znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 43/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., V., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co 363/2011 z 30. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. O. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára 2012 doručená sťažnosť JUDr. O. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných   práv   podľa   čl.   12   ods.   4,   čl.   20   ods.   1   a   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   14   Co   363/2011   z 30.   novembra   2011   (ďalej   len „napadnuté uznesenie“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   účastníkom   konania   o   ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch vedeného Okresným súdom Brezno (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) pod sp. zn. 3 C 162/2010 (pôvodne vedeného Okresným súdom Kežmarok pod sp. zn. 2 C 83/2008). Okresný súd uznesením č. k. 3 C 162/2010-91 z 10. októbra 2011 odňal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov priznané uznesením Okresného súdu Kežmarok č. k. 2 C 83/2008-7 z 11. marca 2008   v rozsahu   30   %. Svoje   rozhodnutie   okresný   súd   odôvodnil   tým,   že   sťažovateľ „v rokoch 2010 a 2011 dostal tri finančné zadosťučinenia a tri náhrady trov právneho zastupovania za porušenie mojich základných práv zo strany Okresného súdu v Kežmarku čo skonštatoval ÚS SR nálezmi č. III. ÚS 167/2009, II. ÚS 390/2010 a II ÚS 531/2010. Súd určil celkovú sumu, ktorú som podľa neho obdržal na 5.488,10 eur. Podľa súdu táto suma satisfakcií aj pri výške môjho čiastočného invalidného dôchodku v sume nižšej ako je suma hmotnej núdze,   ako aj pri mojich dlhoch a exekúciách mi stačí na zaplatenie súdneho poplatku   v rozsahu   30   %   poplatkovej   povinnosti   a   nemôže   ohroziť   moje   sociálne a existenčné potreby.“.

3. Proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie, v ktorom poukázal na skutočnosť, že celková jemu vyplatená suma bola iba 4 600 € za obdobie rokov 2010 a 2011. Poukázal zároveň „na fakt, že má(m) množstvo exekúcií, dlhov, zničený rodinný dom a iba minimálny čiastočný invalidný dôchodok“.

4. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil prvostupňové uznesenie okresného súdu.

5. Podľa názoru sťažovateľa: «... zdôvodnenie rozhodnutia zo dňa 30. 11. 2011 jasne uvádza,   že   hlavným   a   podstatným   pre   také   rozhodnutie   bolo   vyplatenie   finančného zadosťučinenia za porušenie mojich práv zo strany Okresného súdu v Kežmarku v troch veciach sp. zn. III. ÚS 167/2009, II. ÚS 390/2010 a II. ÚS 531/2010 v skutočnej sume 4.600,-   eur.   Takéto   odôvodnenie   bez   bližšieho   vysporiadania   sa   so   skutočnosťami uvedenými v mojom odvolaní zo dňa 26. 10. 2011 a to predovšetkým novými exekúciami ako aj dlhom voči prvej manželke a výškou môjho čiastočného invalidného dôchodku, ktorý je mojim jediným príjmom už od roku 2003, je zásahom do môjho práva podľa čl. 12 ods. 4 ústavy. Uplatnil som si svoje práva na ústavnom súde. Bol som úspešný a bolo mi vyplatené zadosťučinenie v sumách aké sú uvedené v týchto nálezoch. Jednalo sa však o dobu takmer jeden a pol roka, počas ktorej som uvedené satisfakcie obdržal. Žil som na dlhy, potreboval som na náklady bývania, nevyhnutné ošatenie a iné výdaje, a suma obdržaná ako finančné zadosťučinenie mi pri mojej výške dôchodku nemohla postačiť. V čase odňatia oslobodenia od poplatkov som mal a mám dlhy, exekúcie a škodu na neobývateľnom dome v sume 120 tis. Eur. To je nepochybne z dokladov súdu známych preukázané. Porušovateľ práva teda konal ako pomstiteľ! Z dôvodov, že som si dovolil uplatniť svoje práva na ústavnom súde a uspieť, ma obral o právo na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Poukazujem na nezvratný fakt, že sa tak stalo v siedmych veciach OS Brezno v jeden deň či pár dní a celková suma mne predpísaných súdnych poplatkov je takmer 20.00,- eur. Pri všetkých súdy dôvodia priznanou sumou finančného zadosťučinenia, ktorá bola v skutočnosti iba 4.600 eur.   Za   tejto   situácie   je   konanie   porušovateľa   práva   jasnou   odplatou   štátnej   moci   a prejavom falošnej sudcovskej solidarity. Predsa výška súdnych poplatkov v predmetnej veci ale aj šiestich ďalších veciach je mnohonásobne vyššia ako suma finančnej satisfakcie mne v rokoch 2010-2011 vyplatená. Konanie KS Banská Bystrica je vlastne ujma na mojich právach podľa čl. 12 ods. 4 ústavy a nemá s právnym štátom a nezávislou justíciou nič spoločné. Inými slovami to znamená, že ak by som si na ústavnom súde neuplatnil svoje základné práva a trpel svojvôľu súdu v konaniach kde som účastníkom, tak by som stále mal právo na úplné oslobodenie od platenia súdnych poplatkov!. Obrátil som sa na ÚS SR, uspel som, suma satisfakcií mi nijako nezmenila moje majetkové a sociálne pomery a od porušovateľa   práva   ma   postihla   ujma   v   hrozbe,   že   nebudem   môcť   na   súde   pre   svoje majetkové pomery môcť uplatňovať svoje právo na ochranu osobnosti, pretože nie som schopný zaplatiť ani z časti súdne poplatky. To je ústavne nezlučiteľné....

Tvrdím,   že   občan,   ktorého   príjem   nedosahuje   300,-   eur   má   právo   na   bezplatnú právnu pomoc pred súdom prostredníctvom právnikov Centra právnej pomoci, ktorú platí MS   SR.   Pritom taký občan môže   mať   vlastný byt,   nevyhnutné zariadenie,   veci osobnej potreby a nemusí byť bezdomovec či v hmotnej núdzi a mať dlhy a exekúcie ako ja. Ak teda iní majú pri príjme do 300 eur také právo, nie je možné, aby som pri dôchodku, exekúciách a dlhoch ako mám ja nemal právo domáhať sa ochrany na súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy... Postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici naviac v predmetnej veci došlo k stavu, že podľa rozhodnutia tohto súdu nesmiem sám rozhodovať o tom ako naložím so sumou finančného   zadosťučinenia.   Podľa   jeho   stanoviska   nesmiem   si   z   tejto   sumy   zakúpiť predmety osobnej potreby (počítač, tlačiareň, knihy, ošatenie a iné), nesmiem z nej vrátiť ani časť dlhov a exekúcií, ktoré som mal dávno pred rozhodnutím KS Banská Bystrica a musím každý cent použiť iba a výlučne na platenie súdnych poplatkov vo veci kde som účastníkom. To je absolútny zásah do vlastníckeho práva zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Nik mi nesmie brániť v tom, aby som sa mohol ako právnik aspoň nevyhnutne obliecť, a nik ma nesmie nútiť aby som žil ako bezdomovec, bez možnosti bývať čo len v jednoizbovom byte. Som úplne hluchý a aj inak chorý a nevyhnutne si môj stav vyžaduje aspoň priemerné bývanie a podmienky ako má každý obyčajný dôchodca. Postupom porušovateľa práva som sa dostal do pozície nesvojprávneho, ktorý nesmie zo sumy finančného zadosťučinenia za porušenie jeho práv súdnou mocou sám s takou sumou disponovať...

Rovnako ako došlo k porušeniu môjho práva na nestranný súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, došlo aj k porušeniu môjho práva na spravodlivé prejednanie mojej veci podľa   čl.6   ods.   1   Dohovoru.   Porušovateľ   práva   nebol   spravodlivý   a   nestranný   a   jeho konanie je výslovne účelové v snahe zabrániť mi v možnosti domáhať sa právnej a súdnej ochrany. Jeho postup ako som už uviedol je aktom pomsty súdnej moci za mnou uplatnené právo na ústavnom súde a svedčí o falošnej sudcovskej solidarite. Poukazujem na uznesenia Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   z   rokov   2011-2012   týkajúcich   sa   rozhodovania o oslobodení od povinnosti platiť súdne poplatky, ktoré pripájam k žiadosti o ustanovenie advokáta, kde iné senáty jasne a objektívne uviedli, že moje majetkové a sociálne pomery ani pri finančných satisfakciách mi neumožňujú platiť súdne poplatky.

Konanie   porušovateľa   práva   považujem   jednak   za   nespravodlivé,   arbitrárne, svojvoľné a zaujaté, ale naviac aj za neľudské, bezcitné a nemorálne. Vytvára prekážku v uplatnení   mojich   základných   práv   a   stavia   ma   tak   do   situácie   menejcenného   voči občanom, ktorí hoc majú lepšie majetkové pomery majú právo na bezplatnú právnu pomoc a oslobodenie od povinnosti platiť súdne poplatky či peňažné tresty.

Nakoľko zásah do mojich práv je viacnásobný a mimoriadne závažný, žiadam aby ústavný   súd   okrem   skonštatovania,   že   boli   porušené   moje   základné   práva,   rozhodol   aj o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia...   Sme   si   všetci   podľa   ústavy   aj dohovoru rovní a teda suma mne priznaná za závažnosť porušení mojich práv musí tomu zodpovedať. Žiadam teda sumu vo výške 33.000 eur.»

6.   V nadväznosti   na   uvedenú   argumentáciu   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd rozhodol po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie týmto nálezom:

„1. Základné právo JUDr. O. M. garantované v čl. 12 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... v konaní Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co /363/2011 bolo porušené.

2. Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co /363/2011 zo dňa 30. 11. 2011 a prikazuje tomuto súdu vo veci opätovne konať a rozhodnúť.

3. JUDr. O. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 33.000,- eur..., ktorú sumu je   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   povinný   zaplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov   odo   dňa právoplatnosti rozhodnutia.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho zastupovania JUDr. O. M... do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.

5. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť trovy právneho zastupovania v sume   (po   vyčíslení)   na   účet   Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky...   do pätnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

7. Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 14 Co 363/2011 z 30. novembra 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 3 C 162/2010-91 z 10. októbra 2011, ktorým odňal sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie v rozsahu 30 %.

V podstatnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd uviedol «Žalobou   datovanou   dňa   17.   11.   2008   sa   žalobca   domáhal   ochrany   osobnosti s požadovanou náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch, v sume vyjadrenej v tej dobe platnej mene 2 x 300 000,- Sk (každá žalovaná osobitne), pričom súčasne žiadal o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Okresný súd Kežmarok uznesením č. k. 2C 83/2008-7 zo dňa   11.   03.   2009   v   súlade   s   ustanovením   §   138   ods.   1   O.   s.   p.   priznal   žalobcovi oslobodenie od platenia súdnych poplatkov „v celom rozsahu“ pre konanie na prvom stupni a odvolacie konanie. Okresný súd Brezno, ako súd vecne i miestne príslušný, v priebehu konania mal preukázané okolnosti podstatne ovplyvňujúce majetkovú a sociálnu situáciu žalobcu.   Okresný   súd   Kežmarok   vyplatil   žalobcovi   na   základe   nálezu   ÚS   SR III. ÚS 167/2009-40   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   1   800   eur   (vyplatené   dňa 03. 03. 2010) a trovy právneho zastúpenia vo výške 292 eur, vyplatené dňa 03. 03. 2010, na základe nálezu ÚS SR II. ÚS 390/2010-40 finančné zadosťučinenie vo výške 2 500 eur (vyplatené dňa 07. 06. 2011), trovy právneho zastúpenia vo výške 303,30 eur (vyplatené dňa 07. 06. 2011)   a   finančné   zadosťučinenie   na   základe   nálezu   ÚS   SR   II.   ÚS   531/2010-35 vo výške 300 eur vyplatené dňa 08. 07. 2011 a trovy právneho zastúpenia vo výške 292,40 eur, ktoré boli vyplatené dňa 07. 06. 2011, spolu v sume 5 488,10 eur. Na základe tejto skutočnosti   následne   okresný   súd   prehodnotil   prvotné   rozhodnutie   č.   k.   2C/83/2008-7 zo dňa   11.   03.   2009   a   odvolaním   napadnutým   uznesením   odňal   žalobcovi   oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu 30 %.

Krajský súd po oboznámení sa s obsahom spisu, ako aj s dôvodmi odvolania, pri zohľadnení aktuálnych osobných a príjmových pomerov, ako aj majetkového stavu žalobcu sa   stotožňuje   s   právnym   názorom   prvostupňového   súdu   obsiahnutým   v   napadnutom uznesení.   Je zrejmé,   že oproti majetkovej   a sociálnej situácii,   ktorá   bola   rozhodná   pri pôvodnom rozhodovaní o priznaní oslobodenia žalobcu od poplatkovej povinnosti došlo k podstatnej   zmene   a   okolnostiam,   majúcim   vplyv   na   posúdenie   majetkových   pomerov žalobcu. Ústavným súdom SR priznané a súdom aj vyplatené finančné zadosťučinenie a náhrady trov právneho zastúpenia v sume 5 488,10 eur je nutné považovať za peňažnú čiastku,   ktorá   v   podstatnej   miere   ovplyvnila   majetkové   pomery   žalobcu   a   ktorú   je   súd povinný zohľadniť v súvislosti s už priznaným oslobodením od poplatkovej povinnosti na to, aby mohol skutočne objektívne a komplexne posúdiť jeho súčasné možnosti a schopnosti zaplatiť   súdny   poplatok,   ktorého   sa   oslobodenie   týka.   Pokiaľ   pomery   navrhovateľa v súčasnej   dobe   už   preukázateľne   neodôvodňujú   jeho   oslobodenie   v   celom   rozsahu,   je správny postup okresného súdu, ktorý na základe zistených skutočností postupom podľa ustanovenia § 138 ods. 2 O. s. p. odňal žalobcovi v súčasnej dobe už neoprávnene priznané oslobodenie od súdneho poplatku v celom rozsahu a ponechal mu oslobodenie v rozsahu 70 %   poplatkovej   povinnosti,   zodpovedajúcej   jeho   skutočným   majetkovým   a   osobným pomerom. Odvolací súd zohľadnil v neposlednom rade i povahu uplatňovaného nároku - skutočnosť,   že   žalobca   si   súdnou   cestou   uplatňuje   nárok,   ktorý   je   majetkovej   povahy. Odvolací súd súčasne konštatuje, že žalobca ani v odvolaní neuviedol žiadnu takú okolnosť, ktorá by bola spôsobilá privodiť zmenu súdneho rozhodnutia, ktorým tomuto účastníkovi bolo priznané len čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd dostatočne zisťoval   a   následne   vyhodnotil   pomery   a   majetkový   stav   žalobcu.   Výška   jej   stabilného mesačného príjmu plynúceho z dôchodkového zabezpečenia, rozsah tvrdených a sčasti aj preukázaných zrážok a exekúcií na jeho príjem z dôchodkového zabezpečenia, avšak aj v nadväznosti   na   preukázateľne   vyplatené   peňažné   sumy   priznaných   finančných zadosťučinení, nenasvedčujú tvrdeniu, že mu jeho terajšia finančná situácia neumožňuje splniť   si   poplatkovú   povinnosť   v   rozsahu   30   % poplatkovej   povinnosti.   Nie   je   pritom rozhodujúce ani to, či bol alebo nebol daný účastník konania oslobodený a v akom rozsahu v inom súdnom, prípadne v správnom konaní. Rozhodnutie v inej veci nemá zásadný vplyv na povinnosť súdu skúmať pomery žiadateľa o priznanie oslobodenia vždy v každom konaní osobitne   a   následne   pri   rozhodovaní   vychádzať   výlučne   z   údajov   a   zistení   v   danom konkrétnom   konaní.   Zistenia   preukázané   v   tomto   konaní   odôvodňujú   priznať   žalobcovi oslobodenie od súdneho poplatku len v rozsahu 70 %, pričom odvolací súd poznamenáva, že žalobcovi bolo súdom ponechané oslobodenie od poplatkovej povinnosti v podstatnej miere. Odvolací   súd   v   tejto   súvislosti   podotýka,   že   splnenie   si   poplatkovej   povinnosti účastníkom konania, ktorý je poplatníkom v zmysle zákona o súdnych poplatkoch, je jednou z   jeho   základných   a   prvoradých   procesných   povinností   a   z   tejto   povinnosti   môže   byť oslobodený (sčasti alebo úplne) výlučne v prípadoch, kedy by to bolo odôvodnené jeho sociálnou situáciou.»

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

10.   Z námietok   uvedených   v sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   sa   zo   strany ústavného súdu domáha prehodnotenia záverov všeobecných súdov spôsobom, ktorý by mal nasvedčovať   opodstatnenosti   jeho   právneho   názoru,   t.   j.   neodôvodnenosti   odňatia oslobodenia od súdnych poplatkov v rozsahu 30 %, pričom v sťažnosti uvádza rovnaké argumenty,   s ktorými   sa   už   všeobecné   súdy   vysporiadali. Súčasne   v súvislosti   s už   raz priznaným úplným oslobodením od súdnych poplatkov namietal protiústavnosť jeho odňatia (§ 138 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku – ďalej aj „OSP“), a tým zásah do základných práv podľa čl. 12 ods. 4 ústavy z dôvodu ich uplatňovania, ako aj zásahu do práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

11. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn. 14 Co 363/2011 z 30. novembra 2011 (vrátane jemu predchádzajúceho uznesenia okresného   súdu   sp.   zn.   3   C   162/2010   z 10.   októbra   2011)   uvádza,   že krajský   súd v odvolacom konaní napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa.

12.   Podľa   znenia   §   138   ods.   2   OSP   účinného   do   31.   decembra   2011   priznané oslobodenie súd kedykoľvek za konania odníme, prípadne i so spätnou účinnosťou, ak sa do právoplatného   skončenia   konania   ukáže,   že   pomery   účastníka   oslobodenie neodôvodňujú, prípadne neodôvodňovali.

13. Ustanovenie § 138 ods. 2 OSP sa týka možnosti súdu rozhodnúť o odňatí už priznaného   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   (aj   so   spätnou   účinnosťou),   ak   sa do právoplatného   skončenia   konania   ukáže,   že   pomery   účastníka   oslobodenie neodôvodňujú, prípadne neodôvodňovali. Toto ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku slúži   na to,   že   pokiaľ   sa   zmenia   okolnosti,   z ktorých   súd   pri   rozhodnutí   o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov vychádzal, môže oslobodenie rozhodnutí odňať, a to i spätne, pričom dôvodom na odňatie oslobodenia nie je len zmena v hodnotení pomerov účastníka   konania   alebo   zmena   názoru   súdu   na   to,   či   ide   o svojvoľné   alebo   zrejme neúspešné   uplatňovanie   alebo   bránenie   práva.   Pokiaľ   je   teda   plne   v kompetencii všeobecných súdov zhodnotiť zákonom ustanovené predpoklady na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, je z rovnakého hľadiska nutné, aby všeobecné súdy mohli až do právoplatného skončenia konania pri zistení nových okolností, resp. ich zmeny, rozhodnutí o odňatí takéhoto oslobodenia, aj so spätnou účinnosťou. Je teda zrejmé, že zákonodarcom zvolené   riešenie   možno   posúdiť   ako   proporcionálne   a vyvážené, a   ústavný   súd   preto nenašiel tvrdené dôvody protiústavnosti ustanovení § 138 ods. 2 OSP a čl. 12 ods. 4 a čl. 20 ods. 1 ústavy.

14.   Ústavný   súd   potom,   ako   konštatoval   nedôvodnosť   sťažovateľových   tvrdení o neústavnosti § 138 ods. 2 OSP, skúmal v súvislosti s napadnutým čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, či súdy neaplikovali normy jednoduchého práva bez rozumného odôvodnenia   či   prepojenia   s ústavne   chráneným   účelom,   resp.   či   právne   závery všeobecných súdov neboli v extrémnom nesúlade so skutkovými zisteniami. Po preskúmaní napadnutého uznesenia ústavný súd zistil, že všeobecné súdy postupovali v konaní v zhode s ustanoveniami Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   upravujú priebeh   konania a v ich rozhodnutiach nemožno badať prejav ľubovôle, pretože na riadne zistený skutkový stav aplikovali a interpretovali právne normy spôsobom, ktorý má racionálny podklad.

Ako už bolo vysvetlené, pokiaľ sa v priebehu konania ukáže, že pomery účastníka konania neodôvodňujú alebo neodôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatkov, takéto oslobodenia možno odňať. Obdobne ako pri dokazovaní v občianskom súdnom konaní, keď všeobecný súd v súlade s ustanovením § 132 OSP sám hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to tak jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na to, čo v konaní vyšlo   najavo,   rovnako   pri   posudzovaní   skutočností   svedčiacich   pre   odňatie   priznaného oslobodenia od   súdnych   poplatkov   postupuje súd v medziach   voľnej   sudcovskej   úvahy. Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   jednoznačne   vyplýva,   že   záver   o zmene majetkových   pomerov   oproti   stavu,   keď   bolo   o oslobodení   od   súdnych   poplatkov rozhodnuté, bol uskutočnený na základe novozistených skutočností (získanie finančného zadosťučinenia).   Nešlo   teda   len   o iné   hodnotenie   majetkových   pomerov,   ktoré   sa   inak nezmenili, a ani neboli inak zistené. Ústavný súd konštatuje, že všeobecný (krajský) súd hodnotil   pomery   sťažovateľa   dostatočne   a objektívne,   úvahy   súdu   sú   v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľne vyložené, a preto nebolo možné prisvedčiť tvrdeniu sťažovateľa o zásahu do jeho základných práv.

15. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. marca 2012