SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 430/2015-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a   zo   sudcovLajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   StanislavomJakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudskýchpráv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenompod sp. zn. 4 S 91/2010 a jeho rozsudkom zo 14. decembra 2012 a postupom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžd 13/2013 a jeho rozsudkomz 30. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorú na výzvuústavného   súdu   doplnil   prostredníctvom   splnomocneného   advokáta   JUDr. StanislavaJakubčíka,   Kutlíkova   17,   Bratislava,   podaním   doručeným   14.   mája   2015.   Sťažovateľnamieta   porušenie   čl.   1   ods.   1   a čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“),   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,na zákonného sudcu čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenompod sp. zn. 4 S 91/2010 a jeho rozsudkom zo 14. decembra 2012 a postupom Najvyššiehosúdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp.   zn.1 Sžd 13/2013 a jeho rozsudkom z 30. októbra 2014.

V sťažnosti sa uvádza: „V roku 2004 došlo k útoku na osobu sťažovateľa a jeho rodinu, ktorý bol policajnými orgánmi vyhodnotený ako dopravná nehoda.“ Sťažovateľ bolrozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Okresného dopravného inšpektorátuBratislava   II   (ďalej   len   „okresné   riaditeľstvo“)   č. k.   ORP-1277/OBCP-2004-V-IIz 13. decembra   2004   v spojení   s rozhodnutím   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboruv Bratislave,   Krajského   dopravného   inšpektorátu   (ďalej   len   „krajské   riaditeľstvo“)č. k. KRP-P-32/DI-SK-2005   z 28.   februára   2005   uznaný   za   vinného   zo   spáchaniapriestupku proti   bezpečnosti   a plynulosti   cestnej   premávky   podľa   §   22   ods.   1   písm.   l)zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 372/1990   Zb.   o priestupkoch   v znení   neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“).

Proti rozhodnutiu krajského riaditeľstva bol prokurátorom podaný protest. Sťažovateľpodal 17. januára 2007 návrh na obnovu správneho konania, ktorým predložil ako novýdôkaz,   ktorý   nemohol   v predchádzajúcom   konaní   uplatniť,   stanovisko   Ústavu   súdnehoinžinierstva   Žilinskej   univerzity   v Žiline   (ďalej   len   „ústav   súdneho   inžinierstva“)   z 20.novembra   2006   k priebehu   dopravnej   nehody   vypracované   na   jeho   žiadosť.   Krajskériaditeľstvo návrh na obnovu konania zamietlo rozhodnutím č. k. KRP-P-39/DI-SK-2007zo 16. marca 2007. O odvolaní sťažovateľa rozhodlo Prezídium Policajného zboru, odbordopravnej   polície   (ďalej   len   „prezídium“)   rozhodnutím   č.   k.   PPZ-403-3/ODP-2007zo 14. júna 2007 tak, že odvolanie zamietlo a napadnuté rozhodnutie potvrdilo.

Sťažovateľ sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia prezídia podaním žalobypodľa § 247 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskoršíchpredpisov. Krajský súd rozsudkom č. k. 2 S 205/2007-66 z 11. marca 2009 rozhodnutieprezídia zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku a vrátil vecžalovanému na ďalšie konanie. Prezídium následne opäť rozhodlo o odvolaní rozhodnutímč.   k.   PPZ-165-11/ODP-2009   z 31.   júla   2009   tak,   že   odvolanie   zamietlo a rozhodnutiekrajského   riaditeľstva   o zamietnutí   návrhu   na   obnovu   konania   potvrdilo.   Sťažovateľpodal proti tomuto rozhodnutiu žalobu, ktorú krajský súd rozsudkom č. k. 4 S 91/2010-38zo 14. decembra   2012   zamietol.   Najvyšší   súd   rozhodol   o odvolaní   sťažovateľa   tak,že rozsudkom   sp.   zn.   1   Sžd   13/2013   z 30.   októbra   2014   napadnutý   rozsudok   potvrdil.V odôvodnení   rozhodnutia   uviedol,   že   žalovaný   odstránil   krajským   súdom   vytýkanénedostatky rozhodnutia, zaoberal sa všetkými žalobnými námietkami a dospel k správnemunázoru,   že   rozhodnutím   žalovaného   nedošlo   k porušeniu   zákona,   práv   a chránenýchzáujmov, a svoj právny záver náležitým spôsobom odôvodnil.

Sťažovateľ   namieta,   že „správne   orgány   a súdy...   nepostupovali   v intenciách rozhodnutia   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   2   S   205/2007-66   zo   dňa   11.   03.   2009, nevyhodnotili   celistvosť   a dôkaznú   silu   sťažovateľom   predloženého   stanoviska   Žilinskej univerzity   v Žiline,   Ústav   súdneho   inžinierstva...   zo   dňa   20.   11.   2006   a jeho   záver neposúdili   s dôkazmi   o ktoré   sa   opierajú   predchádzajúce   rozhodnutia   o priestupku sťažovateľa.“.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   z predloženého   posudku   ústavu   súdneho   inžinierstvavyplýva, že výpoveď druhého účastníka dopravnej nehody, svedka, ktorá bolapodkladom   na   vydanie   rozhodnutia   v správnom   konaní,   nebola   pravdivá.   Sťažovateľtiež poukazuje   na   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   z 11.   marca   2009,   z ktoréhovyplýva,   že   za   nezákonné   a nepreskúmateľné   považoval   obidve   rozhodnutia   správnychorgánov, hoci zrušil len rozhodnutie krajského riaditeľstva. Najvyšší súd však „nepovažoval za relevantné ani ďalšie námietky sťažovateľa (žalobcu), ktoré uviedol už v žalobe a to, že mu správny orgán zatajoval konanie, ako aj to, že svojvoľne nebral do úvahy stanovisko ústavu. A teda týmito námietkami sťažovateľa sa vôbec nezaoberal.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   jeho   základných   práv   garantovaných   mu   ústavou z dôvodu, že Najvyšší súd SR, Krajský súd v Bratislave, ako aj správne orgány vo veci konajúce   sa   nevysporiadali   dostatočne   so všetkými   námietkami   sťažovateľa   a nesprávne posúdili zákonnosť sťažovateľom napadnutého rozhodnutia... Od podania návrhu na obnovu konania   zo   dňa   17. 01. 2007   nebolo   o tomto   návrhu   rozhodnuté   zákonným   spôsobom a správne   orgány   ako   aj   súdy   sa   nevysporiadali   riadnym   spôsobom   so   všetkými skutočnosťami a dôkazmi relevantnými pre rozhodnutie o návrhu na obnovu konania ako aj pre rozhodnutie vo veci samej.“.

Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal na ďalšie konaniea nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1, čl. 48   ods.   1   ústavy   SR   a čl.   6   ods.   1   prvej   vety   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd bolo porušené postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp.   zn.   1   Sžd/13/2013   a rozhodnutím   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 91/2010.

Základné právo sťažovateľa na právnu istotu ako súčasť právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 ústavy SR bolo porušené postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1   Sžd/13/2013   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   vedenom pod sp. zn. 4 S 91/2010.

Ústavný   súd   zrušuje   Rozsudok   najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   30.   10.   2014, sp. zn.: 1 Sžd/13/2013   a Rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   14.   12.   2012, č. k.: 4 S 91/2010-38 a zároveň vracia vec na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ žiada aj o priznanie finančného zadosťučinenia 2 000 € a náhrady trovprávneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je dôvodom   na   odmietnutie   sťažnostipre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základnýmprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahomorgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnejmožnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovanáďalšia judikatúra).

1. K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 4 S 91/2010-38 zo 14. decembra 2012 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiachtýkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhoduje iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickejosoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany   toho   základného   práva   alebo   slobody,porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   využitím   jemu   dostupnýcha aj účinných   právnych   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosťodmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúchaprávomoc   ústavnému   súdu   zaoberať   sa   porušením   základného   práva   alebo   slobodyza predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatismutandis   I. ÚS 78/99).   Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanaje okrem iného   aj opravný   prostriedok,   ktorý   má fyzická osoba alebo právnická   osobak dispozícii   vo   vzťahu   k   tomu   základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorýchsa namieta,   a   ktorý   jej   umožňuje   odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojhozákladného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie, o čom bol sťažovateľ riadnepoučený a túto   možnosť   využil.   Vzhľadom na to,   že   príslušným   súdom na poskytnutieochrany   základným   právam   sťažovateľa   bol   na   podklade   jeho   odvolania   najvyšší   súd,ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde prenedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2.   K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Sžd 13/2013 z 30. októbra 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniuSťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi.Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľačl. 48   ods. 1   ústavy   sťažovateľ   neuviedol v sťažnosti   žiadnu   argumentáciu, a to napriektomu, že ústavný súd ho na tento nedostatok v jeho sťažnosti v čase, keď nebol v konaníriadne   zastúpený,   upozornil.   Argumentáciu   v tejto   časti   nedoplnil   ani   prostredníctvomzvoleného   advokáta,   preto   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nesplneniezákonom predpísaných náležitostí.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ odôvodňujevšeobecnou   námietkou,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   nie   je   dostatočne   odôvodnenývo vzťahu   ku   všetkým   jeho   námietkam,   konkrétne   poukazuje   len   na   námietkunevysporiadania   sa   s predloženým   stanoviskom   ústavu   súdneho   inžinierstva   v kontextes ostatnými dôkazmi, ktoré boli podkladom na vydanie rozhodnutia v správnom konaní.V nadväznosti   na   to   namieta,   že   o jeho   návrhu   na   obnovu   konania   nebolo   rozhodnutév súlade so zákonom. Porušenie iných ústavnoprocesných princípov spravodlivého súdnehokonania sťažovateľ nenamieta.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcimo   opravných   prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   V zásade   preto   nie   jeoprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobnenapr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecnésúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súduvtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavnéhohľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušeniezákladného   práva   alebo   slobody   (m. m.   I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02,III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (III.   ÚS   209/04).Obdobne   postupuje   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý   vo   svojej   judikatúrezdôrazňuje, že špecifická odpoveď sa v odôvodnení rozhodnutia vyžaduje len na argument,ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A,č. 303-A,   s.   12,   bod   29;   Hiro   Balani   c.   Španielsko   z   9.   12.   1994,   séria   A,   č.   303-B;Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Sťažovateľ   sa   v napadnutom   konaní   domáhal   obnovy   konania   podľa   zákonač. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, ktorýupravuje podmienky obnovy konania v § 62.

Podľa § 62 ods. 1 správneho poriadku konanie pred správnym orgánom ukončenérozhodnutím, ktoré je právoplatné, sa na návrh účastníka konania obnoví, ak

a) vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyvna rozhodnutie a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania;

b) rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgánrozhodol inak;

c) nesprávnym postupom správneho orgánu sa účastníkovi konania odňala možnosťzúčastniť sa na konaní, ak to mohlo mať podstatný vplyv na rozhodnutie a ak sa nápravanemohla urobiť v odvolacom konaní;

d) rozhodnutie vydal vylúčený orgán (§ 9 a 13), ak to mohlo mať podstatný vplyvna rozhodnutie a ak sa náprava nemohla urobiť v odvolacom konaní;

e)   rozhodnutie   sa   opiera   o   dôkazy,   ktoré   sa   ukázali   ako   nepravdivé,   aleborozhodnutie sa dosiahlo trestným činom.

Podľa   §   62   ods.   2   správneho   poriadku   správny   orgán   nariadi   obnovu   konaniaz dôvodov uvedených v odseku 1, ak je na preskúmaní rozhodnutia všeobecný záujem.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uvádza:„Odvolací súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že záväzným je v zmysle § 159 ods. 2 O. s. p. výrok rozsudku a v predmetnej veci krajský súd v pôvodnom rozhodnutí č. k. 2 S/205/07-66 zo dňa 11. marca 2009 zrušil z dôvodu podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O. s. p. len   rozhodnutie   žalovaného   č.   p.   PPZ-403-3/ODP-2007   zo   dňa   14.   júna   2007,   nie   aj rozhodnutie   správneho   orgánu   prvého   stupňa.   V   predmetnej   veci   bolo   teda   zrušené rozhodnutie   žalovaného vydané v odvolacom konaní a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie s tým, že krajský súd uložil žalovanému, s čím sa má v novom konaní a rozhodnutí zaoberať   a   aké   nedostatky   má   odstrániť.   Konkrétne   krajský   súd   videl   nedostatok rozhodnutia žalovaného v tom, že žalovaný sa vysporiadal len s časťou návrhu na obnovu konania podľa § 62 ods. 1 písm. a/ správneho poriadku (s čím sa v úplnom rozsahu krajský súd s dôvodmi žalovaného stotožnil), avšak žalovaný sa nevysporiadal náležitým spôsobom s dôvodom pre obnovu konania podľa § 62 ods. 1 písm. e/ správneho poriadku, nakoľko žalovaný túto časť úplne ponechal bez povšimnutia. V tejto časti napadnuté rozhodnutie žalovaného   krajský   súd   považoval   za   nepreskúmateľné   pre   absenciu   dôvodov   a   preto rozhodnutie odboru polície Prezídia Policajného zboru č. p.: PPZ-403-3/ODP-2007 zo dňa 14. marca 2007 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Správne konanie sa teda po vydaní zrušujúceho rozsudku dostalo opätovne do štádia, kedy bolo vydané prvostupňové správne rozhodnutie a proti nemu bolo podané odvolanie, o ktorom mal rozhodnúť žalovaný, tentokrát však v intenciách vyššie uvedeného rozsudku krajského súdu. Žalovaný ako orgán odvolací v zmysle § 58 ods. 1 správneho poriadku postupoval v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami, ako aj v intenciách zrušujúceho rozsudku krajského súdu, keď znovu preskúmal napadnuté rozhodnutie prvého stupňa,   odstránil   krajským   súdom   vytýkané   nedostatky   zamerajúc   sa   na   dôvod   obnovy konania v zmysle § 62 ods. 1 písm. e/ správneho poriadku a následne odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil.

Odvolací súd v súvislosti s námietkou žalobcu, že pre postup žalovaného nebola splnená podmienka nevyhnutnosti,   dáva   do pozornosti   znenie   ustanovenia   § 59   ods. 1 správneho poriadku tak, ako je citované vyššie. Výkladom tohto ustanovenia možno dospieť len k tomu názoru, že po podaní odvolania je odvolací správny orgán povinný preskúmať napadnuté rozhodnutie a pokiaľ je to nevyhnutné, je povinný doterajšie konanie − teda konanie na   prvostupňovom správnom orgáne   − doplniť a   zistené nedostatky odstrániť. Nakoľko   v   danej   veci   bolo   nevyhnutné   odstrániť   zistené   nedostatky,   tak   ako   to   uložil žalovanému   krajský   súd,   žalovaný   tak   urobil   (preskúmal,   či   predložené   podklady neodôvodňovali povolenie obnovy konania z dôvodu podľa § 62 ods. 1 písm. e/ správneho poriadku), svojou argumentáciu doplnil, čím odstránil nedostatok doterajšieho konania a následne postupom podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval za relevantné ani ďalšie námietky žalobcu (ktoré uvádzal už v žalobe) a to, že mu správny orgán zatajoval konanie, ako aj to, že svojvoľne nebral do úvahy stanovisko ústavu.

Žalobca totiž nijako nešpecifikoval, ako dospel k záveru, že mu žalovaný konanie zatajoval. Žalobcovi nebolo znemožnené nahliadnuť do spisového materiálu (toto právo žalobca nevyužil), s dôkazmi, podľa ktorých žalovaný rozhodoval, bol žalobca oboznámený, jeho procesné práva mu neboli odňaté. Preto uvedenú námietku odvolací súd vyhodnotil ako absolútne nepodloženú.

Ako   je   to   zrejmé   z   preskúmavaného   rozhodnutia   žalovaného,   stanovisko   ústavu správny   orgán   jednoznačne   do   úvahy   bral;   žalovaný   vyčerpávajúcim   spôsobom argumentoval, prečo so závermi stanoviska nesúhlasil a prečo zotrval na svojom pôvodnom závere. Žalovaný v súvislosti so stanoviskom uviedol, že z neho, o. i. vyplynulo i to, že na mieste   dopravnej   nehody   neboli   zaznamenané   žiadne   stopy   a   vozidlá   ani   nezostali v konečných polohách a preto nebolo možné presne vypočítať rýchlosť a je ju možné určiť iba v technicky prijateľnom rozpätí. Žalovaný spochybnil jednoznačné tvrdenie uvedené v stanovisku, že vodič musel náraz pocítiť, a to tým, že vozidlo vodiča bolo podstatne väčšie ako žalobcovo a sám žalobca opísal náraz len ako jemný a mäkký, pričom stanovisko neuvádzalo, do akej miery mohli vodiči pri mechanizme zrážky vnímať vzájomný kontakt vozidiel s ohľadom na ich rozmery a hmotnosť, navyše vodič po zastavení žalobcom   spolupracoval   a   pomohol   privolať   aj   hliadku   PZ.   Stanovisko   žalovaný   ďalej spochybňoval   poukazujúc   na   nesprávny   popis   poškodených   častí   vozidiel,   taktiež na nesprávne znázornenie poškodenia vozidla žalobcu (namiesto poškodenej ľavej zadnej časti vozidla Volvo uviedol poškodenie pravej zadnej časti).

Ku skutočnostiam uvádzaným žalobcom k osobe vodiča (že spolupracuje s osobou   z   kriminálneho   podsvetia,   že   z   miesta   nehody   ušiel   a   že   ide   o   osobu spolupracujúcu so SIS) odvolací súd uvádza,   že tieto okolnosti nesúvisia s predmetom konania, žalobca ich navyše ničím nepodložil a vodič síce po náraze nezastavil, no po   zastavení   žalobcom   a   informovaní,   že   došlo   k   stretu   vozidiel,   na   mieste   zostal, pomáhal   zastaviť   hliadku   PZ   a   následne   s   ňou   spolupracoval   (čo   aj   podľa   názoru odvolacieho súdu nasvedčuje tomu, že náraz zrejme nepocítil).

Žalovaný   teda   aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   odstránil   nedostatky   vytýkané rozsudkom krajského súdu, zameral sa na preskúmanie existencie dôvodov obnovy konania podľa § 62 ods. 1 písm. e/ správneho poriadku v intenciách zrušujúceho rozsudku krajského súdu, pričom dospel k záveru, že neboli splnené podmienky pre obnovu priestupkového konania,   nakoľko   ani   predloženým   stanoviskom   nebolo   bez   pochýb   preukázané,   že   by rozhodnutie vydané v priestupkovom konaní bolo vydané na základe nepravdivých dôkazov. Odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   nemožno   nič   vyčítať   krajskému   súdu,   ktorý sa podrobne   zaoberal   všetkými   žalobnými   námietkami   a   dospel   k   správnemu   názoru, že preskúmavaným   rozhodnutím   žalovaného   nedošlo   k   porušeniu   zákona,   práv a chránených   záujmov   žalobcu,   pričom   svoj   právny   záver,   s   ktorým   sa   odvolací   súd stotožnil, aj náležitým spôsobom odôvodnil.

Žalobca neuviedol v odvolaní žiadne iné skutočnosti, ktoré by záver o zákonnosti rozhodnutí   a   postupov   správnych   orgánov   a   krajského   súdu   vyvrátili,   jeho   odvolacie námietky,   ktoré   boli   v   podstate   totožné   s   námietkami   žalobnými,   neboli   spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a preto s poukazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 O. s. p. potvrdil.“

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súdsa podrobne   zaoberal   všetkými   odvolacími   námietkami   sťažovateľa.   Poukázal   na právnynázor   krajského   súdu,   ku   ktorému   dospel   pri   preskúmavaní   zákonnosti   rozhodnutiažalovaného   (krajského   riaditeľstva)   v časti   týkajúcej   sa   hodnotenia   sťažovateľompredloženého stanoviska ústavu súdneho inžinierstva ako podkladu odôvodňujúceho obnovukonania podľa § 62 ods. 1 písm. a) a e) správneho poriadku, pričom posudzoval, či krajskýsúd   vzal   do   úvahy   všetky   sťažovateľom   vytýkané   nedostatky   postupu   a rozhodnutiasprávneho   orgánu.   Najvyšší   súd   dospel   k rovnakému   záveru   ako   krajský   súd,   a to,že predložené stanovisko svojím obsahom nie je spôsobilé spochybniť skutkové závery,ku ktorým   dospel   správny   orgán   druhého   stupňa,   ktorý   tieto   aj   podrobne   vyhodnotil,a to v kontexte   ostatných   v správnom   konaní   vykonaných   dôkazov.   Ústavný   súdpovažuje odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   za   logické,   vnútornenerozporné,   vyčerpávajúco   reagujúce   na   všetky   námietky   sťažovateľa   vrátane   nijakonekonkretizovaného tvrdenia sťažovateľa, že žalobca mu konanie „zatajoval“. Najvyšší súdreagoval   aj   na   námietku   nesprávneho   postupu   krajského   riaditeľstva   po   zrušení   jehorozhodnutia   rozsudkom   krajského   súdu   z 11.   marca   2009,   keď   sťažovateľ   namietal,že žalovaný správny orgán (krajské riaditeľstvo) potvrdil v odvolacom konaní nezákonnérozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa (nezákonnosť a nepreskúmateľnosť ktoréhokonštatoval krajský súd v odôvodnení rozsudku z 11. marca 2009). Najvyšší súd v tejto častisťažovateľovi podrobne a zrozumiteľne objasnil zásady prieskumu rozhodnutí v správnomkonaní.   Ústavný   súd   preto   nepovažuje   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   aniza arbitrárny, ani za zjavne neodôvodnený, teda taký, ktorý by svojimi účinkami zasahovaldo základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.

Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví svojprávny   názor,   rozhodne   na   jeho   základe   a svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodní(II. ÚS 77/06). Neprevzatie právneho názoru sťažovateľa, čoho dôsledkom je neúspešnosťjeho návrhu v súdnom konaní, nie je dôvodom pre namietanie porušenia základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkomnajvyššieho   súdu   a   obsahom   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavya práva   podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru,   ktorá   by   signalizovala   možnosť   vyslovenia   ichporušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, sťažnosť v tejto časti po jejpredbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.

Vzhľadom   na   tento   záver   už   ústavný   súd   nemal   dôvod   zaoberať   sa   osobitnenamietaným porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, keďže tieto ustanovenia môžu byťporušené iba za predpokladu, že ústavný súd vysloví porušenie niektorého základného právaalebo slobody podľa druhej hlavy ústavy, resp. podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy(napr. m. m. IV. ÚS 247/05).

V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu už nebol dôvod zaoberaťsa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015