znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 430/2014-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť   G. K.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. Tatianou   Polkovou,   Advokátska   kancelária,   Na   Priekope   174/13,   Žilina,   vo   veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 13 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 Co 306/2012-367 z 23. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2013 doručená   sťažnosť   G. K.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 13 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) č. k. 14 Co 306/2012-367 z 23. apríla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že „Sťažovateľ sa v konaní vedenom na Okresnom súde Veľký Krtíš sp. zn. 9C/110/2009 domáhal ochrany osobnostných práv. Podstatou neoprávneného zásahu do osobnostných práv sťažovateľa bol neoprávnený zásah do jeho súkromia nezákonným použitím informačno - technických prostriedkov vo forme odpočúvania a zaznamenávania telefonátov sťažovateľa.

Sudca   Krajského   súdu   v   Bratislave   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   KS-Ntt-t-825/03 na žiadosť polície z 22. 07. 2003 dňa 23. 07. 2003 podľa zákona č. 166/2003 Z. z. v znení neskorších   predpisov   vydal   súhlas   na   použitie   informačno   -   technických   prostriedkov vo forme   odpočúvania   a   zaznamenávania   telefonátov   sťažovateľa   G. K.   na dobu 3 mesiacov.

Dňa 06. 08. 2003 bolo začaté trestné stíhanie vo veci pre trestný čin podľa § 9 ods. 2, § 160a ods. 1 Tr. zákona účinného do 31. 12. 2005. Napriek tejto skutočnosti orgány žalovaných pokračovali v odpočúvaní a zaznamenávaní telefonátov sťažovateľa na základe písomného súhlasu vydaného podľa zákona č. 166/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov. Začatím   trestného   konania   nebolo   možné   zasahovať   do   ústavou   priznaného   práva sťažovateľa   na   listové   tajomstvo   a   tajomstvo   dopravovaných   správ   na   základe   zákona č. 166/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, ale len na základe príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností vydaný sudcom na návrh prokurátora v súlade s § 88 ods.   2   zákona   č.   141/1962   Zb.   o   trestnom   konaní   súdnom   (Trestný   poriadok)   v   znení neskorších predpisov. Až na deň 13. 11. 2003 vydal sudca Krajského súdu v Nitre podľa § 88   ods.   1   a   2   Tr.   poriadku   účinného   do   31.   12.   2005   príkaz   na   odpočúvanie a zaznamenávanie   telefónnej   stanice   sťažovateľa   G. K.   na   obdobie   od 14. 11.2003 do 14. 02. 2004. V období od 06. 08. 2003 do 14. 11. 2003 boli teda voči sťažovateľovi použité informačno - technické prostriedky bez príkazu sudcu vydaného v súlade s právnymi predpismi a dokonca od 22. 10. 2003 do 14. 11. 2003 boli použité informačno - technické prostriedky bez písomného súhlasu v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 166/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo bez písomného príkazu sudcu podľa § 88 ods. 2 Tr. poriadku účinného do 31. 12. 2005…

Okresný súd Veľký Krtíš rozsudkom č. k. 9C/110/2009 - 335 zo 17. 04. 2012 zamietol žalobu,   pričom   zamietnutie   žaloby   v   časti   uplatňujúcej   náhradu   nemajetkovej   ujmy odôvodnil uplynutím premlčacej lehoty. Okresný súd tvrdil, že sťažovateľ sa o odpočúvaní dozvedel dňa 01. 03. 2004, kedy si preštudoval trestný spis a v prípade pochybností sa o odpočúvaní dozvedel na hlavnom pojednávaní vo svojej trestnej veci dňa 27. 01. 2005, kedy v jeho prítomnosti boli prehraté zvukové záznamy jeho odposluchu.

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 14Co/306/2012-367 z 23. 04. 2013 (doručený dňa 24. 05. 2013) po odvolaní sťažovateľa rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Rozsudok   okresného   súdu   označil   za   správny   a   v   podstate   zopakoval   dôvody prvostupňového   rozsudku.   Naviac   nepripustil   žiadne   pochybnosti   o   dátume,   kedy   sa sťažovateľ   dozvedel   o   odpočúvaní,   ktorým   je   podľa   súdu   dátum   01.   03.   2004,   kedy sťažovateľ preštudoval vyšetrovací spis.

Krajský súd dokonca tvrdí, že pri tomto úkone bol prítomný aj jeho právny zástupca (?), ktorý ako osoba znalá práva mal informovať svojho klienta o nezákonnosti získaného dôkazného   materiálu   obsiahnutom   vo   vyšetrovacom   spise.   O   presvedčení   sťažovateľa o nezákonnosti dôkazných prostriedkov svedčí i ním podaná sťažnosť vedená na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. IV. ÚS 76/05. Premlčacia lehota teda uplynula márne dňa 01. 03. 2007 a preto návrh na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, uplatnený návrhom podaným dňa 17. 10. 2008 je v dôsledku námietky premlčania zo strany odporcu už premlčaný.“.

Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, ktorý vyslovil v súvislosti s určením začiatku plynutia premlčacej doby, pretože tento názor podľa neho „nemá oporu v skutkových zisteniach, zákonoch a konštantnej judikatúre Ústavného súdu Slovenskej   republiky   a   všeobecných   súdov“,   pričom   konkrétne   poukazuje   na   rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 66/2009 z 27.   januára   2011.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   v   odôvodnení   sťažnosti   bližšie argumentuje:

«Súd   prvého   stupňa…   Nerozlišuje   medzi   použitím   informačno   -   technických prostriedkov vo forme odpočúvania a zaznamenávania telekomunikačnej prevádzky (ďalej len   „odposluchy“)   všeobecne   a   nezákonným   vykonaním   „odposluchov“.   „Odposluchy“ totiž môžu byť vykonané aj v súlade so zákonom a v takom prípade nepripadá ochrana dotknutej osoby do úvahy, ale ochranu a následnú satisfakciu si vyžadujú len… nezákonným spôsobom vykonané odposluchy.

Všeobecný   súd   v   občianskom   súdnom   konaní   nemá   kompetenciu   posudzovať zákonnosť „odposluchov“, ale môže poskytnúť len ochranu vo forme primeranej satisfakcie pri nezákonných „odposluchoch“ (III. ÚS 180/2010 zo 04. 05. 2010).

Poškodený - v prejednávanej veci sťažovateľ - do rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci o nezákonnosti „odposluchov“ nemá skutkový ani právny základ pre podanie žaloby na odstránenie alebo zmiernenie následkov neoprávneného zásahu do ústavných práv. Premlčacia   lehota   nemôže   začať   plynúť   od   posledného   neoprávneného   zásahu do ústavných práv poškodeného vo forme nezákonných „odposluchov“, ale od rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci o nezákonnosti „odposluchov“.

Lehota   na   premlčanie   teda   nemôže   plynúť   ani   od   momentu,   kedy   sa   poškodený dozvedel o odpočúvaní a zázname telekomunikačných činnosti, ale od momentu, kedy sa dozvedel,   že   tieto   boli   nezákonné   resp.   kedy   príslušný   orgán   „odposluchy“   označil za nezákonné.

Neoprávneným   zásahom   do   súkromia   je   nezákonné   odpočúvanie   a   záznam telekomunikačnej činnosti a o nezákonnosti môže rozhodnúť len súd v trestnom konaní, ak ide   o   stranu   trestného   konania   alebo   ústavný   súd,   ak   dotknutá   osoba   nie   je   stranou v trestnom konaní...

Sťažovateľ teda nemohol podať žalobu v občianskom súdnom konaní predtým ako súd v trestnom konaní rozhodol o nezákonnosti odpočúvania a záznamu telekomunikačnej činnosti.   Subjektívny   názor   resp.   pocit   poškodeného   o   zákonnosti   resp.   nezákonnosti odpočúvania a záznamu telekomunikačnej činnosti nemôže byť vo svetle okolností takéhoto zásahu do súkromia poškodenej osoby rozhodujúci. Je len v právomoci príslušného orgánu verejnej moci rozhodnúť o zákonnosti resp. nezákonnosti zásahu do súkromia konkrétnej fyzickej osoby a len takéto rozhodnutia má význam z hľadiska posúdenia času, kedy sa dozvedela poškodená osoba o nezákonnosti zásahu do svojho súkromia…

Je teda úplne nesporné, že sťažovateľ nemohol podať žalobu v čase, keď sa len dozvedel   o   odposluchoch,   pretože   všeobecný   (civilný)   súd   nemal   právomoc   posúdiť zákonnosť resp. nezákonnosť odposluchov.

Sťažovateľ sa o nezákonnosti odposluchov a teda o nezákonnosti zásahu do súkromia dozvedel   z   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.   5To/388/05 z 23. 02. 2006.»

Sťažovateľ ďalej poukázal na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princípu právnej istoty a v tejto súvislosti uviedol:

„Odlišné rozhodnutia všeobecných súdov v rovnakých veciach môžu vykazovať znaky jurisdikčnej ľubovôle a byť z tohto hľadiska protiústavné a tým aj nezákonné...

Odporca pri ustálení začiatku plynutia premlčacej doby zvolil formalistický postup, ktorým za použitia svojvoľnej argumentácie odôvodňuje zrejmú nespravodlivosť.“

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ tiež uviedol, že «... sa ešte v priebehu trestného konania na ústavnom súde inter alia sťažoval na porušenie svojich práv podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru a článku 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, ako aj čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy postupom krajského   súdu,   ktorým   bol   udelený   súhlas   s   použitím   informačno   -   technických prostriedkov, okrem iného aj pri odpočúvaní a zaznamenávaní telekomunikačných činností. V tomto prípade ústavný súd uznesením IV. ÚS 76/05 zo 16. marca 2005 neprijal sťažnosť na   ďalšie   konanie   s   odôvodnením,   že   platná   právna   úprava   v   súčasnosti   umožňuje sťažovateľovi ako obžalovanému v rámci uplatnenia práva na obhajobu v trestnom konaní právne   účinným   spôsobom   namietať   porušenie   svojich   základných   práv   a   slobôd zaručených   ústavou   a   Dohovorom   v   súvislosti   s   rozhodnutiami   týkajúcimi   sa   použitia informačno - technických prostriedkov a agenta v jeho trestnej veci, ako aj spochybniť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť označených rozhodnutí všeobecných súdov... Spravidla až po skončení trestného konania možno na ústavnom súde sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať prípadné porušenia základných práv alebo slobôd, ktoré nebol odstránené v   jeho   priebehu.   Následne   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľ   mal   v   systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinné prostriedky na dosiahnutie ochrany svojich práv, pričom poukázal   práve na   to,   že   v danom čase   sa   trestná vec   sťažovateľa nachádzala v štádiu konania pred súdom prvého stupňa. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatoval, že nevidí dôvod, aby vstupoval v tejto fáze prebiehajúceho trestného konania vo veci sťažovateľa do právomoci všeobecných súdov...

Až   po   rozhodnutí   príslušných   orgánov   verejnej   moci   o   nezákonnosti   zásahu do súkromia sa môže domáhať poškodený satisfakcie žalobou na ochranu osobnosti podľa § 11 Obč. zák. alebo podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o neoprávnenosti zásahu sa poškodený dozvie až z rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci a od tohto rozhodnutia môže plynúť prípadne premlčacia lehota vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Z týchto   dôvodov   právo   sťažovateľa   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   zjavne   nemôže   byť premlčané.».

Podľa   názoru   sťažovateľa „skutkové   a   právne   závery   odporcu   sú   svojvoľné, neudržateľné, prijaté v zjavnom skutkovom a právnom omyle konajúceho krajského súdu (ale i súdu prvého stupňa), ktorým bol popretý zmysel a podstata práva na spravodlivý proces.   Interpretácia   a   aplikácia   zákona   krajským   súdom   je   nezlučiteľná   s   ústavou a ľudskoprávnymi medzinárodnými zmluvami.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva G. K. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 13 Listiny základných práv a slobôd, čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k.   14Co/306/2012-367   z   23. 04. 2013 porušené boli.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k.   14Co/306/2012-367 z 23. 04. 2013 zrušuje a prikazuje Krajskému súdu v Banskej Bystrici vo veci znova konať a rozhodnúť.

3.   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   je   povinný   v   lehote   jedného   mesiaca od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania G. K. na účet právnej zástupkyne JUDr. Tatiane Polkovej vedený v Slovenskej sporiteľni, a. s. číslo účtu: 76551538/0900.“Z   rozsudku   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 9 C 110/2009-335 zo 17. apríla 2012 vyplýva, že ním okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh sťažovateľa, ktorým sa domáhal uloženia povinnosti zničiť záznamy o odpočúvaní telefonických hovorov sťažovateľa, ako aj zaplatenia sumy 33 193,92 € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy. Čo sa týka uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v uznesení č. k. 14 Co 127/2010-153 z 8. júna 2010 o premlčateľnosti uvedeného nároku, ako aj právnym názorom vysloveným v uznesení č. k. 14 Co 341/2010-232 z 12. septembra 2011, podľa ktorého   za   rozhodujúci   moment,   od   ktorého   sa   navrhovateľ   (sťažovateľ)   mohol   cítiť dotknutý   na svojich   osobnostných   právach a domnievať sa, že došlo k neoprávnenému zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti, je nutné považovať moment, kedy sa dozvedel o skutočnosti,   že   je   odpočúvaný.   Čo   sa   týka   tohto   nároku,   okresný   súd   vyslovil,   že z vykonaného   dokazovania   mal   za   nesporne   preukázané,   že   za   takýto   moment   treba považovať   1.   marec   2004,   keď   si   sťažovateľ   preštudoval   vyšetrovací   spis,   a   teda   sa nespochybniteľne dozvedel o tom, že bol odpočúvaný, čo napokon sťažovateľ konštatoval aj vo svojej ústavnej sťažnosti z 3. mája 2004, ktorou sa domáhal okrem iného aj zničenia nezákonne získaných záznamov z odposluchov. Ak by aj napriek uvedeným skutočnostiam vznikli   pochybnosti,   že   1.   marca   2004   sťažovateľ   vedel   o   tom,   že   bol   nezákonne odpočúvaný, nesporným dátumom je 27. január 2005, keď sa sťažovateľ osobne zúčastnil na hlavnom pojednávaní v jeho trestnej veci vedenej Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 5 T 30/2004, na ktorom boli predmetné zvukové záznamy prehraté. Súd prvého stupňa   potom   uzavrel,   že   v   prvom   prípade   sťažovateľovi   márne   uplynula   trojročná premlčacia lehota dňom 1. marca 2007 a v druhom prípade dňom 27. januára 2008. Keďže sťažovateľ uplatnil svoje právo po uplynutí premlčacej doby žalobou podanou 17. októbra 2008, vzhľadom na odporcami vznesenú námietku premlčania príslušný súd návrh v tejto časti zamietol.

V priebehu konania o žalobe krajský súd rozhodujúci o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 110/2009-129 z 23. februára 2010 uznesením č. k. 14 Co 127/2010-153   z   8.   júna   2010   odvolaním   napadnutý   rozsudok   zrušil   a vec   vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol: „Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti upravený v ust. § 13 ods. 2 OZ je podľa ustálenej súdnej praxe právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje v 3 ročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť od momentu, kedy sa právo mohlo prvýkrát vykonať (§ 101 OZ).“

V uznesení č. k. 14 Co 341/2010-232 z 12. septembra 2011 krajský súd rozhodujúci o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 110/2009-209 z 26. októbra 2010 odvolaním napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, pričom   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   vyslovil   aj   tento   právny   názor: „Požiadavka určenia momentu, od ktorého by začala plynúť premlčacia doba... vyžaduje, aby si súd jednoznačne tento moment v konaní preukázal a tým by mal byť deň, kedy došlo k právnej skutočnosti, ktorá by mala zakladať právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch... Podľa   názoru   odvolacieho   súdu...   za   moment,   od   ktorého   sa   mohol   navrhovateľ   cítiť dotknutý na svojich osobnostných   právach   a   domnievať sa,   že došlo k neoprávnenému zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti je nutné považovať moment, kedy sa dozvedel o skutočnosti,   že   je   odpočúvaný...   V   uznesení   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k. 14 Co 127/2010-153 zo dňa 08. 06. 2010 odvolací súd usmernil prvostupňový súd, v akom smere   sa   má   zamerať   na   dokazovanie;   predovšetkým   oboznámiť   sa   s   obsahom vyšetrovacieho spisu a trestného spisu Okresného súdu v Banskej Bystrici vo veci sp. zn. 5T 30/2004, z obsahu ktorých vyplynie skutočnosť, kedy, ktorým dňom a ktorým úkonom orgánov   činných   v   trestnom   konaní   sa   navrhovateľ   dozvedel   o   skutočnosti,   že   je odpočúvaný...

Bude   vecou   následného   procesného   postupu   okresného   súdu,   aby   sa   detailne oboznámil   s   obsahom   vyšetrovacieho   spisu   a   trestného   spisu   Okresného   súdu   Banská Bystrica sp. zn. 5T 30/2004, prípadne z iných tvrdených skutočností si ozrejmil presne dátumovo deň, kedy sa navrhovateľ dozvedel o skutočnosti, že je odpočúvaný a sú voči jeho osobe použité informačno-technické prostriedky zamerané na odposluch a zaznamenávanie jeho   telekomunikačného   prístroja.   Tento   záver   bude   potom   smerodajný   z   hľadiska vysporiadania   sa   s   námietkou   premlčania   uplatneného   nároku   v   časti   zaplatenia požadovanej sumy ako náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.“

Krajský súd, rozhodujúc v trestnej veci sťažovateľa o jeho odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 5 T 30/04 z 9. mája 2005, v uznesení sp. zn. 5 To 388/05   z   23.   februára   2006   okrem   iného   konštatoval: „Odpočúvanie a zaznamenávanie   telekomunikačnej   prevádzky   u   G. K.   na   základe   Zákona   o ochrane súkromia   po   začatí   trestného   stíhania   vo   veci   bolo   neprípustné.   Preto   výsledky   tohoto odpočúvania nemajú dôkaznú hodnotu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, v konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je sťažovateľom   namietané porušenie jeho základných   práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 13 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 306/2012-367 z 23. apríla   2013,   ktorým   krajský   súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   č.   k. 9 C 110/2009 335   zo   17.   apríla   2012.   Podstatou   námietok   sťažovateľa   je jeho nesúhlas s právnym   názorom   krajského   súdu,   ktorý   napadnutým   rozsudkom   potvrdil   výrok okresného súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa v časti ním uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu jeho premlčania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Formuláciou   uvedenou   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   (obdobne   v   čl.   36   ods.   1   listiny) ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného   dôvodu   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa čl. 22 ods. 2 ústavy (rovnako podľa čl. 13 listiny) nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či   už uchovávaných v súkromí, alebo   zasielaných   poštou,   alebo   iným   spôsobom;   výnimkou   sú   prípady,   ktoré   ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   alebo jeho rozhodnutím   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   alebo   jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten, pri predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym záverom odvolacieho súdu, ktorým sa odvolací súd stotožnil s právnym posúdením veci prvostupňovým súdom v otázke uplynutia   premlčacej   doby   uplatneného   nároku   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy.   Podľa sťažovateľa právny záver krajského súdu v otázke ustálenia začiatku plynutia premlčacej doby je arbitrány a svojvoľný, prijatý v zjavnom skutkovom a právnom omyle konajúceho krajského   súdu,   a   je   výsledkom   nesprávneho   (formalistického)   výkladu   aplikovaných právnych   noriem.   Podľa   názoru   sťažovateľa   premlčacia   lehota   nemôže   začať   plynúť od neoprávneného   zásahu   spočívajúceho   v   nezákonných   „odposluchoch“,   ale od rozhodnutia   príslušného   orgánu   o   ich   nezákonnosti,   resp.   od   momentu,   kedy   sa poškodený dozvedel o tom, že boli nezákonné.

Sťažovateľ   súčasne   namieta   porušenie   princípu   právnej   istoty   a   predvídateľnosti súdneho   rozhodovania,   keďže   právny   názor   krajského   súdu   vyslovený   v   napadnutom rozsudku je podľa neho v rozpore s právnym názorom najvyššieho súdu v obdobnej veci. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku,   ktorým   potvrdil   rozhodnutie   súdu   prvého stupňa   ako   vecne   správne,   vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľa   o   nesprávnom   právnom posúdení začiatku plynutia premlčacej doby uviedol:

„Je potrebné zdôrazniť, že navrhovateľ, ako odvolateľ, neuviedol v odvolaní žiadne nové   skutočnosti,   ktoré   by   neboli   známe   súdu   prvého   stupňa,   ani   nežiadal   doplniť dokazovanie za podmienok stanovených v ustanovení § 213 ods. 4 a 5 O. s. p. o ďalšie nové relevantné   skutočnosti,   ktoré   nemohli   byť   prezentované   v   prvostupňovom   konaní. Odvolaním   len   spochybnil   vyvodený   právny   názor   súdu   prvého   stupňa   na   podklade vykonaného dokazovania...

Odvolací súd konštatuje správnosť právnej úvahy súdu prvého stupňa aj pokiaľ ide o právne   posúdenie   začiatku   plynutia   premlčacej   doby   ohľadom   druhého   nároku uplatneného petitom podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda v časti nároku   o   uloženie   povinnosti   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch.   Krajský   súd v Banskej   Bystrici   uznesením   č.   k.   14Co   127/2010-153   zo   dňa   08.   06.   2010   vyslovil pre okresný   súd   záväzné   právne   stanovisko,   že   právo   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy v peniazoch, ako jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti upravený v ustanovení § 13 ods. 2 OZ, je podľa ustálenej súdnej praxe (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 2 Cdo 278/2007), právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje v trojročnej premlčacej dobe ktorá začína plynúť od momentu, kedy sa právo mohlo prvýkrát vykonať (§ 101 OZ). Pokiaľ   ide   o   dôvody   odvolania   spochybňujúce   správnosť   záverov   okresného   súdu o premlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,   ako aj samotného momentu počiatku plynutia premlčacej lehoty, odvolací súd poznamenáva, že v tejto otázke už odvolací súd vyslovil právne záväzné stanovisko, ktorým je súd prvého stupňa viazaný (§ 226   O.   s.   p.)   a   to   jednak   vo   svojom   uznesení   č.   k.   14Co   127/2010-   153   zo   dňa 08. 06. 2010, ako aj v uznesení č. k. 14Co 341/2010-232 zo dňa 12. 09. 2011, v ktorom odvolací   súd   pre   okresný   súd   záväzne   vyslovil,   že   za   moment,   od   ktorého   sa   mohol navrhovateľ   cítiť   dotknutý   na   svojich   osobnostných   právach   a   domnievať   sa,   že   došlo k neoprávnenému zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti je nutné považovať moment, kedy sa dozvedel o skutočnosti, že je odpočúvaný. Tento deň je zásadne moment, kedy došlo k   právnej   skutočnosti,   ktorá   by   mala   zakladať   právo   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy v peniazoch a od plynutia ktorého sa navrhovateľ mohol cítiť dotknutý zásahom do jeho práva na ochranu osobnosti. Okresný súd úplne, nespochybniteľne a dôsledne, v súlade s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu,   ustálil moment,   kedy sa navrhovateľ dozvedel o skutočnosti, že je odpočúvaný. V uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14Co 127/2010-153 zo dňa 08. 06. 2010 odvolací súd usmernil prvostupňový súd, v akom smere   sa   má   zamerať   na   dokazovanie;   predovšetkým   oboznámiť   sa   s   obsahom vyšetrovacieho spisu a trestného spisu Okresného súdu v Banskej Bystrici vo veci sp. zn. 5T 30/2004, z obsahu ktorých vyplynie skutočnosť, kedy, ktorým dňom a ktorým úkonom orgánov   činných   v   trestnom   konaní   sa   navrhovateľ   dozvedel   o   skutočnosti,   že   je odpočúvaný. Súd z predloženého trestného spisu konštatoval ako relevantnú skutočnosť, že na č. l. 542 spisu v predmetnom trestnom konaní je zažurnalizovaný záznam o preštudovaní vyšetrovacieho spisu zo dňa 01. 03. 2004 a to tak za prítomnosti samotného navrhovateľa, ako aj jeho právneho zástupcu. Zo skutočnosti, že pri tomto nevyhnutnom procesnom úkone pred podaním obžaloby prokurátora na súd bol okrem obvineného - navrhovateľa prítomný aj   jeho   právny   zástupca,   ako   kvalifikovaná   osoba   práva   znalá,   ktorá   má   hájiť a zabezpečovať ochranu práv svojho klienta, je nutné vyvodiť, že bol povinný informovať svojho   klienta   o   nezákonnosti   získaného   dôkazného   materiálu   obsiahnutom   vo vyšetrovacom spise. Záveru, že sa tak skutočne stalo, a už po tomto úkone najneskôr mal navrhovateľ subjektívnu vedomosť o tom, že boli voči nemu vykonané dôkazné prostriedky, ktoré považoval za nezákonné, svedčí aj podanie ústavnej sťažnosti na Ústavný súd SR datovanej   dňa   03.   05.   2004   (č.   l.   272   -   284   spisu),   ktorá   celkom   zrejme   a   dátumovo nespochybniteľne nadväzovala na toto zistenie, keďže z jej obsahu vyplýva, že navrhovateľ ňou namieta nezákonný zásah do jeho osobnostného práva a práva na súkromie v dôsledku nezákonného a neoprávneného použitia informačno   technických prostriedkov v trestnom konaní. Z celého kontextu tejto ústavnej sťažnosti je zrejmé, že navrhovateľ je vo vedomí a presvedčení, že toto použitie informačno-technických prostriedkov v danej trestnej veci bolo voči nemu nezákonne použité. Pokiaľ teda preukázateľne možno považovať za moment, kedy sa navrhovateľ dozvedel o skutočnosti, že je odpočúvaný deň, kedy bol osobne on, ako aj jeho právny zástupca v trestnom konaní prítomný pri naštudovaní vyšetrovacieho spisu a súčasne aj nadobudol preukázateľne už v tom čase (o čom svedčí dátum podania ústavnej sťažnosti a jej obsah) aj subjektívny pocit, že sú (resp. v určitom časovom období boli) voči nemu   použité   nezákonne   informačno-technické   prostriedky   so   záznamom,   trojročná premlčacia   lehota   plynúca   od   tohto   dňa,   teda   01.   03.   2004,   márne   uplynula   dňom 01. 03. 2007.   Nárok   na   zaplatenie   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch,   uplatnený   návrhom podaným na príslušný súd dňa 17. 10. 2008, je v dôsledku úspešne vznesenej námietky premlčania zo strany odporcov, už premlčaný.“

V   citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajský   súd   jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaniu sťažovateľa spochybňujúcemu právny názor okresného súdu nevyhovel a pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne   správny   potvrdil.   Krajský   súd   svoj   právny   názor   potvrdzujúci   správnosť   záveru okresného súdu o premlčaní sťažovateľom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch oprel o záväzný právny názor vyslovený odvolacím súdom v uznesení č. k.   14   Co   127/2010-153   z   8.   júna   2010,   ale   predovšetkým   v   uznesení   č.   k. 14 Co 341/2010-232 z 12. septembra 2011, v ktorom odvolací súd usmernil súd prvého stupňa,   akým   smerom   má   vykonať   dokazovanie   na   zistenie   skutočností,   kedy   a   akým úkonom sa sťažovateľ dozvedel o skutočnosti, že je odpočúvaný. Túto skutočnosť odvolací súd   považoval   za   rozhodujúcu   z   hľadiska   vysporiadania   sa   s   námietkou   premlčania uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Okresný súd v súlade s vysloveným   právnym   názorom   odvolacieho   súdu   dôsledne   ustálil   moment,   kedy   sa sťažovateľ dozvedel o skutočnosti, že je odpočúvaný.

Ústavný súd považuje za potrebné konštatovať, že predmetný postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa odvolávajúci sa na právne záväzné stanoviská vyslovené ním samým v skorších zrušujúcich rozhodnutiach nemožno považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd poukazuje   aj   na   svoju   judikatúru,   podľa   ktorej   postup   súdu,   ktorý   koná   v   súlade s procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu vyjadreného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Nemožno   súhlasiť   ani   s   názorom   sťažovateľa,   že   právny   názor   krajského   súdu vyslovený   v   napadnutom   rozsudku   je   v   rozpore   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu v obdobnej veci. V rozsudku sp. zn. 1 Cdo 66/2009 z 27. januára 2011, na ktorý sťažovateľ poukázal, najvyšší súd v súvislosti s posudzovaním zásahu do práva na ochranu súkromia, ku   ktorému   došlo   odpočúvaním   a   záznamom   telekomunikačných   činností   na   základe udeleného písomného príkazu sudcu, neposudzoval otázku premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ani otázku začiatku plynutia premlčacej doby v prípade tohto   nároku.   V   citovanom   rozhodnutí   najvyšší   súd   zaujal   názor,   podľa   ktorého „Súd konajúci   o   ochrane   osobnosti   nesmie   preskúmavať   oprávnenosť   vydania   právoplatného príkazu   (udeleného   písomného   súhlasu   sudcu   na   použitie   informačnotechnických prostriedkov).   Takýto   príkaz   ako   právoplatné   rozhodnutie   je   pre   súd   záväzný   (je   ním viazaný), z tohto príkazu súd musí pri svojom rozhodovaní vychádzať, keď ani pre tento prípad   neplatí   žiadna   výnimka   zo   všeobecného   pravidla   o   dosahu   právoplatného rozhodnutia   na   občianskoprávne   konanie   (k   prejudiciálnej   záväznosti   právoplatného rozhodnutia   vyplývajúcej   z   ustanovenia   §   135   ods.   2   O.   s.   p.   porovnaj   napr.   nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 349/09-36 z 20. januára 2010).“. Ústavný súd preto konštatuje, že krajský súd v napadnutom rozsudku neriešil analogickú situáciu, ktorá   už bola   právoplatne   vyriešená   podstatne   odlišným   spôsobom,   preto   sa   nemohol odkloniť od ustálenej judikatúry najvyššieho súdu.

V tejto súvislosti však ústavný súd poukazuje na iné rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 194/2011 z 27. novembra 2012 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 58/2014, v ktorom sa najvyšší súd vyjadril práve k otázke premlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom uviedol: „Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom majetkovej povahy,   ktoré   sa   premlčuje.   Počiatok   plynutia   všeobecnej   trojročnej   premlčacej   doby v prípade náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih,   kedy   došlo   k   neoprávnenému   zásahu   objektívne   spôsobilému   porušiť   alebo ohroziť   osobnostné   práva   fyzickej   osoby.   Premlčacia   doba   začína   plynúť   dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo.“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   aj   napriek   skutočnosti,   že   citované   rozhodnutie najvyššieho súdu bolo prijaté až po tom, čo okresný súd konajúci vo veci sťažovateľa rozhodol v prvom stupni, resp. po tom, čo krajský súd vo veci sťažovateľa vyslovil záväzný právny   názor,   je   potrebné   z   jeho   záverov   vychádzať.   Napokon,   obdobné   závery   zaujal najvyšší   súd   aj   vo   svojom   skoršom   rozhodnutí   sp.   zn.   5   Cdo   278/2007 z 25. septembra 2008.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu vo veci sťažovateľa je konzistentný   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   vysloveným   v   rozhodnutí   sp.   zn. 2 Cdo 194/2011 z 27. novembra 2012. Krajský súd pri právnom posúdení otázky začiatku plynutia premlčacej   doby   v   prípade   zásahu   do   práva   na ochranu osobnosti   v   dôsledku nezákonného odpočúvania, o ktorom   sa   dotknutá osoba   dozvie   spravidla   až dodatočne, zohľadnil   navyše   v   prospech   sťažovateľa   aj   subjektívne   hľadisko,   a   síce   vedomosť sťažovateľa o tom, že je, resp. bol odpočúvaný. Právny záver krajského súdu v otázke začiatku   plynutia   premlčacej   doby   v   prípade   sťažovateľa   aj   v   kontexte   citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu preto nepovažuje ústavný súd za svojvoľný, prijatý v zjavnom omyle konajúceho krajského súdu, resp. za výsledok formalistického výkladu aplikovaných právnych noriem. Podľa názoru ústavného súdu aplikácia relevantných ustanovení krajským súdom v napadnutom rozsudku (nadväzujúca na ním skôr vyslovený záväzný právny názor) nie je zjavne neodôvodnená, nevykazuje znaky svojvôle a ani nepopiera zmysel a účel aplikovaných právnych noriem.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím   vlastným.   Prípadný   zásah   ústavného   súdu,   a   to   nahrádzanie   právneho   názoru krajského súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   krajského   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje.

V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým rozsudkom ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   záruka,   že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a   nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy (obdobne podľa čl. 13 listiny) a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   k   porušeniu   označených   základných   práv   podľa ústavy a práv podľa dohovoru malo dôjsť v príčinnej súvislosti s porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu.   Keďže   ústavný   súd   dospel k záveru, že v danom prípade nebolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne podľa čl. 36 ods. 1 listiny) ani právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených práv, a z tohto dôvodu sťažnosť   aj   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2014