znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 432/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, B., zastúpeného advokátkou JUDr. R. B., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 427/2007-149 z 24. novembra 2009, a to časťou jeho výroku, ktorou bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 6 C 7/2005 z 23. mája 2007, ako aj výrokom o trovách konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2010 doručená sťažnosť Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   8   Co   427/2007-149   z   24.   novembra   2009   (ďalej   aj „namietaný rozsudok“), a to časťou jeho výroku, ktorou bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 7/2005 z 23. mája 2007 (ďalej aj „prvostupňový rozsudok“), ako aj výrokom o trovách konania.

Rozsudkom   okresného súdu sp.   zn. 6 C 7/2005 z 23. mája 2007 bol sťažovateľ zaviazaný „zaplatiť navrhovateľovi (t. j. L., investičné družstvo) 547 544,60 Sk ako náhradu škody a sumu 48 882,50 Sk ako náhradu trov konania“. Predmetný rozsudok okresný súd odôvodnil okrem iného tým, že „katastrálny úrad nepostupoval v konaní o návrhu na vklad bez zbytočných prieťahov, pretože nevydal rozhodnutie, aj keď uplynulo päť mesiacov odo dňa, kedy bol katastrálnemu úradu doručený návrh na vklad, hoci už došlo k sústredeniu podkladov potrebných na vydanie rozhodnutia“. Oneskorené vydanie rozhodnutia o návrhu na vklad okresný súd kvalifikoval v odôvodnení svojho rozsudku ako nesprávny úradný postup   súvisiaci   s   rozhodovacou   činnosťou   katastrálneho   úradu.   Navyše   tým,   že o predmetnom návrhu nebolo rozhodnuté v lehote 30 dní od jeho podania, navrhovateľ, na ktorého   neprešli   práva   a   povinnosti   prenajímateľa,   nemal   právny   titul   na   inkasovanie nájomného, čím mu vznikla škoda vo forme ušlého zisku. Na základe odvolania sťažovateľa proti   uvedenému   rozsudku   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č. k. 8 Co 427/2007-149 z 24. novembra 2009 tak, že rozsudok okresného súdu zmenil v časti o zaplatenie sumy 2 596,49 € tak, že návrh v tejto časti zamietol. Vo zvyšnej časti rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil. Zároveň krajský súd uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania v sume 2 029,44 €. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku konštatoval, že odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne   správne   v   časti   priznania   istiny   469   322   Sk   (15   578,66   €),   avšak nesprávne   vo zvyšnej časti istiny 78 222 Sk (2 596,49 €).

Sťažovateľ ďalej podrobne opísal skutkový stav, ktorý predchádzal podaniu žaloby o náhradu   škody   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym   úradným   postupom,   tvrdiac,   že „povinnosťou súdu v právnej veci, v ktorej si navrhovateľ (t. j. L., investičné družstvo) uplatňuje voči tretiemu subjektu právo na náhradu škody z titulu ušlého zisku, ktorý zisk mal navrhovateľ dosiahnuť z určitého právneho úkonu, či vôbec právny úkon, z ktorého mal navrhovateľ dosiahnuť zisk (náhrady nedosiahnutia ktorého sa navrhovateľ domáha), bol platný“.

Podľa   názoru   sťažovateľa „konštrukcia   výroku   touto   sťažnosťou   napadnutého rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, bola použitá účelovo, aby zabránila možnosti podania   dovolania   sťažovateľom,   a   v   konečnom   dôsledku   ňou   bolo   porušené   aj   právo sťažovateľa na súdnu alebo inú právnu ochranu“.

Sťažovateľ uviedol, že proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie Najvyššiemu súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   ho   uznesením   sp. zn. 6 Cdo 69/2010 odmietol. K predmetnému uzneseniu pripojil sudca najvyššieho súdu JUDr. R.   Č.   odlišné   stanovisko,   pretože   bol   toho   názoru,   že   rozsudok   krajského   súdu v potvrdzujúcom výroku vo veci samej a o trovách konania mal byť zrušený a vec mu mala byť vrátená v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie.

V   nadväznosti   na   právny   názor   ústavného   súdu   vyslovený   v   uznesení   sp.   zn. I. ÚS 153/06   z   26.   apríla   2006   sťažovateľ   uvádza,   že   proti   rozsudku   krajského   súdu v napadnutej   časti   už   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu,   ktorá   bola   uznesením   č.   k. IV. ÚS 142/2010-9   z   25.   marca   2010   odmietnutá   pre   neprípustnosť   z   dôvodu   jej predčasného   podania.   V   súvislosti   s   tým   cituje   z   rozhodnutia   ústavného   súdu   sp.   zn. I. ÚS 153/06 z 26. apríla 2006, v ktorom ústavný súd vyslovil, že v prípadoch, keď je dovolanie   neprípustné,   nemožno   ho   považovať   za   procesný   prostriedok,   ktorý   zákon sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   a   slobôd   poskytuje.   Preto   v   týchto prípadoch   lehota   na   podanie   sťažnosti   plynie   odo   dňa   nadobudnutia   právoplatnosti odvolacieho   súdu.   Sťažnosť   ústavnému   súdu   preto   sťažovateľ   podal   v   snahe   predísť zmeškaniu lehoty na jej podanie pre prípad odmietnutia jeho dovolania najvyšším súdom.

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   napriek   jeho   nesúhlasu   z   2.   augusta   2007 s rozhodovaním odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania o jeho odvolaní rozhodol bez nariadenia   pojednávania rozsudkom   z 24.   novembra 2009,   čím   mu odňal   možnosť konať pred súdom, a tým porušil jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ   na základe   uvedených   skutočností   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Slovenskej republiky, za ktorú koná Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. 11. 2009 sp. zn. 8 Co 427/2007 a to v časti výroku, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 23. 5. 2007 sp. zn. 6 C 7/2005 potvrdený, ako aj výrokom o trovách konania porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. 11. 2009 sp. zn. 8 Co 427/2007 v časti výroku, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 23. 5. 2007 sp. zn. 6 C 7/2005 potvrdený, ako aj výroku o trovách konania sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva úhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva na súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 8 Co 427/2007-149 z 24. novembra 2009.

Ústavný súd už v tejto súvislosti judikoval (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní   bude   považovaná v zásade za zachovanú aj vo   vzťahu k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z   12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 8 Co 427/2007-149 z 24. novembra 2009, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 6 C 7/2005 z 23. mája 2007, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je opravnou inštanciou   všeobecných   súdov   (napr.   I.   ÚS   31/05),   a   preto   nemôže   preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozsudku krajského súdu.

Z odôvodnenia krajského súdu č. k. 8 Co 427/2007-149 z 24. novembra 2009 okrem iného vyplýva:

«Odvolací   súd   prejednal   vec   podľa   §   212   ods.   1   O. s. p.,   bez   nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že je vecne správny v časti priznania istiny 469.322,- Sk (15.578,66 Eur), avšak nesprávne súd prvého stupňa posúdil vec v časti zaplatenia istiny 78.222,- Sk (2.596,49 Eur).

Podľa § 18 ods. I a 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu   spôsobenú   v   rámci   plnenia   úloh   štátnych   orgánov   a   orgánov   spoločenských organizácií uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemôže zbaviť.

Zodpovednosť   podľa   uvedeného   zákonného   ustanovenia   je   jednou   z   foriem objektívnej zodpovednosti štátu, tzn. zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie, ktorá je daná vtedy, ak sú súčasne splnené 3 základné zákonné podmienky, a to existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, nesprávny úradný postup a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

Právo na náhradu škody majú tí, ktorí boli účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

Práva k nehnuteľnostiam zo zmlúv alebo z dohôd, ako aj práva k nehnuteľnostiam zo zakladateľskej listiny obchodnej spoločnosti uvedené v § 1 ods. 1 sa zapisujú do katastra vkladom, vklad možno vykonať iba na základe právoplatného rozhodnutia katastrálneho úradu,   pričom   právne   účinky   vkladu   vznikajú   na   základe   právoplatného   rozhodnutia katastrálneho úradu o jeho povolení (§ 28 ods. 1 a 3, § 29 zákona č. 162/1995 Zb. účinného do 31. 12. 2001).

Rozhodnutie ktorým sa vklad povoľuje, katastrálny úrad vyznačí v zmluve, dohode, prípadne v zakladateľskej listine. Rozhodnutie o povolení vkladu nadobúda právoplatnosť dňom jeho vyznačenia, proti rozhodnutiu o povolení vkladu nemožno podať odvolanie (§ 31 ods. 3, 5 citovaného zákona).

Podľa § 32 ods. 1 citovaného zákona, katastrálny úrad rozhodne o návrhu na vklad do 30 dní odo dňa doručenia návrhu na vklad.

Podľa § 23 ods. 1 citovaného zákona, katastrálne konanie sa preruší, ak sa začalo konanie o predbežnej otázke, ak je na rozhodnutie potrebný znalecký posudok, ak nebol zaplatený správny poplatok, ak bol účastník konania vyzvaný, aby v určenej lehote predložil verejnú listinu alebo inú listinu, ktorá potvrdzuje právo k nehnuteľnosti, alebo aby odstránil nedostatky návrhu, prípadne jeho príloh.

V prejednávanej veci sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi náhrady škody, ktorá mu vznikla ako strata na nájomnom za 84 dní, t. j. od 1. 1. 2002 do 25. 3. 2002 v celkovej sume 547.544,60 Sk v dôsledku nedodržania 30-dňovej lehoty na rozhodnutie o návrhu na vklad v zmysle § 32 ods. 1 katastrálneho zákona odporcom, keď o návrhu navrhovateľa na vklad   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam,   ktoré   boli   zároveň   predmetom   nájmu   na základe Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 29. 10. 2001 za dohodnuté ročné nájomné v sume 1.722.818,- Kč, ktorý návrh na vklad vlastníckeho práva navrhovateľa k predmetným nehnuteľnostiam do katastra bol doručený katastrálnemu úradu dňa 22. 10. 2001, rozhodol až dňa 25. 3. 2002.

Súd   prvého   stupňa   na   daný   prípad   správne   aplikoval   zákon   č.   58/1969   Zb.   o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným postupom a správne tiež dospel k záveru, že v prejednávanej veci boli splnené tri základné objektívne predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za škodu, a to nesprávny úradný postup odporcu spočívajúci v nedodržaní zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty na rozhodnutie o návrhu na vklad v zmysle § 32 ods. 1 katastrálneho zákona, ktorú lehotu správne   posúdil   ako   zákonnú,   ďalej   vznik   škody   navrhovateľovi   vo   forme   straty   na nájomnom   dohodnutom   v   Zmluve   o   nájme   z   29.   10.   2001   a   tiež   existencia   príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom odporcu a vznikom škody navrhovateľovi. Pokiaľ ide o posúdenie splnenia týchto zákonných podmienok vzniku zodpovednosti odporcu za škodu, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil správnym posúdením veci súdom   prvého   stupňa,   ako   aj   s   odôvodnením   napadnutého   rozsudku   v   tejto   časti   a konštatoval jeho správnosť (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Odporca   v   odvolaní   namietal,   že   30-dňová   lehota   uvedená   v   §   32   ods.   1 katastrálneho zákona nie je lehotou zákonnou, ale len poriadkovou a ďalej s poukazom na publikáciu JUDr. Jána Drgonca, DrSc. namietal, že súd nemá právomoc rozhodovať o náhrade škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ale podľa uvedeného zákona môže rozhodovať len o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátnej správy. Tieto námietky odvolací súd posúdil ako nedôvodné, pričom vychádzal najmä z ustanovenia § 18 ods. 1 a 2 zákona č. 58/1969 Zb., § 32 ods. 1 katastrálneho   zákona,   a   tiež   z   rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   3Cdo   32/2007, vydaného v obdobnej právnej veci, z ktorého vyplýva, že nárok na náhradu škody vzniknutej nesprávnym úradným postupom pred 1. júlom 2004, je potrebné posudzovať podľa zákona č. 58/1969 Zb., ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom špeciálnym a pokiaľ tento špeciálny zákon neobsahuje vlastnú úpravu, právne vzťahy sa riadia Občianskym zákonníkom (§ 20 zákona č. 58/1969 Zb.), keď zodpovednosť štátu podľa tohto zákona za nezákonný   alebo   nesprávny   postup   výkonu   štátnej   moci   majúci   za   následok   škodu,   má charakter   občiansko-právnej   zodpovednosti.   Ďalej   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v odôvodnení uvedeného rozhodnutia uviedol, že „k nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo   oneskorené   vydanie   rozhodnutia   v   dôsledku   porušenia   stanovených   alebo primeraných   lehôt   a   jeho   vydanie,   lebo   znaky   nesprávneho   úradného   postupu   má   aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR).“ Z uvedeného rozhodnutia tiež vyplýva, že nedodržanie lehoty v zmysle § 32 ods. 1 katastrálneho zákona je jednoznačne procesný postup priečiaci sa zákonu a tento postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 58/1969 Zb. vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku účastníka katastrálneho konania, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve týmto postupom.

V   prejednávanej   vecí   je   nesporné,   že   návrh   na   vklad   vlastníckeho   práva navrhovateľa   k   predmetným   nehnuteľnostiam   do   katastra   bol   doručený   príslušnému katastrálnemu úradu dňa 22. 10. 2001 a v zmysle § 32 katastrálneho zákona bol katastrálny úrad povinný rozhodnúť o tomto návrhu do 30 dní odo dňa jeho doručenia. Katastrálny úrad túto povinnosť porušil, o návrhu na vklad v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote nerozhodol a až dňa 14. 3. 2002 vydal rozhodnutie, ktorým katastrálne konanie prerušil na dobu 30 dní od doručenia rozhodnutia z dôvodu neuhradenia správneho poplatku z návrhu na   vklad   vo   výške   10.000,-   Sk.   Do   vydania   rozhodnutia   Katastrálneho   úradu   v Ž.   č. V 2656/2001 dňa 14. 3. 2002 o prerušení katastrálneho konania, nedošlo k prerušeniu katastrálneho   konania,   plynutie   lehoty   určenej   v   §   32   katastrálneho   zákona   nebolo prerušené,   a   preto   katastrálny   úrad   mal   o   návrhu   navrhovateľa   na   vklad   do   katastra nehnuteľností   rozhodnúť   najneskôr   do   21.   11.   2001.   Tento   záver   taktiež   vyplýva   z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 32/2007. Odvolací   súd   v   zmysle   uvedeného   dospel   k   záveru,   že   navrhovateľ   si   dôvodne uplatnil nárok na náhradu škody vzniknutej mu stratou na nájomnom, na ktoré mal nárok v zmysle Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 29. 10. 2001 od 1. 1. 2002 v sume 1.722.818,- Kč ročne, a to za obdobie od 1. 1. 2002 do 14. 3. 2002, t. j. 72 dní, v celkovej sume 469.322,- Sk, t j. 15.578,66 Eur. Na základe rozhodnutia príslušného katastrálneho úradu bolo od 14. 3. 2002 prerušené katastrálne konanie, a teda aj plynutie lehoty určenej v ust.   §   32   katastrálneho   zákona,   a preto   navrhovateľovi za obdobie   od   14.   3.   2002   do vydania rozhodnutia o povolení vkladu príslušným katastrálnym úradom dňa 25. 3. 2002 nevznikla škoda v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom.

Keďže súd prvého stupňa nesprávne ustálil výšku vzniknutej škody, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O. s. p. zmenil v časti o zaplatenie 2.596,49 Eur tak, že návrh v tejto časti zamietol a vo zvyšnej časti vo veci samej, t. j. časti priznanej sumy 469.322,- Sk (15.578,66 Eur) rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Keďže   odvolací   súd   zmenil   v   časti   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   rozhodol   o náhrade   trov   konania   podľa   §   224   ods.   2   v   spojení   s   ust.   §   142   ods.   3   O. s. p.   a navrhovateľovi, ktorý mal v konaní neúspech len v pomerne nepatrnej časti priznal plnú náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania, ktoré mu vznikli v prvostupňovom konaní za 2 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie návrhu) po 10.125,- Sk, za 2 úkony právnej služby (vyjadrenie zo dňa 28. 3. 2007, zastupovanie na pojednávaní dňa 23. 5. 2007) po 10.150,- Sk s náhradou 19% DPH v sume 7.704,50 Sk a spolu s paušálnou náhradou nákladov po 136,- Sk za 2 úkony právnej služby a po 178,- Sk za 2 úkony právnej služby, t.j. spolu v sume 48.882, 50 Sk, t. j. 1.622,60 Eur a v odvolacom konaní za 1 úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 7. 9. 2007) po 10.150,- Sk s náhradou 19% DPH v sume 1.928,50 Sk a s paušálnou náhradou nákladov v sume 178,- Sk, teda spolu v sume 12.256,50 Sk, t. j. 406,84 Eur.»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným   spôsobom   uviedol   rozsiahle   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý rozsudok   okresného   súdu   vo   vzťahu k   sťažovateľovi potvrdil.   V každom   prípade   tento postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   vo   veci   sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade   neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľa „nesprávnou   a   svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť, ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2010