znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 428/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom   doc.   JUDr. Branislavom   Fridrichom,   PhD.,   Advokátska   kancelária   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová 4,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Levice sp. zn. 10 Er 102/2006 z 24. augusta 2011, ako aj porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11 CoE 94/2012 z 26. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra 2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   a   uznesením   Okresného   súdu   Levice   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 10 Er 102/2006 z 24. augusta 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoE 94/2012 z 26. septembra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere pristúpila po dohode s dlžníkom k uzatvoreniu notárskej zápisnice.

Z dôvodu nesplnenia povinnosti zo strany dlžníka bola sťažovateľka nútená domáhať sa   splatenia   pohľadávky   aj   s   príslušenstvom   prostredníctvom   exekúcie   na   podklade exekučného titulu (notárskej zápisnice). Okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie,   avšak   v   priebehu   jej   vykonávania   následne   ex   offo   exekúciu   napadnutým uznesením   vyhlásil   za   neprípustnú   a zastavil;   na   základe   odvolania   sťažovateľky   bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené napadnutým uznesením krajského súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady voči právnym záverom vyplývajúcim z postupu okresného súdu a krajského súdu a z napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré považuje za nesprávne z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení   príslušných   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   predmetnú   právnu   vec, a zároveň   podáva   vlastnú   interpretáciu   príslušných   právnych   predpisov   aplikovateľných na právnu vec, ktoré tvorili právny základ napadnutých konaní. Za relevantné pochybenie v postupe   okresného   súdu   a   krajského   súdu   sťažovateľka   považuje   predovšetkým skutočnosť,   že   o   zastavení   uvedeného   exekučného   konania   bolo   rozhodnuté   bez   toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) z dôvodu   potreby   podania   žiadosti   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie   o   rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Sťažovateľka tiež tvrdí,   že   v   jej   veciach   konajúce   súdy   nesprávne   aplikovali   ustanovenia   smernice   Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým uznesením okresného súdu v napadnutom konaní, eventuálne porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým uznesením krajského súdu v napadnutom konaní, napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti na ďalšie konanie   a zároveň   jej   prizná   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.

Súčasťou   sťažnosti   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutého   uznesenia krajského   súdu   podaný   podľa   § 52   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   predmetu   sťažnosti   týkajúcej   sa   v záhlaví   tohto rozhodnutia citovaných rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu a v kontexte svojich zistení dospel k záveru, že v tomto konaní pred ústavným súdom sťažovateľka namieta porušenie   svojich   práv   v   príčinnej   súvislosti   so v záhlaví   tohto   rozhodnutia   citovanými rozhodnutiami   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   voči   ktorým   už   podala   v minulosti ústavnému súdu identické sťažnosti, o ktorých už ústavný súd rozhodol. V konkrétnostiach ide o uznesenie sp. zn. II. ÚS 207/2014 z 24. apríla 2014 (k sp. zn. Rvp 16198/2012).

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Vzhľadom   na   uvedené   zistenia   ústavný   súd   konštatuje,   že   keďže   ústavný   súd v identickej veci sťažovateľky (t. j. vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým uznesením okresného súdu, ako aj porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým uznesením krajského súdu) už rozhodol (uznesenie sp. zn. II. ÚS 207/2014 z 24. apríla 2014), pričom podmienky konania zostali nezmenené, ústavný súd sťažnosť odmieta   pre neprípustnosť podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Aj napriek uvedenému však ústavný súd s prihliadnutím na požiadavku materiálneho chápania ochrany základných práv pristúpil v rámci predbežného prerokovania sťažnosti k jej   preskúmaniu   aj   z   pohľadu   možnej   existencie   ďalších   dôvodov,   ktoré by   mali   za následok jej odmietnutie v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd po preskúmaní predmetu sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 16198/2012, týkajúcej sa v záhlaví tohto rozhodnutia citovaných rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu a v kontexte svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podanej   sťažnosti   je   totožná   s jej   právnou   argumentáciou,   ktorú   použila   v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov, a ktoré skončili odmietnutím sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie (v častiach týkajúcich sa rozhodnutí okresných súdov), resp. z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti (v častiach týkajúcich sa rozhodnutí krajských súdov).

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke musí byť známy právny názor ústavného súdu tak na problematiku týkajúcu sa použitia ustanovení smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993   o   nekalých   podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách,   ako   aj   na námietku sťažovateľky týkajúcu povinnosti krajského súdu na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267   zmluvy   o   fungovaní   EÚ   rozhodnúť   o prerušení   konania   podľa   §   109   ods.   1 písm. c)   OSP   a predložiť   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie   na   základe   čl.   267   Zmluvy o fungovaní Európskej únie prejudiciálne otázky v sťažovateľkinej veci.

S prihliadnutím   na   totožnosť   tak   osoby   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   použitej právnej argumentácie a skutkových okolností, ktoré boli podstatné pre závery všeobecných súdov,   ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   sťažovateľkinu   znalosť   dôvodov odmietnutia   sťažností   v   obdobných   prípadoch   a   ustálený   právny   názor   ústavného   súdu na danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutých   rozhodnutí všeobecných súdov a sťažovateľkou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne   stotožňuje   s dôvodmi   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutí   (najmä   sp.   zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 488/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. IV. ÚS 91/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013), ktoré skončili odmietnutím rovnakých, resp. podobných sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených.

Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia, v dôsledku   čoho   pristúpil   k odmietnutiu   tejto   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (v časti týkajúcej sa napadnutého   uznesenia   okresného   súdu),   resp.   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti (v časti týkajúcej sa napadnutého uznesenia krajského súdu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014