znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 431/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôdrozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 3 T 168/2011 zo 17. februára 2012,uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 To 37/2012 z 26. apríla 2012 a rozsudkomKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 To 74/2013 z 5. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola10. decembra 2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 168/2011zo 17. februára 2012, uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 4 To 37/2012 z 26. apríla 2012 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 To 74/2013z 5. septembra 2013.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, žeokresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.3 T 168/2011 zo 17. februára 2012 uznal sťažovateľa za vinného v bode 1rozsudku z prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 a 2 písm. c)Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom krivéhoobvinenia podľa § 345 ods. 1 Trestného zákona a v bode 2rozsudku za vinného z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinomohováraniapodľa § 373 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona.

3.Sťažovateľpodalprotirozsudkuokresnéhosúduodvolanie. Krajský súd uznesením sp. zn. 4 To 37/2012 z 26.apríla 2012 rozhodol tak, že odvolanie sťažovateľa protirozsudku okresného súdu zamietol.

4. Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 T 168/2011 zo17. februára 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp.zn.4To37/2012z26.apríla2012sťažovateľpodaldovolanie.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn.2 Tdo 22/2013 z 28. mája 2013 zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 To 37/2012z 26. apríla 2012. Najvyšší súd zároveň vrátil vec krajskémusúdu a prikázal mu, aby vo veci opätovne konal a rozhodol.

6. Krajský súd po opätovnom prerokovaní veci rozsudkom sp. zn. 4 To 74/2013z 5. septembra 2013 sťažovateľa uznal vinného z prečinu krivého obvinenia podľa § 345ods. 1 Trestného zákona a zároveň ho oslobodil spod obžaloby pre prečin výtržníctva podľa§ 364 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ohováraniapodľa § 373 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona. Krajský súd odsudzujúci výrok odôvodniltakto: „Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovaný ⬛⬛⬛⬛... uznáva za vinného,   že   v   liste   zo   dňa   24.01.2007,   adresovanom   a   dňa   25.01.2007   doručenom Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, so sídlom Župné nám. č. 13 v Bratislave a jeho prostredníctvom aj Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, so sídlom na Štúrovej ulici č. 20 v Bratislave, podal trestné oznámenie na okresného prokurátora pre Bratislavu I, ⬛⬛⬛⬛ a   sudcov   Okresného   súdu   Bratislava   I. a ⬛⬛⬛⬛,   s   cieľom   privodiť   ich   trestné   stíhanie,   v ktorom   ich   rozpore so skutočnosťou   nepravdivo   obvinil   zo   spáchania   viacerých   trestných   činov,   najmä zo zneužívania právomocí verejného činiteľa podľa § 158 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.,   obmedzovania   osobnej   slobody   podľa   §   231   Trestného   zákona   č.   140/1961   Zb., poškodzovania   cudzích   práv   podľa   §   209   Trestného   zákona   č.   140/1961   Zb.,   krivého obvinenia podľa § 174 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., marenia spravodlivosti podľa § 170 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a iných, ktorých sa mali dopustiť v súvislosti s ich právomocou   a   zodpovednosťou   prokurátora   a   sudcu   svojím   úmyselným   nezákonným rozhodovaním a nezákonným postupom pri vykonávaní úkonov trestného konania vo veci stíhania ⬛⬛⬛⬛ za trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Trestného   zákona,   vedeného   na   Okresnom   riaditeľstve   PZ   Bratislava   I.   Oddelenie skráteného vyšetrovania Staré mesto - západ, pod ČVS: ORP1006/SMz-2002 a v konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava I, pod sp. zn. Tp 106/04 a Tp 749/04, v dôsledku ktorých mal byť ⬛⬛⬛⬛ v súvislosti s týmito trestnými konaniami nedôvodne a nezákonne   trestne   stíhaný,   zadržaný   a   vzatý   do   väzby,   hoci   sa   tieto   skutočnosti nezakladajú   na   pravde   a   súčasne,   v   ktorom   ich   obvinil   z   eštébácko-prokurátorko- sudcovského   konšpiračného   komplotu,   namiereného   proti   jeho   osobe   za   opakovaného používania   ďalších   nepravdivých   údajov   a   agresívnych,   vulgárnych,   hanlivých a hrubourážajúcich   oslovení,   špecifikovaných   v   jeho   trestnom   oznámení   z   24.01.2007, okrem   iného   ich   označil   za   kumpánov,   kriminálnikov,   eštébácku   lúzu,   štátnu   mafiu a zločineckú čvargu, a teda iného lživo obvinil z trestného činu v úmysle privodiť mu trestné stíhanie....

Krajský súd v Bratislave na podklade odvolania obžalovaného preskúmal...   zákonnosť   o   odôvodnenosť   napadnutých   výrokov   rozsudku,   proti   ktorým odvolateľ   podal   odvolanie,   ako   aj   správnosť   postupu   konania,   ktorému   predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je iba čiastočne dôvodné.

Pokiaľ   ide   o   zistenie   skutkového   stavu   je   potrebné   uviesť,   že   okresný   súd v predmetnej   trestnej   veci   vykonal   dokazovanie   zákonom   predpísaným   spôsobom a v rozsahu nevyhnutnom na zistenie skutkového stavu.

Pred prvostupňovým súdom na hlavnom pojednávaní bol vypočutý obžalovaný, ďalej boli vypočutí poškodení - svedkovia ⬛⬛⬛⬛,, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, boli vypočutí znalci

, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   svedkyňa ⬛⬛⬛⬛, za súhlasu   procesných   strán   bola   prečítaná   výpoveď   svedkyne z prípravného   konania   a   boli   oboznámené   ďalšie   listinné   dôkazy,   vrátane   listu a elektronickej správy, ktoré boli podané obžalovaným....

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu,   v   posudzovanej   trestnej   veci   okresný   súd nepostupoval   dôsledne   v   zmysle   ustanovenia   §   2   ods.   12   Tr.   por.,   pričom   dospel k nesprávnym záverom ohľadom výroku o vine obžalovaného ⬛⬛⬛⬛, čo malo za   následok   aj   nesprávne   rozhodnutie   o   uloženom   treste.   Takéto   pochybenie   potom zakladalo dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku v celom rozsahu...

Z týchto dôvodov Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací po zrušení rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo 17.02.2012 sp. zn. 3 T 168/2011 rozhodol podľa § 322 ods. 3 Tr por. vo veci sám tak, že obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ uznal za vinného iba z prečinu krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že... (zopakované závery z výrokovej časti; pozn.)

Súd   druhého   stupňa   tak   v   intenciách   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   ako   súdu   dovolacieho   z 28.05.2013   sp.   zn.   2Tdo   22/2013   rozhodol   nielen odsudzujúcim   rozsudkom   (skutok   v   bode   1),   ale   zároveň   aj   oslobodzujúcim   rozsudkom (skutok   v   bode   2).   V   tomto   kontexte   treba   poukázať   na   príslušnú   časť   odôvodnenia dovolacieho rozsudku, ktorú si v celom rozsahu osvojil aj krajský súd a preto nepovažuje za potrebné tieto závery znovu opakovať. Odvolacie námietky obžalovaného boli v podstate totožné s jeho neskoršími dovolacími námietkami....

Odvolací súd u obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ nevzhliadol poľahčujúce alebo priťažujúce   okolností.   Z   týchto   dôvodov   nebolo   potrebné   znižovať   hornú   hranicu   ani zvyšovať dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu. Vychádzalo sa preto z rozpätia trestnej sadzby pri tomto prečine od jedného do piatich rokov.

Vzhľadom na účel trestu a všetky jeho funkcie, ktoré má plniť a ktoré je potrebné pri jeho ukladaní sledovať... možno považovať trest odňatia slobody vo výmere 17 mesiacov za dostatočný a primeraný k spáchanému prečinu, keďže obžalovaný lživo obvinil z trestného činu viaceré osoby (dvoch sudcov a jedného prokurátora) v úmysle privodiť im trestné stíhanie,   akcentujúc   zároveň   otázku   spravodlivého   potrestania   páchateľa   na   základe zákona. Odvolací súd v danom prípade prihliadal aj na všetky ďalšie skutočnosti relevantné pre určenie druhu trestu a jeho výmery v zmysle § 34 ods. 4 Tr. zák.

Pri rozhodovaní o tom, či obžalovanému je potrebné uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody alebo je možné podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody, krajský súd   vychádzal   predovšetkým   z   okolností   prípadu   t.j.   zo   všetkého,   čo   charakterizovalo skutok, spôsob jeho vykonania, zavinenie, prostredie a situáciu, za ktorej bol čin spáchaný a v neposlednom rade aj to, akú odozvu mal čin vo verejnosti. Súd prihliadal aj na osobu obžalovaného a jeho doterajší spôsob života. Nemožno totiž prehliadnuť, že obžalovaný sa v minulosti   opakovane   dostal   do   rozporu   so   zákonom.   Z   odpisu   registra   trestov vyplynulo, že obžalovaný má päť záznamov (od roku 1976 do roku 1983) pre rôznu trestnú činnosť, pričom na všetky odsúdenia sa vzťahuje právna fikcia, že sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený. Na strane druhej treba podotknúť skutočnosť, že boli spáchané trestné činy, pričom táto skutočnou zostáva uvedenou právnou fikciou nedotknutá. Ak teda právna fikcia, že sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený, znamená v podstate právny zánik skutočnosti odsúdenia, neznamená to i zánik skutočnosti, že páchateľ spáchal trestné činy.   Takéto   rozlišovanie   týchto   dvoch   právnych   skutočností   opodstatňuje   fakt,   že   ide o skutočnosti (udalosti) s rozdielnym obsahom, ktoré majú rozdielny význam o obsah.... S poukazom tak na okolnosti prípadu ako aj osobu obžalovaného krajský súd vyvodil, že uloženie iného trestu akým je nepodmienečný trest odňatia slobody neprichádza vôbec do úvahy. V tomto smere je preto odôvodnené také preventívne pôsobenie na obžalovaného, ktoré   mu   účinne   zabráni   v   dopúšťaní   sa   trestnej   činnosti,   pričom   je   nevyhnutné   na obžalovaného pôsobiť represiou v podobe nepodmienečného trestu odňatia slobody. Takýto druh   trestu   odráža   v   sebe   nielen   minulosť   obžalovaného   z   hľadiska   jeho   postoja k dodržiavaniu jednotlivých spoločenských noriem, ale tiež jeho vývoj z hľadiska páchania trestnej činnosti.“

7. Sťažovateľ poukazuje na to, že všeobecným súdom sa nepodarilo preukázať, žespáchal trestné činy, ktoré sú mu kladené za vinu. Podľa sťažovateľa na preukázanie viny páchateľa totiž musia existovať priame, respektíve aspoň nepriame dôkazy, ktorých súhrn musí tvoriť logickú a ničím nenarušovanú sústavu vzájomne sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti skutku, v ktorom sa vidí trestný čin a usvedčuje z jeho spáchania páchateľa, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. Podľa mienky sťažovateľa pri posudzovaní viny páchateľa trestného činu krivého obvinenia sa nestačí zaoberať iba otázkou, či osoba, ktorú štátne orgány krivo obvinili, skutočne spáchala trestný čin,prípadne čibola preňstíhanáaodsúdená. Orgány činné v trestnomkonaní a trojstupňová kontrola súdov musia zároveň preukázať, či páchateľ trestného činu krivého obvinenia skutok spáchal a či si bol vedomý toho, že obviňuje inú osobu nepravdivo.

8. Podľa sťažovateľa došlo ku krivému obvineniu jehoosoby, sťažovateľ akýkoľvek skutok odmieta, k úmyslu sa nikdynepriznalanemožnohospoľahlivovyvodiťanizinýchdôkazov,leboskutokkrivéhoobvinenianevykazujeznámkytrestného činu. Všeobecné súdy podľa presvedčenia sťažovateľapostupovali nesprávne, ak v pochybnostiach kolidujúcich sdemokratickýmiprincípmi,vrozporesplatnýmizákonmi, Listinouzákladnýchprávaslobôd(ďalejlen„listina“) a dohovorom nerozhodli v prospech krivo obvinenéhoa obžalovaného sťažovateľa.

9.Sťažovateľsakúdajnému,podľanehofikcioudoručenému trestnému oznámeniu na adresu najvyššieho súdualebo na adresu Generálnej prokuratúry Slovenskej republikypred orgánmi činnými v trestom konaní, prokurátorom a súdminedoznal.Sťažovateľtrestnýskutokkrivéhoobvineniaprostredníctvomtrestnéhooznámeniapodľajehonázorunespáchal,fikciouodoslanýtextstrestnýmoznámenímnepodpísal vlastnou rukou, osobne neodoslal trestné oznámeniepoštou,aleanikonkludentnýmpokynomprostredníctvompovereného,neznámehokuriéra.Sťažovateľosobnetrestnéoznámenie nedoplnil do zápisnice a akúkoľvek činnosť spojenúv tejto veci krivého obvinenia popiera.

10. Sťažovateľ uzavrel, žekrajský súd nedokázal v rozsudku odôvodniťnezákonné rozhodnutie prokuratúry a súdov, iba opakovane uvádzal nezmyselné, tie istépomýlené   a nezákonné   argumenty   kozmeticky   upravené   poprehadzovaním   slovosledu.Rozhodnutia všeobecných súdov boli a sú podľa neho od prvopočiatku v rozpore s platnýmizákonmi, ústavou, dohovorom a listinou.

11. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.: 4 To/74/2013 z 05.09.2013, [uznesením] Krajského súdu BA č. k.: 4 To/37/2012 zo dňa 26.4.2012 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č. k.: 3T/168/2011 z dňa 17.2.2012 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k.: 4 To/74/2013 z 05.09.2013 a rozsudok Okresného súdu Bratislava č.k.: 3T/168/2011 z dňa 17.2.2012 sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu Bratislava IV vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave... je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu... zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 156.300,- eur...

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právnemu zástupcovi sťažovateľa.“

12. Sťažovateľ alternatívne navrhol vydať tento nález:„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k.: 4 To/74/2013 z 05.09.2013 porušené bolo. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k.: 4 To/74/2013 z 05.09.2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Bratislava na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave... je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu... zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 300,- eur... za každý deň odňatia osobnej slobody v trvaní... 521 (päťstodvadsaťjeden) dní počnúc dňom 19.05.2011 o 5,30 hod. SEČ pozbavenia slobody vrátane dňa 22.10.2012 prepustenia na osobnú slobodu z výkonu trestu...

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právnemu zástupcovi sťažovateľa.“

II.

13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorýchprerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

14.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietanýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením aleboiným   zásahom   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť pretomožno   považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnumožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jejprijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS35/02).

III.

K namietanému porušeniu ústavných práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 168/2011 zo 17. februára 2012 a uznesením krajského súdu sp. zn. 4 To 37/2012 z 26. apríla 2012

15.   Bez   potreby   detailnejšieho   skúmania   obsahu   rozsudku   okresného   súdua uznesenia   krajského   súdu   je   nutné   konštatovať,   že   (i)   rozsudok   okresného   súdu   bolv celom rozsahu zrušený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 To 74/2013 z 5. septembra2013 a (ii) uznesenie krajského súdu bolo v celom rozsahu zrušené rozsudkom najvyššiehosúdu sp. zn. 2 Tdo 22/2013 z 28. mája 2013. Sťažovateľom napádaný rozsudok okresnéhosúdu, ako aj napádané uznesenie krajského súdu boli zrušené, a teda po právnej stránke ideo neexistujúce rozhodnutia, a preto nie je možné proti takýmto neexistujúcim rozhodnutiambrojiť sťažnosťou pred ústavným súdom.

16.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   namietaného   porušeniaústavných práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 168/2011 zo 17. februára2012 a uznesením krajského súdu sp. zn. 4 To 37/2012 z 26. apríla 2012 odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu ústavných práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 To 74/2013 z 5. septembra 2013

17. Sťažovateľ namieta, že krajský súd rozhodol o vine a treste pre sťažovateľa bezpreukázania spáchania trestného činu, ktorý mu bol kladený za vinu, a rozsudkom sp. zn.4 To 74/2013 z 5. septembra 2013 porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavya právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

18.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.

19. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiachfyzických   osôb   a právnických   osôb,   ako   aj   o vine   a treste   za   spáchané   trestné   činyv konkrétnom   právom   upravenom   procese   je   nevyhnutné   akcentovať   princípydemokratického právneho štátu formujúce každé takéto konanie. Tieto princípy nachádzamev ústave   v čl. 46   a nasl. (právo na súdnu a inú   právnu ochranu), ako   aj v čl. 6   ods. 1dohovoru (právo na spravodlivý proces).

20. Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každémuprístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť(porov. I. ÚS 290/08, II. ÚS 88/01, II. ÚS 145/08, III. ÚS 259/2010, IV. ÚS 159/07). Súdnemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je všakpovinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným,zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v   súlade   s   platnýmprocesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04,III. ÚS 32/07).

21.   Povinnosť   súdu   v rámci   riadneho   procesného   postupu   (t.   j.   v zmysleprocesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimirozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadneodôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú jedny zo základnýchznakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľousúdu. V trestnom procese a rozhodovaní súdu o vine a treste to znamená, že súd musí riadneposúdiť, najmä či sa skutok stal, či tento skutok má všetky znaky niektorého trestného činua aká je jeho právna kvalifikácia, či tento skutok spáchal obžalovaný, či je obžalovaný zatento skutok trestne zodpovedný, či trestnosť skutku nezanikla, či má byť uložený tresta aký.   Tieto   závery   musia   byť   súdom   riadne   odôvodnené   na   základe   vykonanéhodokazovania (§ 119 a § 168 ods. 1 Trestného poriadku).

22.   Súčasťou   procesných   záruk   spravodlivého   rozhodnutia,   resp.   minimálnychgarancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantnéotázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či saodvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančnenižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa naním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov[pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej len „ESĽP“) z 19. decembra 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99,rozhodnutie ESĽP z 3. mája 2001, bod 2].

23. Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnychzáverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

24. Na tomto mieste je nutné pripomenúť, že ústavný súd, ktorého úlohou je v zmyslečl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštanciouvo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (podobne   už II.   ÚS   1/95,II.   ÚS   21/96).   V   dôsledku   toho   sa   úloha   ústavného   súdu   obmedzuje   na   kontroluzlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi (vrátane ich procesnéhopostupu)   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základnýchslobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkovéalebo   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   preto   predmetom   kontroly   zo   stranyústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tedaz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie   základného   práva   alebo   slobody   (porov.   I.   ÚS   12/05,   II.   ÚS   410/06,III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

25. Ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti považoval za kľúčovéposúdenie, či vzhľadom na procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní, spôsob,ktorým krajský súd zdôvodnil svoj právny názor, a spôsob výkladu príslušných zákonnýchustanovení, ktorými krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie vzhľadom na zistený skutkovýstav, nie je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

26. Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa,ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľovho odvolania konal zákonompredpísaným procesným postupom (§ 316 a nasl. Trestného poriadku). Postup krajskéhosúdu plne korešpondoval so zákonnými požiadavkami kladenými na postup odvolaciehosúdu a požiadavkami kladenými ústavou a dohovorom na procesný postup všeobecnéhosúdu.

27. Z formálneho hľadiska nemožno rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 To 74/2013z 5. septembra 2013 pre účely posudzovania dodržania dikcie čl. 46 ústavy, ako aj čl. 6ods. 1 dohovoru nič vytknúť. Rozsudok krajského súdu sp. zn. 4 To 74/2013 z 5. septembra2013 spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej zákonnej reglementácie formálnej kvalityrozhodnutia odvolacieho súdu tejto procesnej formy.

28. Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácieustanovení Trestného zákona odvolacím súdom a aj odôvodnenia rozsudku krajského súdusp. zn. 4 To 74/2013 z 5. septembra 2013, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnomprerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych záveroch rozsudku krajského súdusp. zn. 4 To 74/2013 z 5. septembra 2013 nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalojeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajský súd nijako nevybočil z medzíurčených čl. 46 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd ústavne akceptovateľnýmspôsobom   odôvodnil   skutkové   zistenia   a svoj   právny   názor,   aplikoval   a interpretovalpríslušné   právne   normy   Trestného   zákona   v súlade   s ich   znením,   obsahom   i duchom.Krajský súd zároveň odpovedal na ťažiskové otázky dôležité pre spravodlivé rozhodnutieveci (vysporiadanie sa s argumentmi obžalovaného uplatnenými v odvolaní, vysporiadaniesa   s výpoveďami   svedkov,   akcentovanie   záverov   k   vykonaným   dôkazom,   odôvodnenieprávnej   kvalifikácie   spáchaného   skutku,   odôvodnenie   výšky   a druhu   trestu). Záverykrajského súdu obsiahnuté v rozsudku sp. zn. 4 To 74/2013 z 5. septembra 2013 je následnepotrebné   považovať   za   výraz   autonómneho   rozhodovania   krajského   súdu   v konanío odvolaní.   Postup   a napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   4   To   74/2013z 5. septembra 2013 sú v tomto smere ústavne konformné, nie sú svojvoľné (arbitrárne)alebo   ústavne   neudržateľné   pre   zjavné   pochybenia   alebo   omyly   v   posudzovaní   obsahuaplikovanej právnej úpravy.

29.   Závery   krajského   súdu   a ich   odôvodnenie,   ako   aj   postup   krajského   súdu v odvolacom konaní nie je možné hodnotiť ako arbitrárne a je nutné ich považovať, ako užústavný súd uviedol, za výraz autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súdnie   je   oprávnený   v tomto   prípade   zasahovať. Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   odmietolsťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 To 74/2013z 5. septembra 2013 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2015