znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 43/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senátezloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňaspravodajkyňa)   a   sudcu   Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť

zastúpenéhoAdvokátskou   kanceláriou   Škamla,   s.   r.   o,   Makovického   15,   Žilina,   konajúcouprostredníctvom   konateľa   a   advokáta   Mgr.   Martina   Škamlu,   ktorou   namieta   porušeniesvojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.25 P 272/2012   a jeho   rozsudkom   zo   6.   februára   2014   a postupom   Krajského   súduv Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   Cop   156/2014   a jeho   rozsudkomz 24. júna 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola4. septembra 2014 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriouŠkamla, s. r. o, Makovického 15, Žilina, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokátaMgr. Martina   Škamlu,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv podľa   čl.   19ods. 2, čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právpodľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   8   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej aj „okresný súd“)v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   25   P   272/2012   a jeho   rozsudkom   zo 6.   februára   2014a postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   v konaní   vedenompod sp. zn. 11 Cop 156/2014 a jeho rozsudkom z 24. júna 2014.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ (otec maloletéhodieťaťa)   bol   v   procesnom   postavení   navrhovateľa   účastníkom   konania   o úpravu   stykus maloletým synom (ďalej aj „maloletý“), v ktorom sa domáhal zmeny rozsudku okresnéhosúdu č. k. 25 C 153/2008-191 zo 17. februára 2010 v spojení s rozsudkom krajského súduč. k. 5 Co 211/2010-213 zo 6. júla 2010 v časti o zákaze styku otca s maloletým. Sťažovateľžiadal, aby mu bol umožnený styk s maloletým synom prostredníctvom softvéru Skypekaždú sobotu v čase od 16.00 h do 18.00 h a každú nedeľu v mesiaci júl v čase od 15.00 hdo   17.00   h   za   prítomnosti   starej   matky ⬛⬛⬛⬛,   ktorej   je   maloletý   zverenýdo náhradnej osobnej starostlivosti. Svoj návrh odôvodnil zmenou pomerov, na preukázaniektorej navrhol „vykonanie znaleckého dokazovania za účelom zistenia, či je stretávanie sa maloletého so sťažovateľom v záujme maloletého a či jeho negatívny vzťah k sťažovateľovi v čase vydania rozhodnutia Okresného súdu Bratislava IV z 17. 2. 2010 bol ovplyvnený v dôsledku zámerného pôsobenia starej matky a či sa stará matka pridŕža odporúčania súdneho znalca v tom smere, že je namieste informovať maloletého o sťažovateľovi v tom záujme, aby sa tento slobodne a bez akéhokoľvek ovplyvňovania sám mohol rozhodnúť, či sa chce alebo nechce stretávať so sťažovateľom.“. Okresný súd návrh sťažovateľa zamietol.Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu,s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil a v odôvodnení naň poukázal.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, žesúdy nevykonali ním navrhované znalecké dokazovanie ani ďalšie dokazovanie nevyhnutnéna   spoľahlivé   zistenie   skutkového   stavu   veci.   Sťažovateľ   tvrdí,   že „iba vykonaním navrhnutého znaleckého dokazovania mohol navrhovateľ preukázať svoje tvrdenia uvedené v návrhu na úpravu styku s maloletým a jedine znalecký posudok vypracovaný nezávislým znalcom   mohol   objektívne   posúdiť   možnosť   obnovenia   styku   medzi   sťažovateľom a maloletým za súčasných okolností“.

Zákaz styku s maloletým podľa sťažovateľa „predstavuje vzhľadom na intenzitu tohto zákazu   a na   dĺžku   jeho   trvania   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   na   ochranu a rešpektovanie súkromného a rodinného života sťažovateľa a na starostlivosť o maloletého a o jeho výchovu zaručených Ústavou a Dohovorom“. Dôvody trvania zákazu styku, ktoréuviedol   v   rozhodnutí   okresný   súd   a krajský   súd,   považuje   sťažovateľ   za   nedostatočnéa poukazuje   na   to,   že „sa   nedopustil   voči   svojmu   synovi   žiadneho   konania,   ktoré by odôvodňovalo zákaz jeho styku s ním“. Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentuje, že súdymali pri rozhodovaní postupovať v zmysle princípu proporcionality, a namieta, že „Súdy rozhodli o pokračovaní zákazu styku maloletého so sťažovateľom bez tohto, aby dbali na ochranu základných práv sťažovateľa.“.

Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 25 P 272/2012 a v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod 11 Cop 156/2014 porušené boli.

2. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 25 P 272/2012-209 z 6. 2. 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 Cop 156/2014-231 z 24. júna 2014 porušené boli.

3. Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 25 P 272/2012-209 z 6. 2. 2014 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 Cop 156/2014-231 z 24. júna 2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

4. ⬛⬛⬛⬛ priznáva primerané finančné zadosťučinenie za porušenie článku 19 ods. 2 a článku 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a Článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sume 50 000 EUR (slovom päťdesiattisíc eur),   ktoré   sú   Krajský   súd   v   Bratislave   a   Okresný   súd   Bratislava   IV   povinné   vyplatiť mu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   Krajský   súd   v Bratislave   a Okresný   súd   Bratislava   IV   sú   povinné   uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 340,90 EUR do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa   čl.   127   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických   osôbalebo právnických osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K napadnutému   postupu   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 25 P 272/2012 a jeho rozsudku zo 6. februára 2014

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.ÚS 115/07).

Proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   a postupu,   ktorý   predchádzal   jehovydaniu,   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   bol   oprávnený   a aj   povinný   rozhodnúťkrajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípadevylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnostiodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K napadnutému   postupu   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 11 Cop 156/2014 a jeho rozsudku z 24. júna 2014

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde úlohou ústavného súdu pri predbežnomprerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne   neopodstatnená.   V súlades konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keďnamietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej mocinemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). Ústavný súd z tohto aspektu posúdil túto časť sťažnosti.

2.1 Namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   tým,že v súdnom konaní nebolo vykonané znalecké dokazovanie na zistenie príčin odmietavéhopostoja jeho maloletého syna a možnosti zmeny tohto stavu. Sťažovateľ považoval znaleckéskúmanie   za   jediný   dôkaz,   ktorým   mohol   preukázať   svoje   tvrdenie   o potrebe   zmenyrozsudku o zákaze styku s maloletým.

Ústavný súd vo svojej judikatúre uvádza, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhoduzámerov   vo   sfére   práva   na   súdnu   ochranu   s   právnym   režimom   súdnej   ochrany   podľadohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07, IV. ÚS 6/2010).

Okresný súd vykonal dokazovanie okrem iného lekárskou správou pedopsychiatričky ⬛⬛⬛⬛, na základe ktorej konštatoval:

„Súčasný skutkový stav je taký, že maloletý je aj naďalej a to od roku 2006 vedený v Dennom stacionári pre deti s rizikovým vývinom, pričom z potvrdenia pedopsychiatričky ⬛⬛⬛⬛ zo   dňa   28.   6.   2013   vyplýva,   že   maloletý   bol   opakovane vystavovaný traumatizujúcim zážitkom a to návštevou otca vo väzení, zhoršením matkinho zdravotného stavu, medializáciou otca, kontaktom s otcom v utečeneckom tábore, v škole bol opakovane vystavovaný posmeškom týkajúcim sa otca a aktuálne pociťuje hanbu aj zlosť voči otcovi, verbalizuje odmietavý postoj kontaktovať sa sním a to osobne ako aj písomne. Z lekárskej správy ďalej vyplýva, že je dôležité predchádzať neurotizácii dieťaťa pre jeho ďalší osobnostný vývin. Lekárska správa bola vypracovaná pedopsychiatričkou maloletého, ktorá jeho zdravotný stav pozná od roku 2006, s dieťaťom pracuje dlhodobo a potvrdenie, ktoré   vydala   o   zdravotnom   stave   maloletého   dieťa   je aktuálne   a   odzrkadľuje   súčasný psychický stav maloletého, ako aj jeho vzťah k otcovi. V tejto súvislosti súd teda nevyhovel návrhu otca, resp. jeho právneho zástupcu o vyšetrenie maloletého nezávislým znalcom za účelom zistenia dôvodov, pre ktoré má maloletý nechuť kontaktovať sa s otcom. Takýto návrh súd považoval za nadbytočný, resp. duplicitný, pretože dôvody, pre ktoré sa maloletý odmieta   s   otcom   akokoľvek   kontaktovať   nesporne   vyplývajú   z   lekárskej   správy ⬛⬛⬛⬛, ktorá bola navyše aktualizovaná v priebehu konania.“

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku k názoru okresného súdu doplnil:„Pokiaľ   ide   o námietku   otca   uvedenú   v odvolaní,   v ktorej   poukazoval   na   to, že jediným zákonným kritériom pre vyslovenie obmedzenia alebo zákazu styku s maloletým dieťaťom   je   aktuálna   nevyhnutnosť   takéhoto   opatrenia   a záujme   maloletého   dieťaťa, z ktorého táto nevyhnutnosť vyplýva, s touto sa odvolací súd stotožnil, rovnako sa stotožnil s názorom   otca,   že   takéto   rozhodnutie   by   nemalo   byť   definitívne,   keď   s poukazom na ochranu   rodinného   života   by   sa   postupne   mali   prijímať   opatrenia,   smerujúce k obnoveniu prerušených kontaktov maloletého dieťaťa a rodiča. Tým, že každú vec treba posudzovať   individuálne,   treba   v danej   veci   konštatovať,   že   rodičia   maloletého   nikdy netvorili ucelenú rodinu, keď nežili spolu, maloletý k otcovi nemá vybudovaný žiaden citový vzťah,   naopak   jeho   vzťah   k otcovi   je   charakterizovaný   iba   traumatizujúcimi   zážitkami, čo v danej veci znamená praktickú nemožnosť obnoviť vzťah, ktorý nikdy nebol vybudovaný, pričom treba zdôrazniť, že nevytvorenie vzťahu resp. traumatizujúce zážitky maloletého z otca   sa   podľa   obsahu   spisu   viažu   výlučne   na   konanie   zo   strany   otca.   Pokiaľ   otec v odvolaní tvrdí, že sa nemal možnosť so svojim synom stretávať, je na mieste otázka, čo bolo   dôvodom,   že   sa   otec   s   maloletým   nestretával,   nepodieľal   sa   na   jeho   výchove. S určitosťou   však   možno   konštatovať,   že   nejde   iba   o   nechuť   maloletého,   prípadne ovplyvňovanie   zo   strany   starej   matky,   či   o   konanie   príslušných   orgánov,   tak   ako to otec tvrdí v odvolaní. Aj podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne pri rozhodovaní   prihliadol   na   záujem   maloletého,   v   rámci   ktorého   zohľadnil   aj   názor maloletého   vyslovený   v   rámci   pohovoru   s   kolíznym   opatrovníkom   dňa   01.   03.   2013, rovnako   správne   zohľadnil   lekársku   správu   ošetrujúcej   pedopsychiatričky   maloletého, objektívnosť   ktorej   nemal   ani   odvolací   súd   dôvod   spochybňovať.   Z   uvedeného   dôvodu vykonanie ďalšieho dokazovania nariadením nového znaleckého dokazovania aj odvolací súd posúdil ako nedôvodné.“

Súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť vykonaťdôkazy   označené   účastníkom   konania   (I.   ÚS   75/96,   II.   ÚS 153/03,   IV. ÚS   178/2012).Procesný princíp voľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou procesnej ekonomikydovoľuje   súdu   vykonať   len   tie   dôkazy,   ktoré   podľa   jeho   uváženia   vedú   k   rozhodnutiuvo veci   samej   (napr.   II. ÚS 218/00,   IV.   ÚS   182/04,   IV.   ÚS   178/2012).   Európsky   súdpre ľudské práva tiež uvádza, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje síce právo na spravodlivýproces,   neupravuje   však   prípustnosť   dôkazov   alebo   ich   hodnotenie   (A. B. v Slovenskárepublika, rozsudok zo 4. 3. 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru). Výber dôkazovje na účastníkovi   konania,   ale   súd   má   široký   priestor   na   úvahu,   ktoré   dôkazy   pripustía vykoná   a ktoré   nevykoná.   Táto   úvaha   všeobecného   súdu   je   obmedzená   len   tým,že nevykonanie   dôkazov,   resp.   ich   vykonanie   v rozpore   s názorom   účastníka   nesmiepostaviť   účastníka   konania   do   evidentne   nevýhodnejšej   pozície,   než   v   ktorej   je   druhýúčastník   konania   (pozri   najmä   rozsudok   de Haes   a Gijsels   v.   Belgicko   z 24.   2. 1997,rozsudok Schenk v. Švajčiarsko z 12. 7. 1988).

Podľa judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 60/04) pod právom na spravodlivé súdnekonanie   v zmysle   čl.   6   ods.   1   dohovoru   vo   vzťahu   k vykonávaniu   dokazovania   trebarozumieť,   že   účastníkovi   konania   musí   byť   poskytnutá   možnosť   podieľať   sa   zákonomustanoveným   spôsobom   na   dokazovaní,   čo   znamená   dôkazy   navrhovať,   byť   prítomnýna vykonávaní dokazovania [§ 122 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)],vrátane   práva   klásť   účastníkom   otázky   (§ 126   ods.   3   OSP)   a k navrhovaným   a užvykonávaným dôkazom sa vyjadrovať (§ 123 a § 129 ods. 1 OSP).

Vychádzajúc z uvedenej judikatúry, ústavný súd dospel k záveru, že krajský súdsa zaoberal   návrhom   sťažovateľa   na   vykonanie   znaleckého   dokazovania,   na   účelyobjektívneho   zistenia   postoja   maloletého   k sťažovateľovi   vykonal   dokazovanieoboznámením s obsahom aktuálnej správy ošetrujúcej pedopsychiatričky, jej obsah hodnotilv spojení   s ostatnými   vykonanými   dôkazmi   a   svoj   záver   o   nadbytočnosti   znaleckéhodokazovania (vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré ním chcel sťažovateľ preukázať) dostatočneodôvodnil konkrétnymi, z vykonaného dokazovania vyplývajúcimi zisteniami. Ústavný súdpreto   nepovažuje   záver   krajského   súdu   o nadbytočnosti   znaleckého   dokazovania   zaarbitrárny. Podľa názoru ústavného súdu bol vykonaným dokazovaním dostatočne zistenýskutkový   stav   v rozsahu   potrebnom   pre   rozhodnutie   o   veci.   Nevyhovením   návrhu   navykonanie   znaleckého   dokazovania   preto   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   právasťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

2.2 Namietané porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru

Sťažovateľ tiež namieta, že rozsudok krajského súdu predstavuje neprimeraný zásahdo jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 8dohovoru vzhľadom na intenzitu tohto zásahu (zákaz styku so synom) a dĺžku jeho trvania.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávnenýmzasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; detimajú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a   starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziťa maloleté   deti   možno   od   rodičov   odlúčiť   proti   vôli   rodičov   len   rozhodnutím   súduna základe zákona.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovaťokrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnostiv záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny,predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práva slobôd iných.

Do pôsobnosti čl. 8 dohovoru a čl. 19 ods. 2 ústavy patrí aj právo na rešpektovaniea ochranu súkromného života. Súkromný život podľa Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej   aj   „ESĽP“) zahŕňa   fyzickú   a   psychickú   integritu   osoby   a   niekedy   môžezahŕňať aspekty   individuálnej   fyzickej   a sociálnej   identity.   Rešpektovanie   „súkromnéhoživota“   musí zahŕňať   do   určitej   miery   aj právo   nadviazať   vzťahy   s   inými   ľuďmi(IV. ÚS 134/2013, m. m. pozri aj Niemietz v. Nemecko, rozsudok zo 16. 12. 1992, séria A,č. 251-B, s. 33 − 34, bod 29).

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva tým, že čl. 8 dohovoru zaručujeprávo   na   rešpektovanie   rodinného   života,   predpokladá   existenciu   rodiny   (Marckxv. Belgicko, rozsudok pléna z 13. 6. 1979, bod 31). Existencia rodiny je otázkou faktickou,spočíva   v   skutočnej   existencii   blízkych   osobných   väzieb   v praxi   (K.   a   T.   v.   Fínsko,rozsudok Veľkého senátu z 12. 7. 2001, bod 150). Základným prvkom rodinného životaje spolužitie rodičov a detí (Johansen v. Nórsko, rozsudok zo 7. 8. 1996, bod 52). Európskysúd pre ľudské práva konštatoval vo veci Berrehab v. Holandsko (rozsudok z 21. 6. 1988,bod 21), že vzťah vytvorený medzi manželmi musí byť považovaný za „rodinný život“a dieťa narodené z takéhoto zväzku je ipso iure súčasťou tohto vzťahu, teda od okamihu a zosamotnej skutočnosti narodenia dieťaťa existuje medzi ním a jeho rodičmi puto tvoriacerodinný život, a to aj keď rodičia potom spolu nežijú. Následné udalosti však môžu totoputo prerušiť, neskôr by vzťah patriaci pod „rodinný život“ mohol prestať existovať, pokiaľby nebol udržiavaný.

Podľa judikatúry ESĽP zásah do práva na rešpektovanie súkromného života budev súlade   s čl.   8   dohovoru,   ak   bol   vykonaný   v   súlade   so zákonom,   sleduje   niektorýz legitímnych   cieľov   vymenovaných   v   odseku   2   tohto   článku   a   bol   nevyhnutnýv demokratickej spoločnosti (napr. Anayo v. Nemecko, rozsudok z 21. 12. 2010, bod 63).

Rozsudok krajského súdu potvrdil zákaz styku sťažovateľa s jeho synom na základe §25 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o rodine“), rozhodnutie tak vychádza z platnej a účinnej právnej úpravy.

Krajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že sťažovateľ nie je členom rodinymaloletého. Je jeho biologickým otcom, s matkou maloletého boli manželmi, nikdy všaknetvorili skutočnú rodinu, sťažovateľ nežil s maloletým, nezabezpečoval starostlivosť o nehoani jeho výchovu, medzi maloletým a sťažovateľom nikdy neexistovala skutočná rodinnáväzba. Manželstvo sťažovateľa a matky maloletého bolo rozvedené rozsudkom Okresnéhosúdu Bratislava IV č. k. 25 C 153/2008-181 zo 17. februára 2010, maloletý bol na čas porozvode   zverený   do   náhradnej   osobnej   starostlivosti   starej   matke,   matka   a   otec   bolizaviazaní   prispievať   na   jeho   výživu   každý   sumou   30   %   zo   sumy   životného   minimana nezaopatrené dieťa, zároveň bol rozhodnuté o zákaze styku otca s maloletým. Rozsudoknadobudol   právoplatnosť   13.   augusta   2010   v   spojení   s   rozsudkom   Krajského   súduv Bratislave č. k. 5 Co 211/2010-216 zo 6. júla 2010. Sťažovateľ neplatil určené minimálnevýživné, dlžné výživné zaplatil až v súvislosti s napadnutým konaním.

Maloletý   sťažovateľa   ako   otca   neakceptuje,   v   podstate   ho   nepozná,   videlho niekoľkokrát v živote pri návštevách vo väzení, kde bol sťažovateľ už počas tehotenstvamatky   maloletého.   Osobne   sa   ostatný   raz   stretli   v   Útvare   pre   zaistených   cudzincovv Medveďove, keď si sťažovateľ vyžiadal jeho návštevu, maloletý mal vtedy päť rokov.

Sťažovateľ   neuviedol   v   sťažnosti   žiadne   argumenty   proti   týmto   konštatovaniam,nenamietal proti tvrdeniu, že medzi ním a maloletým nikdy neexistovala skutočná rodinnáväzba. Sťažovateľ len všeobecne tvrdil, že maloletý je negatívne ovplyvnený starou matkou,o čom však nepredložil žiadny dôkaz. K svojmu spôsobu života a správaniu sa nevyjadril,neposkytol vysvetlenie ani k svojmu úteku z azylového tábora počas azylového konaniaa súčasne   prebiehajúceho   konania   o   úpravu   styku,   ktorým   významne   spochybnil   svojskutočný záujem na výsledku konania a na vytvorení vzťahu s maloletým synom.

Napriek   uvedenému   ústavný   súd   konštatuje,   že   právna   otázka   úpravy   stykusťažovateľa   s   jeho   synom,   o   ktorej   sťažovateľ   inicioval   konanie   s   úmyslom vytvoreniamomentálne neexistujúcej rodinnej väzby, sa týka dôležitej súčasti jeho súkromného života.Rozhodnutie krajského súdu ponechávajúce naďalej účinným rozhodnutie o zákaze stykusťažovateľa a jeho syna preto predstavuje zásah do práva sťažovateľa na rešpektovanie jehosúkromného života.

Cieľom napadnutého rozhodnutia krajského súdu bola predovšetkým/v prvom radeochrana najlepšieho záujmu maloletého, ktorý je zverený do náhradnej osobnej starostlivostistarej matke a sťažovateľa nepovažuje za súčasť svojej rodiny. V dôsledku traumatickýchzážitkov spojených so sťažovateľom potvrdených v súvisiacom súdnom konaní aj súdnymznalcom je maloletý v odbornej starostlivosti psychiatričky. Rozhodnutie tak bolo prijaténa ochranu práv a slobôd maloletého.

Pri posúdení, či bol zásah nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, ESĽP hodnotív kontexte   všetkých   okolností   prípadu,   či   dôvody,   ktoré   ho   majú   ospravedlňovať,   bolirelevantné a dostatočné na účely čl. 8 ods. 2 dohovoru. Súčasne berie do úvahy, či konanieako celok bolo spravodlivé a poskytovalo sťažovateľovi dostatočné záruky pre ochranu jehozáujmov chránených čl. 8 dohovoru. V každom takomto prípade je dôležité posúdiť, čo jev najlepšom záujme dieťaťa, a ten má v závislosti na jeho povahe a dôležitosti prednosť predzáujmami   rodičov   (napr.   Anayo   v.   Nemecko,   rozsudok   z 21. 12. 2010,   bod   65   a   tamcitovaná   judikatúra).   Podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   všetkýchrozhodnutiach týkajúcich sa detí musia byť rozhodujúcim kritériom ich najlepšie záujmy.Tie   vyžadujú   udržiavanie   rodinných   väzieb   okrem   prípadu,   keď   je   konkrétne   rodinapreukázateľne nevhodná. Na druhej strane je nespochybniteľne v záujme dieťaťa, aby bolajeho výchova zabezpečená v zdravom prostredí a rodič nemôže byť oprávnený podľa čl. 8dohovoru   uplatňovať   opatrenia,   ktoré   by   mohli   poškodiť   zdravie   alebo   vývoj   dieťaťa(napr. Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko, rozsudok zo 6. 7. 2010, bod 136).

Krajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že vzhľadom na skutočnosti zistenévykonaným   dokazovaním   je   odôvodnený   právny   názor,   že   nad   záujmom   sťažovateľana vytvorení   rodinnej   väzby   s   jeho   maloletým   synom   prevážila   zvýšená   ochrana   právmaloletého   vyžadujúca   vylúčenie   ich   vzájomných   kontaktov.   Konštatoval   tak   najmäna základe   stanoviska   maloletého,   ktoré   bolo   zisťované   prostredníctvom   kolíznehoopatrovníka, výpovede starej matky a aktuálneho zdravotného stavu maloletého, ktorý bolobjektivizovaný   odbornou   správou   detskej   psychiatričky.   Psychiatrička   potvrdilapretrvávanie   psychického   stavu   maloletého,   ktorý   bol   u   neho   zistený   znaleckýmdokazovaním v konaní o úpravu styku vedenom Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn.25 C 153/2008. Podľa týchto zistení maloletý pociťuje vo vzťahu k sťažovateľovi hnev, zlosť,hanbí   sa   za   neho,   nechce   sa   s   ním   stretnúť,   jeho   pocity   vychádzajú   zo   stretnutíso sťažovateľom   vo   väzení,   v   utečeneckom   tábore,   posmeškov,   ktoré   v   tejto   súvislostizažil v škole. Tieto stavy maloletého vyžadujú odbornú psychiatrickú pomoc, aby dokázalzáťaž spracovať, a to aj vzhľadom na jeho rodinnú anamnézu, keď matka trpí duševnouporuchou,   v   dôsledku   ktorej   bola   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   25   Ps   31/2006-26z 10. septembra 2007, právoplatným 25. októbra 2007, pozbavená spôsobilosti na právneúkony. Na základe uvedeného krajský súd konštatoval, že na strane maloletého nedošlok žiadnej zmene okolností, ktorá by bola dôvodom pre zmenu rozsudku o zákaze styku.

Osobu sťažovateľa v súvislosti s jeho možným výchovným vplyvom na maloletéhosyna   krajský   súd   hodnotil   na   základe   zistení,   ktoré   sťažovateľ   relevantným   spôsobomnedokázal spochybniť. Sťažovateľ bol vyhostený z územia Slovenskej republiky, pretožepredstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku, pre verejný poriadok na jej územía ohrozuje práva a slobody iných osôb z dôvodu jeho preukázaného zapojenia do činnostiteroristickej skupiny, za čo bol právoplatne odsúdený vo Francúzskej republike. Navyšestále prebieha trestné konanie v Kanade.

Krajský   súd   podrobne   hodnotil   aj   možnosti   vzájomného   styku   sťažovateľaa maloletého.   Odôvodnil,   prečo   nie   je   komunikácia   medzi   maloletým   a   sťažovateľomprostredníctvom softweru Skype vhodná. Predovšetkým konštatoval, že nejede o vhodnýprostriedok v prípade, ak maloletý jednoznačne komunikáciu odmieta a tento spôsob nemáviesť   k   obnoveniu   vzájomných   vzťahov,   ale   k   ich   vybudovaniu.   Navyše   za situácie,keď obidve strany nie sú schopné sa ani dorozumieť, keďže sťažovateľ komunikuje arabsky afrancúzsky, anglický jazyk ovláda minimálne a slovenský jazyk vôbec. Maloletý v časevyhlásenia napadnutého rozhodnutia nedokázal komunikovať vo francúzskom jazyku.

Rovnako   krajský   súd   vychádzal   z   platnej   právnej   úpravy   (§   154   OSP),   keďkonštatoval,   že   pre   jeho   rozhodnutie   je   rozhodujúci   skutkový   stav   v   čase   vyhláseniarozhodnutia, keď platilo rozhodnutie o administratívnom vyhostení sťažovateľa a o určenízákazu   pobytu,   podľa   ktorého   bol   sťažovateľovi   zakázaný   vstup   na   územie   Slovenskejrepubliky na 10 rokov, t. j. do 26. apríla 2016. Do tohto okamihu je preto styk sťažovateľas maloletým na území Slovenskej republiky vylúčený.

Krajský   súd   sa   tak   zaoberal   porovnávaním   a   vyvažovaním   kolidujúcich   práva záujmov, dával do pomeru práva maloletého a sťažovateľa, ktoré vo fungujúcej rodinenemôžu byť v kolízii, rozhodol o voľbe legitímneho a v daných podmienkach nevyhnutnéhoa primeraného rozhodnutia o úprave styku tak, že sťažovateľa vylúčil z možnosti užívaniarodičovských   práv   v   záujme   maloletého.   Rozhodol   tak   na   základe   zistenia,   žesťažovateľ nemá   vybudovanú   skutočnú   rodinnú   väzbu   s   maloletým,   tá   je   založenálen na biologickom príbuzenstve, ktoré nikdy nezískalo skutočný obsah, a ako príčinu tohtostavu určil spôsob života a správanie sťažovateľa, ktoré sťažovateľ neprezentoval v inomsvetle ani v sťažnosti   ústavnému súdu. Sťažovateľ argumentuje v sťažnosti len zmenouokolností,   ktoré   vidí   na   strane   maloletého   v   súvislosti   s   jeho   zvyšujúcim   sa   vekom.O dôvodoch   na   svojej   strane,   ktoré   boli   príčinou   rozhodnutia   o   zákaze   styku,   sa   všaknevyjadruje.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ak sa konanie pred všeobecným súdomneskončí   podľa   želania   účastníka,   táto   okolnosť   sama   osebe   nie   je   právnym   základompre namietnutie porušenia ústavného práva (II. ÚS 3/97).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnutý   rozsudokkrajského súdu nie je arbitrárny ani neodôvodnený, z ústavného hľadiska sú jeho záveryakceptovateľné   a   udržateľné,   a   teda   sťažnosť   je   aj   v   tejto   časti   zjavne   neopodstatnená,čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súdsa už nezaoberal jeho ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2015