znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 433/2011-71

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júla 2012 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja Horvátha a Sergeja   Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti B. spol. s r. o., B., právne zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 Co 97/2010-507 z 31. augusta 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Cdo 2/2011-546 z 19. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 97/2010 porušil základné právo spoločnosti B. spol. s r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 Co 97/2010-507 z 31. augusta 2010 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

4. Spoločnosti B. spol. s r. o., primerané finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

5. Spoločnosti B. spol. s r. o.,   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,60 € (slovom tristodvadsaťtri eur a šesťdesiat centov), ktorú j e   Krajský súd v Banskej Bystrici   p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právneho zástupcu A., s. r. o., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS   433/2011-22   z 29.   septembra   2011   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť spoločnosti B. spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), v časti, v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 Co 97/2010-507 z 31. augusta 2010 a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   č.   k. 5 Cdo 2/2011-546 z 19. apríla 2011.

2. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 28. októbra 2011 a tiež aj krajský súd vo vyjadrení zo 16. novembra 2011 a najvyšší súd vo vyjadrení z 8. decembra 2011 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

3. Sťažovateľ sa domáhal podanou sťažnosťou v časti, v ktorej bola prijatá na ďalšie konanie, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1.   Postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 16 Co 97/2010   a   jeho   uznesením   zo   dňa   31.   8.   2010   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľa na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

2.   Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   19.   4.   2011,   sp.   zn. 5 Cdo 2/2011 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

3.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   19.   4.   2011,   sp.   zn. 5 Cdo 2/2011   a   uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   z   31.   8.   2010,   sp.   zn. 16 Co 97/2010 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7 000,-EUR, ktoré   je   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   povinný   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

4. Ako vyplynulo zo sťažnosti a spisu Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 103/2005, ktorý si ústavný súd pripojil na účely rozhodovania o podaných   sťažnostiach,   sťažovateľ   doručil   26. augusta   2005   okresnému   súdu   žalobu, ktorou   sa   domáhal   proti   Slovenskej   republike   –   Ministerstvu   výstavby   a   regionálneho rozvoja   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „žalovaný“)   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným   postupom   (ďalej   len   „zákon   č.   58/1969   Zb.“)   náhrady   škody   42   000   000   Sk s príslušenstvom.   Sťažovateľ   svoju   žalobu   odôvodnil   tým,   že   vyslovením   nezákonnosti územného rozhodnutia a postupom vedúcim k jeho vydaniu ústavným súdom (nálezom č. k. II. ÚS 22/02-117 zo 16. apríla 2003) došlo k odstúpeniu od nájomnej zmluvy k pozemku uzatvorenej na 35 rokov, ktorej základným predpokladom bolo práve územné rozhodnutie, ktoré bolo vyhlásené za nezákonné. Nájomnú zmluvu z 5. novembra 2002 mal sťažovateľ uzatvorenú   s nájomcom   A.,   spol.   s r.   o.,   k pozemku   vo   vlastníctve   sťažovateľa, ročné nájomné bolo dojednané na 1 200 000 Sk, účelom nájmu bola výstavba čerpacej stanice pohonných hmôt. To, že pozemok bol spôsobilý na takýto účel, vyhlásil sťažovateľ svojmu nájomcovi na základe toho, že Okresný úrad v B., odbor životného prostredia vydal 4. júla 2001 rozhodnutie č. 2001/02123/8KB, ev. č. 82/2001 o umiestnení stavby čerpacej stanice pohonných   hmôt,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   4.   júla   2001   (ďalej   len   „územné rozhodnutie“). Po zrušení územného rozhodnutia ústavným súdom nájomca od nájomnej zmluvy uzatvorenej so sťažovateľom odstúpil. Žalovaná suma 42 000 000 Sk zodpovedá dojednanému ročnému nájomnému za obdobie 35 rokov.

Okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 103/2005-165 z 26. mája 2006 žalobe vyhovel v celom rozsahu a zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi 42 000 000 Sk a náhradu trov konania. Bol toho názoru, že všetky podmienky na vznik nároku sťažovateľa na náhradu škody proti žalovanému podľa zákona č. 58/1969 Zb. boli splnené.

Na   odvolanie   žalovaného   krajský   súd   uznesením   č.   k.   16   Co   182/2006-219 zo 14. septembra 2006 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uložil okresnému súdu doplniť dokazovanie a zaoberať sa platnosťou nájomnej zmluvy, spôsobom jej zániku, otázkou, či by sťažovateľovi vôbec vznikol nárok na nájomné, pretože iba   v   takom   prípade   mu   mohol   vzniknúť   ušlý   zisk,   ktorého   by   sa   mohol   domáhať od žalovaného. Uviedol, že sťažovateľ sa však môže ušlého zisku domáhať iba do   dňa rozhodnutia   súdu   (ako   splatného   nájomného),   pretože   sťažovateľ   sa   nemôže   úspešne domáhať náhrady škody, ktorá by mu vznikla až v budúcnosti.

Okresný   súd   znova   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   8   C   105/2003-292 z 20. februára 2007 tak, že žalobe znova vyhovel v celom rozsahu. Mal preukázanú príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a zánikom nájomnej zmluvy, ktorú posúdil ako platný právny úkon. Zastával názor, že podmienky vzniku zodpovednosti za škodu na strane žalovaného   sú   splnené   vo   vzťahu   k   celému   nároku,   pričom   prihliadol   aj   na   správanie a postoj účastníkov konania a neochotu žalovaného pri predbežnom prerokovaní nároku rokovať so sťažovateľom.

Na   odvolanie   žalovaného   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   16   Co   114/07-344 z 27. septembra   2007   napadnutý   rozsudok   zmenil   tak,   že   žalobu   sťažovateľa   zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania. Na rozdiel od okresného súdu totiž dospel k záveru, že podmienky vzniku zodpovednosti za škodu neboli naplnené, pretože nebolo v konaní sťažovateľom preukázané, že mu vznikla škoda. Nájomný vzťah medzi sťažovateľom a jeho nájomcom neskončil odstúpením od zmluvy nájomcom (pre nespôsobilosť predmetu nájmu na dohodnutý účel), ale dohodou (k 28. aprílu 2003), preto sťažovateľ nemal nárok voči svojmu nájomcovi na platenie nájomného, a preto mu nemohla vzniknúť ani škoda vo forme ušlého zisku, ktorú by si mohol vymáhať od žalovaného.Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 19/2008 zo 14. októbra 2008 tak, že rozsudok krajského súdu zrušil   a vec mu vrátil   na ďalšie konanie. Dôvodom   takéhoto   rozhodnutia   bolo zistenie dovolacieho súdu, že hoci krajský súd dokazovanie nedoplnil, resp. nezopakoval, vyvodil z dôkazov vykonaných okresným súdom odlišné skutkové závery (hodnotil ich inak), čím účastníkom   odňal   možnosť   konať   pred   súdom   [§   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)]. Vo svojom rozhodnutí najvyšší súd ďalej uviedol, že „z obsahu dovolania sa javí ako dôvodná námietka dovolateľa, ktorý vytýka rozhodnutiu odvolacieho súdu rozpor v názore, ktorý vo veci zaujal. Na jednej strane odvolací súd sám uviedol, že žalobca   spĺňa   nárok   na   náhradu   škody,   na   strane   druhej,   po   vyhodnotení   platnosti nájomnej zmluvy medzi inými účastníkmi (nie účastníkmi konania), dochádza k záveru, že k škode   na   strane   žalobcu   nedošlo“ (s.   9),   a   ďalej,   že „z   uvedeného   (citácia   a   rozbor ustanovení § 1 - 17 zák. č. 58/1969 Zb.) možno vyvodiť, že právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené vzniklo poškodenému právo na náhradu škody, ktorá   mu   bola   týmto   rozhodnutím   spôsobená,   t.   j.   vzniklo   mu   právo   na   plnenie.   V predmetnej veci sa javí, že podmienky, pre uplatnenie svojho nároku na náhradu škody v zmysle zák. č. 58/1969 Zb. žalobca naplnil, čo konštatoval vo svojom rozsudku aj odvolací súd, ktorý sa však ďalej zaoberal právnymi skutočnosťami, ktoré sa k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania nejavia byť právne relevantné.“ (s. 11).

Krajský súd vo veci znova rozhodol rozsudkom sp. zn. 16 Co 266/2008 z 19. marca 2009, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 222 399,25 € (6 700 000 Sk), vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanému náhradu   trov   prvostupňového   a   odvolacieho   konania   nepriznal.   Vychádzal   z   toho,   že sťažovateľ síce splnil podmienky na vznik nároku na náhradu škody voči žalovanému, tak ako to vyslovil aj dovolací súd (názorom ktorého je viazaný), avšak náhradu škody mu bolo možné priznať iba do dňa rozhodovania súdu. V odvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „Vychádzajúc z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 19/2008 (v zmysle   ktorého   s   právoplatnosťou   rozhodnutia,   ktorým   bolo   nezákonné   rozhodnutie zrušené vzniklo žalobcovi ako poškodenému právo na náhradu škody, ktorá mu bola týmto rozhodnutím spôsobená), vzniklo právo žalobcu na plnenie dňom 2. 6. 2003. Keďže krajský súd bol viazaný názorom Najvyššieho súdu SR s poukazom ale na hore uvedené, dospel k záveru, že právo žalobcu na náhradu škody titulom ušlého zisku mohlo vzniknúť iba ku dňu rozhodovania krajského súdu, t. j. za obdobie roku 2003 až do 5. novembra 2008 (podľa zmluvy o nájme). Za rok 2003 potom patrí žalobcovi náhrada škody ako ušlého zisku nájomného   za   7   mesiacov,   za   rok   2004   až   2008   5   krát   po   1   200   000   Sk,   čo   spolu predstavuje 6 700 000 Sk. Iba táto škoda môže predstavovať ušlý zisk žalobcu. Preto krajský súd   rozsudok   okresného   súdu   zmenil   a   iba   takúto   sumu   uložil   povinnosť   žalovanému žalobcovi titulom ušlého zisku ku dňu vyhlásenia rozhodnutia krajského súdu žalobcovi zaplatiť.“Proti tomuto rozsudku podal dovolanie sťažovateľ a žalovaný. Najvyšší súd uznesením č. k. 5 Cdo 203/2009-451 z 24. marca 2010 zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Konštatoval,   že   krajský   súd   znova   vyvodil   z   dôkazov vykonaných okresným súdom iné skutkové závery bez toho, aby ich sám vykonal, resp. zopakoval,   a   tým   znova   odňal   účastníkom   možnosť   konať   pred   súdom.   Najvyšší   súd poukázal   aj   na   to,   že   rozsudok   krajského   súdu   je   navyše   nedostatočne   odôvodnený. Pre vadu   podľa   §   237   písm.   f)   OSP   preto   rozsudok   dovolací   súd   znova   zrušil   – „So zreteľom na to, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f) O.s.p., na ktorú bolo potrebné   vziať   zreteľ   (§   242   ods.   1   O.s.p.),   zrušil   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky dovolaním   napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie“ (s. 12),   a   poukazujúc   na   ustanovenie   §   243d   OSP   zdôraznil,   že „ak   dôjde   k   zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní záväzný.“.

Sťažovateľ podaním z 29. apríla 2010 (doručeným krajskému súdu 3. mája 2010) oznámil   krajskému   súdu,   že   19.   apríla   2010   bola   uzatvorená   zmluva   o   postúpení pohľadávky, ktorou sťažovateľ ako postupca postúpil spoločnosti C., spol. s r. o., Š. (ďalej len „C., spol. s r. o.“), ako postupníkovi pohľadávku, ktorá je predmetom konania. Predložil krajskému súdu zmluvu o postúpení pohľadávky a navrhol mu, aby pripustil vystúpenie sťažovateľa z konania a vstup do konania C., spol. s r. o., ako nového žalobcu. Krajskému súdu bol doručený aj súhlas C., spol. s r. o., so vstupom do konania.

Krajský   súd   znova   vo   veci   rozhodol   uznesením   č.   k.   16   Co   97/2010-507 z 31. augusta 2010, a to tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uložil okresnému súdu doplniť dokazovanie a zdôraznil svoj vlastný skorší právny názor o nemožnosti priznať náhradu škody vo forme ušlého zisku za obdobie po rozhodnutí súdu. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol: „Iba ak by okresný súd zistil, že základ   nároku   je   daný,   žalobcovi   vznikla   škoda   a   to   vo   výlučnej   príčinnej   súvislosti s nezákonným   rozhodnutím   správneho   orgánu,   by   mohol   vyhovieť   žalobe   a   priznať žalobcovi ušlý zisk iba do výšky plnenia ku dňu splatnosti nájomného v čase rozhodovania súdu.“ O návrhu na pripustenie zmeny v osobe žalobcu krajský súd nerozhodol.

Uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   16   Co   97/2010-507   z   31.   augusta   2010   bolo sťažovateľovi doručené 25. októbra 2010.

Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   16   Co   97/2010-507 z 31. augusta 2010 dovolanie. Tvrdil, že postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať   pred   súdom,   pretože   krajský   súd   prekvapivo   svoje   rozhodnutie   založil   na   inom právnom posúdení veci ako vo svojom skoršom rozhodnutí (v ktorom dospel k záveru, že nárok   sťažovateľa   je   daný,   hoci   iba   za   určité   obdobie),   nezopakoval   a   nedoplnil dokazovanie,   nerešpektoval   právny   názor   dovolacieho   súdu   vyslovený   v   skorších rozhodnutiach,   z   ktorého   vyplývalo,   že   nárok   sťažovateľa   na   náhradu   škody   je   daný, a krajský súd sa zaoberal už len jeho výškou. Vo svojom zrušujúcom rozhodnutí krajský súd vyslovil právny názor odlišný od pre neho záväzného názoru dovolacieho súdu, ktorým je okresný   súd   viazaný,   a   navyše   názor   krajského   súdu   o   tom,   že   náhrada   škody   môže sťažovateľovi patriť len do rozhodnutia súdu, nemá oporu v žiadnom predpise ani dostupnej judikatúre. Poukázal aj na to, že krajský súd mal pripustiť zmenu na strane žalobcu, čo však neurobil.

Najvyšší   súd   o   podanom   dovolaní   sťažovateľa   rozhodol   uznesením   č.   k. 5 Cdo 2/2011-546 z 19. apríla 2011 tak, že dovolanie odmietol   [§ 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 OSP]. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že Občiansky súdny poriadok proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým zrušuje rozsudok súdu prvého stupňa, dovolanie nepripúšťa (§ 236 ods. 1 a § 239 OSP) a vadu podľa § 237 OSP najvyšší súd nezistil.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   č.   k.   5   Cdo   2/2011-546   z   19.   apríla   2011   bolo sťažovateľovi doručené 5. mája 2011.

II.

5. Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na to, že k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 16 Co 97/2010-507 z 31. augusta 2010 došlo tým, že najvyšší súd už v rozhodnutí zo 14. októbra   2008   vyslovil   záväzný   právny   názor,   podľa   ktorého   právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné územné rozhodnutie zrušené, vzniklo sťažovateľovi právo   na   náhradu   škody,   ktorá   mu   bola   týmto   rozhodnutím   spôsobená,   čo   krajský   súd najprv rešpektoval (a v časti žalobe sťažovateľa v 1. rade vyhovel) a následne nerešpektoval a zrušil rozhodnutie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uznesenie krajského súdu   č.   k.   16   Co   97/2010-507   z   31.   augusta   2010   je   tak   v   príkrom   rozpore   nielen s rozhodnutím dovolacieho súdu, ale aj s vlastným skorším rozhodnutím krajského súdu. Navyše, dovolací súd, ktorý je na to oprávnený, nezrušil zároveň s rozhodnutím krajského súdu aj rozhodnutie okresného súdu, z čoho vyplýva, že toto nepovažoval za také, ktoré trpí rovnakými vadami ako rozhodnutie krajského súdu. V rozhodnutiach najvyššieho súdu je vyslovené aj to, ktorý súd a ako má procesné pochybenia napraviť, pričom týmto súdom je krajský súd, a aj táto časť rozhodnutia najvyššieho súdu bola pre krajský súd záväzná. Ak v tejto situácii krajský súd nerozhodol sám, ale zrušil rozhodnutie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, je to prejavom jeho svojvôle. Sťažovateľ považuje uznesenie krajského súdu navyše za nedostatočne odôvodnené, pretože z neho nemožno zistiť, z akého dôvodu je potrebné, aby okresný súd dokazoval opätovne už preukázané skutočnosti; podľa akého ustanovenia právneho predpisu je obmedzená náhrada škody vo forme ušlého zisku iba na obdobie do rozhodnutia súdu, ani to, z akého dôvodu mu neprislúchalo rozhodnúť o zmene účastníkov na strane žalobcu. Dôvody rozhodnutia sú vnútorne rozporné, nie sú racionálne, presvedčivé ani koherentné. Právne závery o potrebe opätovného zisťovania škody sú svojvoľné, nevyplývajú zo žiadnych nových zistení krajského súdu či okresného súdu, v odvolacom konaní neboli predložené ani označené nové dôkazy. Ak postupoval krajský súd podstatne odlišne než pri svojom skoršom rozhodnutí, o to viac je nevyhnutné, aby svoj nový názor na vec objasnil v odôvodnení rozhodnutia. Navyše, krajský súd sa zaoberal výlučne skutočnosťami svedčiacimi v neprospech sťažovateľa.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru uznesením najvyššieho súdu č. k. 5 Cdo 2/2011-546 z 19. apríla 2011 odôvodnil sťažovateľ tým, že najvyšší súd odmietol jeho dovolanie ako neprípustné napriek tomu, že boli splnené podmienky na jeho meritórne prerokovanie. Najvyšší súd vychádzal z toho, že prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 2 OSP sa vzťahuje len na rozsudok, hoci toto ustanovenie nehovorí výslovne o „rozsudku“, ale o „rozhodnutí“. Najvyšší súd dôvodil tým, že prípustnosť dovolania proti uzneseniam odvolacieho súdu je upravená v § 239 OSP, kým § 238 OSP sa vzťahuje iba na rozhodovanie odvolacieho súdu rozsudkom. Najvyšší súd nesprávne vyhodnotil potrebu a možnosť dotvorenia práva prostredníctvom výkladu § 238 ods. 2 OSP, naopak, ustanovenie vykladal neprípustne reštriktívne. Aj § 238 ods. 5 OSP hovorí o rozhodnutí, neobstojí preto výklad, podľa ktorého sa celé ustanovenie § 238 OSP vzťahuje iba na rozsudok. Adekvátnym výkladom § 238 ods. 2 OSP korešpondujúcim jeho   zmyslu   je   potom   taký   výklad,   podľa   ktorého   sa   toto   ustanovenie   vzťahuje nielen na rozsudok, ale aj na uznesenie.

6. K sťažnosti sťažovateľa sa vyjadril krajský súd prípisom sp. zn. Spr. 1152/2011 z 9. decembra 2011, v ktorom uviedol:

„Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazoval na to, že Krajský súd v Banskej Bystrici v uznesení č. k. 16 Co/97/2010-507 zo dňa 31. augusta 2010 nerešpektoval záväzný právny názor najvyššieho súdu vyslovený v rozhodnutí zo dňa 14. októbra 2008, je potrebné poukázať na samotné odôvodnenie rozsudku dovolacieho súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky   v   rozhodnutí   č.   k.   5 Cdo 19/2008   zo   dňa   14.   októbra   2008   vytkol odvolaciemu súdu, že ak sa chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa, mal dokazovanie v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. sám v potrebnom rozsahu opakovať a zadovážiť si tak   rovnocenný   podklad   pre   odlišné   hodnotenie   dôkazov.   Odvolací   súd   si   nezadovážil rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 OSP, a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce právne závery zatiaľ predčasné, pričom dovolaciemu   súdu   neprislúcha   v danom   štádiu   konania   oprávnenie   na   ich   hodnotenie. V rámci   dovolateľom   namietaného   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   dovolací   súd uviedol, že dovolateľom napadnutý rozsudok nebolo možné v dovolacom konaní podrobiť prieskumu   z   hľadiska   správnosti   zaujatých   právnych   záverov,   lebo   skutkové   zistenia odvolacieho súdu vyplývajúce zo spisu nedávajú pre toto posúdenie dostatočný podklad. Napriek tejto skutočnosti dovolací súd považoval za potrebné uviesť, že z obsahu dovolania sa   javí   ako   dôvodná   námietka   dovolateľa,   ktorý   vytýka   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu rozpor   v   názore,   ktorý   vo   veci   zaujal.   V   predmetnej   veci   sa   javí,   že   podmienky,   pre uplatnenie svojho nároku na náhradu škody v zmysle z. č. 58/1969 Zb. žalobca naplnil, čo konštatoval vo svojom rozsudku aj odvolací súd, ktorý sa však ďalej zaoberal právnymi skutočnosťami, ktoré sa k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania nejavia byť právne relevantné.

Krajský súd v ďalšom konaní rozsudkom č. k. 16Co/266/2008-387 zo dňa 19. marca 2009 rozsudok okresného súdu zmenil a uložil povinnosť žalovanému žalobcovi zaplatiť 222.499,25   Eur   (6.700.000.--   Sk)   v   lehote   30-ich   dní   od   jeho   právoplatnosti.   V   tomto rozhodnutí krajský súd sčasti priznal poškodenému právo na náhradu škody, ktorá mu bola rozhodnutím spôsobená, t. j., že mu vzniklo právo na plnenie, pričom špecifikoval výšku nároku.

Následne   na   základe   dovolania   obidvoch   strán   sporu   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky uznesením č. k. 5 Cdo 203/2009-451 zo dňa 24. marca 2010 rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Co/266/2008 z 19. marca 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Opätovne odvolaciemu súdu bolo vytknuté, že nezopakoval dokazovanie, ktoré už súd raz vykonal v rámci dokazovania na prvom stupni, ani dokazovanie nedoplnil a rozhodol bez nariadenia pojednávania. Považoval za neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam vedúcim k záveru o čiastočnej opodstatnenosti žaloby dospel iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa. Najvyšší súd konštatoval, že dovolateľmi napadnutý rozsudok nebolo možné v dovolacom konaní podrobiť   prieskumu   z   hľadiska   správnosti   zaujatých   záverov,   lebo   skutkové   zistenia odvolacieho súdu vyplývajúce zo spisu nedávajú pre toto posúdenie dostatočný podklad. Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici,   ako   súd   odvolací,   následne   uznesením   č.   k. 16Co/97/2010-507 zo dňa 31. augusta 2010 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na   ďalšie   konanie   s   poukazom   jednak   na   odôvodnenia   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, ako aj s uvedením, že v danej súdenej veci Najvyšší súd SR dosiaľ nevyslovil jednoznačne právny názor, ktorým by bol odvolací súd viazaný, preto krajský súd sa pridržiava dôvodov, ktoré uviedol v zrušujúcom uznesení č. k. 16Co/182/2006-219 zo dňa 14.09.2006, a z ktorých vyplýva predovšetkým potreba zistiť, či navrhovateľovi vznikol nárok   na   náhradu   škody   v   príčinnej   súvislosti   s   nezákonným   rozhodnutím   správneho orgánu. Odvolací súd uznesenie riadne odôvodnil, uviedol v ňom vyjadrenia účastníkov konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlil,   ktoré   skutočnosti   považoval   za   preukázané a ktoré nie. Uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa riadil, aj ako vec právne posúdil, pričom poukázal aj na rozhodnutí ESĽP vo veci Pine Valley c/a Írsko z r. 1991.

V tomto štádiu konania zatiaľ nedošlo k meritórnemu rozhodnutiu vo veci, vo veci samej nebol dovolacím súdom vyslovený záväzný právny názor, ktorým by bol odvolací súd viazaný, vytýkané boli procesné pochybenia odvolacieho súdu, preto rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 16Co/97/2010-507 zo dňa 31.augusta 2010, ktoré je podľa názoru sťažovateľa v príkrom rozpore správnym názorom dovolacieho súdu, jednak s jeho vlastným skorším rozhodnutím, a je aj nedostatočne odôvodnené, nemôže poškodzovať sťažovateľa, a preto sťažnosť   sťažovateľa   v   tomto   rozsahu   považuje   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   za nedôvodnú.

Krajský súd zároveň poukazuje na vyjadrenie Mgr. Š. B., predsedu senátu 16Co Krajského súdu v Banskej Bystrici k ústavnej sťažnosti zo dňa 8. novembra 2011, ako aj vyjadrenie JUDr. M. K. k podnetu sťažovateľa C., spol. s r. o. Š., k návrhu na začatie disciplinárneho   konania   zo   dňa   30.   mája   2011,   kde   sú   podrobne   rozvedené   okolnosti súdneho konania.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   navrhujem,   aby   Ústavný   súd   rozhodol   tak,   že základné právo obchodnej spoločnosti B., spol. s r. o., B., na súdnu ochranu podľa článkov 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Co/97/2010-507 z 31. augusta 2010 porušené nebolo.“

Krajský   súd   zároveň   vyslovil   súhlas   s   rozhodnutím   ústavného   súdu   o   veci   bez nariadenia ústneho prerokovania.

7. Najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti prípisom č. k. KP 4/2011-83 z 8. decembra 2011 uviedol:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   skúmal   prípustnosť   dovolania   v   danej   veci a dospel k záveru, že dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nespĺňa žiadnu z možností prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p. Následne sa sústredil na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska vád uvedených 237 O.s.p. So zreteľom na dovolateľom namietanú vadu sa detailne zaoberal vadou konania, podľa ktorej účastníkovi konania sa odňala možnosť konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.). Dospel k záveru, že dovolateľ namieta predmetnú vadu konania odvolacieho súdu bezdôvodne. Uviedol, že odvolací súd, keďže nešlo o procesné situácie uvedené v ustanoveniach § 214 ods. 1 písm. a/ - c/ O.s.p., na prejednanie odvolania nemusel nariadiť pojednávanie. Osobitne sa zaoberal námietkou dovolateľa,   že   odvolací   súd   nerešpektoval   záväzný   právny   názor   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, ktorý výslovne existenciu škody vo svojom rozhodnutí prejudikoval a odvolaciemu súdu vec vrátil na ďalšie konanie len s ohľadom na určenie výšky škody. Najvyšší súd dospel k záveru, že zo systematického usporiadania Občianskeho súdneho poriadku je zrejmé, že osobitne upravuje možnosti prípustnosti dovolania voči rozsudku odvolacieho súdu a voči uzneseniu odvolacieho súdu. Ustanovenie § 238 ods. 2 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu vtedy, ak odvolací súd nerešpektoval záväzný právny   názor   dovolacieho   súdu,   ktorý   vyslovil   v   danej   veci.   Toto   ustanovenie upravuje   prípustnosť   dovolania   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   a   nevzťahuje   sa   na uznesenie odvolacieho súdu, prípustnosť dovolania proti ktorému je upravená v ustanovení § 239 ods. 1, 2 O.s.p. V danej veci odvolací súd rozhodol uznesením, preto aj prípadné nerešpektovanie právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci by nezakladalo prípustnosť dovolania voči rozhodnutiu odvolacieho súdu a ani procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Napokon   sa   zaoberal   aj   námietkou   ohľadom   nedostatočného   odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších stupňov, pričom mal za to, že nebolo porušené ani ustanovenie § 157 ods.2 O.s.p. Svoj záver dovolací súd náležité v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozhodnutia náležité právne vyargumentoval.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uskutočnil výklad ustanovení zákona o prípustnosti dovolania, osobitne v súvislosti posudzovaním odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom, v súlade s doteraz zaužívanou praxou a judikatúrou. Súdna prax je už dlhodobo konštantná v otázke prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. V tomto prípade dovolanie nie je prípustné z iných dôvodov než uvedených v ustanovení § 237 O.s.p. ( napr. R 34/1995). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s vyslovenými závermi najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže viesť k úsudku o arbitrárnom prístupe.

Z   uvedených   dôvodov   navrhujem   sťažnosť   sťažovateľa   posúdiť   ako   nedôvodnú. Súčasne súhlasím s upustením od ústneho pojednávania, keďže od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie vec.“

Najvyšší   súd zároveň   vyslovil   súhlas   s   rozhodnutím   ústavného   súdu   o   veci   bez nariadenia ústneho prerokovania.

III.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

9. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru uznesením najvyššieho súdu č. k. 5 Cdo 2/2011-546 z 19. apríla 2011

Sťažovateľ odôvodnil sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu č. k. 5 Cdo 2/2011-546 z 19. apríla 2011 a namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru najmä tým, že najvyšší   súd   odmietol   jeho   dovolanie   ako   neprípustné   napriek   tomu,   že   boli   splnené podmienky na jeho meritórne prejednanie podľa § 238 ods. 2 OSP, k čomu došlo podľa jeho názoru predovšetkým v dôsledku toho, že najvyšší súd opomenul toto ustanovenie na vec aplikovať,   pretože   zrejme   dospel   k   záveru,   že   sa   na   vec   nevzťahuje,   a   to   v   dôsledku neprípustne zužujúceho výkladu, ktorým bol popretý jeho účel a zmysel. Podľa názoru sťažovateľa treba ustanovenie § 238 ods. 2 OSP vykladať tak, že pripúšťa dovolanie proti každému „rozhodnutiu“ (ako to je v ňom doslovne uvedené), a nie iba proti „rozsudku“.Najvyšší súd uznesenie č. k. 5 Cdo 2/2011-546 z 19. apríla 2011 odôvodnil takto: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p.,   dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm.a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Nakoľko   dovolaním   napadnuté   uznesenie   odvolacieho   súdu   nevykazuje   niektorý zo znakov uvedených uznesení (v danom prípade uznesením odvolacieho súdu bol zrušený rozsudok   súdu   prvého   stupňa),   je   zrejmé,   že   ide   o prípad,   v   ktorom   Občiansky   súdny poriadok dovolanie podľa § 239 nepripúšťa.

S   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1,   veta   druhá   O.s.p.,   ukladajúce dovolaciemu   súdu   povinnosť   prihliadnuť   vždy   na   prípadnú   procesnú   vadu   uvedenú v paragrafe 237 O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p..   Uvedené   zákonné   ustanovenie   pripúšťa   dovolanie   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho   súdu   (rozsudku   alebo   uzneseniu),   ak   konanie,   v   ktorom   bolo   vydané,   je postihnuté v niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným   sudcom   alebo   nesprávne   obsadeným   súdom).   Existencia   niektorej   z   vyššie uvedených vád však dovolacím súdom nebola v konaní zistená.

So   zreteľom   na   žalobcom   tvrdený   dôvod   prípustnosti   dovolania   sa   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   osobitne   zameral   na   otázku   opodstatnenosti   tvrdenia,   že v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písmeno f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumieť taký závadný procesný postup súdu,   ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ z odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje,   pod   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   je   potrebné   vo   všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných právach a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich právach a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je zo hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v   konaní   postupoval   vo   rozpore   so   zákonom,   prípadne   s ďalšími   všeobecne   záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktorému právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde zo dôvodu, že odvolací súd pri prejednávania rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a žalobcovi   neznemožnil   uplatniť   procesné   práva   priznané   mu   právnym   poriadkom   na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konaniach bola v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.

Podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   slovenskej   republiky   každý   má   právo   domáhať   sa zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny   proces   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania   pred   všeobecným   súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v   súlade   s   jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).

Do   obsahu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva slobôd   nepatrí   ani   právo   účastníka   konania   vyjadrovať   sa   k   spôsobu   hodnotenia   ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne   záväzných   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník konania   (II.   ÚS 3/97,   II.   ÚS 251/03).

Odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   a   porušenie   práva   na   spravodlivý   proces žalobca vyvodzuje z toho, že odvolací súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v rozpore s ustanovením § 214 ods. 1 O.s.p., čím zároveň porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania.

Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd, keďže nešlo o procesnej situácie uvedené v ustanoveniach   §   214   ods.   1   písm.   a/   -   c/   O.s.p.,   na   prejednanie   odvolania   nemusel nariadiť pojednávanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že odvolací súd postupoval v súlade so zákonom a žalobcovi neodňal možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.. Nedošlo teda k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa žalobcovi   znemožnila   realizácia   jeho   procesných   práv,   priznaných   mu   v   občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a ani k porušeniu zásady dvojinštančnosti konať.

K porušeniu dvojinštančnosti konania by došlo vtedy, ak by súd tak by odvolací súd „nečakane“ založil svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa. Vtedy   by   bolo   žalobcovi   odňaté   právo   namietať   správnosť   (novo   zaujatého)   právneho názoru na inštančne vyššom súde, čo by zakladalo vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.. Pri zrušení rozhodnutia súdu prvého stupňa a vrátení mu veci na ďalšie konanie však zostáva dvojinštančnosť zachovaná, nakoľko účastník má po opätovnom rozhodnutí súdu prvého stupňa možnosť znovu ho napadnúť riadnym opravným prostriedkom na inštančne vyššom súde.

K   námietke   dovolateľa,   že   odvolací   súd   nerešpektoval   záväzný   právny   názor Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý   výslovne   existenciu   škody   vo   svojom rozhodnutí prejudikoval a odvolaciemu súdu vec vrátil na ďalšie konanie len s ohľadom na určenie výšky škody, dovolací súd uvádza, že zo systematického usporiadania Občianskeho súdneho poriadku je zrejmé, že osobitne upravuje možnosti prípustnosti dovolania voči rozsudku odvolacieho súdu a voči uzneseniu odvolacieho súdu. Ustanovenie § 238 ods. 2 O.s.p.   pripúšťa   dovolanie   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   vtedy,   ako   odvolací   súd nerešpektoval   záväzný   právny   názor   dovolacieho   súdu,   ktorý   vyslovil   danej   veci.   Toto ustanovenie upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu a nevzťahuje sa   na   uznesenie   odvolacieho   súdu,   prípustnosť   dovolania   proti   ktorému   je   upravená v ustanovení § 239 ods. 1, 2 O.s.p.. V danej veci odvolací súd rozhodol uznesením, preto aj prípadné nerešpektovanie právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci by nezakladalo prípustnosť dovolania voči rozhodnutiu odvolacieho súdu a ani procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúce sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

V podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje   za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

To,   že   právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   patrí   medzi   základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva zo ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, str. 12, § 29;   Hiro   Balani   c.   Španielsko   z   9.   decembra   1994,   Séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   po   preskúmaní   veci   dospel   záveru,   že   v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Jeho rozhodnutie   nemožno   považovať   za   svojvoľné,   zjavne neodôvodnené,   respektíve   ústavne nekonformné,   pretože   odvolací   súd   sa   pri   výklade   a   aplikácii   zákonných   predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ak vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (I. ÚS 188/06).

Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd v rozpore s ustanovením § 92 ods. 2, 3 O.s.p. nerozhodol o návrhu žalobcu na zmenu účastníka konania a povinnosť rozhodnúť o tomto návrhu uložil súdu prvého stupňa.

Dovolací súd poukazuje na to že ak tento zákon (t. j. Občiansky súdny poriadok) neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, po ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené,   alebo   na   koho   prešli,   navrhnúť,   aby   do   konania   na   miesto   doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli (§ 92 ods. 2 O.s.p.). Súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa, súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto, sa nevyžaduje. Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú zachované (§ 92 ods. 3 O.s.p.).

Ustanovenie   §   92   ods.   2   a   3   O.s.p.   umožňujú   zmenu   účastníkov   konania,   a   to v závislosti od hmotnoprávnych zmien, ku ktorých došlo po začatí súdneho konania. Zmena účastníkov je prípustná aj odvolacom konaní [pozn: z ustanovenia § 216 ods. 1 O.s.p. vyplýva iba to, že v odvolacom konaní nie je použiteľné ustanovenie § 92 ods. 1 a 4 O.s.p. (teda nie aj § 92 ods. 2 a 3 O.s.p.)].

Dovolací   súd   po   preštudovaní   spisu   dospel   k   záveru,   že   odvolací   súd   v   danom prípade   nepostupoval   správne,   keď   o   návrhu   žalobcu   na   zmenu   účastníka   konania nerozhodol   a   povinnosť   rozhodnúť   o   tomto   návrhu   uložil   prvostupňovému   súdu. Ustanovenia   §   92   ods.   2,   3   O.s.p.,   upravujúce   zmenu   účastníctva   pri   prevode   alebo prechode práv alebo povinností, platia aj pre odvolacie konanie. Pri zmene účastníctva zostávajú   všetky účinky spojené s podaním   návrhu zachované,   procesný nástupca   musí prijať stav konania taký, aký je, teda i s procesnými úkonmi, ktoré dovtedy v konaní urobil jeho právny predchodca. Hoci odvolací súd vo veci nepostupoval správne, tento nesprávny postup odvolacieho súdu nezakladá vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., nakoľko postupom odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom... Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav. O nesprávnu   aplikáciu   právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie   veci   je   síce   relevantným   dovolacím   dôvodom,   samo   osebe   ale   prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich   z   uvedeného   aspektu   neposudzoval),   dovolateľom   vytýkaná   skutočnosť   by   mala   za následok   vecnú   nesprávnosť   napadnutého   uznesenia,   nezakladala   by   ale   prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či so správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť,   že v danom prípade prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a ani za ustanovenia § 237 O.s.p.. Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

10. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či neaplikovaním § 238 ods. 2 OSP na vec sťažovateľa došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažnosť treba považovať v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   vôbec   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných   slobodách.   Posúdenie   veci   všeobecným   súdom   sa   môže   stať   predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa ten natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02,   I. ÚS 12/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   rešpektuje   spôsob,   akým   najvyšší   súd interpretuje svoju procesnú úpravu dovolania, ak tým nevybočí z medzí ústavnosti (porov. II. ÚS 398/08, II. ÚS 149/09), v danom prípade čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V prerokúvanej veci sa tak nestalo.

Sťažovateľ   namietal,   že   krajský   súd   sa   odchýlil   od   rozhodnutia   najvyššieho   – dovolacieho   súdu   tým,   že   nerešpektoval   predchádzajúce   dovolacie   rozhodnutie,   ktorým bolo na základe § 237 písm. f) OSP zrušené rozhodnutie krajského súdu. Vychádzajúc z textu § 238 ods. 2 OSP (Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom   sa   odvolací   súd   odchýlil   od   právneho   názoru   dovolacieho   súdu   vysloveného v tejto veci.), podľa ktorého sa nerozlišuje, či rozhodnutím, od ktorého sa mal odvolací súd odchýliť   je   rozsudok   alebo   uznesenie,   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   v namietanej   veci dovolanie prípustné bolo.

Najvyšší   súd   vychádzajúc   zo   skutočnosti,   že   namietané   rozhodnutie   má   formu uznesenia,   najprv   preskúmal   prípustnosť   podľa   §   239   OSP   a potom   sa   vyjadril   aj k prípustnosti   podľa   §   238   ods.   2   OSP.   Uviedol,   že   vychádzajúc   zo   systematiky Občianskeho   súdneho   poriadku,   z umiestnenia   §   238   ods.   2   OSP   nemožno   namietať odchýlenie   sa   právneho   názoru   najvyššieho   súdu,   ku   ktorému   má   dôjsť   uznesením krajského súdu. Pod rozhodnutím podľa § 238 ods. 2 OSP teda najvyšší súd myslí len rozsudok.

Ústavný súd akceptuje argument systematikou, ktorý vyjadril najvyšší súd, avšak ústavný   súd   ho   v okolnostiach   danej   veci   vníma   materiálnejšie.   Podľa   ústavného   súdu uvedené výkladové starosti vyplývajú zo skutočnosti, že nie je vždy rozlišované dovolanie týkajúce   sa   zmätočnosti   na   jednej   strane   (§   237   OSP)   a dovolanie   z dôvodu   nutnosti zjednotiť judikatúru na strane druhej (§ 238 OSP a § 239 OSP; porovn. tiež novelu českého OSŘ zákonom č. 30/2000 Sb.).

Najvyšší súd teda nearbitrárne v súlade s teoretickou koncepciou zákona dovolanie odmietol. Neporušil takto základné právo sťažovateľa na prístup k súdu chránené čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Berúc   do   úvahy   uvedenú   skutočnosť   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   považoval   sťažnosť   proti   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   za   zjavne neopodstatnenú.

11. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 16 Co 97/2010-507 z 31. augusta 2010

Sťažovateľ   tvrdí,   že   k   porušeniu   označených   práv   týmto   rozhodnutím   došlo z dôvodu,   že   krajský   súd   nerešpektoval   právny   názor   najvyššieho   súdu   ako   súdu dovolacieho   vyslovený   vo   veci   sťažovateľa   (v   uznesení   sp.   zn.   5   Cdo   19/2008 zo 14. októbra   2008),   tento   svojím   rozhodnutím   poprel,   hoci   v   skoršom   rozhodnutí (v rozsudku sp. zn. 16 Co 266/2008 z 19. marca 2009) ho rešpektoval a vychádzal z neho. Sťažovateľom napádané rozhodnutie je podľa jeho názoru v rozpore tak s rozhodnutím najvyššieho súdu, ako aj so skorším rozhodnutím samotného krajského súdu, a ak v tejto situácii krajský súd nerozhodol sám, ale zrušil rozhodnutie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, je to prejavom jeho svojvôle. Sťažovateľ zdôraznil, že krajský súd sa napadnutým rozhodnutím, v ktorom vyslovil navyše právny názor odlišný od toho, ktorým bol viazaný, snaží vyhnúť záväznosti právneho názoru dovolacieho súdu tým, že vec vráti prvostupňovému súdu.

12. Krajský súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil takto:«Krajský súd, ako súd odvolací, vychádzajúc zo zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu SR, ktorým je viazaný, preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. postupom podľa § 214 ods.   2   O.s.p.   bez   nariadenia   pojednávania,   a   podľa   §   221   ods.   1   písm.   f/   a   h/   O.s.p. rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu podľa ods. 2 tohto ustanovenia vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR v zrušujúcom uznesení poukázal na skutočnosť, že žalobca oznámil žalovanému   postúpenie   pohľadávky   vyplývajúcej   z   existencie   právoplatného a vykonateľného rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici na spoločnosť C., spol. s r.o. so   sídlom   v Š.,   ktorá   už   na   základe   vykonateľného   rozsudku   Krajského   súdu   Banskej Bystrici prisúdenú pohľadávku v sume 222.399,25 € vymáha v exekučnom konaní. Najvyšší súd konštatoval, že je potrebné, aby sa touto skutočnosťou zaoberal odvolací súd. Vychádzajúc   z   pokynu   najvyššieho   súdu   krajský   súd   zaslal   zrušujúce   uznesenie najvyššieho   súdu   Okresnému   súdu   v   Banskej   Bystrici,   exekučnému   oddeleniu   na   ďalší urýchlený úradný postup podľa § 57 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku.   Predmetné uznesenie   najvyššieho   súdu   krajský   súd   zaslal   aj   JUDr.   B.   S.,   súdnemu   exekútorovi, z Exekútorského úradu zo sídlom B. Z úradného záznamu (č.l. 475 Okresného súdu Banská Bystrica)   vyplýva,   že   súdny   exekútor   JUDr.   S.,   telefonicky   oznámil   tomuto   súdu,   že poverenie č. 5102069999 zo dňa 11. 9. 2009, ktoré bolo uvedené v upovedomení o začatí exekúcie   EX 6951/2009,   bolo   vydané   Okresným   súdom   Bratislava   II.   Omylom   bol nesprávne uvedený Okresný súd Banská Bystrica. Okresnému súdu Bratislava II, ako súdu príslušnému na vybavenie podania Krajského súdu v Banskej Bystrici pod č. 16 Co 97/2010 bolo preto preposlané uznesenie Najvyššieho súdu SR, č. k. 5 Cdo 203/2009 zo dňa 24. 3. 2010 k ďalšiemu úradnému postupu podľa § 57 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku. Z podania žalobcu zo dňa 03. 05. 2010 krajský súd zistil, že navrhovateľ dňa 19. 04. 2010 uzavrel so spoločnosťou C., spol. s r.o. so sídlom Š., zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu v Trnave, oddiel Sro, vo vložke... Zmluvu o postúpení pohľadávky, na základe ktorej navrhovateľ ako postupca postúpil svoju pohľadávku vo výške 1.394.144,59 €   (42.000.000,-   Sk)   voči   odporcovi,   ktorej   uplatňovanie   je   predmetom   tohto   súdneho konania, na spoločnosť C., spol. s r.o. ako postupníka, a to s účinnosťou ku dňu podpisu uvedenej   Zmluvy   o postúpení   pohľadávky.   V   súčasnosti   je   tak   vlastníkom   súdne uplatňovanej pohľadávky spoločnosť C., spol. s r.o. so sídlom Š., zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu v Trnave, oddiel Sro, vo vložke...

Žalobca s poukazom na ust. § 92 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku podal návrh, aby   súd   pripustil,   aby   z konania   vystúpil   navrhovateľ:   B.,   spol.   s   r.o.,   so   sídlom   B., spoločnosť zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Banská Bystrica, oddiel Sro, vložka..., a do konania na jeho miesto vstúpil ako navrhovateľ C., spol. s r.o. so sídlom Š., zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu v Trnave, oddiel Sro, vo vložke...

Krajský   súd   sa   oboznámil   so   zmluvou   postúpení   pohľadávky   uzavretej   medzi žalobcom a spoločnosťou C., spol. s r.o. so sídlom Š., ktorú účastníci uzatvorili 19. 04. 2010, a ktorou v zmysle čl. 2 bod 1. postúpil žalobca, ako veriteľ, svoju pohľadávku voči dlžníkovi, žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR v celkovej výške 1.394.144,59 € (42 000 000 Sk) a jej celého samostatne uplatňovaného príslušenstva   v prospech   postupníka   C.,   spol.   s   r.   o.,   ktorý   predmetnou   zmluvou   túto pohľadávku od žalobcu (postupcu) „kúpil do svojho vlastníctva“ a preberal a zaviazal sa za ňu   zaplatiť   bližšie   nešpecifikovanú   odplatu   za   postúpenie.   Zmluva   nadobudla   platnosť a účinnosť dňom podpisu oboma zmluvnými stranami (článok 6. bod 6. zmluvy).

Podaním zo dňa 28. 04. 2010 postupník spoločnosť C., spol. s r.o. oznámil, že do konania vstupuje ako účastník na strane navrhovateľa podľa § 92 ods. 3 O.s.p..

Podľa § 216 ods. 1 O.s.p. v ustanovenia § 92 ods. 1 a 4, § 97 a 98 pre odvolacie konanie neplatia.

Podľa § 92 ods. 1 až 4 O.s.p. na návrh účastníka môže súd pripustiť, aby do konania vstúpil ďalší účastník. Súhlas toho, kto má takto do konania vstúpiť, je potrebný, ak má vystupovať   na   strane   navrhovateľa.   Ak   po   začatí   konania   nastala   právna   skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania namiesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli. Súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto, sa nevyžaduje. Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie   konania   zostávajú   zachované.   Za   súhlasu   účastníkov   môže   súd   pripustiť,   aby navrhovateľ alebo odporca z konania vystúpil a aby na jeho miesto vstúpil niekto iný. Ak má byť takto zamenený navrhovateľ, treba, aby s tým súhlasil i ten, kto má na jeho miesto vstúpiť.

Návrhu na zmenu účastníka konania sa rozhoduje uznesením. Proti uzneseniu je odvolanie prípustné (§ 202 ods. 3 a contrário). Z povahy sporu, o ktorý ide, ako i zo slov „môže súd pripustiť“ vyplýva, že k zámene účastníka konania je potrebný návrh niektorého z doterajších účastníkov konania. K zámene dôjde, až keď súd zámenu pripustí. Pokiaľ ide o zámenu v osobe žalobcu, musí so zámenou prejaviť súhlas nielen doterajší žalobca, ale k zámene musí dať súhlas tiež nový žalobca a prehlásiť, že vstupuje do konania namiesto neho; pretože žalovaný môže mať záujem na tom, aby v danom prípade bolo meritórne rozhodnutej, tiež o jeho právnom vzťahu k doterajšiemu žalobcovi, je k zámene v žalobcovej osobe potrebný súhlas žalovaného. Rozšírenie účastníkov konania v odvolacom konaní nie je   prípustné.   Od   zámeny   účastníka   konania   je   potrebné   odlíšiť   procesné   nástupníctvo, univerzálnu   sukcesiu,   ktorá   je   možná   –   a   nutná   –   bez   akýchkoľvek   obmedzujúcich podmienok, a to i tam, kde by inak možná nebola. V tomto prípade hovoríme – z procesného hľadiska – o procesnom nástupníctve. Univerzálnou sukcesiou nastáva prechod práv, kedy k zmene účastníka síce dôjde, ale o tejto zmene nerozhoduje a nie je potrebný žiaden súhlas. Vychádzajúc   z hore   uvedeného   názoru,   preto,   aby   nedošlo   na   strane   žalobcu k odňatiu   jeho   práva   konať   pred   súdom,   krajský   súd   rozsudok   okresného   súdu, predovšetkým z procesných dôvodov zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Povinnosťou okresného súdu bude rozhodnúť o návrhu žalobcu na zmenu účastníka konania na strane žalobcu zo dňa 03. 05. 2010 (č.l. 482 spisu). Okresný súd sa procesne vyporiada aj s oznámením spoločnosti C., spol. s r.o., ktorá oznámila že „vstupuje do príslušného konania ako účastník na strane navrhovateľa“.

K tomuto procesnému postupu viedla krajský súd skutočnosť, že Najvyšší súd SR sa vo   svojom   rozhodnutí   nevyporiadal   s   otázkou   singulárnej   sukcesie   na   strane navrhovateľa. Mal vedomosť o postúpení pohľadávky medzi žalobcom a spoločnosťou C., spol. s r.o. v rozsahu prisúdenej sumy podľa rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici. V dovolacom konaní konal a rozhodol s účastníkom na strane navrhovateľa B., spol. s r. o.. Po zrušujúcom rozhodnutí najvyšším súdom však žalobca žalovanú pohľadávku postúpil v celom rozsahu. Krajský súd by svojím rozhodnutím obišiel inštančný postup. Preto z tohto procesného dôvodu rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Predmetom   konania   v   danej   veci   bolo   zaplatenie   sumy   42.000.000,-   Sk   škody z ušlého zisku vzniklého žalobcovi, ako prenajímateľovi pozemku, zo zmluvy o nájme, potom ako spoločnosť N, s. r. o., B., odstúpila ako nájomník od Zmluvy o nájme nehnuteľností, uzavretej   medzi   žalobcom   a   touto   spoločnosťou   dňa   05.   11.   2002.   Žalobca   tvrdil,   že nájomník   nájomný   vzťah   k   ukončil   odstúpením   od   zmluvy   dôvodu   zrušenia   územného rozhodnutia Okresného úradu v B., odbor životného prostredia č. ČSPH 2001/02123/8KB zo dňa 04. 07. 2001 o umiestnení stavby čerpacej stanice pohonných hmôt (ďalej ČSPH) nálezom Ústavného súdu SR č. II. ÚS 22/02-117 dňa 16. 04. 2003. Žalobca pôvodne vyvodil zodpovednosť žalovaného - SR, v zastúpení Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja z ust. § 1 ods. 1, 2 a § 4 ods. 1 zák. č. 58/69 Zb. a to z titulu nezákonného rozhodnutia správneho orgánu, neskôr právny dôvod rozšíril na nesprávny úradný postup správneho orgánu pri jeho vydávaní. Škodu v sume 42.000.000,- Sk žalobca uplatňoval ako ušlý zisk dôvodiac, že v dôsledku odstúpenia nájomcu od nájomnej zmluvy žalobca ako prenajímateľ nezískal,   a   v   budúcnosti   ani   nezíska,   ročné   nájomné   po   1.200.000,-Sk   za   35   rokov dohodnutého nájmu v celkovej sume 42.000.000,- Sk.

Nárok žalobca uplatňoval proti žalovanému, ako ústrednému štátnemu orgánu, do pôsobnosti ktorého patrí príslušné odvetvie štátnej správy v zmysle ust. § 25 ods. 2 a § 9 ods. 1 zák. č. 58/69 Zb. potom, ako v predbežnom prerokovaní tento ústredný orgán žiadosti žalobcu o náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené, nevyhovel. O návrhu žalobcu bolo prvýkrát vo veci meritórne rozhodnuté rozsudkom okresného súdu dňa 26. 5. 2006. Týmto rozsudkom súd prvého stupňa žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 42.000.000,- Sk náhrady škody, titulom ušlého zisku, vyplývajúcej z nesprávneho úradného postupu štátu, keď prekvalifikoval právny dôvod uplatnenej škody na škodu spôsobenú správnym orgánom pri jeho nesprávnom úradnom postupe. Nárok žalobcu súd prvého stupňa posúdil podľa § 18 ods. 1, 2 zák. č. 58/69 Zb. z titulu náhrady škody   vzniklej   žalobcovi   nesprávnym   úradným   postupom   štátneho   orgánu.   Na   základe odvolania   žalovaného   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   tento   rozsudok   okresného   súdu uznesením č. k. 16 Co 182/2006-219 zo dňa 14. 09. 2006 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,   pretože zistil,   že žalovanému bola odňatá možnosť pred súdom konať tým,   že okresný súd pre priznanie nároku žalobcu vychádzal zo skutočností, nikým netvrdených a ktoré boli súdom ako právny dôvod vyhodnotené až v odôvodnení rozsudku. Krajský súd rozsudok okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie   z   procesných   dôvodov.   Vo   svojom   zrušujúcom   uznesení   podrobne   rozviedol, na základe čoho je potrebné rozlíšiť dve základné formy objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom štátnej moci a podľa toho čoho je potrebné kvalifikovať nároky uplatnené podľa §§ 1 až 17 zák. č. 58/69 Zb. a podľa § 18 a 19 tohto zákona,   keď   prvotnou   podmienkou   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   nezákonným rozhodnutím je existencia zrušeného rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikuje všeobecné pravidlo právnej normy na ním posudzovaný prípad, a rozhoduje tak o oprávneniach   a   povinnostiach   individuálnych   subjektov.   Druhá   forma   objektívnej zodpovednosti štátu podľa §§ 18 a 19 sa spája s nesprávnym úradným postupom, ktorým je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti, a to i pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci činnosti rozhodovacej, avšak neodrazia sa bezprostredne v obsahu vydaného rozhodnutia.

Krajský súd v zrušujúcom uznesení jednoznačne konštatoval, že ak stavebné konanie trpelo vadami spočívajúcimi v tom, že nebolo konané so všetkými účastníkmi správneho konania,   prejavila sa táto vada v obsahu samotného nezákonného rozhodnutia   a nešlo v tomto smere o nesprávny úradný postup.

V danej veci prvýkrát rozhodol krajský súd uznesením č. k. 16 Co/182/2006-219 dňa 14. 09. 2006. Z procesného dôvodu prvý rozsudok okresného súdu vydaný vo veci, podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalších konanie. Ako procesný dôvod krajský súd konštatoval, že „až z napadnutého rozsudku sa odporca dozvedel že okresný súd vyvodil   iný   právny   záver   a   ako   dôvod   pre   priznanie   nároku   navrhovateľa   vychádzal zo skutočností, nikým netvrdených a ktoré boli súdom vyhodnotené až dôvodov rozsudku. V tomto štádiu už odporca nemal možnosť zaujímať k nim stanoviská a navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie alebo aspoň spochybnenie a vyjadrovať sa aj ich právnej relevantnosti vo vzťahu   k   predmetu   konania.   Znemožnenie   realizácie   procesných   práv   účastníkov v takomto prípade je prakticky dôsledkom nerešpektovania zákonného princípu účastníka konania,   zakotvených   v   Občianskom   súdnom   poriadku,   napr.   v   jeho   oprávnení   robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci a pod.   Odporcovi   teda   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   Zároveň   vyslovil jednoznačný právny názor, že pokiaľ stavebné konanie Okresného úradu B. pri vydávaní územného rozhodnutia trpelo vadami, spočívajúcimi v tom, že nebolo konané so všetkými účastníkmi konania, táto vada sa prejavila v obsahu samotného nezákonného rozhodnutia a preto v tomto smere nešlo o nesprávny úradný postup. Záverom v zrušujúcom uznesení krajský súd uviedol, že ak by okresný súd zistil to, že nárok navrhovateľa čo do základu je daný, mohol by vyhovieť návrhu iba do výšky plnenia ku dňu splatnosti nájomného v čase rozhodovania   súdu.   Krajský   súd   v   tomto   zrušujúcom   uznesení   teda   nekonštatoval,   „že žalobca spĺňa nárok na náhradu škody“. Takýto záver nevyplýva ani z dôvodov druhého rozhodnutia krajského súdu, rozsudku č. k. 16 Co/114/07-344 zo dňa 27. 09. 2007. Naopak, krajský súd na str. 350 spisu v dôvodoch iba konštatoval, že „pokiaľ potom navrhovateľ svoj nárok odvodzoval zo zodpovednosti štátu za škodu, vzniklú nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, ktoré bolo zrušené, a nárok podá na súd I. st. potom, ako jeho žiadosti o predbežné   prerokovanie   odporcom   nebolo   vyhovené,   splnil   zákonnú   podmienku   pre uplatnenie   náhrady   škody   z   tohto   titulu   podľa   §   9   ods.   1   tohto   zákona,   ak   by   ovšem preukázal, že mu škoda vznikla. V závere tohto rozsudku je uvedené, že „navrhovateľovi podľa   názoru   krajského súdu   škoda nevznikla,   nebol preukázaný   zodpovednostný   vzťah štátu k náhrade škody navrhovateľa súvisiacej s nezákonným rozhodnutím. Oboznámením sa s obsahom dôvodov oboch zrušujúcich rozhodnutí NS SR krajský súd konštatuje, že ani v jednom z týchto rozhodnutí nie je vyslovený záväzný právny názor, že žalobcovi škoda vznikla, a ak áno, je v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím správneho orgánu štátu. Krajský súd k zákonným podmienkam náhrady škody z nezákonného rozhodnutia štátu opätovne zdôrazňuje:

Podľa   §   2   zák.   č.   58/69   Zb.   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím   majú   tí,   ktorí   sú   účastníkmi   konania   a   boli   poškodení   nezákonným rozhodnutím, vydaným v tomto konaní.

Podľa § 3 tohto zákona ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.   Tak,   ako   je   vyššie   uvedené   prvotnou   podmienkou   zodpovednosti   za   škodu spôsobenú   nezákonným   rozhodnutím   podľa   §   1   až   17   zákona   (špecifickou   súčasťou   je zodpovednosť   za   škodu   spôsobenú   nezákonným   rozhodnutím   o   väzbe   alebo   treste)   je existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikuje všeobecné pravidlo právnej normy na ním posudzovaný prípad a rozhoduje tak o oprávneniach a povinnostiach individuálnych   subjektov.   Zákon   neobsahuje   žiadny   negatívny   výpočet   dotknutých rozhodnutí,   teda   sa   vzťahuje   na   akýkoľvek   akt   aplikácie   práva,   vrátane   rozhodnutí procesného   charakteru   vydávaného   v   priebehu   konania.   Je   pritom   irelevantné,   či   ide o výrok vo veci samej, alebo či ide o nezákonné rozhodnutie procesnej povahy, ktorým bola spôsobená škoda. Nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu však podľa § 4 zák. č. 58/69 Zb. je, aby právoplatné, alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie, bolo ako nezákonné zrušené, prípadne zmenené. Skutočnosť, že konanie vedené orgánom štátu pri výkone jeho právomoci vyústilo v rozhodnutie, ktorého sa účastníci domáhajú, sama o sebe nevylučuje zodpovednosť štátu podľa zák. č. 58/69 Zb. za škodu spôsobenú v priebehu takéhoto konania nezákonným rozhodnutím procesného charakteru, prípadne nesprávnym úradným postupom.

Z   hľadiska   takéhoto   právneho   názoru   mal   preto   súd   prvého   stupňa   posudzovať podmienky uplatnenia nároku žalobcu z hľadiska ust. § 3 zák. č. 58/69 Zb., a nie § 18 tohto zákona.

Krajský   súd,   s   ohľadom   na   celkové   okolnosti   súdenej   veci,   na   rozdiel   od   súdu I. stupňa dospel k záveru, že na strane žalobcu existujú také skutočnosti, pre ktoré je možné vec   posúdiť   z   hľadiska   okolností   hodných   osobitného   zreteľa   ku   ktorým   došlo   tým,   že ústavný   súd   zrušil   územné   rozhodnutie   ako   rozhodnutie   nezákonné,   z   ktorého   vyplýva zodpovednosť   štátu   za   škodu.   Pokiaľ   potom   žalobca   svoj   nárok   odvodzoval   zo zodpovednosti štátu za škodu, vzniklú nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, ktoré bolo zrušené, a žalobca podal na súd I. stupňa po tom, ako jeho žiadosti o predbežné prerokovanie   žalovaným   nebolo   vyhovené,   splnil   zákonnú   podmienku   pre   uplatnenie náhrady škody z tohto titulu podľa § 9 ods. 1 tohto zákona, ak by ovšem preukázal že mu škoda vznikla.

Krajský súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 20. februára 2007 (č. l. 292 spisu) vo veci samej pri otázke zisťovania vzniku škody vec posúdil z hľadiska aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a existencie škody mu vzniklej, vychádzajúc zo zistenia zániku nájomného vzťahu podľa § 676 ods. 1 OZ a § 43c ods. 1 až 34 OZ. V rozsudku ktorým bol ale Najvyšším súdom SR zrušený z procesných dôvodov, dospel k záveru, že medzi žalobcom a spoločnosťou N. došlo k dohode o skončení nájmu ku dňu 28. 04. 2003. Preto podľa § 671 ods. 1 OZ bol nájomník povinný platiť nájom iba počas trvania nájomného vzťahu a keď medzi žalobcom a touto spoločnosťou došlo k ukončeniu nájomného vzťahu dohodou, došlo aj   k   zániku   povinnosti   nájomníka   platiť   žalobcovi   ročné   nájomné.   Preto,   ak   žalobcovi vo vzťahu spoločnosti N. nevznikol nárok vyplývajúci z čl. 5 nájomnej zmluvy o platení nájomného, je bezzákladný aj nárok žalobcu na náhradu škody voči žalovanému. Krajský súd vyslovil názor, že žalobcovi na základe zániku povinnosti nájomníka platiť nájomné, nemohla vzniknúť žiadna škoda a ani škoda titulom ušlého zisku predstavujúceho budúce platenie nájomného po dobu 35 rokov trvania nájmu. Najvyšší súd SR v dôvodoch svojho rozsudku,   k   tomuto   záveru   odvolacieho   súdu   uviedol,   že   sa   „zaoberal   právnymi skutočnosťami, ktoré sa k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania, nejavia byť právne relevantné.“.

Z uznesenia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že posledné rozhodnutie krajského súdu bolo zrušené z procesných dôvodov, keď krajský súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa bez   nariadenia   pojednávania,   čím   odňal   účastníkom   konania   možnosť   vyjadriť   sa   ku všetkým vykonaným dôkazom. Najvyšší súd konštatoval, že dovolateľmi napadnutý rozsudok nebolo možné v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých záverov odvolacím súdom. K dovolacím dôvodom obidvoch strán nezaujal žiadne právne záväzné stanovisko, ktorým by bol krajský súd, vychádzajúc z dovolacích návrhov žalobcu aj žalovaného, ako aj návrhov žalovaného na doplnenie dokazovania opätovným výsluchom oboch konateľov spoločnosti žalobcu, P. B. a Ing. I. H., výsluchom svedkov – konateľov spoločnosti A., s.r.o., P. M. a I. O., ako aj výsluchom konateľky spoločnosti C., spol. s r.o., Mgr. Art. L. R.

Krajský súd k horeuvedenému záveru podľa názoru NS SR nemal zistený skutkový stav,   pretože   nezopakoval   dôkazy   vykonané   súdom   prvého   stupňa   a   nevykonal   iné dokazovanie.   Žalovaný   sa   takéhoto   dokazovania   opätovne   domáhal   v   podaní   došlom krajskému súdu po vydaní uznesenia najvyššieho súdu. Navrhnuté dokazovanie presahuje rámec   možnosti   odvolacieho   súdu.   Preto   krajský   súd   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého stupňa, ktorý nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu k otázke zisťovania existencie škody   a   jej   príčinnej   súvislosti   s   nezákonným   rozhodnutím   štátu,   zrušil   a   vec   vrátil okresnému súdu na ďalšie dokazovanie vo veci.   K takémuto   postupu súdu odvolacieho dochádza aj preto, že Najvyšší súd SR vo svojom zrušujúcom rozsudku k ušlému zisku ako škode vzniklej žalobcovi a k tejto dovolacej námietke oboch dovolateľov žiadne stanovisko nezaujal a nevyslovil žiaden záväzný právny názor, ktorým by bol odvolací súd viazaný. Krajský súd   sa preto   v celom   rozsahu pridržiava   svojho právneho názoru vysloveného v zrušujúcom uznesení č. k. 16 Co 182/2006-219 zo dňa 14. 09. 2006. V podrobnostiach na dôvody v tejto časti uznesenia poukazuje a opätovne uvádza, že okresný súd mal zisťovať vznik škody žalobcu ako ušlého zisku, ku dňu rozhodovania súdu, ak vôbec zistí existenciu škody ako takej. Krajský súd zdôrazňuje, že žalobca si nemôže úspešne uplatniť nárok na náhradu škody, ktorá by mu mala vzniknúť až v budúcnosti. Cena nájmu bola v bode 5 nájomnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou N., spol. s r.o. ako účastníkmi nájomného vzťahu explicitne zakotvená tak, že nájomné malo byť splatné vždy k 05. 11. kalendárneho roka s tým, že nájomné za prvý rok užívania pozemkov malo byť splatné dňa

05. 11. 2003. Preto nárok žalobcu čo do výšky náhrady škody ako ušlého zisku by mohol predstavovať iba plnenie ku dňu splatnosti nájomného v čase rozhodovania súdu, ale iba v prípade, ak sa zistí, že takáto škoda je v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím štátu. Podľa § 20 zákona č. 58/1969 Zb. pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom.

Zákon je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom špeciálnym a ustanovenia Občianskeho zákonníka sa uplatnia vtedy, ak zákon nemá vlastnú úpravu.

Zodpovednou   štátu   je   objektívna   (bez   ohľadu   na   zavinenie).   Predpokladom   je súčasné splnenie troch podmienok, a to existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

Pretože zákon č. 58/1969 Zb. bližšie nedefinuje pojem škody ani neupravuje rozsah jej náhrady, treba aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá

a) nastala v majetkovej sfére poškodeného,

b) je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a

c) je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému   ušlo   (ušlý   zisk).   Skutočnou   škodou   je   ujma,   ktorá   znamená   zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu (pokiaľ nie je vylúčené). Ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech (prekázané zväčšenie alebo rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti   prípadu,   no   nenastalo   v   dôsledku   škodnej   udalosti   (v   prejednávanej   veci v dôsledku nezákonného rozhodnutia správneho orgánu).

Otázku vzniku majetkovej ujmy a jej výšky je potrebné vždy posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti toho – ktorého prípadu a reálne možnosti plnenia. V danej veci výšku majetkovej   ujmy,   ako   ušlého   zisku   žalobcu,   ktorá   prípadne   vznikla   nezákonným rozhodnutím, nie možné bez ďalšieho stotožniť s plnením titulom budúceho nájomného za obdobie 35 rokov nájmu do budúcna tak, ako to žiadal žalobca.

Krajský súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odvolacími námietkami žalovaného, ktorý   poukázal   na   okolnosti,   za   ktorých   došlo   k   uzatvoreniu   nájomnej   zmluvy,   časové obdobie,   kedy   k   čomu   došlo   a   neexistenciu   stavebného   povolenia   pre   stavbu   čerpacej stanice,   z   ktorého   bolo   možné   odvodzovať   aj   plnenie   spoločnosti   N.,   s.r.o.,   titulom nájomného pre žalobcu. Ďalšiu okolnosť, ktorú bolo v danej veci potrebné zohľadniť je, že s ohľadom na predimenzovanie čerpacích staníc PH, už postavených v danej lokalite, a zisk, z toho pre túto spoločnosť plynúci, by bolo možné ťažko očakávať platenie nájomného spoločnosťou   N.,   s.r.o.,   žalobcovi   za   celú   dobu   dohodnutého   nájmu   35   rokov. Nezanedbateľnou okolnosťou je aj to, že žalobca nehnuteľnosť, následne odpredal, a to za neporovnateľne nižšiu sumu, ako predstavovalo žalované nájomné.

Podľa § 3 OZ, výkon práva povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Fyzické a právnické osoby, štátne orgány a orgány miestnej samosprávy   dbajú   na   to,   aby   nedochádzalo   k   ohrozovaniu   a   porušovaniu   práv z občianskoprávnych   vzťahov   a   aby   sa   prípadné   rozpory   medzi   účastníkmi   odstránili predovšetkým ich dohodou.

K   dôvodom   svojho   zrušujúceho   uznesenia   zo   dňa   14.   09.   2006   (č.   l.   219   spisu a nasl.), s ktorými sa krajský súd opätovne stotožňuje a na ne poukazuje a v podrobnostiach na ne odkazuje, dodáva:

Na   podklade   žalôb   na   náhradu   škody   z   titulu   zodpovednosti   štátu   za   škodu spôsobenú   v   rámci   plnenia   úloh   štátnych   orgánov   je   možné   poskytnúť   ochranu   za predpokladu súčasného splnenia troch podmienok, ktorými sú nezákonné rozhodnutie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

Z ust. § 27 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2004, a ktorým bol zrušený zákon č. 58/69 Zb. vyplýva, že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa spravuje doterajšími predpismi. Keďže k žalobcom tvrdenej škode malo dôjsť nezákonným rozhodnutím štátu ešte pred 1. júlom 2004, správne vec súd prvého stupňa posudzoval podľa zákona č. 58/1969 Zb. Krajský súd už raz poukázal vo svojich rozhodnutiach na skutočnosť, že zodpovednosť štátu podľa tohto zákona za nezákonné rozhodnutie štátnych orgánov,   majúcich   za   následok   škodu,   má   charakter   občianskoprávnej   zodpovednosti. Zákon   č.   58/1969   Zb.   je   vo   vzťahu   k Občianskemu   zákonu   zákonom špeciálnym,   preto pokiaľ   tento   špeciálny   zákon   neobsahuje   vlastnú   úpravu,   právne   vzťahy   sa   riadia Občianskym zákonníkom.

Pojem škody zákon č. 58/1969 Zb. bližšie nedefinuje a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba aj v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 OZ) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá: 1. nastala v majetkovej sfére poškodeného, 2. je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a 3. je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného.

Podľa § 442 ods. 1 OZ sa uhrádza skutočná škoda, a to čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zničenie, stratu, zmenšenie, zníženie, či iné znehodnotenie   existujúceho   majetkového   stavu   poškodeného,   oproti   stavu   pred   škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu (pokiaľ nie je vylúčené). Ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech   (prekázané   zväčšenie   alebo   budúce   rozmnoženie   majetku   poškodeného),   ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, no nenastalo v dôsledku škodnej udalosti. Ušlý zisk teda je v podstate ušlým majetkovým prospechom koho a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla. Až po preukázaní vzniku škody a existencie nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, môže byť skúmaná otázka príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma základnými podmienkami.

Vznik škody, vrátane jej rozsahu, nemá spravidla iba jednu príčinu, treba rozlišovať medzi   príčinami   hlavnými   a   príčinami   vedľajšími.   Ide   o   reťazec   príčin,   ktorý   začína nezákonným rozhodnutím, pokračuje následne vyvolanými príčinami, ktoré spôsobia škodu. Reálna (majetková) hodnota žalovanej istiny nezávisí len od samotnej sumy, ale od celého súboru   okolností,   vplývajúcich   na   možnosť,   napr.   aj   uspokojiť   vymáhanú   pohľadávku, v neposlednej   rade   aj   od   solventnosti   pôvodného   povinného   a   jeho   možnosti   uspokojiť pohľadávku žalobcu zo svojho majetku. V tomto smere krajský súd uvádza, že inú majetkovú hodnotu by malo súdom prisúdené peňažné plnenie,   ktoré by veriteľ   mohol pri výkone rozhodnutia bez problémov uplatniť napr. voči bonitnému dlžníkovi a úplne inú hodnotu by mala ak dlžník v čase realizácie práva na plnenie z titulu existujúcej zmluvy už nemá majetok, z ktorého by bolo možné pohľadávku veriteľa plniť.  

Ani   vzťah   príčinnej   súvislosti   (kauzálny   nexus)   medzi   nezákonným   rozhodnutím a škodou zákon č. 58/69   Zb.   nevysvetľuje.   V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím a   škodou   vzťah   príčiny   a   následku.   Ak   bola   príčinou   vzniku   škody   iná   skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju   vyvolala.   Pritom   nie   rozhodujúce   časové   hľadisko,   ale   vecná   súvislosť   príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/92). Príčinou vzniku škody nie skutočnosť, ktorá je už sama následkom (R 7/79).

V   postupnom   slede   javov   je   každá   príčina   niečím   vyvolaná   (sama   je   následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž   priamo   „priamosť“   pôsobenia   príčiny   na   následok,   pri   ktorej   príčina   priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej   súvislosti   treba   v   dôsledku   toho   skúmať,   či   v   komplexe   skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednou za škodu.

Z postupného sledu jednotlivých skutkových okolností danej veci bolo povinnosťou okresného súdu skúmať, či nezákonné rozhodnutie správneho orgánu bolo tak významným článkom reťazca príčin a následkov, z ktorých by vznikla škoda, ktorú si žalobca uplatňuje. Krajský   súd   dáva   do   pozornosti   sled   relevantných   príčin   a   následkov   nezákonného rozhodnutia a predovšetkým vzniku, dĺžky trvania a spôsobu ukončenia nájomného vzťahu medzi žalobcom a spoločnosťou A., z ktorého by bolo dôvodné zisťovať, v akom rozsahu sa zmenšil   majetok   žalobcu,   ktoré   zmenšenie   ako   škodu   žalobou   uplatňuje.   Z   dosiaľ vykonaného dokazovania však krajský súd nemá dôvod konštatovať, že žalobca preukázal existenciu legitímneho očakávania svojho vlastníckeho práva.

Krajský súd poukazuje na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd na článok   1   Protokolu   č.   1   k   Dohovoru,   na   ochranu   majetku   a   výklad   troch   pravidiel všeobecnej povahy, vyjadrených ako princíp pokojného užívania majetku, možnosť zbavenia majetku pri splnení určitých podmienok a priznania štátu, okrem iného možnosť upraviť užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom na základe zákonov, ktorých prijatie považuje pre tieto účely za potrebné. Tri pravidlá ochrany majetku navzájom súvisia. Je ich potrebné   interpretovať   vo   svetle   všeobecného   princípu   pokojného   užívania   majetku. Z praktického hľadiska to ale najmä znamená, že pri posudzovaní ktoréhokoľvek pravidla súd sleduje, či namietaný zásah bol v súlade so spravodlivou rovnováhu medzi verejným záujmom   a   požiadavku   ochrany   individuálnych   práv.   Vlastníci   majetku   v   modernej spoločnosti podliehajú aj množstvu iných opatrení a obmedzení, ktoré v konečnom dôsledku zasahujú do ich výkonu vlastníckeho práva. Z hľadiska spravodlivosti to neznamená, že je nevyhnutné odškodňovať majiteľa za prípadné výnosy, ktoré by mohol dosiahnuť v prípade, ak by v danej oblasti nebola plánovaná žiadna výstavbou.

Krajský súd poukazuje na definíciu majetku zakotvenú v tomto článku, z ktorého však okrem   iného   aj   vyplýva,   že   rozsah   ochrany   vlastníckeho   práva   podľa   tohto   článku   je autonómny   a   nezávisí   od   rozsahu   ochrany   podľa   vnútroštátneho   práva.   Jedna z najznámejších   koncepcií,   rozširujúca   tradičný   pojem   vlastníctva,   je   koncepcia   tzv. legitímnych očakávaní. Tradičný rozsah ochrany vlastníckeho práva sa vzťahuje na majetok existujúci.   Legitímne   očakávanie   svojím   charakterom   zodpovedá   právu   chránenému predmetným článkom. Legitímny cieľ všeobecného záujmu podľa tretieho pravidla spočíva v zosúladení užívania pozemku s právnymi predpismi zaručujúcim ich ochranu životného prostredia. Je potrebné posúdiť primeranosť zásahu.

V danej veci sa žalobca po zrušení nezákonného rozhodnutia Ústavným súdom SR ani   nepokúsil   požiadať   o   vydanie   nového   územného   rozhodnutia,   vôbec   nepožiadal o vydanie   stavebného   povolenia   v   súlade   so   zákonom.   Naopak,   dohodol   sa   na   zrušení nájomnej zmluvy.

Krajský súd poukazuje na prípad Pine Valley a ostatní proti Írsku, 1991, prípad Groppera Radio AG a ostatní, 1990, v ktorých dôležitý problém, ktorý musel Súd vyriešiť spočíval v otázke, či v tomto prípade oprávnenie stavať na pozemku na základe udeleného stavebného povolenia má charakter práva chráneného článkom 1 Protokolu č. 1. Kladná odpoveď Súdu bola zdôvodnená skutočnosťou že spoločnosť P. kúpila pozemok s úmyslom výstavby nehnuteľností na ňom, stavebné povolenie bolo riadne zaregistrované vo verejných záznamoch a platné. Až do rozhodnutia Najvyššieho súdu mohli teda sťažovatelia legitímne očakávať, že môžu rozvíjať svoje aktivity v súlade s týmto povolením. Zrušujúci rozsudok Najvyššieho   súdu   teda   zasiahol   do   práva   –   legitímneho   očakávania,   ktoré   svojím charakterom zodpovedá právu chránenému predmetným článkom. Súd však túto situáciu neposúdil ako zbavenie majetku v zmysle druhého pravidla, ale ako situáciu spadajúcu do režimu   tretieho   pravidla.   Zrušujúci   rozsudok   Najvyššieho   súdu   totiž   skonštatoval,   že ministerstvo   pri   vydávaní   stavebného   povolenia   prekročilo   svoju   právomoc   a   na   jeho vydanie nebolo vôbec oprávnené. Tento rozsudok bol teda vynesený za účelom dosiahnutia užívania   pozemku   súlade   s   platnými   zákonmi.   Napriek   tomu,   že   došlo   k podstatnému zníženiu   hodnoty   pozemku,   tento   sa   nestal   úplne   bezcenným   (existovali   i alternatívne spôsoby   jeho   využitia)   a   neskôr   bol   i   predaný   na   trhu   nehnuteľností.   Legitímni   cieľ všeobecného   záujmu   podľa   tretieho   pravidla   spočíval   podľa   názoru   Súdu   v   zosúladení užívania   pozemku   s právnymi   predpismi   zaručujúcich   ochranu   životného   prostredia. Zostávalo   posúdiť   primeranosť   tohto   zásahu.   Sťažovateľ   namietal,   že   vzhľadom   na neexistenciu náhrady škody, či možnosti opätovného vydania stavebného povolenia v súlade so   zákonom   a   so   spätnou   účinnosťou   nemožno   pokladať   tento   zásah   za   primeraný sledovanému   cieľu.   Rozsudok   najvyššieho   súdu   mal   podľa   Súdu   zabezpečiť   správnu aplikáciu relevantných právnych predpisov ministerstvom vo všeobecnosti – nielen pokiaľ ide   o   sťažovateľov.   Súd   použil   častý   argument,   že   išlo   situáciu,   ktorá   obnášala   prvok určitého rizika tým skôr, že sťažovatelia vedeli nielen o územnom pláne, ale aj o pozícií dublinskej mestskej rady voči akýmkoľvek zmenám voči tomuto plánu, ktorý v danej oblasti nepočítal so stavebným rozvojom. S ohľadom na túto skutočnosť Súd nedospel k záveru, že by zrušenie stavebného povolenia vydaného ministerstvom bez akéhokoľvek odškodnenia sťažovateľov   bolo   možné   považovať   za   neprimerané.   Preto   v   danom   prípade   nedošlo k porušeniu uvedeného článku.

Súd   vyslovil   právnu   vetu,   že   neuznáva   existenciu   legitímnych   očakávaní   ako vlastníckeho konceptu v prípade, že pôvodné vlastnícke právo sa efektívne nevykonávalo po dlhú dobu a v prípade uplatňovania podmienečného práva, ak príslušná podmienka nebola splnená (nižšie uvedených prípad Ladislav a Aurel Brežní proti Slovensku, 1996). Keďže v danej súdenej veci Najvyšší súd SR dosiaľ nevýslovný jednoznačný právny názor, ktorým by bol odvolací súd viazaný, krajský súd sa pridržiava dôvodov, ktoré uviedol zrušujúcom uznesení č. k. 16 Co 182/2006-219 zo dňa 14. 09. 2006, a z ktorých vyplýva predovšetkým potreba zistiť, či navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu škody v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím správneho orgánu.   Ak by totiž došlo k ukončeniu nájomného   vzťahu   medzi   žalobcom   a   spoločnosťou   N.,   s.r.o.   dohodou,   nevznikli   by žalobcovi   nároky   vyplývajúce   z   platenia   nájomného   v   zmysle   čl.   5   nájomnej   zmluvy. Nájomné je podľa § 671 ods. 1 OZ povinný platiť nájomník iba počas trvania nájomného vzťahu. V takom prípade by akýkoľvek nárok žalobcu voči žalovanému bol bezzákladný, pretože by žiadna škoda žalobcovi nevznikla. Z hľadiska eventuálne aj takéhoto zistenia treba posúdiť žalobný návrh žalobcu a jeho nároky z hľadiska legitímneho očakávania nárastu   jeho   vlastníctva   z   titulu   nájomného   tak,   ako   je   uvedené   v   definícii   majetku a ochrane majetku   vlastníka   v zmysle   Článku 1 Protokolu č.   1 k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd.

V konaní na súde prvého stupňa bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, pričom z listín   v   spise   sa   nachádzajúcich   vyplýva,   že   žalobca   mal   obdobnú   nájomnú   zmluvu uzatvorenú   so   spoločnosťou   S.   Pre   prijatie   ústavnej   sťažnosti   však   táto   spoločnosť   od nájomnej zmluvy odstúpila práve s poukazom na širšie právne a spoločenské okolnosti, ktoré prípravu výstavby čerpacej stanice sprevádzali. Z obsahu spisu dosiaľ nebolo zistené, aký skutočný dôvod viedol účastníkov k uzavretiu nájomnej zmluvy, keď všeobecne známe a medializované problémy okolo čerpacej stanice, musel byť nájomníkovi N., s.r.o. známe. Preto z hľadiska legitímneho očakávania je potrebné bezpodmienečne zistiť, aké dôvody viedli žalobcu a nájomníka k tomu, že nepožiadali o vydanie nového územného rozhodnutia a   prečo   nedošlo   k   vydaniu   nového   stavebného   povolenia   na   predmete   nájmu   a s tým súvisiaceho ďalšieho správneho postupu pri vydávaní územného a stavebného rozhodnutia. Za hľadiska činnosti alebo nečinnosti žalobcu je potrebné takisto posudzovať legitímne očakávanie rozšírenia vlastníctva žalobcu.

Okresný   súd   ďalšom   konaní   doplní   dokazovanie   naznačeným   smerom.   Opätovne vypočuje svedkov podľa návrhu žalovaného, a to nielen vo vzťahu k preukázaniu existencie škody,   ale   aj   na   kauzálny   nexus   a   s   tým   súvisiace   legitímne   očakávanie   rozšírenia vlastníctva žalobcu. Iba v prípade, že zistí, že sú splnené všetky tri zákonné podmienky pre náhradu škody   podľa   § 2   a 3   zákona č.   58/69   Zb.,   bude   skúmať,   či nárok   žalobcu   je dôvodný v celom rozsahu.

K výške škody krajský súd opätovne poukazuje na svoj jednoznačne vyslovený právny názor, že z hľadiska ušlého zisku si žalobca nemôže úspešne uplatňovať nárok na náhradu škody, ktorá by mu mohla vzniknúť až v budúcnosti. Iba ak by okresný súd zistil, že základ nároku je daný, žalobcovi vznikla škoda, a to vo výlučnej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím správneho orgánu by mohol vyhovieť žalobe a priznať žalobcovi ušlý zisk iba do výšky plnenia ku dňu splatnosti nájomného v čase rozhodovania súdu.

Vychádzajúc z horeuvedeného krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.»

13.   Úlohou   ústavného   súdu   v   tejto   situácii   bolo   posúdiť,   či   zodpovedá   ústavne konformnému výkladu aplikovaných ustanovení právnych predpisov názor krajského súdu, podľa ktorého za daného procesného stavu bolo namieste vo veci rozhodnúť tak, že krajský súd zruší rozsudok okresného súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie, ako aj to, či takýmto jeho postupom nedošlo k nerešpektovaniu už prv vysloveného záväzného právneho názoru najvyšším súdom.

14. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu, krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP.

Argumentoval tým, že takýto jeho postup je nevyhnutný s ohľadom na skutočnosť, že v priebehu odvolacieho konania bol krajskému súdu doručený návrh na pripustenie zmeny účastníka na strane žalobcu, o ktorom patrí v záujme zachovania práv účastníkov rozhodnúť okresnému súdu [„Preto, aby nedošlo na strane žalobcu k odňatiu jeho práva konať pred súdom, krajský súd rozsudok okresného súdu, predovšetkým z procesných dôvodov zrušil a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Povinnosťou   okresného   súdu   bude rozhodnúť o návrhu žalobcu na zmenu účastníka konania na strane žalobcu zo dňa 3. 5. 2010(...) K tomuto procesnému postupu viedla krajský súd (aj) skutočnosť, že Najvyšší súd SR   sa   vo   svojom   rozhodnutí   nevyporiadal   sa   otázkou   singulárnej   sukcesie   na   strane navrhovateľa (hoci) mal vedomosť o postúpení pohľadávky medzi žalobcom a spoločnosťou C.,   spol.   s   r.o.   v   rozsahu   prisúdenej   sumy   podľa   rozsudku   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici. V dovolacom konaní konal a rozhodol s účastníkom na strane navrhovateľa B., spol. s r.o. (...) Krajský súd v by svojím rozhodnutím obišiel inštančný postup. Preto z tohto procesného dôvodu rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“].

Ďalej krajský súd odôvodnil   svoj   postup tým, že okresnému súdu   bolo potrebné uložiť   doplniť   dokazovanie   opakovaným   výsluchom   oboch   konateľov   sťažovateľa, konateľov spoločnosti A., s. r. o., a konateľa spoločnosti C., s. r. o., ktorých navrhoval vypočuť   žalovaný   [„vychádzajúc   z(...)   návrhov   žalovaného   na   doplnenie   dokazovania opätovným výsluchom oboch konateľov spoločnosti žalobcu, P. B. a Ing. I. H., výsluchom svedkov   -   konateľov   spoločnosti   A.,   s.r.o.,   P.   M.   a I.   O.   ako   aj   výsluchom   konateľky spoločnosti C., spol. s r.o., Mgr. Art. L. R., (keďže) navrhnuté dokazovanie presahuje rámec možnosti odvolacieho súdu(...) krajský súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu k otázke zisťovania existencie škody a jej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím štátu, zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie dokazovanie vo veci.“]. Potrebu doplnenia dokazovania a predmet výsluchu svedkov krajský   súd   v   súvislosti   s   uložením   tejto   povinnosti   okresnému   súdu   vysvetlil   takto: „Opätovne vypočuje svedkov podľa návrhu žalovaného, a to nielen vo vzťahu k preukázaniu existencie škody, ale aj na kauzálny nexus a s tým súvisiace legitímne očakávanie rozšírenia vlastníctva žalobcu.“

Napokon krajský súd nevyhnutnosť zrušenia rozhodnutia okresného súdu a vrátenia veci okresnému súdu odôvodnil aj tým, že pri takomto postupe vychádzal zo zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu [„Krajský súd, ako súd odvolací, vychádzajúc zo zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu SR, ktorým je viazaný(...) podľa § 221 ods. 1 písmeno f/ a h/ O.S.P. rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu podľa odseku 2 tohto ustanovenia vrátil na ďalšie konanie“].

15.   Podľa   §   221   ods.   1   písm.   f)   a h)   OSP   súd   rozhodnutie   zruší,   len   ak...   f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom... h) súd prvého stupňa   nesprávne   vec   právne   posúdil   tým,   že   nepoužil   správne   ustanovenie   právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav...

Podľa § 243d ods. 1 OSP ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania.

Účelom a zmyslom kasačného oprávnenia odvolacieho súdu je napraviť také vady, ktorými trpí konanie alebo rozhodnutie prvostupňového súdu, ktoré nie je možné zhojiť tým, že odvolací súd vo veci sám rozhodne.

V prípade vady podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP ide o situáciu, ku ktorej došlo v konaní pred súdom prvého stupňa v čase do vydania jeho rozhodnutia, a to postupom súdu alebo   jeho   rozhodnutím   a   došlo   k   nej   vo   vzťahu   k   účastníkovi   konania.   Odňatie možnosti konať účastníkovi súdom prvého stupňa je taký postup súdu, ktorým účastníkovi konania znemožnil realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.

O situáciu, že súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, a preto nedostatočne zistil skutkový stav [§ 221 ods. 1   písm.   h)   OSP],   môže   ísť   iba   vtedy,   keď   sú   splnené   obe   podmienky   súčasne. Nedostatočným zistením skutkového stavu v zmysle tohto ustanovenia nie je takýto prípad, ak   je   dôsledkom   neodstatočnej   aktivity   účastníka   konania.   Dôvodom   na   zrušenie rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   podľa   §   221   ods.   1   písm.   f)   OSP   nie   je   prípad,   keď prvostupňový súd správne zistil skutkový stav, ale nepoužil správnu právnu normu alebo ju nesprávne aplikoval, a ani prípad, ak použil správnu normu, ale nedostatočne zistil skutkový stav.

V prípade akejkoľvek inej vady, než niektorej z tých, ktoré sú uvedené v taxatívnom výpočte § 221 OSP, odvolací nie je oprávnený prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu, pri svojom rozhodovaní vychádzal z predpokladu, že ak by o navrhovanej zmene účastníkov konania podľa § 92 ods. 2 a 3 OSP na strane žalobcu rozhodol sám v odvolacom konaní, odňal by tým účastníkovi právo konať pred súdom. Nesprávnosť tohto názoru konštatoval v uznesení sp. zn. 5 Cdo 2/2011 z 19. apríla 2011, keď uviedol: „Dovolací súd po preštudovaní spisu dospel k záveru, že odvolací súd v danom prípade nepostupoval správne, keď o návrhu žalobcu na zmenu účastníka konania nerozhodol a povinnosti rozhodnúť o tomto návrhu uložil prvostupňovému súdu.“ (s. 14).

Významnejšia   pre   vec   však   je   skutočnosť,   že   takouto   argumentáciou   nemožno odôvodniť zrušenie rozhodnutia prvostupňového súdu, pretože takýto postup prichádza do úvahy iba v prípade, ak vadou podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP trpí konanie pred súdom prvého stupňa alebo jeho rozhodnutie.

16. S ohľadom na uvedené je zrejmé, že vykladať ustanovenie § 221 ods. 1 písm. f) OSP spôsobom, akým to urobil krajský súd, sa prieči jeho účelu a zmyslu.

17. Rovnako   nepresvedčivo   vyznieva   aj   odôvodnenie   potreby   zrušenia prvostupňového   rozhodnutia   s   ohľadom   na   nevyhnutnosť   vykonať   opakovaný   výsluch niektorých svedkov, ktorým má byť podľa názoru krajského súdu doplnené dokazovanie na otázku „preukázania   existencie   škody,   ale   aj   na   kauzálne   nexusu   a   s   tým   súvisiacich legitímnych očakávaní rozšírenia vlastníctva žalobcu“. Takto totiž postupoval krajský súd za situácie, keď dovolací súd výslovne dokazovanie takýchto skutočností označil v uznesení sp. zn. 5 Cdo 19/2008 zo 14. októbra 2008 za také, „ktoré sa k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania nejavia byť právne relevantné“ (s. 11), a vyslovil aj právny názor o danosti nároku žalobcu, ktorým je krajský súd viazaný.

Viazanosť   odvolacieho   súdu   právnym   názorom   vysloveným   dovolacím   súdom vyplýva   z   citovaného   ustanovenia   §   243d   ods.   1   OSP.   Samotný   základ   povinnosti rešpektovať právny názor vyslovený nadriadeným súdom je súčasťou konceptu právneho štátu,   princípu   ochrany   základných   práv   a   slobôd,   ktorého   súčasťou   je   aj   princíp preskúmateľnosti   rozhodnutí.   Slovenské   občianske   súdne   konanie   sa   riadi   kasačným princípom (doplneným prvkami systému apelačného), ktorý je jedným z princípov civilného procesu.

Ustanovenie § 243d ods. 1 OSP stanovuje pre prípad, že v dovolacom konaní bolo rozhodnutie   odvolacieho   súdu   zrušené   a   vec   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie   a   nové rozhodnutie, že odvolací súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Za dôvod existencie tohto princípu považuje teória i súdna prax potrebu, aby bolo zabezpečené, že právne závery dovolacieho súdu budú rešpektované a nové rozhodnutie odvolacieho súdu ich neopomenie.

Obsah pojmu „právny názor“ v ustanovení § 243d ods. 1 prvej a druhej vety OSP bol definovaný teóriou i súdnou praxou tak, že odvolací súd je viazaný názorom dovolacieho súdu tak pri posudzovaní otázok hmotného práva (aká právna norma a akým spôsobom má byť   aplikovaná),   ako   aj   pri   aplikácii   procesných   predpisov   (v   čom   spočívali   vady v dokazovaní, iné vady v konaní, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, z akého   dôvodu   je   potom   rozhodnutie   nesprávne   a   v   čom   sa   nesprávnosť   prejavuje). Pre odvolací súd je záväzný i právny názor spočívajúci v tom, ako má po procesnej stránke ďalej postupovať.

Organizácia všeobecných súdov je vybudovaná hierarchicky, každý stupeň súdnictva plní   jemu   zákonom   určenú   úlohu.   Aj   organizácia   súdnictva   musí   garantovať naplnenie základného práva účastníka občianskeho súdneho konania na súdnu ochranu. Aby sa tak mohlo stať, musí byť systém všeobecných súdov systémom funkčným. Úlohou dovolacieho súdu nemôže byť v každom prípade vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí (napr. § 243b ods. 1 a 2 posledná veta OSP), pretože dovolací súd nemôže nahradiť v celom rozsahu činnosť odvolacieho súdu prvého stupňa. Zmyslom ustanovenia § 243d OSP je zabrániť tomu, aby sa odvolací súd dopustil znova po zrušení jeho skoršieho rozhodnutia rovnakých   pochybení.   Bez   existencie   povinnosti   odvolacieho   súdu   rešpektovať   právny názor   dovolacieho   súdu   vyslovený   v   jeho   zrušujúcom   rozhodnutí   by   sa   narušil   účel dovolacieho konania.

Občiansky   súdny   poriadok,   ktorého   súčasťou   je   aj   ustanovenie   §   243d   OSP ustanovujúce princíp viazanosti odvolacieho súdu právnym názorom dovolacieho súdu, je právnym predpisom, ktorý bezprostredne súvisí so základným právom na súdnu ochranu a ktorého existenciu ústava (v čl. 46 ods. 1 ústavy) explicitne predpokladá („Každý sa môže domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom súde...“).

Viazanosť   súdu   nižšieho   stupňa   právnym   názorom   súdu   vyššieho   stupňa   je vykonaním ústavného princípu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, ktorého je integrálnou súčasťou, a nie prekážkou (Ústavní soud České republiky, PL. ÚS 37/03).

Keby sa nezávislosť chápala tak, že sudca môže rozhodnúť hocijako, viedlo by to k svojvôli,   pretože   v   takom   prípade   by   sudca   sám   tvoril   právo   podľa   svojich   predstáv a vystupoval by ako zákonodarca. V právnom štáte to nemožno takto vysvetľovať. Tomu nasvedčuje   aj   samotný   text   čl.   144   ústavy,   v   zmysle   ktorého   sudca   musí   rozhodovať v súlade so zákonom. Ak musí sudca rozhodovať v súlade so zákonom, potom je povinný rešpektovať   aj   zákonom   stanovené   hranice   pre   jeho   rozhodovanie.   Takouto   hranicou stanovenou   zákonom   je   aj   povinnosť   rešpektovať   zásah   do   obsahového   rozhodovania zo strany iného súdu, ak takéto obmedzenie vyplýva zo zákona (II. ÚS 346/08).

Princíp   nezávislosti   sudcov   vyjadrený   v   čl.   144   ods.   1   ústavy   je   len   jedným z ústavných princípov, ktorý nemožno chápať absolútne a izolovane od iných ústavných princípov, predovšetkým všeobecných ústavných princípov právneho štátu ako sú zákaz svojvôle, princíp právnej istoty a princíp viazanosti orgánov verejnej moci (vrátane súdov) právom   (princíp   legality).   Princíp   viazanosti   odvolacieho   súdu   právnym   názorom dovolacieho súdu je potom legislatívnym premietnutím práve zákazu svojvôle a princípu právnej istoty do súdneho rozhodovania. Tieto princípy musia byť zabezpečené tak, aby bola   vylúčená   svojvôľa   ktoréhokoľvek   sudcu   a   aby   bola   garantovaná   právna   istota účastníkov občianskeho súdneho konania.

18. Ako vyplýva z obsahu spisu vo veci sťažovateľa, v skoršom priebehu konania v jednotlivých rozhodnutiach krajský súd a najvyšší súd uviedli okrem iného toto:

Najvyšší   súd   rozhodujúc   o   dovolaní   proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k. 16 Co 114/07-344 z 27. septembra 2007, ktorým bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že žaloba bola zamietnutá, v odôvodnení rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 19/2008 zo 14. októbra 2008, ktorým rozhodnutie krajského súdu zrušil, uviedol, že „z uvedeného (citácia a rozbor ustanovení § 1 - 17 zák. č. 58/1969 Zb.) možno vyvodiť, že právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené vzniklo poškodenému právo na náhradu škody, ktorá mu bola týmto rozhodnutím spôsobená, tj vzniklo mu právo na plnenie. V predmetnej veci sa javí, že podmienky, pre uplatnenie svojho nároku na náhradu škody v zmysle zák. č. 58/1969 Zb. žalobca naplnil, čo konštatoval vo svojom rozsudku aj odvolací súd, ktorý sa však ďalej zaoberal právnymi skutočnosťami, ktoré sa k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania nejavia byť právne relevantné.“ (s. 11).

Krajský súd v rozsudku sp. zn. 16 Co 266/2008 z 19. marca 2009, ktorým tentokrát (opačne ako v skoršom svojom rozhodnutí) žalobe čiastočne vyhovel vychádzajúc z toho, že sťažovateľ splnil podmienky na vznik nároku na náhradu škody voči žalovanému (avšak túto mu možno priznať iba za čas do rozhodnutia súdu) uviedol: „Vychádzajúc z rozsudku Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   5   Cdo   19/2008(...)   keďže   krajský   súd   bol viazaný názorom Najvyššieho súdu SR(...) dospel k záveru, že právo žalobcu na náhradu škody titulom ušlého zisku mohlo vzniknúť iba ku dňu rozhodovania krajského súdu, t. j. za obdobie roku 2003 až do 5. novembra 2008 (podľa zmluvy o nájme).“

Citovaná časť uznesenia najvyššieho súdu č. k. 16 Co 114/07-344 z 27. septembra 2007 je nepochybne vyslovením záväzného právneho názoru dovolacím súdom, ktorým bol (a dosiaľ aj je) krajský súd viazaný. Ostatne, k takémuto pochopeniu tejto časti rozhodnutia najvyššieho súdu dospel aj krajský súd, čo je nepochybne zrejmé z vyššie citovanej časti jeho rozsudku sp. zn. 16 Co 266/2008 z 19. marca 2009.

Najvyšší súd v nasledujúcom rozhodnutí o dovolaní (uznesenie č. k. 5 Cdo 203/2009-451 z 24. marca 2010), ktorým rozsudok krajského súdu znova zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, uviedol, že „so zreteľom na to, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., na ktorú bolo potrebné vziať zreteľ (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zrušil Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie“ (s. 12) a poukazujúc na ustanovenie § 243d OSP zdôraznil, že „ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní záväzný.“.

Ako už bolo uvedené, pre odvolací súd je záväzný i právny názor spočívajúci v tom, ako   má   po   procesnej   stránke   ďalej   postupovať.   V   situácii,   keď   s   ohľadom   na   obsah skoršieho uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 19/2008 zo 14. októbra 2008 možno konštatovať, že v ňom bol vyslovený pre krajský súd záväzný právny názor, z ktorého vyplýva, že nárok žalobcu je čo do základu daný a dôvodom zrušenia jeho rozhodnutia boli procesné pochybenia krajského súdu spočívajúce v dokazovaní viažucom sa na okolnosti, z ktorých   vyvodil   krajský   súd   záver   o   tom,   že   v   deň   jeho   rozhodnutia   možno   priznať náhradu škody sťažovateľa iba do tohto dňa, a nie do budúcna, je úplne zrejmé s poukazom na obsah   uznesenia   najvyššieho   súdu   č.   k.   5   Cdo   203/2009-451   z 24.   marca   2010,   že povinnosťou   krajského   súdu   je   meritórne   rozhodnúť   vo   veci   po   odstránení   procesného pochybenia, ktoré mu bolo vytknuté.

19.   Ako   však   vyplýva   z   obsahu   spisu,   krajský   súd   sa   v   tejto   situácii   rozhodol postupovať   inak,   a   to   navyše   na   základe   úvah, ktoré   neobstoja   (z   dôvodov   ako   sú   už uvedené). Nerešpektovanie právneho názoru najvyššieho súdu krajským súdom vyjadreného v napadnutom rozhodnutí v tomto prípade porušuje princíp viazanosti odvolacieho súdu právnym názorom dovolacieho súdu, ako aj zákaz svojvôle a princíp právnej istoty súdneho rozhodovania. Postup krajského súdu pri vydávaní napadnutého rozhodnutia nesie preto znaky svojvôle, a tým porušuje základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

20. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Keďže krajský súd uznesením č. k. 16 Co 97/2010-507 z 31. augusta 2010 porušil označené práva sťažovateľa, ústavný súd zrušil toto jeho rozhodnutie a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 3 výroku nálezu). S ohľadom na skutočnosť, že pre nápravu porušených   práv   sťažovateľa   postačuje   zrušiť   označené   rozhodnutie   krajského   súdu, ústavný   súd   osobitným   výrokom   tohto   nálezu   už   nerozhodoval   o   zrušení   uznesenia najvyššieho súdu č. k. 5 Cdo 2/2011-546 z 19. apríla 2011.

21. Bude povinnosťou krajského súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze a meritórne rozhodnúť o odvolaní žalovaného proti rozsudku okresného súdu, pričom predtým bude povinnosťou krajského súdu rozhodnúť o návrhu sťažovateľa na pripustenie zmeny v osobe žalobcu, to všetko v intenciách tohto nálezu ústavného súdu.

Ústavný   súd   dáva   osobitne   do   pozornosti   krajskému   súdu,   že   je   viazaný   nielen právnym názorom vysloveným ústavným súdom v tomto náleze (§ 56 ods. 6 druhá veta zákona o ústavnom súde), ale aj právnym názorom vysloveným najvyšším súdom v jeho rozhodnutiach v konaní sp. zn. 5 Cdo 203/2009 a najmä v konaní sp. zn. 5 Cdo 19/2008 (§ 243d OSP).

V.

22. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   vysloví,   že   k   porušeniu   práva   alebo   slobody   došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,   ktorej   práva   boli   porušené,   rozhodnúť   o   priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie 7 000 €. Dôvodil tým, že takéto rozhodnutie je namieste s ohľadom na celkovú dĺžku konania viac ako 69 mesiacov, dĺžku nečinnosti súdu, dĺžku rozhodovania o zmene účastníka konania (viac než rok), ako aj s ohľadom na výrazne neefektívny postup súdu a predmet konania.

Ústavný   súd   dôsledne   zvážiac   všetky   okolnosti   prípadu   sťažovateľovi   nárok   na primerané finančné zadosťučinenie nepriznal. Keďže sťažovateľ dôvodil dĺžkou konania a dĺžkou prieťahov v konaní, avšak v tejto časti jeho sťažnosť nebola prijatá na ďalšie konanie,   nemožno   mu   z   týchto   dôvodov   nárok   na   primerané   finančné   zadosťučinenie priznať.

23. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom. S poukazom na ustanovenie § 11 ods. 2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal ústavný súd sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom   vo   výške   269,60   €,   a   to   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   zastupovania, podanie sťažnosti) po 127,17 € a dva režijné paušály po 7,63 €.

Keďže právny   zástupca je platcom   dane   z pridanej hodnoty, uvedená   suma   sa zvyšuje o 20 % podľa § 27 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trov konania takto tvoria sumu 323,60 €.

Trovy   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   OSP)   podľa   výroku rozhodnutia.

24. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

25. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2012