znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 428/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť T. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. B. J., PhD., B., vo veci   namietaného porušenia   základných   práv   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 a čl. 50   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 29/2012 z 30. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. L.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta 2012   doručená   sťažnosť   T.   L.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 29/2012 z 30. mája 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 17/2001 z 2. septembra 2010 uznaný vinným z trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona a trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a Trestného zákona, za čo mu bol uložený   úhrnný   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   2   rokov,   ktorý   mu   bol   podmienečne odložený   na   skúšobnú   dobu   štyroch   rokov.   Na   základe   jeho   odvolania   proti   tomuto rozsudku Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 2 To 117/2010 z 20. júla 2011 zrušil napadnutý rozsudok, uznal ho vinným z trestného činu a sám ho odsúdil na trest odňatia slobody na 2 roky, ktorý mu podmienečne odložil na skúšobnú dobu dvoch rokov. Proti tomuto rozsudku podal dovolanie, o ktorom najvyšší súd 30. mája 2012 rozhodol tak, že jeho dovolanie zamietol. Rozhodnutie najvyššieho súdu sťažovateľ nepovažuje za správne a objektívne z toho dôvodu, že «Obžalovanému, ako aj komukoľvek inému, musí byť z rozhodnutia súdu na prvý pohľad jasné, z akého dôvodu došlo k oslobodeniu spod obžaloby.   Iba   takýmto spôsobom dôjde k naplneniu   princípu právnej istoty a k zachovaniu práva na spravodlivý proces garantovaného v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 50 ods. 1 Ústavy SR. V danom prípade nejde totiž len o aspekt zákonný, ale aj ústavný ! Absenciou výroku o oslobodení spod obžaloby totiž dochádza k odňatiu práva konať pred súdom, keďže obžalovaný, resp. iné oprávnené osoby, nemôžu napadnúť výrok rozsudku, hoci oslobodzujúci, v prospech obžalovaného. To rovnako platí aj v prípade, pokiaľ sa trestné stíhanie voči obžalovanému vedie pre pokračovací trestný čin, keďže aj jednotlivé skutky tvoriace v súhrne pokračovací trestný čin sú samostatnými skutkami, hoci sa tak v zmysle zákonnej staršej právnej úpravy neposudzujú. Z toho dôvodu je ústavne neakceptovateľné, aby aj o samostatnom skutku tvoriacom súčasť pokračovacieho trestného činu, ktorý bol presne vymedzený v obžalobe, nebolo súdom vo výrokovej časti rozsudku rozhodnuté.

Obsahom   odôvodnenia   rozsudku   má   byť   „len“   prezentácia   základných myšlienkových postupov súdu, dôkazov, námietok dotknutých subjektov a vysporiadanie sa súdu   s nimi,   t.j.   všetko   to,   čím   súd   argumentačne   zdôvodní   svoje   rozhodnutie   uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Už zo samotného znenia ustanovenia § 125 Tr. por. vyplýva, čo je   základný   význam   odôvodnenia   rozsudku   a   najmä,   čo   je   jeho   obsahom.   Je   ústavne neakceptovateľné, aby odôvodnenie rozsudku nahrádzalo výrokovú časť rozsudku v časti skutkovej vety obžalobného návrhu, ktorý bol vo výrokovej časti rozsudku vypustený zo skutkovej vety popisujúcej pokračovací trestný čin. So skutkovou vetou obžalobného návrhu je potrebné vysporiadať sa vo výroku rozsudku, pretože súd vo výroku rozhoduje o tom, čo sa kladie obžalovanému za vinu podľa skutkovej vety obžaloby.. Inak by členenie rozsudku v zmysle § 120 ods. 1 Tr. por. strácalo svoj význam, čo by opäť smerovalo k porušeniu princípu právnej istoty.

Sťažovateľ namieta tú skutočnosť, že o tom čo mu bolo kladené za vinu v zmysle skutkovej vety obžaloby nebolo v celom rozsahu porušovateľom,   ako aj súdmi nižšieho stupňa, ku dňu podania tejto sťažnosti rozhodnuté. Argumentácia porušovateľa spočívajúca v poukázaní na nestotožnenú prax všeobecných súdov nemá zákonnú ani ústavnú oporu.... Ak prokurátor podal na sťažovateľa obžalobu, bolo povinnosťou súdu rozhodnúť vo výroku rozsudku o všetkých skutkoch uvedených v obžalobe. Iba týmto postupom je možné, aby bola naplnená právna istota sťažovateľa ohľadom jeho viny, a to, či vinný je, resp. nie je.... Ak takúto prax všeobecné súdy zaviedli, nemožno ju ústavne akceptovať v zmysle čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 50 ods. 1 Ústavy SR, pretože o tom, čo je predmetom obžaloby je potrebne rozhodnúť vo výroku rozhodnutia, aby bolo každému zrejmé, či súd za skutky kladené   obžalovanému   za   vinu   uznal   obžalovaného   vinným,   resp.   či   ho   spod   obžaloby oslobodil. Z ústavného hľadiska neobstojí, aby bol len „vynechaný skutok“ vo výroku bez toho, že by toto bolo konštatované len v odôvodnení, pretože odôvodnenie samo osebe netvorí záväznú časť rozsudku !...

Sťažovateľ ďalej pociťuje zásah do svojich ústavou garantovaných práv v postupe dovolacieho   súdu   k   otázke   preskúmania   sťažovateľom   uplatnenej   námietky   premlčania trestného stíhania....

Odvolací   súd   totiž   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   týkajúce   sa   viny   sťažovateľa   len odkazom na odôvodnenie napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, ktorý znie: „Krajský súd   sa   s   týmto   rozsudkom,   pokiaľ   ide   o   rozsah   a   skutkové   vyhodnotenie   vykonaného dokazovania v bodoch 1) a 2), stotožnil a v podrobnostiach naň odkazuje“.

Odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zároveň zrušil, t.j. rozsudok v   časti   týkajúcej   sa   viny   sťažovateľa   odôvodnil   zrušeným   rozhodnutím,   čo   je   logicky vnútorne rozporné !

Dovolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že súd pri zachovaní práva na spravodlivý proces nie je povinný dať podrobnú odpoveď na každý argument   účastníka   konania,   ale   iba   na   taký   argument,   ktorý   má   vo   veci   rozhodujúci význam. S týmto argumentom sa stotožňuje aj sťažovateľ, avšak uvedené neobstojí, keďže v tejto veci odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu ako celok zrušil zrušený. Nemôže sa odvolací   súd   opierať   o   odôvodnenie   rozsudku   prvostupňového   súdu,   ktorý   sám   celý zrušil....

Sťažovateľ v dovolaní, odvolaní, záverečnej reči, ale aj v iných svojich podaniach a vyjadreniach   poukazoval   na   skutočnosť,   že   jeho   odsúdenie   je   postavené   výlučne   na nevierohodnej a viackrát zmenenej výpovedi jediného svedka M. Š. Prezentáciou tvrdení svedka M. Š. sťažovateľ demonštroval, že v prípade jeho odsúdenia nie sú naplnené znaky subjektívnej,   ani   objektívnej   stránky   stíhaného   trestného   činu,   keďže   z   iných   dôkazov tvoriacich   súčasť   spisu   (najmä   z   výpovedí   svedkýň   H.,   G.   a V.)   nevyplýva,   že   by   sa sťažovateľ   niekomu   vyhrážal   a   už   vôbec   nie   so   zbraňou   v   ruke.   Sťažovateľ   dôkazy k uvedenému   čiastkovému   útoku   nehodnotil   podľa   vlastných   úvah   tak   ako   uvádza v odôvodnení porušovateľ. Sťažovateľ iba poukazoval na rozpornosť tvrdení jednotlivých svedkov, z čoho vyplýva, že bolo na mieste uplatniť zásadu in dubio pro reo....

Sťažovateľ žiadal, aby dovolací súd preskúmal, či zo skutočností tak ako boli zistené prvostupňovým súdom a odvolacím súdom možno vyvodiť, že zistený skutok spĺňa znaky trestného činu, z ktorého bol obžalovaný a čin predmetný čin spáchal. Súčasťou skutkových zistení   je   aj   vyhodnotenie   dôkazov (najmä   svedeckých výpovedí),   pretože len   správnym vyhodnotením   zistených   skutočností,   je   možné   vec   správne   právne   posúdiť.   Súčasťou takéhoto postupu je aj posúdenie, či žalovaný skutok vôbec napĺňa znaky trestného činu a či ho spáchal obžalovaný. Podľa názoru sťažovateľa ide v tomto prípade o právne posúdenie zisteného skutku, čo dovolací súd má právomoc preskúmať ako dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. Porušovateľ, ako aj všeobecne prax dovolacieho súdu, uvedeným spôsobom   nepostupujú   a   vykladajú   ustanovenie   §   371   ods.   1   písm.   i)   Tr.   por.   veľmi reštriktívne, dôsledkom čoho je, že sa z dovolania stáva len akademický formálny inštitút bez poskytnutia náležitej nielen zákonnej, ale aj ústavnej ochrany, fyzickým osobám, čo je podľa názoru sťažovateľa ústavne neakceptovateľné.

Zároveň zdôrazňujeme, že ak je uznanie viny sťažovateľa postavené na zisteniach uvedených   v   odôvodnení   rozsudku   prvostupňového   súdu,   ktorý   bol   ako   celok   zrušený odvolacím súdom, potom odsúdenie sťažovateľa nie je žiadnym spôsobom verifíkovateľné, a to ani vo vzťahu k naplneniu základných znakov skutkovej podstaty trestného činu.».

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:„Základné   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1 a čl. 50   ods.   1,   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1,   2   Európskeho   dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 30.05.2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 29/2012 porušené bolo. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   30.05.2012   v   konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 29/2012 sa zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 29/2012 znovu konal a rozhodol. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušenie   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   a   slobodou,   porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Z rozdelenia súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Sťažovateľ v sťažnosti žiada vysloviť porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že dovolací súd sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťami a okolnosťami významnými pre rozhodnutie, ktoré namietal už pred súdmi nižšieho stupňa, a to v okolnostiach skutkových zistení, ako aj právneho posúdenia veci.

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva:«Obvinený   T.   L.   ako   prvé   namietal,   že   v   jeho   trestnej   veci   došlo   k zásadnému porušeniu práva na obhajobu, ktoré porušenie zakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

Z   dikcie   zákona   je   pritom   zrejmé,   že   nie   každé   porušenie   práva   na   obhajobu obsahovo napĺňa uvedený dovolací dôvod. Tento dôvod dovolania je daný len v prípade, ak bolo toto právo porušené zásadným spôsobom...

V posudzovanom prípade bolo trestné stíhanie obvineného T. L. vedené pre viaceré trestné činy, z nich najprísnejšie trestný bol trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák., za ktorý v tom čase účinný Trestný zákon - zákon č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov ustanovoval trestnú sadzbu trestu odňatia slobody vo výmere od 2 do 8 rokov.

Zdôrazniť treba aj to, že trestné stíhanie obvineného T. L. sa začalo 22. novembra 1999, teda za účinnosti „starého“ Trestného poriadku - zákona č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov. Prípady nutnej obhajoby upravovalo ustanovenie § 36 citovaného zákona. Vzhľadom na trest, ktorý obvinenému T. L. hrozil, išlo v jeho trestnej veci o prípad nutnej obhajoby podľa § 36 ods. 3 Tr. por. účinného do 31. decembra 2005. Zároveň po jeho vzatí do väzby v tejto veci resp. v neskôr aj v inej veci bol daný dôvod nutnej obhajoby aj podľa § 36 ods. 1 písm. a/ Tr. por. účinného do 31. decembra 2005....

Pozornosti dovolacieho súdu neušlo pochybenie predsedu senátu okresného súdu spočívajúce v tom, že obvinenému T. L. ustanovil (v spise na č. l. 1583) 18. decembra 2007 obhajcu JUDr. B. J., PhD. len z dôvodu podľa § 36 ods. 1 písm. a/ Tr. por., teda z dôvodu väzobného stíhania obvineného T. L. v inej trestnej veci. namiesto toho, aby mu ustanovil obhajcu predovšetkým z dôvodu podľa § 36 ods. 3 Tr. por., keďže v danom prípade sa konalo o trestnom čine, na ktorý Trestný zákon ustanovoval trest odňatia slobody, ktorého horná   hranica   prevyšovala   päť   rokov.   V   tom   prípade   by   nenastala   situácia,   že   po prepustení obvineného T. L. z väzby v inej jeho trestnej veci predseda senátu len prípisom (v spise   na   č. 1.   1673)   oznámil   dovtedy   ustanovenému   obhajcovi   JUDr.   B.   J.,   PhD.,   že „dôvody nutnej obhajoby v tejto trestnej veci aj naďalej existujú z dôvodu podľa § 36 ods. 3 Tr.   por.   účinného   do 31. decembra   2005,   a   že   je   aj   naďalej   ustanoveným   obhajcom.“ Takýto procesný postup súdu nebol v súlade s Tr. por. účinným do 31. decembra 2005. Zároveň ale treba uviesť, že toto formálne pochybenie sa na postavení obvineného T. L. de facto zásadne neprejavilo, lebo zo spisu vyplýva, že mu bola poskytovaná adekvátna právna pomoc až do právoplatného skončenia trestného konania. Z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. je tak podstatné len to, že obvinený T. L. mal zabezpečenú riadnu obhajobu počas celého trestného konania. Vzhľadom k tomu dovolací súd konštatuje, že v trestnej veci obvineného T. L. porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom nezistil.

Námietka obvineného T. L. spočívajúca v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu (ktorá námietka bola vyššie v texte na str. 5-6 podrobne rozvedená), nielenže obsahovo nenapĺňa dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., keďže pod tento primárne spadá porušenie ustanovení Trestného poriadku o povinnej (predtým nutnej) obhajobe, ale navyše táto námietka nebola v danom prípade uplatnená dôvodne.... K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné uviesť, že uvedený dovolací dôvod je daný v prípadoch, keď rozhodnutie súdov spočíva na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku. Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa.

Z dikcie § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je zrejmé, že dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne   skutkové   zistenia.   Dovolací   súd   skutkové   zistenia   urobené   súdmi   prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať...

V   rámci   tohto   dovolacieho   dôvodu   ako   prvé   obvinený   T.   L.   namietal,   že   v jeho trestnej veci došlo k premlčaniu trestného stíhania argumentujúc tým, že premlčacia doba u najprísnejšie žalovaného skutku bola päťročná (v zmysle § 67 ods. 1 písm. c) Tr. zák. účinného do 31. augusta 2002), ktorá začala plynúť od hlavného pojednávania vykonaného 29.   júna   2001   a   uplynula   29.   júna   2006,   keď   v   tomto   období   nebol   zo   strany prvostupňového súdu vykonaný žiadny efektívny úkon, ktorý by mal za následok prerušenie plynutia premlčacej doby....

V prvom rade treba uviesť, že námietka premlčania trestnosti činu obsahovo spadá pod   dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   i/   Tr.   por.,   lebo   sa   namieta   nesprávna interpretácia hmotnoprávneho ustanovenia upravujúceho zánik trestnosti činu uplynutím premlčacej doby.

... Ustanovenie o premlčaní trestného stíhania sa vzťahuje na všetky trestné činy s výnimkou trestných činov uvedených v § 67a Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005. Okolnosti, ktoré majú vplyv na plynutie premlčacej doby sú uvedené v ustanovení § 67 ods. 2 až 4 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005....

Dovolací súd konštatuje, že dovolacia námietka spočívajúca v tom, že v rozhodnutí niektorý výrok chýba alebo je neúplný, obsahovo nenapĺňa nielen dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., ale ani žiaden iný dôvod dovolania. Inak je tomu v Českej republike,   kde   je   tento   dôvod   dovolania   v   Trestnom   poriadku   expresis   verbis   uvedený. V Slovenskej republike pochybenie súdov v tomto smere nie je možné napraviť v dovolacom konaní....

Dovolanie možno podať iba z dôvodov taxatívne vymenovaných v ustanovení § 371 Tr. por., pričom dôvod dovolania sa musí v dovolaní vždy uviesť (§ 374 ods. 2 Tr. por.). Dovolací súd je viazaný uplatnenými dôvodmi dovolania a ich odôvodnením (§ 385 ods. 1 Tr. por.) a nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy. Právne fundovanú   argumentáciu   má   zabezpečiť   povinné   zastúpenie   obvineného   obhajcom   - advokátom.

Obvinený T. L. v dovolaní nesprávne právne posúdenie skutku pod bodom 3/ výroku rozsudku   súdu   prvého   stupňa   ako   čiastkového   útoku   pokračovacieho   trestného   činu výslovne   nenamietal,   keď   ako   už   bolo   vyššie   uvedené   svoju   pozornosť   sústredil   len   na „absenciu oslobodzujúceho výroku.“ Z dôvodov vyššie uvedených sa preto dovolací súd touto otázkou ďalej nezaoberal.

Obvinený T. L. v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. nakoniec namietal, že žalované skutky nespáchal, nikomu sa so zbraňou v ruke nevyhrážal a na nikoho so zbraňou nemieril. V tejto časti dovolania rozoberal a hodnotil jednotlivé dôkazy, najmä výpovede svedkov a zároveň poškodených M. Š. a J. Š., ktorí ho zo žalovanej trestnej činnosti usvedčovali, pričom ich výpovede označil za nevierohodné, keďže podľa jeho názoru sú v nich značné rozpory, ktoré mali byť súdmi vyhodnotené v jeho prospech. Naopak,   vyzdvihoval význam   svedeckých výpovedí   H.,   G.   a V.,   ktoré vypovedali   v jeho prospech, no súd ich výpovede označil za nevierohodné. Následne na základe takéhoto vlastného hodnotenia vykonaných dôkazov predostieral dovolaciemu súdu vlastnú verziu skutkového deja.

V   dovolacom   konaní   sa   obvinený   nemôže   úspešne   domáhať   zmeny   právnej kvalifikácie skutku na podklade iných skutkových zistení, ako sú tie, ktoré ustálili súdy prvého   a   druhého   stupňa.   Takéto   tzv.   skutkové   námietky   obsahovo   nenapĺňajú   nielen dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., ale ani žiaden iný dôvod dovolania....»

Podľa názoru ústavného súdu z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že   sa   vysporiadal   s   argumentmi   sťažovateľa   uvedenými   v   dovolaní   proti   rozhodnutiu krajského súdu a zrozumiteľným a jednoznačnými spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie odmietnuť. V jeho rozhodnutí sú uvedené skutkové okolnosti veci a odôvodnené   závery   týkajúce   sa   právneho   posúdenia   veci.   Z   jeho   záverov   nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (napr.   IV.   ÚS   112/05, I. ÚS 117/05).

Ústavný súd z rozhodnutia najvyššieho súdu nezistil, že by jeho závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neopodstatnenosti   alebo arbitrárnosti   napadnutého   postupu   a   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu interpretácia a aplikácia príslušných zákonných ustanovení najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto ústavný súd nie je oprávnený na meritórne preskúmanie uvedeného rozhodnutia.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   už   pri   predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2012