znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 428/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. E. E., K., zastúpeného advokátom JUDr. V. K., M., vo veci namietaného porušenia čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 10 CoP 43/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. E. E.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2013 doručená   sťažnosť   MUDr.   E.   E.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 10 CoP 43/2013. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 4. júla 2013.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) č. k. 20 P 342/2010-243 z 26. júna 2012 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 20 P 342/2010-252 z 30. júla 2012 bol sťažovateľovi zakázaný styk s maloletou dcérou, pričom tento rozsudok bol vyhlásený za predbežne vykonateľný. Uznesením krajského súdu   sp. zn. 9 CoP 96/2012 z 15. novembra 2012 boli rozsudok a dopĺňací rozsudok okresného súdu zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Pritom senát krajského súdu 9 CoP pozostával zo zákonných sudcov určených v súlade so zákonom a   s   rozvrhom   práce.   Následným   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   20   P   342/2010-317 z 8. marca 2013 bolo nariadené predbežné opatrenie, ktorým sa sťažovateľovi dočasne do právoplatného skončenia konania vo veci samej zakázal styk s maloletou dcérou. Stalo sa tak   napriek   právnemu   názoru   vyslovenému   v   uznesení   krajského   súdu   sp.   zn. 9 CoP 96/2012 a napriek podanej námietke zaujatosti smerujúcej proti zákonnej sudkyni konajúcej   vo   veci   na   okresnom   súde.   Na   základe   odvolania   sťažovateľa   uznesením krajského súdu č. k. 10 CoP 43/2013-336 z 24. mája 2013 bolo uznesenie okresného súdu o nariadení   predbežného   opatrenia   potvrdené.   Podľa   názoru   krajského   súdu   obsahom námietky   zaujatosti,   ktorú   sťažovateľ   podal,   boli   iba   okolnosti   spočívajúce   v   postupe sudkyne v konaní, v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá na rozhodnutie (§ 15a ods. 5 v spojení s § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).

Podľa rozvrhu práce krajského súdu na rok 2013 veci zrušené odvolacím súdom a vrátené prvostupňovému súdu a potom znovu predložené na rozhodnutie o odvolaní o tom istom predmete rozhodovania (v danom prípade zákaz styku) sa zapíšu do súdneho registra tomu odvolaciemu senátu, ktorý vec zrušil, a to pod novou spisovou značkou. Napriek uvedenému   ustanoveniu   však   v   novom   odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 CoP 43/2013   konal   a   rozhodoval   senát,   ktorému   predsedal   JUDr.   R.   U.,   hoci v predchádzajúcom   odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   CoP   96/2012   konal a rozhodoval   senát,   ktorému   predsedala   JUDr.   J.   K.   Pritom   ani   nahliadnutím   do spisu zo strany   právneho   zástupcu   sťažovateľa   nebolo   možné   zistiť,   prečo   bola   vec   v rámci druhého odvolacieho konania pridelená senátu 10 CoP. Inými slovami, chýba údaj o tom, prečo nebola vec predložená na rozhodnutie senátu 9 CoP. Zároveň to znamená, že nie je možné preveriť správnosť pridelenia veci zákonnému sudcovi. Takýto postup a následné rozhodovanie   spadá   pod   obsah   pojmu   „svojvoľný“ a   znamená   porušenie   zákazu   odňať účastníka konania zákonnému sudcovi.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 10 CoP 43/2013 s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu z 24. mája 2013 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa tiež náhrady trov právneho zastúpenia advokátom v sume 275,94 €.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľ   nepodal   dovolanie   proti   rozsudku krajského súdu č. k. 10 CoP 43/2013-336 z 24. mája 2013.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal námietku zaujatosti proti sudkyni okresného   súdu,   ktorá   však   túto   nepredložila   na rozhodnutie   krajskému   súdu   ako   súdu nadriadenému   a   vo   veci   ďalej   konala   tak,   že   nariadila   predbežné   opatrenie   zakazujúce sťažovateľovi styk s maloletou dcérou. V podanom odvolaní sťažovateľ namietal inter alia, že konala a rozhodovala zaujatá sudkyňa. Krajský súd však postup okresného súdu odobril s poukazom na ustanovenie § 15a ods. 5 v spojení s § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku,   keďže   podľa   jeho   názoru   obsahom   námietky   zaujatosti   boli   len   okolnosti spočívajúce v postupe sudcu v konaní o prerokovávanej veci. Uvedený záver krajského súdu sťažovateľ v podanej sťažnosti nijako nenapáda, z čoho ústavný súd dospel k záveru, že námietka zaujatosti sudkyne okresného súdu nie je predmetom konania v zmysle podanej sťažnosti.

Ďalej   sťažovateľ   namieta,   že   podľa   platného   rozvrhu   práce   krajského   súdu   mal o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia rozhodovať ten istý odvolací senát, ktorý predtým preskúmaval a zrušil skoršie rozhodnutie okresného súdu   vo veci samej, ktorým bol takisto zakázaný styk sťažovateľa s maloletou dcérou. Sťažovateľ je teda toho názoru, že v jeho veci v rámci odvolacieho konania nerozhodovali tí sudcovia, ktorí v zmysle platného rozvrhu práce mali byť správne zákonnými sudcami. Práve táto námietka je predmetom podanej sťažnosti.

„Súd   treba   považovať   za   „nesprávne   obsadený“   v   zmysle   §   237   písm.   g) Občianskeho súdneho poriadku aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca, resp. zákonní sudcovia (mutatis mutandis II. ÚS 136/08).

Na   základe   dosiaľ   uvedeného   možno   konštatovať,   že   hoci   dovolanie   v   prípade uznesenia o predbežnom opatrení je v zmysle § 239 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku vylúčené (vrátane prípadov vyplývajúcich inak z ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku), napriek tomu je možné v prípadoch podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku,   a   to   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   dovolanie   je   prípustné   proti   každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak je daná niektorá z vád definovaných v tomto ustanovení. Sťažovateľom   namietanú   okolnosť,   podľa   ktorej   v   jeho   veci   v   odvolacom   konaní nerozhodovali zákonní sudcovia, možno subsumovať pod prípad, keď „bol súd nesprávne obsadený“.

Vzhľadom na daný stav treba konštatovať, že proti uzneseniu krajského súdu bolo prípustné   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok,   a preto   právomoc   poskytnúť ochranu základnému právu sťažovateľa na zákonného sudcu mal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci dovolacieho konania. Sťažovateľ však dovolanie nepodal, čo znamená, že nevyčerpal mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu označeného práva účinne poskytoval a na ktorého použitie bol sťažovateľ oprávnený v zmysle § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku. To zakladá neprípustnosť sťažnosti.

V   danej   súvislosti   treba   tiež   uviesť,   že   sťažovateľ   ani   len   netvrdil   (tým   menej preukazoval),   že   dovolanie   nepodal   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   Preto   ani neprichádzal   do   úvahy   prípadný   postup   ústavného   súdu   v   zmysle   §   53   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2013