znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 43/2014-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca   spravodajca) a Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   JK   Gabčíkovo   s.   r.   o., Patašská   586,   Gabčíkovo,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Ernestom   Csongom, Jesenského 5026/13A,   Dunajská   Streda,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 21 Cob 226/2012-455 z 31. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti JK Gabčíkovo s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2013 doručená sťažnosť spoločnosti JK Gabčíkovo s. r. o., Patašská 586, Gabčíkovo (ďalej len „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 21 Cob 226/2012-455 z 31. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľka   je   v procesnom postavení   žalovanej   účastníčkou   súdneho   konania   vedeného   pred   Okresným   súdom Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“), v ktorom sa spoločnosť PRIMACHOV s. r. o. (ďalej len „žalobkyňa“), domáha proti sťažovateľke zaplatenia sumy 597 490,54 € z titulu náhrady   škody.   Žalobou   uplatnený   nárok   žalobkyňa   odôvodnila   kúpnou   zmluvou z 26. marca   2003,   ktorú   uzatvorila   ako   predávajúca   so   sťažovateľkou   ako   kupujúcou a ktorou   odpredala   sťažovateľke   všetky   neisté   budúce   úžitky   (úrodu)   na   pozemkoch uvedených v prílohe č. 1 predmetnej kúpnej zmluvy vyťažené v období od 26. marca 2003 do   30.   septembra   2003. Sťažovateľka na týchto pozemkoch   zasiala kukuricu, ktorú   ale do termínu uvedeného v zmluve nepozbierala, urobila tak až v období od 3. októbra 2003 do 24. októbra 2003 napriek tomu, že v uvedenom čase už nebola vlastníčkou kukurice, pretože   podľa   zmluvy   nadobudla   len   úrodu,   ktorú   vyťaží   do   30.   septembra   2003. Sťažovateľka   kukuricu   pozbierala   a bez   vedomia   žalobkyne   ju   v celkovom   množstve 4 000 t predala tretej osobe a získanú kúpnu cenu si ponechala, čím spôsobila žalobkyni škodu vo výške žalovanej sumy.  

Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. 11 Cb 230/2007 zo 17. januára 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) tak, že žalobu zamietol z dôvodu, že nárok žalobkyne uplatnený žalobou nemá oporu v zákone, keď „na základe zisteného skutkového stavu ustálil, že ide o hospodársku alebo časovú nemožnosť plnenia, ktorá vyplýva z ust. § 575 ods. 2 Obč. zák., pretože možné plnenie nastalo až po dni 30. 9. 2003, záväzok z kúpnej zmluvy tak zanikol plnením a žalovanému z toho dôvodu patria všetky vyťažené úžitky (úroda) a žalovaný tak svojim konaním žiadnu škodu, či majetkovú ujmu odpredaním kukurice   žalobcovi   nespôsobil,   ani   nedošlo   k zníženiu   jeho   majetku,   pretože   predmetná úroda kukurice žalobcovi nepatrila“.

Proti   uvedenému   rozsudku   podala   žalobkyňa   odvolanie,   v ktorom   namietala nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa a žiadala, aby odvolací súd uvedený rozsudok zrušil a vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

O odvolaní žalobkyne rozhodol krajský súd uznesením č. k. 21 Cob 226/2012-455 z 31. januára 2013 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   okrem   genézy   vzájomných   obchodných   vzťahov   a rokovaní so žalobkyňou,   ktoré   vyústili   26.   marca   2003   do   uzatvorenia „Zmluvy   o zabezpečení poľnohospodárskeho   využitia   pozemkov“ a „Kúpnej   zmluvy   podľa   §   595   Obč.   zák.“, v odôvodnení sťažnosti ďalej uviedla:

«Okresný súd v Dun. Strede po dlhom a náročnom dokazovaní vyniesol rozsudok..., ktorým predmetnú žalobu zamietol a sťažovateľovi ako žalovanému priznal náhradu trov konania.   Prekvapivo   však   svoje   zamietnutie   oprel   o   nemožnosť   plnenia   sťažovateľa (z dôvodu,   že   žalovaný   mohol   v   rozhodujúcom   čase   zasiať   iba   kukuricu   a   túto   nebolo možné, vzhľadom na oneskorený osev, dopestovať a zožať pred 30. 9. 2003). Žiadna z procesných strán takúto právnu kvalifikáciu nepredniesla a vecne sa k nej nevyjadrovala. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie ktoré Krajský súd Trnava uznal za dôvodné a napádaným uznesením vrátil vec na ďalšie konanie s tým, že vyslovil právny záver, ktorý je neprijateľný, svojvoľný (arbitrárny), nevychádzajúci zo zisteného skutkového stavu a v tomto kontexte v rozpore s princípmi elementárnej dedukcie....

Právny   názor   vyslovený   odvolacím   súdom   o   tom,   že:   „znenie   kúpnej   zmluvy, konkrétne článok II bod. 1 je presné, jednoznačne vyjadrujúce vôľu zmluvných strán, je to prejav   autonómny,   ktorý   zmluvné   strany   mali   vôľu   vo   svojej   právnej   sfére   vykonať“, od ktorého odvolací súd odvodzoval ďalšie svoje odporúčania adresované prvostupňovému súdu,   nevychádzal   zo   zisteného   skutkového   stavu,   bol   teda   arbitrárny   a   nepodložený... Nepredvídateľný   právny   názor   odvolacieho   súdu,   neodrážajúci   skutkové   zistenia zadovážené   počas   prvostupňového   konania,   značne   intenzívnym   spôsobom   zasahujú   do práv Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, nakoľko bez zodpovedajúceho zdôvodnenia okliešťujú „mantinely“, v rámci ktorých bude môcť prvostupňový súd viesť celé konanie vrátane   dokazovania.   Krajský   súd   v   Trnave   prikladal   príliš   veľkú   váhu   nepozornosti (nedôslednosti) prvostupňového súdu vo vzťahu k formálnym požiadavkám na vyhotovenie súdneho   rozhodnutia,   následne   podrobil   kritike   iba   právnu   kvalifikáciu   prvostupňového súdu (s ktorou sa nestotožnil nikdy ani žalovaný napriek svojmu písomnému vyjadreniu k odvolaniu žalobcu...), pričom tento prístup bol nepochybne dôvodom pre jeho zužujúci a reštriktívny záver...

V prípade vysloveného záväzného právneho názoru odvolacieho súdu v Napádanom rozhodnutí   je   totiž   podľa   nášho   názoru   evidentný   rozpor   s   výsledkami   niekoľko   rokov vykonávaného dokazovania,   pričom   odvolací   súd   vyhodnotil   skutkový   stav   jednostranne a vo   veci   urobil   len   akýsi   formalistický   výklad   „ex   cathedra“   vo   vzťahu   k   nesprávnej právnej   kvalifikácii   prvostupňového   súdu,   ktorý   podrobil   kritike.   Takýto   postup   však s odvolaním sa na judikatúru Ústavného súdu podľa názoru Sťažovateľa nie je súladný s Ústavou ani ústavne udržateľný...

Keďže rozhodnutie prvostupňového súdu bolo zjavne nepreskúmateľné, jeho zrušenie sa   dalo   očakávať.   I   to   bol   jeden   z   dôvodov,   prečo   priaznivé   rozhodnutie   Sťažovateľ nepodrobil kritike vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu. Sťažovateľ sa spoliehal na objektivitu a „zdravý úsudok“ súdu druhého stupňa.

Sťažovateľ   sa...   celé   prvostupňové   súdne   konanie   snažil   preukázať,   že   doslovné znenie   zmluvy   (presnejšie   oboch   inkriminovaných   zmlúv),   ktorej   (ktorých)   sa   vyslovený záväzný právny názor odvolacieho súdu v Napádanom rozhodnutí týka, nie je možné v tomto prípade aplikovať, nakoľko vôľa zmluvných strán bola celkom iná a táto skutočnosť musela byť súdu zrejmá.

Navrhoval na daný vzťah aplikovať výkladové pravidlá uvedené v § 266 Obchodného zákonníka (predovšetkým jeho odseky 1 a 3), pričom uviedol celý rad dôkazov, ktorý by takýto postup sudu mali odôvodňovať.

...   výsledky   dokazovania   a   teda   zistený   skutkový   stav...   odôvodňovali   eventuálny záver o simulácii právnych úkonov, snáď aj o ich neplatnosti, teda minimálne evokovali potrebu   aj   posúdenia   možnej   aplikácie   ustanovení   §   39   a   41a   zákona   č.   40/1964   Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov...

Krajský súd v Trnave však tieto výsledky dokazovania nezohľadnil, resp. prehliadol a urobil   právny   záver,   podľa   ktorého   je   potrebné   vychádzať   iba   zo   znenia   dvoch inkriminovaných zmlúv (predovšetkým potom zo zmluvy o kúpe nádeje), ktoré sú podľa jeho názoru z pohľadu spôsobu vyjadrenia zmluvných strán jednoznačné a nespochybniteľné, preto nie je možné aplikovať § 266 Obchodného zákonníka, a preto ďalšie dokazovanie je možné uskutočniť iba v zmysle vyššie uvedeného a vo väzbe na takýto záver.

...   odvolací   súd   mal   na   základe   zisteného   skutkového   stavu   a   vyhodnotenia jednotlivých dôkazov dospieť minimálne k pochybnosti o tom, či predmetné dve zmluvy nezastierali iný právny úkon, prípadne či boli vôbec platné (napr. z dôvodu, že sa priečili dobrým mravom) a tak vec zrušovať a vracať na ďalšie konanie prvostupňovému súdu s tým, že je povinný sa aj takouto alternatívou zaoberať....

Vyvodený záväzný právny záver odvolacieho súdu v Napádanom rozhodnutí je tak podľa názoru Sťažovateľa zjavne neodôvodnený a arbitrárny, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný, pričom má za následok porušenie základného práva zaručeného čl. 46 Ústavy, t. j. práva na spravodlivý proces - právo na rovnosť zbraní a riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia...»

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:

„Základné   práva   sťažovateľa   obchodnej   spoločnosti   JK   Gabčíkovo   s.   r.   o... zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   rozhodnutím   –   Uznesením Krajského   súdu   v   Trnave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   21Cob/226/2012-455   zo   dňa 31. 1. 2013, boli porušené.

Sťažovateľ žiada, aby Ústavný súd napadnuté právoplatné rozhodnutie Krajského súdu Trnava, sp. zn. 21Cob/226/2012-455 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Žiadame ústavný súd aby vyslovil právny názor, z ktorého bude zrejmé že za účelom riadneho   zistenia   skutkového   stavu   je   nutné   sa   zaoberať   aj   právnou   kvalifikáciou eventuálnej   simulácie   právneho   úkonu,   príp.   neplatnosťou   právneho   úkonu   a   v   tomto kontexte vykonať všetky potrebné dôkazy tak, aby bolo možné spravodlivo rozhodnúť na základe presne a dôsledne zisteného skutkového stavu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že uznesením krajského súdu č. k. 21 Cob   226/2012-455   z 31.   januára   2013   bolo   porušené   jej   základné   právo   na   súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Formuláciou   uvedenou   v čl.   46   ods.   1   ústavy   ústavodarca   v základnom   právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III.   ÚS   24/2010).   Obdobný   záver   možno   prijať   aj   vo   vzťahu   k základnému   právu zaručenému v čl. 36 ods. 1 listiny.

Podstata   námietok   sťažovateľky   týkajúcich   sa   namietaného porušenia   základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie spočíva v jej tvrdení, že krajský súd napadnutým rozhodnutím zrušil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom vo veci samej   vyslovil   záväzný   právny   názor,   ktorý   je   podľa   nej   arbitrárny   a nedostatočne odôvodnený.  

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd   a   všeobecný   súd   totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napadnutým rozhodnutím všeobecného súdu, prípadne postupom, ktorý mu predchádzal.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia   vyplýva, že krajský   súd   zrušil   rozsudok súdu   prvého   stupňa   z dôvodu   nedostatku   riadneho,   zrozumiteľného   a   presvedčivého odôvodnenia, teda z dôvodu podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP, ako aj z dôvodu nesprávneho právneho   posúdenia   veci   podľa   §   221   ods.   1   písm.   h)   OSP,   pričom   v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol:

«Odvolací súd po preskúmaní odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu musí... konštatovať, že napriek rozsahom obšírnemu rozhodnutiu súd prvého stupňa nedostatočne dbal na to, aby jeho rozhodnutie bolo riadne odôvodnené a presvedčivé...

Odvolací súd dáva do pozornosti prvostupňovému súdu, že obsahom odôvodnenia rozsudku   okrem   jeho   výchovnej   funkcie,   ktorá   sa   v   súdnom   rozhodnutí   musí   prejaviť vyžaduje   sa   od   neho   i   presvedčivosť   a   logické   vyhodnotenie   z   konania   vzídených skutočností. Predovšetkým sa od odôvodnenia rozhodnutia vyžaduje, aby súd jasne, stručne a   výstižne   bez   potreby   „doslovnej   citácie“   účastníkmi   konania   uvádzaných   skutočností zhrnul, čo je predmetom konania, stručne označil dôvody, o ktoré žalovaný nárok opiera, výstižne a jasne formuloval zhrnutie procesnej obrany žalovaného v konaní a pri ujasnení skutkového   stavu,   ktorý   v   rámci   súdneho   konania   zistil,   vec   správne   právne   posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia musí vychádzať i dôkazná situácia, ktorou sa súd riadil, a ktorú pri   vyhodnotení   dôkazov   právne   posúdil.   Odôvodnenie   by   predovšetkým   malo   vyznieť logicky a konzistentne, kedy súd presvedčivo vyargumentuje dôkazmi zistený skutkový stav, na ktorý aplikuje príslušnú právnu normu.

Súd prvého stupňa sa však vyššie uvedenými procesnými postupmi neriadil, keď bez uvedenia   akýchkoľvek   dôvodov,   ktoré   súd   prvého   stupňa   k   takémuto   postupu   viedli, doslovne opisoval resp. kopíroval písomné vyjadrenia a výpovede jednotlivých účastníkov, ktoré dokonca vyznačoval ako citácie. Odôvodnenie rozhodnutia takýmto spôsobom stráca konzistentnosť,   logickosť   a   vzájomnú   súvislosť,   je   zaťažené   mnohými,   pre   rozhodnutie nepodstatnými   skutočnosťami,   ktoré   pritom   prvostupňový   súd   ani   žiadnym   spôsobom nevyhodnotil, ani sa k nim nevyjadril... Pre odôvodnenie rozhodnutia je významné, aby súd prvého   stupňa   uviedol   podstatu   skutkového   základu   sporu   pri   akceptovaní   zásady   jeho stručnosti,   výstižnosti   a   zrozumiteľnosti,   čo   v   odôvodnení   odvolaním   napadnutého rozhodnutia   ale   výrazne   absentuje.   Odvolací   súd   nepovažuje   za   účelné   prepisovať   bez akéhokoľvek   zostručnenia,   či   vyabstrahovania   samotnej   skutkovej   podstaty   z   jednotlivé výpovede,   celé   stanoviská   právnych   zástupcov   účastníkov   konania,   ktoré   dokonca prvostupňový súd označil za „dlhé prejavy“, pretože takýmto spôsobom sa stráca samotný účel odôvodnenia rozhodnutia a spôsobuje, že rozhodnutie je nezrozumiteľné.

Na základe uvedeného je potrebné, aby prvostupňový súd rešpektoval ust. § 157 ods. 2 O. s. p. a podľa tejto procesnej úpravy rozhodnutia vyhotovoval.

V súvislosti s vecou samou, keď súd prvého stupňa nárok zamietol s odôvodnením, že žalovaný žalobcovi škodu nespôsobil odvolací súd uvádza, že nie je zrejmé, na základe akého skutkového zistenia a právneho posúdenia súd k takémuto záveru dospel.

Účastníci   potvrdili,   že   na   základe   vzájomnej   dohody   uzatvorili   dňa   26.   3.   2003 Kúpnu   zmluvu   podľa   §   595   Obč.   zák.,   ktorá   síce   ako   zmluvný   typ   nie   je   upravená Obchodným zákonníkom, ktorého právna úprava sa na účastníkov, ako správne uviedol súd prvého   stupňa   vzťahuje,   pretože   i   reálne   sa   jedná   o   vzťah   obchodný,   ale   je   upravená v Občianskom   zákonníku,   ktorý   sa   však   bude   aplikovať   iba   na   samotnú   zmluvu,   ale v ostatnom sa bude aplikovať Obchodný zákonník (§ 261 ods. 6 Obchod. zák.).

Plnenie z kúpnej zmluvy súd prvého stupňa stanovil pri aplikovaní ust. § 575 ods. 2 Obč. zák., s tým, že sa nestalo nemožným a bolo ho možné splniť, ale až po dojednanom čase. S takýmto konštatovaním sa nemožno stotožniť, pretože právna úprava uvedená v ust. § 575 Obč. zák., ktorá sa týka zániku záväzku by negovala obsah kúpnej zmluvy, v ktorej si zmluvné   strany   na   základe   vzájomnej   dohody   striktne   stanovili   jej   predmet,   ktorý   ako budúce úžitky - úrodu jednoznačne identifikovali lehotou od 26. 3. 2003 do 30. 9. 2003, do ukončenia ktorej mali byť úžitky vyťažené, t. j. kukurica pozberaná.

Z uvedeného dôvodu vyznieva potom prekvapivo úvaha súdu prvého stupňa o tom, že úmyslom   žalovaného   bol   výlučne   zber   zrelej   kukurice,   ktorá   ale   do   určeného   termínu nedozrela, preto bolo dôvodné, že jej zber vykonal až po dozretí, k čomu odvolací súd uvádza, že to trvalo tri týždne po uplynutí zmluvne dohodnutého termínu, ktorú skutočnosť súd prvého stupňa vyhodnotil ako hospodársku alebo časovú nemožnosť v spojení s § 37 ods. 2 Obč. zák.. Takýto právny názor ale neobstojí práve z dôvodov, že plnenie bolo možné a   žalovaný   mal   možnosť   kukuricu   zozberať   i   pred   jej   úplnou   zrelosťou,   len   by   nebola na také využitie, než aké zrejme sledoval svojím konaním žalovaný. Je potrebné vziať tiež do úvahy,   že   v   predmete   činnosti   podľa   výpisu   z   obchodného   registra   má   žalovaný i pestovanie kukurice, z čoho možno predpokladať, že dĺžka vegetačného obdobia kukurice mu v čase uzatvorenia zmluvy bola známa, a ak predmet kúpy dohodol ako úrodu, ktorú vyťaží   do 30. 9. 2003,   musel   vedieť,   že v tom   čase   ešte   nemusí   byť   táto   plodina úplne dozretá,   pričom   už   podľa   znenia   právnej   úpravy,   podľa   ktorej   bola   kúpna   zmluva uzatvorená musel žalovaný vedieť, že mu môže vzniknúť i strata.

Okrem toho nie je dôvodné, aby prvostupňový súd vec posudzoval i z pohľadu ust. § 266 ods. 1 a 3 Obchod. zák., vzhľadom na skutočnosť, že neboli dosiahnuté predmetnou kúpnou zmluvou také dôsledky, aké predpokladal žalovaný a nie je ani dôvodné výkladom cez použitie ust. § 266 Obchod. zák. interpretovať obsah zmluvy. Znenie kúpnej zmluvy, konkrétne čl. II bod 1. je presné, jednoznačne vyjadrujúce vôľu zmluvných strán, je to prejav autonómny, ktorý zmluvné strany mali vôľu vo svojej právnej sfére vykonať. S poukazom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom prvostupňový súd vykoná dokazovanie za účelom dostatočného zistenia skutkového stavu a v potrebnom rozsahu, tento správne právne posúdi a o veci znova rozhodne, pričom musí vychádzať z obsahu kúpnej zmluvy, ktorej čl. II nie je dôvodné vykladať s použitím ust. § 266 Obchod. zák.»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu dostatočným spôsobom odôvodnil svoj vyslovený právny názor, podľa ktorého pri posudzovaní žalobou uplatneného   nároku   je   potrebné   vychádzať   z obsahu   kúpnej   zmluvy   uzatvorenej   podľa § 595 Občianskeho zákonníka, ktorej ustanovenia jednoznačne vyjadrujú vôľu zmluvných strán, ako aj to, prečo nie je dôvodná aplikácia ustanovení § 266 ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka.   Z tohto   pohľadu   sa   vyslovený   právny   názor   krajského   súdu   vychádzajúci z výkladu   ustanovení   spornej   kúpnej   zmluvy   nejaví   ako   nepredvídateľný   alebo nereflektujúci   zistený   skutkový   stav.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetný   postup krajského   súdu   pri   odôvodňovaní   právneho   záveru   vo   veci   sťažovateľky   nemožno považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa s právnym názorom odvolacieho (krajského) súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru krajského súdu, možno realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj   keby ústavný súd nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Zo   záverov   krajského   súdu   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu. Ústavný súd preto považuje právny názor krajského súdu v danej veci za ústavne akceptovateľný.

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nepovažuje za dôvodnú ani námietku sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení záväzného právneho   názoru   krajského   súdu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   dal   jasnú a zrozumiteľnú   odpoveď   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace s predmetom   súdnej   ochrany.   Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   sú   dostatočne zrejmé dôvody, pre ktoré bolo potrebné zrušiť odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Napokon, s formálnymi nedostatkami odôvodnenia rozhodnutia, čo bol tiež jeden z dôvodov zrušenia rozsudku okresného súdu, sa stotožnila aj sťažovateľka.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k sťažnostnej   argumentácii   sťažovateľky   spojenej   s   jej návrhmi na vykonanie dokazovania v konaní pred ústavným súdom pripomína, že nie je tzv. skutkovým   súdom,   teda   súdom,   ktorý   by   vykonával   dokazovanie   na   zistenie skutkového stavu,   ak by malo ísť   o dokazovanie,   ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   by   mohlo zakladať   porušenie   označených   práv   sťažovateľky   len   v   prípade,   ak by   boli   spojené s konkrétnym   relevantným   nepriaznivým   dôsledkom   pre   sťažovateľku,   ktorý   bol   týmto rozhodnutím spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na   výsledok   konania   a   nebolo   by   ho   možné   korigovať   v   ďalšom   procesnom   postupe, prípadne v opravných konaniach.

Po zrušení prvostupňového rozsudku okresného súdu a vrátení veci na ďalšie konanie má   sťažovateľka   možnosť   naďalej   ovplyvňovať   priebeh   konania,   ako   aj   samotné rozhodnutie   súdu   vo   svoj   prospech,   a to   uplatňovaním   námietok   a realizovaním   svojich procesných   práv.   Ako   to   vyplýva   z rozsudku   okresného   súdu,   sťažovateľka   v priebehu prvostupňového konania uplatnila proti žalobkyni kompenzačnú námietku podľa § 98 OSP, t.   j.   pohľadávku   na   započítanie   z titulu   nákladov   súvisiacich   so   zberom   a spracovaním kukurice v celkovej výške 582 537,50 €. Sťažovateľka tak urobila pre prípad, že si konajúci súd neosvojí ňou prezentované hodnotenie skutkového stavu a ňou prezentované právne posúdenie veci. V tejto súvislosti sa preto sťažovateľke otvára možnosť, a to aj vzhľadom na   odvolacím   súdom   vyslovený   právny   názor,   na   uplatnenie   sťažnostnej   argumentácie a predkladanie   dôkazov   v naznačenom   smere   práve   (a   len)   v konaní   pred   všeobecným (okresným) súdom.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v okolnostiach danej veci nemohlo napadnutým   rozhodnutím   dôjsť   k porušeniu   základných   práv   sťažovateľky   podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny či práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V dôsledku   odmietnutia   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014