znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 431/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H., B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 CoE 48/2010-30 z 31. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2010 doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného   porušenia   práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v čl. 1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 CoE 48/2010-30 z 31. marca 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe zmluvy o úvere z 25. novembra 2003 sťažovateľka v postavení veriteľa poskytla dlžníkovi (ďalej aj „povinný“) úver v sume 165,97 €, pričom súčasťou tejto zmluvy o úvere bolo aj vyhlásenie povinného, že v prípade omeškania sa so splácaním poskytnutého úveru splnomocňuje v zmluve o úvere už uvedenú osobu, aby v jej mene spísal notársku zápisnicu o oznaní jej dlhu s tým, že táto zápisnica bude   spôsobilým   exekučným   titulom.   Keďže   povinný   sa   omeškal   so   zaplatením   dvoch splátok, na základe ním udeleného splnomocnenia splnomocnenému zástupcovi povinného v zmluve o úvere bola na notárskom úrade 12. septembra 2004 spísaná notárska zápisnica o uznaní dlhu s tým, že túto potom ako exekučný titul sťažovateľka predložila exekútorovi, ktorý   na   základe   toho   požiadal   Okresný   súd   Lučenec   (ďalej   len   „okresný   súd“   alebo „exekučný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému. Na základe okresným   súdom   udeleného   poverenia   súdny   exekútor   začal   exekučné   konanie,   pričom podaním z 28. októbra 2009 sťažovateľka bez udania dôvodu žiadala o zmenu v osobe povereného   súdneho   exekútora.   Na   podklade   tejto   žiadosti   okresný   súd   preskúmal opodstatnenosť exekučného konania, a teda aj exekučného titulu, pričom uznesením č. k. 14 Er 1015/2004-16 z 28. decembra 2009 exekučné konanie vyhlásil za neprípustné, a preto ho zastavil, súčasne zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora a zároveň ju zaviazal nahradiť trovy súdnemu exekútorovi v sume 25,71 €. Okresný súd založil svoje rozhodnutie   na   konštatovaní   o   neplatnosti   splnomocnenia   udeleného   povinným splnomocnencovi priamo v úverovej zmluve, a to z viacerých dôvodov. Jedným z dôvodov bolo, že toto splnomocnenie na uznanie dlhu bolo povinným udelené splnomocnencovi ešte v čase, keď jej dlh z omeškania ešte neexistoval, t. j. povinný sa vopred vzdal svojho práva na uznanie dlhu v čase, keď ešte nemal vedomosť o jeho prípadnom vzniku ani o jeho výške, takže toto splnomocnenie bolo neurčité a všeobecné. Okrem uvedeného okresný súd poukázal   na   to,   že   splnomocnenec   v   notárskej   zápisnici   o   uznaní   dlhu   sám   bez splnomocnenia   povinným (t. j.   nad rámec splnomocnenia)   určil   lehotu,   dokedy   má   byť uznaný   dlh   povinným   zaplatený,   pričom   v   tejto   súvislosti   sa   okresný   súd   zaoberal   aj splnením zákonnej podmienky uvedenej v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej zastupovať iného   nemôže   ten,   záujmy ktorého   sú   v   rozpore   so   záujmami zastúpeného. Vzhľadom   na   uvedené   okresný   súd   poukázal   na   skutočnosť,   že   splnomocnenec v skutočnosti nehájil záujmy povinného, ktorý ho na uznanie dlhu splnomocnil, ale hájil skôr záujmy sťažovateľky ako veriteľa. Napokon okresný súd konštatoval, že ak je neplatné splnomocnenie, na základe ktorého bola spísaná notárska zápisnica, tak ani táto nemôže byť platná,   a   teda   neexistuje   spôsobilý   exekučný   titul,   preto   exekučné   konanie   vyhlásil   za neprípustné a zastavil ho.

Sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   14 Er   1015/2004-16 z 28. decembra   2009   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č. k. 16 CoE 48/2010-30   z   31.   marca   2010   tak,   že   uznesenie   okresného   súdu   o   vyhlásení exekúcie za neprípustnú, o zastavení exekučného konania a o zamietnutí návrhu na zmenu súdneho exekútora ako vecne správne potvrdil.

Podľa   tvrdení   sťažovateľky   v   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   uznesením krajského súdu bolo zasiahnuté do jej vlastníckeho práva, pretože zastavením exekučného konania sa jej uprelo právo na majetok, na ktorý   mala legitímny nárok, čím malo byť porušené jej právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Podľa   názoru   sťažovateľa,   v   posudzovanom   prípade,   došlo   k   zásahu   do   jeho vlastníckeho práva zo strany štátneho orgánu tým, že súd odmietol zmenu exekútora (v už prebiehajúcom   exekučnom   konaní)   a   zároveň   exekúciu   zastavil,   čím   znemožnil   plnenie v prospech sťažovateľa, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp. predstavuje   de   facto   zbavenie   vlastníctva.   Zásah   do   vlastníckeho   práva   musí   spĺňať, v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.

Podľa   názoru   sťažovateľa   v   tomto   prípade   nebola   stricto   sensu   splnená   žiadna z vyššie   uvedených   podmienok.   Pokiaľ   ide   o   vykonanie   zásahu   vo   verejnom   záujme, v posudzovanom prípade, kedy súdy zasiahnu do výkonu rozhodnutia takým spôsobom, že zmaria   možnosť   veriteľa   na   uspokojenie   jeho   pohľadávky   zo   štandardného   obchodno- právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme. Podľa názoru sťažovateľa však v danom prípade úplne absentuje požiadavka verejného záujmu. Nie je totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie vymožiteľnosti pohľadávky, ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy....

Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j. či je zásah primeraný sledovanému cieľu (kedy zásahom sa rozumie zastavenie exekučného konania), sťažovateľ má za to, že zásah (zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu). V prvom rade je potrebné podľa názoru   sťažovateľa   uviesť,   že   nie   je   vôbec   zrejmé   aký   sledovaný   cieľ   mal   byť   súdom sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ má za to, že prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše, je opätovne potrebné zdôrazniť to, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t. j. sťažovateľa) na uspokojenie jeho pohľadávky vzniknutej zo štandardného zmluvného a obchodnoprávneho vzťahu. Ak by aj mal súd za to, že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd musí, podľa názoru sťažovateľa postupovať tak, aby neznemožnil výkon sťažovateľovho práva. Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania nemôže byť sťažovateľ ako veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu znemožnené vymoženie určitej sumy, ktorá pre sťažovateľa predstavuje pohľadávku, takýto postup je v rozpore s Protokolom 1 Dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania (v rámci rozhodovania o zmene osoby súdneho exekútora), tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   spoločnosti   P.,   s. r. o.   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14 CoE/48/2010-30 zo dňa 31. 03. 2010.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14 CoE/48/2010-30 zo dňa 31. 03. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   spoločnosti   P.,   s. r. o.   primerané finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 1 184,55 Eur (35 685,76 Sk), ktoré mu zaplatí krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy právneho zastúpenia v sume 135,92 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za 67,96   EUR   s   DPH)   na   účet   právneho   zástupcu   J.   H.  ...   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   vyjadruje svoju   nespokojnosť s uznesením krajského súdu č. k. 14 CoE 48/2010-30 z 31. marca 2010, ktorým podľa nej malo   byť   zasiahnuté   do   jej   vlastníckeho   práva,   keďže   týmto   rozhodnutím   krajský   súd potvrdil   zastavenie   už   prebiehajúceho   exekučného   konania   v   prospech   oprávnenej sťažovateľky, čím jej mal uprieť právo na vrátenie majetku od povinného (dlžníka), ktorý mu sťažovateľka poskytla.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský súd uznesenie č. k. 16 CoE 48/2010-30 z 31. marca 2010 odôvodnil takto:«V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných   ustanovením   §   212   ods.   1   OSP   a   bez   nariadenia   pojednávania   v   súlade   s ustanovením § 214 ods. 1, 2 OSP napadnuté uznesenie v časti výroku o zastavení exekúcie podľa ust. § 219 ods. 2 OSP potvrdil ako vecne správne a v časti výroku o trovách exekúcie podľa ust. § 220 OSP zmenil.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu, na vykonanie exekúcie alebo   exekučného   titulu   so   zákonom,   do   15   dní   od   doručenia   žiadosti   písomne   poverí exekútora,   aby   vykonal   exekúciu,   Ak   súd   zisti   rozpor   žiadosti   alebo   návrhu   alebo exekučného   titulu   so   zákonom,   žiadosť   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací   súd   predovšetkým   skúmal,   či   notárska   zápisnica   N   2552/2004, NZ 69513/2004 zo dňa 12. 09. 2004 je spôsobilým exekučným titulom najmä, či nie je v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 EP). Keďže notárska zápisnica nebola spísaná samotným povinným, ale advokátom Mgr. T. K., odvolací súd preskúmal i plnomocenstvo obsiahnuté v Zmluve o úvere č. 6260098.

Podľa ust. § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo   splnomocnencovi,   v   ktorom   sa   musí   uviesť   rozsah   splnomocnencovho oprávnenia.

Pretože si účastníci v predmetnej zmluve o úvere dohodli, že ich vzťah sa bude riadiť Obchodným zákonníkom, potom podľa § 323 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre záväzok, ktorý je predmetom uznania,   je   charakteristická   jeho   „určitosť“.   Tento   pojem   treba   chápať   tak,   že nevyhnutnými zložkami uznania záväzku sú jednak dôvod a jednak výška záväzku (dlhu). Týmto úkonom dlžník uznáva svoj určitý záväzok, čím vlastne potvrdzuje jeho existenciu a platnosť   v   čase   uznania.   Zákon   na   účinnosť   takéhoto   uznania   predpisuje   obligatórne písomnú formu.

V   danom   prípade   v   čase   udelenia   splnomocnenia,   ktoré   bolo   súčasťou   zmluvy o úvere, bol predmet záväzku špecifikovaný ako „úver v sume 5. 000,- Sk“ a „príslušný poplatok   v   sume   3.120,-   Sk“.   Uvedené   mala   povinný   plniť   „v   siedmich,   mesačných splátkach po 1.160,- Sk“. Splnomocnením povinný M. C., poveril tretiu osobu – advokáta Mgr. T. K., aby v budúcnosti v jej mene uznal záväzok, ktorého výška v tom čase nebola určená   a   určiteľná   bola   len   sčasti.   Obom   zmluvným   stranám   bola   známa   výška „poskytnutého úveru“, avšak povinný nemohol mať vedomosť, akú sumu budú predstavovať napr.   trovy   právneho   zastúpenia,   poplatky   zo   spísanie   notárskej   zápisnice,   úroky   z omeškania, atď., ktoré taktiež predstavovali súčasť záväzku, ktorý mala v jej mene uznať tretia osoba.

Podľa   ust.   § 574 ods.   2 OZ dohoda,   ktorou sa   niekto vzdáva práv,   ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná.

Uznať záväzok alebo uznať dlh je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti realizovať môže, ale aj nemusí. Záleží to od rôznych okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. V zmysle citovaného ustanovenia, ktoré má kogentnú povahu, nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Takáto dohoda je neplatná podľa § 39 OZ. Právo, ktoré môže v budúcnosti vzniknúť, je právom, ktoré v čase uzavretia dohody nie je ešte známe a nemožno s ním disponovať. Ak v čase uzavretia zmluvy o splnomocnení nebola známa výška záväzku, nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie. Potom ani nemohol splnomocniť tretiu osobu na takýto úkon.

Keďže povinný nemal možnosť slobodnej vôle pri výbere osoby, ktorá ju bude ďalej zostupovať,   takéto   zastúpenie   bolo   v   rozpore   so   záujmami   zastúpeného.   Odvolací   súd dospel,   tak   ako   súd   prvého   stupňa,   k   rovnakému   záveru   o   neplatnosti   udeleného plnomocenstva,   čoho   nezvratným   následkom   je   i   neplatnosť   na   základe   neplatného splnomocnenia   spísanej   samotnej   notárskej   zápisnice.   Neprávo   totiž   nemožno   zhojiť právom.

Vzhľadom na skutočnosť, že v prejednávanej veci riadny exekučný titul nie je daný. pričom na podmienku existencie a trvania exekučného titulu súd prihliada v každej fáze exekučného   konania,   súd   prvého   stupňu   postupoval   správne,   keď   exekúciu   vyhlásil   za neprípustnú a zastavil ju. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nemožno považovať za trvalú procesnú prekážku veci rozhodnutej (res iudicata), tak ako to vo svojom odvolaní namietal oprávnený, pretože súd by tak v priebehu ďalšieho konania nemohol rozhodovať o zastavení exekúcie, čo by bolo v rozpore so zmyslom právnej úpravy. Odvolací súd preto uznesenie okresného súdu v tejto časti potvrdil ako vecne správne.

Vzhľadom na rozhodnutie o neprípustnosti exekúcie a jej zastavenie nebol dôvod zaoberať   sa   návrhom   oprávneného   na   zmenu   súdneho   exekútora.   Odvolací   súd   preto uznesenie okresného súdu potvrdil i v tejto výrokovej časti,

K   námietke   týkajúcej   sa   náhrady   trov   exekúcie,   odvolací   súd   poukazuje   na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 1 MCdo 7/2006 zo dňa 28. 05. 2007, v ktorom bola riešenú otázka, priznávania odmeny (podľa poctu hodín) súdneho exekútora podľa ust. § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 288/1995 o odmenách n náhradách súdnych exekútorov. V tomto rozhodnutí najvyšší súd prijal právne stanovisko, že vyhláška o odmenách a náhradách exekútorov ukladá exekútorovi vyhotoviť časovú a nie hodinovú špecifikáciu úkonov. Za účelne   vynaložené   hodiny   sa   pokladajú   potom   tie,   ktoré   exekútor   skutočne   a   účelne vynaložil, a ktoré boli nevyhnutné na to, aby získal poznatky potrebné pre výkon exekúcie a jej realizáciu. Počet účelne vynaložených hodín, ktoré exekútor potreboval na uskutočnenie exekúcie, predstavuje potom súčet časov, a nie hodín.

Preto ak súdny exekútor predložil vyúčtovanie a časovú špecifikáciu za úkony 1/ spracovanie návrhu na vykonanie exekúcie – 30 minút a 2/ spracovanie vyúčtovania trov exekúcie – 30 minút, je možné priznať mu časovú odmenu len za 1 hodinu. Uvedene úkony nie je možné považovať za administratívne práce, tak ako to v odvolaní uviedol oprávnený, nakoľko v rámci úkonu spracovania návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor posúdi opodstatnenosť   a   správnosť   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   a   tiež   súlad   návrhu   ako   i exekučného   titulu   so   zákonom.   Tento   úkon   si   vyžaduje   určité   odborné   znalosti   pre posúdenie   dôvodnosti   vedenia   exekúcie,   preto   nemôže   byť   považovaný   za   úkon administratívnych prác. Ostatné trovy exekúcie odvolací súd považoval za primerané a priznané v správnej výške. Uznesenie súdu prvého stupňa preto v tejto časti zmenil podľa § 220 OSP a súdnemu exekútorovi priznal trovy exekúcie v sume 15,84 eur.»

Z citovanej časti rozhodnutia odvolacieho krajského súdu   vyplýva stotožnenie sa krajského súdu s rozhodnutím prvostupňového exekučného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení exekučného konania založil podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších   zákonov   v   znení   účinnom   v   čase   rozhodovania   exekučného   súdu   (ďalej   len „Exekučný poriadok v rozhodnom znení“) na neexistencii spôsobilého exekučného titulu z dôvodu zistenia, že odporuje zákonu. Podľa zistenia exekučného súdu totiž exekučný titul, ktorým   bola   v   tomto   prípade   notárska   zápisnica,   nebol   spôsobilým   exekučným   titulom v zmysle požiadavky § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku v rozhodnom znení, a to z viacerých dôvodov.

Podľa exekučného súdu notárska zápisnica predložená sťažovateľkou ako exekučný titul   bola   síce   spísaná   v   mene   povinného   splnomocnenom   na   podklade   splnomocnenia udeleného mu povinným, avšak toto splnomocnenie nespĺňalo základnú požiadavku podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého splnomocnencom nemôže byť ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami splnomocniteľa, pričom v danom prípade splnomocnenec nielenže   uznal   záväzok   povinného,   ale   bez   splnomocnenia,   resp.   nad   jeho   rámec   určil povinnému   aj   lehotu   na   jeho   splnenie,   čím   konal   bez   splnomocnenia   a   v   rozpore   so záujmami povinného),   a   keďže   zmluva o   úvere   bola   medzi   sťažovateľkou   a   povinným uzavretá podľa Obchodného zákonníka, tak splnomocnenie udelené povinným nespĺňalo ani požiadavku podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka (podľa ktorej môže byť uznaný iba v čase   uznania   existujúci   určitý,   čo   do   výšky,   záväzok,   pričom   v   čase   udelenia splnomocnenia povinným, ktoré bolo súčasťou už samotnej zmluvy o úvere, nebolo a ani nemohlo byť zrejmé, či v budúcnosti povinnému z tohto úveru vznikne dlh a v akej výške).

Obrana sťažovateľky proti rozhodnutiu exekučného súdu obsiahnutá v jej odvolaní proti   tomuto   rozhodnutiu   bola   založená   predovšetkým   na   tvrdení,   že   preskúmaním exekučného titulu z hmotno-právneho hľadiska konal exekučný súd nad rámec oprávnení daných   mu   Exekučným   poriadkom,   a   tiež   na   tvrdení,   že   exekučný   súd   preskúmaval exekučný titul potom, ako ho už raz právoplatne preskúmal, pričom ho odobril tým, že exekútorovi už raz udelil poverenie na vykonanie exekúcie na základe tohto exekučného titulu.

Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutie exekučného súdu, s ktorým   sa   v   plnom   rozsahu   stotožnil,   a   tiež   konštatoval,   že   exekučný   súd   má   právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom, nielen v štádiu konania pred udelením poverenia   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie,   ale   kedykoľvek   v   priebehu   exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   závery   exekučného   súdu   ani   závery krajského   súdu   považovať   za   svojvoľný   výklad   a   aplikáciu   príslušných   ustanovení Exekučného   poriadku,   ktorý   by   mohol   mať   za   následok   porušenie   základných   práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

Sťažovateľka svoju argumentáciu (tak pred krajským súdom, ako aj pred ústavným súdom), že exekučný titul, resp. jeho súlad so zákonom môže byť preskúmaný iba pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a nie aj v priebehu celého exekučného konania, odvádza   zrejme   z   doslovného   znenia   ustanovenia   §   41   ods.   2   Exekučného   poriadku v rozhodnom   znení,   podľa   ktorého „Súd   preskúma   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo   exekučného   titulu   so   zákonom,   do   15   dní   od   doručenia   žiadosti   písomne   poverí exekútora,   aby   vykonal   exekúciu.   Ak   súd   zistí   rozpor   žiadosti   alebo   návrhu   alebo exekučného   titulu   so   zákonom,   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.“. Keďže Exekučný poriadok   v   rozhodnom   znení   na   inom   mieste   ako   v   citovanom   §   41   ods.   2   vyslovene neupravoval povinnosť alebo právo exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so   zákonom,   sťažovateľka   zrejme   dospela   k   presvedčeniu,   že   exekučný   súd   po   vydaní poverenia na vykonanie exekúcie nemá už viac právo ani povinnosť skúmať zákonnosť exekučného titulu, na základe ktorého bolo toto poverenie vydané.

Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich   vzájomných   súvislostiach,   a   nie   izolovane.   Záver   krajského   súdu   o   oprávnení exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného   konania   a   nielen   pred   vydaním   poverenia   plne   korešponduje   so   zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku v rozhodnom znení. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku   v rozhodnom   znení vyplýva viacero   dôvodov,   kvôli   ktorým   exekučný   súd už začaté   exekučné   konanie   zastaví,   pričom   viaceré   z   týchto   dôvodov   závisia   práve   od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo   v prípade,   ak   v   už   začatom   exekučnom   konaní   zistí,   že   rozhodnutie,   ktoré   je podkladom   na   vykonanie   exekúcie,   bolo   po   začatí   exekúcie   zrušené   alebo   sa   stalo neúčinným [§ 57   ods.   1 písm.   b) Exekučného poriadku   v   rozhodnom   znení], alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo [§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu (napr. ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku v rozhodnom znení a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné osoby a pod.).

Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného   titulu   v   ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého   exekučného   konania   a   nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku v rozhodnom znení).

Vzhľadom   na skutočnosť,   že   Exekučný   poriadok   v   rozhodnom   znení pojednával o skúmaní   súladu   exekučného   titulu   so   zákonom   ako   takým   (t. j.   či   už   so   zákonom hmotnoprávneho   charakteru,   alebo   so   zákonom   procesnoprávneho   charakteru),   podľa názoru ústavného súdu tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nielen z procesného hľadiska, tak ako to namieta sťažovateľka.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodnutím   krajského   súdu nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože krajský súd postupoval plne v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku v rozhodnom znení.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ   sťažovateľka   tvrdí,   že   rozhodnutím   krajského   súdu   jej   bol   definitívne znemožnený prístup k jej majetku, ktorý preukázateľne na základe zmluvy o úvere poskytla povinnému, ústavný súd na rámec uvádza, že sťažovateľka má k dispozícii aj iné právne prostriedky (napr. žalobu o plnenie), ktorými sa môže aj legálnou cestou domôcť svojho majetku, a tým aj ochrany svojho vlastníckeho práva.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľky už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2010