znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 43/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., zastúpenej advokátom JUDr. B. F., PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   a   uznesením   Okresného   súdu   Stará   Ľubovňa   sp.   zn.   5   Er   21/2004 z 23. januára   2012   a   postupom   a uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn. 12 CoE 23/2012 z 5. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 10. septembra   2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 Er 21/2004 z   23.   januára   2012   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu“)   a   postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 CoE 23/2012 z 5. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti okrem iného zaoberá aj poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla dlžníkovi úver na základe zmluvy o úvere, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol tento povinný vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Sťažovateľka uvádza, že dlžník   dobrovoľne   nepristúpil   k   úhrade   svojich   záväzkov   a   jeho   pohľadávky   voči sťažovateľke sa stali splatnými. Zároveň na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu. Táto zápisnica má povahu exekučného titulu. Dlžník neplnil svoje záväzky   v zmluve   predpokladaným   spôsobom   a v zmluve   splnomocnený   zástupca dlžníka uznal   dlh   formou   notárskej   zápisnice.   Na   základe   notárskej   zápisnice   ako exekučného   titulu   poveril   okresný   súd   exekútora   výkonom   exekúcie.   Okresný   súd v napadnutom   rozhodnutí   exekúciu   vyhlásil   za   neprípustnú   a zastavil   ju.   Napadnuté rozhodnutie   okresného   súdu   bolo   po   odvolaní   sa   proti   nemu   zo   strany   sťažovateľky potvrdené napadnutým rozhodnutím krajského súdu.

3.   Sťažovateľka   v sťažnosti   v obšírnej   argumentácii   namieta,   že   postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 20   ods.   1   a čl. 46   ods.   1   ústavy,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu,   ako   aj   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru.   Sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol   o neprípustnosti   exekúcie   a o jej   zastavení   a zároveň   mal   odňať   sťažovateľke možnosť   konať   pred   súdom.   Okresný   súd   i krajský   súd   podľa   sťažovateľky   tiež nedostatočne   zistili   skutkový   stav   a nesprávne   právne   posúdili   veci,   keď   chybne interpretovali a aplikovali pre rozhodnutia relevantné právne normy. Sťažovateľka sťažnosť doplnila aj o argumentáciu, v zmysle ktorej mali okresný súd a krajský súd nariadiť v jej veci ústne   pojednávanie.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   tým,   že   ústne   pojednávanie   nariadené nebolo, bolo jej odňaté právo konať pred súdom.

Sťažovateľka   sa   domáha   toho,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jej identifikovaných   práv,   zrušil   napadnuté rozhodnutie okresného súdu   a vrátil   mu vec na ďalšie konanie, zrušil napadnuté rozhodnutie krajského súdu, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie a určil jej úhradu trov konania.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde je návrh neprípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.

7. Sťažovateľka   10. septembra 2012 pri doručovaní hromadných   podaní doručila ústavnému   súdu   identickú   sťažnosť,   ktorá   je   na   ústavnom   súde   vedená   pod   sp.   zn. Rvp 12715/2012.

8. Vzhľadom na to, že ústavný súd v tej istej veci, v akej je sťažnosť podaná, už koná pod   sp.   zn.   Rvp   12715/2012,   sťažnosť   v zmysle   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde v spojení s § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde odmietol pre neprípustnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2013