znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 432/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného   advokátkou JUDr.   Líviou   Kňažíkovou,   Námestie M. R. Štefánika   6,   Komárno,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Rozhodcovského   súdu Slovenského futbalového zväzu v konaní vedenom pod sp. zn. 28/12 RS a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Rozhodcovského súdu Slovenského futbalového zväzu (ďalej len „rozhodcovský súd SFZ“ alebo „rozhodcovský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28/12 RS (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ je hráčom futbalového klubu FK DAC 1904 a. s., so sídlom v Dunajskej Strede (ďalej len „FK DAC“ alebo „žalovaný“), s ktorým mal uzavretú hráčsku zmluvu na základe § 51 Občianskeho zákonníka a smerníc Slovenského futbalového zväzu (ďalej len „SFZ“). Zmluvné strany sa dohodli, že akýkoľvek spor, ktorý vznikne   z   tejto   uzatvorenej   zmluvy,   podlieha   právomoci   rozhodcovského   súdu   SFZ a v zmysle   jeho   štatútu   budú   zmluvné   strany   spory   riešiť   výhradne   prostredníctvom rozhodcovského   súdu   SFZ,   ktorý   bol   zriadený   podľa   zákona   č.   244/2002   Z.   z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“). Sťažovateľ ako žalobca podal 12. novembra 2012 na rozhodcovskom súde žalobu o zaplatenie sumy 4 100 € s prísl. proti FK DAC, ktorou sa domáhal zaplatenia hráčskej odmeny.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že sa na prvé ústne pojednávanie riadne dostavil, avšak z dôvodu neúčasti žalovaného bolo ústne pojednávanie odročené bez prerokovania veci.   Nasledujúce   pojednávania,   ktoré   boli   postupne   nariadené   na   3.   jún   2013, 30. september 2013 a 7. október 2013 a na ktoré sa sťažovateľ vždy dostavil, boli rovnako odročené bez prerokovania veci. Ústne pojednávanie nariadené na 28. október 2013 sa uskutočnilo, rozhodcovský súd vo veci pojednával. Prvé a do dnešnej doby aj jediné ústne pojednávanie sa v predmetnej veci uskutočnilo po 11 mesiacoch od podania žaloby. Toto ústne pojednávanie bolo odročené na 18. november 2013, pričom bolo odročené z dôvodov na strane rozhodcovského súdu. Na nasledujúcom pojednávaní 10. marca 2014, na ktoré sa sťažovateľ   opätovne   riadne   dostavil,   mu   bolo   oznámené,   že   konanie   vedené   na rozhodcovskom   súde   sa   prerušuje   do   právoplatného   skončenia   konania   vedeného   na rozhodcovskom súde SFZ pod sp. zn. 21/13 RS, pretože FK DAC podal žalobu o neplatnosť právneho úkonu.

4. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uvádza, že je mladý profesionálny športovec, pre   ktorého   je   hráčska   odmena   jeho   jediným   príjmom   a   zdrojom   obživy,   a že   sa v napadnutom   konaní   správal   procesne   zodpovedne   so   snahou,   čím   skôr   ukončiť   spor. Žalobu FK DAC o neplatnosť právneho úkonu považuje za účelovú. Ďalej cituje referenčné ústavné normy a ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku [ďalej len „OSP“ (§ 6, § 100 ods. 1, § 117 ods. 1, § 119 ods. 1)], na základe ktorých sa má predchádzať prieťahom, a judikatúru ústavného súdu o účele základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov.

5. K právomoci ústavného súdu sťažovateľ udáva, že tento je oprávnený a povinný chrániť základné práva a slobody, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Vzhľadom na charakter   porušenia   základného   práva   sťažovateľa,   ako   aj   vzhľadom   na   skutočnosť,   že porušovateľom základných práv je v tomto prípade rozhodcovský súd SFZ, nie je možné dovolávať   sa   ochrany   základných   práv   u   žiadneho   iného   súdu.   Vzhľadom   na   tieto skutočnosti   je   tiež   evidentné,   že   sťažovateľ   nemohol   v   dôsledku   porušenia   svojich základných práv uplatniť žiadne opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky nápravy. Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že ústavný súd je oprávnený a povinný o jeho predmetnej sťažnosti konať a o nej rozhodnúť.

6.   Sťažovateľ   napokon   navrhol,   aby   ústavný   súd   o jeho   sťažnosti   nálezom   takto rozhodol:

„Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Rozhodcovského súdu Slovenského futbalového zväzu v konaní vedenom pod sp. zn. 28/12 RS bolo porušené. Rozhodcovskému súdu Slovenského futbalového zväzu prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 28/12 RS konať bez zbytočných prieťahov.

priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3.000,-   €,   slovom: tritisíc eur, ktoré je Rozhodcovský súd Slovenského futbalového zväzu povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Rozhodcovský   súd   Slovenského   futbalového   zväzu   je   povinný   uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 381,82 €, slovom: tristoosemdesiatjeden eur osemdesiatdva centov (za 1 úkon právnej služby 151,05 €, rež. paušál 8,04 €, + 20 % DPH 31,82 €, spolu za dva   úkony - prevzatie a príprava zastúpenia a písomné vyhotovenie sťažnosti), na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Lívie Kňažíkovej, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

8.   Z citovaných   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde   teda   vyplýva,   že   jedným z dôvodov   odmietnutia   sťažnosti   je   aj   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej prerokovanie.   Ustanovenie   §   51   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   po   novele   zákonom č. 353/2014   Z.   z.   znie:   „Účastníci   konania   sú   sťažovateľ   a   orgán   verejnej   moci,   proti ktorému sťažnosť smeruje.“ Touto novelou sa explicitne stanovila norma, ktorá už bola predtým   prítomná   v právnom   poriadku,   pretože   vyplývala   z podstaty   ochrany   ľudských slobôd a z podstaty ústavnej sťažnosti (II. ÚS 128/95). Aj z uvedeného vyplýva, že ústavný súd môže v ústavnej sťažnosti preskúmavať len akty orgánov verejnej moci.

9. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo úlohou ústavného súdu predovšetkým posúdenie toho, či môže preskúmať namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodcovským súdom zriadeným podľa zákona o rozhodcovskom konaní.

10. Sťažovatelia, jednotlivci, už na ústavnom súde spochybnili ústavnosť postupu a rozhodnutí   rozhodcovských súdov zriadených podľa   zákona o rozhodcovskom   konaní. Ústavný súd niektoré sťažnosti proti rozhodnutiam týchto súdov prijal na ďalšie konanie. (II. ÚS 155/2015), a dokonca zrušil takéto rozhodnutia. Vychádzal pritom jednak z úvah, že rozhodnutie   je zo   zákona exekučným titulom   [porov. III.   ÚS 162/2011 a §   41 ods.   2 písm. d)   Exekučného   poriadku],   ale   aj   z   absencie   iných   opravných   prostriedkov (III. ÚS 547/2013).   Každopádne,   ústavný   súd   v zásade   nespochybnil   privátnu,   nie-mocenskú povahu rozhodcovských súdov a sťažnosti, kde rozhodcovské konanie nevyústilo do konečného rozhodnutia, odmietal (okrem III. ÚS 547/2013).

11.   Sťažnosti,   v ktorých   sťažovatelia   namietajú   porušenie   základného   práva   na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   rozhodcovskými   súdmi,   ústavný   súd   odmieta   pre nedostatok svojej právomoci, pretože do vydania rozhodnutia ide o rýdzo súkromné konanie (I. ÚS 143/2013 a I. ÚS 234/2013). Z uvedeného vyplýva, že prerokúvanú sťažnosť možno odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu už na tomto základe.

12. Rozhodcovské konanie (pred meritórnym rozhodnutím) má teda podľa ustálenej judikatúry nevrchnostenský, súkromný charakter: „[v]zhľadom na uvedený zmluvný základ vedenia rozhodcovského konania, a teda jeho rýdzo súkromnoprávny charakter, je vylúčená možnosť ústavného súdu zasiahnuť do vedenia rozhodcovského konania, a poskytnúť tak ochranu sťažovateľom označeným právam.“ (I. ÚS 143/2013, I. ÚS 234/2013). Je potrebné doplniť, že v citácii „sťažovateľom označené právo“ zaväzuje verejnú moc.

13. Rozhodcovský súd však ostáva súkromnoprávnou zmluvnou entitou v zásade autonómneho (nie heteronómneho) práva. Nie je to žiaden mocenský, vrchnostenský orgán zriadený zákonom, aký predpokladá ústava v čl. 143. Nejde o mocenský orgán, ktorý je výrazom nedobrovoľného, nutného podriadenia sa moci ako prejavu zákonom zakázanej svojpomoci v právnom štáte, resp. štátneho monopolu donútenia, a nejde o demokraticky legitimovaný, normatívne ukotvený orgán verejnej moci ako súčasť permanentnosti výkonu moci. Hoci ide v niektorých prípadoch o prirodzenú snahu ústavného súdu o férovosť, resp. materiálnosť   (s vedomím   zložitosti   vzťahu   verejného   a súkromného   v ére   privatizácie niektorých   funkcií   štátu),   akokoľvek   je   priťažké   prijať   záver,   že   momentom   vydania rozhodcovského   rozsudku,   vychádzajúc   zo   skutočnosti,   že   rozhodcovský   rozsudok   je exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku, sa rozhodcovský súd potenciálne stáva pasívne legitimovaným v konaní podľa čl. 127   ústavy   (III.   ÚS   335/2010,   I.   ÚS   143/2013,   I.   ÚS   234/2013).   Vydaním rozhodcovského rozsudku nemôže dochádzať k zmene charakteru rozhodcovského súdu. Ak bol rozhodcovský súd do tohto momentu charakterizovaný rýdzo súkromnoprávne, nemôže vydaním rozhodcovského rozsudku nadobudnúť status orgánu verejnej moci. Je pravdou, že zákonodarca   v rámci   svojho   uváženia   priznal   status   exekučného   titulu   aktu   osôb súkromného práva. To však bez ďalšieho neznamená, že dané osoby súkromného práva sú orgánmi   verejnej   moci.   Verejná   moc   môže   zákonom   urobiť   exekučne   vykonateľný   aj súkromný akt, a tým sa tento nestane vrchnostenským individuálnym právnym aktom a jeho vydavateľ orgánom verejnej moci. Exekvovateľné sú aj zahraničné tituly, a to neznamená, že národný súd môže preskúmavať počínanie telies, ktoré ich vydali.

14. Zákon o rozhodcovskom konaní je takpovediac mini-občianským zákonníkom pre súkromný proces, ktorý dáva rámec pre vytvorenie súkromného procesného konania. Prieskum podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní nie je inštančným prieskumom, ale posúdením, či súkromný subjekt – rozhodcovský súd, neporušil v súkromných vzťahoch zákonné   ustanovenia,   teda   niečo   ako   posúdenie   platnosti   zmluvy   v hmotnom   práve. Rozhodcovský   súd   nie   je   „iným   súdom“   podľa   čl.   127   ústavy.   Súd   a „súd“   tu   nie   sú synonymá, ale homonymá.

15.   Skutočnosť,   že   zákon   o rozhodcovskom   konaní   umožňuje   ich   minimalistický prieskum, je len vyvážením zákonodarcu medzi súkromnou autonómiou a „vyžarovaným“ základným   právom   na   spravodlivý   proces,   a   nerobí   z nich   riadne   súdy   akejsi   nultej inštancie.   Ako   bolo   uvedené,   tento   „prieskum“   nie   je   inštančným   prieskumom,   ale posúdením, či súkromný subjekt – rozhodcovský súd, neporušil v súkromných vzťahoch troch   súkromných   subjektov   zákonné   ustanovenia,   teda   niečo   ako   posúdenie   platnosti zmluvy v hmotnom práve. Tento prieskum však tiež znamená, že účastníci konaní majú istý štandard ochrany a že zákonodarca jasne stanovil trajektóriu testovania týchto rozhodnutí, ktorá nemá byť narušovaná ústavným súdom.

16. Nad rámec predmetu konania ústavný súd uvádza, že jestvujú názory, že škody spôsobené v rozhodcovskom konaní sú žalovateľné tak, že zriaďovatelia rozhodcovských súdov   či   rozhodcovia   sami   (ide   o delikátnu   rovnováhu   medzi   občianskoprávnou zodpovednosťou a jurisdikčnou autonómiou; porov. Palková, R. Zodpovednosť rozhodcu. In. Husár,   J.   a kol.   Vybrané   otázky   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   nesprávnym profesijným postupom. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2010, s. 141; dostupné   na   internete http://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_11.pdf)   môžu   byť teoreticky   odporcami   v civilnom   konaní   (porov.   v kontexte   uznesenie   najvyššieho   súdu 5 Obdo 20/2011). To je však priestor pre všeobecné súdy. Perspektíva reductio ad absurdum nám napovedá, že ak by sme uznali   čo i len minimum „mocenskosti“ rozhodcovských súdov, prichádzala by do úvahy zodpovednosť rozhodcov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci.   Napokon,   ingerencia ústavného súdu by poškodzovala druhú stranu rozhodcovského konania.

17. Predmetná vec je ešte špecifická tým, že ide o (právne) prostredie športu, ktoré sa vyznačuje silnejšou autonómnosťou, čím si vyslúžilo označenie lex sportiva (porov. Čorba, J. Obchodnoprávne a súťažnoprávne aspekty športu. Košice : UPJŠ, 2012, s. 16 a nasl.; dostupné   na   http://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_33.pdf).   Ustanovenie   §   12 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní priam stimuluje túto formu rozhodovania sporov v prostredí športového práva (Zriaďovateľom stáleho rozhodcovského súdu so sídlom na území Slovenskej republiky môže byť len záujmové združenie právnických osôb, národný športový zväz, Slovenský olympijský výbor, Slovenský paralympijský výbor alebo komora zriadená   zákonom.). Zákon   č. 300/2008 Z.   z. o   organizácii a podpore   športu rozlišuje rozhodovanie sporov v priebehu hry (§ 24) a rozhodovanie sporov mimo konkrétnej hry [§ 25: (1) Spory, ktoré vyplývajú z porušenia pravidiel športovej súťaže mimo konkrétnej hry, rozhodujú národné športové zväzy svojimi orgánmi podľa pravidiel športových súťaží a podľa vlastných stanov. Ide o spory medzi a) organizátorom športového podujatia, ktoré je súčasťou športovej súťaže vyhlásenej podľa § 8 ods. 3, a športovým klubom zúčastneným v tejto športovej súťaži, alebo športovcom, ak vystupuje samostatne vo vlastnom mene, b) športovými   klubmi,   ktoré   sú   členmi   národného   športového   zväzu,   ak   sa   netýkajú obchodnoprávnych   vzťahov   alebo   ich   majetku,   c)   športovým   klubom,   ktorý   je   členom národného   športového   zväzu,   a   športovcom   alebo   športovým   odborníkom,   ktorý   je v členskom alebo v zmluvnom vzťahu k športovému klubu, ak sa netýkajú plnenia v oblasti pracovnoprávnych   alebo   občianskoprávnych   zmluvných   nárokov,   ktoré   sú   príslušné rozhodovať   súdy.   (2)   Predmetom   rozhodovania   podľa   odseku   1   je   porušenie   pravidiel športovej súťaže alebo porušenie členských povinností športového klubu.; porov. Čorba, J. cit.   dielo   s.   171   a nasl.].   Na   škále   od   silnejších   dôvodov   na   ingerenciu   do   arbitráže k slabším stojí   síce   športové   právo   skôr   mierne   napravo   od   spotrebiteľskej a pracovnoprávnej   arbitráže   (najmenší   dôvod   je   nepochybne   v   komerčnej   arbitráži), zo zákonných citácií však vyplýva, že prostredie športu sa priamo zo zákonnou podporou vyhýba verejnému súdnictvu a všetkým insiderom je to známe.

18.   Napokon   možno   uviesť,   že   aj   z hľadiska   procesnej   komunikácie   nie   je rozhodcovský   súd   pre   ústavný   súd   partnerom.   Z tohto   dôvodu   sa   ústavný   súd   vôbec nezaoberal, aký je stav napadnutého rozhodcovského konania.

19. Rozhodcovský súd SFZ nie je počas konania (bod 11; z tohto dôvodu sa tu nevyžaduje zjednotenie cez § 6 zákona o ústavnom súde) a ani vydaním exekvovateľného rozhodnutia orgánom verejnej moci a z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to   je   uvedené   vo   výrokovej   časti   tohto   rozhodnutia.   Ústavný   súd   aplikuje   nedostatok právomoci extenzívne, niekedy tak, že sa prekrýva s neprípustnosťou. V predmetnej veci ide však o učebnicový príklad nedostatku právomoci, príklad situácie, keď ústavný súd niečo jasne nemôže (napríklad zmeniť rozhodnutie namiesto zrušenia).

P o u č e n i e :   Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2015