazovanie,   na   základe   ktorého   možno   hovoriť   o existencii   kvalifikovaného podozrenia, že sa sťažovateľ dopustil skutku, za ktorý mu bolo vznesené obvinenie. Takéto konštatovanie   nemožno   považovať   podľa   názoru   ústavného   súdu   za   porušenie   zásady prezumpcie neviny.

Ústavný   súd   teda   z   obsahu   napadnutého   uznesenia   nezistil,   aby   krajský   súd v okolnostiach   daného   prípadu   prejudikoval   rozhodnutie   vo   veci   samej,   a   tak   prelomil zásadu prezumpcie neviny sťažovateľa, podľa ktorej každý, proti komu sa vedie trestné konanie,   sa   považuje   za   nevinného,   kým   súd   nevysloví   právoplatným   odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu (obdobne III. ÚS 1/2011).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   aj   túto   časť   sťažnosti   pri   predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

4.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tos 24/2014

Uznesením   sp.   zn.   23   Tos   24/2014   krajský   súd   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa (a ostatných obžalovaných) proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín č. k. 1 T 34/2013-1718 z 31. januára 2014, ktorým tento súd rozhodol o námietke zaujatosti proti prísediacemu, ktorý   je   (bol)   členom   senátu   súdu   prvého   stupňa   rozhodujúcim   o obžalobe sťažovateľa (a ďalších   spoluobžalovaných),   tak,   že   nevylúčil   namietaného   prísediaceho   z výkonu sudcovskej funkcie. Ústavný súd konštatuje, že námietka zaujatosti bola vznesená proti členovi   senátu,   ktorý   rozhoduje   vo   veci   samej,   a preto   je   na   toto   rozhodovanie aplikovateľný   čl.   46   ods.   1   ústavy   (porušenie   iných   základných   práv   týmto   uznesením krajského súdu sťažovateľ nenamieta, pozn.).

Zo sťažnosti vyplýva, že zaujatosť prísediaceho bola namietaná z dôvodu, že „je príslušníkom   PZ   SR   v služobnom   pomere   policajta   vo   funkcii   ktorá   už   z titulu   svojej závažnosti a to riaditeľa pohotovostnej jednotky MV SR v Trenčíne pri uskutočnenej vopred dlhodobo   plánovanej   a organizovanej   akcii   v kraji   Trenčín   vzbudzuje   pochybnosť o vhodnosti funkcie prísediaceho v tejto veci...“.

V odôvodnení uznesenia krajského súdu sp. zn. 23 Tos 24/2014 sa predovšetkým uvádza:

«... Senát krajského súdu preskúmal na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 Tr. por.   správnosť   napadnutého   uznesenia   i   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo   a   zistil,   že sťažnosti obžalovaných nie sú dôvodné.

Podľa § 31 ods. 1 Tr. por., z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca,   alebo   prísediaci   sudca   (ďalej   len   „prísediaci“),   prokurátor,   policajt,   probačný a mediačný   úradník,   vyšší   súdny   úradník,   súdny   tajomník,   asistent   prokurátora a zapisovateľ,   u   ktorého   možno   mať   pochybnosť   o   nezaujatosti   pre   jeho   pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom, alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní. Musí   ísť   pritom   o   konkrétne   skutočnosti,   z   ktorých   by   sa   dala   vyvodiť   pochybnosť o nezaujatosti sudcu, „prísediaceho“, ktorého nestrannosť je namietaná.

Z dikcie citovaného ustanovenia vyplýva, že zákon taxatívne vypočítava dôvody, pre ktoré možno mať pochybnosti o nezaujatosti toho - ktorého orgánu činného v trestnom konaní a v dôsledku ktorých je tento vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Uplatnenie   tohto   inštitútu   pritom   prichádza   do   úvahy   vtedy,   ak   je   daná,   resp. preukázaná existencia niektorého z taxatívne uvedených dôvodov § 31 ods. 1 Tr. por. V posudzovanej veci nejestvuje vzťah prísediaceho k prejednávanému prípadu a nie je preukázaná ani existencia žiadneho jeho pomeru, (či už v kladnom, alebo zápornom zmysle),   k osobám,   ktorých sa konanie priamo dotýka,   t.   j.   obžalovaným.   Z vyjadrenia prísediaceho JUDr. M. S. vyplýva, že ako príslušník policajného zboru nevykonal vo veci žiadne   procesné   úkony   a   k   procesným   stranám   nemá   žiadny   vzťah.   Ani   výkon   jeho povolania príslušníka polície nemôže sám o sebe zakladať dôvodné obavy z jeho zaujatosti. Napokon   krajský   súd   konštatoval,   že   o   námietke   zaujatosti   okresný   súd   správne rozhodoval v senáte v zmysle § 32 ods. 3 Tr. por.»

Vychádzajúc   z citovaného   v spojení   s odôvodnením   uznesenia   Okresného   súdu Trenčín   č.   k.   1   T   34/2013-1718   z 31.   januára   2014,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je primeraným spôsobom odôvodnené a nemožno ho považovať za prejav interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle. Ústavný súd preto považuje uznesenie krajského súdu sp. zn. 23 Tos 24/2014 z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd navyše konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti uplatnil v zásade len všeobecnú   (nedostatočne   konkrétnu)   argumentáciu   na   spochybnenie   nestrannosti namietaného prísediaceho, ktorá v okolnostiach posudzovanej veci zjavne nie je spôsobilá spochybniť ústavnú konformnosť napadnutému uznesenia krajského súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   aj   túto   časť   sťažnosti   pri   predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   celok,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2014