znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 430/2010-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. C., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. C., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Košice II č. k. 42 C 130/07-60 z 18. februára 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 Co 85/08-80 z 31. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. C. o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2009 doručená   sťažnosť   JUDr.   M.   C.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 42 C 130/07-60 z 18. februára 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 85/08-80 z 31. marca 2009.

Zo sťažnosti   a z jej príloh   vyplýva, že okresný súd napádaným rozsudkom   č.   k. 42 C 130/07-60   z   18.   februára   2008   zaviazal   sťažovateľku   (v   procesnom   postavení žalovanej),   aby   žalobcovi   [Mestu   K.   (ďalej   len   „mesto“)]   zaplatila   1 800   Sk s príslušenstvom za odtiahnutie motorového vozidla vykonaného Mestskou políciou Košice (ďalej   len   „mestská   polícia“).   Predmetný   rozsudok   okresného   súdu   bol   potvrdený   aj napadnutým rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 85/08-80 z 31. marca 2009.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   uvádza,   že   okresný   súd   ani krajský súd sa v odôvodnení svojich rozhodnutí nevysporiadali s jej obrannými námietkami proti žalobe a následne proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktoré boli dokonca v obdobných veciach proklamované už ústavným súdom, Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ako aj inými všeobecnými súdmi nižšieho stupňa, čím v konečnom dôsledku   došlo   k   zásahu   do   jej   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie (nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia).

Jednou   z   námietok   sťažovateľky   bolo,   že   všeobecné   súdy   nezohľadnili   spôsob určovania   sumy   za   odtiahnutie   motorového   vozidla   žalobcom,   ktorý   túto   sumu   určuje paušálne v sume 1 800 Sk, hoci najvyšší súd už v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 70/2003 uviedol, že   za   odtiahnutie   motorového   vozidla   možno   od   jeho   prevádzkovateľa   požadovať   iba náklady, ktoré boli skutočne a priamo vynaložené na odtiahnutie vozidla, takže v každom jednotlivom prípade bude táto suma odlišná a bude závislá od vzdialenosti miesta, z ktorého bolo   vozidlo   odtiahnuté,   do   miesta,   kam   sa   odtiahnuté   vozidlo   umiestňuje,   a   tiež   od dopravných technológií a prostriedkov, ktoré sú na vozidlo použité. Podľa sťažovateľky preto nemožno v žiadnom prípade aplikovať paušálne určenie ceny za nútené odstránenie motorového vozidla.

Podľa tvrdení sťažovateľky sa všeobecné súdy nevysporiadali ani s jej námietkou týkajúcou   sa   nedostatku   jej   pasívnej   legitimácie   v   spore.   Podľa   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách (ďalej len „zákon o premávke“) účinného v čase rozhodovania okresného súdu a krajského súdu mal náklady   za   odtiahnutie   motorového   vozidla   znášať   jeho   prevádzkovateľ.   Sťažovateľka podľa jej tvrdenia nie je a ani nikdy nebola prevádzkovateľkou dotknutého odtiahnutého motorového   vozidla,   za   odtiahnutie   ktorého   jej   bolo   uložené   zaplatiť,   pretože   jeho prevádzkovateľom mal byť jej otec, od ktorého ho mala iba požičané. Podľa sťažovateľky sa však všeobecné súdy s touto námietkou vôbec nevysporiadali, tak ako ani z ďalšou jej námietkou týkajúcou sa oprávnenia mestskej polície vykonávať odťahovanie motorových vozidiel. Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že toto oprávnenie patrí podľa zákona o premávke   iba   správcovi   cesty,   na   ktorej   tvorilo   odtiahnuto   motorové   vozidlo   prekážku cestnej   premávky.   Za   správcu   cesty   sa   podľa   zákona   č.   135/1961   Zb.   o   pozemných komunikáciách (cestný zákon) v účinnom znení (ďalej len „cestný zákon“) považuje obec alebo právnické osoby ňou na tento účel založené alebo zriadené. Vzhľadom na uvedené je sťažovateľka toho názoru, že správcom ciest v K. je mesto a mestskú políciou nemožno v žiadnom prípade považovať za právnickú osobu zriadenú mestom na tento účel. Uvedené je podľa názoru sťažovateľky aj v rozpore so zákonom Slovenskej národnej rady č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnej polícii“), podľa   ktorého   má   mestská   polícia   presne   vymedzené   právomoci,   ktoré   nemožno   nad zákonnú   mieru   rozširovať   rozhodnutím   mesta.   Navyše   aj   zo   samotného   štatútu   mesta vyplýva, že mestská polícia je útvarom mesta bez právnej subjektivity, ktorý plní úlohy podľa   zákona   o obecnej   polícii,   pričom   medzi   tieto   úlohy   predmetný   zákon   nezaradil vykonávanie   odťahov   motorových   vozidiel.   Podľa   sťažovateľky   neobstojí   ani   tvrdenie žalobcu (mesta), že mestská polícia vykonáva túto činnosť na základe „plnomocenstva“ udeleného   jej   mestom,   pretože   podľa   sťažovateľky   mesto   nemohlo   udeliť   takéto splnomocnenie   útvaru   bez   právnej   subjektivity,   a   navyše   by   sa   týmto   postupom   určila mestskej polícii úloha, ktorá jej nevyplýva zo zákona o obecnej polícii, na čo nie je mesto podľa   sťažovateľky   oprávnené.   Na   tomto   mieste   sťažovateľka   tiež   poukázala   na to,   že uvedené tvrdenia žalobcu, ktoré si napokon mal osvojiť aj okresný súd a krajský súd, sú v rozpore s nálezom ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 8/97.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:«Jedným zo základných znakov a predpokladov právneho štátu a zároveň právnej istoty ako jedného z jeho atribútov (čl. 1 ústavy), je okrem iného aj to, že každý sa môže spoliehať na to, že v podobnej veci bude rozhodnuté podobne a v rôznej veci rôzne.......závermi Ústavného súdu ako aj Najvyššieho súdu sa ani jeden súd neriadil (hoci podľa môjho názoru je nález ústavného súdu preň záväzný), ale ich ani pri rozhodovaní nezobral do úvahy, teda sa aj napriek výslovnej žiadosti sťažovateľa, nimi vôbec nezaoberal a v rozhodnutiach ani jeden zo súdov sa nevyporiadal so svojím odlišným právnym názorom vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho a Ústavného súdu.

Uvedená   procesná   nekompromisnosť   krajského   súdu   vychádzala   podľa   môjho názoru z toho, že jeho rozhodnutie nemôže byť riadnou inštančnou cestou preskúmané, preto sa „uchýlil“ k účelovému výkladu hmotnoprávnych i procesných noriem, čo by malo byť hodnotené ako protiústavný postup....

Týmito napádanými rozhodnutiami oboch súdov bol porušený zákon takisto v časti kto bol zaviazaný na plnenie, viď bod B, čo malo za následok, že na zaplatenie žalovanej sumy je zaviazaná osoba, ktorá nie je pasívne legitimovaná, čo má za následok, nesprávne rozhodnutie vo veci a takisto na základe týchto rozhodnutí dochádza k porušeniu práva vlastniť, pretože dochádza k nezákonnému úbytku na mojom vlastníctve, čím je porušené moje ústavné právo....

V   preskúmavanom   prípade   je   problém   nedostatočného   odôvodnenia   previazaný s problémom   jednotnosti   rozhodovacej   činnosti,   pretože   ani   jeden   súd   sa   hlavne nevysporiadal s tým, že v obdobnej veci bolo už rozhodnuté odlišne. Oba súdy by mohli rozhodnúť   odchylne,   ak   by   svoj   právny   názor   presvedčivo   odôvodnil   v   kontraste s odchylnými   rozhodnutiami   Ústavného   súdu   ako   aj   Najvyššieho   súdu.   Ani   jeden   tak neurobil, a tak nenaplnil požiadavky ústavného práva na spravodlivý proces.

K meritu veci dodávam, že ak bol k určitej právnej otázke vyslovený právny názor v náleze Ústavného súdu ako aj rozsudku Najvyššieho súdu SR, všetky súdy všeobecného súdnictva, sú povinné pri svojom rozhodovaní z neho vychádzať, a to z dôvodu zachovania jednotného rozhodovania súdov vo veciach rovnakého druhu pre nastolenie právnej istoty, ako imanentnej súčasti právneho štátu (čl. 1 ústavy).»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky JUDr. M. C.... obsiahnuté v čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkami Okresného súdu Košice II č. k.: sp. zn. 42 C 130/07-60 a Krajského súdu v Košiciach č. k.: 6 Co 85/2008-80 porušené bolo.

Rozsudky Okresného súdu Košice II rozsudok č. k.: 42 C 130/07-60 zo dňa 18. 02. 2008 a Krajského súdu v Košiciach č. k.: 6 Co 85/2008-80 zo dňa 31. 03. 2009 Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie. Okresný súd Košice II je povinný uhradiť sťažovateľke JUDr. M. C., náhradu trov právneho zastúpenia zvýšené o DPH, pretože právny zástupca je platcom DPH, na účet advokáta JUDr. J. C.... v lehote do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka   tiež   žiadala,   aby   ústavný   súd   dočasným   opatrením   pozastavil vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia okresného súdu č. k. 42 C 130/07-60 z 18. februára 2008.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata námietok sťažovateľky smerujúcich proti rozsudku okresného súdu č. k. 42 C   130/07-60   z   18.   februára   2008   a   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   6   Co   85/08-80 z 31. marca 2009 je založená na tvrdení o ich arbitrárnosti z dôvodu, že okresný súd ani krajský   súd   sa   náležite   nevysporiadali   s   jej   námietkami   týkajúcimi   sa   napr.   otázky   jej pasívnej legitimácie v spore, ako aj spôsobu určovania sumy za odtiahnutie motorového vozidla a podobne, čím v konečnom dôsledku malo dôjsť k porušeniu jej základného práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj základného práva vlastniť majetok.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak...   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý   vyplýva z citovaného čl.   127 ods.   1   ústavy, môže   ústavný   súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   v   žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, ak je o ochrane sťažovateľkou označeného základného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu toho práva, porušenie ktorého sťažovateľka namieta, t. j. základného práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj základného práva na ochranu vlastníckeho práva, k porušeniu ktorých malo dôjsť v dôsledku nedostatočného odôvodnenia napadnutých rozhodnutí okresného súdu ako aj   krajského   súdu,   neposkytujú   všeobecné   súdy   na   základe   sťažovateľke   dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv.

Sťažovateľka už v sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedla, že 3. júna 2009 podala generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky   podnet   na   podanie   mimoriadneho dovolania   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   42   C   130/07-60   z   18.   februára   2008, ako aj proti rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 85/08-80 z 31. marca 2009, pričom podľa zistenia   ústavného   súdu   bola   sťažovateľka   pri   využití   tohto   mimoriadneho   opravného prostriedku   úspešná, keďže najvyšší   súd v konaní o   mimoriadnom   dovolaní   uznesením sp. zn.   3   M   Cdo   4/2010   zo   6.   septembra   2010   zrušil   rozsudok   okresného   súdu   č.   k. 42 C 130/07-60 z 18. februára 2008, ako aj rozsudok krajského súdu č. k. 6 Co 85/08-80 z 31. marca 2009 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, v rámci ktorého bude mať sťažovateľka možnosť opätovne využívať svoje oprávnenia účastníka konania a domáhať sa tak účinnej ochrany svojich práv.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   sťažovateľka   sa   tak   domohla   účinnej   ochrany   ňou označeného základného práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého porušenie namieta, ako aj základného práva na ochranu jej majetku už v konaní pred najvyšším súdom, ktorého uznesenie nadobudlo právoplatnosť 22. septembra 2010.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľky   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých rozhodnutí, ako aj priznanie úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práv alebo slobôd sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti nezaoberal.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   tiež   bez   právneho   významu zaoberať sa návrhom sťažovateľky na vydanie dočasného opatrenia, ktorým sa domáhala, aby ústavný súd pozastavil vykonateľnosť právoplatného rozhodnutia okresného súdu č. k. 42 C 130/07-60 z 18. februára 2008.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2010