znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 432/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť D. A., zastúpeného M., s. r. o., za ktorú koná advokátka M. B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 MCdo 4/2013 z 19. februára 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. A. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2014 doručená   sťažnosť   D.   A.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 MCdo 4/2013 z 19. februára 2014 a žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo D. A. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 19. februára 2014, sp. zn. 7 MCdo 4/2013 porušené bolo.

2. Základné právo D. A. na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. februára 2014, sp. zn. 7 MCdo 4/2013 porušené bolo.

3.   Rozsudok Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky   z 19.   februára   2014,   sp.   zn. 7 MCdo 4/2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom konania pred Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 21 C 57/2008, v ktorom sa mesto Trenčín (ďalej len „žalobca“) domáhalo proti sťažovateľovi určenia, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č... pre katastrálne územie..., a to parcely registra C č... o výmere 428 m2, parcely registra   C   č...   o   výmere   29   m2 a   parcely   registra   E   č...   o výmere   420   m2 (ďalej   len „nehnuteľnosti“). Žalobca tvrdil, že 9. októbra 1974 sťažovateľ ako predávajúci uzatvoril s Československým   štátom,   zastúpeným   Okresným   národným   výborom   v Trenčíne,   ako kupujúcim kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k časti parcely č...   o výmere 877 m2 za kúpnu cenu 16 739,60 Kčs.   Medzi rovnakými účastníkmi bola 14. augusta   1974   uzatvorená   ďalšia   kúpna   zmluva,   ktorej   predmetom   bol   prevod vlastníckeho   práva   k   časti   parcely   č...   o   výmere   32   m2 za kúpnu   cenu   599,20   Kčs. Nehnuteľnosti boli pôvodne zapísané v pozemnoknižnej vložke č..., katastrálne územie... V evidencii   nehnuteľností   z   neznámych   dôvodov   bol   zapísaný   v   prospech Československého štátu iba prevod vlastníctva k časti parcely č... o výmere 32 m2. Hoci Československý štát nebol zapísaný ako vlastník k časti parcely č...   o výmere 877 m2, vlastnícke právo k nej nadobudol, pretože v tom čase sa pre účinnosť prevodu nehnuteľnosti registrácia takejto zmluvy Štátnym notárstvom nevyžadovala. Právny predchodca žalobcu (Československý   štát,   zastúpený   Okresným   národným   výborom   v   Trenčíne)   nakladal následne s oboma týmito nehnuteľnosťami ako s vlastnými.

Sťažovateľ   v priebehu   konania potvrdil,   že   obe zmluvy o   prevode   nehnuteľností podpísal, avšak nevedel sa pre odstup času vyjadriť, či mu bola zaplatená kúpna cena. Aj po spracovaní Registra obnovenej evidencie pozemkov (ďalej len „ROEP“) v roku 2004 bol sťažovateľ   naďalej   zapísaný   v   katastri   nehnuteľností   ako   ich   výlučný   vlastník.   Kúpne zmluvy boli uzatvárané so zámerom vytvoriť prístup k výstavbe plánovaných bytoviek. O svojom   vlastníctve   sťažovateľ   nikdy   nepochyboval,   pričom   poukazuje   tiež   na   to,   že žalobca   svoje   práva   neuplatnil   v   rámci   konania ROEP.   Až   v   roku   2007   sa   sťažovateľ dozvedel v súvislosti s listom, ktorým žiadal žalobcu o vysporiadanie pozemku, na ktorom sa   nachádzal   chodník   a   miestna   komunikácia,   že   žalobca   sa   považuje   za   vlastníka nehnuteľností na základe kúpnych zmlúv z roku 1974, hoci podľa vedomostí sťažovateľa sa žalobca k nehnuteľnostiam ako vlastník nikdy nesprával. Naopak, sťažovateľ sa dlhé roky o nehnuteľnosti staral, dvakrát do roka na nich kosil trávu, na pozemku sú zasadené stromy staré asi dvadsať rokov, nehnuteľnosti nie sú oplotené a slúžia ako verejné priestranstvo.

Z dokazovania vykonaného okresným súdom vyplynulo, že v nadväznosti na tieto účastníkmi podpísané kúpne zmluvy bol 29. októbra 1974 Štátnej sporiteľni zaslaný list, z obsahu ktorého vyplýva, že bude poukázaný obnos 16 734,90 Kčs v prospech vkladového účtu sťažovateľa ako náhrada za výkup pozemkov pre výstavbu nových bytových jednotiek T... v zmysle kúpnej zmluvy z 9. októbra 1974. Z obsahu listu z 25. októbra 1974 zaslaného sťažovateľovi vyplýva, že Okresný národný výbor v Trenčíne mu poukazuje 599,20 Kčs ako náhradu za výkup nehnuteľností na rovnaký účel podľa kúpnej zmluvy zo 14. augusta 1974. Z výpovede svedka J. A., brata sťažovateľa, okresný súd zistil, že nehnuteľnosti pôvodne patrili ich dedovi, časť bola odkúpená štátom, zvyšok ostal sťažovateľovi, ktorý sa o nehnuteľnosti staral, kosil ich, bral ovocie zo stromov minimálne od roku 1989, odkedy býval v rodinnom dome bezprostredne s nehnuteľnosťami susediacom. Nehnuteľnosti boli pôvodne oplotené po celej hranici, posledných dvadsať rokov sú oplotené len po strane susediacej z parcely č... Okresný súd vykonal i ohliadku na mieste samom, pri ktorej zistil, že trávnik nebol dlhšie kosený, na nehnuteľnosti sú odpadky a dve slivky boli nedávno orezané.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 21 C 57/2008-107 z 31. mája 2010 tak, že žalobe vyhovel a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov konania. Vychádzal z toho, že v konaní bolo preukázané uzatvorenie oboch kúpnych zmlúv, ako aj vyplatenie kúpnej ceny sťažovateľovi. Dospel k záveru, že síce k platnému a účinnému nadobudnutiu vlastníckeho práva prevodom nedošlo, pretože žalobca nebol zapísaný do evidencie nehnuteľností, avšak žalobca   bol   oprávneným   dobromyseľným   držiteľom   a   v   dôsledku   uplynutia   vydržacej lehoty   nadobudol   k   nehnuteľnostiam   vlastnícke   právo,   a   to   aj   s   poukazom   na   to,   že nehnuteľnosti nie sú oplotené a slúžia ako verejné priestranstvo, sú prístupné komukoľvek. Právne   vec   okresný   súd   posúdil   podľa   ustanovení   o   nadobúdaní   vlastníckeho   práva vydržaním (§ 132 ods. 1, § 134 ods. 1 a § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

O   odvolaní sťažovateľa   proti   tomuto   rozsudku   rozhodol   Krajský   súd   v   Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 19 Co 354/2010-156 z 26. januára 2012, a to tak, že   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil,   hoci   sa   nestotožnil   s   právnym   posúdením   veci okresným súdom, pokiaľ ide o jeho záver, podľa ktorého žalobca nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vydržaním podľa § 132 ods. 1, § 134 ods. 1 a § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol:

„Z   prechodných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   k   úpravám   účinným od 01. 01. 1992   vyplýva,   že   vznik   právnych   vzťahov,   ako   aj   nároky   z   nich   vzniknuté pred 01. 01. 1992   sa   posudzujú   podľa   doterajších   predpisov   (§   868   Občianskeho zákonníka).   Vychádzajúc   z   citovaného   zákonného   ustanovenia   bolo   potrebné   na   daný právny vzťah aplikovať Občiansky zákonník v znení účinnom do 31. 03. 1983. Prevody nehnuteľností podľa Občianskeho zákonníka účinného do 31. 03. 1983 v § 134 vyslovili zásadu, že k zmluve o prevode nehnuteľností je potrebná registrácia štátnym notárstvom a vlastníctvo prechádza registráciou zmluvy. Registrácia zmluvy o prevode nehnuteľností mala konštitutívny charakter, ktorým sa dovŕšil proces vytvorenia právnej účinnej zmluvy spôsobujúcej   prevod   vlastníckeho   práva,   ktorý   začal   uzavretím   zmluvy,   t.j.   súhlasným prejavom vôle účastníkov, vyžadoval písomnú formu a prejavy účastníkov museli byť na tej istej listine. Vlastnícke právo sa previedlo dňom, ktorý bol uvedený v registrácii zmluvy na doložke   vyznačenej   na   prvopisy   zmluvy,   kde   je   uvedené   rozhodnutie   o   registrácií. Registrácii   štátnym   notárstvom   však   nepodliehali   zmluvy   o   prevode   nehnuteľností do socialistického spoločenského vlastníctva, ani prechod spôsobený rozhodnutím štátneho orgánu.   Táto   skutočnosť   nesporne   vyplýva   z   článku   II.   bod   9   Inštrukcie   Ministerstva spravodlivosti a   Ministerstva   poľnohospodárstva,   lesného a   vodného   hospodárstva   č.   8 z 19. 05. 1964 Zb., ktorou sa vykonáva smernica o postupe pri registrácii zmlúv na štátnych notárstvach   a   pri   dávaní   súhlasu   na   prevod   a   nájmy   niektorých   druhov   nehnuteľností okresnými národnými výbormi (Registračná smernica).

Z   uvedeného   je   nesporné,   že   právny   predchodca   navrhovateľa,   ktorým   bol Československý štát zastúpený Okresným národným výborom v Trenčíne sa stal vlastníkom sporných nehnuteľností podpisom oboznámených kúpnych zmlúv. Evidenciu nehnuteľností zabezpečovali v čase uzavretia uvedených kúpnych zmlúv vtedajšie orgány geodézie s tým, že   boli   evidované   údaje   o   nehnuteľnostiach   potrebné   pre   plánovanie   a   riadenie hospodárstva,   najmä   poľnohospodárskej   výroby,   pre   ochranu   socialistického spoločenského vlastníctva a osobného vlastníctva občanov, pre riadnu správu národného majetku a pre ochranu poľnohospodárskeho, pôdneho a lesného fondu. Údaje evidencie nehnuteľností boli záväzné len pre plánovanie a riadenie poľnohospodárskej výroby, pre výkazníctvo   a štatistiku   o   poľnohospodárskom,   lesnom   a   pôdnom   fonde,   pre   prehľady nehnuteľností vedené socialistickými organizáciami a boli podkladom pre spisovanie zmlúv a iných listín o nehnuteľnostiach. Zákon č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností, účinný v čase uzavretia kúpnych zmlúv, mal výlučne evidenčný charakter. Preto i tvrdenie odporcu, že po lustrácii zbierky listín za roky 1974, 1975, 1976 v k. ú... Katastrálnym úradom... sa nenašli   originály   kúpnych   zmlúv,   a   preto   nedošlo   k   vyznačeniu   vlastníckeho   práva navrhovateľa je za zisteného skutkového stavu právne bezvýznamné.

Z   uvedeného   je   nesporné,   že   Československý   štát   zastúpený   ONV   v   Trenčíne nadobudol   vlastnícke   právo   k   sporným   nehnuteľnostiam   dňom   podpisu   oboznámených kúpnych   zmlúv   uzavretých   s   odporcom   oboma   zmluvnými   stranami,   bez   ohľadu na vyznačenie   jeho   vlastníckeho   práva   v   evidencii   nehnuteľností.   Prechod   vlastníckeho práva sporných nehnuteľností na navrhovateľa je nespochybniteľný s poukazom na § 2 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí.

Krajský súd v rozsudku č. k. 19 Co 354/2010-156 z 26. januára 2012 k argumentácii sťažovateľa,   že   vlastnícke   právo   k nehnuteľnostiam   nadobudol   on   (podľa   §   130   ods.   1 a § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka), pretože ich dobromyseľne, nepretržite a nerušene užíval   od   ich   nadobudnutia   v dedičskom   konaní   po   svojich   právnych   predchodcoch   až do roku 2007, keď vyzval navrhovateľa na majetkové vysporiadanie pozemkov, uviedol:„Vlastníctvo je v našom právnom poriadku chápané ako najvyššia právna moc nad vecou.   Tento   obsah   vlastníckeho   práva   je   vyjadrený   priamo   v   ust.   §   123   Občianskeho zákonníka,   v   zmysle   ktorého   je   vlastník   v   medziach   zákona   oprávnený   vec   držať   (ius possidendi), užívať (ius utendi), požívať jej plody a úžitky (ius fruendi) a má právo s vecou nakladať (ius disponendi). Právo vec držať, nazývané tiež právom držby, znamená právo nakladať   s   vecou   ako   s   vlastnou.   Ide   o   východiskové   oprávnenie   vlastníka,   ktoré   je nevyhnutným predpokladom pre výkon jeho ostatných vlastníckych oprávnení.

Vydržanie je osobitný spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, musia byť splnené zároveň zákonné predpoklady, a to a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania   predmetu   vydržania   počas   zákonom   ustanovenej   doby,   c)   spôsobilý   predmet vydržania.   Predpokladom   vydržania   je   skutočnosť,   že   držiteľ   je   so   zreteľom   na   všetky okolnosti   dobromyseľný,   že   mu   vec,   alebo   právo   patrí.   Posúdenie   toho,   či   držiteľ   je so zreteľom   na   všetky   okolnosti   dobromyseľný,   že   mu   vec   patrí,   nemôže   vychádzať   len z posúdenia   subjektívnych   predstáv   držiteľa.   Dobromyseľnosť   držiteľa   musí   byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t.j., či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú   možno   s   prihliadnutím   na   okolnosti   konkrétneho   prípadu   na   každom   subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí, ak tu bol domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí.

Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je   presvedčenie   nadobúdateľa,   že   nekoná   bezprávne,   ak   si   určitú   vec   prisvojuje.   Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje navonok, a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci, patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol – či mu svedčí nejaký   oprávnený   nadobúdací   titul.   Subjektívny   pocit   držiteľa   nemôže   byť   sám   o   sebe podkladom   pre   vydržanie,   ak   nie   je   tento   pocit   vyvolaný   okolnosťami   objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.

V danej veci je nesporné, že oprávnenosť držby a dobromyseľnosť držby sporných nehnuteľností odporcom nie je a nemôže byť vzhľadom na existenciu kúpnych zmlúv zo dňa 14. 08. 1974 a zo dňa 09. 10. 1974, ktoré sám odporca nespochybňuje, daná. Odporca nepreukázal a ani netvrdil existenciu právneho dôvodu (titulu), na základe ktorého by mu mohlo vzniknúť vlastnícke právo. Takýmto titulom (právnym dôvodom) sa môže rozumieť len právny úkon, ktorým sa vec prevádza na iného vlastníka, napr. kúpna zmluva, darovacia zmluva,   rozhodnutie   štátneho   orgánu   a   pod.   Samotné   prípadné   užívanie   sporných nehnuteľností   odporcom   bez   súvisiaceho   právneho   úkonu,   ktorým   by   došlo   k   prevodu vlastníckeho   práva   na   odporcu   (dedičské   rozhodnutie   nesporne   predchádzalo   kúpnym zmluvám   uzavretým   medzi   odporcom   a   právnym   predchodcom   navrhovateľa) a vyvodzovanie dobromyseľnosti odporcu len s poukazom na dlhodobé nerušené užívanie sporných   častí   nehnuteľností   bez   akéhokoľvek   právneho   titulu,   je   v   rozpore   s   platnou právnou úpravou upravujúcou inštitút vydržania.

Vzhľadom   na   uvedené   odvolacia   námietka   odporcu   spočívajúca   v   tvrdení,   že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržal v súlade s § 132 ods. 1 a § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nebola dôvodná. Na tomto právnom závere nemôže nič zmeniť ani uplynutie prekluzívnych lehôt podľa zák. č. 87/1991 Zb.“

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal 26. februára 2013 generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie a navrhol najvyššiemu   súdu,   aby   rozsudky   okresného   súdu   i   krajského   súdu   zrušil   a   vec   vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Mimoriadne dovolanie a porušenie zákona rozsudkami súdov oboch stupňov generálny prokurátor odôvodnil takto:

«Podľa § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 31. marcu 1983 „K zmluve   o   prevode   nehnuteľnosti   je   potrebná   jej   registrácia   Štátnym   notárstvom. Vlastníctvo prechádza registráciou zmluvy“.

Výnimka   vzťahujúca   sa   k   nadobúdaniu   nehnuteľnosti   do   socialistického spoločenského vlastníctva, pre ktoré sa registrácia zmluvy nevyžadovala, však nevyplývala zo   znenia   registračnej   smernice   vydanej   pre   Štátnych   notárov   inštrukciou   príslušných ministerstiev, ako to nesprávne usúdil krajský súd, pretože táto nemala všeobecne záväzný charakter ale relevantnou z tohto pohľadu bola skutočnosť, že znenie § 134 Občianskeho zákonníka sa vzťahovalo na vtedajšie osobné vlastníctvo a nie na socialistické spoločenské vlastníctvo upravené v § 123 a § 124.

Nejasnosť vtedajšej zákonnej právnej úpravy dopĺňalo i znenie zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred Štátnym notárstvom, ktoré v § 61 až § 65 upravovalo len registráciu zmluvy vo všeobecnosti.

Zákonodarca si zrejme túto okolnosť uvedomil, keď v rámci novely Občianskeho zákonníka   zákonom   č.   131/1982   Zb.   účinným   od   1.   apríla   1982   zmenil   §134   ods.   2 nasledovne „Ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy; na jej účinnosť je potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva.“.

Možno preto skonštatovať, že až od 1. apríla 1982 bolo priamo v zákonnom texte expressis verbis vyjadrené, že pre nadobudnutie nehnuteľnosti do socialistického vlastníctva sa nevyžaduje registrácia prevodnej zmluvy.

Pokiaľ   ide   o   zápis   vlastníctva   do   evidencie   nehnuteľností   je   potrebné   v   tejto súvislosti   poukázať   na   znenie   §   4   zákona   č.   22/1964   Zb.   o   evidencii   nehnuteľností stanovujúce povinnosť viesť evidenciu nehnuteľností v súlade so skutočným stavom ako i povinnosť orgánov a organizácii predkladať za týmto účelom v stanovenej lehote na zápis potrebné   listiny.   I   keď   samotný   zápis   vlastníctva   do   evidencie   nehnuteľností   nemal konštitutívny   účinok,   slúžil   ako   podklad   pre   spisovanie   zmlúv   a   iných   listín   o nehnuteľnostiach (§ 6 zákona č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností) a prihliadalo naň i štátne   notárstvo   v registračnom   konaní   (§   63   ods.   2   zákona   č.   95/1963   Zb.   o   štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom).

Na   základe   vyššie   uvedeného   možno   skonštatovať,   že   štát   sa   síce   formálne   stal vlastníkom sporných pozemkov, avšak za takých skutkových a právnych skutočností, ktoré jednoznačne boli spôsobilé založiť oprávnenú držbu odporcu, ktorá viedla až k spätnému získaniu vlastníctva týchto pozemkov z jeho strany ich vydržaním.

Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva priamo zo zákona v dôsledku splnenia zákonných predpokladov, ktorými sú a) oprávnená držba nadobúdateľa po celú vydržaciu dobu,   b)   nepretržitosť vydržacej doby,   t.j.   neprerušený stav užívania predmetu vydržania počas zákonom stanovenej doby, c) spôsobilý predmet vydržania. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka „Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.“.

Dobromyseľnosť držiteľa je nutné posudzovať tak z objektívneho ako i subjektívneho hľadiska.

Pod objektívnym hľadiskom sa rozumie, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú   možno   s   prihliadnutím   na   okolnosti   konkrétneho   prípadu   na   každom   subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva jemu nepatriace nehnuteľnosti. So záverom krajského súdu, že v danom prípade neboli splnené podmienky ohľadom existencie   oprávnenej   držby   odporcu,   keďže   tento   kúpne   zmluvy   zo   14.   augusta   1974 a 9. októbra 1974 nesporne podpísal, sa však nemožno stotožniť.

Oprávnená držba sa totiž nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí, ak tu bol domnelý právny dôvod, teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti   dobromyseľný,   že   mu   taký   právny   titul   svedčí.   Odporca   odvodzoval   takýto domnelý právny titul od svojho presvedčenia, že kúpne zmluvy neboli platne uzatvorené a on teda nikdy neprestal byť vlastníkom sporných pozemkov.

Prioritným   predpokladom   pre   získanie   takéhoto   presvedčenia   bola   objektívna skutočnosť, že štát zápis vlastníctva sporných pozemkov vo svoj prospech do evidencie nehnuteľností a následne i katastra nehnuteľností nikdy nezabezpečil, hoci zo zákona takúto povinnosť mal. Oba tieto verejné registre pritom predstavovali základný zdroj informácií o nehnuteľnom   vlastníctve.   Pokiaľ   teda   vlastníctvo   nesvedčalo   v   zmysle   evidencie nehnuteľností a následne i katastra nehnuteľností v prospech štátu, resp. neskôr v prospech navrhovateľa, mohol sa odporca oprávnene domnievať, že k riadnemu prevodu nedošlo. Táto domnienka sa totiž odvíjala od záveru, že nakoniec napriek podpisu kúpnych zmlúv, nedošlo k vzájomnému plneniu medzi zmluvnými stranami. Na jednej strane totiž nebol vykonaný zápis vlastníctva v prospech štátu v evidencii nehnuteľností, resp. katastri nehnuteľností a na strane druhej za sporné pozemky nebolo odporcovi vôbec zaplatené. V celom súdnom konaní nebol totiž vyprodukovaný žiaden dôkaz jednoznačne potvrdzujúci prevzatie kúpnej ceny odporcom. I keď je zrejmé, že nezaplatenie kúpnej sumy samo o sebe nemá za následok neplatnosť daných kúpnych zmlúv, v kontexte daného prípadu je ďalšou objektívnou skutočnosťou, od ktorej sa tiež mohla odvíjať dobromyseľnosť odporcu. Rovnakou,   avšak   subjektívnou skutočnosťou   je   nakoniec aj   vyloženie   si samotnej potreby registrácie kúpnych zmlúv z pohľadu odporcu. U tohto sa totiž nejedná o osobu s právnickým   vzdelaním   ani   o   osobu   s   vysokoškolským   vzdelaním,   resp.   osobu   znalú problematiky nakladania s nehnuteľnosťami. Ak pritom boli právne vzťahy v danej veci spôsobilé viesť k rôznym právnym záverom u samotných konajúcich súdov, resp. Správy katastra... v rámci zostavovania a schvaľovania registra obnovenej evidencie pozemkov (ROEP), mohol sa i odporca ako právny laik vzhľadom k okolnostiam prípadu dôvodne dobromyseľne domnievať, že i pre absentujúcu registráciu štátnym notárstvom uzavreté zmluvy nemohli vyvolať nimi zamýšľaný následok, inak povedané, že nedošlo k platnému prevodu pozemkov.

S odkazom na uvedené sa preto   musí javiť,   že zo strany odporcu boli naplnené objektívne i subjektívne predpoklady vzťahujúce sa k dobromyseľnosti ohľadom existencie jeho vlastníctva k sporným pozemkom.

Pri posudzovaní daného prípadu je zároveň potrebné do úvahy zobrať aj skutočnosť, že   odporca   sporné   pozemky   užíval   nepretržite   a   nerušene   vyše   34   rokov,   rátajúc od uzavretia   kúpnych   zmlúv   do   podania   návrhu   na   súd.   Od   zápisu   registra   obnovenej evidencie pozemkov (ROEP) do katastra nehnuteľností bol pritom odporca zapísaný ako vlastník   aj   v   katastri   nehnuteľností   a   práve   neochvejná   viera   v   existenciu   tohto   jeho vlastníctva bola i dôvodom jeho výzvy z 15. júna 2007 adresovanej navrhovateľovi, ktorá zrejme bola pohnútkou pre podanie návrhu na súd v tejto veci.

Zároveň je potrebné zvýrazniť, že namietaný rozsudok krajského súdu nespĺňa ani atribút spravodlivosti v zmysle § 1 a § 153d ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keďže je v   rozpore   s   jedným   zo   základných   princípov   občianskeho   hmotného   práva   „nemo turpitudinem suam allegare potest“ (nikto nemôže mať prospech zvláštnej nepoctivosti). Podstata   nepoctivého   konania   v   danom   prípade   spočíva   v   nekonaní   štátu   ohľadom zapísania   vlastníctva   sporných   pozemkov   do   evidencie   nehnuteľností.   V   dôsledku   tejto skutočnosti totiž odporca stratil prípadnú možnosť domôcť sa vydania týchto pozemkov v rámci   reštitúcii v zmysle § 6 ods.   1 písm.   g) zákona č.   87/1991 Zb.   o mimosúdnych rehabilitáciách. Nárok na vydanie bolo totiž v zmysle § 5 ods. 2 daného zákona možné uplatniť len v prekluzívnej lehote do 1. októbra 1991. Odporca sa však v danej dobe na základe   všetkých   popísaných   skutočností   oprávnene   domnieval,   že   nikdy   neprestal   byť vlastníkom sporných pozemkov.

Na základe vyššie uvedeného možno preto dôjsť k záveru, že odporca sa uplynutím 10 ročnej vydržacej doby v roku 1984 v zmysle § 134, § 865 ods. 3 Občianskeho zákonníka spätne   stal   vlastníkom   sporných   pozemkov   v   dôsledku   vydržania.   Práve   v   nesprávnom právnom   posúdení   tohto   vydržania   spočíva   aj   podstata   porušenia   zákona   zo   strany napadnutých súdnych rozhodnutí.»

O mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 7 MCdo 4/2013 z 19. februára 2014 tak, že mimoriadne dovolanie zamietol, pretože sa stotožnil s rozsudkom krajského súdu.

Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7 MCdo 4/2013 z 19. februára 2014 nadobudol právoplatnosť 26. februára 2014.

Sťažovateľ   sťažnosť   doručenú   ústavnému súdu,   ktorou   namieta   porušenie svojho základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 MCdo 4/2013 z 19. februára 2014, odôvodnil tým, že podľa jeho názoru najvyšší súd vôbec nepochopil argumentáciu generálneho prokurátora o nejasnosti právnej   úpravy   nadobúdania   nehnuteľného   majetku   štátom,   keď   konštatoval,   že   pre účinnosť   zmluvy   o   prevode   nehnuteľnosti   do   socialistického   vlastníctva   sa   vyžadovala registrácia   štátnym   notárstvom.   Následne   potom   najvyšší   súd   vo   vzťahu   k   vydržaniu nehnuteľnosti (späť) sťažovateľom zdôraznil, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je omyl neospravedlniteľný. K porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu došlo tým, že najvyšší súd nesprávne právne posúdil vydržanie nehnuteľností sťažovateľom, a to pokiaľ ide o vyhodnotenie jeho dobromyseľnosti   s   ohľadom   na   nejasnosť   právnej   úpravy   (nejednoznačnosť   úpravy   je zrejmá   už   len   z   toho,   že   okresný   súd   a   krajský   súd   túto   úpravu   vykladali   odlišne). Od sťažovateľa nebolo možné spravodlivo požadovať, aby poznal doktrinálne výklady. Štát nevykonal   zápis   v   evidencii   nehnuteľností,   hoci   tak   bol   povinný   urobiť   (§   4   zákona č. 22/1964   Zb.   o   evidencii   nehnuteľností   v znení   neskorších   predpisov,   §   6   vyhlášky Ústrednej   správy   geodézie   a kartografie   č.   23/1964   Zb.,   ktorou   sa   vykonáva   zákon č. 22/1964   Zb.   o   evidencii   nehnuteľností),   pričom   samotný   zápis   má   vždy   vplyv na dobromyseľnosť   (a   opätovne   deklaroval   vlastníctvo   sťažovateľa   k   nehnuteľnosti   aj schválením   ROEP).   Najvyšší   súd   porušil   i   princíp,   podľa   ktorého   nikto   nemôže   mať prospech   z   vlastnej   nepoctivosti,   keďže   nevzal   do   úvahy, že   štát   si   nesplnil   povinnosť zapísať   prevod   do   evidencie   nehnuteľností,   pričom   ak   by   tak   urobil,   nemohol   by   sa sťažovateľ dobromyseľne domnievať, že neprestal byť vlastníkom nehnuteľností, a mohol by   sa   domôcť   svojho   vlastníctva   v   reštitúcii   (čím   sa   najvyšší   súd   vôbec   nezaoberal). Navyše, podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania,   keď   nevzal   do   úvahy,   že   časť   pozemku   sa   nachádza   pod   miestnou komunikáciou,   a   ani   to,   že   v   konaní   nebolo   preukázané   vyplatenie   kúpnej   ceny sťažovateľovi   (keďže   poukázanie   peňažných   prostriedkov   do   Štátnej   sporiteľne nepreukazuje ich výplatu sťažovateľovi, ktorý tam v tom čase nemal účet). Nakoniec nevzal do úvahy ani to, že nehnuteľnosti mali slúžiť iba na prístup na stavenisko bytových domov, z čoho možno usúdiť, že sťažovateľ sa dôvodne domáhal, že po ukončení výstavby štát stratil   záujem   a   nemal   dôvod   prevod   dotiahnuť   do   konca.   Navyše   najvyšší   súd   svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, keďže nedal odpoveď na všetky pre vec významné otázky   nastolené v mimoriadnom   dovolaní. V tom   spočíva   porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tvrdeniami sťažovateľa, podľa ktorých rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 MCdo 4/2013 z 19. februára 2014 malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou sťažnosti na porušenie týchto práv sťažovateľa rozsudkom   najvyššieho súdu sp. zn. 7 MCdo 4/2013 z 19. februára 2014 je tvrdenie, podľa ktorého mu súdna ochrana nebola najvyšším súdom poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite v dôsledku toho,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   je   založený   na   ústavne   nekonformnom   výklade dotknutých zákonných ustanovení, vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu a jeho odôvodnenie nezodpovedá zákonnej požiadavke, pretože z neho nemožno zistiť, ako sa najvyšší   súd   vysporiadal   s   argumentáciou   generálneho   prokurátora   v mimoriadnom dovolaní.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 7 MCdo 4/2013 z 19. februára 2014 uviedol:

«V   zmysle   §   243f   ods.   1   O.   s.   p.   mimoriadnym   dovolaním   možno   napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným   v   §   237   O.   s.   p.,   b/ konanie   je postihnuté   inou   vadou,   ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení   veci.   Dovolací   súd   je   viazaný   nielen   rozsahom   dovolania,   ale   i   v   dovolaní uplatnenými dôvodmi. Na výskyt procesných vád konania vymenovaných v § 237 O. s. p. a tiež   tzv.   iných   procesných   vád   konania   majúcich   za   následok   nesprávne   rozhodnutie vo veci prihliada najvyšší súd v konaní o mimoriadnom dovolaní (viď § 243i ods. 2 O. s. p. v spojení   s   §   242   ods.   1   O.   s.   p.)   aj   bez   zreteľa   na   to,   či   boli   alebo   neboli   v   tomto mimoriadnom opravnom prostriedku uplatnené. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

1. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 242 ods. 1 druhá   veta   O.   s.   p.)   skúmať   vždy,   či   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.   s. p., neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na posúdenie dovolacích dôvodov uvedených výslovne v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.   O vadu tejto povahy ide vždy vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci   súdov,   b/   ten,   kto   v konaní   vystupoval ako účastník,   nemal   spôsobilosť byt' účastníkom   konania,   c/   účastník   konania   nemal   procesnú   spôsobilosť   a   nebol   riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.   Vady   uvedené   v § 237   O.   s.   p.   neboli   generálnym   prokurátorom   tvrdené   a   ich existencia v konaní o mimoriadnom dovolaní nevyšla najavo.

2. So zreteľom na zákonnú povinnosť (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie súdu nebolo vydané v konaní postihnutom tzv. inou vadou konania, zaoberal sa Najvyšší súd Slovenskej republiky aj otázkou, či konanie v danej veci nie je postihnuté procesnou vadou takejto povahy. Inou vadou konania (§ 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p.) je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p., nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní a dôsledkom vecná nesprávnosť rozhodnutia. Literatúra i doktrína sa zhodujú v tom, že „inou vadou konania“ (error in procedendo) sa rozumie porušenie ustanovenia zákona upravujúceho konanie od začiatku až do skončenia, ako príklady sa uvádzajú nezisťovanie skutočností podstatných pre rozhodnutie, porušenie ustanovení o vykonávaní jednotlivých dôkazov, nesprávne meritórne rozhodnutie namiesto odmietnutia alebo zastavenia konania, nesprávne vyhodnotenie určitej skutočnosti ako nespornej, prípadne všeobecne známej, a na   to   nadväzujúce   nevykonanie   navrhnutého   dôkazu   alebo   nedostatok   predpísaných poučení.

V mimoriadnom dovolaní sa neuvádza, že konanie v danej veci má byť postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a z obsahu spisu jej existencia nevyplýva, preto ani dovolací dôvod v zmysle § 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p. nie je daný.

3. K námietke v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, že rozsudky súdu prvého stupňa i súdu odvolacieho spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.), treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V mimoriadnom dovolaní sa v podstate uvádza, že súdy pri rozhodovaní o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (k pozemkom) nesprávne vyriešili (ako predbežnú) otázku   prevodu   nehnuteľností   v   roku   1974   z   predávajúceho   na   kupujúceho,   nesprávne vyriešili   aj   otázku   vydržania   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam   žalovaným   po   ich prevode v roku 1974, ktorý sa mal stať z tohto titulu ich vlastníkom v roku 1984.

Z obsahu odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa súdu vyplýva, že 14. augusta 1974 bola medzi žalovaným ako predávajúcim a Československým štátom vtedy zastúpeným Okresným národným výborom v Trenčíne ako kupujúcim uzavretá kúpna zmluva, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k časti pozemku parcely číslo... vo výmere 32 m2 za kúpnu cenu 599,20 Kčs a 9. októbra 1974 bola medzi rovnakými účastníkmi uzavretá ďalšia kúpna zmluva, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho   práva   k   časti   pozemku   parcele   číslo...   vo   výmere   877   m2 za   kúpnu   cenu 16 739,90 Kčs.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že obe zmluvy boli uzavreté v písomnej forme a podpisy predávajúceho na nich boli úradne overené. Zo zmlúv vyplýva i to, že kúpnu cenu vyplatí kupujúci prostredníctvom Štátnej sporiteľne v Trenčíne (51. III zmlúv). Žalobca   v   konaní   predložil   listinu   označenú   ako   „Prevedenie   finančného   poukazu“ z 9. októbra 1974 (č.   l.   7 súdneho spisu)   v ktorom   Stavoinvesta   IPO   Štátnej sporiteľni v Trenčíne oznamuje, že Okresný národný výbor v Trenčíne poukazuje na konkrétny účet štátnej   sporiteľne   kúpnu   cenu   16   734,90   Kčs   (z   kúpnej   zmluvy   z   9.   októbra   1974   pre výstavbu   120   bytových   jednotiek   Novinky   -   Trenčín   -   II.   etapa),   ktorú   žiada   pripísať v prospech   vkladového   účtu   príjemcu:   D.   A.,   v   zmysle   § 6   vyhlášky   č.   72/1964   Zb. o odplatnom   nadobúdaní   vecí   socialistickými   organizáciami   od   občanov   a   súkromných právnických osôb (v jej § 6 ods. 1 sa pritom uvádza: „Peňažnú odplatu vyplatí organizácia občanovi voľne, a to v hotovosti, alebo ak občan má vkladový účet v štátnej sporiteľni a oznámi   organizácii   jeho   číslo,   bezhotovostne.   Odplatu   vyššiu   ako   5000,-   Kčs   uhradí organizácia   však   vždy   prostredníctvom   štátnej   sporiteľne,   ktorú   občan   organizácii označí.“).

Generálny   prokurátor   svoj   názor   o   nesprávnom   vyriešení   predbežnej   otázky odvolacím súdom o prevode nehnuteľností v roku 1974 z predávajúceho na kupujúceho opiera o záver, že k nadobúdaniu nehnuteľnosti do vlastníctva štátu (t. j. do socialistického spoločenského   vlastníctva),   a   teda   pre   účinnosť   zmluvy   o   prevode   nehnuteľnej   veci do socialistického vlastníctva sa vyžadovala jej registrácia štátnym notárstvom, k čomu nedošlo. Vychádzal pritom z doslovného znenia § 134 ods. 2 OZ v znení do 31. marca 1983. Generálny prokurátor správnosť svojho právneho záveru teda opiera o doslovný výklad právnej normy (§ 134 OZ), ktorá mala byť na danú vec aplikovaná.

Podľa ustanovenia § 47 OZ (v znení účinnom do 31. marca 1983), ak sa účastníci v predpísanej forme zhodli na obsahu zmluvy a na jej vznik je potrebné ešte rozhodnutie príslušného orgánu, sú svojimi prejavmi viazaní až do tohto rozhodnutia. Ak je rozhodnutie záporné, k zmluve nedôjde.

Podľa ustanovenia § 134 ods. 2 OZ v znení účinnom do 31. marca 1983, (ďalej len „§ 134 ods. 2 OZ“), k zmluve o prevode nehnuteľnosti je potrebná jej registrácia štátnym notárstvom. Vlastníctvo prechádza registráciou zmluvy.

Pre   účely   predmetného   dovolacieho   konania   a   zorientovania   sa   v   právnej problematike je vhodné uviesť, že pôvodná koncepcia Občianskeho zákonníka z roku 1964 vychádzala   z   tzv.   socialistického   práva   a   preto   inak   ako   dnes   vnímala   i   klasifikovala majetkové a vlastnícke vzťahy. Štátne socialistické vlastníctvo bolo základnou a najvyššou formou vlastníctva, popri ňom ako jeho ďalšia forma stálo družstevné vlastníctvo, tretiu formu   tvorilo   osobné   vlastníctvo   definované,   ako   súkromné   vlastníctvo   spotrebného charakteru   občanov.   Napokon   v   ustanoveniach   §   489   a   §   490   OZ   sa   spomínalo   tiež súkromné vlastníctvo, ktoré sa označovalo ako individuálne vlastníctvo k veciam, ktoré nie sú predmetom osobného vlastníctva.

Socialistické   spoločenské   vlastníctvo   (§   123   OZ   účinného   do   31.   marca   1983) požívalo iný režim právnej úpravy i ochrany ako osobné vlastníctvo (§ 127 až § 135 OZ účinného   do   31.   marca   1983).   Dôsledkom   tohto   bolo   i   to,   že   spôsoby   nadobúdania osobného   vlastníctva   sa   odlišovali   od   štátneho,   tzv.   socialistického   spoločenského vlastníctva.   Takouto   odlišnosťou   bola   aj   podmienka   registrácie   zmlúv   o   prevode nehnuteľností, ktorá sa vyžadovala vždy, pokiaľ išlo o prevod vlastníctva nehnuteľnej veci do osobného vlastníctva a nevyžadovala sa pokiaľ išlo o prevod vlastníctva nehnuteľnej veci do štátneho, tzv. socialistického vlastníctva (porovnaj napr. Bičovský, J.: Občanský zákonník I., 2 doplnené vydanie, Panorama, Praha, 1979 str. 128; Bičovský, J.: Základní předpisy občanskoprávní, Orbis-Praha, 1974, str. 167).

K ustanoveniam § 46 ods. 1, § 47, § 135 a § 490 ods. 2 OZ zaujal stanovisko Najvyšší súd ČSSR (Cpjf 55/75 zo 16. júla 1976), v ňom (m. i.) uviedol, že k prevodu nehnuteľností   do   socialistického   spoločenského   vlastníctva   nie   je   registrácia   štátnym notárstvom potrebná (viď Zborník IV, Praha, 1986, str. 354).

Je potrebné uviesť, že mimoriadnym dovolateľom označené ustanovenie § 134 OZ bolo zaradené v druhej hlave druhej časti Občianskeho zákonníka označenej ako „Osobné vlastníctvo“, v ktorej bolo zaradené pod „Spôsoby nadobúdania osobného vlastníctva“. Uvedené   vyjadruje,   že   ustanovenie   §   134   OZ   sa   vzťahuje   (len,   práve)   k   spôsobu nadobudnutiu veci do osobného vlastníctva. V zmysle uvedeného ustanovenia registráciu k svojej   platnosti   vyžadovali   všetky   zmluvy,   ktorými   občan,   prípadne   aj   štát   alebo socialistická organizácia prevádzala na iného občana nehnuteľnosť, pokiaľ ide o predmet osobného   vlastníctva,   a   to   do   jeho   osobného   vlastníctva.   Pokiaľ   naopak   uvedené nehnuteľnosti sa prevádzajú z vlastníctva občana do vlastníctva štátu alebo socialistickej organizácie, zmluva o tomto prevode registrácii nepodliehala, pretože na základe tohto prevodu   nedochádza   k   vzniku   osobného,   ale   k   vzniku   socialistického   spoločenského vlastníctva (viď Kratochvíl, Z. a kol: Nové občianske právo, Obzor - Bratislava, 1967, str. 208). V rozhodnom období (1964 - 1983) bol plne rešpektovaný právny názor, ktorým sa riadili   pri   výklade   zákonov   súdy,   štátne   notárstva,   štátne   organizácie   i   občania,   že registrácii nepodliehajú zmluvy o prevode nehnuteľností do socialistického spoločenského vlastníctva (napr. štátu, družstevných, spoločenských a iných socialistických organizácii), a to bez ohľadu na druh nehnuteľnosti a povahu osobného alebo súkromného vlastníckeho vzťahu   prevodcu   k   prevádzanej   nehnuteľnosti.   Obdobný   právny   názor   v   konaní   pred odvolacím súdom zaujal i žalovaný, ktorý nepovažoval registráciu kúpnych zmlúv štátnym notárstvom   za   podmienku   ich   platnosti   a   účinnosti   (viď   vyjadrenie   právnej   zástupkyne žalovaného zo 7. decembra 2011, str. 137-138 súdneho spisu).

Právna úprava platná v období rokov 1964 až 1974 celkom jednoznačne určovala prípady zmlúv na ktoré sa povinnosť registrácie vzťahovala, čo vyplývalo priamo z vtedy platnej právnej úpravy, išlo o 1/ zmluvy o prevod nehnuteľností do osobné a do súkromného vlastníctva občanov a iných ako socialistických organizácii (§ 134 ods. 2, § 490 ods. 2 OZ), 21 zmluvy o obmedzení prevodu nehnuteľností (§ 58 ods. 2, § 248 ods. 2 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce), 3/ dohody o osobnom užívaní pozemkov (§ 205 ods. 2 OZ), 4/ zmluvy o vzájomných právach a povinnostiach stavebníkov pri výstavbe obytného domu s bytmi v osobnom vlastníctve, poprípade zmeny a doplnky týchto zmlúv (§ 12 ods. 1 a 2 zákona č. 52/1966 Zb.), 5/ zmluvy o predaji bytov v dome, ktorý je vo vlastníctve štátu do osobného vlastníctva užívateľov (§ 14 zákona č. 52/1966 Zb.) a 6/ zmluvy o prevode bytov v osobnom vlastníctve medzi občanmi (§ 15 ods. 1 zákona č. 52/1966 Zb.). K tomu porovnaj napr. Mikeš, J. a kol.: Notářský řád (komentář), Orbis -Praha, 1969, str. 319.

Záver odvolacieho súdu, že už uzavretím kúpnych zmlúv v roku 1974 došlo k právne účinnému   prevodu   vlastníckeho   práva   na   právneho   predchodcu   žalobcu   (štát)   je   preto správny. Právna úprava v rozhodnej dobe (porovnaj § 44, § 47 a § 123 OZ v znení účinnom do   31.   marca   1983)   nevyžadovala,   aby   zmluva,   ktorou   štát   nadobúdal   nehnuteľnosť do socialistického   spoločenského   vlastníctva   podliehala   registrácii   štátnym   notárstvom, resp. rozhodnutiu o (ne)registrácii zmluvy.

Oprávnená držba popri všeobecných znakov držby musí spĺňať požiadavku dobrej viery   držiteľa,   že   mu   vec   patrí.   Dobrá   viera   (ako   predpoklad   oprávnenej   držby)   je presvedčením   nadobúdateľa,   že   nekoná   bezprávne,   keď   si   prisvojuje   určitú   vec.   Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Oprávnená držba sa musí opierať o právny titul (formálne správny, neplatný, či domnelý) a súčasne musí byť poctivá v zmysle existencie dobrej viery držiteľa.   Len výnimočne sa môže zakladať na ospravedlniteľnom   právnom omyle. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť (pozn.: k obdobnému záveru dospel najvyšší súd aj v ďalších rozhodnutiach – viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 97/2009,   4 Cdo 283/2009,   5 Cdo 30/2010,   3 M   Cdo 7/2010,   3 M Cdo 8/2010, 6 M Cdo 5/2010 a 7 Cdo 12/2011). Okolnosti, ktoré môžu svedčiť o existencii dobrej viery držiteľa sa spravidla spájajú s okolnosťami, ktoré sa týkajú právneho titulu uchopenia sa držby (porovnaj napr. Cpj 69/83 z 30. marca 1982), i keď sa pripúšťa tzv. domnelý právny dôvod (titulus putativus). Ak sa však v danom prípade žalovaný domnieval, že uzavreté kúpne zmluvy sú neúčinné pretože neboli registrované štátnym notárstvom v dôsledku čoho sa zmena vlastníctva nepremietla do evidencie nehnuteľností vedenej príslušným úradom geodézie,   ide   o   neospravedlniteľný   právny   omyl,   ktorý   nezakladá   oprávnenú   držbu   pre absenciu právneho titulu uchopenia sa držby (ten totiž aj v prípade, ak by aj kúpne zmluvy neboli   účinné   obvykle   svedčí   nadobúdateľovi   –   kupujúcemu,   nie   prevodcovi   – predávajúcemu).   Ak   sa   žalovaný   uchopil   držby   nehnuteľnosti   potom,   čo   sám   právne účinným spôsobom previedol k ním vlastnícke právo na štát,   nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci. Držba, ktorej sa žalovaný za tejto situácie ujal, nie je oprávnená a nemôže viesť k vydržaniu veci, a to ani v prípade, ak si myslel, že kúpne zmluvy sú právne neúčinne, a že je naďalej vlastníkom veci. Odvolací súd v preskúmavanej   veci   správne   právne   posúdil   otázku   vydržania,   jeho   zákonných predpokladov   a   správne   vyvodil,   že   žalovaný   nesplnil   jeden   z   týchto   zákonných predpokladov, a to dobromyseľnosť v tom, že mu predmetné nehnuteľnosti patria, pokiaľ ich sám v roku 1974 previedol na štát a neponúkol iný právny titul, ktorý by ho oprávňoval k ich   detencii.   Správnosť   právneho   záveru   odvolacieho   súdu   o   nedostatku   dobrej   viery držiteľa (žalovaného) pri vstupe do držby umocňuje skutočnosť, že v rovnakom období za rovnakej   právnej   situácie   žalovaný   kúpnou   zmluvou   zo   14.   augusta   1974   previedol vlastnícke právo na štát k inej časti tej istej parcely vo výmere 32 m2 (parcela č... pôvodne vo   výmere   909   m2;   predmetom   tohto   sporu   je   jej   časť   o   výmere   877   m2);   túto   časť vlastníctva štátu žalovaný akceptoval.

K právnemu záveru generálneho prokurátora, že žalovaný sa uplynutím 10 ročnej vydržacej   doby   v   roku   1984   v zmysle   §   134,   §   865   ods.   3   OZ   spätne   stal   vlastníkom sporných pozemkov v dôsledku vydržania, dovolací súd poznamenáva:

Občiansky zákonník v znení platnom v čase vstupu žalovaného do držby pozemkov (v roku 1974) nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním vôbec neupravoval.   Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva takýmto spôsobom bola zavedená až novelou vykonanou zákonom č. 131/1992 Zb., účinnou od 1. apríla 1983. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov   vydržania,   keď   nebolo   možné   vydržať   vlastnícke   právo   najmä   k   pozemkom. Novelou   Občianskeho   zákonníka   vykonanou   zákonom   č.   509/1991   Zb.,   účinnou od 1. 1. 1992,   boli   tieto   obmedzenia   odstránené.   V   súvislosti   s   vydržaním   vlastníckeho práva k pozemku predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred   1.   januárom   1992,   pričom   držbu   nekvalifikovala   odlišne   v   porovnaní   s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda držiteľ pozemku (t. j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k 1. januáru 1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (t. j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním. Žalovaný nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k pozemkom v roku 1984, tak ako sa to uvádza v mimoriadnom dovolaní.

Z vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k inej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f   ods.   1   písm.   b/   O.   s.   p.),   a   že   mimoriadnym   dovolaním   napadnuté   rozsudky nespočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.).»

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou   proti   takému   uplatneniu.   Vyjadruje   to   aj   znenie   §   157   ods.   2   Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých   dôkazov   vychádzal   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah, zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že najvyšší súd na argumentáciu generálneho prokurátora reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu. Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd sa zaoberal oboma argumentačnými líniami mimoriadneho dovolania, teda nielen otázkou nadobudnutia vlastníckeho práva štátom, ale aj splnením podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva sťažovateľom. Po dôslednom posúdení oboch týchto argumentačných línií dospel   najvyšší súd k záveru, že mimoriadnemu dovolaniu nemožno vyhovieť.

Keďže sťažovateľ tvrdil, že rozhodnutie najvyššieho súdu je založené na svojvoľnej aplikácii práva, zaoberal sa   ústavný súd ďalej tým, či   výklad podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva štátom a podmienok pre prípadné vydržanie nehnuteľností sťažovateľom zodpovedá zmyslu a účelu právnej úpravy v kontexte s obsahom sťažovateľom označených práv.

Vo vzťahu k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam štátom najvyšší súd v súlade so zmyslom a účelom aplikovaných právnych noriem zvýrazneným poukazom na odbornú literatúru a rozhodovaciu prax súdov (Zborník IV, Praha, 1986, s. 354) dospel k záveru,   podľa   ktorého   pre   nadobudnutie   vlastníckeho   práva   štátom   do   socialistického spoločenského   vlastníctva   v   rozhodnom   čase   nebola   potrebná   registrácia   štátnym notárstvom. Tento záver považuje aj ústavný súd za zodpovedajúci zmyslu a účelu právnej úpravy   v   rozhodnom   čase.   Ide   pritom   o   záver   celkom   jednoznačný   a   v   praxi   ustálený (napriek tomu, že okresný súd vo veci sťažovateľa z neho nevychádzal).

Rovnako   tak   najvyšší   súd   v   súlade   so   zmyslom   a   účelom   inštitútu   vydržania vychádzal z toho, že oprávnená držba sa musí opierať o právny titul a súčasne musí byť poctivá v zmysle existencie dobrej viery držiteľa a len výnimočne sa môže zakladať na ospravedlniteľnom právnom omyle, pričom omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej   znalosti   celkom   jednoznačného   a   zrozumiteľného   ustanovenia   zákona   je právny omyl neospravedlniteľný. Tento svoj právny názor najvyšší súd podoprel poukazom na ustálenú judikatúru k tejto otázke (3 Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo 30/2010,3 M Cdo 7/2010, 3 M Cdo 8/2010, 6 M Cdo 5/2010 a 7 Cdo 12/2011). Ústavný súd sa stotožňuje i so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého ak sa žalovaný uchopil držby nehnuteľností potom, čo sám k nim previedol vlastnícke právo na štát, nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci.

Na tom nemôžu nič zmeniť ani úvahy sťažovateľa, podľa ktorých právne posúdenie otázky potreby registrácie zmluvy štátnym notárstvom mohol považovať za nejednoznačné, resp. sa subjektívne mohol domnievať, že štát už nehnuteľnosti nepotrebuje. Rozhodujúce v prípade   sťažovateľa je i podľa   názoru   ústavného súdu   to,   že kúpne zmluvy uzatvoril a v konaní nebolo preukázané, na akom právnom titule bolo založené jeho následné tvrdené (znovu)uchopenie sa držby nehnuteľností. Preto ústavný súd rešpektuje záver najvyššieho súdu, v zmysle ktorého sťažovateľ za daných okolností nesplnil podmienky pre vydržanie nehnuteľností.

Na   rozdiel   od   sťažovateľa   zastáva   preto   ústavný   súd   názor,   podľa   ktorého   je napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ústavne akceptovateľné a rešpektujúce procesné pravidlá, ako aj požiadavku rozumného výkladu hmotného práva.

Z týchto dôvodov odmietol ústavný súd podľa § 25 ods. zákona o ústavnom súde sťažnosť   sťažovateľa   v   časti   namietajúcej   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ vo   svojej sťažnosti   namietal i porušenie čl. 20 ústavy   a čl. 1 ods.   1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu s odôvodnením, že týmto rozhodnutím najvyššieho súdu bol sťažovateľ v konečnom dôsledku zbavený svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd sa najprv zaoberal posúdením toho, či vo vzťahu k nehnuteľnostiam v čase rozhodovania najvyššieho súdu platilo, že ide o majetok sťažovateľa v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu. Za majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa považuje nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej   alebo právnickej   osoby, teda   veci   alebo iné   aktíva, ktorých   vlastníkom   je táto osoba,   ale   i   majetok,   ku   ktorému   môže   fyzická   alebo   právnická   osoba   nadobudnutie vlastníctva legitímne očakávať.

Ako   je   zrejmé   z už   uvedeného,   sťažovateľ   „stratil“   vlastnícke   právo k nehnuteľnostiam   na   základe   ním   uzatvorených   kúpnych   zmlúv   zo   14.   augusta   1974 a 9. októbra 1974 a znova ho nezískal a získať nemohol ani v prípade, že nehnuteľnosti od tohto času užíval. Pokiaľ sťažovateľ nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností v čase rozhodovania   najvyššieho   súdu,   nemohol   týmto   rozsudkom   svoje   vlastnícke   právo   ani stratiť   a   z   tohto   dôvodu   nemohlo   týmto   rozsudkom   dôjsť   ani   k   porušeniu   jeho   práva na majetok tak, ako je toto právo garantované v čl. 1 dodatkového protokolu (a rovnako aj v čl. 20 ústavy).

Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľa aj tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2014