znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 429/2010-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť U. P. – p. s., P., zastúpeného advokátom JUDr. V. S., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základného   práva   na   ochranu   vlastníctva zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach č. k. 5 Co 11/08-213 zo 7. apríla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť U. P. – p. s. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2008 doručená sťažnosť U. P. – p. s., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a základného   práva   na   ochranu   vlastníctva zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   ústavy   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“) č. k. 5 Co 11/08-213 zo 7. apríla 2008.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   žalobou   podanou   2.   septembra   2002 Okresnému   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sa   sťažovateľ   domáhal   určenia neplatnosti právneho úkonu, konkrétne neplatnosti notárskej zápisnice, ktorou si žalovaní dali osvedčiť vydržanie ich vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, ktoré mali byť v minulosti vedené ako vlastníctvo právneho predchodcu sťažovateľa („Bývalí u. a ž. P.“). Podaním doručeným okresnému súdu 3. novembra 2005 zobral sťažovateľ svoj návrh späť a žiadal, aby okresný   súd určil, že sťažovateľ je vlastníkom   sporných   nehnuteľností (t. j. žaloba o určenie vlastníckeho práva). Okresný súd rozsudkom sp. zn. 20 C 1093/02 z 23. januára   2007   žalobu   sťažovateľa   zamietol   a   konanie   v   časti   späťvzatia   (o   neplatnosť právneho   úkonu)   zastavil.   Na   základe   odvolania   sťažovateľa   krajský   súd   napádaným rozsudkom č. k. 5 Co 11/08-213 zo 7. apríla 2008 rozsudok okresného súdu potvrdil.

V   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   vyjadruje   nespokojnosť s označeným rozhodnutím krajského súdu a tvrdí, že krajský súd porušil v prvom rade jeho základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, a to jednak tým, že „neaplikoval v danom prípade § 132 a § 134 Občianskeho súdneho poriadku a § 31 zákona č. 181/1995 Z. z. o. o pozemkových spoločenstvách“, a jednak tým, že krajský súd sa podľa   neho   náležite   nevysporiadal   s   jeho   argumentáciou   a   predloženými   dôkazmi týkajúcimi   sa   neplatnosti   notárskej   zápisnice,   na základe ktorej   si   žalovaní podľa   neho „uzurpovali“ vlastnícke   právo   k   sporným   nehnuteľnostiam,   čím   krajský   súd   podľa sťažovateľa porušil princíp rovnosti zbraní v súdnom konaní. V nadväznosti na uvedené, sťažovateľ v sťažnosti uvádza celý rad dôvodov, kvôli ktorým je podľa jeho názoru uvedená notárska zápisnica neplatná. Okrem tohto v sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedol, že v dôsledku   neposkytnutia   mu   ochrany   krajským   súdom   došlo   aj   k   porušeniu   jeho vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Sťažovateľ   v   odvolaní   adresovanom   Krajskému   súdu   v   Košiciach   opísal,   prečo nedošlo k okolnostiam podmieňujúcim vydržanie, ale Krajský súd v Košiciach sa s jeho tvrdeniami nijako nevysporiadal, len ich do svojho rozsudku opísal z odvolania.... Krajský   súd   v   Košiciach   nemôže   dospieť   k   záveru,   že   na   sťažovateľa   neprešlo vlastnícke právo a že vlastníkmi pozemkov sú jeho členovia. Ak sa neposkytne ochrana sťažovateľovi (pozemkovému spoločenstvu), neposkytne sa tým vlastne ochrana ani jeho členom, keďže sťažovateľ (pozemkové spoločenstvo) koná v mene svojich členov.... Podľa právneho názoru sťažovateľa Krajský súd v Košiciach rozsudok Okresného súdu Košice II potvrdil, ale nie v dôsledku konštatovania správne zisteného skutkového stavu a správnych právnych záverov Okresného súdu Košice II. Práve naopak, Krajský súd v Košiciach vôbec neuviedol, v čom sa vlastne stotožnil s Okresným súdom Košice II, ale len nepodložene konštatoval nejaké vlastné závery bez skúmania veci v rámci dôvodov uvedených v odvolaní.

Potvrdzujúci   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   nepôsobí   presvedčivo   a odôvodnene, keďže vôbec neuvádza, v čom pokladá rozsudok Okresného súdu Košice II za správny.

Krajský súd v Košiciach sa v rozsudku vôbec nezaoberal argumentáciou sťažovateľa uvedenou v jeho odvolaní v konfrontácii s rozsudkom Okresného súdu Košice II a tým porušil   princíp   zákazu   odmietnutia   spravodlivosti   (denegatio   iustitiae)   a   v   dôsledku uvedeného neposkytol ochranu vlastníckemu právu sťažovateľa.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Košiciach rozsudkom, sp. zn. 5 Co/11/2008-213 zo dňa 07. 04. 2008 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu a na ochranu vlastníckeho práva.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 5 Co/11/2008-213 zo dňa 07. 04. 2008 a vec vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata   námietok   sťažovateľa   proti   namietanému rozsudku   krajského   súdu   č.   k. 5 Co 11/08-213 zo 7. apríla 2008 je založená predovšetkým na jeho tvrdení, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s jeho odvolacími námietkami a dôkazmi vo vzťahu k sťažovateľom tvrdenej   neplatnosti   notárskej   zápisnice,   čím   mal   byť   porušený   princíp   rovnosti   zbraní a v končenom dôsledku tým malo byť porušené aj jeho základné právo na spravodlivé súdne konanie   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Sťažovateľ   tiež   tvrdí,   že   základné   právo   na spravodlivé súdne konanie bolo porušené aj tým, že dôvody rozhodnutia krajského súdu, v zmysle ktorých   sťažovateľ   dostatočne   nepreukázal odôvodnenosť svojich   vlastníckych nárokov k sporným nehnuteľnostiam, ako ani právne   nástupníctvo   po svojom   právnom predchodcovi a v končenom dôsledku ani oprávnenie na podanie žaloby v mene svojich členov,   sa   nezakladajú   na   pravde,   pretože   podľa   sťažovateľa   všetky   tieto   skutočnosti preukázal a navyše jeho právne nástupníctvo je dané samotným zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 181/1995 Z. z. o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pozemkových spoločenstvách“), ktorého ustanovenia však krajský súd opomenul na daný prípad aplikovať. Podľa sťažovateľa tým, že krajský súd nenapravil   pochybenia   prvostupňového   súdu   a   jeho   žalobe   nevyhovel,   neposkytol   tým ochranu   ani   jeho   vlastníckemu   právu   k   sporným   nehnuteľnostiam,   čím   porušil   aj   jeho základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:„Rozsudok vo výroku o zastavení konania v časti o určenie neplatnosti právneho úkonu nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť..., preto v uvedenom výroku nebol v odvolacom konaní preskúmavaný....

Odvolací súd po prejednaní veci v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O. s. p. rozsudok potvrdil podľa § 219 O. s. p. ako vecne správny, lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, hoci ju čiastočne nesprávne právne posúdil.

Žalobca   v   odvolaní,   ani   na   odvolacom   pojednávaní   výslovne   neuviedol   odvolací dôvod, ale skutočnosti uvedené v odvolaní sa dajú podradiť pod odvolací dôvod podľa § 205   ods.2   písm.   d)   a   f)   O. s. p.,   t. j.   že   súd   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací   dôvod   podľa   §   205   ods.   2   písm.   d)   O. s. p.   sa   týka   chyby   v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, ktoré je nesprávne v tom   zmysle,   že   nemá   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní.   Skutkové   zistenie   nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na   to,   že   buď vzal   do úvahy skutočnosti,   ktoré   z vykonaných dôkazov   alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce   skutočnosti,   ktoré   boli   vykonanými   dôkazmi   preukázané   alebo   vyšli   počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli   z   prednesov   účastníkov   alebo,   ktoré   vyšli   najavo   inak,   z   hľadiska   závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O. s. p.

Súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula,   resp.   vyšla   počas   konania   najavo,   preto   tento   odvolací   dôvod   nie   je v prejednávanej veci daný.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav   (skutkové   zistenie).   O   mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

Žalobca sa domáhal, aby bolo vlastníctvo predmetných nehnuteľností určené jemu a v žalobe o. i. tvrdí, že predmetné nehnuteľnosti pochádzajú zo združenej parcely..., ktorej pôvodným   výlučným   legitímnym   vlastníkom   boli   bývalí   u.   a ž.   obce   P.,   ktorých   je nástupníckou   organizáciou   a   na   tom   základe   je   relevantným   právnym   subjektom   ako legitímny účastník tohto konania.

Z rozhodnutia sp. zn. 41/1999-F, Reg. č.1/99 zo 17. 2. 1999 (fotokópia na č. 1. 5-7) OÚ   Košice   II,   odboru   pozemkového,   poľnohospodárstva   a   lesného   hospodárstva (právoplatného a vykonateľného 10. 3. 1999) bolo zistené, že žalobca bol dňom 17. 2. 1999 zapísaný do registra pozemkových spoločenstiev ako pozemkové spoločenstvo s právnou subjektivitou.

Podľa § 2 ods. 1 písm. c) zák. č. 181/95 Z. z. o pozemkových spoločenstvách v znení zák. č. 217/04 Z. z. a č. 549/04 Z. z. pozemkovým spoločenstvom (ďalej len spoločenstvo) sa rozumie pozemkové spoločenstvo založené podľa tohto zákona.

Podľa ods. 2 cit. ust. členom spoločenstva podľa odseku 1 sú všetci spoluvlastníci spoločnej nehnuteľnosti.

Podľa   ods.   3   cit.   ust.   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak,   vzťahujú   sa   na   práva a povinnosti   vlastníkov   podielov   spoločnej   nehnuteľnosti   ustanovenia   Občianskeho zákonníka.

Podľa   §   4   ods.   1   cit.   zák.   podielové   spoluvlastníctvo   spoločnej   nehnuteľnosti   je nedeliteľné a nemožno ho zrušiť a vyporiadať podľa osobitných predpisov.

Podľa § 5 ods. 2 cit. zák. pomer účasti spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti na výkone práv a povinností vyplývajúcich zo spoluvlastníckeho práva spoločnej nehnuteľnosti je vyjadrený súčtom alebo veľkosťou ich podielov na spoločnej nehnuteľnosti,   ak tento zákon neustanovuje inak....

Podľa § 8 ods. 1 cit. zák. nadobúdateľ vlastníctva podielu spoločnej nehnuteľnosti sa prevodom   alebo   prechodom   vlastníctva   stáva   členom   spoločenstva   a   vstupuje   do   práv a povinností člena spoločenstva v rozsahu nadobúdaného podielu.

Podľa § 132 ods. 1 OZ vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.

Podľa § 79 ods. l druhá veta O. s. p. (účinného v čase začatia konania, t. j. 2. 9. 2002 žaloba mala okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3) obsahovať o. i. pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností a označenie dôkazov, ktorých sa žalobca dovolával.

Podľa ods. 2 cit. ust. žalobca bol povinný k žalobe pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvolával.

Podľa § 120 (Dôkazná povinnosť) ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže   výnimočne   vykonať   aj   iné   dôkazy,   ako   navrhujú   účastníci,   ak   je   ich   vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

V tomto ust. je upravené tzv. dôkazné bremeno, ktorého pojem teória procesného práva   i   súdna   prax   vykladá   tak,   že   sa   ním   rozumie   procesná   zodpovednosť   účastníka konania   za   to,   že   počas   konania   neboli   preukázané   jeho   tvrdenia   a   preto   muselo   byť rozhodnuté v jeho neprospech. Záver o tom, že účastník neuniesol dôkazné bremeno, možno urobiť vtedy, ak vyhodnotenie dôkazov, ktoré boli počas konania vykonané, umožňuje súdu urobiť záver o nepravdivosti tvrdenia účastníka.

V prejednávanej veci žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie pravdivosti tvrdenia, že je vlastníkom predmetných nehnuteľností, preto bolo povinnosťou súdu   ho   vyzvať,   aby   pravdivo   opísal   rozhodujúce   skutočnosti   a   označil   dôkazy   na preukázanie pravdivosti tohto svojho tvrdenia a nemal zisťovať, či vlastníkmi predmetných nehnuteľností sú žalovaní, lebo to nebolo predmetom konania a okrem toho, aj keby sa zistilo, že žalovaní nie sú vlastníkmi predmetných nehnuteľností neznamenalo by to bez ďalšieho, že ich vlastníkom je žalobca.

Predovšetkým   žalobca   nijako   nepreukázal,   že   je   právnym   nástupcom,   pôvodného pozemkového spoločenstva, keďže nepreukázal, že pôvodné pozemkové spoločenstvo bolo vedené   v   pozemkovej   knihe   po   účinnosti   zák.   čl.   X/1913:   o   nedielnych   spoločných pasienkoch a že nezaniklo podľa § 3 ods. 1 zák. SNR č. 81/49 Sb. n. SNR o úprave právnych pomerov   pasienkového   majetku   bývalých   urbárnikov,   komposesorátov   a   podobných právnych   útvarov   v   znení   zák.   č.   159/71   Zb.,   podľa   ktorého   súčasne   s   prechodom vlastníctva k majetku uvedenému v § 2 (teda aj k spoločným nehnuteľnostiam bývalých urbárnikov,   komposesorátov   a   podobných   právnych   útvarov,   ktoré   upravoval   zák.   čl. X/1913 a spoločným nehnuteľnostiam pasienkových spoločenstiev zriadených podľa zák. čl. X/1913) na jednotné družstvo zanikli urbáre, komposesoráty a podobné právne útvary, na ktoré sa vzťahoval zák. čl. X/1913.

Rovnako tak   nepreukázal   žiaden právny titul,   na základe ktorého by   sa bol stal vlastníkom predmetných nehnuteľností a jeho vlastníctvo nemožno odvodiť ani z ust. cit. zák. č. 181/95 Z. z., lebo aj keď sa stal právnickou osobou (nadobudol právnu subjektivitu) neprešlo na neho vlastnícke právo k pozemkom, ktorých spoluvlastníkmi sú jeho členovia, ani   ich   podiely   k   týmto   pozemkom,   ale   vlastníkmi   ostali   aj   naďalej   všetci   členovia spoločenstva, teda podielnici.“

Z   citovaného   rozhodnutia   krajského   súdu   vyplýva,   že   rozhodol   podľa   §   219 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v znení účinnom v čase jeho rozhodnutia, a to tak, že rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa potvrdil, pretože ho považoval za vecne správne. Vzhľadom   na skutočnosť,   že podľa   v rozhodnom   čase účinného znenia Občianskeho súdneho poriadku nebolo možné podať odvolanie len proti dôvodom rozhodnutia (§ 202 ods. 4 OSP), t. j. odvolanie muselo v prvom rade smerovať proti   výroku   rozhodnutia,   k   zneniu   ktorého   smerovalo   aj   rozhodnutie   o   odvolaní (exekučným titulom je výrok rozhodnutia a nie jeho odôvodnenie), ako aj vzhľadom na to, že odvolací súd nebol povinný vždy prihliadať na vady prvostupňového konania, ale iba vtedy, ak mali vplyv na rozhodnutie ako také, t. j. ak mali vplyv na výrok rozhodnutia (§ 212   ods.   3   OSP),   možno usudzovať,   že   podľa   označeného ustanovenia   Občianskeho súdneho poriadku sa vecná správnosť rozhodnutia preskúmavaného v odvolacom konaní posudzovala vo vzťahu k jeho výroku, a nie k jeho odôvodneniu, inými slovami, odvolací súd   prvostupňové rozhodnutie   potvrdil,   ak bolo   vecne správne v jeho výroku. Uvedené úvahy   o   zámere   zákonodarcu   vyjadrenom   v   §   219   OSP   účinnom   v rozhodnom   znení potvrdzuje aj v súčasnej dobe spresnená právna úprava § 219 ods. 1 OSP, podľa ktorého odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Vzhľadom na uvedené je teda zrejmé, že krajský súd sa stotožnil s rozhodnutím okresného súdu v tom, že žaloba sťažovateľa v znení, v akom bola uplatnená na okresnom súde,   mala   byť   zamietnutá,   resp.   by   bola   zamietnutá   aj   krajským   súdom,   aj   keď   nie z dôvodov, kvôli ktorým ju zamietol okresný súd. Rozdielnosť dôvodov krajského súdu pre zamietnutie   žaloby   v   porovnaní   s   dôvodmi   prvostupňového   súdu   však   nemohla   byť dôvodom na zmenu prvostupňového rozhodnutia (§ 220 OSP) ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1 OSP).

Dôvody, na základe ktorých okresný súd zamietol žalobu sťažovateľa a ktoré sa sústredili, resp. ktoré sa vzťahovali na námietky sťažovateľa spochybňujúcim vlastnícke právo žalovaných k sporným nehnuteľnostiam, krajský súd so zreteľom na žalobný petit (určenie   vlastníckeho   práva   sťažovateľa   k   sporným   nehnuteľnostiam)   nepovažoval   za podstatné, a keďže odvolacie námietky sťažovateľa smerovali práve proti týmto dôvodom okresného   súdu,   krajský   súd   sa   nimi   vo   svojom   rozhodnutí   ani   nezaoberal,   t. j.   ďalej neskúmal spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanými k sporným nehnuteľnostiam, pretože predmetom   konania nebolo spochybniť vlastnícke   právo žalovaných k sporným nehnuteľnostiam,   ale   preukázať vlastnícke   právo   sťažovateľa   k   týmto   nehnuteľnostiam. V súvislosti s uvedeným preto krajský súd vo svojom rozhodnutí aj uviedol, že aj v prípade, keby bolo úspešne spochybnené vlastnícke právo žalovaných k sporným nehnuteľnostiam, nemôže   to   bez   ďalšieho   znamenať,   že   vlastníkom   týchto   nehnuteľností   je   automaticky sťažovateľ, pretože ich vlastníkom by mohla byť aj tretia, v súdnom spore nezainteresovaná osoba.

Skôr než by krajský súd prešiel k meritórnemu preskúmaniu rozhodnutia okresného súdu sa totiž v prvom rade (na rozdiel od okresného súdu) zaoberal skúmaním otázky, či okrem procesnej legitimácie účastníka konania svedčí sťažovateľovi ako žalobcovi podľa hmotného   práva   aj   vecná   legitimácia   aktívna   a   žalovaným   vecná   legitimácia   pasívna. Nedostatok vecnej legitimácie, či už aktívnej, alebo pasívnej, totiž znamená, že účastník konania   podľa   hmotného   práva   nebol   ani   nemohol   byť   nositeľom   práva,   o   ktoré v konkrétnom   konaní   išlo.   V   tejto   súvislosti   krajský   súd   s   poukázaním   na   príslušné ustanovenia zákona o pozemkových spoločenstvách dospel k záveru, že sťažovateľ nebol v spore   aktívne   vecne   legitimovaný   (jej   nositeľmi   by   boli   jeho   členovia),   pretože nepreukázal, že by bol vlastníkom sporných nehnuteľností on, a nie jeho jednotliví členovia. V tejto súvislosti krajský súd uviedol: „...   nepreukázal žiaden právny titul,   na základe ktorého by sa bol stal vlastníkom predmetných nehnuteľností a jeho vlastníctvo nemožno odvodiť ani z ust. cit. zák. č. 181/95 Z. z., lebo aj keď sa stal právnickou osobou (nadobudol právnu   subjektivitu)   neprešlo   na   neho   vlastnícke   právo   k   pozemkom,   ktorých spoluvlastníkmi sú jeho členovia, ani ich podiely k týmto pozemkom, ale vlastníkmi ostali aj naďalej všetci členovia spoločenstva, teda podielnici.“

Z   uvedeného vyplýva, že   námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa   neplatnosti notárskej zápisnice o vydržaní vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam sú neopodstatnené, a to tak z hľadiska subjektu, ktorý ich uplatnil, ako aj z časového hľadiska, pretože táto otázka môže byť predmetom samostatného konania, pretože konanie v tejto veci bolo zastavené, takže nejde o vec už rozhodnutú (res iudicata).

Vzhľadom   na   uvedené   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   závery   krajského   súdu vyjadrené v rozsudku č. k. 5 Co 11/08-213 zo 7. apríla 2008 nejavia ako svojvoľné alebo neodôvodnené a príslušné zákonné ustanovenia boli krajským súdom aplikované spôsobom, ktorý neodporuje ich účelu a zmyslu. Z tohto hľadiska ústavný súd považuje označené rozhodnutie   krajského   súdu   za   ústavne   udržateľné   a   akceptovateľné,   takže   z   dôvodov uvádzaných sťažovateľom ním nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže podľa záverov krajského súdu sťažovateľovi   podľa   hmotného   práva   nesvedčalo   ani   vlastnícke   právo   k   sporným nehnuteľnostiam   (nedostatok   aktívnej   vecnej   legitimácie),   rozhodnutím   krajského   súdu nemohlo dôjsť ani k zásahu do „jeho“ vlastníckeho práva chráneného čl. 20 ods. 1 ústavy.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup alebo rozhodnutie orgánu verejnej moci,   ktorým   nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným   postupom   alebo rozhodnutím   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán   porušoval   označené základné právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   po   jej   predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia   krajského   súdu   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   o tejto   časti   sťažnosti   už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2010