znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 429/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. R., B., zastúpenej A., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 4 Co 180/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. R.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2013 doručená sťažnosť Ing. R. R., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v   konaní   vedenom   Krajským   súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 Co 180/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 15. júla 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že na základe žaloby podanej sťažovateľkou ako žalobkyňou rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 14 C 155/1994-550 z   9.   februára   2011   došlo   k   vyporiadaniu   bezpodielového   spoluvlastníctva   medzi sťažovateľkou a žalovanými právnymi nástupkyňami bývalého manžela sťažovateľky, ktorý v priebehu konania zomrel. V zmysle rozsudku označené nehnuteľnosti ležiace v kat. území H.   (rodinný   dom   s   pozemkami)   v   hodnote   12   043,49   €   boli   prikázané   do výlučného vlastníctva sťažovateľky. Ďalej bol do vlastníctva sťažovateľky prikázaný zostatok pôžičky vedenej   v S.   v   polovici   vo   výške   13   175,83   €,   zostatok   pôžičky   z   Fondu   kultúrnych a sociálnych potrieb v polovici vo výške 139,41 € a zostatok ďalšej pôžičky v polovici vo výške   242,25   €.   Do   dedičstva   po   nebohom   manželovi   sťažovateľky   bola   prikázaná jednak suma 6 021,74 € ako hodnota polovice nehnuteľností ležiacich v kat. území H., ďalej zostatok pôžičky vedenej v S. v polovici vo výške 13 175,83 €, zostatok pôžičky z Fondu kultúrnych   a   sociálnych   potrieb   v   polovici   vo   výške   139,41   €,   ako   aj   zostatok   ďalšej pôžičky v polovici vo výške 242,25 €.

Uznesením okresného súdu č. k. 14 C 155/1994-569 z 31. marca 2011 bol rozsudok z 9. februára 2011 opravený tak, že zostatok pôžičky vedenej v S., ktorý bol po polovici prikázaný sťažovateľke, resp. do dedičstva po bývalom manželovi sťažovateľky, má byť správne nie v celkovej výške 26 351,67 €, ale 2 635,18 €, a preto polovica tejto pôžičky nie je 13 175,83 €, ale 1 317,59 €, čo v konečnom dôsledku znamená, že tak sťažovateľka, ako aj   právne   nástupkyne   po   nebohom   manželovi   sťažovateľky   majú   povinnosť   splatiť po 1 317,59 € z dlhu patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva. Oprava rozsudku bola odôvodnená v zmysle § 164 Občianskeho súdneho poriadku.

Rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 180/2011-588, 4 Co 181/2011 z 9. novembra 2011 bol rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením potvrdený. Krajský súd tak rozhodol jednak na základe odvolania žalovaných právnych nástupkýň, ktoré smerovalo proti   výške   hodnoty   nehnuteľností,   ale   tiež   na   základe   odvolania   sťažovateľky,   ktoré smerovalo proti opravnému uzneseniu.

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 76/2013 z 28. marca 2013 bolo dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu   odmietnuté,   keďže   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   v   danom   prípade   prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 237, ale ani § 239 Občianskeho súdneho poriadku.   Najvyšší   súd   sa   preto   nezaoberal   rozsudkom   krajského   súdu   z hľadiska   jeho vecnej správnosti.

Podľa názoru sťažovateľky sumy zostatku pôžičiek uvedené v eurách, ktoré boli totožné pri vyhlásení rozsudku, ako aj v písomnom vyhotovení rozsudku, boli adekvátne a správne   v   zmysle   platnej   legislatívy   [vyhláška   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)].   Sťažovateľka   proti   rozsudku   okresného   súdu   preto nepodala   odvolanie.   Odvolala   sa   však   proti   opravnému   uzneseniu   z   31.   marca   2011. Namietala,   že   aktíva   a   pasíva   bezpodielového   spoluvlastníctva   musia   byť   rovnako hodnotené podľa rovnakej zákonnej normy, pričom prepočet meny zo slovenských korún na eurá bol nadbytočný, keďže euromenu má Slovenská republika stanovenú ako oficiálnu menu už vyše tri roky a povinnosť prepočtu ku dňu rozhodnutia nie je zákonom ustanovená. Uviedla tiež, že inak by bola uvedená do omylu.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy, listiny a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 4 Co 180/2011 s tým, aby bol rozsudok z 9. novembra 2011 zrušený a vec bola vrátená   na   ďalšie   konanie.   Domáha   sa   ďalej   aj   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 15 000 €, ako aj náhrady trov právneho zastúpenia v sume 331,13 €.

II.

Z opravného uznesenia okresného súdu č. k. 14 C 155/1994-569 z 31. marca 2011 vyplýva, že ním došlo k oprave rozsudku z 9. februára 2011 v tom zmysle, ako to uviedla sťažovateľka,   keďže   podľa   názoru   okresného   súdu   došlo   k   zrejmej   nesprávnosti spočívajúcej   v   uvedení   nesprávneho   prepočtu   výšky   zostatku   pôžičky   v   Slovenskej sporiteľni do meny euro tým, že došlo k pochybeniu v poradí desatinnej čiarky a tým aj k zmene   sumy.   V   rozsudku   bolo   v   rámci   výpočtu   vecí   patriacich   do   bezpodielového spoluvlastníctva   uvedené,   že   zostatok   pôžičky   v S.   bol   26   351,67   €   (79 387,52   Sk). V danom prípade došlo k zlému prepočtu sumy zostatku pôžičky do meny euro, pretože správne mala byť uvedená výška zostatku 2 635,18 € (79 387,52 Sk). Táto chyba v počítaní sa následne prejavila aj pri výpočte polovice zostatku tejto pôžičky, ktorá bola prikázaná do výlučného vlastníctva sťažovateľky. Nešlo teda správne o polovičný zostatok pôžičky 13 175,83 €, ale iba 1 317,59 €. To isté sa vzťahuje aj na druhú polovicu zostatku pôžičky patriacej do dedičstva po nebohom manželovi sťažovateľky.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 180/2011-588, 4 Co 181/2011 z 9. novembra 2011 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 14 C 155/1994-550 z 9. februára 2011 v spojení s opravným uznesením okresného súdu č. k. 14 C 155/1994-569 z 31. marca 2011. Popri žalovaných, ktoré v podanom odvolaní namietali nesprávne určenie ceny nehnuteľností, sťažovateľka žiadala zmeniť opravné uznesenie, pretože sumu pasíva (zostatku   pôžičky   v S.) v celkovej výške 26 351,67 € považovala za relevantnú a adekvátnu   v   zmysle   vyhlášky.   Uviedla,   že   hoci   zostatok   pôžičky   na zakúpenie nehnuteľností bol 2 635,18 €, skutočná preukázaná suma uhradeného úveru vrátane úrokov je 5 079,41 €. Sumu zostatku pôžičky vo výške 26 351,67 € uvedenú vo vyhlásenom, ako aj písomne vyhotovenom rozsudku považovala a aj naďalej považuje za adekvátnu a správnu v zmysle vyhlášky. Prepočet meny bol podľa nej chybný v relácii k slovenskej korune, nie opačne,   a   preto   bola   toho   názoru,   že   v   napadnutých   výrokoch   došlo   k   nesprávnosti v prepočte eur na slovenské koruny. Za   správnu považovala aj sumu zostatku polovice pôžičky 13 171,63 €, lebo inak by bola uvedená do omylu. Podľa názoru krajského súdu boli obe odvolania nedôvodné. Opravným uznesením sa korigovala zrejmá nesprávnosť súm uvedených v eurách, pričom ku chybe došlo posunutím desatinnej čiarky pri prepočte zo slovenských korún. Námietka sťažovateľky, podľa ktorej bola uvedená do omylu, nebola dôvodná, pretože už vo vyhlásenom rozsudku za sumami v eurách boli súčasne uvedené tieto sumy aj v slovenských korunách a už tu bol zrejmý rozpor medzi sumou v slovenských korunách a sumou v prepočte na euro. Sume 79 387,52 Sk nezodpovedala správne suma 26 351,67 €, ale suma 2 635,18 €, pričom zo zisteného skutkového stavu je nepochybné, že zostatok pôžičky v S. sporiteľni bol naozaj 79 387,52 Sk, teda 2 635,18 €. Rovnako došlo k posunutiu desatinnej čiarky aj pri sume 1 317,59 €.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 76/2013 z 28. marca 2013 vyplýva, že ním   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľky   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 4 Co 180/2011, 4 Co 181/2011 z 9. novembra 2011. Dovolanie sťažovateľky smerovalo proti tej časti výroku rozsudku krajského súdu, ktorou bolo potvrdené opravné uznesenie. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku a jeho dôvodnosť z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a) až c) Občianskeho súdneho poriadku. Vyslovila názor, že opravné uznesenie nebolo potrebné, pretože pôvodné znenie výroku bolo správne. Navyše je opravné uznesenie nezrozumiteľné, nečitateľné a nepreskúmateľné. Podľa názoru najvyššieho súdu nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie a zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Okresný súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré vydal opravné uznesenie, a krajský súd zasa dôvody, pre ktoré uznesenie okresného súdu potvrdil, a to aj so zreteľom na obsah odvolania sťažovateľky. Rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože sa súdy pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Sťažovateľka   je   nespokojná   s   tým,   že   krajský   súd   potvrdil   opravné   uznesenie okresného   súdu.   Podľa   názoru   sťažovateľky   suma   zostatku   pôžičky   v S.   bola vo vyhlásenom a písomne doručenom rozsudku uvedená v eurách správne, keďže táto výška zodpovedala zásadám vyhlášky.

Podľa názoru ústavného súdu treba odôvodnenie rozsudku krajského súdu týkajúce sa   potvrdenia   opravného uznesenia   považovať za dostatočné a presvedčivé.   V žiadnom prípade   sa   nejaví   ako   arbitrárne   či   zjavne   neodôvodnené.   Samotná   okolnosť,   že sťažovateľka zastáva odlišný názor, nemôže sama osebe znamenať porušenie označených práv.

Za podstatné treba považovať, že výška zostatku pôžičky v S. v sume 79 387,52 Sk je nesporná. Správnosť tejto sumy sťažovateľka výslovne uznala. Nepochybné je aj to, že pri kurzovom prepočte tejto sumy na eurá došlo k pochybeniu, pretože pri konverznom kurze 30,126   slovenských   korún   za   jedno   euro   nejde   o   sumu   26 351,67   €,   ale   iba   o   sumu 2 635,18 €.   Zrejmá nesprávnosť   výpočtu   spočívala   v   posunutí   desatinnej   čiarky, ako to správne všeobecné súdy uviedli.

Sťažovateľka sa dovoláva potreby posudzovať výšku zostatku pôžičky v S. v súlade s vyhláškou. Nič bližšie a konkrétnejšie však v tejto súvislosti ústavnému súdu neuviedla. Nijako teda nezdôvodnila, prečo by vlastne podľa nej v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva   mal   byť   zostatok   pôžičky   desaťnásobne   vyšší   oproti   zostatku,   ako   ho vykazuje S., ktorá túto pôžičku zrejme poskytla.

Z vyhlášky nijako nevyplýva taký spôsob oceňovania zostatku pôžičiek ako pasív, ktorý by umožňoval dospieť k výsledku, ktorý tvrdí sťažovateľka.

Odhliadnuc od dosiaľ uvedeného, považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že z hľadiska oprávnených záujmov sťažovateľky sa nejaví jej sťažnostné tvrdenie ako logické, resp.   racionálne.   Sumu   79   387,52   Sk   zostatku   pôžičky   vedenej   v S.   treba   považovať za spoločný   dlh   oboch   bývalých   manželov,   teda   sťažovateľky   a   jej   nebohého bývalého manžela.   Popri   aktívach   bezpodielového   spoluvlastníctva,   za   ktoré   treba   považovať nehnuteľný   majetok,   patria   do   bezpodielového   spoluvlastníctva   aj   viaceré   pasíva   (dlhy z titulu   nesplatených   pôžičiek).   Opravné   uznesenie   sa   týka   práve   jednej   z   položiek tvoriacich   pasíva,   pričom   opravným   uznesením   bola   výška   dlhu   sťažovateľky   voči   S. z titulu   zostatku   pôžičky   znížená   desaťnásobne   oproti   sume   uvedenej   vo   vyhlásenom a v písomne vyhotovenom a doručenom rozsudku.

Inými   slovami,   opravné   prostriedky   sťažovateľky   smerujúce   proti   opravnému uzneseniu okresného súdu (odvolanie, dovolanie a sťažnosť ústavnému súdu) brojili a broja proti   takému   rozhodnutiu,   ktoré   z   hľadiska   elementárnej   logiky   bolo   v   prospech sťažovateľky (ustálilo výšku jej dlhu voči S. desaťnásobne nižšou sumou). Sťažovateľka sa teda domáha pre ňu menej priaznivého posúdenia veci. I z tohto pohľadu sa sťažnosť javí ako zjavne neopodstatnená.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2013