znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 432/2011-61

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2012 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. F., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   142   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky č. k. 2 Obo   80/2009-694   z   27.   augusta   2009   v   znení   opravného   uznesenia sp. zn. 2 Obo/80/2009 z 20. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   spoločnosti   S.,   a.   s.,   na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   l   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   č. k. 2 Obo 80/2009-694   z 27. augusta   2009   v znení   opravného   uznesenia sp. zn. 2 Obo 80/2009 z 20. októbra 2009 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Obo 80/2009-694 z 27. augusta 2009 v znení opravného uznesenia sp. zn. 2 Obo 80/2009 z 20. októbra 2009   z r u š u j e a vec   v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   spoločnosti   S., a. s.,   uhradiť   trovy právneho zastúpenia v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Ľ. F., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2011 doručená sťažnosť spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 142 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 80/2009 z 27. augusta 2009 v znení opravného uznesenia sp. zn. 2 Obo/80/2009 z 20. októbra 2009, ktorou žiadala vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa, spoločnosti S., a. s., IČO:... podľa čl. 46 ods. 1, čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. augusta 2009 sp. zn. 2 Obo/2009 (správne má byť sp. zn. 2 Obo 80/2009, pozn.), v znení opravného uznesenia sp. zn. 2 Obo/80/2009 zo dňa 20. októbra 2009, a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2.   Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   27.   augusta   2009 sp. zn. 2 Obo/2009 (správne   má   byť   sp.   zn.   2 Obo   80/2009,   pozn.) v   znení   opravného uznesenia sp. zn. 2 Obo/80/2009 zo dňa 20. októbra 2009 sa zrušuje.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi, spoločnosti S., a. s., IČO:..., trovy právneho zastúpenia, vrátane DPH, na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   432/2011-29   z   29.   septembra   2011   prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä, že:«Sťažovateľ 17. decembra 1997 uzavrel so spoločnosťou V., a. s. (ďalej len „V.“) Zmluvu o spätnom odkupe akcií, ktorej predmetom bolo 1 756 098 kusov akcií spoločnosti V., a. s. (ďalej len „R. zmluva“) a povinnosť V. tieto za určenú sumu v dohodnutom čase odkúpiť späť. K R. zmluve boli postupne uzatvorené štyri dodatky. Sťažovateľ 18. mája 2000 uzavrel so spoločnosťou D. (ďalej len „D.“) Zmluvu o kúpe cenných papierov (ďalej len „Zmluva   o   kúpe   akcií“).   Analogickú   zmluvu   uzavrel   sťažovateľ   v   ten   istý   deň   aj   so spoločnosťou C. (ďalej len „C.“). V rovnaký deň uzavrel sťažovateľ so spoločnosťou C. aj zmluvu o odplatnom postúpení časti svojej pohľadávky, ktorú mal voči V., rovnakú zmluvu uzavrel   aj   so   spoločnosťou   D.   V   ten   istý   deň   uzatvoril   sťažovateľ   s   predmetnými spoločnosťami   aj   Dohody   o   započítaní   vzájomných   pohľadávok   (ďalej   len   „Dohoda   o započítaní“...),   obsahom   ktorých bol   o.   i.   zánik   pohľadávok   D.,   resp.   C.   na zaplatenie kúpnej ceny akcií zo Zmluvy o kúpe akcií ich započítaním voči pohľadávkam sťažovateľa na zaplatenie   odplaty   za   postúpenie   pohľadávky,   ktoré   mu   vznikli   na   základe   zmlúv   o odplatnom postúpení pohľadávky voči V. na spoločnosti D. a C.

V skratke, sťažovateľ mal pohľadávku voči VAS, ktorú za odplatu postúpil v časti na D.   a   v   časti   na   C.   Zároveň   od   týchto   spoločností   kúpil   akcie.   Sťažovateľ   bol   teda dlžníkom aj veriteľom D., resp. C., pričom k zániku tak jeho dlhu, ako aj jeho pohľadávky voči týmto spoločnostiam došlo uzavretím jednotlivých Dohôd o započítaní.

Následne 31. júla 2000 C. aj a 30. októbra 2000 D. postúpili svoje, v tom čase už na základe   Dohôd   o   započítaní   zaniknuté,   pohľadávky   na   spoločnosť   S.,   a. s.   (ďalej   len „žalobca“). Tieto započítaním zaniknuté pohľadávky predstavujú nárok, ktorý si žalobca uplatnil   voči   sťažovateľovi   žalobou,   podanou   na   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“) 9. decembra 2002. O tejto žalobe rozhodol krajský súd tak, že jej v časti vyhovel. O odvolaní sťažovateľa voči tomuto rozhodnutiu rozhodol najvyšší súd tak, že rozhodnutie krajského súdu z dôvodu procesných pochybení zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V ďalšom konaní krajský súd rozhodnutím zo 7. júla 2009 sp. zn. 34 Cb 59/2002 priznal žalobcovi istinu vo výške 5.783.373,69 EUR spolu s príslušenstvom. Voči tomuto rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   včas   odvolanie,   o   ktorom   najvyšší   súd   bez   nariadenia pojednávania rozhodnutím z 27. augusta 2009 sp. zn. 2 Obo 80/2009 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) rozhodol tak, že ho zamietol a rozhodnutie krajského súdu potvrdil.»

Sťažovateľ k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 80/2009 z 27. augusta 2009 v znení opravného uznesenia sp. zn. 2 Obo/80/2009 z 20. októbra 2009 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) v sťažnosti okrem iného uviedol:

„Základným a kľúčovým právnym záverom najvyššieho súdu, od ktorého odvíja celý argumentačný   reťazec   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   a   od   ktorého   odvodzuje dôvodnosť nároku žalobcu, je údajná neplatnosť R. zmluvy.“ Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Predmetom odvolacieho konania vo veci samej pre posúdenie dôvodnosti priznanej istiny a príslušenstva žalobcovi súdom prvého stupňa je vyriešenie otázky platnosti zmluvy o R. obchode zo 07. 12. 1997 v znení dodatkov 1 až 4... Obchod zmluvou o tzv. R. obchode mohol medzi subjektami formou prevodu platne prebehnúť iba na verejnom trhu, ktorými v zmysle § 8 ods. 3 bola v tom čase Burza cenných papierov alebo RM Systém Slovakia. Predmetná zmluva zo dňa 07. 12. 1997 však nebola nikdy zákonným spôsobom registrovaná v Stredisku cenných papierov prostredníctvom Burzy cenných papierov B., uskutočnila sa len   blokácia   akcií   na   účte   predávajúceho,   čo   vyplýva   aj   z potvrdenia   Burzy   cenných papierov zo dňa 02. 11. 2005.... Keďže išlo o verejneobchodovateľné cenné papiere – akcie musel byť obchod povinne uzatvorený cez verejný trh – t. j. cez burzu ako organizátora verejného trhu...“

Tvrdené porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenie čl. 142 ods. 3 ústavy a porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 dohovoru sťažovateľ odôvodnil týmito argumentmi:

1. Rozsudok najvyššieho súdu a právny záver v ňom obsiahnutý (citovaný vyššie) je podľa názoru sťažovateľa „celkom zjavne arbitrárny“, pretože:

«... pre záver, že R. zmluva nebola platná v dôsledku absencie burzovej registrácie, neexistuje vo všeobecne záväzných právnych predpisoch, platných a účinných v Slovenskej republike v čase jej uzatvorenia, absolútne žiaden zákonný základ, čo je pravdepodobne hlavný   dôvod,   prečo   najvyšší   súd   žiadne   zákonné   ustanovenie   v   tejto   súvislosti   ani neuvádza. Naopak, predmetná R. zmluva spĺňala všetky zákonné náležitosti, ustanovené v zákone   č.   600/1992   Zb.   o   cenných   papieroch   v   znení   platnom   a účinnom   v   čase   jej uzatvorenia (ďalej len „zákon č. 600/1992 v rozhodnom znení“).

... to, čo najvyšší súd vymedzuje ako povinnú zákonnú náležitosť zmluvy, je v zmysle citovaných ustanovení „len“ spôsobom realizácie záväzkov z nej vyplývajúcich. Burzová registrácia ako spôsob splnenia zmluvného záväzku teda nevyhnutne predpokladá platnosť zmluvy,   z   ktorej   tento   záväzok   vyplýva.   Najvyšší   súd   jednoducho   katalóg   zákonných náležitostí   zmluvy svojvoľne rozšíril,   vychádzajúc pritom z absurdného predpokladu,   že záväzok previesť cenný papier vzniká iba v prípade, ak je prevod tohto cenného papieru už uskutočnený a zaregistrovaný   na   verejnom trhu.   Inak povedané,   v   zmysle napadnutého rozhodnutia musí byť záväzok najskôr splnený, až potom môže vzniknúť!

... k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo už len tým, že na totožnú   právnu   otázku   poskytol   najvyšší   súd   dve   vzájomne   sa   vylučujúce   odpovede: v jednej tvrdí, že zmluvný záväzok je platný a účinný aj bez registrácie a touto registráciou je   platne   splnený,   v   napadnutom   rozhodnutí   naopak   tvrdí,   že   bez   registrácie   prevodu záväzok prevodu platne nevznikol. Odchýlenie sa od skorších súdnych rozhodnutí pritom najvyšší súd nijako nevysvetlil.»

2. Sťažovateľ tiež poukázal na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, k čomu bližšie uviedol:

«Ďalším prejavom aplikačnej svojvôle najvyššieho súdu je fakt, že tento (i) priznal žalobcovi nárok, ktorého právny titul zanikol, pričom (ii) otázku zániku tohto právneho titulu ponechal bez akejkoľvek relevantnej odpovede. Žalobca si na krajskom súde uplatnil nárok, spočívajúci v pohľadávkach spoločností C. a D. voči sťažovateľovi, ktoré na žalobcu tieto spoločnosti postúpili po tom, ako tieto pohľadávky zanikli ich započítaním na základe príslušných Dohôd o započítaní....

Najvyšší súd v tejto súvislosti uvádza,   že nakoľko sťažovateľovi   pohľadávka z R. zmluvy nevznikla, nemohla byť ani odplatne postúpená, čo má byť podľa najvyššieho súdu dôvodom, že „nemohlo dôjsť preto ani k platnému započítaniu pohľadávok na zaplatenie odplát.“   Takto   jednoducho   sa   najvyšší   súd   vysporiadal   s   údajnou   absenciou   platnosti štyroch zmlúv – dvoch zmlúv, ktorými boli pohľadávky sťažovateľa voči V. postúpené na D., resp. C. a dvoch Dohôd o započítaní. K otázke platnosti jednak dvojstranného úkonu o odplatnom postúpení pohľadávky a jednak dvojstranného úkonu o započítaní podľa § 581 Občianskeho zákonníka teda najvyšší súd uvádza výlučne to, že tento úkon nebol platný, lebo   predmetom   započítania   boli   aj   údajne   neexistujúce   pohľadávky.   Takýto   dôvod neplatnosti právneho úkonu pritom Občiansky zákonník v danej podobe vôbec nepozná. Žalobca   namietol   neplatnosť   započítania   z   dôvodu   údajného   rozporu   so   zákonom   a   s dobrými mravmi, pričom ani neoznačil zákon, s ktorým by Dohody o započítaní mali byť v rozpore, ani nevysvetlil, ktoré pravidlá dobrých mravov mal práve sťažovateľ porušiť. S označením   dôvodu   neplatnosti   Dohôd   o   započítaní   na   základe   §   39,   prípadne   iného ustanovenia Občianskeho zákonníka sa nijako nezaoberal ani najvyšší súd, jednoducho túto neplatnosť konštatoval na základe údajnej neplatnosti R. zmluvy.

Najvyšší súd nijako neodpovedal na otázku, či Dohody o započítaní sú neplatné, lebo sú v rozpore so zákonom a akým, alebo preto, že sa priečia dobrým mravom, alebo preto, že zákon obchádzajú....

Akú právnu normu použil najvyšší súd v procese úvah, ktorého priviedli k záveru o neplatnosti Dohôd o započítaní, sa sťažovateľ z napadnutého rozhodnutia jednoducho nedozvedel.

Nemožno   preto   nepovažovať   za   arbitrárne   také   rozhodnutie,   ktoré   žalobcovi priznáva nárok, ktorý zanikol na základe formálne perfektného právneho úkonu a to bez toho, aby sa najvyšší súd relevantne – čiže, slovami ústavného súdu, formou konkrétnej a nespochybniteľnej   odpovede   –   vysporiadal   s   otázkou   (ne)platnosti   tohto   právneho úkonu.»

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj nesprávny procesný postup najvyššieho súdu, ktorý spočíval v tom, že o jeho odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania. Podľa názoru sťažovateľa z účelu, ako aj zo znenia § 214 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“)   vyplýva,   že „...   rozhodovanie   odvolacieho   súdu   in   camera   upravuje zákonodarca ako svojho druhu výnimku   z pravidla.   Takáto   úprava   vyžaduje   extenzívny výklad práva účastníka konania na pojednávanie a reštriktívny výklad oprávnenia súdu rozhodnúť bez pojednávania.

... ak je splnená čo len jedna z podmienok podľa odseku 1, odvolací súd je povinný nariadiť   pojednávanie.   Podľa   názoru   sťažovateľa   bola   v   danom   prípade   splnená prinajmenšom podmienka podľa písm. c), t. j. existencia dôležitého verejného záujmu. Ten bol v danom prípade daný kombináciou (i) špecifického predmetu činnosti sťažovateľa a (ii) s tým súvisiacimi potenciálnymi následkami rozhodnutia v danej veci na mimoriadne široký okruh   fyzických   osôb   a   právnických   osôb.   Sťažovateľ   je   najväčším   peňažným   ústavom na Slovensku,   ktorého   úlohou   je   spravovať   a   chrániť   vklady   obrovského   množstva vkladateľov a zároveň dodržiavať striktné limity finančnej obozretnosti... S prihliadnutím na výšku sumy, o ktorej sa v danej veci konalo, by prípadný výkon rozhodnutia... mohol viesť... k jeho zásadnej destabilizácii ako peňažného ústavu, vrátane hromadného výberu vkladov a paniky sporiteľov... Sťažovateľ si je vedomý, že len z titulu týchto svojich špecifík nemá nejaký automatický nárok na priaznivé rozhodnutie vo veci samej. Má však za to, že vo veci, v ktorej sa na základe mimoriadne spletitých predprivatizačných transakcií z konca deväťdesiatych   rokov   konalo   proti   renomovanému   peňažnému   ústavu   o   niekoľko   sto miliónov   slovenských   korún,   bol   daný   dostatočne   významný   verejný   záujem   na   to,   aby najvyšší   súd   namiesto   extrémne   rýchleho   rozhodnutia   in   camera   uplatnil   svoju   úplnú apelačnú jurisdikciu v rámci verejného pojednávania.“.

4. Sťažovateľ   poukázal   aj   na   skutočnosť,   že   mu   v   odvolacom   konaní   nebolo doručené vyjadrenie žalobcu k jeho odvolaniu a nebol poučený o podmienkach dokazovania v odvolacom   konaní,   k   čomu   uviedol: „Absenciu   splnenia   povinnosti   najvyššieho   súdu postupovať v súlade s § 114 ods. 2 a § 120 ods. 4 OSP tak sťažovateľ nenamieta samú osebe, ale práve v súbehu s okolnosťami, ktoré od najvyššieho súdu vyžadovali, aby svoju odvolaciu pôsobnosť uplatnil v rámci pojednávania.“

5. Podľa   názoru   sťažovateľa „Osobitným   titulom   porušenia   práv   sťažovateľa a dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia je skutočnosť, že najvyšší súd porušil svoju ústavnú a zákonnú povinnosť verejného vyhlásenia rozsudku podľa čl. 142 ods. 3 ústavy a § 156 OSP.... Nahliadnutím do súdneho spisu na najvyššom súde dňa 25. 11. 2009 (t.   j.   takmer   3   mesiace   po   vydaní   rozsudku)   sťažovateľ   zistil,   že   v   súdnom   spise sa nenachádza   žiadny   záznam   o   splnení   povinnosti   oznámenia   verejného   vyhlásenia rozsudku a ani zápisnica o verejnom vyhlásení rozsudku. Z uvedeného vyplýva, že nielenže nedošlo   k oznámeniu   o   verejnom   vyhláseniu   rozsudku,   ale   ani   k   samotnému   verejnému vyhláseniu rozsudku. Uvedený postup je v bezprostrednom rozpore s ustálenou judikatúrou ústavného súdu...“.

Sťažovateľ ústavnému súdu listom z 31. októbra 2011 oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Najvyšší   súd   sa   k sťažnosti   vyjadril   podaním   č.   k.   P   4/2011-36   z 3. apríla 2012, v ktorom bolo uvedené:

«Sťažovateľ namieta predovšetkým nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ako aj celkom zjavne arbitrárny právny záver v ňom obsiahnutý. Jedným   z   princípov   spravodlivého   súdneho   konania,   ako   ich   garantuje   citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 OSP. Jeho obsahom je právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Nemožno   však   považovať   za   porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces stav, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním a hodnotením dôkazov.

Podľa znenia ustanovenia § 157 ods. 2 OSP, súd v odôvodnení rozsudku uvedie podstatný obsah   prednesov,   stručne a výstižne vyloží,   ktoré   skutočnosti   má   preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných   ustanovení,   ktoré   použil.   Súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípade dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkom konania. Predmetné ustanovenie sa v plnej miere   uplatňuje   aj   v   odvolacom   konaní   s   tým,   že   úlohou   odvolacieho   súdu   nie   je v odôvodnení svojho rozhodnutia odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale len na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, čo sa v danom prípade aj stalo.

Najvyšší   súd   má   za   to,   že   odvolací   súd   sa   v   sťažnosťou   napadnutom   rozsudku adekvátne zaoberal všetkými podstatnými skutočnosťami a preskúmateľným spôsobom sa s nimi   vysporiadal,   tak,   ako   to   vyplýva   z   odôvodnenia   vytýkaného   rozhodnutia. Odôvodnenie   rozsudku   odvolacieho   súdu   spĺňa   kritériá   ústavnej   akceptovateľnosti zodpovedajúce ustanoveniu § 157 ods. 2 OSP, a tohto sa súd naďalej pridržiava majúc na zreteli,   že   inštitút   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   je   jednou   z   podstatných   záruk výkonu   súdnej   moci,   súčasne,   že   výklad   legislatívneho   textu   právnej   normy   a   jeho uplatnenie musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu poskytuje dostatočný základ pre svoj výrok, čím spĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru   najvyššieho   súdu,   sťažovateľ   svojimi   tvrdeniami   sleduje   len   dosiahnutie   zmeny súdneho konania v časti, v ktorej skončilo nepriaznivým rezultátom pre neho.

Táto   okolnosť   však   sama   osebe   nemôže   byť   právnym   základom   pre   namietnutie porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces. Ďalšia námietka sťažovateľa sa týka nesprávneho procesného postupu odvolacieho súdu   spočívajúceho   v   tom,   že   o   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   bez   nariadenia pojednávania.

Na margo tejto námietky najvyšší súd ozrejmuje ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku pojednávajúce o povinnosti (§ 214 ods. 1 OSP) a možnosti (§ 214 ods. 2 OSP) odvolacieho súdu rozhodnúť o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej na pojednávaní, resp.   bez   nariadenia   pojednávania.   Podľa   znenia   §   214   ods.   1   OSP   účinného   v   čase rozhodovania odvolacieho súdu (20. 10. 2009), na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo   veci   samej   nariadi   predseda   senátu   odvolacieho   súdu   pojednávanie   vždy,   ak   a)   je potrebné   zopakovať   alebo   doplniť   dokazovanie,   b)   súd   prvého   stupňa   rozhodol   podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Ustanovenie § 214 ods. 2 OSP hovorí o tom, že v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Zo znenia § 214 OSP vyplýva, že základnou formou konania o odvolaní je konanie bez pojednávania.

V danom prípade rozhodol odvolací súd v súlade s citovaným ustanovením § 214 ods. 2 OSP, nakoľko nešlo o žiaden z troch prípadov vymedzených v citovanom ustanovení § 214   ods.   1   OSP,   kedy   je   povinnosťou   predsedu   senátu   odvolacieho   súdu   nariadiť pojednávanie na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej vždy.

Sťažovateľ vytýka najvyššiemu súdu taktiež to, že mu v odvolacom konaní nebolo doručené vyjadrenie žalobcu k jeho odvolaniu.

K tejto námietke sťažovateľa, spočívajúcej v nesprávnom postupe odvolacieho súdu, ktorý mu opomenul doručiť vyjadrenie žalobcu k ním podanému odvolaniu, čím si nesplnil povinnosť oboznámiť ho, ako účastníka konania, so všetkými tvrdeniami žalobcu, a tým mu odňal možnosť sa stými tvrdeniami vysporiadať, je žiaduce zdôrazniť, že Občiansky súdny poriadok   vo   svojich   ustanoveniach   neukladá   súdu   povinnosť   zasielať   vyjadrenie protistrane. V ustanoveniach týkajúcich sa odvolacieho konania je v § 209a ods. 1 OSP stanovená povinnosť súdu prvého stupňa doručiť bezodkladne iba odvolanie ostatným účastníkom, resp., ak by si túto povinnosť nesplnil prvostupňový súd, je v zmysle § 211 ods. 1 vety tretej OSP povinný odstrániť vady pri doručovaní odvolania a výzvy podľa § 209a ods. 1 OSP odvolací súd tak, že sám vykoná doručovanie. Povinnosť doručovať vždy a každú písomnosť (t.   j.   aj   vyjadrenie   k   odvolaniu)   protistrane   explicitne   nevyplýva   ani   z ustanovení o doručovaní   obsiahnutých   v   §   45   a   nasl.   OSP,   ktoré   pojednávajú   len   všeobecne o doručovaní písomností bez uvedenia ich taxatívneho výpočtu.

Napokon   sťažovateľ   uvádza,   že:   „Osobitným   titulom   porušenia   práv   sťažovateľa a dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia je skutočnosť, že najvyšší súd porušil svoju ústavnú a zákonnú povinnosť verejného vyhlásenia rozsudku podľa čl. 142 ods. 3 ústavy a § 156 OSP.... Nahliadnutím do súdneho spisu na najvyššom súde dňa 25. 11. 2009 (t.   j.   takmer   3   mesiace   po   vydaní   rozsudku)   sťažovateľ   zistil,   že   v   súdnom   spise   sa nenachádza žiadny záznam o splnení povinnosti oznámenia verejného vyhlásenia rozsudku a ani zápisnica o verejnom vyhlásení rozsudku. Z uvedeného vyplýva, že nielenže nedošlo k oznámeniu o verejnom vyhlásení rozsudku, ale ani k samotnému verejnému vyhláseniu rozsudku. Uvedený postup je v bezprostrednom rozpore s ustálenou judikatúrou ústavného súdu...“.

Táto   námietka   sťažovateľa   sa   javí   ako   neopodstatnená.   Keďže   odvolací   súd rozhodoval v danej veci rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámil miesto a čas   verejného   vyhlásenia   rozsudku   na   úradnej   tabuli   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, ako aj na jeho webovej stránke, v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením, v súlade s ustanovením § 156 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Účastníkom konania, resp.   ich   právnym   zástupcom,   preto   nič   nebránilo,   aby   boli   prítomní   pri   vyhlasovaní rozsudku odvolacieho   súdu.   Dôkazy   o tom   svedčiace,   tzn.   záznam o   splnení povinnosti oznámenia   verejného   vyhlásenia   rozsudku   a   zápisnica   o   verejnom   vyhlásení   rozsudku, tvoria súčasť súdneho spisu prvostupňového súdu v zmysle § 192 ods. 3 pred bodkočiarkou Vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresného súdy,   krajské   súdy   a   Špecializovaný   trestný   súd   v   znení   neskorších   predpisov,   podľa ktorého: „Opatrenia súdu druhého stupňa, najmä nariadenie verejného alebo neverejného zasadnutia, predvolanie svedkov, vybavujú sa vždy v rámci súdneho spisu súdu prvého stupňa;...“. Keďže najvyšší súd disponuje v súčasnosti len zberným spisom odvolacieho súdu,   v   ktorom   sa   uvedené   opatrenia   nenachádzajú,   a   ani   sa   v   súlade   s   citovaným ustanovením § 192 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z. z. nachádzať nesmú, nie je možné predložiť   zo   strany   najvyššieho   súdu   dôkaz   o   splnení   povinnosti   oznámenia   verejného vyhlásenia   rozsudku   a   ani   zápisnicu   o   verejnom   vyhlásení   rozsudku   odvolacím   súdom. Najvyšší   súd   nemôže   zaujať   názor   ani   k   tvrdeniu   sťažovateľa   o   tom,   že   v   čase   jeho nahliadnutia do súdneho spisu dňa 25. 11. 2009 na najvyššom súde zistil, že sa v ňom nenachádza žiadny záznam o splnení povinnosti oznámenia verejného vyhlásenia rozsudku a   ani   zápisnica   o   verejnom   vyhlásení   rozsudku   odvolacím   súdom.   Správnosť   tohto sťažovateľovho tvrdenia je možné posúdiť len na základe vykonania kontroly súdneho spisu súdu   prvého   stupňa   a osobitne   úradného   záznamu   vyhotoveného   v   deň   nahliadania sťažovateľa do súdneho spisu, ktorý je jeho súčasťou.

V   nadväznosti   na   uvedené   skutočnosti,   najvyšší   súd   zastáva   názor,   že   medzi napadnutým   rozsudkom   odvolacieho   súdu   v   znení   neskoršieho   opravného   uznesenia a namietaným   porušením základných práv zaručených ústavou   a   dohovorom,   neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť záver o ich porušení.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   má   najvyšší   súd   za   to,   že   rozsudkom č. k. 2 Obo/80/2009-694   zo   dňa   27.   8.   2009   v   znení   opravného   uznesenia sp. zn. 2 Obo/80/2009 zo dňa 20. 10. 2009, k porušeniu sťažovateľom namietaných práv nedošlo.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti a zo spisu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 34 Cb 59/2002, ktorý ústavný súd pripojil pre účely rozhodovania o sťažnosti   sťažovateľa,   v   tomto   konaní   sa   spoločnosť   S.,   a.   s.   (ďalej   len   „žalobca“), domáhala   proti   sťažovateľovi   žalobou   doručenou   krajskému   súdu   9. decembra 2002 zaplatenia sumy 378 262 666 Sk s príslušenstvom z titulu zaplatenia kúpnej ceny akcií predaných spoločnosťami D. a C. sťažovateľovi (zmluvami o odplatnom prevode cenných papierov z 18. mája 2000). Žalobca tvrdil, že túto pohľadávku nadobudol ako postupník v časti postúpením od spoločnosti D. a v časti od spoločnosti C. ako postupcov. Žalobca podaním z 5. marca 2007 vzal žalobu späť v časti 115 362 916 Sk.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   34   Cb   59/02-461   z   20.   decembra   2007   v   spojení s uznesením krajského súdu č. k. 34 Cb 59/02-518 z 10. apríla 2008 zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi 174 229 916 Sk s úrokom z omeškania 15,76 % ročne od 19. mája 2000 do zaplatenia, konanie v časti sumy 115 362 916 Sk zastavil a o trovách konania rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov právo na ich náhradu nepriznal. Proti výroku ukladajúcemu sťažovateľovi   povinnosť   plniť   podal   sťažovateľ   odvolanie.   Rozsudok   krajského   súdu v odvolacom konaní najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obo 84/2008 z 12. novembra 2008 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Krajský   súd   vo   veci   (po   doplnení   dokazovania)   znova   rozhodol   rozsudkom č. k. 34 Cb 59/2002-614 zo 7. júla 2009 tak, že sťažovateľa zaviazal zaplatiť žalobcovi 5 783 373,69 € (174 229 916 Sk) s „15,76 % úrokom z omeškania od 19.   mája 2000 do zaplatenia“ a   nahradiť   trovy   konania   vo   výške   53   515,56   €,   to   všetko   do   3   dní od právoplatnosti rozsudku.

O   odvolaní   sťažovateľa   proti   tomuto   rozsudku   rozhodol   najvyšší   súd rozsudkom č. k. 2   Obo   80/2009-694   z   27.   augusta   2009   v   znení   opravného   uznesenia sp. zn. 2 Obo/80/2009   z   20.   októbra   2009   tak,   že   rozsudok   krajského   súdu   ako   vecne správny potvrdil a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti a zo spisu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 282/2010, sťažovateľ   doručil   ústavnému   súdu   26.   novembra   2009   sťažnosť   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   a   rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 2 Obo 80/2009-694 z 27. augusta 2009 v znení opravného uznesenia sp. zn. 2 Obo/80/2009   z   20.   októbra   2009,   o   ktorej   ústavný   súd   rozhodol   uznesením č. k. II. ÚS 282/2010-28   zo   17.   júna   2010   tak,   že   sťažnosť   odmietol   pre   neprípustnosť, keďže zistil, že proti tomuto rozhodnutiu najvyššieho súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote 12. októbra 2009 dovolanie, o ktorom ešte nebolo rozhodnuté.

Ako vyplýva z obsahu pripojeného spisu krajského súdu sp. zn. 34 Cb 59/2002, najvyšší   súd   o   dovolaní   sťažovateľa   rozhodol   uznesením   č.   k.   1   Obdo   V   51/2009-735 z 31. januára 2011 tak, že dovolacie konanie zastavil (§ 107 ods. 4 v spojení s § 243c OSP). Pri skúmaní podmienok dovolacieho konania totiž zistil, že žalobca bol 24. novembra 2010 vymazaný   z   obchodného   registra.   Výmazu   žalobcu   z obchodného   registra   predchádzalo vydanie   uznesenia   Okresného   súdu   Prešov   č. k. 3 K 4/2010-105   z   30.   júla   2010,   ktoré nadobudlo právoplatnosť 24. augusta 2010 a ktorým konkurzný súd konkurzné konanie pre nedostatok   majetku   zastavil.   O   vrátení   zaplateného   súdneho   poplatku za dovolanie sťažovateľovi   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k.   34 Cb 59/2002-739 z 25. februára 2011 tak, že sťažovateľovi sa vracia zaplatený súdny poplatok za dovolanie vo výške 65 723,13 € prostredníctvom Daňového úradu Bratislava I. Uznesenie najvyššieho súdu č. k. 1 Obdo V 51/2009-735 z 31. januára 2011 o zastavení dovolacieho konania nadobudlo právoplatnosť 14. februára 2011.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nie   je zásadne   oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   37/95,   II.   ÚS   58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 142 ods. 3 ústavy rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky a vždy verejne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (m.   m.   II.   ÚS   71/97, IV. ÚS 195/07).

Vychádzajúc   z   týchto   ústavne   významných   úvah   zaoberal   sa   ústavný   súd z uvedených   hľadísk   posúdením   obsahu   napadnutého   rozhodnutia   a   konania,   ktoré   mu predchádzalo.

A.   Sťažovateľ   namietal   arbitrárnosť   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu, namietal   však   najmä   porušenie   základného   práva   z dôvodu   nerešpektovania   ústavno-procesných   predpisov   spočívajúce   v   nedostatočnom   odôvodnení   rozhodnutia,   vydanie rozhodnutia bez nariadenia pojednávania podľa § 214 OSP tým, že rozsudok nebol riadne verejne vyhlásený. Osobitne upriamil pozornosť na skutočnosť, že mu v odvolacom konaní, ktoré bolo neverejné, nebolo doručené vyjadrenie žalobcu k jeho odvolaniu a nebol poučený o podmienkach dokazovania v odvolacom konaní (§ 114 ods. 2, § 120 ods. 4 OSP), a to navyše   v   situácii,   keď   odvolací   súd rozhodoval   o   podanom   odvolaní   bez   nariadenia odvolacieho pojednávania.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a čl. 6 dohovoru) spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonávajú   (čl.   46   ods.   4   ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov   vzhľadom na ich postavenie   ako   primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej republiky   rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z   medzinárodných   zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku   rešpektovania   procesných   garancií   spravodlivého   súdneho   konania vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“).

Ústavný súd k tomu uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu musí predchádzať postup   zodpovedajúci   garanciám   spravodlivého   súdneho   konania   v   zmysle   príslušných ustanovení ústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách (v kontexte danej veci v súlade s dohovorom), najmä garanciám obsiahnutým v práve na prístup k súdu, v princípe rovností zbraní a práve na kontradiktórne konanie. Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods.   1 ústavy vyplýva, že dohovor   a judikatúra k nemu sa   vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej   úpravy   jednotlivých   komponentov   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred   týmito   orgánmi   možné   domáhať   sa   rešpektovania   jednotlivých   aspektov   „práva na spravodlivé súdne konanie“ (napr. I. ÚS 49/01, I. ÚS 1/03, IV. ÚS 259/2011).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje,   aby   každej   procesnej   strane   bola   daná   primeraná   možnosť   predniesť   svoju záležitosť   za   podmienok,   ktoré   ju   nestavajú   do   podstatne   nevýhodnejšej   situácie,   než v ktorej je jej odporca (pozri Komanický v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť   nielen   predložiť   všetky   dôkazy   potrebné   na   to,   aby   ich   návrh   uspel,   ale i zoznámiť   sa   so   všetkými   ďalšími   dôkazmi   a   pripomienkami,   ktoré   boli   predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu, a vyjadriť sa k nim (cit. rozsudok Komanický, § 46).

Podľa názoru ústavného súdu uvedeným postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní bola porušená jedna z požiadaviek spravodlivého procesu, a to kontradiktórnosť konania,   pretože   sťažovateľovi   nebolo   umožnené   zaujať svoje   stanovisko   k písomnému vyjadreniu žalobcu k odvolaniu sťažovateľa. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   konštantnú   judikatúru   ESĽP,   podľa ktorej princíp rovnosti zbraní ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania   vyžaduje,   aby   každej   procesnej   strane   bola   daná   primeraná   možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis-á-vis proti   jej   protistrane   (pozri   napr.   Nideröst-Huber   proti   Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I).

Okrem tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými   dôkazmi   a pripomienkami,   ktoré   boli   predložené   s cieľom   ovplyvniť rozhodnutie   súdu   a vyjadriť   sa   k nim   (pozri   už   citované   Nideröst-Huber,   ods.   24; a Milatová, ods. 59).

Ústavný súd dospel k názoru, že rešpektovanie práva na spravodlivé súdne konanie si v danom zložitom prípade bezpochyby vyžadovalo, aby sťažovateľ dostal možnosť posúdiť, či a akým spôsobom je potrebné alebo vhodné z jeho strany reagovať na písomné vyjadrenie žalobcu   k   jeho   odvolaniu   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   230/03).   V skutočnosti   sťažovateľ v predmetnom neverejnom konaní nemal žiadnu možnosť reagovať na uvedené argumenty žalobcu, ktoré nepochybne mohli ovplyvniť názor a rozhodnutie odvolacieho súdu, a preto ústavný súd dospel k záveru, že uvedené závažné procesné pochybenia najvyššieho súdu znamenali porušenie ústavných práv sťažovateľa v rozsahu, ako to je už uvedené, ktoré sú z ústavnoprávneho aspektu samy osebe netolerovateľné, z tohto dôvodu sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími námietkami v sťažnosti uvedenými, a to z hľadiska možných porušení procesných a hmotných práv sťažovateľa.

B. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie   zruší.   Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec a ďalšie konanie.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil označené rozhodnutie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavný súd v súvislosti s týmto návrhom sťažovateľa dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby využil aj   svoju   právomoc   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy,   a   preto   vyhovel   jeho   návrhu   a   zrušil napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

C. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva   účelne vykonané úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia   a   spísanie sťažnosti). Za dva úkony vykonané v roku 2011 patrí odmena v sume dvakrát po 123,50 €, teda 247 € a dvakrát režijný paušál v sume 7,41 €, teda 14,82 €, preto trovy právneho zastúpenia   sťažovateľa   predstavujú   sumu   261,82   €   v   zmysle   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. K uvedenej sume v danom prípade   bolo   treba   pripočítať 20   %   DPH,   ktorá   predstavuje   sumu   52,36   €,   t.   j.   trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkovú sumu 314,18 €.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2012