znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 433/2012-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. februára 2013 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta prerokoval   prijatú   sťažnosť   D.   D.   a M.   D.,   Ž.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   M.   B., A., s. r. o.,   M.,   vo veci   namietaného   porušenia   čl.   20   ods.   1   a čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v   Žiline   pod   sp.   zn. 7 Co 183/2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 183/2009   p o r u š i l základné právo D. D. a M. D. vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 7 Co 183/2009-396 z 20. januára 2010 z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. D. D. a M. D. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov), ktorú j e   Krajský súd v Žiline p o v i n n ý   vyplatiť na účet A., s. r. o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti D. D. a M. D. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS   433/2012-15   z 11.   októbra   2012   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   D.   D. a M. D., Ž. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v   konaní   vedenom   Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 7 Co 183/2009. Zároveň bola odložená vykonateľnosť rozsudku krajského súdu č. k. 7 Co 183/2009-396 z 20. januára 2010.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovatelia podaním z 20. novembra 2012 a tiež krajský súd vo vyjadrení z 29. októbra 2012 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti a z doplňujúceho podania z 11. septembra 2012 doručeného ústavnému súdu osobne do podateľne 12. septembra 2012 vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 C 98/2005-349 zo 14. januára 2009 bolo určené, že zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam z 21. decembra 2004   uzavretá   medzi   veriteľmi   T.   Š.   (ďalej   len   „žalovaný   1“)   a F.   Č.   (ďalej   len „žalovaný 2“) na jednej strane a dlžníkom P. S. ako žalobcom (ďalej len „žalobca“) je neplatná a že žalobca je vlastníkom sporných nehnuteľností. Ďalej bolo tiež určené, že kúpna   zmluva   z   30.   mája   2005   uzavretá   medzi   žalovaným   1   a   žalovaným   2   ako predávajúcimi a A. P. (ďalej len „žalovaná 3“) ako kupujúcou je neplatná. Napokon bolo určené, že kúpna zmluva z 26. júna 2007 uzavretá medzi žalovanou 3 ako predávajúcou a sťažovateľmi   (žalovanými   4   a   5)   ako   kupujúcimi   je   neplatná.   Na   základe   odvolania sťažovateľov rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Co 183/2009-396 z 20. januára 2010 bol rozsudok   okresného súdu potvrdený. Napokon rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 208/2010 z 30. júla 2012 bolo dovolanie sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu zamietnuté.

Všeobecné   súdy   vo   svojich   rozhodnutiach   zhodne   konštatovali,   že   zmluva o zabezpečovacom prevode práva uzavretá medzi žalovaným 1 a žalovaným 2 ako veriteľmi a   žalobcom   ako   dlžníkom,   predmetom   ktorej   bol   prevod   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam   ležiacim   v   kat.   území   B.,   zapísaným   na   liste   vlastníctva   č.   511,   je absolútne neplatná. Žalovaný 1 a žalovaný 2 ako veritelia a žalobca ako dlžník uzavreli 21. decembra   2004   zmluvu   o   zabezpečovacom   prevode   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam   podľa   §   553   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   v   znení   účinnom do 31. decembra   2007.   V   súvislosti   s   touto   zmluvou   bola   uzavretá   zmluva   o   pôžičke, na základe ktorej žalovaný 1 a žalovaný 2 požičali žalobcovi spolu 569 000 Sk, pričom žalobca sa zaviazal pôžičku vrátiť do 21. januára 2005. Tento záväzok bol zabezpečený zabezpečovacím   prevodom   vlastníckeho   práva   k   sporným   nehnuteľnostiam.   Ocenenie sporných nehnuteľností vykonal znalec a dospel k sume 1 864 000 Sk. Zabezpečenie malo zaniknúť, ak žalobca riadne a včas splní záväzok vrátiť poskytnutú pôžičku. Všeobecné súdy považovali zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva z 21. decembra 2004   za   absolútne   neplatný   právny   úkon.   Nesplnením   záväzku   dlžníka   zabezpečovací prevod   spĺňa   uhradzovaciu   funkciu   a   z   toho   plynie   povinnosť   pre   účastníkov   zmluvy upraviť v zmluve práva a povinnosti tak, aby nebolo pochýb o tom, akým spôsobom sa majú účastníci z prevodu práva medzi sebou vysporiadať. V danej veci však absentuje také dojednanie, že v prípade, ak sa vlastníctvo veriteľa stane nepodmieneným, vzniká mu právo na   plnohodnotné   nakladanie   s   vecou,   avšak   nebolo   zrejmé,   že   dlžníkovi   po   speňažení majetku malo byť zaistené vydanie tzv. hyperochy. Absencia takéhoto dojednania spôsobila absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu. Ak potom následne žalovaný 1 a žalovaný 2 previedli sporné nehnuteľnosti na žalovanú 3 a táto zasa ďalej na sťažovateľov, treba tieto ďalšie prevody považovať za neplatné, a to bez ohľadu na dobromyseľnosť žalovanej 3 ako aj sťažovateľov.

Okresný   súd   skonštatoval,   že   vyslovením   neplatnosti   zmluvy   o   zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva z 21. decembra 2004 treba za neplatné považovať aj následné prevody, a to bez ohľadu na dobromyseľnosť osôb na strane nadobúdateľov. Zároveň určil, že   vlastníkom   sporných   nehnuteľností   je   žalobca.   Krajský   súd,   ale ani najvyšší   súd   sa odôvodnením   správnosti výroku   o určení vlastníckeho práva žalobcu vôbec nezaoberali a dôvod, pre ktorý krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu a najvyšší súd zamietol dovolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu,   takisto   neuviedli.   Takáto   vada   spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutí a je v rozpore s právom sťažovateľov na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Je ďalej nanajvýš paradoxné konštatovanie okresného súdu, podľa ktorého   nezáležalo   na   dobromyseľnosti   sťažovateľov   žalovanej   3.   Ak   je   Slovenská republika právnym štátom a ak má byť pretavením čl. 1 ods. 1 ústavy do právneho poriadku Slovenskej republiky aj znenie ustanovení § 1 ods. 1 a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, potom nie je možné v právnom štáte skonštatovať, že dobromyseľný účastník právneho vzťahu   nepožíva   žiadnu   právnu   ochranu,   resp.   že   mu   ju   súd   neposkytne.   S   ohľadom na všetky   okolnosti   prípadu   sťažovatelia   nadobudli   vlastnícke   právo   k   sporným nehnuteľnostiam dobromyseľne. Táto skutočnosť nebola žiadnym spôsobom spochybnená. Ak má byť dobromyseľný nadobúdateľ práva osobou, ktorá požíva právnu ochranu, a ak má byť rešpektované jeho právne postavenie v konkrétnej veci, tak v právnom štáte má súd takémuto dobromyseľnému nadobúdateľovi práva poskytnúť právnu ochranu, ktorá by mala spočívať   v   rešpektovaní   v   dobrej   viere   nadobudnutých   práv,   a, samozrejme,   zároveň   aj v adekvátnom odškodnení žalobcu. V napadnutých rozhodnutiach všeobecných súdov to však tak nie je. Predovšetkým nie je uvedené,   akú právnu normu   aplikovali pri   určení vlastníckeho   práva   v   prospech   žalobcu   a   následne   nerešpektovali   vlastnícke   právo sťažovateľov nadobudnuté v dobrej viere.

Sťažovatelia   navrhujú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy   v   konaniach   vedených   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 17 C 98/2005, krajským súdom pod sp. zn. 7 Co 183/2009 a najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Cdo 208/2010 s tým, aby boli rozsudky okresného súdu zo 14. januára 2009, krajského súdu z 20. januára 2010 a najvyššieho súdu z 31. júla 2012 zrušené a vec bola vrátená okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Požadujú   tiež   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 280 000 € spoločne a nerozdielne od všeobecných súdov, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 323,50 €.

Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 527/2012 z 29. októbra 2012 doručeného ústavnému súdu 31. októbra 2012 vyplýva, že pripojené vyjadrenie predsedu senátu (a zároveň sudcu spravodajcu) je možné považovať aj za vyjadrenie krajského súdu. Podľa jeho názoru v ustanovení § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka sú upravené spôsoby nadobúdania vlastníctva. Vyplýva z neho, že vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. Z toho je zrejmé, že vlastníctvo sa nadobúda buď originárne   (pôvodne),   alebo   derivatívne   (odvodene).   Pri   originárnom   nadobudnutí   sa nadobúda   vec do   vlastníctva   bez ohľadu   na prípadné vlastnícke právo   predchodcu.   Ide napríklad o vyvlastnenie, vydržanie, ale aj zhotovenie novej veci, prírastok či zmluvné nadobudnutie   vlastníctva   od   nevlastníka   tam,   kde   to   zákon   umožňuje.   Pri   odvodenom nadobudnutí (zmluva, dedenie) sa nadobúdateľ stáva zásadne vlastníkom, len pokiaľ bol jeho predchodca vlastníkom. Platí zásada, že nikto nemôže previesť na iného viac práv, než sám   mal.   Ten,   kto   nadobudol   vec   od   nevlastníka   v   dobrej   viere,   môže   sa   stať   len   jej oprávneným držiteľom, ak nejde o prípad, keď právo pripúšťa nadobudnutie od nevlastníka. V danom prípade sťažovatelia nadobudli vlastnícke právo na základe kúpnej zmluvy, ktorá bola vyslovená za neplatnú. Preto im mohlo vzniknúť len právo oprávnenej držby, pričom ani   súčasná   súdna   prax   nezastáva   názor,   že   by   dobromyseľnosť   ako   podmienka nadobudnutia vlastníckeho práva v ponímaní sťažovateľov na základe neplatného právneho úkonu   znamenala   priznanie   ochrany   vlastníckeho   práva,   alebo   dokonca   priznanie (nadobudnutie)   vlastníckeho   práva   spôsobom   vymenovaným   v ustanovení   §   132 Občianskeho zákonníka. Preto sťažnosť nie je dôvodná.

Z   repliky   právneho   zástupcu   sťažovateľov   z   20.   novembra   2012   doručenej ústavnému   súdu   27.   novembra   2012   vyplýva,   že   na   základe   skutočností   uvedených v sťažnosti treba túto považovať za plne opodstatnenú s tým, že sťažovatelia i naďalej trvajú na všetkých namietaných porušeniach práv.

Ústavný   súd   doručil   sťažnosť   spolu   s   jej   doplnením   a   uznesenie   č.   k. II. ÚS 433/2012-15   z   11.   októbra   2012   žalobcovi,   žalovanému   1,   žalovanému   2 a žalovanej 3   s   tým,   aby   sa   aj   oni   mohli   vyjadriť   vo   veci   samej,   keďže   rozhodnutím ústavného súdu môžu byť dotknutí vo svojich právach. Možnosť vyjadriť sa využil iba žalobca.

Z vyjadrenia žalobcu z 30. decembra 2012 doručeného ústavnému súdu 24. januára 2013 (spísaného advokátom JUDr. L. P., Ž.) vyplýva, že sa domáha zamietnutia sťažnosti, ako aj náhrady trov právneho zastúpenia v sume 255,72 €. Sťažovatelia pozitívne vedeli, že na   okresnom   súde   sa   vedie   spor   týkajúci   sa   predmetných   nehnuteľností,   pričom   táto skutočnosť bola uvedená aj na Správe katastra Ž. Sťažovatelia však napriek tomu vstúpili so žalovanou 3 do zmluvného vzťahu. Konanie žalovaného 1, žalovaného 2, žalovanej 3 a sťažovateľov   treba   hodnotiť   ako   úmyselné   a   zámerné   s   cieľom   rýchlo   sa   zbaviť predmetných   nehnuteľností   viacerými   prevodmi   a   získať   takto   nezákonne   finančné prostriedky. Všetci sa vystavili právnemu riziku, keď nerešpektovali prebiehajúci súdny spor. Žalovanú 3 právny zástupca žalobcu vo svojej kancelárii osobne informoval o riziku uzavretia   kúpnej   zmluvy   vzhľadom   na   prebiehajúce   súdne   konanie.   Sťažovatelia   mali vedomosť o poznámke prebiehajúceho súdneho konania v katastri nehnuteľností, hoci túto žalovaná 3 v záujme prevodu nehnuteľností na sťažovateľov dala odstrániť. Sťažovateľov navštívila žalobcova matka s tým, aby nešli do rizika uzavretia kúpnej zmluvy. Sťažovatelia ju však vyhodili. Takáto bola preto ich „dobromyseľnosť“.

II.

Z rozsudku okresného súdu č. k. 17 C 98/2005-349 zo 14. januára 2009 vyplýva, že ním bola určená jednak neplatnosť zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva z 21.   decembra 2004,   ako   aj kúpnych   zmlúv z 30. septembra   2005   a 19.   marca 2007. Zároveň bolo tiež určené, že vlastníkom sporných nehnuteľností je žalobca. Podľa názoru okresného súdu vzhľadom na vyslovenie neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho   práva   z   21.   decembra   2004   sú   neplatné   aj   nasledujúce   prevody   sporných nehnuteľností, a to bez ohľadu na dobromyseľnosť osôb na strane nadobúdateľov, teda žalovanej   3   a   sťažovateľov.   Preto   bolo   zároveň   aj   určené,   že   vlastníkom   sporných nehnuteľností je žalobca.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 7 Co 183/2009-396 z 20. januára 2010 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 98/2005-349 zo 14. januára 2009. Zároveň bolo pripustené dovolanie proti rozsudku. V podanom odvolaní sťažovatelia okrem iného namietali, že ak žalovaný 1 a žalovaný 2 následne previedli sporné nehnuteľnosti na žalovanú   3   a   táto   zasa   na   sťažovateľov,   pri   uzatvorení   kúpnej   zmluvy   boli   títo nadobúdatelia dobromyseľní a vychádzali z údajov zapísaných na liste vlastníctva č. 79. Sporné nehnuteľnosti neboli ničím zaťažené a boli plne spôsobilé na prevod. Sťažovatelia do   sporných   nehnuteľností   aj   investovali   a   podstatnou   mierou   ich   zhodnotili.   Z tohto dôvodu   sa   zaťažili   aj   úverom.   Podľa   názoru   krajského   súdu   okresný   súd   riadne   zistil skutkový   stav,   na   základe   ktorého   dospel   k   správnemu   právnemu   záveru   o   neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva a na ňu nadväzujúcich kúpnych zmlúv, ktorými sporné nehnuteľnosti boli prevedené na žalovanú 3, resp. na sťažovateľov. Krajský súd pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Otázkou zásadného právneho významu je posúdenie, či absencia takých podstatných podmienok, ktoré ustanovenie § 553 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.   decembra   2007   neupravuje,   ale   ktoré   majú   význam   pre   posúdenie   určitosti a zrozumiteľnosti právneho úkonu (predmet záväzku, obsah záväzku a v danom prípade aj spôsob speňaženia zaistenia predmetu prevodu), robí právny úkon neplatným podľa § 37 ods.   1,   prípadne podľa   § 39 Občianskeho   zákonníka.   V   danom   prípade   zo skutkových okolností vyplýva, že medzi účastníkmi konania nebol určený spôsob, ktorým by sa mala naplniť uhradzovacia funkcia zaisťovaného prevodu práva, resp. akým spôsobom sa má vykonať   speňaženie   zaisteného   prevodu   práva   a   v   akom   rozsahu   má   právo   dlžník na vyplatenie rozdielu, keďže z výsledkov dokazovania vyplýva, že pre absenciu takéhoto dojednania žalovaný 1 a žalovaný 2 k výplate rozdielu do súčasnej doby nepristúpili. Právne posúdenie   veci   teda   spočíva   v   nejednoznačnosti   znenia   ustanovenia   §   553   ods.   1   a   2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. decembra 2007 vo vzťahu k naplneniu účelu   zabezpečovacieho   prevodu   práva,   ktorým   podľa   názoru   krajského   súdu   je   aj uhradzovacia funkcia, ak prevod vlastníckeho práva na veriteľov sa stane trvalým.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Sťažovatelia poukazujú na to, že vlastnícke právo nadobudli dobromyseľne, a preto im mala byť poskytnutá ochrana ako dobromyseľným nadobúdateľom. Hoci túto skutočnosť v podanom odvolaní namietali, krajský súd sa s touto ich argumentáciou vôbec nezaoberal a nijako nevysporiadal, pretože sa zaoberal iba výrokmi o určení neplatnosti zmlúv, nie však už zdôvodňovaním výroku o určení vlastníckeho práva žalobcu.

Krajský   súd   je   presvedčený,   že   žalobca   bol   právom   určený   za   vlastníka nehnuteľností,   pretože   všetky   zmluvy   o   prevode   vlastníctva   boli   neplatné,   a   preto   ani žalovaný   2,   ale   následne   ani   žalovaná   3   nemohli   nehnuteľnosti   ďalej   previesť,   keďže v skutočnosti sami vlastnícke právo nenadobudli.

Podľa   názoru   žalobcu   sťažovatelia   neboli   pri   uzatváraní   zmluvy   so   žalovanou   3 dobromyseľní,   pretože   boli   upozornení   na   to,   že   otázka   vlastníctva   k   sporným nehnuteľnostiam je predmetom prebiehajúceho (ešte neskončeného) súdneho konania. Tým sa sami vedome vystavili riziku.

„Nevyžaduje   sa,   aby   na   každý   argument   účastníka,   aj   na   taký,   ktorý   je   pre rozhodnutie   bezvýznamný,   bola   daná   odpoveď   v   odôvodnení   rozhodnutia.   Ale   ak   ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.“ (Ruiz Torija c. Španielsko, Georgiadis c. Grécko)

Z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   konštatovať,   že   sťažovatelia   sa   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bránili okrem iného aj poukazom na ich dobromyseľnosť, teda na to, že sporné nehnuteľnosti nadobudli v dobrej viere od osoby, ktorú považovali za vlastníčku.

Okresný   súd   vo   svojom   rozsudku   č.   k.   17   C   98/2005-349   zo   14.   januára   2009 uviedol,   že   podľa   jeho   názoru   vzhľadom   na   vyslovenie   neplatnosti   zmluvy o zabezpečovacom   prevode   vlastníckeho   práva   z   21.   decembra   2004   sú   neplatné   aj nasledujúce prevody sporných   nehnuteľností, a to bez ohľadu na dobromyseľnosť osôb na strane nadobúdateľov, teda žalovanej 3 a sťažovateľov. Práve na tomto základe bolo určené, že sporným vlastníkom je žalobca.

Sťažovatelia v odvolaní podanom proti rozsudku okresného súdu poukázali inter alia aj   na   to,   že   ak   žalovaný   1   a   žalovaný   2   následne   previedli   sporné   nehnuteľnosti   na žalovanú 3 a táto zasa na sťažovateľov, pri uzatvorení kúpnej zmluvy boli títo nadobúdatelia dobromyseľní   a   vychádzali   z   údajov   zapísaných   na   liste   vlastníctva   č.   79.   Sporné nehnuteľnosti   neboli   ničím   zaťažené   a   boli   plne   spôsobilé   na   prevod.   Sťažovatelia do sporných nehnuteľností aj investovali a podstatnou mierou ich zhodnotili, pričom sa zaťažili aj úverom.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 7 Co 183/2009-396 z 20. januára 2010 možno zistiť, že okresný súd riadne zistil skutkový stav, na základe ktorého dospel k správnemu záveru o neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva a na ňu nadväzujúcich kúpnych   zmlúv,   ktorými   sporné   nehnuteľnosti   boli   prevedené   na   žalovanú   3,   resp. na sťažovateľov.

Na   základe   dosiaľ   uvedeného   možno   konštatovať,   že   krajský   súd   sa   námietkou sťažovateľov poukazujúcich na to, že konali v dobrej viere, nijako nezaoberal, a preto sa s ňou ani nevysporiadal. Skonštatoval totiž iba to, že tak zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, ako aj následné kúpne zmluvy boli z dôvodov podrobne uvedených v rozsudku (a následne odobrených najvyšším súdom v dovolacom konaní) neplatné. Nijako sa však nevyjadril k vecnej správnosti či nesprávnosti toho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bolo určené, že žalobca je vlastníkom sporných nehnuteľností, a to z pohľadu sťažovateľmi uplatnenej námietky, že kúpnu zmluvu uzavreli v dobrej viere.

Možno   zovšeobecniť,   že nezaujatie   žiadneho   stanoviska   k   namietanej   otázke,   či dobromyseľné   nadobudnutie   vlastníckeho   práva   od   niekoho,   kto   objektívne   vlastníkom nebol, zakladá nárok na ochranu takto nadobudnutého práva, a ak áno, v akej forme, resp. rozsahu, znamená zjavnú neodôvodnenosť rozhodnutia.

Na uvedenom zásadnom závere nič nemení skutočnosť, že krajský súd v konaní vedenom   ústavným   súdom   prostredníctvom   predsedu   senátu,   resp.   sudcu   spravodajcu doplnil chýbajúcu argumentáciu. Takýmto spôsobom nie je možné nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského súdu zhojiť, pretože k nemu došlo mimo procesnoprávne vymedzeného kontradiktórneho rámca odvolacieho konania a okrem toho ide o názor iba jedného člena odvolacieho senátu.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   došlo   k   porušeniu   základného   práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 7 Co 183/2009-396 z 20. januára 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu. Bude sa teda musieť vysporiadať s námietkou sťažovateľov, podľa ktorej kúpnu zmluvu uzavreli v dobrej viere. Bude tiež potrebné zaoberať sa tvrdením žalobcu, ktorý dobromyseľnosť konania sťažovateľov spochybňuje.

Hoci sťažovatelia požadovali priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 323,50 €, ústavný súd im priznal sumu 269,58 €, a to za 2 úkony právnych služieb v roku 2012 (prevzatie a príprava zastupovania a sťažnosť) po 127,16 €, ako aj 2 režijné paušály po 7,63 € (bod 3 výroku nálezu).

Nebolo   možné   vyhovieť   požiadavke   sťažovateľov   na   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia v sume 280 000 € (spoločne a nerozdielne od okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu), keďže došlo jednak k vysloveniu porušenia označených práv sťažovateľov, k zrušeniu rozsudku krajského súdu a vráteniu veci na ďalšie konanie, čo v   plnej   miere   napravilo   vzniknutý   protiústavný   stav.   Priznanie   finančného zadosťučinenia   prichádza   totiž   spravidla   do   úvahy   vtedy,   ak   už   uvedenými   krokmi ústavného   súdu   nedôjde   k   plnej   náprave   porušených   základných   práv   (bod   4   výroku nálezu).

Vychádzajúc z ustanovenia § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie spočívajúce v odklade vykonateľnosti rozsudku krajského súdu č. k. 7 Co 183/2009-396 z 20. januára 2010 vydané uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 433/2012-15 z 11. októbra 2012 zanikne dňom právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013