znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 431/2013-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L., s. r. o. (predtým do 24. októbra 2011 pod obchodným menom A., s. r. o., pozn.), zastúpenej advokátom JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 5 Co 87/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta 2013   doručená   sťažnosť   spoločnosti   L.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom   JUDr.   J.   P.,   D.,   vo veci   namietaného porušenia základného   práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 5 Co 87/2013. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 9. augusta 2013.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   sa   sťažovateľka   žalobou   z 26.   októbra   2011   domáhala jednak voči Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky ako žalovanej 1 (ďalej len „žalovaná 1“) a JUDr. S. K. ako žalovanej 2 (ďalej len „žalovaná 2“) zaplatenia sumy 409 879,55 € s prísl. spoločne a nerozdielne ako náhrady škody na tom skutkovom   a právnom   základe,   že   ako   veriteľka   1.   decembra   2008   uzatvorila so spoločnosťou   M.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „dlžníčka“),   ako   dlžníčkou   zmluvu   o pôžičke, na základe ktorej poskytla dlžníčke peňažnú pôžičku vo výške 11 500 000 Sk. Dlžníčka sa zaviazala   pôžičku   vrátiť   s dohodnutým   úrokom   a zároveň   sa   zaviazala,   že   uzná   svoj záväzok   podľa   zmluvy   o pôžičke   do   notárskej   zápisnice,   ktorú   odovzdá   sťažovateľke. Dlžníčka   uznala   svoj   dlh   v zmysle   zmluvy   o pôžičke,   a to   v rámci   notárskej   zápisnice z 12. januára 2009 spísanej žalovanou 2 ako notárkou pod sp. zn. N 7/2009, Nz 505/2009, NCRIs 508/2008. Zaviazala sa zaplatiť sťažovateľke 381 730,07 € s prísl. v dohodnutých splátkach   v zmysle   prílohy   č.   1   k zmluve   o pôžičke.   Dlžníčka   vyslovila   taktiež   súhlas s exekúciou podľa § 41 ods. 2 a 3 Exekučného poriadku. Keďže dlžníčka si neplnila svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o pôžičke, sťažovateľka podala 25. augusta 2009 návrh na vykonanie exekúcie na základe notárskej zápisnice, pričom uznesením Okresného súdu Čadca sp. zn. 4 Er 445/2009 z 27. októbra 2009 bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu, že notárska zápisnica má formálny nedostatok a nemôže byť riadnym vykonateľným exekučným titulom. V bode 5 notárskej zápisnice je totiž uvedené, že predmetná časť plnenia predstavuje peňažné plnenie vo výške a čase podľa zmluvy o pôžičke z 1. decembra 2009 uvedenej v bode 1 notárskej zápisnice, hoci,   ako   to   vyplýva   z ostatného   znenia   notárskej   zápisnice,   ako   aj   z prílohy   k nej, uplatnený nárok vychádza zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej 1. decembra 2008. Po doručení uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sťažovateľka (zároveň aj oprávnená v exekučnom konaní) kontaktovala žalovanú 2 na vykonanie opravy notárskej   zápisnice,   avšak   k náprave   a odstráneniu   zrejmej   chyby,   ktorá   bola   dôvodom zamietnutia poverenia na vykonanie exekúcie, nedošlo. Následne konajúci exekučný súd exekúciu zastavil. Dlžníčka 31. mája 2010 vstúpila do likvidácie a 19. októbra 2010 bol na jej majetok vyhlásený konkurz. Sťažovateľka prihlásila včas svoju pohľadávku vyplývajúcu zo   zmluvy   o pôžičke   do   konkurzu   voči   dlžníčke,   avšak   táto   pohľadávka   nebola   dosiaľ uspokojená,   a to   ani   čiastočne.   Na   základe   priebehu   konkurzného   konania   nie   je   ani predpoklad jej uspokojenia, a to vzhľadom na hodnotu majetku patriaceho do konkurznej podstaty. Sťažovateľke teda vznikla pochybením žalovanej 2 pri spísaní notárskej zápisnice škoda, ktorá spočívala v zmarení možnosti uspokojenia peňažnej pohľadávky od dlžníčky, hoci,   ak   by   k pochybeniu   pri   spísaní   notárskej   zápisnice   nedošlo,   bolo   by   možné pohľadávku v exekučnom konaní vymôcť. Vzniknutá škoda je teda škodou spôsobenou pri výkone   verejnej   moci,   pričom   sťažovateľka   má   právo   na   jej   náhradu.   Podľa   zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o zodpovednosti   za   škodu“) za škodu zodpovedá štát a táto zodpovednosť je založená na princípe absolútnej objektívnej zodpovednosti, ktorej sa štát nemôže zbaviť žiadnym liberačným dôvodom a je daná bez ohľadu   na   zavinenie.   Podmienkou   vzniku   zodpovednosti   štátu   za   spôsobenú   škodu   je splnenie   kumulatívnych   predpokladov,   a to   existencie   nezákonného   rozhodnutia,   resp. nesprávneho   úradného   postupu,   vzniku   škody   a príčinnej   súvislosti   medzi   nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Rozsudkom   Okresného   súdu   Ružomberok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 5 C 131/2011-124   zo   4.   decembra   2012   bola   žaloba   sťažovateľky   zamietnutá   v celom rozsahu. Na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 87/2013-160 z 30. apríla 2013 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Podľa   názoru   sťažovateľky   s   rozsudkami   všeobecných   súdov   nemožno   súhlasiť. Právny názor, podľa ktorého postup žalovanej 2 ako notárky nie je možné považovať za nesprávny úradný postup v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu, nemá oporu v právnej úprave.   Zákon   o zodpovednosti   za škodu   nedefinuje pojem   „nesprávny úradný   postup“, avšak z obsahu tohto pojmu vyplýva, že podľa konkrétnych okolností toho-ktorého prípadu môže ísť   o akúkoľvek   činnosť spojenú s výkonom   právomoci   určitého štátneho orgánu. Pretože úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností,   treba   správnosť   úradného   postupu   posudzovať   i z hľadiska   účelu, k dosiahnutiu   ktorého postup smeruje. Nesprávnym úradným postupom   je potom   každý postup, ktorý neumožňuje dosiahnutie účelu, ku ktorému má postup smerovať. V danom prípade   účelom   notárskej   zápisnice   mal   byť   kvalifikovaný   exekučný   titul   použiteľný v zmysle   Exekučného   poriadku   na   vymoženie   pohľadávky.   Tento   účel   však   nebol dosiahnutý, pretože notárska zápisnica mala vady, dôsledkom ktorých nebola ako exekučný titul   v súdnom   konaní   akceptovaná.   Týmto   nesprávnym   úradným   postupom   notárskeho úradu žalovanej 2 bol jednoznačne zmarený účel, pre ktorý účastníci urobili úkon vo forme notárskej zápisnice, pričom zmarenie účelu bolo zapríčinené pochybením žalovanej 2 ako konajúceho orgánu verejnej moci. Notárska zápisnica spísaná žalovanou 2 mala nedostatok, keďže   v bode   5   bolo   uvedené,   že   predmet   a čas   plnenia   predstavuje   peňažné   plnenie vo výške a čase podľa zmluvy o pôžičke z 1. decembra 2009 uvedenej v bode 1 notárskej zápisnice. Ako to ale vyplýva z ostatného znenia notárskej zápisnice, ako aj prílohy k nej, uplatnený   nárok   v skutočnosti   vychádzal   zo   zmluvy   o pôžičke   uzatvorenej   1. decembra 2008.   Z uvedeného   je   zrejmé,   že   notárska   zápisnica   má   formálny   nedostatok,   a preto nemôže   byť riadnym   vykonateľným   exekučným   titulom.   Notárska   zápisnica   o právnom úkone musí obsahovať údaje, ktoré sú v súlade so skutočnosťami tvrdenými účastníkmi a zhodné   so skutočnosťami   predkladanými   v listinnej   forme   notárovi   pred   spísaním notárskej zápisnice. Rozpornosť zapísaných údajov so skutočnosťou spôsobuje nedostatok materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice ako verejnej listiny. Preto je sťažovateľka presvedčená, že v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 5 Co 87/2013 boli porušené jej práva, lebo potvrdením rozsudku okresného súdu došlo k popretiu zmyslu príslušných ustanovení   Exekučného   poriadku   upravujúcich   nútený   výkon   splnenia   povinnosti   na základe   notárskej   zápisnice   ako   exekučného   titulu.   Bol   tiež   popretý   zmysel   a účel príslušných ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu, ako aj § 40 ods. 1 Notárskeho poriadku.

Všeobecné súdy vychádzali z hypotetických úvah o tom, ako sa podľa ich názoru mala zachovať sťažovateľka.   Zároveň   absolútne ignorovali   skutočnosť,   že sťažovateľka vložila dôveru do rúk orgánu verejnej moci (notárskeho úradu) s tým, že spísaním notárskej zápisnice bude jej ako veriteľke poskytnutá právna ochrana najrýchlejším a najúčinnejším spôsobom. Krajský súd absolútne ignoroval to, že žalovaná 2 prijala za spísanie notárskej zápisnice   odmenu   v zmysle   zákona.   Pokiaľ   všeobecné   súdy   poukazovali   na   možnosť sťažovateľky   podať   návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu,   a tým   dosiahnuť   vydanie exekučného   titulu   v čase   od   8.   marca   2010   do   11.   októbra   2010,   ide   o alibistické a hypotetické   tvrdenie.   V súvislosti   s pasívnou   vecnou   legitimáciou   žalovanej   1 a žalovanej 2 sťažovateľka poukazuje na právny záver Najvyššieho súdu Českej republiky (sp. zn. 25 Cdo 5/2006), podľa ktorého úprava spoločnej zodpovednosti viacerých osôb zodpovedných za škodu vychádza zo zásady solidarity, ktorá má všeobecnú platnosť pre všetky prípady a vzťahuje sa nielen na prípady, keď škodcovia spôsobili škodu spoločným konaním, ale aj na prípady, keď jednotliví škodcovia zodpovedajú na základe odlišných princípov.   Žalovaná   2   zodpovedá   za   škodu   v zmysle   ustanovenia   §   415   Občianskeho zákonníka, podľa ktorého každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví,   na   majetku,   na   prírode   a životnom   prostredí.   Pokiaľ   krajský   súd   poukazuje   na ustanovenie § 172 ods. 8 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súd vydá platobný rozkaz najneskôr do 10 pracovných dní, treba uviesť, že krajský súd si musel byť na základe poznatkov zo svojej rozhodovacej činnosti vedomý toho, že samotné vydanie platobného rozkazu   automaticky   bez   ďalšieho   nespôsobuje   nadobudnutie   právoplatnosti a vykonateľnosti. Vydaný platobný rozkaz ešte nie je bez ďalšieho exekučným titulom. Rovnako muselo byť krajskému súdu známe, že lehoty na vydanie platobného rozkazu nie sú vždy zo strany súdov dodržiavané. Názor krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala vynaložiť ďalšie finančné prostriedky vo forme zaplatenia súdneho poplatku za návrh na vydanie platobného rozkazu, znamená popretie účelu a významu požadovanej súdnej ochrany.   Výklad   ustanovení   zákona   o zodpovednosti   za   škodu   a Notárskeho   poriadku nemôže   byť   taký   formalistický,   aby   sa   ním   v konečnom   dôsledku   nielen   zmaril   účel požadovanej súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.

Napadnutý   rozsudok   je   v rozpore   s označenými   právami   aj   v dôsledku nedostatočného   odôvodnenia,   najmä   v rovine   zrozumiteľnosti   dôvodov.   Nie   je   zrejmé, akými úvahami sa riadil krajský súd, keď sa v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom okresného súdu.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov ústavy a dohovoru   v konaní vedenom krajským súdom   pod sp. zn. 5 Co 87/2013 s tým, aby bol rozsudok z 30. apríla 2013 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon požaduje náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 3 002,04 €.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 87/2013-160 z 30. apríla 2013 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 131/2011-124 zo 4. decembra 2012. Rozsudok   bol   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   doručený   podľa   dátumovej   pečiatky 13. júna 2013. Podľa názoru krajského súdu z celého obsahu notárskej zápisnice je zrejmé, že zmluva o pôžičke bola uzavretá 1. decembra 2008. Neoddeliteľnou súčasťou notárskej zápisnice je aj zmluva o pôžičke z 1. decembra 2008. V danom prípade došlo len ku chybe v písaní, túto zrejmú nesprávnosť možno opraviť zákonom predvídaným spôsobom v súlade s ustanovením   §   43   ods.   2   Notárskeho   poriadku,   a to   opravnou   doložkou.   Túto   zrejmú nesprávnosť   nie   je   možné   považovať   za   nesprávny   úradný   postup,   pretože   zo   strany žalovanej   2   nebolo   preukázané   porušenie   povinnosti   pri   spisovaní   notárskej   zápisnice, keďže táto má všetky náležitosti vyžadované Notárskym poriadkom. Správne preto okresný súd žalobu zamietol, pretože nebola preukázaná existencia protiprávneho konania, ako aj príčinná   súvislosť   medzi   protiprávnym   konaním   a škodou,   ktorá   mala   sťažovateľke vzniknúť. Čo sa týka existencie samotnej škody, ako jedného zo zákonných predpokladov vzniku   zodpovednosti   za   škodu,   táto   musí   existovať   najneskôr   v čase,   keď   súd o uplatnenom nároku rozhoduje. V tejto súvislosti okresný súd správne konštatoval, že ak škoda neexistuje k tomuto okamihu, je nárok uplatnený predčasne. Ani podľa krajského súdu sťažovateľke nič nebránilo, aby sa domáhala uspokojenia svojej pohľadávky potom, ako exekučné konanie začaté na jej návrh bolo zastavené. V tomto smere neobstojí námietka sťažovateľky, podľa ktorej sa nedomáhala získania iného exekučného titulu z dôvodu, že na prerokovanie   veci   by   bol   vecne   a miestne   príslušný   Okresný   súd   Bratislava I,   ktorý   je jedným z najvyťaženejších súdov na Slovensku. Je to tak vzhľadom na ustanovenie § 172 ods. 8 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého platobný rozkaz musí byť vydaný najneskôr   do   10   pracovných   dní.   S poukazom   na   uvedené   treba   konštatovať,   že zodpovednosť   štátu   je   daná   až   vtedy,   keď   sa   právo   veriteľa   proti   dlžníkovi   stalo nevymožiteľným   v príčinnej   súvislosti   s nesprávnym   úradným   postupom   a je   pritom vylúčené,   aby   bolo   možné   toto   právo   uspokojiť   inak.   V danom   prípade   možnosť uspokojenia   práva   iným   spôsobom   bola   daná.   Za   správne   treba   považovať zamietnutie žaloby aj vo vzťahu voči žalovanej 2 z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na jej strane. Nebolo možné akceptovať argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej notár pri výkone verejnej   moci   zodpovedá   podľa   ustanovenia   §   415   Občianskeho   zákonníka.   Takýmto výkladom by sa poprela úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, kde zo spôsobenej škody vzniká záväzkový vzťah medzi poškodeným a nositeľmi verejnej moci, nie jej jednotlivými vykonávateľmi. Štát delegoval výkon verejnej moci na niektoré   subjekty,   ale musí   naďalej niesť   zodpovednosť   za   výkon   tejto   moci.   Preto   na uľahčenie   postavenia   poškodeného   zákonodarca   upravil   priamu   zodpovednosť   štátu   za výkon verejnej moci, pričom riadny výkon verejnej moci zabezpečuje regresným nárokom štátu voči osobe, ktorá škodu spôsobila.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Zo systematického a logického hľadiska je potrebné sa najprv vysporiadať s otázkou, či bola v danom spore vecne pasívne legitimovaná žalovaná 2 ako notárka, ktorá spísala notársku zápisnicu o právnom úkone spočívajúcom v uznaní dlhu, pričom uznanie dlhu bolo spojené s doložkou vykonateľnosti notárskej zápisnice.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   závery   všeobecných   súdov   jednoznačne akceptovať. Ani sťažovateľka netvrdila, že by úkon žalovanej 2 ako notárky spočívajúci v spísaní   notárskej   zápisnice   nebol   výkonom   verejnej   moci.   Vecnú   pasívnu   legitimáciu žalovanej   2   vyvodila   sťažovateľka   z ustanovenia   §   415   Občianskeho   zákonníka,   teda z prevenčnej povinnosti vzťahujúcej sa na ktorýkoľvek subjekt občianskoprávnych vzťahov. Správne v tejto súvislosti krajský súd podotkol, že za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nezodpovedá subjekt, ktorý priamo v tom-ktorom prípade túto moc vykonáva, ale štát zastúpený   príslušným   vrcholovým   orgánom   verejnej   správy.   Vo   svojich   dôsledkoch   to znamená, že vecne pasívne legitimovaný nahradiť škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je štát aj v takom prípade, ak priamy vykonávateľ verejnej moci nesprávne úradne postupoval tým, že nekonal v intenciách prevenčnej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka.

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že v konečnom dôsledku zostalo vyriešiť, či je v danom prípade daná zodpovednosť žalovanej 1. Všeobecné súdy zaujali predovšetkým stanovisko, podľa ktorého postup žalovanej 2 ako notárky nemožno považovať v danom prípade za nesprávny úradný postup, pretože ňou spísaná notárska zápisnica mala všetky požadované zákonné náležitosti, pričom zrejmá chyba, ku ktorej pri spisovaní notárskej zápisnice došlo, bola odstrániteľná.

Treba poznamenať, že uvedený právny záver všeobecných súdov (pokiaľ by mal byť správny) znamená bez ďalšieho sám osebe nedôvodnosť žaloby vo vzťahu voči žalovanej 1, pretože v takom prípade by nedošlo k protizákonnému konaniu ako základnej podmienke zodpovednosti za škodu.

Ústavný súd uvádza, že s uvedeným záverom všeobecných súdov nemožno súhlasiť. Zo   zistených   faktov   je   nepochybné,   že   žalovaná   2   pri   spisovaní   notárskej   zápisnice pochybila, keď na jednom mieste uviedla nesprávny dátum uzavretia zmluvy o pôžičke. Je pravdou, že uvedené pochybenie v zásade bolo možné napraviť vykonaním opravy, avšak oprava by bola možná iba so súhlasom dlžníčky, keďže práve jej prejav vôle bol v notárskej zápisnici   chybne zachytený. Dlžníčka (zo zrejmých dôvodov diktovaných jej záujmom) nedala na vykonanie opravy súhlas, čo   z praktického   hľadiska   znamená, že pochybenie žalovanej 2 sa stalo nereparovateľným.

Za uvedeného stavu treba dospieť k záveru, že notárska zápisnica nebola vyhotovená v takej   kvalite,   aby   mohla   slúžiť   sledovanému   účelu,   ako   na   to   správne   poukazuje sťažovateľka. Preto možno dospieť k záveru, že žalovaná 2 nesprávne úradne postupovala.

Odlišná je situácia pri posudzovaní ďalšej argumentácie všeobecných súdov, ktorú možno   v podstate   zhrnúť   tak,   že   vznik   škody   v príčinnej   súvislosti   s pochybením žalovanej 2   nebol   preukázaný.   Z pohľadu   ústavného   súdu   treba   konštatovať,   že   úvaha krajského súdu, podľa ktorej sťažovateľka mala reálnu možnosť dosiahnuť iný exekučný titul vo forme platobného rozkazu, a tým predísť vzniku škody, sa nejaví ako arbitrárna, ale ani zjavne neodôvodnená. Skutočnosť, že sťažovateľka má odlišný právny názor, nemôže sama   osebe   znamenať   porušenie   označených   práv.   K tomu   možno   dodať,   že   uvedený právny   názor   krajského   súdu   je   plne   v intenciách   zásady,   podľa   ktorej   je   povinnosťou poškodeného vynaložiť všetko úsilie na minimalizovanie škody.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2013