znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 431/08-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., G., zastúpeného advokátom JUDr. P. J., T., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv zaručených v čl. 8 ods. 2, čl. 10 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 124/2006 a jeho uznesením z 26. apríla 2007, postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 88/2004 a jeho rozsudkom   z 25.   septembra   2006,   postupom   Okresnej   prokuratúry   Galanta   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   Pv   905/03   a postupom   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru Galanta v konaní vedenom pod ČVS: OUJP-215/03 ZK a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta 2007   doručená   sťažnosť M.   H.,   G.   (ďalej len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv zaručených v čl. 8 ods. 2, čl. 10 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 124/2006 a jeho uznesením z 26. apríla 2007, postupom Okresného súdu Galanta   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   T   88/2004   a jeho rozsudkom   z 25.   septembra   2006,   postupom   Okresnej   prokuratúry   Galanta   (ďalej   len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Pv 905/03 a postupom Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru   Galanta   (ďalej   len   „OR   PZ“)   v konaní   vedenom   pod ČVS: OUJP-215/03 ZK.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu č. k. 2 T 88/04-698 z 25. septembra 2006 uznaný vinným zo spáchania dvoch skutkov právne kvalifikovaných ako trestný čin marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania podľa   §   256d   ods.   1   písm.   c)   ods.   3   zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“), za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov s podmienečným odložením výkonu trestu na skúšobnú dobu v trvaní troch rokov. Pre ďalší skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania podľa § 256c písm. a) Trestného zákona bol sťažovateľ spod obžaloby oslobodený.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd uznesením č. k. 5 To 124/2006-716 z 26. apríla 2007 rozhodol tak, že ho zamietol.

K porušeniu sťažovateľom označených práv došlo podľa jeho názoru tým, že tak okresný súd, ako aj krajský súd v trestnej veci rozhodli bez toho, „aby skúmali trestné skutky jednotlivo aj v ich súhrne, verifikovali právne postavenie obvineného (sťažovateľa), jeho právnu subjektivitu v trestnom a konkurznom konaní, ktoré bolo na počiatku tak, ako je to uvedené v uznesení OS - Galanta sp. zn. 2 T 88/04 zo dňa 25. 9. 2006 a ktorý si osvojil bez povšimnutia aj KS - Trnava sp. zn. 5 To/124/2006 napriek tomu, že v prípravnom konaní, na hlavnom pojednávaní a odvolacom konaní v rámci obhajovacej argumentácie, bolo   na   túto   skutočnosť   poukázané   zo   strany   obhajcu   aj   sťažovateľa   avšak   zostalo nepovšimnuté tak, ako aj ďalšie podporné argumenty“.

Sťažovateľ svoje tvrdenia odôvodnil takto:«Skutok 1) Súd   uznal   obžalovaného   vinným   z   trestného   činu   marenia   konkurzného a vyrovnávacieho   konania   podľa   §   256d   ods.   1   písm.   c),   ods.   3   Tr.   Zák.   účinného   do 31. 12. 2005   na   skutkovom   základe,   že   ako   úpadca   maril   konkurzné   konanie   vyhlásené uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Z-2-3 K200/96 zo dňa 28. 2. 2000 tým, že na základe   nájomných   zmlúv č.   01/96,   č.   02/96,   č.   03/96 všetky   zo dňa   15. 6. 1996,   ktoré uzatvoril so spoločnosťou H. s. r. o., G., ktorých predmetom bol prenájom nehnuteľností, nájomné obdržané od nájomcu vo výške 2.859.839,- Sk od 7. 10. 2002 do 8. 1. 2004 nevydal správcovi konkurznej podstaty.

Skutok 2) Ako   konateľ   spoločnosti   H.,   s. r. o.,   G.,   maril   konkurzné   konanie   vyhlásené uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Z-2-3 K 200/96 zo dňa 28. 2. 2000 tým, že na základe zmluvy o nájme hnuteľných vecí zo dňa 15. 6. 1996 uzatvorené medzi spoločnosťou H., G. so subjektom v úpadku M. H. – H., ktorej predmetom bol prenájom motorových vozidiel zn. BMW 535, ev. č.... v hodnote 159.700,90 Sk podľa znaleckého posudku a BMW 850, ev. č.... v hodnote 613.244,30 Sk podľa znaleckého posudku, ktoré má spoločnosť H. v užívaní, nevydal správcovi konkurznej podstaty od 12. 3. 2003 do 8. 1. 2004....

Ku skutku 1) Zákonná a ústavná prekážka v trestnom konaní, ako je absencia veriteľa s hmotným právom v konkurznom konaní, z ktorého je odvodené trestné konanie, neexistencia právneho subjektu   (ukončená   od   6. 12. 2001),   obžalovaného   -   vinného,   označeného   v   skutku   1), predmetného uznesenia ako úpadca, čiže: „M. H. – H., bytom G., IČO:...“, ako úpadca maril konkurzné konanie..., a iné....

Ku skutku 2) Absencia veriteľa v konaní s hmotným právom v konkurznom konaní, neexistencia subjektu (od 31. 12. 2001 zánikom funkcie) obžalovaného - vinného, označeného v skutku 2 predmetného uznesenia ako:

„konateľ spoločnosti H., s. r. o., G.“, (bez IČO:...) maril konkurzné konanie..., čo zakladá   nedostatok   právomoci   vydať   hnuteľný   majetok   SKP   z   dôvodu   zániku   funkcie konateľa spoločnosti a podaná žaloba na OS Galanta o neplatnosti odstúpenia od zmluvy SKP o nájme hnuteľných vecí, zo dňa 15. 6. 1996, dodnes nerozhodnuté a iné...

Podľa § 256d ods. 1 písm. c), ods. 3 Tr. zák. bol sťažovateľ právoplatne odsúdený na 2   roky,   s podmienečným   odkladom na   3 roky.   Mal   sa   ho dopustiť   ako úpadca tak,   že v konkurzne veci Z-2-3 K 200/96 vedenom na Krajskom súde v Bratislave konal v rozpore so zákonom (nevydal vec patriacu do konkurznej podstaty) napriek tomu, že SKP ho k tomu viac krát vyzýval. Okresný súd v Galante, ani odvolací Krajský súd v Trnave (ďalej len „súdy“) prejednávajúci predmetnú trestnú vec, označený subjekt v konkurznom konaní ako úpadca a v trestnom konaní ako obvinený, neverifikovali jeho spôsobilosť byť účastníkom konania, z čoho vyplýva, že súdy konali v rozpore s ustanovením § 19 a nasl. OSP a vôbec neverifikovali   právnu   subjektivitu   označeného,   ako   úpadca   resp.   obvinený.   Uvedeným konaním   súdov   došlo   k   vážnym   následkom,   ktoré   treba   posúdiť   ako   závažné   porušenie Ústavy SR, Dohovoru a ďalších medzinárodných dokumentov tak, ako je to vyššie uvedené. Keďže konanie KS - Bratislava, v tomto prípade bolo v rozpore s ustanovením § 19 a násl. OSP, z ktorého konania si Okresný súd v Galante a následne v rámci odvolacieho konania aj   Krajský   súd   v   Trnave   odvodzovali   právo   viesť   trestné   konanie   voči   subjektu,   ktorý v zmysle vyššie citovaného ustanovenia nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, čo je základnou podmienkou viesť trestné konanie.

Neverifikovanie, (resp. neexistencia) právnej subjektivity súdom, je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania a tento nedostatok nie je možné zhojiť ani dodatočne. V danom prípade,   podľa názoru sťažovateľa   nemôže dôjsť ani k dodatočnému zhojeniu nedostatku   podmienky   konania,   keďže   s   poukazom   na   chýbajúcu   verifikáciu   subjektu obvineného,   bolo   možné,   (a   to   aj   dodatočne)   overiť,   či   obvinený   môže   byť   predmetom trestného konania.

Z trestného spisu bolo možné špecifikovať právne postavenie obvineného. Súd sa nevysporiadal s reťazením nepresnosti a neústavnosti oznamovateľa trestného činu, ktoré si osvojili   aj   orgány   činné   v   trestnom   konaní.   Súd   mal   ústavnú   povinnosť   skúmať   všetky súvislosti v neporušenom rade a to aj z hľadiska časového....

V danom prípade si všeobecné súdy vôbec neverifikovali subjektivitu obvineného, aj keď to vyplýva priamo z trestného aj konkurzného spisu a z úradnej povinnosti. Tak závažná právna prekážka trestného konania ako je neexistencia právneho subjektu v danom prípade označený   ako   M.   H.,   konateľ   spoločnosti   H.   spol.   s. r. o.   nemôže   obstáť   pred   žiadnym súdom v právnom štáte....

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva byť stíhaný iba z dôvodov a spôsobom stanoveným zákonom a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 8 ods. 2, čl. 10 ods. 1, čl. 36 ods. 1, Listiny základných práv a slobôd, resp. podľa čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1, Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Krajskom súde Trnava pod sp. zn. 5 To /124/2006-716, Okresným súdom v Galante pod sp. zn. 2 T 88/04-698, Okresnou prokuratúrou v Galante pod sp. zn. Pv. 905/03 a Okresné riaditeľstvo PZ, ČVS: OUJP-215/03 ZK porušené bolo.

2.   Podľa   §   56   ods.   1 zákona č.   38/1993   Z.   z.  ...   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   platnom   znení, Ústavný   súd   SR   uznesenie   Krajského   súdu   v   Trnave   zo   dňa   26. 4. 2007,   sp.   zn.   5   To 124/2006 zrušuje.

3. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z.,... o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd vracia Krajskému súdu v Trnave vec vedenú pod sp. zn. 5 To 124/2006 na ďalšie konanie. V   prípadne   úspešnosti   sťažovateľa   v   konaní   pred   Ústavným   súdom,   sťažovateľ požaduje vyplatiť trovy právneho zastúpenia vo výške súčtu nákladov v trestnom konaní, ako aj zastúpenie pred Ústavným súdom SR, skutočne preukázaných nákladov právnym zástupcom a nemajetkovú ujmu sťažovateľa vo výške 100.000.- Sk, k rukám sťažovateľa, do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia Ústavného súdu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto, že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 10 ods. 1 listiny každý má právo na zachovanie svojej ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ v pomerne rozsiahlej časti sťažnosti označenej ako „popis skutkového stavu“ poukazoval predovšetkým na nesprávny (nezákonný a neústavný) postup orgánov verejnej   moci (správcu   konkurznej   podstaty, Krajského   súdu   v Bratislave a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) v konkurznom konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. Z-2-3K 200/96 proti subjektu „M. H., rodné číslo..., trvale bytom G., súkromný podnikateľ pod obchodným názvom H.“. V petite sťažnosti, t. j. v návrhu na rozhodnutie v merite veci však sťažovateľ navrhol vysloviť porušenie ním označených základných práv a slobôd iba postupom, príp. rozhodnutiami OR PZ, okresnej prokuratúry, okresného súdu a krajského súdu, ktoré boli činné v trestnom konaní vedenom proti jeho osobe.

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom sťažovateľa, ktorý je v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv a v súvislosti s tým konaním (trestné   konanie),   ktorých   vyslovenia   porušenia   sa   sťažovateľ   domáha   v   návrhu   na rozhodnutie,   t. j.   v   petite   sťažnosti.   Tvrdenia   o porušení   práv   v inom   konaní   (v   tomto prípade   konkurznom), ktoré   sťažovateľ   uvádza v   texte   sťažnosti   mimo   petitu,   je podľa názoru   ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   argumentácie   sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

1. K namietanému porušeniu základných práv a slobôd postupom OR PZ, postupom okresnej prokuratúry a postupom a rozsudkom okresného súdu

Z už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha právomoc ústavnému súdu zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (obdobne   I.   ÚS   78/99).   Podstatou   účinnej   ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu   k   tomu   základnému   právu   alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Pokiaľ sťažovateľ sťažnosťou pred ústavným súdom napadol postup OR PZ v konaní vedenom pod ČVS: OUJP-215/03 ZK a postup okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. Pv 905/03, potom treba konštatovať, že postup týchto orgánov činných v trestnom konaní (v etape prípravného konania) v konečnom dôsledku preskúmal a rozhodol o ňom okresný   súd   (v   súdnom   konaní),   a teda   proti   namietanému   porušeniu   základných   práv a slobôd napadnutým postupom OR PZ a okresnej prokuratúry sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany využitím jemu dostupných a aj účinných prostriedkov nápravy pred všeobecným (okresným)   súdom   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   104/02).   Právomoc   všeobecného   súdu preskúmať napadnutý   postup   orgánov   činných   v prípravnom   konaní vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k OR PZ a k okresnej prokuratúre v tejto veci.

Vo   vzťahu   k namietanému   postupu   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 T   88/04   a jeho   rozsudku   z 25.   septembra   2006   treba   uviesť,   že   proti   tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodoval krajský súd uznesením z 26. apríla 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 124/2006. V tomto konaní bol krajský súd zároveň povinný poskytnúť ochranu sťažovateľovým základným právam a slobodám, ak pri svojej rozhodovacej činnosti dospel k záveru, že zo strany okresného súdu   (jeho postupom, resp.   rozhodnutím) došlo   k sťažovateľom namietanému porušeniu základných práv a slobôd.

Vzhľadom   na princíp   subsidiarity   zakotvený v čl.   127   ods. 1   ústavy   ústavný   súd konštatuje, že v tejto veci nie je príslušný ani na preskúmanie postupu a rozsudku okresného súdu preto, lebo preskúmanie tohto rozhodnutia a postupu na základe podaného odvolania patrilo   do   právomoci   krajského   súdu.   V súvislosti   s namietaným   porušením   označených základných práv je preto z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie uznesenia   krajského súdu   (obdobne   napr.   III.   ÚS   135/04,   IV.   ÚS   405/04, III. ÚS 133/05).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základných práv a slobôd postupom

a rozhodnutím krajského súdu

Sťažovateľ v sťažnosti pred ústavným súdom namietal porušenie svojich základných práv (zaručených v čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, v čl. 8 ods. 2, čl. 10 ods. 1 a čl. 36   ods.   1   listiny   a práv zaručených   v čl.   6   ods.   1   dohovoru)   aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 124/2006 a jeho uznesením z 26. apríla 2007.

Podstatu   sťažnosti   tvorí   jednak   tvrdenie   sťažovateľa,   že   bol   všeobecnými   súdmi odsúdený   napriek   „zákonnej   a ústavnej“   prekážke   spočívajúcej   v   absencii „veriteľa s hmotným právom v konkurznom konaní“, ako aj tvrdenie, že v trestnom konaní všeobecné súdy „neverifikovali“ spôsobilosť sťažovateľa byť účastníkom tohto konania. Podľa jeho názoru „Tak   závažná právna prekážka trestného konania ako je neexistencia právneho subjektu v danom prípade označený ako M. H., konateľ spoločnosti H. spol. s r. o. nemôže obstáť pred žiadnym súdom v právnom štáte“.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Vzhľadom   na   závažnosť   tvrdenia   sťažovateľa   o   porušení   jeho   základných   práv ústavný preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu.

Okresný   súd   vo   svojom   rozsudku   sp.   zn.   2   T   88/04   z   25.   septembra   2006   vo výrokovej časti týkajúcej sa vyslovenia viny uviedol: „Obžalovaný M. H. je vinný, že

1) ako úpadca maril konkurzné konanie... tým, že na základe nájomných zmlúv..., ktoré   uzatvoril   so   spoločnosťou   H.,   s. r. o.,   G.,   ktorých   predmetom   bol   prenájom nehnuteľností, nájomné obdržané od nájomcu vo výške 2.859.839,- Sk od 7. 10. 2002 do 8. 1. 2004 nevydal správcovi konkurznej podstaty,

2) ako konateľ spoločnosti H., s. r. o., G., maril konkurzné konanie... tým, že na základe   Zmluvy   o   nájme   hnuteľných   vecí   zo   dňa   15. 6. 1996   uzatvorenej   medzi spoločnosťou H., G. so subjektom v úpadku M. H. - H., ktorej predmetom bol prenájom motorových   vozidiel...   ktoré   má   spoločnosť   H.   v   užívaní,   nevydal   správcovi   konkurznej podstaty od 12. 3. 2003 do 8. 1. 2004.

teda v bodoch 1) a 2) rozsudku maril konkurzné konanie tým, že nevydal vec patriacu do   konkurznej   podstaty   a   takým   činom   spôsobil   škodu   veľkého   rozsahu,   čím   spáchal v bodoch 1) a 2) rozsudku - trestný čin marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania podľa § 256d ods. 1 písm. c/, ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb.“

Krajský   súd   26.   apríla   2007   na   verejnom   zasadnutí   o odvolaní   sťažovateľa   proti rozsudku okresného súdu rozhodol uznesením č. k. 5 To 124/2006-716 tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol. Vo výrokovej časti pritom uviedol: „Podľa § 256 Tr. por. odvolanie obžalovaného   M.   H.,   nar.  ...,   sa   zamieta.“ Z   odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu vyplýva,   že   tento   sa   zameral   predovšetkým   na   skutočnosť,   či   v konaní   pred   okresným súdom došlo k preukázaniu viny sťažovateľa, pritom dospel k záveru, že to tak bolo, preto si výrok   o vine   i právne   posúdenie   konania   sťažovateľa   v celom   rozsahu   osvojil z prvostupňového rozhodnutia.

Sťažovateľ   však   v sťažnosti   pred   ústavným   súdom   predovšetkým   popiera,   že   by v jeho   prípade   došlo   k   naplneniu   všetkých   obligatórnych   znakov   skutkovej   podstaty trestného činu, a to z dôvodu absencie subjektu trestného činu, pre ktorý bol on stíhaný a napokon aj odsúdený.

Podľa § 256d ods. 1 písm. c) Trestného zákona kto marí konkurzné konanie tým, že nevydá vec patriacu do konkurznej podstaty, potresce sa odňatím slobody až na jeden rok alebo peňažným trestom. Podľa § 256d ods. 3 Trestného zákona odňatím slobody na dva roky až osem rokov sa páchateľ potresce, ak spôsobí činom uvedeným v odseku 1 škodu veľkého rozsahu.

Páchateľom   trestného   činu   „marenie   konkurzného   alebo   vyrovnacieho   konania“ môže byť teda ktokoľvek, t. j. fyzická osoba, ktorá dovŕšila 15 rokov veku, ktorá svojím konaním naplnila všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty a v čase páchania skutku bola   príčetná   (podmienky   účinné   v čase   spáchania   skutkov,   pre   ktoré   bol   sťažovateľ odsúdený, pozn.).

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľa   nemožno   vylúčiť   ako   možného   páchateľa trestného   činu,   pre   ktorý   bol   stíhaný   a odsúdený.   Okresný   súd   sťažovateľa   vo   výroku rozsudku, ktorým   ho   uznal   vinným   označil   ako: „Obžalovaný   M.   H.“,   rovnako   tak   ho označil aj krajský súd vo výroku svojho uznesenia, ktorým odvolanie sťažovateľa zamietol. Z tohto   pohľadu   sa   námietka   sťažovateľa   o neexistencii   subjetku   „obžalovaného“   v trestnom konaní javí ako zjavne neopodstatnená.

Pokiaľ všeobecné súdy v popise skutku označili sťažovateľa ako „úpadcu“, resp. ako „konateľa spoločnosti H., s. r. o., G.“ hoci ním podľa jeho názoru v čase rozhodovania všeobecných   súdov   nebol,   nie   je   to   pre   trestné   stíhanie   a následné   odsúdenie   v tomto konkrétnom prípade rozhodujúcou skutočnosťou (skutková podstata nevyžaduje konkrétny, či dokonca špeciálny subjekt) na rozdiel od popisu tých skutočností, ktoré sú z pohľadu obligatórnych znakov skutkovej podstaty marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania podstatné a ktoré boli všeobecnými súdmi dostatočne skúmané a vyhodnotené, čo vyplýva z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí.

Ústavný súd je preto toho názoru, že ak by aj okresný súd a následne krajský súd nepresne   označili   obvineného   (sťažovateľa)   v opise   skutku,   t. j.   priradili   mu   osobitnú vlastnosť, osobitnú spôsobilosť alebo postavenie, ktoré v skutočnosti nemal, toto zistenie nemožno považovať za zásah takej intenzity, ktorý by bol spôsobilý vyvolať namietané porušenie sťažovateľom označených základných práv.

Ústavný   súd   už   konštatoval,   že   v rámci   ústavnej   kontroly   zasahuje   do postupov a rozhodnutí   všeobecných   súdov   len   v prípade,   ak   ich   závery   sú   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neudržateľné,   pričom   k tomu   musí   pristúpiť   ešte   ďalšia,   nemenej dôležitá okolnosť, že dané závery všeobecného súdu vedú k porušeniu základných práv sťažovateľa.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   uvádza,   že   vzhľadom   na   dosiaľ   uvedené nemožno uznesenie krajského súdu považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Rovnako   krajský   súd   jasne   a jednoznačne   uviedol,   prečo   nemohol   skúmať   okolnosti týkajúce   sa   opodstatnenosti   konkurzného   konania,   ktoré   v konečnom   dôsledku determinovalo   jeho   účastníkov,   z čoho   vychádzali   všeobecné   súdy   v rámci   trestného konania.   Zrejmé   je   to   z tejto   časti   odôvodnenia: „Odvolací   súd   v   predmetnom   konaní nemôže   skúmať   opodstatnenosť   vyhlásenia   konkurzu   a   už   vôbec   nemôže   spochybniť zákonnosť   vyhlásenia   konkurzu,   ktorého   právoplatnosť   doposiaľ   trvá.   Napriek   tejto skutočnosti   obžalovaný   na   základe   nájomných   zmlúv   o   prenájme   nehnuteľností zadokumentovaných   v   spisovom   materiále   a   prevzal   nájomné,   ktoré   nevydal   správcovi konkurznej podstaty.“

V tejto   súvislosti   sa   preto   námietka   sťažovateľa   spočívajúca   v tvrdení   o   absencii „veriteľa s hmotným právom“ javí v rámci preskúmavaného trestného konania ako zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   ako   celok   odmietol,   neprichádzalo   do úvahy   ním   požadované   zrušenie   rozhodnutia   krajského   súdu   a vrátenie   veci   na   ďalšie konanie.   Z rovnakého   dôvodu   sa   ústavný   súd   nezaoberal   ani   žiadosťami   sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2008