znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 43/02-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučka, zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti F. M., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. P. K.,   K., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 524/93 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo F. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 524/93   p o r u š e n é   b o l o.

2.   F.   M.   p   r   i z n   á   v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   30 000   Sk   (slovom tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je Okresný   súd Košice   I povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   F.   M.   p   r   i z n   á   v a   náhradu   trov   konania   8   000   Sk   (slovom   osemtisíc slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   I povinný   vyplatiť   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta JUDr. P. K., K..

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 26. februára 2002 doručené podanie F. M., bytom K., (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Sťažnosť na   prieťahy   v konaní   č.   26   Cb   524/93-146   Okr.   súdu   Košice   I“,   ktorou   poukazuje   na zbytočné   prieťahy   vo   vyššie   označenom   konaní   a v tejto   súvislosti   požaduje   „zásah   na Krajskom súde v Košiciach s termínovaním ukončenia sporu“, a „prisúdenie nemajetkovej ujmy   50.000,-Sk   za   neodôvodnené   zdržiavanie   zo   strany   súdov   a tým   vznik   rôznych stresov“ na svoju osobu.

Ústavný súd posúdil podanie sťažovateľa ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“).   Vyzval   sťažovateľa,   aby   ústavnému   súdu predložil   sťažnosti,   ktorými sa   domáhal na orgáne štátnej   správy   súdov   nápravy,   a aby bližšie dokumentoval ústavnému súdu svoje osobné pomery.

Na výzvu ústavného súdu sťažovateľ predložil fotokópiu sťažnosti aj s príslušnými odpoveďami,   dokladoval   svoje   príjmové   pomery   kópiami   výmeru   o svojom   dôchodku a dôchodku manželky a predložil potvrdenie o svojom nepriaznivom zdravotnom stave.

Na   základe   žiadosti   sťažovateľa   a   predložených   dokladov   ústavný   súd   ustanovil sťažovateľovi za právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom advokáta JUDr. Pavla Kissa, Štúrova 20, Košice.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a keďže nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   prijal ju na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval sťažovateľa a Okresný súd Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“),   aby   sa   vyjadrili   ku   konaniu   ústneho   pojednávania a okresný súd vyzval na vyjadrenie sa k prijatej sťažnosti.

Sťažovateľ a okresný súd oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Okresný súd na výzvu ústavného súdu na predloženie mu spisu oznámil, že spis sp. zn. 26 Cb 524/93 bol 8. februára 2002 predložený odvolaciemu súdu. V nadväznosti na túto informáciu sa ústavný súd obrátil s požiadavkou o predloženie spisu na Krajský súd v Košiciach.

Zo spisu okresného súdu vyplynuli tieto skutočnosti: Sťažovateľ sa domáhal žalobou z 29. októbra 1992 proti žalovanej (odporcovi) na okresnom súde o zaplatenie 27 550 Sk s prísl. za rekonštrukciu časti domu realizovanej podľa   jeho tvrdenia   na základe objednávky   žalovanej formou   platobného rozkazu.   Dňa 20. januára 1993 bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku a 22. februára 1993 bola vec pridelená do registra C (16 C). Prvé pojednávanie bolo nariadené na 16. marec 1993, na ktorom sa však ani jeden z účastníkov konania nezúčastnil. Dňa 1. apríla 1993 bola vec zaradená do registra Cb (26 Cb), pretože išlo o spor z podnikateľskej činnosti. V roku 1993 okresný súd ešte urobil jeden právny úkon, keď vyzval odporcu na vyjadrenie sa k návrhu. Vyjadrenie odporcu k návrhu je z 31. augusta 1993.

V roku 1994 sa uskutočnili tri pojednávania (18. januára, 23. februára a 25. februára 1994)   a posledné   z nich   bolo   odročené   za   účelom   znaleckého   dokazovania,   ktoré   bolo nariadené až 11. marca 1994 a ktorého realizácia bola sťažená marením zo strany odporcu, ktorému   okresný   súd   uložil   19.   augusta   1996   poriadkovú   pokutu.   Znalec   predložil okresnému súdu znalecký posudok 10. júla 1997, ku ktorému zaujali účastníci konania svoje stanovisko (odporca negatívne - 11. septembra 1997).

Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 24. februára 1998 s tým, že bolo odročené za účelom vyžiadania od znalca všetkých predvolaní adresovaných odporcovi (žalovanému). V októbri   1998   bol   navrhovateľ   vyzvaný   na   vyjadrenie   sa   k stanovisku   odporcu k znaleckému posudku, po ktorom sa k veci vyjadril odporca (november 1998).

Dňa 23. júna 1999 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 12. august 1999 za účelom predvolania znalca. Pojednávanie 12. augusta 1999 bolo odročené na neurčito s tým, že odporca zašle okresnému súdu aj sťažovateľovi v lehote 5 dní súpis vykonaných prác na odsúhlasenie s tým, že sťažovateľ v lehote 10 dní podá stanovisko k tomuto súpisu prác. Dňa 17. augusta 1999 bol predložený súpis prác zo strany odporcu a súčasne bol kritizovaný   znalecký   posudok.   Sťažovateľ   vo   svojom   stanovisku   z 18.   augusta   1999 k súpisu prác vyjadril svoj nesúhlas.

Dňa 15. februára 2000 bol zaslaný znalcovi spis po doplnení dokazovania za účelom prípadného prepracovania znaleckého posudku; v nadväznosti na to zaslal 28. marca 2000 znalec dodatok posudku okresnému súdu. Dňa 3. mája 2000 bolo nariadené pojednávanie, ktoré pre neprítomnosť odporcu   bolo odročené na 8.   jún 2000; toto pojednávanie bolo odročené na 13. júl 2000. Na tomto pojednávaní nebol prítomný ani jeden z účastníkov konania, a preto bolo odročené na 27. september 2000 a ďalej na 29. september 2000, na ktorom   bol   vyhlásený   rozsudok,   ktorým   sa   odporca   (žalovaná)   zaväzuje   zaplatiť sťažovateľovi (žalobcovi) 12 032 Sk do 3 dní od jeho právoplatnosti. V prevyšujúcej časti sa žaloba zamietla. Po doručení rozsudku podal odporca 15. decembra 2000 odvolanie, ktoré po zadovážení vyjadrenia sťažovateľa (navrhovateľa) a zaplatení súdneho poplatku bolo 8. februára 2001 predložené Krajskému súdu v Košiciach, ktorý 18. septembra 2002 potvrdil rozsudok v napadnutej časti a t. č. je už právoplatný (20. novembra 2002).

Na   opakované   požiadavky   ústavného   súdu   o vyjadrenie   sa   okresného   súdu k sťažnosti podpredseda okresného súdu 6. júna 2003 oznámil, že okresný súd sa už k veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. II. ÚS 43/02 nebude písomne vyjadrovať.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť   právoplatným  ...   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že konanie o určenie   zaplatenia   určitej   sumy   právne   zložité   nie   je   a tvorí   štandardnú   súčasť rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   podporenej   ich   stabilizovanou   judikatúrou. Faktickú zložitosť veci však nemožno v tomto konaní vylúčiť, pretože bolo potrebné urobiť súpis prác a materiálu, ktorý   vzhľadom   na rozdielne názory   sťažovateľa (navrhovateľa) a odporcu (žalovanej) bol predmetom znaleckého dokazovania, čo však pri sústredenom postupe   okresného   súdu   nemôže   byť   prekážkou   pre   jeho   rozhodnutie   bez   zbytočných prieťahov.   Ústavný   súd   uzavrel,   že   pred   okresným   súdom   prebiehalo   konanie,   ktoré nemožno považovať ani za právne   mimoriadne zložité. Určitú faktickú zložitosť ústavný súd   zistil   v súvislosti   s potrebou   nariadenia   znaleckého   dokazovania,   ktorého   realizácia, resp. zabezpečenie mali podstatný vplyv na celkovú dĺžku konania.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 26 Cb 524/93, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho   konania.   Ústavný   súd   hodnotil   postup   sťažovateľa   ako   aktívny   a súčinnostný, keďže   sa   riadne   zúčastňoval   nariadených   pojednávaní,   v určenom   čase   predkladal požadované vyjadrenia a aktívne pôsobil aj pri znaleckom dokazovaní.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, bol postup samotného okresného súdu vo veci sp. zn. 26 Cb 524/93. Ústavný súd v tejto súvislosti zistil, že podstatná časť procesných úkonov od 11. marca 1994   smerovala   k vykonaniu   znaleckého   dokazovania   ako   podkladu   pre   rozhodnutie okresného súdu vo veci smej. Za takéto obdobie treba považovať obdobie od 25. februára 1994   až   do   10.   júla   1997,   keď   bola   okresnému   súdu   zaslaná   prvá   verzia   znaleckého posudku. Obdobie vyše troch rokov na zabezpečenie nie mimoriadne zložitého znaleckého posudku a tolerovanie absencie súčinnosti pri vykonaní znaleckého dokazovania počas vyše dvoch rokov, až po uplynutí ktorých bola odporcovi uložená poriadková pokuta, ústavný súd   hodnotí   ako   neefektívne.   Opiera   sa   pritom   o svoju   stabilizovanú   judikatúru,   podľa ktorej všeobecný súd je povinný organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo   najskôr   odstránil   ten   stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   naň   osoba   obrátila   so žiadosťou   o rozhodnutie,   a zodpovedá   za   adekvátne   a účelné   využitie   procesných prostriedkov, ktoré mu zákon na tento účel zveruje (vrátane poriadkových opatrení podľa § 53 Občianskeho súdneho poriadku), aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi (III. ÚS 111/01), ale aj k samotným účastníkom konania, ktorí sa snažia mariť činnosť (procesný postup) súdu alebo ho dokonca ignorujú. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd hodnotí toto obdobie   ako   také,   ktoré   vykazuje   znaky   zbytočných   prieťahov,   čo   viedlo   k   záveru ústavného súdu o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pre obdobie od   predloženia znaleckého posudku (10. júla 1997) do rozhodnutia vo veci   samej   (29.   septembra   2000)   bolo   kľúčové   získanie   stanovísk   a vyjadrení k znaleckému   posudku.   Za   tým   účelom   okresný   súd   uskutočnil   tri   pojednávania (24. februára 1998, 23.   júna a 12. augusta 1999).   Výsledkom   bolo spracovanie dodatku k znaleckému   posudku   28. marca 2000,   v nadväznosti na čo   sa   konalo päť pojednávaní (3. mája, 8. júna, 13. júla, 27. septembra a 29. septembra 2000). Na poslednom z nich bolo rozhodnuté vo veci samej. Toto obdobie postupu okresného súdu zhodnotil ústavný súd ako obdobie, v ktorom sa okresný súd snažil na základe znaleckého dokazovania a na základe stanovísk účastníkov konania dospieť k rozhodnutiu vo veci samej. Vyznačuje sa značným množstvom procesných úkonov ( vrátane nariadených pojednávaní). Ústavný súd hodnotí postup okresného súdu v tomto období za taký, ktorý nevykazuje prieťahy konania, ktoré by bolo možné označiť za zbytočné. Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd uzavrel, že v tomto   období   nedošlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy:   „Ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“ Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde: „Ak sa sťažovateľ domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané finančné   zadosťučinenie má povahu náhrady   nemajetkovej   ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ   požadoval   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   50   000   Sk   „za neodôvodnené zdržovanie zo strany súdov a tým vznik rôznych stresov na mojej osobe“.Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu v konaní sp. zn. 26 Cb 524/93 a zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu   vrátane   pozície   sťažovateľa   sprevádzanej pocitom neistoty, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti ústavný súd považoval priznanie sumy   30   000   Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   §   50   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o náhrade   trov   konania,   ktoré   vznikli ustanovenému advokátovi JUDr. P. K., ktorý vo veci urobil dva úkony, čo činí 8 000 Sk (slovom osemtisíc slovenských korún) podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods.1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, pričom ústavný súd vychádzal   z výšky   primeranej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za I. polrok 2001, ktorá bola 11 963 Sk, pretože išlo o úkony urobené v roku 2002. Náhrada bola priznaná za dva úkony vykonané v roku 2002 po 3 900 Sk a po 100 Sk režijný paušál.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu podľa § 31a zákona o ústavnom súde v súlade s § 159 Občianskeho súdneho poriadku.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2003