znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 431/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť J. P. a K. G., zastúpených advokátom JUDr.   Milanom   Ficekom,   JUDr.   Milan Ficek,   s.   r.   o.,   Žilinská   14,   Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 49 a čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 39 a čl. 40 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 a čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 61/2013 z 11. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. a K. G. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2014 prostredníctvom   poštovej   prepravy   doručená   sťažnosť   J.   P.   a K.   G.   (spolu   ďalej   len „sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 49 a čl. 50 ústavy a práv podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 39 a čl. 40 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 a čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   1 Tdo 61/2013   z 11. decembra   2013 (ďalej   aj   „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva: «Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že skúmal predovšetkým obsahové a formálne náležitosti podaného dovolania a tiež jeho prípustnosť a skutočnosť, či bolo podané oprávnenou osobou. Pri vyhodnocovaní týchto náležitostí dospel k záveru, že všetky uvedené zákonné podmienky boli pri podaní dovolania splnené.

Najvyšší súd sa teda musel vysporiadať s námietkami obvinených (v tomto prípade už sťažovateľov),   pričom   uviedol,   že   „obvinené   namietali   pochybenia   v   skutkových zisteniach“.   Súd   ďalej   skonštatoval,   že   „obvinené   sa   domáhali   tak   podstatnej   zmeny skutkových záverov, ktoré by viedli ku konštatovaniu, že stíhaný skutok nezavinili, napriek tomu, že súdy oboch stupňov dospeli k opačnému záveru". S poukazom na uvedené a na skutočnosť, že dovolanie neslúži na revíziu skutkových zistení ustáleným súdmi prvého a druhého stupňa, ani na preskúmavanie nimi vykonaného dokazovania, najvyšší súd podané dovolanie odmietol.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že: „pre dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie, podľa ktorého obvinené spáchali skutok tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými skutkovými závermi sa stotožnil aj odvolací súd. Tieto skutkové okolnosti obsiahnuté v popise skutku potom poskytujú spoľahlivý podklad pre naplnenie všetkých zákonných znakov pokusu prečinu podvodu podľa § 14 k § 221 ods. 1,   ods.   2   Tr.   zák.   spolupáchateľstvom   podľa   §   20   Tr.   zák.,   zo   spáchania   ktorého   boli obvinené uznané vinnými.“

Z   odôvodnenia   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   právnymi   argumentmi, ktoré   boli   uvedené   v   podanom   dovolaní   (viď.   vyššie)   sa   vôbec   nezaoberal.   Zo   znenia dovolania   (a   tiež   zo   samotného   dovolacieho   dôvodu)   totiž   jednoznačne   vyplýva,   že sťažovatelia nenamietali skutkové zistenia, ku ktorým sa dospelo v rámci trestného konania, ale namietali právne posúdenie skutkových zistený, nakoľko podľa týchto neboli naplnené obligatórne   znaky   skutkovej   podstaty   prečinu   podvodu.   Počas   trestného   konania   vyšlo najavo, že skutok sa stal a tiež to, že skutku sa dopustili sťažovatelia, avšak v trestnom konaní   nebolo   jednoznačne   preukázané,   že   tento   skutok   je   trestným   činom   podvodu, nakoľko nenapĺňa jeho obligatórne znaky. V trestnom konaní totiž nie je možné pripustiť, aby bol ktokoľvek odsúdený pre úmyselný trestný čin (v danom prípade podvod) len preto, že sa určitý skutok stal.

Sťažovatelia   v   podanom   dovolaní   nespochybňovali   skutkové   zistenia,   ktoré   boli v rámci   trestného   konania   preukázané.   Poukázali   však   na   vykonané   dôkazy,   ktoré   boli nesprávne   právne   posúdené,   resp.   na   právnu   stránku   veci,   ktorá   bola   nesprávne vyhodnotená. Z uvedeného dôvodu sťažovatelia pristúpili k podaniu dovolania, ktorým je v rámci trestného konania možné dosiahnuť nápravu v prípade výskytu procesnoprávnych alebo hmotnoprávnych pochybení.

Skutočnosť, že navrhovatelia v dovolaní poukázali na už vykonané dôkazy nemožno bez ďalšieho považovať za namietanie skutkových zistený. Súd, ktorý preskúmava zákonnosť a ústavnosť napadnutého rozhodnutia, nemôže objektívne, nestranne a nezávisle vyhodnotiť zákonnosť a ústavnosť napadnutého rozhodnutia bez toho, aby sa oboznámil so skutkovými zisteniami a vykonanými dôkazmi v tej ktorej právnej veci.

Z   vyššie   uvedených   dôvodov   nemôže   argumentácia   najvyššieho   súdu   obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia, ktorým dovolanie sťažovateľov odmietol, obstáť. Máme za to, že v danom prípade je na mieste domnienka, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je tzv. rozhodnutím   od   stola,   ktoré   bolo   prijaté   bez   toho   aby   súd   podanie   (dovolanie)   riadne preskúmal   a   vysporiadal   sa   s   argumentmi,   ktoré   v   ňom   boli   obsiahnuté.   Uvedeným spôsobom boli sťažovatelia ukrátený na svojich základných práva a slobodách, ktorých porušenie namietajú v tejto sťažnosti.»

Sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné práva sťažovateľov upravené:

- v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 49 a čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky,

- v čl. 6 a čl. 7 Európskeho dohovoru o ľudských právach,

- v čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 39 a čl. 40 Listiny základných práv a slobôd, predovšetkým pravo na súdnu a inú právnu ochranu, resp. právo na spravodlivý súdny proces boli uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/61/2013 zo dňa 11. 12. 2013 porušené.

2. Sťažovateľovi v 1/ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- €, ktoré mu je Najvyšší   súdu   SR   povinný   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu a sťažovateľovi   v   2/   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   5.000,-   €,   ktoré   mu   je Najvyšší súdu SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Najvyšší súdu SR je povinný uhradiť sťažovateľom spoločne a nerozdielne trovy konania v sume 284,08 € za 2 úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava zastupovania, vypracovanie a podanie ústavnej sťažnosti) v zmysle ustanovenia § 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov jeden úkon právnej pomoci 134,- € + 8,04 € režijný paušál) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/61/2013 zo dňa 11. 12. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy, keď   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno   preto   považovať   tú, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistí   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateliek a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Z   obsahu   sťažnosti,   ako   aj   navrhovaného   petitu   vyplýva,   že   sťažovateľky   sa domáhajú vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 49 a čl. 50 ústavy, čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 39 a čl. 40 listiny a čl. 6 a čl. 7 dohovoru napadnutým rozhodnutím.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také   rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov,   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu.

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateliek   nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov najvyššieho   súdu.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by   najvyšším   súdom   aplikovaný   postup   pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozhodnutia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie najvyššieho   súdu   bolo   svojvoľné   alebo   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené.

Sťažovateľky   v   podanej   sťažnosti   namietajú   pochybenie   najvyššieho   súdu spočívajúce podľa ich názoru v tom, že sa najvyšší súd nezaoberal právnymi argumentmi uvádzanými   v   ich   dovolaní,   pričom   „Zo   znenia   dovolania   (a   tiež   zo   samotného dovolacieho   dôvodu)   totiž   jednoznačne   vyplýva,   že   sťažovatelia   nenamietali   skutkové zistenia, ku ktorým sa dospelo v rámci trestného konania, ale namietali právne posúdenie skutkových   zistený,   nakoľko   podľa   týchto   neboli   naplnené   obligatórne   znaky   skutkovej podstaty prečinu podvodu. Počas trestného konania vyšlo najavo, že skutok sa stal a tiež to, že   skutku   sa   dopustili   sťažovatelia,   avšak   v   trestnom   konaní   nebolo   jednoznačne preukázané, že tento skutok je trestným činom podvodu, nakoľko nenapĺňa jeho obligatórne znaky.“.

Najvyšší súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil takto:«Obe   obvinené   prostredníctvom   obhajcu   podali   proti   uzneseniu   krajského   súdu dovolanie podľa § 3 71 ods. 1 písm. i/ Tr. por. s odôvodnením, že napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

V odôvodnení svojho dovolania uviedli, že skutok zo spáchania ktorého boli uznané vinnými nespáchali, nakoľko ich konanie nenaplnilo znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu, pretože nebol naplnený znak, že uviedli niekoho do omylu alebo využili niečí omyl. V   ďalšej   časti   odôvodnenia   dovolania   obvinené   poukázali   na   viaceré   konkrétne skutkové   okolnosti   predmetného   prípadu,   ako   aj   obsah   niektorých   dôkazov   (prepis rozhovorov   s   poškodeným,   výpoveď   svedka   -   riaditeľa   daňového   úradu),   pričom prezentovali názor, že „... žiaden dôkaz v konaní nenasvedčuje tomu záveru, že obžalované mali v úmysle si ponechať peniaze, ktoré mal poskytnúť poškodený“. V konečnom dôsledku namietali, že súdy neprihliadli na zásadu „in dubio pro reo“....

Obvinené vo svojich dovolaniach menovite uviedli dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i / Tr. por. teda, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení   zisteného   skutku   alebo   na   nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho ustanovenia.

Najvyšší súd sa musel vysporiadať s dovolacími námietkami obvinených K. G. a J. P., v rámci ktorých sa snažili spochybniť svoju trestnoprávnu zodpovednosť pri vylákaní finančnej   hotovosti   od   poškodeného   P.   Š.,   poukazujúc   na   nedostatočné   vyhodnotenie jednotlivých vo veci vykonaných dôkazov a domáhajú sa v konečnom dôsledku oslobodenia spod obžaloby s poukazom na to, že žiadnej trestnej činnosti sa nedopustili. V naznačenom rozsahu   obvinené   namietli   pochybenia   v   skutkových   zisteniach   ustálených   vo   veci   skôr činnými súdmi a v nimi vykonanom hodnotení dôkazov. Pritom sa obvinené domáhali tak podstatnej zmeny skutkových záverov, ktoré by viedli ku konštatovaniu, že stíhaný skutok nezavinili, napriek tomu, že súdy oboch stupňov dospeli k opačnému záveru.

Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 písm. i/ Tr. por. j e, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia: správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Vo   všeobecnosti   treba   zdôrazniť,   že   dovolanie   je   mimoriadnym   opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych vád, ale   nie   na   revíziu   skutkových   zistení   ustálených   súdmi   prvého   a   druhého   stupňa,   ani k preskúmavaniu   nimi   vykonaného   dokazovania.   Dovolanie   má   byť   len   skutočne výnimočným   prielomom   do   inštitútu   právoplatnosti,   ktorý   je   dôležitou   zárukou   stability právnych   vzťahov   a   právnej   istoty.   Ťažisko   dokazovania   je   totiž   v   konaní   pred   súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd (§ 322   ods.   3,   §   326   ods.   5   Tr.   por.).   Dovolací   súd   nie   je   všeobecnou   treťou   inštanciou zameranou   na   preskúmavanie   všetkých   rozhodnutí   súdov   druhého   stupňa   a   samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, bez toho, aby ich mohol podľa zásad   ústnosti   a   bezprostrednosti   v   konaní   o   dovolaní   sám   vykonávať.   Na   objasnenie potrebných   okolností   prípadne   potrebných   na   rozhodnutie   o   dovolaní   môže   vykonať dovolací   súd   len   v obmedzenom   rozsahu   podľa   §   379   ods.   2   Tr.   por.   Preto   možnosti podania dovolania musia byt' obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.

Preto   pri   posudzovaní   oprávnenosti   tvrdenia   o   existencii   dovolacieho   dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. V trestnej veci obvinených K. G. a J. P. to teda znamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie, podľa ktorého   obvinené   spáchali   skutok   tak,   ako   je   uvedené   v   rozsudku   súdu   prvého   stupňa, s ktorými skutkovými závermi sa stotožnil aj odvolací súd.

Tieto   skutkové   okolnosti   obsiahnuté   v   popise   skutku   potom   poskytujú   spoľahlivý podklad pre naplnenie všetkých zákonných znakov pokusu prečinu podvodu podľa § 14 k § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák., zo spáchania ktorého trestného činu boli obvinené uznané vinnými.

Z uvedeného je zrejmé,   že v rozsahu námietok obvinených K.   G.   a J. P.,   nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382 písm. c/ Tr. por. ich dovolania na neverejnom zasadnutí odmietol.»

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nedospel k názoru, že by napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy, dohovoru a listiny, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateliek v nej obsiahnutými.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2014