znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 431/2012-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   novembra   2013 v senáte   zloženom   z   predsedu   Juraja   Horvátha   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a   Lajosa Mészárosa   prerokoval   prijatú   sťažnosť   S.   M.   a Bc.   M.   L.,   obe   bytom   K.,   právne zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 27 P 248/08 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 25 P 197/07) a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný   súd   Košice   II   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   27   P   248/08 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 25 P 197/07) p o r u š i l   základné právo S. M. a Bc. M. L., aby sa ich vec   prerokovala   bez zbytočných   prieťahov,   zaručené   v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. S. M.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur) a Bc. M. L. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré   j e   Okresný   súd   Košice   II   p o v i n n ý   vyplatiť   im   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. S. M. a Bc.   M. L.   p r i z n á v a   náhradu   trov právneho zastúpenia v sume 776,40 € (slovom sedemstosedemdesiatšesť eur a štyridsať centov), ktorú j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   ich   advokátky   JUDr.   I.   R.,   K.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 431/2012-17   z 11. októbra   2012   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť S. M. a Bc. M. L. (ďalej len „sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 P 248/08 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 25 P 197/07).

Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo   najmä,   že „(...)   Konanie   o   zvýšenie   výživného   pre sťažovateľku v 1. rade – v tom čase maloletú S. M. vedené na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 25P 197/2007 začalo na návrh sťažovateľky v 2. rade - jej matky Bc. M. L. zo dňa 18. 10. 2007 a do dnešného dňa toto konanie nie je právoplatne skončené. (...)

Sporná   vec   je   súčasťou   štandardnej   agendy   všeobecných   súdov.   Podľa   názoru sťažovateliek,   z   doposiaľ   uvedených   skutočností   a   citovaných   ustanovení   právnych predpisov nepochybne vyplýva, že v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn.   27P/248/2008   (pôvodná   sp.   zn.   25P/197/2007),   ktorého   účastníkmi   sú   aj sťažovateľky, dochádza k prieťahom.

Vec nemožno považovať za skutkovo ani za právne zložitú. Naopak, ak ide o vec starostlivosti o maloleté dieťa, súd by mal k takému konaniu pristupovať s osobitnou vážnosťou a v konaní rozhodovať rýchlo a efektívne, lebo iba tak bude   naplnená   dôsledná   starostlivosť   o   výchovu,   zdravie,   výživu   a   všestranný   vývoj maloletého dieťaťa.

Sťažovateľka   v   2.   rade   podala   návrh   na   začatie   konania   18.   10.   2007,   keďže na strane   jej   dieťaťa   došlo   od   posledného   určenia   výživného   k   zmene   pomerov. Sťažovateľka   v   1.   rade   S.   M.,   v   čase   podania   návrhu   maloletá,   začala   v   roku   2007 navštevovať   strednú   školu,   počas   konania   o   zvýšení   výživného   nadobudla   plnoletosť, ukončila strednú školu a akademickým rokom 2011/2012 začala štúdium na vysokej škole. Sťažovateľky sú presvedčené o tom, že konanie Okresného súdu Košice II nesmeruje k odstráneniu ich právnej neistoty, teda k právoplatnému skončeniu sporu, ale súd svojim postupom   a   rozhodnutiami   naopak   konanie   nedôvodne   predlžuje   a   odďaľuje   tým poskytnutie   právnej   istoty   rozhodnutej   veci   sťažovateľom.   Neprimeraná   dĺžka   konania pritom   nie   je   odôvodnená   právnou,   resp.   faktickou   zložitosťou   veci   alebo   správaním sťažovateliek. (...)

Sťažovateľky považujú za potrebné zdôrazniť, že k prieťahom v konaní nemuselo dôjsť, keby nedošlo k nasledujúcim skutočnostiam:

Od vydania uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4NcC/57/2007-17 zo dňa 9. 11. 2007,   ktorým   rozhodol,   že   JUDr.   M.   J.   nie   je   vylúčená   z pojednávania a rozhodovania vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 25P 197/2007, Okresný   súd   Košice II   urobil   ďalší   úkon,   ktorým   vyzval   sťažovateľku   v   2.   rade,   aby oznámila požadované skutočnosti, dňa 28. 4. 2008, teda až po uplynutí 5 mesiacov. Navyše výzva Okresného súdu Košice II ani nebola opodstatnená, keďže skutočnosti, ktoré   požadoval   oznámiť,   boli   sťažovateľkou   v   2.   rade   uvedené   v   návrhu   zo   dňa 18. 10. 2007.

Voči rozhodnutiu Okresného súdu Košice II vo veci sp. zn. 27P/248/2008 zo dňa 14. 1. 2009 podala sťažovateľka v 2. rade odvolanie osobne dňa 9. 2. 2009. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 8CoP/84/2009-82 zo dňa 30. 6. 2009 rozhodol, že zrušuje rozsudok sp. zn. 27P/248/2008 Okresného súdu Košice II zo dňa 14. 1. 2009 a vracia vec na ďalšie konanie s odôvodnením, že súd prvého stupňa, teda Okresný súd Košice II, vec nesprávne   právne   posúdil   tým,   že   nedostatočne   zohľadnil   všetky   zákonné   kritéria   pre určenie rozsahu vyživovacej povinnosti otca a rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Toto uznesenie bolo Okresnému súdu Košice II doručené dňa 10. 8. 2009. Okresný   súd   Košice   II   začal   vo   veci   ďalej   konať   až   22.   2.   2010,   teda   6   mesiacov od doručenia uznesenia Krajského súdu v Košiciach, a to výzvou sťažovateľky v 2. rade, aby predložila   požadované   doklady   vo   výzve   obsiahnuté.   Pojednávanie   vo   veci,   na   ktorom nebolo meritórne rozhodnuté, sa konalo dňa 20. 10. 2010, teda 1 rok a 2 mesiace po tom, čo   bolo   súdu   doručené   uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach   o   zrušení   rozsudku Okresného súdu Košice II.

Na   základe   vyššie   spomenutého   odôvodnenia   rozhodnutia   Krajského   súdu v Košiciach o odvolaní treba podotknúť, že čas potrebný na odvolacie konanie, o ktorý sa konanie vo veci samej predĺžilo, treba pričítať na ťarchu Okresného súdu Košice II. Okresný súd Košice II rozhodol vo veci sp. zn. 27P/248/2008 dňa 3. 5. 2011. Otec maloletej v zákonnej lehote podal odvolanie proti rozsudku zo dňa 3. 5. 2011. Rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 27P/248/2008 zo dňa 3. 5. 2011 bol v ďalšom období ešte dvakrát opravným uznesením opravený. Opravným uznesením Okresného súdu Košice II zo dňa 24. 6. 2011 bol rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 3. 5. 2011 prvýkrát opravený   vo   výroku   a   opravným   uznesením   zo   dňa   9.   8.   2011   bol   vyššie   spomenutý rozsudok   opravený   v   záhlaví   a   v   poučení.   Ako   však   vyplýva   z   odôvodnenia   uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. 3. 2012, odvolací súd zistil, že vo veci nie sú splnené podmienky   odvolacieho   konania,   pretože   písomné   vyhotovenie   výroku   rozsudku   v   znení opravného uznesenia zo dňa 26. 4. 2011 sa nezhoduje s výrokom tak, ako bol vyhlásený na pojednávaní konanom dňa 3. 5. 2011, Okresný súd Košice II svojim postupom spôsobil, že v konaní o zvýšenie výživného maloletého dieťaťa nie je odo dňa 18. 10. 2007, kedy bol podaný návrh sťažovateľkou v 2. rade, právoplatne rozhodnuté.

Z ďalšieho priebehu konania po vyhlásení rozsudku Okresným súdom Košice II dňa 3. 5. 2011   vyplýva,   že   hoci   prešiel   takmer   rok   od   vyhlásenia   rozsudku,   Krajský   súd v Košiciach nemôže o odvolaní rozhodnúť z dôvodu opakovaných pochybení súdu prvého stupňa pri vyhotovovaní rozsudku.

Opakujúce sa opravné uznesenia Okresného súdu Košice II, možno hodnotiť ako neobvyklú nesústredenosť súdu.

Zároveň sťažovateľky zdôrazňujú, že v konaní o výživné maloletého dieťaťa by aj podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   mala   byť   venovaná   osobitná pozornosť.

Konanie   vedené   na   Okresnom   súde   Košice   II   pod   sp.   zn.   27P/248/2008   však prebieha už takmer 5 rokov. Z pôvodne maloletej S. M., ktorá v čase návrhu nastúpila na strednú   školu,   a   preto   jej   matka   pre   zmenu   pomerov   maloletej   navrhla   zvýšenie výživného, je v čase podania sťažnosti už plnoletá študentka vysokej školy so zvýšenými životnými nákladmi, ktorá navyše trpí vážnym ochorením dýchacích ciest. (...)

Sťažovateľky považujú za primerané,   aby im bolo v tejto veci priznané finančné zadosťučinenie. (...)

Predmetom   konania   je   zvýšenie   výživného   pre   sťažovateľku   v   1.   rade,   ktoré   je potrebné   na   zabezpečenie   jej   nevyhnutných   životných   potrieb.   Pre   matku   sťažovateľky v 1. rade - sťažovateľku v 2. rade je právoplatné rozhodnutie o predmete tohto konania bytostne dôležité, keďže v čase podania návrhu bola zákonnou zástupkyňou vtedy maloletej sťažovateľky v 1. rade, ktorej nevyhnutné životné potreby zabezpečuje doteraz.

S prihliadnutím na to, že to bol práve okresný súd, orgán, ktorého úlohou je ochrana zákonnosti a zmyslom činnosti, ktorého je postupovať v súdnom konaní tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, je dôsledok - pocit márnosti, snahy dovolať sa spravodlivosti, ktorý sťažovateľky nezvratne nadobudli, neospravedlniteľný.

Vzhľadom na tie skutočnosti, že v predmetnej veci okresný súd nevykonával úkony dostatočne efektívne, smerujúcich ich k rozhodnutiu vo veci samej, ako aj na celkovú dĺžku konania   okresného súdu v konaní   vedenom pod   sp.   zn.   27P/248/2008,   berúc   do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, význam uplatňovaných práv a nárokov sťažovateliek, ako aj skutočnosť, že toto konanie nie je doposiaľ právoplatne skončené, sťažovateľka v 1. rade považuje za primerané, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- Eur a   sťažovateľka   v   2.   rade   považuje   za   primerané,   aby   jej   bolo   priznané   finančné zadosťučinenie vo výške 4.000,- Eur.“.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateliek

- na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a

- právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru,

bolo postupom Okresného súdu Košice II vo veci sp. zn. 27P/248/2008 porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice II konal vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 27P/248/2008 bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Košice II pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateliek.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľkám finančné zadosťučinenie a to:

- sťažovateľke v 1. rade vo výške 5.000,- Eur,

- sťažovateľke v 2. rade vo výške 4.000,- Eur. Odporca je povinný nahradiť sťažovateľkám všetky trovy tohto konania.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedom,   listom   sp.   zn.   1SprV   611/2012 z 24. októbra 2012 a právna zástupkyňa sťažovateliek stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 19. novembra 2012.

2.1 Predseda okresného súdu popísal chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:

„(...) - návrh na zvýšenie výživného bol na tunajšom súde podaný dňa 18. 10. 2007 a pridelený do súdneho oddelenia sudkyne JUDr. M. J.

-   dňa   19.   10.   2007   vzniesla   navrhovateľka   námietku   zaujatosti   proti   zákonnej sudkyni, preto bol spis dňa 31. 10. 2007 predložený na rozhodnutie o uplatnenej námietke spolu   s   vyjadrením   namietanej   sudkyne   na   rozhodnutie   Krajskému   súdu   v   Košiciach, z ktorého   bol   vrátený   23.   11.   2007   s   rozhodnutím   o   nevylúčení   zákonnej   sudkyne z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

-   dňa   26.   11.   2007   bol   daný   pokyn   pre   doručenie   uznesenia   odvolacieho   súdu účastníkom konania. Keďže doručovanie odporcovi bolo bez pozitívneho výsledku, bol dňa 28. 12. 2007 zisťovaný jeho pobyt cestou Registra obyvateľov v Banskej Bystrici.

-   po   oznámení   novej   adresy   dňa   12.   3.   2008   bol   14.   3.   2008   daný   pokyn   pre opakované doručenie zásielky. Ani na tejto adrese si odporca zásielku neprevzal.

- dňa 28. 4. 2008 bola navrhovateľka vyzvaná na oznámenie adresy, kde sa odporca zdržiava. Navrhovateľka reagovala na výzvu 7. 5. 2008.

- dňa 14. 5. 2008 bol daný pokyn na doručenie zásielky na oznámenú adresu.

- prípisom zo dňa 2. 6. 2008 bol spis postúpený Okresnému súdu v Spišskej Novej Vsi ako súdu miestne príslušnému.

- uznesením zo dňa 15. 8. 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 25. 9. 2008, Okresný súd v Spišskej Novej Vsi preniesol svoju príslušnosť na tunajší súd a tunajšiemu súdu spis doručil 6. 10. 2008.

- dňa 24. 11. 2008 bol v konaní ustanovený kolízny opatrovník, opis návrhu bol doručený na vyjadrenie odporcovi, kolízny opatrovník bol požiadaný o prešetrenie pomerov a bol daný pokyn pre zistenie príjmu odporcu.

- dňa 8. 12. 2008 bol určený termín pojednávania na deň 14. 1. 2009.

- na uvedenom pojednávaní bolo vo veci rozhodnuté.

- dňa 9. 2. 2009 podala sťažovateľka proti rozsudku zo dňa 14. 1. 2009 odvolanie, ktoré   bolo   v   deň   jeho   podania   doručené   na   vyjadrenie   právnej   zástupkyni   odporcu a kolíznemu   opatrovníkovi,   ktorý   svoje   vyjadrenie   doručil   25.   2.   2009.   Odporca   sa k odvolaniu nevyjadril.

- dňa 18. 3. 2009 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom   sa   nachádzal   do   10.   8.   2009,   kedy   bol   vrátený   s   rozhodnutím,   ktorým   bol rozsudok zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.

-   dňa   28.   9.   2009   bola   právna   zástupkyňa   odporcu   vyzvaná   na   doplnenie dokazovania v zmysle zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu.

- dňa 23. 10. 2009 bol odporca vyzvaný na predloženie listinného dokladu, ktorý súdu doručil 20. 11. 2009.

- dňa 27. 11. 2009 bol urobený dotaz na S. p. v K. a zamestnávateľa navrhovateľky.

- žiadané správy boli súdu doručené v priebehu mesiaca december 2009.

- dňa 1. 2. 2010 dala konajúca sudkyňa pokyn na zaslanie výziev navrhovateľke, odporcovi a zamestnávateľom oboch účastníkov konania.

- žiadané správy boli súdu doručené v priebehu mesiaca marec 2010.

- v septembri 2010 bolo určené pojednávanie na 20. 10. 2010; pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito.

- dňa 1. 12. 2010 bola vec pridelená do súdneho oddelenia sudkyne Mgr. J. K. v súlade s Rozvrhom práce tunajšieho súdu pre kalendárny rok 2010 z dôvodu odchodu pôvodne konajúcej zákonnej sudkyne JUDr. M. J. do starobného dôchodku.

- dňa 19. 2. 2011 bol vo veci určený termín pojednávania na deň 29. 3. 2011.

- pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na 3. 5. 2011, kedy bolo vo veci rozhodnuté.

- dňa 25. 5. 2011 podal odporca proti rozsudku odvolanie, ktoré bolo 26. 5. 2011 zaslané na vyjadrenie navrhovateľke.

- navrhovateľka svoje vyjadrenie doručila súdu 20. 6. 2011.

- dňa 24. 6. 2011 bolo vo veci vydané opravné uznesenie, ktorým bola opravená spisová   značka   rozsudku   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves.   Uznesenie   nadobudlo právoplatnosť 29. 9. 2011.

- dňa 9. 8. 2011 bolo vydané opravné uznesenie, ktorým bolo opravené priezvisko navrhovateľky, krstné meno právnej zástupkyne odporcu a poučenie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 29. 9. 2011.

- dňa 5. 10. 2011 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, ktorý spis vrátil tunajšiemu súdu ako predčasne predložený dňa 29. 3. 2012 na odstránenie nedostatkov v príslušných častiach predložených rozhodnutí.

-   v   zmysle   pokynov   odvolacieho   súdu   bolo   19.   4.   2012   vydané   uznesenie,   ktoré nadobudlo právoplatnosť 8. 6. 2012.

-   spis   bol   opakovane   predložený   odvolaciemu   súdu   12.   6.   2012,   na   ktorom   sa nachádza nepretržite aj v súčasnosti.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedenú   chronológiu   vo   veci   vykonaných   úkonov   možno konštatovať, že i napriek skutočnosti, že konanie nie je doposiaľ právoplatne skončené, okresný súd vykonával úkony a dvakrát vo veci rozhodol. Určité obdobie nečinnosti v roku 2010 bolo obdobím ojedinelej takejto nečinnosti a bolo spôsobené objektívnymi dôvodmi spôsobenými dlhodobou, takmer celý kalendárny rok trvajúcou práceneschopnosťou jednej zo sudkýň rozhodujúcich v poručenskej agende, čo malo za následok enormnú zaťaženosť dvoch ďalších sudkýň rozhodujúcich v tejto agende. Ku koncu uvedeného kalendárneho roka navyše prestala vykonávať funkciu sudkyne ďalšia zo sudkýň na uvedenom úseku, čím muselo dôjsť k personálnemu presunu z inej agendy a prevzatiu všetkých nevybavených a nerozhodnutých   spisov   príslušného   súdneho   oddelenia.   Napriek   tejto   skutočnosti podotýkam,   že   v   priebehu   krátkeho   času   po   podaní   sťažnosti   štátnej   správy   súdu (3. 2. 2011) bol novou zákonnou sudkyňou vytýčený vo veci termín pojednávania (19. 2. 2011). Podľa môjho názoru nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľky, že čas potrebný na odvolacie konanie, o ktorý sa konanie vo veci samej predĺžilo, treba pričítať na ťarchu tunajšieho súdu. Obdobie, keď sa spis nachádza na odvolacom súde, nie je možné zo strany okresného súdu žiadnym spôsobom ovplyvniť ani určovať jeho rozsah.

S   ohľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   i   v   prípade   konštatovania   zbytočných prieťahov   zo   strany   ústavného   súdu   považujem   sťažovateľkami   požadované   finančné zadosťučinenie za neprimerane vysoké.

Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho.“

2.2   Právna   zástupkyňa   sťažovateliek   v reakcii   na   uvedené   vyjadrenie   predsedu okresného súdu zaujala toto stanovisko:

„(...) Vyjadrenie Okresného súdu Košice II obsahuje výpočet úkonov súdu v období od 10. 8. 2007 až do 12. 6. 2012.

Toto vyjadrenie však neobsahuje žiadnu argumentáciu o efektívnosti a primeranej dĺžke   konania   Okresného   súdu   Košice   II.   Z prehľadu procesných   úkonov   je   zrejmé,   že konanie bolo začaté dňa 18. 10. 2007, kedy sťažovateľka Bc. M. L. podala na Okresný súd Košice II návrh na zvýšenie výživného, pričom ani v súčasnosti, po viac ako 5 rokoch; nie je toto konanie právoplatne skončené.

Pre   posúdenie   primeranosti   dĺžky   konania   a   zbytočných   prieťahov   v   ňom spôsobených Okresným súdom Košice II nie je podstatné to, koľko pojednávaní súd vykonal, ani to,   koľko úkonov urobil,   ale efektívnosť týchto úkonov, teda spôsobilosť viesť k čo najrýchlejšiemu právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 6 O. s. p.

Sťažovateľky namietajú neprimeranú celkovú dĺžku konania, ktoré ani po viac ako 5 rokoch nie je právoplatne skončené. Sťažovateľka v I. rade S. M. bola v čase podania návrhu   na   zvýšenie   výživného   študentkou   1.   ročníka   strednej   školy,   v   súčasnosti   je   už študentkou 2. ročníka vysokej školy, teda dospelou osobou.

Zmyslom   konania   o   zvýšenie   výživného   je   s   osobitnou   pozornosťou   postupovať a rozhodnúť   rýchlo   a   efektívne,   aby   mohla   byť   zabezpečená   všestranná   starostlivosť o výchovu,   zdravie,   výživu   a   vývoj   maloletého   dieťaťa.   Určite   nie   je   zmyslom   konania o zvýšenie výživného neprimerané dlhé konanie a rozhodovanie súdu o tak zásadnej otázke ovplyvňujúcej budúcnosť maloletého dieťaťa.

Dôvody uvádzané vo vyjadrení Okresného súdu Košice II sú irelevantné, keďže tieto dôvody nespôsobili sťažovateľky, ani nespočívajú v skutkovej alebo právnej zložitosti veci, ale všetky tieto dôvody sú na strane Okresného súdu Košice II, spočívajú v organizácii práce na tomto súde a nesprávnych rozhodnutiach, ktoré boli viackrát zrušené odvolacím súdom.

Za jednotlivé obdobia nečinnosti, ako aj celkovú neprimeranú dĺžku konania tak zodpovedá Okresný súd Košice II, ktorý sústavne nesprávne postupoval vo veci, a preto celkovú neprimeranú dĺžku konania presahujúcu 5 rokov je potrebné pričítať Okresnému súdu Košice II. (...)

Sťažovateľky sú presvedčené o tom, že konanie Okresného súdu Košice II nesmeruje k odstráneniu ich právnej neistoty, teda k právoplatnému skončeniu konania, ale súd svojím postupom   a   rozhodnutiami   naopak   konanie   nedôvodne   predlžuje   a   odďaľuje   tým poskytnutie právnej istoty rozhodnutej veci sťažovateľkám.

Zároveň oznamujem Ústavnému súdu SR, že sťažovateľky netrvajú na tom, aby sa v predmetnej veci konalo ústne pojednávanie.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4. Pokiaľ ide o chronológiu úkonov okresného súdu v napadnutom konaní, ktoré popísal predseda okresného súdu v bode I/2.1 tohto nálezu, rovnaké relevantné skutočnosti zistil aj ústavný súd z obsahu súvisiaceho spisu, preto opomenul duplicitné opísanie týchto úkonov, keďže skutkové okolnosti danej veci sa spornými nestali. Treba však dodať, že rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 CoP 241/2012-241 z 30. januára 2013 bolo napadnuté rozhodnutie okresného súdu napokon potvrdené.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   27   P   248/08 (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn. 25 P 197/07) došlo k porušeniu základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a ich práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o ústavných   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (a   rovnako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že posudzovanú vec ani po právnej stránke, ale ani po stránke skutkovej nemožno označiť za zložitú, pričom ide o vec, ktorá má mimoriadny význam najmä z hľadiska zabezpečenia základných životných potrieb   v čase   podania   návrhu   ešte   maloletej   sťažovateľky   a jej   sociálneho   štandardu. Napokon ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení konkrétne nenamietal zložitosť napadnutej veci.

2. Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateliek v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená   na   ich   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a   z   akých   dôvodov   došlo v predmetnom konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania už aj vzhľadom na jeho povahu (zvýšenie výživného) viac ako päť rokov je samo osebe neprimerané.

Okrem uvedeného priebeh napadnutého konania je poznačený jednak opakovanými obdobiami nečinnosti okresného súdu, ale aj jeho nesústredeným a neefektívnym postupom.Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   tiež pripomína,   že   nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   okresný   súd   nepreukázal   vo veci   relevantnú a efektívnu procesnú činnosť v období od 2. júna 2008 do 6. októbra 2008 (štyri mesiace), keď   spis   postúpil   inému   súdu,   pričom   neskôr   rešpektoval,   že   toto   postúpenie   nebolo opodstatnené. Okrem toho okresný súd bol v predmetnej veci opakovane bez akýchkoľvek dôvodov nečinný od marca 2010 do septembra 2010 (päť mesiacov), od 20. októbra 2010 do 19. februára 2010 (štyri mesiace), od 20. júna 2011 do 5. októbra 2011 (tri mesiace) a od 29. marca 2012 do 12. júna 2012 (tri mesiace). Okresný súd teda minimálne počas poldruha roka vo veci nevykonal žiadne úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľky   počas napadnutého   súdneho   konania   nachádzali,   čo   je   základným   účelom práva   zaručeného   v citovaných   článkoch   ústavy   a dohovoru   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02). K uvedenej nečinnosti alebo nesústredenej činnosti, a teda k zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Obranu predsedu okresného súdu, ktorý poukázal na „dlhodobú práceneschopnosť“ zákonnej   sudkyne   a „enormnú   zaťaženosť   dvoch   ďalších   sudkýň   rozhodujúcich   v   tejto agende“, už   ani vzhľadom   na povahu   veci   nebolo možné   akceptovať.   Ústavný   súd   už v podobných súvislostiach viackrát vyslovil (pozri napr. I. ÚS 23/03 a v ňom citovanú predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že podobné objektívne prekážajúce okolnosti, nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohli len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď   nie   všetky   nástroje   na   vyriešenie   tzv.   objektívnych   okolností   sa   nachádzajú v dispozičnej   sfére   vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany   ich   práva   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   oslabiť   poukázaním   na   dlhodobo obmedzené   personálne   kapacity   príslušných   súdov   (pozri   napr.   I.   ÚS   119/03).   Okrem uvedeného ústavný súd opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení predsedu okresného súdu v danej veci (I. ÚS 6/06).

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateliek   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 30. januára 2013 rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 CoP 241/2012-241 bolo napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdené, neprichádzalo do   úvahy   v okolnostiach   danej   veci   rozhodnutie   podľa   § 56   ods.   3   písm.   a)   zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľky požadovali priznať primerané finančné zadosťučinenie spolu vo výške 9 000 €, ktoré odôvodnili najmä tým, že „Konanie vedené na Okresnom súde Košice II(...) prebieha už takmer 5 rokov. Z pôvodne maloletej S. M., ktorá v čase návrhu nastúpila na strednú   školu,   a   preto   jej   matka   pre   zmenu   pomerov   maloletej   navrhla   zvýšenie výživného, je v čase podania sťažnosti už plnoletá študentka vysokej školy so zvýšenými životnými nákladmi, ktorá navyše trpí vážnym ochorením dýchacích ciest.“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľky. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať finančné zadosťučinenie S. M. v sume 1 500 € a Bc. M. L. v sume 1 000 € podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, prihliadol pritom na povahu veci, na zásadu spravodlivosti, na skutočnosť, že konanie bolo medzičasom právoplatne skončené, ako aj na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateliek.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľkám vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za tri   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   a   spísanie   ústavnej   sťažnosti z 27. apríla 2012 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 19. novembra 2012). Za tri úkony vykonané v roku 2012 patrí odmena v sume trikrát po 127,16 € a režijný paušál trikrát po 7,63 €, preto trovy právneho zastúpenia pre jednu sťažovateľku predstavujú sumu 404,37 €. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 323,50 € v prípade jednej sťažovateľky. V prípade dvoch sťažovateliek tvorí náhrada trov právnej služby advokátkou sumu 647 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 20 % DPH, teda sumu 129,40 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateliek v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov predstavujú celkovú sumu 776,40 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateliek rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2013