SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 43/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senátezloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňaspravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
zastúpenéhoAdvokátskou kanceláriou Škamla, s. r. o, Makovického 15, Žilina, konajúcouprostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Martina Škamlu, ktorou namieta porušeniesvojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.25 P 272/2012 a jeho rozsudkom zo 6. februára 2014 a postupom Krajského súduv Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cop 156/2014 a jeho rozsudkomz 24. júna 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola4. septembra 2014 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriouŠkamla, s. r. o, Makovického 15, Žilina, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokátaMgr. Martina Škamlu, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19ods. 2, čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právpodľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej aj „okresný súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 25 P 272/2012 a jeho rozsudkom zo 6. februára 2014a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 11 Cop 156/2014 a jeho rozsudkom z 24. júna 2014.
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ (otec maloletéhodieťaťa) bol v procesnom postavení navrhovateľa účastníkom konania o úpravu stykus maloletým synom (ďalej aj „maloletý“), v ktorom sa domáhal zmeny rozsudku okresnéhosúdu č. k. 25 C 153/2008-191 zo 17. februára 2010 v spojení s rozsudkom krajského súduč. k. 5 Co 211/2010-213 zo 6. júla 2010 v časti o zákaze styku otca s maloletým. Sťažovateľžiadal, aby mu bol umožnený styk s maloletým synom prostredníctvom softvéru Skypekaždú sobotu v čase od 16.00 h do 18.00 h a každú nedeľu v mesiaci júl v čase od 15.00 hdo 17.00 h za prítomnosti starej matky ⬛⬛⬛⬛, ktorej je maloletý zverenýdo náhradnej osobnej starostlivosti. Svoj návrh odôvodnil zmenou pomerov, na preukázaniektorej navrhol „vykonanie znaleckého dokazovania za účelom zistenia, či je stretávanie sa maloletého so sťažovateľom v záujme maloletého a či jeho negatívny vzťah k sťažovateľovi v čase vydania rozhodnutia Okresného súdu Bratislava IV z 17. 2. 2010 bol ovplyvnený v dôsledku zámerného pôsobenia starej matky a či sa stará matka pridŕža odporúčania súdneho znalca v tom smere, že je namieste informovať maloletého o sťažovateľovi v tom záujme, aby sa tento slobodne a bez akéhokoľvek ovplyvňovania sám mohol rozhodnúť, či sa chce alebo nechce stretávať so sťažovateľom.“. Okresný súd návrh sťažovateľa zamietol.Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu,s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil a v odôvodnení naň poukázal.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, žesúdy nevykonali ním navrhované znalecké dokazovanie ani ďalšie dokazovanie nevyhnutnéna spoľahlivé zistenie skutkového stavu veci. Sťažovateľ tvrdí, že „iba vykonaním navrhnutého znaleckého dokazovania mohol navrhovateľ preukázať svoje tvrdenia uvedené v návrhu na úpravu styku s maloletým a jedine znalecký posudok vypracovaný nezávislým znalcom mohol objektívne posúdiť možnosť obnovenia styku medzi sťažovateľom a maloletým za súčasných okolností“.
Zákaz styku s maloletým podľa sťažovateľa „predstavuje vzhľadom na intenzitu tohto zákazu a na dĺžku jeho trvania porušenie základných práv sťažovateľa na ochranu a rešpektovanie súkromného a rodinného života sťažovateľa a na starostlivosť o maloletého a o jeho výchovu zaručených Ústavou a Dohovorom“. Dôvody trvania zákazu styku, ktoréuviedol v rozhodnutí okresný súd a krajský súd, považuje sťažovateľ za nedostatočnéa poukazuje na to, že „sa nedopustil voči svojmu synovi žiadneho konania, ktoré by odôvodňovalo zákaz jeho styku s ním“. Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentuje, že súdymali pri rozhodovaní postupovať v zmysle princípu proporcionality, a namieta, že „Súdy rozhodli o pokračovaní zákazu styku maloletého so sťažovateľom bez tohto, aby dbali na ochranu základných práv sťažovateľa.“.
Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 25 P 272/2012 a v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod 11 Cop 156/2014 porušené boli.
2. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 25 P 272/2012-209 z 6. 2. 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 Cop 156/2014-231 z 24. júna 2014 porušené boli.
3. Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 25 P 272/2012-209 z 6. 2. 2014 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 Cop 156/2014-231 z 24. júna 2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
4. ⬛⬛⬛⬛ priznáva primerané finančné zadosťučinenie za porušenie článku 19 ods. 2 a článku 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a Článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sume 50 000 EUR (slovom päťdesiattisíc eur), ktoré sú Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava IV povinné vyplatiť mu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava IV sú povinné uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 340,90 EUR do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K napadnutému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 P 272/2012 a jeho rozsudku zo 6. februára 2014
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.ÚS 115/07).
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jehovydaniu, podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúťkrajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípadevylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnostiodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K napadnutému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cop 156/2014 a jeho rozsudku z 24. júna 2014
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde úlohou ústavného súdu pri predbežnomprerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlades konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keďnamietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej mocinemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). Ústavný súd z tohto aspektu posúdil túto časť sťažnosti.
2.1 Namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu tým,že v súdnom konaní nebolo vykonané znalecké dokazovanie na zistenie príčin odmietavéhopostoja jeho maloletého syna a možnosti zmeny tohto stavu. Sťažovateľ považoval znaleckéskúmanie za jediný dôkaz, ktorým mohol preukázať svoje tvrdenie o potrebe zmenyrozsudku o zákaze styku s maloletým.
Ústavný súd vo svojej judikatúre uvádza, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhoduzámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľadohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07, IV. ÚS 6/2010).
Okresný súd vykonal dokazovanie okrem iného lekárskou správou pedopsychiatričky ⬛⬛⬛⬛, na základe ktorej konštatoval:
„Súčasný skutkový stav je taký, že maloletý je aj naďalej a to od roku 2006 vedený v Dennom stacionári pre deti s rizikovým vývinom, pričom z potvrdenia pedopsychiatričky ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 28. 6. 2013 vyplýva, že maloletý bol opakovane vystavovaný traumatizujúcim zážitkom a to návštevou otca vo väzení, zhoršením matkinho zdravotného stavu, medializáciou otca, kontaktom s otcom v utečeneckom tábore, v škole bol opakovane vystavovaný posmeškom týkajúcim sa otca a aktuálne pociťuje hanbu aj zlosť voči otcovi, verbalizuje odmietavý postoj kontaktovať sa sním a to osobne ako aj písomne. Z lekárskej správy ďalej vyplýva, že je dôležité predchádzať neurotizácii dieťaťa pre jeho ďalší osobnostný vývin. Lekárska správa bola vypracovaná pedopsychiatričkou maloletého, ktorá jeho zdravotný stav pozná od roku 2006, s dieťaťom pracuje dlhodobo a potvrdenie, ktoré vydala o zdravotnom stave maloletého dieťa je aktuálne a odzrkadľuje súčasný psychický stav maloletého, ako aj jeho vzťah k otcovi. V tejto súvislosti súd teda nevyhovel návrhu otca, resp. jeho právneho zástupcu o vyšetrenie maloletého nezávislým znalcom za účelom zistenia dôvodov, pre ktoré má maloletý nechuť kontaktovať sa s otcom. Takýto návrh súd považoval za nadbytočný, resp. duplicitný, pretože dôvody, pre ktoré sa maloletý odmieta s otcom akokoľvek kontaktovať nesporne vyplývajú z lekárskej správy ⬛⬛⬛⬛, ktorá bola navyše aktualizovaná v priebehu konania.“
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku k názoru okresného súdu doplnil:„Pokiaľ ide o námietku otca uvedenú v odvolaní, v ktorej poukazoval na to, že jediným zákonným kritériom pre vyslovenie obmedzenia alebo zákazu styku s maloletým dieťaťom je aktuálna nevyhnutnosť takéhoto opatrenia a záujme maloletého dieťaťa, z ktorého táto nevyhnutnosť vyplýva, s touto sa odvolací súd stotožnil, rovnako sa stotožnil s názorom otca, že takéto rozhodnutie by nemalo byť definitívne, keď s poukazom na ochranu rodinného života by sa postupne mali prijímať opatrenia, smerujúce k obnoveniu prerušených kontaktov maloletého dieťaťa a rodiča. Tým, že každú vec treba posudzovať individuálne, treba v danej veci konštatovať, že rodičia maloletého nikdy netvorili ucelenú rodinu, keď nežili spolu, maloletý k otcovi nemá vybudovaný žiaden citový vzťah, naopak jeho vzťah k otcovi je charakterizovaný iba traumatizujúcimi zážitkami, čo v danej veci znamená praktickú nemožnosť obnoviť vzťah, ktorý nikdy nebol vybudovaný, pričom treba zdôrazniť, že nevytvorenie vzťahu resp. traumatizujúce zážitky maloletého z otca sa podľa obsahu spisu viažu výlučne na konanie zo strany otca. Pokiaľ otec v odvolaní tvrdí, že sa nemal možnosť so svojim synom stretávať, je na mieste otázka, čo bolo dôvodom, že sa otec s maloletým nestretával, nepodieľal sa na jeho výchove. S určitosťou však možno konštatovať, že nejde iba o nechuť maloletého, prípadne ovplyvňovanie zo strany starej matky, či o konanie príslušných orgánov, tak ako to otec tvrdí v odvolaní. Aj podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne pri rozhodovaní prihliadol na záujem maloletého, v rámci ktorého zohľadnil aj názor maloletého vyslovený v rámci pohovoru s kolíznym opatrovníkom dňa 01. 03. 2013, rovnako správne zohľadnil lekársku správu ošetrujúcej pedopsychiatričky maloletého, objektívnosť ktorej nemal ani odvolací súd dôvod spochybňovať. Z uvedeného dôvodu vykonanie ďalšieho dokazovania nariadením nového znaleckého dokazovania aj odvolací súd posúdil ako nedôvodné.“
Súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť vykonaťdôkazy označené účastníkom konania (I. ÚS 75/96, II. ÚS 153/03, IV. ÚS 178/2012).Procesný princíp voľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou procesnej ekonomikydovoľuje súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia vedú k rozhodnutiuvo veci samej (napr. II. ÚS 218/00, IV. ÚS 182/04, IV. ÚS 178/2012). Európsky súdpre ľudské práva tiež uvádza, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje síce právo na spravodlivýproces, neupravuje však prípustnosť dôkazov alebo ich hodnotenie (A. B. v Slovenskárepublika, rozsudok zo 4. 3. 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru). Výber dôkazovje na účastníkovi konania, ale súd má široký priestor na úvahu, ktoré dôkazy pripustía vykoná a ktoré nevykoná. Táto úvaha všeobecného súdu je obmedzená len tým,že nevykonanie dôkazov, resp. ich vykonanie v rozpore s názorom účastníka nesmiepostaviť účastníka konania do evidentne nevýhodnejšej pozície, než v ktorej je druhýúčastník konania (pozri najmä rozsudok de Haes a Gijsels v. Belgicko z 24. 2. 1997,rozsudok Schenk v. Švajčiarsko z 12. 7. 1988).
Podľa judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 60/04) pod právom na spravodlivé súdnekonanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania trebarozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať sa zákonomustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať, byť prítomnýna vykonávaní dokazovania [§ 122 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)],vrátane práva klásť účastníkom otázky (§ 126 ods. 3 OSP) a k navrhovaným a užvykonávaným dôkazom sa vyjadrovať (§ 123 a § 129 ods. 1 OSP).
Vychádzajúc z uvedenej judikatúry, ústavný súd dospel k záveru, že krajský súdsa zaoberal návrhom sťažovateľa na vykonanie znaleckého dokazovania, na účelyobjektívneho zistenia postoja maloletého k sťažovateľovi vykonal dokazovanieoboznámením s obsahom aktuálnej správy ošetrujúcej pedopsychiatričky, jej obsah hodnotilv spojení s ostatnými vykonanými dôkazmi a svoj záver o nadbytočnosti znaleckéhodokazovania (vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré ním chcel sťažovateľ preukázať) dostatočneodôvodnil konkrétnymi, z vykonaného dokazovania vyplývajúcimi zisteniami. Ústavný súdpreto nepovažuje záver krajského súdu o nadbytočnosti znaleckého dokazovania zaarbitrárny. Podľa názoru ústavného súdu bol vykonaným dokazovaním dostatočne zistenýskutkový stav v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie o veci. Nevyhovením návrhu navykonanie znaleckého dokazovania preto nemohlo dôjsť k porušeniu základného právasťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.
2.2 Namietané porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru
Sťažovateľ tiež namieta, že rozsudok krajského súdu predstavuje neprimeraný zásahdo jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 8dohovoru vzhľadom na intenzitu tohto zásahu (zákaz styku so synom) a dĺžku jeho trvania.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávnenýmzasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; detimajú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziťa maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súduna základe zákona.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovaťokrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnostiv záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práva slobôd iných.
Do pôsobnosti čl. 8 dohovoru a čl. 19 ods. 2 ústavy patrí aj právo na rešpektovaniea ochranu súkromného života. Súkromný život podľa Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej aj „ESĽP“) zahŕňa fyzickú a psychickú integritu osoby a niekedy môžezahŕňať aspekty individuálnej fyzickej a sociálnej identity. Rešpektovanie „súkromnéhoživota“ musí zahŕňať do určitej miery aj právo nadviazať vzťahy s inými ľuďmi(IV. ÚS 134/2013, m. m. pozri aj Niemietz v. Nemecko, rozsudok zo 16. 12. 1992, séria A,č. 251-B, s. 33 − 34, bod 29).
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva tým, že čl. 8 dohovoru zaručujeprávo na rešpektovanie rodinného života, predpokladá existenciu rodiny (Marckxv. Belgicko, rozsudok pléna z 13. 6. 1979, bod 31). Existencia rodiny je otázkou faktickou,spočíva v skutočnej existencii blízkych osobných väzieb v praxi (K. a T. v. Fínsko,rozsudok Veľkého senátu z 12. 7. 2001, bod 150). Základným prvkom rodinného životaje spolužitie rodičov a detí (Johansen v. Nórsko, rozsudok zo 7. 8. 1996, bod 52). Európskysúd pre ľudské práva konštatoval vo veci Berrehab v. Holandsko (rozsudok z 21. 6. 1988,bod 21), že vzťah vytvorený medzi manželmi musí byť považovaný za „rodinný život“a dieťa narodené z takéhoto zväzku je ipso iure súčasťou tohto vzťahu, teda od okamihu a zosamotnej skutočnosti narodenia dieťaťa existuje medzi ním a jeho rodičmi puto tvoriacerodinný život, a to aj keď rodičia potom spolu nežijú. Následné udalosti však môžu totoputo prerušiť, neskôr by vzťah patriaci pod „rodinný život“ mohol prestať existovať, pokiaľby nebol udržiavaný.
Podľa judikatúry ESĽP zásah do práva na rešpektovanie súkromného života budev súlade s čl. 8 dohovoru, ak bol vykonaný v súlade so zákonom, sleduje niektorýz legitímnych cieľov vymenovaných v odseku 2 tohto článku a bol nevyhnutnýv demokratickej spoločnosti (napr. Anayo v. Nemecko, rozsudok z 21. 12. 2010, bod 63).
Rozsudok krajského súdu potvrdil zákaz styku sťažovateľa s jeho synom na základe §25 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o rodine“), rozhodnutie tak vychádza z platnej a účinnej právnej úpravy.
Krajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že sťažovateľ nie je členom rodinymaloletého. Je jeho biologickým otcom, s matkou maloletého boli manželmi, nikdy všaknetvorili skutočnú rodinu, sťažovateľ nežil s maloletým, nezabezpečoval starostlivosť o nehoani jeho výchovu, medzi maloletým a sťažovateľom nikdy neexistovala skutočná rodinnáväzba. Manželstvo sťažovateľa a matky maloletého bolo rozvedené rozsudkom Okresnéhosúdu Bratislava IV č. k. 25 C 153/2008-181 zo 17. februára 2010, maloletý bol na čas porozvode zverený do náhradnej osobnej starostlivosti starej matke, matka a otec bolizaviazaní prispievať na jeho výživu každý sumou 30 % zo sumy životného minimana nezaopatrené dieťa, zároveň bol rozhodnuté o zákaze styku otca s maloletým. Rozsudoknadobudol právoplatnosť 13. augusta 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súduv Bratislave č. k. 5 Co 211/2010-216 zo 6. júla 2010. Sťažovateľ neplatil určené minimálnevýživné, dlžné výživné zaplatil až v súvislosti s napadnutým konaním.
Maloletý sťažovateľa ako otca neakceptuje, v podstate ho nepozná, videlho niekoľkokrát v živote pri návštevách vo väzení, kde bol sťažovateľ už počas tehotenstvamatky maloletého. Osobne sa ostatný raz stretli v Útvare pre zaistených cudzincovv Medveďove, keď si sťažovateľ vyžiadal jeho návštevu, maloletý mal vtedy päť rokov.
Sťažovateľ neuviedol v sťažnosti žiadne argumenty proti týmto konštatovaniam,nenamietal proti tvrdeniu, že medzi ním a maloletým nikdy neexistovala skutočná rodinnáväzba. Sťažovateľ len všeobecne tvrdil, že maloletý je negatívne ovplyvnený starou matkou,o čom však nepredložil žiadny dôkaz. K svojmu spôsobu života a správaniu sa nevyjadril,neposkytol vysvetlenie ani k svojmu úteku z azylového tábora počas azylového konaniaa súčasne prebiehajúceho konania o úpravu styku, ktorým významne spochybnil svojskutočný záujem na výsledku konania a na vytvorení vzťahu s maloletým synom.
Napriek uvedenému ústavný súd konštatuje, že právna otázka úpravy stykusťažovateľa s jeho synom, o ktorej sťažovateľ inicioval konanie s úmyslom vytvoreniamomentálne neexistujúcej rodinnej väzby, sa týka dôležitej súčasti jeho súkromného života.Rozhodnutie krajského súdu ponechávajúce naďalej účinným rozhodnutie o zákaze stykusťažovateľa a jeho syna preto predstavuje zásah do práva sťažovateľa na rešpektovanie jehosúkromného života.
Cieľom napadnutého rozhodnutia krajského súdu bola predovšetkým/v prvom radeochrana najlepšieho záujmu maloletého, ktorý je zverený do náhradnej osobnej starostlivostistarej matke a sťažovateľa nepovažuje za súčasť svojej rodiny. V dôsledku traumatickýchzážitkov spojených so sťažovateľom potvrdených v súvisiacom súdnom konaní aj súdnymznalcom je maloletý v odbornej starostlivosti psychiatričky. Rozhodnutie tak bolo prijaténa ochranu práv a slobôd maloletého.
Pri posúdení, či bol zásah nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, ESĽP hodnotív kontexte všetkých okolností prípadu, či dôvody, ktoré ho majú ospravedlňovať, bolirelevantné a dostatočné na účely čl. 8 ods. 2 dohovoru. Súčasne berie do úvahy, či konanieako celok bolo spravodlivé a poskytovalo sťažovateľovi dostatočné záruky pre ochranu jehozáujmov chránených čl. 8 dohovoru. V každom takomto prípade je dôležité posúdiť, čo jev najlepšom záujme dieťaťa, a ten má v závislosti na jeho povahe a dôležitosti prednosť predzáujmami rodičov (napr. Anayo v. Nemecko, rozsudok z 21. 12. 2010, bod 65 a tamcitovaná judikatúra). Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vo všetkýchrozhodnutiach týkajúcich sa detí musia byť rozhodujúcim kritériom ich najlepšie záujmy.Tie vyžadujú udržiavanie rodinných väzieb okrem prípadu, keď je konkrétne rodinapreukázateľne nevhodná. Na druhej strane je nespochybniteľne v záujme dieťaťa, aby bolajeho výchova zabezpečená v zdravom prostredí a rodič nemôže byť oprávnený podľa čl. 8dohovoru uplatňovať opatrenia, ktoré by mohli poškodiť zdravie alebo vývoj dieťaťa(napr. Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko, rozsudok zo 6. 7. 2010, bod 136).
Krajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že vzhľadom na skutočnosti zistenévykonaným dokazovaním je odôvodnený právny názor, že nad záujmom sťažovateľana vytvorení rodinnej väzby s jeho maloletým synom prevážila zvýšená ochrana právmaloletého vyžadujúca vylúčenie ich vzájomných kontaktov. Konštatoval tak najmäna základe stanoviska maloletého, ktoré bolo zisťované prostredníctvom kolíznehoopatrovníka, výpovede starej matky a aktuálneho zdravotného stavu maloletého, ktorý bolobjektivizovaný odbornou správou detskej psychiatričky. Psychiatrička potvrdilapretrvávanie psychického stavu maloletého, ktorý bol u neho zistený znaleckýmdokazovaním v konaní o úpravu styku vedenom Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn.25 C 153/2008. Podľa týchto zistení maloletý pociťuje vo vzťahu k sťažovateľovi hnev, zlosť,hanbí sa za neho, nechce sa s ním stretnúť, jeho pocity vychádzajú zo stretnutíso sťažovateľom vo väzení, v utečeneckom tábore, posmeškov, ktoré v tejto súvislostizažil v škole. Tieto stavy maloletého vyžadujú odbornú psychiatrickú pomoc, aby dokázalzáťaž spracovať, a to aj vzhľadom na jeho rodinnú anamnézu, keď matka trpí duševnouporuchou, v dôsledku ktorej bola rozsudkom okresného súdu č. k. 25 Ps 31/2006-26z 10. septembra 2007, právoplatným 25. októbra 2007, pozbavená spôsobilosti na právneúkony. Na základe uvedeného krajský súd konštatoval, že na strane maloletého nedošlok žiadnej zmene okolností, ktorá by bola dôvodom pre zmenu rozsudku o zákaze styku.
Osobu sťažovateľa v súvislosti s jeho možným výchovným vplyvom na maloletéhosyna krajský súd hodnotil na základe zistení, ktoré sťažovateľ relevantným spôsobomnedokázal spochybniť. Sťažovateľ bol vyhostený z územia Slovenskej republiky, pretožepredstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku, pre verejný poriadok na jej územía ohrozuje práva a slobody iných osôb z dôvodu jeho preukázaného zapojenia do činnostiteroristickej skupiny, za čo bol právoplatne odsúdený vo Francúzskej republike. Navyšestále prebieha trestné konanie v Kanade.
Krajský súd podrobne hodnotil aj možnosti vzájomného styku sťažovateľaa maloletého. Odôvodnil, prečo nie je komunikácia medzi maloletým a sťažovateľomprostredníctvom softweru Skype vhodná. Predovšetkým konštatoval, že nejede o vhodnýprostriedok v prípade, ak maloletý jednoznačne komunikáciu odmieta a tento spôsob nemáviesť k obnoveniu vzájomných vzťahov, ale k ich vybudovaniu. Navyše za situácie,keď obidve strany nie sú schopné sa ani dorozumieť, keďže sťažovateľ komunikuje arabsky afrancúzsky, anglický jazyk ovláda minimálne a slovenský jazyk vôbec. Maloletý v časevyhlásenia napadnutého rozhodnutia nedokázal komunikovať vo francúzskom jazyku.
Rovnako krajský súd vychádzal z platnej právnej úpravy (§ 154 OSP), keďkonštatoval, že pre jeho rozhodnutie je rozhodujúci skutkový stav v čase vyhláseniarozhodnutia, keď platilo rozhodnutie o administratívnom vyhostení sťažovateľa a o určenízákazu pobytu, podľa ktorého bol sťažovateľovi zakázaný vstup na územie Slovenskejrepubliky na 10 rokov, t. j. do 26. apríla 2016. Do tohto okamihu je preto styk sťažovateľas maloletým na území Slovenskej republiky vylúčený.
Krajský súd sa tak zaoberal porovnávaním a vyvažovaním kolidujúcich práva záujmov, dával do pomeru práva maloletého a sťažovateľa, ktoré vo fungujúcej rodinenemôžu byť v kolízii, rozhodol o voľbe legitímneho a v daných podmienkach nevyhnutnéhoa primeraného rozhodnutia o úprave styku tak, že sťažovateľa vylúčil z možnosti užívaniarodičovských práv v záujme maloletého. Rozhodol tak na základe zistenia, žesťažovateľ nemá vybudovanú skutočnú rodinnú väzbu s maloletým, tá je založenálen na biologickom príbuzenstve, ktoré nikdy nezískalo skutočný obsah, a ako príčinu tohtostavu určil spôsob života a správanie sťažovateľa, ktoré sťažovateľ neprezentoval v inomsvetle ani v sťažnosti ústavnému súdu. Sťažovateľ argumentuje v sťažnosti len zmenouokolností, ktoré vidí na strane maloletého v súvislosti s jeho zvyšujúcim sa vekom.O dôvodoch na svojej strane, ktoré boli príčinou rozhodnutia o zákaze styku, sa všaknevyjadruje.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ak sa konanie pred všeobecným súdomneskončí podľa želania účastníka, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základompre namietnutie porušenia ústavného práva (II. ÚS 3/97).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudokkrajského súdu nie je arbitrárny ani neodôvodnený, z ústavného hľadiska sú jeho záveryakceptovateľné a udržateľné, a teda sťažnosť je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená,čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súdsa už nezaoberal jeho ďalšími návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2015