znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 429/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. V. J., Ž., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   11   ods.   1   a   čl.   36   ods.   1   a   2   Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 33 C 211/2008, Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 9 Co 246/2010 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Cdo 83/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Č.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra 2011 doručená sťažnosť M. Č., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaniach vedených Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 33 C 211/2008, Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 9 Co 246/2010 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 Cdo 83/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 12. septembra 2011.

Zo sťažnosti a z jej doplnenia zo 14. septembra 2011 doručeného ústavnému súdu 19. septembra 2011 vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom sťažovateľ ako žalobca požadoval zaplatenie 182 434 Sk z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 33 C 211/2008 z 26. apríla 2010 bol žalovaný zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi   na   istine   17,12   €,   ako   aj   úroky   z   omeškania,   pričom   vo zvyšku   žalobu zamietol   a   sťažovateľa   zaviazal   na   náhradu   trov   konania   v   prospech   žalovaného. Rozsudkom krajského súdu   č. k. 9 Co 246/2010-97 zo 14. októbra 2010 bol rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdený a vo zvyšnej časti ponechaný nedotknutý. Sťažovateľ   požadoval   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   na   tom   základe,   že   žalovaný užíval jeho pozemky (poľnohospodársku pôdu) a na nich postavené stavby bez právneho dôvodu, pretože nájomná zmluva z 1. októbra 1999 uzavretá medzi právnou predchodkyňou sťažovateľa ako prenajímateľkou a žalovaným ako nájomcom je neplatná. Nájomnú zmluvu považuje   sťažovateľ   za   absolútne   neplatnú   pre   rozpor   so   zákonom,   keďže   neobsahuje obligatórne   náležitosti.   Podľa   názoru   okresného   súdu   napriek   absencii   obligatórnych obsahových náležitostí je nájomná zmluva platná. Podľa krajského súdu predmet nájmu bol medzi účastníkmi nesporný, čo však nestačí, pretože kogentné ustanovenia nemožno meniť, obísť   či   nahradiť   výkladom   vôle.   V   nájomnej   zmluve   absentuje   nielen   vymedzenie predmetu nájmu, ale aj posudok bližšie určujúci kvalitu pôdy či údaje o osobitnej sústave obhospodárenia.   Ak   v   nájomnej   zmluve   chýbajú   podstatné   náležitosti   (identifikácia nehnuteľnosti),   nemôže   súd   tento   nedostatok   odstrániť,   resp.   chýbajúce   údaje   doplniť výkladom prejavu vôle účastníkov zmluvy. Krajský súd dospel k presvedčeniu, že právny úkon   bol s poukazom   na § 35 ods.   2 Občianskeho zákonníka dostatočne zrozumiteľný a určitý, pretože medzi právnou predchodkyňou sťažovateľa a žalovaným nebol predmet nájomnej   zmluvy   sporný.   Tento   záver   však   nie   je   ničím   preukázaný,   keďže   právna predchodkyňa   sťažovateľa   v   konaní   vypočutá   vôbec   nebola.   Nehnuteľnosti   v   nájomnej zmluve neboli špecifikované uvedením presného označenia pozemkov, parcelných čísel, výmery   parciel   a   čísla   listu   vlastníctva.   Za   takýchto   okolností   treba   odstraňovanie nedostatkov zmluvných formulácií súdom považovať za neprípustné dopĺňanie podstatných náležitostí zmluvy, a tým aj za nahrádzanie vôle účastníkov zmluvného vzťahu spôsobom, ktorý je v rozpore s požiadavkou zmluvnej slobody charakterizujúcou súkromno-právne vzťahy, ako aj v rozpore s ustanovením § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Uznesením   najvyššieho   súdu   č.   k.   3   Cdo   83/2011-129   z   30.   júna   2011   bolo odmietnuté   dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu.   Najvyšší   súd   dospel k záveru,   že   pokiaľ   sa   krajský   súd   stotožnil   s   rozsudkom   okresného   súdu,   nemusel   sa vysporiadať   so   všetkými   argumentmi   účastníka   a   ani   rozhodnutie   podrobnejšie odôvodňovať.   V   skutočnosti   sa   však   okresný   súd   nevysporiadal   so   žiadnymi sťažovateľovými   námietkami.   Najvyšší   súd   nezdôvodnil,   prečo   nie   je   nájomná   zmluva neplatná pre rozpor s kogentnými ustanoveniami príslušných právnych predpisov. Okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľovi na istine 17,12 € z titulu dlžného nájomného,   hoci   sťažovateľ   sa   v   konaní   domáhal   výlučne   vydania   bezdôvodného obohatenia, čo treba považovať za odlišný právny titul. Súdne konanie je definované nielen sumou, zaplatenia ktorej sa žalobca domáha, ale aj titulom, z ktorého odvodzuje svoj nárok. Sťažovateľ   preto   v   dovolaní   namietal,   že   okresný   súd   rozhodol   o   nároku,   ktorý   nebol predmetom   jeho   žaloby.   Najvyšší   súd   však   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľom   zvolená právna kvalifikácia uplatneného nároku nebola rozhodujúca a záväzná. Takéto tvrdenie však nemá oporu v právnom poriadku.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 33 C 211/2008, krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 246/2010 a najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Cdo 83/2011 s tým, aby boli rozsudok okresného súdu z 26. apríla 2010, rozsudok krajského súdu zo 14. októbra 2010 a uznesenie najvyššieho súdu z 30. júna 2011 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon požaduje náhradu trov konania vo výške 523,66 €.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 246/2010-97 zo 14. októbra 2010 vyplýva, že ním bol v napadnutej časti potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 33 C 211/2008-71 z 26. apríla 2010, pričom vo zvyšnej časti, pokiaľ bolo návrhu sťažovateľa, čo sa týka výšky 17,12 € s príslušenstvom, vyhovené, zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý. Podľa názoru krajského súdu okresný súd postupoval správne, keď skúmal, či žalovaný užíval pozemky sťažovateľa bez právneho dôvodu, a teda, či je povinný vydať mu bezdôvodné obohatenie takto získané. Pokiaľ sťažovateľ spochybňoval platnosť uzatvorenia nájomnej zmluvy vzhľadom na neurčitosť predmetu nájmu, treba konštatovať, že medzi účastníkmi právneho úkonu bolo zrejmé, čo tvorí predmet nájomnej zmluvy, pričom bola dohodnutá aj odplata   za   nájom   odvodená   od   výmery   pozemkov.   Medzi   účastníkmi   zmluvy   nikdy nedochádzalo k sporom v tom zmysle, že by žalovaný mal užívať aj iné pozemky ako tie, ktoré   boli   predmetom   nájomnej zmluvy. Preto,   podľa   presvedčenia   krajského   súdu,   ide o právny úkon v tomto smere dostatočne zrozumiteľný a určitý i s poukazom na ustanovenie § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 83/2011-129 z 30. júna 2011 vyplýva, že ním   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 9 Co 246/2010   zo   14.   októbra   2010.   Keďže   išlo   o   potvrdzujúci   rozsudok,   prípustnosť dovolania   mohla   vyplývať   iba   z   ustanovenia   §   237   Občianskeho   súdneho   poriadku. Sťažovateľ namietal existenciu vád podľa § 237 písm. e), ako aj písm. f) Občianskeho súdneho   poriadku.   V   prvom   prípade   tvrdil,   že   vo   veci   nebol   podaný   návrh   na   začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný. Najvyšší súd nezistil existenciu takej vady. Táto vada by bola totiž naplnená iba vtedy, ak by súdne konanie bolo možné začať iba na návrh a žalobca by žiadny návrh nepodal. O takýto prípad však nejde. Je nepochybné, že sťažovateľ návrh na začatie konania o zaplatenie 182 437 Sk podal. Sťažovateľom v žalobe zvolená právna kvalifikácia uplatneného nároku nie je pre súd rozhodujúca a záväzná. V druhom prípade sťažovateľ tvrdil, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať vo veci, a to vzhľadom na nedostatky, resp. nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu. Z judikatúry najvyššieho súdu (napr. vo veci sp. zn. 2 Cdo 5/1997 uverejnenej v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 111/98) vyplýva, že nie každá procesná nesprávnosť, ku ktorej dôjde v priebehu občianskeho súdneho konania, je relevantná z hľadiska procesnej prípustnosti dovolania. S niektorými najzávažnejšími (taxatívne vymenovanými) procesnými vadami zakladajúcimi zmätočnosť spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania (§ 237), pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom [§ 241 ods. 2 písm. a)]. Niektorým   vadám   inej   procesnej   povahy   majúcim   za   následok   nesprávne   rozhodnutie vo veci   pripisuje   Občiansky   súdny   poriadok   význam   v   tom   zmysle,   že   ich   považuje za relevantný dovolací dôvod [§ 241 ods. 2 písm. b)], ktorý možno uplatniť v dovolaní, ale len pokiaľ je procesne prípustné. Preto samotná skutočnosť, že v konaní prípadne došlo k procesnej   vade   spočívajúcej   v nepreskúmateľnosti   rozhodnutia,   nemôže   založiť prípustnosť dovolania, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité   a   je   pre   rozhodnutie   vo   veci   rozhodujúce,   vyzve   účastníkov   konania,   aby   sa k možnému   použitiu   tohto   ustanovenia   vyjadrili.   V   danom   prípade   krajskému   súdu nevznikla   uvedená   poučovacia   povinnosť,   lebo   v   porovnaní   s   okresným   súdom   pre rozhodnutie vo veci nepoužil nové ustanovenie právneho predpisu (podľa sťažovateľa malo ísť o ustanovenie § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité. Krajský súd zhodne s okresným súdom posudzovali platnosť nájomnej zmluvy podľa rovnakého ustanovenia § 37 Občianskeho zákonníka a právny úkon vykladali v   súlade   s ustanovením   §   35   ods.   2   Občianskeho   zákonníka.   Doplnenie   odôvodnenia právneho názoru o platnosti nájomnej zmluvy v časti predmetu nájmu aj o priamy odkaz na ustanovenie   §   35   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   v   rozsudku   krajského   súdu   nemožno považovať za aplikáciu doteraz nepoužitého zákonného ustanovenia pri rozhodovaní veci v zmysle § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Z výkladového pravidla právneho úkonu   uvedeného   v   §   35   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   totiž   vychádzal   pri   svojom rozhodovaní aj okresný súd, keď sporný právny úkon vykladal aj podľa vôle účastníkov úkonu, i keď výslovne v odôvodnení rozsudku ustanovenie, podľa ktorého právny úkon vykladal, neuviedol, resp. na jeho aplikáciu neodkázal. Preto nebolo povinnosťou krajského súdu postupovať podľa § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a jeho procesný postup v dôsledku toho nevykazuje vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Pokiaľ sťažovateľ namietal aj nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom,   i keby toto   tvrdenie bolo prípadne aj opodstatnené,   nezakladalo by prípustnosť dovolania v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Rovnako nezakladá prípustnosť dovolania   ani   sťažovateľom   tvrdená   neúplnosť   alebo   nesprávnosť   skutkových   zistení všeobecných   súdov,   pretože   nesprávne   skutkové   zistenie   s   následkom   nesprávneho rozhodnutia vo veci neznamená odňatie možnosti účastníkovi konania pred súdom konať.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 33 C 211/2008, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. V danom prípade bolo proti rozsudku   okresného   súdu   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok,   a   preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal krajský súd v odvolacom konaní.   Tým   je   zároveň   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu.   Treba   tiež   dodať,   že sťažovateľ právo podať odvolanie aj využil.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 246/2010 a najvyšším súdom   pod sp. zn. 3 Cdo 83/2011. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa   názoru   ústavného   súdu   tak   uznesenie   najvyššieho   súdu,   ako   aj   rozsudok krajského súdu dostatočným a presvedčivým spôsobom vysvetľujú neprípustnosť dovolania proti   potvrdzujúcemu   rozsudku   krajského   súdu   (pokiaľ   ide   o   dovolacie   uznesenie najvyššieho súdu), ako aj to, prečo nebolo možné sťažovateľom uplatnenému nároku na vydanie   bezdôvodného   obohatenia   nad sumu   17,12   €   vyhovieť (pokiaľ   ide   o   rozsudok krajského súdu). Preto v žiadnom prípade nemožno považovať ani uznesenie najvyššieho súdu, ale ani rozsudok krajského súdu za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Niet teda   ani   príčiny   na   to,   aby   ústavný   súd   do   týchto   záverov   zasiahol.   Skutočnosť,   že posúdenie   veci   najvyšším   súdom   a   krajským   súdom   nekorešponduje   s   posúdením sťažovateľa, sama osebe porušenie označených práv nezakladá.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011