znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 430/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom   Krajským   súdom   v   Bratislave   pod   sp.   zn.   3   Co   243/2011   a jeho   rozsudkom z 30. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2011   doručená   sťažnosť   P.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v spojení   s čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 Co 243/2011 a jeho rozsudkom z 30. júna 2011.

Zo   sťažnosti   a   z   pripojených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   v konaní   sp.   zn. 45 C 189/2008   vedenom   na   Okresnom   súde   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sa sťažovateľ domáhal proti odporcovi spoločnosti S., a. s., náhrady škody 39 906 € z dôvodu odporcom neoprávneného využívania zlepšovacieho návrhu. Okresný súd rozsudkom č. k. 45   C   189/2008-95   z   24.   februára   2010   návrh   sťažovateľa   zamietol.   Proti   rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. V odvolaní vymedzil dôvody odvolania tak, že prvostupňový   súd   neúplne   zistil   skutkový   stav,   pretože   nevykonal   navrhnuté   dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   čo   malo   za   následok   nesprávne   rozhodnutie vychádzajúce potom z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3   Co   243/2011   z   30.   júna   2011   rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil. V dôvodoch rozhodnutia krajský súd uviedol,   že   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov.

Sťažovateľ   vytýka   odvolaciemu   súdu,   že   rozhodol   vo   veci   bez   nariadenia pojednávania, pričom sa domnieva, že „ustanovenie § 214 ods. 2 O. s. p. udeľuje súdu právo rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, avšak... takýto postup je potrebné aj náležité a presvedčivo odôvodniť, najmä s prihliadnutím na dôvody odvolania, ktorými sťažovateľ napáda rozhodnutie prvostupňového súdu a ktorými je odvolací súd viazaný“.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že: «Z   dôvodov   odvolania   vymedzených   sťažovateľom v odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu, vyplýva, že sťažovateľ namieta neúplné zistený   skutkový   stav   prvostupňovým   súdom,   pretože   ten   nevykonal   sťažovateľom navrhované   dôkazy,   potrebné   na   zistenie   rozhodujúcich   skutočností   pre   spravodlivé rozhodnutie   vo   veci   a   na   základe   nedostatočne   zisteného   stavu   a   vykonaných   dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci... Prvostupňový   súd   sa   v   dôvodoch   svojho   rozhodnutia   nevysporiadal   s   návrhmi sťažovateľa   na   vykonanie   dôkazov,   pričom   neuviedol   z   akých   dôvodov   nepovažoval   za potrebné   vykonať   žiadny   zo   sťažovateľom   navrhovaných   dôkazov.   Prvostupňový   súd   si osvojil tvrdenie odporcu, že nejde o zlepšovací návrh, pretože v ňom absentujú základné pojmové znaky zlepšovacieho návrhu uvedené v ustanovení § 72 zákona č. 527/1990 Zb., ktorými sú „tvorivosť a novosť“. Učinil tak bez toho, že by súd umožnil sťažovateľovi aj reálne a účinné uplatnenie procesného práva, tvrdiť skutočnosti vyvracajúce argumenty a tvrdenia odporcu, ktorý tvrdil, že zlepšovací návrh nie je možné podľa ust. § 72 zák. č. 527/1990 Zb. považovať za zlepšovací návrh. Súd neumožnil sťažovateľovi ním tvrdené skutočnosti reálne, spôsobom podľa Občianskeho súdneho poriadku osvedčiť. Krajský súd v potvrdzujúcom napádanom rozsudku toto pochybenie prvostupňového súdu neodstránil, keď prejednal vec bez nariadenia pojednávania...

Postupom   Krajského   súdu   Bratislava,   nevykonaním   sťažovateľom   navrhovaných dôkazov a to bez náležitého a presvedčivého odôvodnenia,   bol sťažovateľ ako účastník konania postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako odporca. Odporca v konaní ako protistrana sťažovateľa nie je povinný súdu predkladať dôkazy, ktoré by viedli k neúspechu odporcu   v   konaní.   Okrem   výpovedí   svedkov   a   listinných   dôkazov,   ktoré   by   mohli   mať zásadný význam pre spravodlivé rozhodnutie vo veci a ktoré súdy nevykonali, bola vážne narušená základná zásada súdneho konania a to kontradiktórna zásada konania.

Sťažovateľ nemohol bez vlastnej viny súdu v konaní predkladať ani ďalšie dôkazy, ktoré by viedli k náležitému zisteniu skutkového stavu. Skutkový stav týkajúci sa predmetu konania   t.   j.   náhrady   škody   z   neoprávneného   využívania   zlepšovacieho   návrhu   podľa sťažovateľa, môže určito, odborne a nezávisle zistiť len súdny znalec ako osoba poverená súdom...

Pre   potrebu   dodržania   zásady   kontradiktórnosti   súdneho   konania   považuje sťažovateľ   za   nevyhnutné   ustanovenie   súdneho   znalca   a   predloženie   jeho   odborného znaleckého   stanoviska   súdu,   pričom   činnosť   súdneho   znalca   nemožno   zúžiť   len   na vyčíslenie ekonomického prospechu z využívania zlepšovacieho návrhu, tak ako sa to snaží predostrieť súd.»

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho   sťažnosť   po   predbežnom   prerokovaní   prijal   na   ďalšie   konanie   a nálezom   takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., základné právo vlastniť majetok a právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy... a Dodatkového protokolu č. 1... postupom a rozsudkom Krajského súdu... č. k. 3Co/243/2011-117 bolo porušené.

Rozsudok Krajského súdu... č. k. 3Co/243/2011-117 zrušuje a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie na Krajský súd...

Kancelárii   Ústavného   súdu...   ukladá   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia na účet advokáta... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd... je povinný uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do jedného mesiaca po právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého krajský súd prerokovaním veci   bez   nariadenia   pojednávania   znemožnil   sťažovateľovi   v konaní   predkladať   ďalšie dôkazy, ktoré by viedli k náležitému zisteniu skutkového stavu. Sťažovateľ teda vlastne tvrdí, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Za   uvedeného   stavu   vzhľadom   na   vlastné   tvrdenia   sa   mohol   sťažovateľ   brániť podaním   dovolania,   ktorého   prípustnosť   by   sa   opierala   o   ustanovenie   §   237   písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku. Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľ dovolanie nepodal. Znamená to, že nevyčerpal opravný prostriedok účinne mu poskytnutý zákonom na ochranu jeho označených práv. Tým je daná neprípustnosť sťažnosti.

Treba dodať, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukázal), že dovolanie nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011