znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 428/2010-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť prof. RNDr. R. H., CSc., a RNDr. K. H., obidvaja bytom K., zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Co 322/2008-138 z 27. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   prof.   RNDr.   R.   H.,   CSc.,   a   RNDr.   K.   H.   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2010 doručená sťažnosť prof. RNDr. R. H., CSc., a RNDr. K. H., obidvaja bytom K. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 322/2008-138 z 27. mája 2010.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:„My, sťažovatelia, sme nájomcami bytu nachádzajúceho sa v dome č. súp. 1878 na... v K., ktorý je v katastri nehnuteľností zapísaný pre okres K., obec K., katastrálne územie... na LV č. 1167 ako rodinný dom súp. č. 1878 na parcele 2056, parcely č. 2056, zastavané plochy   a   nádvoria   vo   výmere   109   m2 a parcely   č.   2057,   záhrady   vo   výmere   341   m2 , zapísaných na tom istom liste vlastníctva.

Predmetný byt pozostáva z dvoch izieb a príslušenstva, ktoré tvorí kuchyňa, predsieň, špajza, kúpeľňa a pivnica.

Užívame   ho   od   roku   1955,   kedy   nám   bol   odovzdaný   do   užívania...   zápisnicou o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu.

Žiadosťou zo dňa 27.06.1994 sme U. požiadali o prevod predmetného bytu do nášho vlastníctva   v   zmysle   Zákona   č.   182/1993   Z.z.   Táto   žiadosť   bola   U.   doručená   dňa 30.06.1994.

U. s nami zmluvu o prevode vlastníctva predmetného bytu neuzavrel, napriek našej žiadosti zo dňa 27.06.1994.

Stanovisko U. je také, že vzhľadom na to, že predmetný byt je v rodinnom dome, nemá povinnosť tento byt previesť do nášho vlastníctva. Argumentuje pritom skutočnosťou, že od roku 1993 došlo k viacerým zmenám Zákona č. 182/1993 Z.z., pričom Zákonom č. 151/1995   Z.z.   boli   z   bytov,   na   ktoré   sa   predmetný   zákon   vzťahuje,   vylúčené   byty v rodinných domoch.

Vzhľadom na to sme my, sťažovatelia podali návrh na začatie konania na určenie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode bytu do vlastníctva.

Okresný súd Košice I rozsudkom sp.zn. 34C 62/2007-112 zo dňa 30.06.2008 žalobu zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku sme podali odvolanie. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp.zn. 4Co 322/2008-138 zo dňa 27.05.2010, ktorý bol doručený našej právnej zástupkyni dňa 23.06.2010, súd potvrdil rozsudok súdu I. stupňa a nepriznal účastníkom konania právo na náhradu trov odvolacieho konania.“Sťažovatelia za rozhodujúce vo veci považovali nesprávny právny výklad predpisu, ktorý sa na ich vzťahoval, a to zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. Ďalej uviedli:„Krajský   súd   v   Košiciach   ako   odvolací   súd   vo   svojom   napadnutom   rozhodnutí potvrdil skutkové a právne názory prvostupňového súdu, z ktorých pre posúdenie veci – dôvodnosti   našej   žaloby   je   zásadný   ten,   že   nám   nevzniklo   právo   na   prevod   bytu   do vlastníctva podľa ustanovení zákona č. 182/1993 Z.z. (ďalej len Zákon o vlastníctve bytov), keďže tento zákon sa nikdy nevzťahoval na náš byt, pretože dom, v ktorom sa náš byt nachádza,   nespĺňa   charakter   bytového   domu.   Preto   podľa   názoru   odvolacieho   súdu nemohol   byť   byt,   ku   ktorému   máme   právo   nájmu,   predmetom   prevodu   podľa   Zákona o vlastníctve bytov. Tento názor súdu je krajne arbitrárny, je v rozpore nielen s obsahom, výslovným   znením   Zákona   o   vlastníctve   bytov,   jeho   jednotlivých   ustanovení   v   ich vzájomných súvislostiach, ale aj so zmyslom a cieľom právnej úpravy, teda so zmyslom a cieľom a dôvodmi, pre ktoré bol prijatý Zákon o vlastníctve bytov.

Súd I. stupňa nevysvetlil aký by bol dôvod zmien citovaného zákonného ustanovenia, ak zmyslom zákona bolo od jeho účinnosti v roku 1995 vylúčenie zo svojej pôsobnosti byty v rodinných domoch.

Pre správnosť nášho záveru, že Zákon o vlastníctve bytov sa v čase podania našej žiadosti vzťahoval na byty v rodinných domoch, s výnimkou tých, vo vlastníctve fyzických osôb,   svedčia   práve   zmeny   vykonávané   od   roku   1993   až   doposiaľ   v   tomto   zákonom ustanovení. Za situácie, ak by sme prijali záver súdu I. stupňa, javili by sa akékoľvek zmeny v definícii, či sa zákon vzťahuje na byty v rodinných domoch, alebo v akých rodinných domoch za nadbytočné a zbytočné.

Rozhodnutiami všeobecných súdov, vrátane odvolacieho súdu bolo do tohto nášho práva zakotveného v článku 46 ods. 1 v spojení s článkom 20 ods. 1 Ústavy SR a v spojení s článkom 12 ods. 1, 2 Ústavy SR, zasiahnuté, keďže tieto súdy odmietli poskytnúť ochranu nášmu právu nadobudnúť a vlastniť majetok v súlade s ustanoveniami Zákona o vlastníctve bytov. Sme toho názoru, že pri výklade ustanovení Zákona o vlastníctve bytov súd musí vychádzať zo zásady, podľa ktorej treba tomu, komu zákon určité práva poskytuje, tieto práva aj priznať. Vo vzťahu k nám ako nájomcom nájomného bytu je reštriktívny výklad Zákona o vlastníctve bytov naviac v rozpore s jeho znením, nedôvodným obmedzením nášho práva na nadobudnutie bytu do vlastníctva.

To, že aplikácia a interpretácia citovaného zákona v rozhodnutí I. stupňového, aj odvolacieho súdu sú krajne svojvoľné, vyplýva aj zo skutočnosti, že I. stupňový, aj odvolací súd sa v podstatne nijakým spôsobom nevyrovnal so zmenami, ktoré priniesli viaceré novely Zákona o vlastníctve bytov, predovšetkým Zákon č. 151/1995 Z.z., ktorý zmenil citované ustanovenie § 1 ods. 2 Zákona o vlastníctve bytov v čase ktorá je predmetom záujmu, na sťažovateľov tak, že namiesto dovtedajšieho obmedzenia, že sa citovaný zákon nevzťahuje na predaj bytov v rodinných domov, ktoré sú vo vlastníctve fyzických osôb, rozšíril toto obmedzenie tak, že od 1.8.1995 sa tento zákon nevzťahuje na predaj bytov v rodinných domoch vo všeobecnosti, teda bez ohľadu na to, či ich vlastní právnická alebo fyzická osoba.   Vychádzajúc   z   logiky   súdov,   by   potom   takáto   zmena   v   citovanom   zákonom ustanovení bola celkom nezmyselná a nepotrebná. Idúc v úvahách ďalej, nepotrebným bolo aj ustanovenie § 1 ods. 2 v tej časti, v ktorej ustanovovalo, že sa citovaný zákon nevzťahuje na predaj bytov v rodinných domoch, keďže z ostatných ustanovení tohto zákona malo vyplývať, že sa nevťahuje na predaj bytov v žiadnom rodinnom dome. Javí sa nám však absurdným   skôr   prijať   záver   o   tom,   že   v   Zákone   o   vlastníctve   bytov   sú   ustanovenia nezmyselné, nepotrebné, zbytočné, namiesto záveru, že Zákon o vlastníctve bytov svojimi ustanoveniami upravuje to, čo nimi v skutočnosti upravuje a o čom sám v ustanovení § 1 ods. 1 uvádza, že je predmetom jeho úpravy.“

Pretože krajský súd porušil nimi označené základné práva, žiadali, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Právo sťažovateľov Prof. RNDr. R. H., CSc. a RNDr. K. H. na súdnu ochranu zakotveného v článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s právom vlastniť majetok a právo na ochranu   ich   vlastníckeho   práva   zakotvené   v článku   20   ods.   1   Ústavy   SR   a   v   spojení s článkom 12 ods. 1, 2 Ústavy SR,   bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 4 Co 322/2008-138 zo dňa 27.05.2010 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach sp.zn. 4 Co 322/2008-138 zo dňa 27.05.2010 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľov.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi Prof. RNDr. R. H., CSc. všetky trovy tohto konania.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke RNDr. K. H. všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že rozsudkom krajského súdu č. k. 4 CoE 322/2008-138 z 27. mája 2010 došlo k porušeniu ich práv na súdnu ochranu.Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z hľadiska ústavného neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Z obsahu sťažnosti vyplývalo, že sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu,   pričom   podstata   ich námietok   spočívala   v   ich   nesúhlase   s   vysloveným   právnym   názorom   vyjadreným v napadnutom rozsudku.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva:

„Súd prvého stupňa vykonal vo veci   dokazovanie v potrebnom rozsahu,   na jeho základe správne zistil skutkový stav a jeho právny záver zodpovedá zákonu. Súhlasiť možno aj   s   odôvodnením   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   (§   219   ods.   2   O.   s.   p.)   preto   len   na zdôraznenie   správnosti   jeho   záverov   odvolací   súd   k   odvolacím   námietkam   žalobcov dodáva:

Žalobcovia namietali nesprávnosť skutkových zistení, na základe ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie, konkrétne poukazovali na nesprávnosť záveru, že právo užívania sporného bytu im vzniklo až v roku 1970, hoci predložili výmer preukazujúci, že byt užívajú od roku 1955. Z obsahu spisu však vyplýva, že žalobcovia označený výmer nepredložili pri podaní žaloby ani neskôr, predložili len ustálenie nájomného z roku 1960. Súd   prvého   stupňa   vychádzal   z   listín   predložených   žalovaným,   podľa   ktorých   došlo k odovzdaniu a prevzatiu bytu dňa 12.3.1970, čo svojim podpisom žalobca v 1.rade aj potvrdil. V danom prípade však nejde o takú skutkovú okolnosť, ktorá má podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci a mohla by ovplyvniť výsledok sporu, preto nie je významná ani pre odvolacie konanie.

Za   dôvodnú   nemožno   považovať   tiež   odvolaciu   námietku   žalobcov   týkajúcu   sa hodnotenia   prípojok   médií   súdom   prvého   stupňa   ako   technického   riešenia   napojenia sporného bytu v rodinnom dome na médiá. Z odôvodnenia rozsudku totiž vyplýva, že súd prvého stupňa nehodnotil spoločnú odkázanosť bytov v domoch č. 5 až 11 na... ulici na tieto prípojky, ale ich charakter ako spoločného zariadenia bytu, ktorý je predmetom sporu. Jeho úvaha v tejto otázke bola správna, lebo nie je rozhodujúce, či prípojky médií sú spoločné pre viacero rodinných domov, ale že v spornom rodinnom dome, kde je len jeden byt, nemôžu mať charakter spoločných zariadení, lebo v tomto rodinnom dome s jediným bytom neexistuje ďalší ich užívateľ. Z tohto dôvodu nebolo pre rozhodnutie vo veci podstatné nariadiť žalobcami navrhované dokazovanie, či prípojky médií sú zariadeniami, ktoré sú spoločné pre domy na...j č. 5 až 11. V preskúmavanej veci žalobcovia, aj keď mali možnosť odkúpiť rodinný dom, ktorý obývajú na základe nájomnej zmluvy, podľa iného právneho predpisu, dožadujú sa určenia povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode bytu v tomto rodinnom dome   (vrátane   pozemku,   na   ktorom   stojí   a   záhrady)   do   ich   vlastníctva   podľa   zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.

Podľa § 3 ods. 1 citovaného zákona ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahuje sa na práva a povinnosti vlastníkov domov, bytov a nebytových priestorov Občiansky zákonníka a osobitné predpisy. Z uvedeného vyplýva, že ustanovenia Občianskeho zákonníka a iných osobitných predpisov možno použiť len vtedy, ak tento špeciálny zákon neustanovuje inak. To   platí   aj   pre   povinnosť   vlastníka   podľa   zákona   o   vlastníctve   bytov   a   nebytových priestorov previesť byt na jeho nájomcu.

Zákon o vlastníctve bytov v ust. § 2 ods. 2 jednoznačne charakterizuje bytový dom, preto nemožno použiť v tomto smere ustanovenia vyhlášky č. vyhlášky č. 465/1991 Zb., ktorá definuje obytný dom pre potreby zisťovania ceny nehnuteľností vrátane bytov pre verejné   dražby   a   pre   zmluvné   prevody   týchto   nehnuteľností.   Súd   prvého   stupňa   pri hodnotení bytu žalobcov v súvislosti s nimi uplatneným nárokom preto správne vychádzal z ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z. Vec teda posúdil podľa správneho právneho predpisu a tento právny predpis aj správne aplikoval.

Odvolatelia s poukazom na ust. § 1 ods. 2 citovaného zákona namietali nesprávnosť záveru súdu prvého stupňa, že zákon o vlastníctve bytov sa nikdy nevzťahoval na byty v rodinných   domoch.   Je   pravdou,   že   súd   prvého   stupňa   vyslovil   tento   názor,   je   však vytrhnutý   z   kontextu.   Tomuto   konštatovaniu   (ktoré   vychádza   i   z   právneho   názoru vysloveného   v rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   4Cdo   39/98)   totiž   predchádzalo stanovisko súdu konkrétne vo vzťahu k bytu žalobcov v rodinnom dome, ktorý nevykazuje znaky bytového domu (pretože v rodinnom dome je len jediný byt) a práve preto nemohol byť predmetom prevodu podľa zákona č. 182/1993 Z. z. ani podľa pôvodnej právnej úpravy (v čase podania žiadosti žalobcami), ani podľa neskorších noviel zákona.

Pokiaľ žalobcovia poukazujú na to, že vyhovujúce rozhodnutie súdu má odstrániť stav právnej neistoty, lebo zabráni žalovanému, aby ich byt previedol na iného, tento dôvod nezodpovedá   podanej   žalobe,   lebo   navrhovaný   petit   je   jednoznačným   prejavom   vôle žalobcov nadobudnúť označené nehnuteľnosti do vlastníctva, keďže sa domáhajú uloženia povinnosti žalovanému uzavrieť s nimi zmluvu o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam, a to nielen k bytu v rodinnom dome, ale aj k parcele, na ktorej dom stojí a priľahlej záhrade. V danom prípade na strane žalobcom neexistuje stav právnej neistoty, keďže majú uzavretú platnú zmluvu o nájme bytu a tiež zmluvu o nájme pozemku, na základe ktorých majú právo tieto nehnuteľnosti užívať a ku skončeniu nájomného vzťahu môže dôjsť len z dôvodov uvedených v zákone.

Súd   prvého   stupňa   v   odôvodnení   rozsudku   citoval   aj   právnu   úpravu   zákona č. 182/1993   Z.   z.   platnú   po   novele   v   roku   1995,   teda   po   podaní   žiadosti   žalobcov o odkúpenie bytu. Jeho záver s poukazom na úpravu platnú v rozhodnom čase (v čase podania žiadosti žalobcami) je však jednoznačný a v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako hodnotil dôkazy, resp. prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Preto je jeho rozsudok preskúmateľný a zrozumiteľný a neobstojí odvolacia námietka o nepreskúmateľnosti.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedený   postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní svojho právneho názoru vo veci sťažovateľov nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   so   skutkovým   hodnotením   a   následne s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej neopodstatnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov krajského súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   takejto   právomoci   krajského   súdu   je opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavnou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa ten   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takého nedostatky   nevykazuje,   a   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   ako   zjavne   neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2010