znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 433/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   D.,   a. s.,   M.,   zastúpenú   riaditeľom Ing. D. Č., právne zastúpenú advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obdo 43/2007 z 10. júla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti D., a. s., od m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra 2008   doručená   sťažnosť   spoločnosti   D.,   a. s.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obdo 43/2007 z 10. júla 2008.Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Obdo 43/2008   zastavil   konanie   o dovolaní   sťažovateľky   (v konaní   pred   všeobecnými   súdmi v postavení žalovaného v 2. rade) proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský   súd“)   č.   k.   3   Cob   49/2006-159   z   22.   marca   2007.   Sťažovateľka   nesúhlasí s odôvodnením rozsudku a podľa nej všeobecný súd nedal odpoveď na otázky, ktoré majú pre   vec   podstatný   význam,   a skutkové   a právne   posudzovanie   najvyšším   súdom   možno kvalifikovať ako zjavne nedôvodné, arbitrárne a sú neúčelnými s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol takto:„1) Základné právo D., a. s., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom Najvyššieho súdu SR 6 Obdo 43/2007 zo dňa 10. júla 2008 porušené.

2) Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR 6 Obdo 43/2007 zo dňa 10. júla 2008 a vec vracia Najvyššiemu súdu, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3) Najvyšší sud SR je povinný zaplatiť náhradu trov konania JUDr. M. K. v celkovej sume 7 938 Sk... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný súd skúma,   či   dôvody uvedené   v § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obdo 43/2007 z 10. júla 2008.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľky,   ktorou   namieta   porušenie označených práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obdo 43/2007 z 10. júla 2008, ktorým   konanie o jej dovolaní proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   3 Cob   49/2006-159 z 22. marca 2007 zastavil, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy   (čl.   46   až   50   ústavy).   Z takéhoto   pohľadu   pristúpil   ústavný   súd   aj   k posúdeniu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 OSP) po zistení, že dovolanie žalovaných bolo podané včas a jeho prípustnosť je daná podľa ust. § 238 ods. 1   OSP,   preskúmal   napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu   a   dospel   k   záveru,   že dovolanie nie je dôvodné.

Dovolateľ - žalovaný v l. rade ako dôvod podania dovolania uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom poúdení veci - § 241 ods. 2 písm. c) OSP. Nesprávne právne posúdenie veci v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. c) OSP môže spočívať v tom, že súd na správne zistený skutkový stav veci aplikoval nesprávny právny predpis, alebo že správne použitý predpis nesprávne vyložil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako do volací súd sa stotožnil s právnym názorom odvolacieho   súdu,   že   na   predmetný   spor   sa   vzťahuje   DOHOVOR   o   prepravnej   zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (ďalej len CMR), keďže preprava tovaru bola uskutočnená zo Slovenskej republiky do Poľska.

Žalobca,   ako   dopravca,   má   so   spoločnosťou   B.   s. r. o.   M.   uzatvorenú   rámcovú zmluvu o preprave a prekládke domácich spotrebičov z 31. januára 2002, ktorá žalobcovi umožňovala plnenie prepravy pre B. aj poverením tretej osoby (č. l. 2.3. zmluvy).

Žalobca si 14. novembra 2002 objednal u žalovaného 1/ dopravu zásielky s miestom nakládky   B.   M.   s   dátumom   nakládky   15. novembra   2002   a   miestom   vykládky   B.   L. s dátumom   vykládky   18. novembra   2002.   Žalobca   výslovne   žiadal   žalovaného   1/ o odsúhlasenie   v   prípade   poskytnutia   iného   vozidla   ako   vlastného   pred   nakládkou. Žalovaný 1/ si objednal uskutočnenie prepravy u žalovaného 2/.

Žalobca v objednávke zo 14. novembra 2002 žiadal u žalovaného 1/, aby preprava bola vykonaná v mene žalobcu a na jeho účet.

Dovolací súd preto poukazuje na čl. 4 CMR, podľa ktorého dokladom o uzatvorení prepravnej zmluvy je síce nákladný list, ale ak nákladný list chýba, ak má nedostatky alebo ak sa stratil, nie je tým existencia alebo platnosť prepravnej zmluvy dotknutá. V konaní bolo i   preukazované   nákladným   listom   č.   14   66   823,   že   odosielateľ   je   spoločnosť   B.,   M., príjemca je spoločnosť B. L., a ako dopravca je uvedený žalovaný 2/. Žalovaný 1/ tvrdenie, že v súlade s objednávkou žalobcu, žalobcu telefonicky informoval, že prepravu zabezpečuje iným dopravcom, nepreukázal, žalobca takúto informáciu nemal. Podľa čl. 9 CMR žalovaný 2/   je   uvedený   v nákladom   liste   ako   dopravca,   napriek   tomu,   že   tam   mal   byť   uvedený žalobca.   Žalobca   v   súlade   s   čl.   3   CMR   ako   dopravca   mohol   plniť   aj   cestou   svojich zástupcov, pričom za ich konanie a opomenutie zodpovedá.

Dovolací súd sa preto stotožnil s názorom odvolacieho súdu, ktorý predmetný vzťah medzi   žalobcom   a   žalovaným,   posúdil   podľa   CMR.   Rovnako   dovolací   súd   sa   stotožnil s postupom odvolacieho súdu, ktorý riešil predbežnú otázku výšku škody, pričom vychádzal z expertíznej správy spoločnosti I., s. r. o. z 10. februára 2002 (č. l. 60), z ktorej vychádzala i poisťovňa U., a. s. Proti tejto expertíznej správe ani žalovaný v 1. a 2. rade nenamietali výšku škody, námietky nevzniesli ani voči poisťovni U., a. s. resp. žiaden doklad v tomto smere nepredložili.

Dovolateľ   namietol   výšku   škody,   v   čom   vidí   jej   nesprávnosť   neodôvodnil   ani nedoložil žiadnymi relevantnými dokladmi.

Odvolací   súd   sa   zaoberal   aj   vznesenou   námietkou   premlčania,   právne   závery odvolacieho súdu si dovolací súd osvojil poukazujúc na čl. 39 ods. 4 CMR, a to vo vzťahu odosielateľa - dopravca (B. - žalobca).

Vzťah žalobca - žalovaný v 1. a 2. rade odvolací súd posúdil ako regresný vzťah podľa Obchodného zákonníka, a preto k námietke premlčania nemohol prihliadnuť, keďže 4 ročná premlčacia doba neuplynula. Ani v prípade počítania premlčacej lehoty podľa CMR, táto žalobcovi neuplynula.

Dovolací   súd   konštatoval,   že   odvolací   súd   postupoval   správne,   keď   k   námietke premlčania neprihliadol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm.   c)   OSP   nebol   naplnený   lebo   v   danej   veci   nemožno   vyvodiť,   žeby   rozhodnutie odvolacieho   súdu   spočívalo   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci.   Z   hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu je rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti správny i v časti trov konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie podľa ust. § 243b ods. 1 OSP zamietol.

Žalovaný v 2. rade podal dovolanie v zákonom stanovenej lehote, ktoré podaním z 9. novembra 2007 vzal v celom rozsahu späť.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok krajského   súdu   vo   vzťahu   k sťažovateľke   zastavil.   V každom   prípade   tento   postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľky   „nesprávnou   a svojvoľnou   aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktorý sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2008