znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 430/2013-55

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa   (sudca   spravodajca)   prerokoval   prijatú   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Roštár-Slovák, s. r. o., ⬛⬛⬛⬛, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Sžd 20/2012 v súvislosti s námietkou, podľa ktorej bola 28. marca 2010 električková dráha mimo prevádzky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 430/2013-20 z 12. septembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Sžd 20/2012 v súvislosti s námietkou, podľa ktorej bola 28. marca 2010 električková dráha mimo prevádzky. Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.

2.   Podstatou   sťažnosti   je   posúdenie,   či   najvyšší   súd   v správnom   súdnom   konaní o pokute za státie na dočasne neprevádzkovanej električkovej trati neporušil sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie.

3. Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru Nitra, Okresného dopravného inšpektorátu Zlaté Moravce (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) sp. zn. ORPZ-NR-ODI3-SK-185/2010 z 25. februára 2011 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm.   k)   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   372/1990   Zb.   o   priestupkoch   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“), a to za porušenie § 3 ods. 2 písm. b) a § 25 ods. 1 písm. t) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“). Sťažovateľovi bola uložená pokuta vo výške 100 €, ako aj povinnosť uhradiť trovy konania vo výške 16 €. Rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Nitre (ďalej len „krajské riaditeľstvo“) sp. zn. KRPZ-NR-KDI-SK-40/2011 z 29. apríla 2011 bolo odvolanie   sťažovateľa   zamietnuté   a   zároveň   bolo   potvrdené   rozhodnutie   o priestupku. Rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   11   S   122/2011-31 z 18. októbra   2011   bola   zamietnutá   žaloba   sťažovateľa   o   preskúmanie   právoplatného rozhodnutia krajského riaditeľstva. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžd 20/2012 z 9. apríla 2013 bol rozsudok krajského súdu potvrdený.

4. Podľa presvedčenia sťažovateľa sú tak rozhodnutia orgánov verejnej správy, ako aj všeobecných súdov nezákonné, priečiace sa platným právnym predpisom, pričom porušujú ústavný   princíp   predvídateľnosti   súdnych   a   správnych   rozhodnutí.   Sťažovateľ   je presvedčený, že svojím konaním (zastavením a státím s motorovým vozidlom na Skalnej ulici v Bratislave priamo na električkovej dráhe, ktorá inkriminovaného dňa 28. marca 2010 nebola v prevádzke) neporušil a ani nemohol porušiť ustanovenie § 3 ods. 2 písm. b) a § 25 ods.   1   písm.   t)   zákona   o   cestnej   premávke,   keďže   ustanovenie   §   14   ods.   5   zákona č. 513/2009 Z. z. o dráhach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dráhach“) vymedzuje pôsobnosť zákona o cestnej premávke na dráhach. Bolo preto podstatné, či zákon o cestnej premávke, ktorý bol podľa názoru orgánov   verejnej   správy   a   všeobecných   súdov   porušený,   bolo   vôbec   možné   aplikovať v mieste údajného spáchania priestupku. Z dôkazov vyplývalo, že osobné motorové vozidlo sťažovateľa stálo na električkovej dráhe umiestnenej na vlastnom telese dráhy, ktorá je od cestnej komunikácie oddelená. Navyše, v čase údajného spáchania dopravného priestupku sťažovateľom bola električková premávka zastavená. Konajúce orgány nesprávne stotožnili pojmy električkový koľajový pás a električková dráha, hoci pojem električkový koľajový pás je vymedzený v ustanovení § 2 ods. 2 zákona o cestnej premávke ako časť cesty určená predovšetkým na premávku električky. Na druhej strane električková dráha je umiestňovaná na vlastnom telese dráhy, ktorá je oddelená od cestnej komunikácie a nie je súčasťou cestnej siete. Na Skalnej ulici je električková dráha (nie električkový koľajový pás) umiestnená na vlastnom   telese   dráhy,   ktorá   je   navyše   od   priľahlej   cestnej   komunikácie   výškovo a zábradlím oddelená a nie je súčasťou cestnej siete. Preto miesto, kde vozidlo sťažovateľa stálo, nebolo súčasťou cestnej siete, a bolo preto aj vyňaté z pôsobnosti zákona o cestnej premávke. V danom prípade nešlo o spoločnú prevádzku električkovej dráhy a cestnej premávky. V tomto prípade by vzhľadom na ustanovenie § 14 ods. 5 zákona o dráhach bolo možné   aplikovať   aj   pravidlá   cestnej   premávky.   Sťažovateľovi   bola   uložená   sankcia   za porušenie   zákazu   zastaviť   a   stáť   na   mieste,   kde   by   medzi   vozidlom   a   najbližšou električkovou koľajnicou nezostal voľný jazdný pruh široký najmenej 3,5 m [§ 25 ods. 1 písm. t) zákona o cestnej premávke]. Aplikáciu tohto ustanovenia považuje sťažovateľ za rozpornú so zdravým rozumom, pretože v mieste odstavenia vozidla nebolo objektívne možné ponechať voľný jazdný pruh široký najmenej 3,5 m, keďže takýto priestor v danom mieste nebol k dispozícii.

5. V sťažovateľovom konkrétnom prípade dňa 28. marca 2010 bola električková dráha mimo prevádzky a súčasne podľa dopravného značenia v križovatke nebola súčasťou cestnej premávky. Preto nebola naplnená ani jedna z kumulatívnych podmienok taxatívne stanovených   zákonodarcom   na   aplikáciu   zákona   o   cestnej   premávke.   Orgány   verejnej správy   nedostatočne   zistili   skutkový   stav   v   tejto   veci,   keďže   si   nevyžiadali   potrebné podklady umožňujúce preveriť, či bola na predmetnej električkovej dráhe na Skalnej ulici prevádzkovaná doprava.

6. Dopravná značka IP24a, z ktorej zákaz státia vyplýval, nebola umiestnená v súlade so zákonom, pričom zároveň sa vôbec neoverovalo tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého bola táto dopravná značka osadená až v roku 2010, keď to už právne nebolo možné. Je zrejmé, že za   prípadné   nerešpektovanie   takejto   značky   nie   je   možné   vodiča   sankcionovať,   keďže povinnosti možno ukladať len zákonom alebo na základe zákona, nie však v rozpore so zákonom a vykonávacou vyhláškou.

7.   Napokon   sťažovateľ   poukazuje   na   skutočnosť,   že   v   rozhodnom   čase   okrem motorového vozidla sťažovateľa stáli na električkovej dráhe aj ďalšie motorové vozidlá, avšak tieto na rozdiel od motorového vozidla sťažovateľa neboli zablokované „papučou“ a ani   nemali   za   stieračom   oznámenie   o   spáchaní   priestupku.   Podľa   názoru   sťažovateľa majitelia týchto ďalších motorových vozidiel boli oproti sťažovateľovi zvýhodnení, pričom na   túto   nerovnoprávnosť   a   zjavnú   diskrimináciu   upozornil   s   tým,   že   jednoznačne   ide o neodôvodnené rozdiely v skutkovo zhodných prípadoch, ktoré sa stali v rovnakom čase (§ 3 ods. 5 druhá veta Správneho poriadku).

8.   Sťažovateľ   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Sžd 20/2012, krajským súdom pod sp. zn. 11 S 122/2011, krajským riaditeľstvom pod sp. zn. KRPZ-NR-KDI-SK-40/2011 a okresným riaditeľstvom pod sp. zn. ORPZ-NR-ODI3-SK-185/2010 s tým, aby bol rozsudok najvyššieho súdu z 9. apríla 2013 zrušený a vec bola vrátená   na   ďalšie   konanie.   Napokon   sa   domáha   náhrady   trov   konania   spoločne a nerozdielne od všetkých označených subjektov.

9. Z vyjadrenia predsedu senátu najvyššieho súdu JUDr. Igora Belku predloženého podpredsedníčkou najvyššieho súdu JUDr. Jarmilou Urbancovou prípisom č. k. KP 3/2013-57 z 12. novembra 2013 doručeného ústavnému súdu 19. novembra 2013 vyplýva,   že sťažovateľ 28. marca 2010 v čase o 12.09 h v Bratislave na Skalnej ulici zastavil a stál so svojím   vozidlom   na   električkových   koľajniciach   mimo   vyznačeného   miesta   na parkovanie   napriek   dopravnej   značke   „IP24a“   –   zóna   s   dopravným   obmedzením s dodatkom – státie povolené len na vyznačených parkovacích miestach. Sťažovateľ počas konania namietal, že uvedeného dňa doprava na električkovej dráhe na Skalnej ulici bola mimo prevádzky. Podľa názoru najvyššieho súdu sa sťažovateľ svojím konaním priestupku dopustil. Sám nepopieral, že stál s vozidlom na koľajniciach električky, ale situáciu si napriek existujúcemu dopravnému značeniu vyhodnotil tak, že vzhľadom na prebiehajúcu rekonštrukciu v danom úseku mohol stáť s vozidlom na koľajniciach, lebo tým neobmedzil premávku a nikoho neohrozil. Sťažovateľ ako vodič bol v prvom rade povinný dodržiavať dopravné značenie. Zo značenia daného úseku v čase, keď sa mal priestupku dopustiť, aj s ohľadom na vyjadrenie krajského riaditeľstva z 13. januára 2011, v zmysle ktorého bola dopravná značka osadená v súlade so zákonom, nemožno vyvodiť iný záver ako ten, že sťažovateľ na uvedenom úseku mohol zaparkovať len na vyznačených miestach. Keď tak neurobil, jednoznačne porušil svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 3 ods.   2   písm.   b)   zákona   o   cestnej   premávke.   Povinnosťou   sťažovateľa   bolo   dodržiavať pravidlá cestnej premávky upravené zákonom o cestnej premávke a jeho úvahy o tom, že neporušil   žiadne   ustanovenia,   keď   zastavil   a   stál   s   motorovým   vozidlom   priamo   na električkovej dráhe, ktorá 28. marca 2010 nebola v prevádzke z dôvodu generálnej opravy tunela,   a   preto   žiadnym   spôsobom   nemohol   obmedziť   alebo   ohroziť   plynulosť   cestnej premávky,   nie   sú   dôvodné.   Aj   keby   bol   daný   úsek   čiastočne   sprístupnený   chodcom a motorovým vozidlám, i tak bolo povinnosťou sťažovateľa ako vodiča rešpektovať osadené dopravné značky, a nie si vyhodnocovať situáciu, či sa dopustí, alebo nedopustí dopravného priestupku, ak dopravnú značku nebude rešpektovať.

10.   Z   repliky   právneho   zástupcu   sťažovateľa   z   5.   decembra   2013   doručenej ústavnému   súdu   9.   decembra   2013,   ktorá   je   reakciou   na   vyjadrenie   najvyššieho   súdu, vyplýva   (a   to   v rozsahu,   v   akom   bola   sťažnosť   prijatá   na   ďalšie   konanie),   že fotodokumentácia   tvoriaca   súčasť   administratívneho   spisu   potvrdzuje   skutočnosť,   že električková dráha bola inkriminovaného dňa v dôsledku generálnej rekonštrukcie tunela pod   Bratislavským   hradom   mimo   prevádzky.   Dráhový   podnik   v   úseku,   kde   sťažovateľ parkoval, vyvesil oznam o obmedzení používania vyznačenej zastávky električkovej trate z dôvodu opravy tunela v blízkosti trate. Tento fakt je nespochybniteľný a uvádza ho aj najvyšší súd vo svojom vyjadrení. Tým je potvrdené, že električková dráha v čase spáchania údajného priestupku zo strany sťažovateľa nebola v prevádzke, čo priamo vylučuje aplikáciu zákona o cestnej premávke na túto situáciu.

11. Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 430/2013-20 z 12. septembra 2013, vyjadrenie najvyššieho súdu a repliku sťažovateľa aj krajskému riaditeľstvu s tým, aby sa   aj   ono   mohlo   vyjadriť   vo   veci   samej,   keďže   bolo   účastníkom   konania   vedeného najvyšším súdom, a to v postavení žalovaného.

12.   Z   vyjadrenia   krajského   riaditeľstva   sp.   zn.   KRPZ-NR-KDI-1/2014-SK z 9. januára   2014   doručeného   ústavnému   súdu   16.   januára   2014   vyplýva,   že   súčasťou administratívneho spisu je okrem iného aj odborné vyjadrenie, z ktorého je jednoznačné, že Skalná ulica vrátane električkového koľajového pásu, teda aj miesto, kde stálo vozidlo sťažovateľa, neboli inkriminovaného dňa uzavreté, a to ani úplne, ani čiastočne, t. j. žiadnym dopravným značením na označenie uzávierky, ani žiadnymi inými zábranami. Z odborného vyjadrenia vyplýva aj to, že električkový pás mohol byť využívaný aj inými typmi dopravy, ako je koľajová, a preto musí byť električková trať považovaná za súčasť cesty, pričom pre premávku   na   električkovom   koľajovom   páse   platili   pravidlá   vyplývajúce   zo   zákona o cestnej   premávke.   Na   základe   uvedeného   je   dostatočne   odôvodnený   záver,   že   bolo povinnosťou sťažovateľa rešpektovať dopravné označenie umiestnené na inkriminovanom mieste.

13. Z repliky sťažovateľa na vyjadrenie krajského riaditeľstva zo 14. februára 2014 doručenej ústavnému súdu 7. marca 2014 vyplýva, že sťažovateľ trvá na svojich tvrdeniach. Považuje za zarážajúce odmietavé stanovisko krajského riaditeľstva, ktoré je v rozpore s početnou   fotodokumentáciou   založenou   v   administratívnom   spise.   Vyplýva   z   nej,   že električková dráha bola mimo prevádzky. Dokumentuje to aj oznámenie dráhového podniku o obmedzení používania vyznačenej zastávky električkovej trate z dôvodu opravy tunela v blízkosti   trate.   Navyše   je   podstatné   aj   to,   že   električková   dráha   podľa   dopravného značenia v križovatke nebola súčasťou cestnej siete, cestnej premávky, a preto neoprávnene bol   na   vec   aplikovaný   zákon   o   cestnej   premávke.   Je   tiež   významné,   že   miesto,   kde sťažovateľ zaparkoval, bolo súčasťou staveniska, čo tiež vylučuje aplikáciu zákona o cestnej premávke. Tú skutočnosť, že stavebník, ktorý vykonával stavebné práce (úzko súvisiace s generálnou   opravou   tunela),   presne   oplotením   nevymedzil   stavenisko,   nie   je   možné pričítať na ťarchu sťažovateľa. Z fotografií v spise vyplýva, že električková dráha bola v čase údajného spáchania priestupku mimo prevádzky a využívala sa na účely staveniska (za motorovým   vozidlom   sťažovateľa   bola   umiestnená   tabuľka   s   ospravedlnením   stavebnej spoločnosti realizujúcej stavebné práce za hluk na stavbe).

14. Sťažovateľ pôvodne žiadal verejné pojednávanie, avšak z tejto požiadavky neskôr upustil. Keďže ani najvyšší súd nežiadal verejné pojednávanie, ústavný súd rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

15. Z rozsudku krajského súdu č. k. 11 S 122/2011-31 z 18. októbra 2011 vyplýva, že ním bola zamietnutá žaloba sťažovateľa proti rozhodnutiu krajského riaditeľstva sp. zn. KRPZ-NR-KDI-SK-40/2011 z 29. apríla 2011. Podľa názoru krajského súdu skutkový stav nebol medzi účastníkmi sporný. Spornou zostáva iba otázka výkladu zákona o priestupkoch a zákona o cestnej premávke. Sťažovateľ si nesprávne vysvetľuje ustanovenie § 14 ods. 5 zákona o dráhach. Toto ustanovenie rieši totiž križovanie dráh s cestnými komunikáciami. Z doloženej fotodokumentácie vyplýva, že v danom úseku, kde sťažovateľ odstavil svoje motorové   vozidlo,   ide   o   spoločnú   prevádzku   električkovej   dráhy   a   cestnej   premávky. Znamená   to,   že   na   toto   miesto   sa   vzťahujú   aj   pravidlá   cestnej   premávky,   teda   zákon o cestnej premávke. Sťažovateľ svojím konaním porušil § 3 ods. 2 písm. b) a § 25 ods. 1 písm. t) zákona o cestnej premávke, keďže nerešpektoval dopravnú značku IP24a (zóna s dopravným   obmedzením,   státie   povolené   len   na   vyznačených   parkovacích   miestach). V danom úseku a v tento konkrétny deň sťažovateľ stál na električkových koľajniciach. Povinnosťou   sťažovateľa   bolo   dodržiavať   pravidlá   cestnej   premávky   upravené   zákonom o cestnej premávke. Jeho úvahy o tom, že neporušil žiadne ustanovenie, keď zastavil a stál s motorovým   vozidlom   priamo   na   električkovej   dráhe,   ktorá   28.   marca   2010   nebola v prevádzke   z   dôvodu   generálnej   opravy   tunela,   a   že   nejde   o   spoločnú   prevádzku električkovej dráhy a cestnej premávky, ako i tvrdenie, že žiadnym spôsobom nemohol obmedziť alebo ohroziť plynulosť cestnej premávky, nie sú preto dôvodné. Ďalšia námietka, podľa ktorej v predmetný deň stáli na električkovej dráhe aj iné motorové vozidlá, ktoré neboli zablokované „papučou“, ako aj sťažovateľom doložená vlastná fotodokumentácia o tejto skutočnosti nemá opodstatnenie, pretože predmetom priestupkového konania bol skutok opísaný v rozhodnutí, ktorý spáchal žalobca. Sťažovateľ sa mylne domnieva, že keď dráhový podnik v úseku, kde sťažovateľ zaparkoval, vyvesil oznam o obmedzení používania vyznačenej zastávky električkovej trate z dôvodu opravy tunela v blízkosti trate, potom sťažovateľ mohol sám rozhodnúť, že na určitom úseku koľajovej električkovej trate môže zaparkovať motorové vozidlo bez toho, aby tým porušil predpis a ohrozil niekoho v rámci bezpečnosti premávky. Ak daný úsek nebol odstavený práve pre generálnu opravu tunela, teda čiastočne bol sprístupnený chodcom a motorovým vozidlám, potom bolo povinnosťou sťažovateľa ako vodiča rešpektovať osadené dopravné značky, a nie vyhodnocovať situáciu, či   sa   dopustil,   alebo   nedopustil   dopravného   priestupku   tým,   že   nerešpektoval   osadenú dopravnú   značku   IP24a.   Sťažovateľ   ničím   nepreukázal   tvrdenie,   podľa   ktorého   bola dopravná značka umiestnená až v roku 2010. Podstatné je stanovisko krajského riaditeľstva z 13. januára 2011, z ktorého vyplýva, že dopravná značka bola osadená v súlade s § 60 ods. 11 zákona o cestnej premávke. Preto neobstojí tvrdenie sťažovateľa, že na danú značku, i keď by bola osadená v rozpore s platným zákonom, nie je možné použiť ustanovenie § 143 ods.   16   zákona   o cestnej   premávke   upravujúce   povinnosť   zabezpečiť   zosúladenie   už umiestnených   dopravných   značiek   s   novou   zákonnou   úpravou.   Námietka   je   právne bezvýznamná,   pretože   sťažovateľ   nebol   uznaný   vinným   za nerešpektovanie   dopravnej značky za okolností tvrdených sťažovateľom v odvolaní (prichádzal na Skalnú ulicu, kde odstavil motorové vozidlo zo Svoradovej ulice, kde sa nachádza dopravná značka v rozpore so zákonom), keďže bol uznaný vinným z dôvodu, že stál v zóne s dopravným obmedzením, kde   státie   bolo   povolené   len   na   vyznačených   parkovacích   miestach,   pričom   motorové vozidlo odstavil na električkovej koľaji. Námietky týkajúce sa osadenia dopravných značiek v rozpore so zákonom mal možnosť signalizovať príslušnému orgánu. Podľa vyjadrenia tohto orgánu z 13. januára 2011 dopravná značka nebola umiestnená po účinnosti zákona o cestnej premávke a ak by aj bolo zistené, že existujúca kombinácia dopravných značiek nie je v súlade so zákonom, je možné zosúladenie zabezpečiť do 30. júna 2012.

16. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžd 20/2012 z 9. apríla 2013 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 11 S 122/2011-31 z 18. októbra 2011. Podľa   názoru najvyššieho súdu správne orgány postupovali v súlade so zákonom, keď sťažovateľa uznali vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona o priestupkoch. Rovnako nič nemožno vyčítať krajskému súdu, ktorý sa podrobne zaoberal všetkými žalobnými námietkami, ktoré sú totožné s odvolacími námietkami. Sťažovateľ sa svojím konaním aj podľa najvyššieho súdu dopustil uvedeného priestupku. Sám nepopieral, že   stál   s   vozidlom   na   koľajniciach   električky,   ale   situáciu   si   napriek   existujúcemu dopravnému značeniu vyhodnotil tak, že vzhľadom na prebiehajúce rekonštrukčné práce mohol   stáť   s vozidlom   na   koľajniciach,   lebo   tým   neobmedzil   premávku   a   nikoho   tým neohrozil.   Sťažovateľ   však   v   prvom   rade   bol   ako   vodič   povinný   dodržiavať   dopravné značenie.   Zo značenia   daného   úseku   v   čase,   keď   sa   mal   dopustiť   priestupku,   nemožno vyvodiť   iný   záver   ako   ten,   že   sťažovateľ   mohol   na   uvedenom   úseku   zaparkovať   len na vyznačených miestach, a keď tak neurobil, jednoznačne porušil zákonnú povinnosť podľa § 3 ods. 2 písm. b) zákona o cestnej premávke. Skutočnosť, že sťažovateľ odstavil vozidlo na úseku, na ktorý sa vzťahuje zákon o cestnej premávke, je zrejmá zo zabezpečených dôkazov. Sťažovateľ   poukazoval   na   ustanovenie   §   14   ods.   5   zákona   o dráhach.   Z   doloženej fotodokumentácie vyplýva, že v danom úseku, kde sťažovateľ zaparkoval svoje motorové vozidlo,   ide   o   spoločnú   prevádzku   električkovej   dráhy   a cestnej   premávky,   a   preto   sa vzťahujú na ich prevádzku aj pravidlá cestnej premávky. Sťažovateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by záver o zákonnosti rozhodnutí a postupov vyvrátili.   Jeho   odvolacie   námietky   neboli   spôsobilé   spochybniť   vecnú   správnosť napadnutého rozsudku.

III.

17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo(…) prejednaná(…) súdom(…), ktorý rozhodne o(…) akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

19. Ústavný súd uznesením o prijatí sťažnosti rozhodol, že táto v časti týkajúcej sa namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Sžd 20/2012 v súvislosti s námietkou, podľa ktorej bola 28. marca 2010 električková dráha mimo prevádzky, spĺňa náležitosti ustanovené v § 20 a v § 50 zákona o ústavnom súde, pričom zároveň nezistil procesné prekážky, ktoré by podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bránili jej prijatiu na ďalšie konanie, a v tomto rozsahu prijal sťažnosť na ďalšie konanie. V konaní vo veci samej ústavný súd hľadel na rozsudok najvyššieho súdu ako celok, teda vrátane časti, na ktorú sa zameral uznesením o prijatí.

20. Podstatou sťažnosti je posúdenie, či najvyšší súd v správnom súdnom konaní o zákonnosti pokuty za státie na dočasne neprevádzkovanej   električkovej trati neporušil sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie.

21. Ústavný súd rozumie sťažovateľovi, pretože otázky policajnej represie v doprave sú pre každého účastníka cestnej premávky veľmi citlivé pre vnímanie spravodlivosti, pre vnímanie svojvôle štátnej moci. Na jednej strane vodiči pozorujú množstvo neodhalených a skutočne   nebezpečných   dopravných   priestupkov   a na   strane   druhej   majú   pocit,   že   sú niekedy stíhaní za priestupky, pri ktorých nikoho neohrozili. Pocity nespravodlivosti, či dokonca nedokonalosti z hľadiska podústavného práva však nemusia znamenať aj porušenie ústavných   práv.   Dopravné   priestupky   vo   všeobecnosti   bývajú   pomerne   ojedinele predmetom konštatovania porušenia ústavných práv. Na úrovni Európskeho súdu pre ľudské práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   to   bývajú   otázky   zákazu ne   bis (Kantner   proti   Rakúsku, rozhodnutie o prijateľnosti, 14. decembra 1999, sťažnosť č. 2990/96), otázok tzv. blízkej osoby,   zákazu sebaobviňovania   a objektívnej   zodpovednosti   (O’Halloran   a Francis   proti Spojenému   království,   rozsudok   Veľkého   senátu,   29. júna 2007,   sťažnosť   č. 15809/02 a 25624/02) a napokon špecifických otázok ich súdneho prerokúvania. Nad rámec tu možno dodať, že z pohľadu ESĽP sú niekedy dopravné priestupky s nízkymi pokutami vnímané ako bagateľné veci a takéto sťažnosti nie sú prijateľné (Rinck proti Francúzsku, rozhodnutie o prijateľnosti, 19. októbra 2010, č. 18774/09; namietané porušenie princípu rovnosti zbraní v konaní o dopravnom priestupku prekročenia povolenej rýchlosti o 1 km/h, za ktorý bola sťažovateľovi   uložená   pokuta   vo   výške   150   €,   bol   povinný   uhradiť   náklady   konania vo výške   22   €   a prišiel   o jeden   bod).   Otázky   hmotného   priestupkového   práva   v rámci súvisiacich sporných skutkových okolností v zásade nedosahujú ústavný rang: V prípade Jan-Åke Andersson proti Švédsku (rozhodnutie o prijateľnosti, Európska komisia pre ľudské práva, sťažnosť č. 11274/84, rozhodnutie z 10. júla 1989) sťažovateľ, traktorista, v hmle omylom vyšiel na diaľnicu, v neskoršom konaní polemizoval, či mohol vidieť dopravné značky, a bývalá Európska komisia pre ľudské práva v tomto nevidela ústavný rozmer [The applicant invokes Article 6 para. 1 of the Convention. (...) Finally he maintains that it has not been proven that the offence in question has been committed by him deliberately. (...) With regard to the judicial decisions of which the applicant complains the Commission recalls that, in accordance with Article 19 (Art. 19) of the Convention, its only task is to ensure the observance of the obligations undertaken by the Parties in the Convention. In particular, it is not competent to deal with an application alleging that errors of law or fact have been committed by domestic courts, except where it considers that such errors might have   involved   a   possible   violation   of   any   of   the   rights   and   freedoms   set   out   in   the Convention.].   Ústavný   súd   nevylučuje,   že   môžu   nastať   špecifické   okolnosti,   ktoré   by aktivovali aj pri bežných dopravných priestupkoch ústavnú ochranu, ale v tomto prípade sa tak nestalo.

22. Z perspektívy práva na spravodlivý proces ústavný súd teda akceptuje napadnutý rozsudok najvyššieho súdu. Rozsudok nie je procesne arbitrárny, nie je nepreskúmateľný a nemožno   ho   vnímať   ani   v krajnom   režime   extrémneho   nesúladu   medzi   skutkovými zisteniami   a právnym   hodnotením   (II.   ÚS   501/2010).   Sťažovateľ   opakovane-konštantne akcentuje, že na danom mieste sa nič nemohlo stať z dôvodu električkovej výluky, že miesto parkovania bolo mimo režimu zákona o cestnej doprave, zatiaľ čo najvyšší súd akcentuje nutnosť   dodržiavať   dopravné   značenie.   Táto   právna   pozícia   najvyššieho   súdu   a jej justifikácia nie je nezmyselná (porov. bod 23 a 24) a z procesného pohľadu je udržateľná. Ústavnému súdu síce chýbajú jasnejšie odpovede na otázky, či bola trať súčasťou cesty, alebo nie, a či dopravná značka IP24a bola osadená platne alebo nie (v tomto smere zaujme, že najvyšší súd to zisťoval stanoviskom Policajného zboru, pričom nie je jasné, ako ním je vlastne viazaný), ale tieto otázky už vystupujú z rámca práva na spravodlivý proces a sú skôr témou zákonného hmotného priestupkového práva.

23.   Nad   rámec   nutného   v záujme   korektnosti   sa   však   senát   ústavného   súdu oboznámil s dopravnou situáciou na kritickom mieste pomocou internetového prehliadača s priestorovými   fotografiami   a, dokonale   porozumejúc   obidvom   stranám,   naďalej   nevidí v tejto veci vypätú arbitrárnosť. Vo svojej pozícii a vo vzťahu k tomuto typu priestupkov sa nemôže púšťať do úvah in dubio a podobných, aj keď sa to môže zdať paradoxné vzhľadom na vertikálny a represívny charakter týchto vecí.

24. Akokoľvek, ústavný súd ešte venuje pár myšlienok danej problematike. V roku 1995 nám v učebnici teórie práva naznačil nestor tejto disciplíny – prof. Viktor Knapp, v rubrike jazykový   výraz   právní   normy právnu   povahu   dopravnej   značky: „Jen   zcela výjimečne bývá právní norma komunikována jinak než přirozeným jazykem. Tak je tomu zejména u dopravních značek.“ (In: Knapp, V. Teorie práva. Praha: C. H. Beck, 1995, s. 119.) V platnom práve sa na základe § 61 ods. 2 písm. a) zákona o cestnej premávke a § 3 ods. 4 písm. f) zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších   predpisov   vydáva   určenie   na   použitie   dopravných   značiek   a   dopravných zariadení. Právny poriadok tak pozná právny akt „Určenie na použitie dopravných značiek a dopravných zariadení“, ktorý má pravdepodobne charakter hybridného právneho aktu [porov. Hejč, D., Husseini, F., Kadečka, S. Právní formy místní regulace pozemní dopravy (nejen ve světle aktuální soudní judikatury). Správní právo, 2013, vol. 46, no. 1, s. 1 – 24, ISSN 0139-6005]. Z uvedeného vyplýva, že podľa všetkého je dopravnú značku potrebné vnímať ako právny akt a riadne sa s tým vysporiadať.

25.   Ústavný   súd   teda   konštatuje,   že   napriek   nedokonalostiam   možno   rozsudok najvyššieho   súdu   akceptovať   z hľadiska   ústavných   kritérií   práva   na   spravodlivý   proces. Ústavné   pochybnosti,   ktoré   ústavný   súd   pôvodne   mal,   boli   rozptýlené   v konaní   o veci samej. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

26. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2015