znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 427/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou h&h PARTNERS, advokátska kancelárias.   r.   o.,   Mäsiarska   6,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co 460/2013-156 z 25. februára 2014a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7 Cdo 343/2014-207 z 28. januára2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)č. k. 5 Co 460/2013-156 z 25. februára 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 7 Cdo 343/2014-207 z 28. januára 2015, ktoroužiada vydať tento nález:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím v konaní vedenom pod sp. zn. 7Cdo/343/2014 zo dňa 28.01.2015 a Krajský súd Košice svojím rozhodnutím v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co/460/2013   zo   dňa   25.02.2014,   ktorým   potvrdil   rozhodnutie Okresného súdu Košice II. sp. zn.: 19 C 94/2011 zo dňa 11.06.2013 porušili základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn.: 7Cdo/343/2014 zo dňa 28.01.2015 a rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co/460/2013 zo dňa 25.02.2014 v celom rozsahu a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia vo výške 340,90 € s DPH na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ bolako žalobca účastníkom konania vedeného Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresnýsúd“) pod sp. zn. 19 C 94/2011, v ktorom sa proti Univerzitnej nemocnici L. PasteuraKošice (ďalej len „žalovaný“) domáhal určenia, že poškodenie jeho zdravia, a to chronickáatrofická   bronchitída,   je   chorobou   z   povolania   v   zmysle   zákona   č.   461/2003   Z.   z.o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ v žalobe uviedol, že je od roku 1979 zamestnancom U. S. Steel Košice,DZ Koksovňa. Národným ústavom tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgievo   Vyšných   Hágoch   mu   bola   diagnostikovaná   chronická   obštrukčná   choroba   pľúc   –chronická atrofická bronchitída, preto požiadal Kliniku pracovného lekárstva a toxikológieUniverzitnej nemocnice L. Pasteura Košice o stanovisko, či ide o chorobu z povolania, ktoráv   stanovisku   uviedla,   že   sťažovateľ „nepracoval   za   podmienok   kedy   mohlo   vzniknúť predmetné ochorenie, nejde o chorobu z povolania v zmysle príl. č. 1 k zák. č. 461/2003 Z. z.“. Sťažovateľ s týmto záverom nesúhlasil a poukazoval na stanovisko Regionálnehoúradu   verejného   zdravotníctva   z   22.   septembra   2009,   z   ktorého   najmä   vyplývalo,že sťažovateľ na pracovisku bol exponovaný prachu – pevnému aerosólu s fibrogénnymúčinkom   (z   čierneho   uhlia   a   koksu)   a   bol   vystavený   i   produktom   vznikajúcim   prikarbonizácii čierneho uhlia, pričom išlo o expozíciu nebezpečným chemickým látkam, ktorésa dostávali do pracovného ovzdušia sťažovateľa vo forme pár, plynov a aerosólov vplyvomsamotného   výrobného   procesu.   V   aerosóloch   z   čierneho   uhlia,   koksu,   surovomkoksárenskom   plyne,   vysokopecnom   plyne,   zemnom   plyne,   čiernouhoľnom   dechte   sanachádzajú PAU (benzo a pyrénu), aromatické amíny, ťažké kovy (As, Cd, Cr, Co, Fe, Pb,Ni, Se) a ich organické zlúčeniny (NH3, SO2, CS2 a NOX). Profesia sťažovateľa bolazaradená   do   rizika   karcinogénnych   a   mutagénnych   faktorov.   V   závere   správy   bolokonštatované, že ochorenie sťažovateľa mohlo vzniknúť v príčinnej súvislosti s jeho prácou.

Okresný súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctvaa farmácie, odvetvia chorôb z povolania ⬛⬛⬛⬛ a na základevypracovaného znaleckého posudku č. 8/2012 dospel k záveru, že sťažovateľ síce pracovalza podmienok, za ktorých mohla vzniknúť chronická bronchitída, avšak túto chorobu ani pridlhodobom   vystavení   pôsobeniu   oxidu   siričitého   v   pracovnom   prostredí   nemožnopovažovať za chorobu z povolania. Pri vzniku chronickej bronchitídy u sťažovateľa moholpôsobiť   aj   niektorý   iný   spolupôsobiaci   faktor,   napr.   celkové   znečistenie   životnéhoprostredia, fajčenie aktívne i pasívne, striedanie klimatických zmien, poruchy imunity –obranných mechanizmov jeho organizmu, ochorenie nosa a iné. Okresný súd preto žalobusťažovateľa rozsudkom č. k. 19 C 94/2011-139 z 11. júna 2013 zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie pre nesprávne právne posúdenieveci [§ 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], o ktoromrozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   5 Co 460/2013-156   z   25.   februára   2014   tak,   ženapadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny (§ 219 OSP) potvrdil. Rozsudokkrajského súdu bol sťažovateľovi doručený 25. apríla 2014.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 460/2013-156 z 25. februára 2014 podalsťažovateľ   dovolanie,   ktorého   prípustnosť   odôvodnil   tým,   že   mu   bola   ako   účastníkovikonania postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP], navrholpreskúmať aj ostatné dôvody zmätočnosti (§ 237 OSP) a argumentoval aj tým, že konanie jepostihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2písm. b) OSP].

Najvyšší súd uznesením č. k. 7 Cdo 343/2014-207 z 28. januára 2015 dovolaniesťažovateľa odmietol, pretože dospel k záveru, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorémutento opravný prostriedok nie je prípustný [§ 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1písm. c) OSP]. Jeho rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 27. februára 2015.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 460/2013-156 z 25. februára 2014 podalsťažovateľ   aj   sťažnosť   ústavnému   súdu   pre   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením č. k. II. ÚS 306/2015-16 zo 6. mája2015   tak,   že   sťažnosť   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie,   pretožesťažovateľ podal ešte pred doručením sťažnosti ústavnému súdu dovolanie.

Sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajskéhosúdu č. k. 5 Co 460/2013-156 z 25. februára 2014 a uznesením najvyššieho súdu č. k.7 Cdo 343/2014-207 z 28. januára 2015 sťažovateľ odôvodnil tým, že tieto rozhodnutia niesú náležite odôvodnené, ich závery nie sú presvedčivé, nevyporiadali sa s argumentáciousťažovateľa v priebehu konania a sú arbitrárne. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol:«Protiústavná interpretácia a postup oboch súdov, ktorých záverom bolo zamietnutie žaloby sťažovateľa spôsobuje primárne porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy.

Oba   súdy   sa   nesprávne   a   nedostatočne   vyrovnali   s   právnymi   argumentmi predloženými žalobcom v konaní.

Sťažovateľ opätovne poukazuje na skutočnosť, že bol podľa neho súdmi nenáležite vyhodnotený skutkový stav veci a následne bola vec nesprávne právne posúdená. Taktiež sa podľa žalobcu súdy nevysporiadali s dôkazmi, ktoré navrhoval vykonať a interpretovať, čo malo za následok nezákonnosť samotných rozhodnutí. Išlo najmä o interpretáciu znaleckého posudku ⬛⬛⬛⬛ v spojení s dôkazmi predloženými žalobcom vo veci.   Ide   najmä   o   listiny   od   Regionálneho   úradu   verejného   zdravotníctva   a   ako   aj predloženej   zdravotnej   dokumentácie   žalobcu.   Súd   sa   podľa   sťažovateľa   dostatočne nevysporiadal   s jeho   argumentáciou,   ktorou   konfrontoval   závery   znaleckého   posudku. Sťažovateľ ako zásadné taktiež vníma neakceptovanie návrhu žalobcu zo strany súdu na vypracovanie kontrolného znaleckého posudku znalcom z iného kraja, ako košického. Podľa údajov na webovej stránke zzz.sk ⬛⬛⬛⬛ totiž pôsobila na FNLP, klinika prac. lekárstva a klin. toxikológie, Rastislavova 43, 041 90 Košice t. j. u žalovaného. Uvedená skutočnosť môže vykonané znalecké dokazovanie postaviť do pozície absolútne nepoužiteľného dôkazu v konaní. Uvedené nedostatky je možné podľa sťažovateľa odstrániť len novým znaleckým posudkom.

Žalobca   opätovne   poukazuje   na   stanovisko   Regionálneho   úradu   verejného zdravotníctva zo dňa 22. 9. 2009, kde je konštatované, že: „V súlade s uvedeným je možné konštatovať, že menovaný počas výkonu svojej práce bol nadmerne exponovaný prachu a to aj   najmä   prachu   s   fibrogénnym   účinkom,   ako   aj   ostatných   chemických   faktorom.   Na základe toho mohlo jeho ochorenie vzniknúť v príčinnej súvislosti s vykonávanou prácou.“ Ďalej žalobca opätovne poukazuje na záver doplnenia prešetrenia zo strany Regionálneho úradu verejného zdravotníctva zo dňa 1. 6. 2010, kde je uvedené, že „V súlade s uvedeným je možné opätovne konštatovať, že na pracoviskách menovaného sa mohli vyskytovať aj iné v prvom   prešetrení   menované   chemické   faktory,   ktoré   však   objektivizované   neboli. Z posledného ojedinelého merania oxidu siričitého však vyplýva, že sa mohli vyskytovať aj v nadlimitných koncentráciách.“

Žalobca   je   toho   názoru,   že   jeho   argumenty   boli   tendenčne   odmietané   a   neboli racionálne   vyvrátiteľné.   Žalobca   nemá   dostatočné   záruky,   či   pri   kreovaní   záverečného úsudku/rozhodnutia, boli použité aj jeho argumenty vo voľnej úvahe súdov. Zároveň hovorí, že ak by zobral do úvahy tieto argumenty, nemohol by dospieť k záveru k akému dospel.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie   je   chrániť   občana   pred   skutkovými   omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániť   hopred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Sťažovateľ   tvrdí,   že   uznesením   najvyššieho   súdu   č.   k.   7   Cdo   343/2014-207z 28. januára 2015 a rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 460/2013-156 z 25. februára 2014došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to s odôvodnením, že tietorozhodnutia   sú   nedostatočne   odôvodnené,   nepresvedčivé,   skutkový   stav   bol   nenáležitevyhodnotený, všeobecné súdy sa nevysporiadali so sťažovateľovými dôkaznými návrhmi,najmä vo veci nenariadili kontrolné znalecké dokazovanie, keď sťažovateľ spochybňujenezaujatosť ustanoveného znalca.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovalaproti uzneseniu najvyššieho súdu č. k. 7 Cdo 343/2014-207 z 28. januára 2015.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovorelevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokova obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnejochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konaniesúdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnuochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavylen v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatnýchvšeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154cods.   1   ústavy   majú   príslušné   medzinárodné   zmluvy   vrátane   dohovoru   prednosť   predzákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah, zaoberal sa ústavný súd posúdenímobsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Najvyšší súd uznesenie č. k. 7 Cdo 343/2014-207 z 28. januára 2015 odôvodnil takto:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas navrhovateľ (§ 240 ods. 1 O. s. p.). zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.). bez. nariadenia dovolacieho pojednávania 243a ods. 1 O. s. p) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť(§ 236 a nasl. O. s. p.).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu. ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací sud odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu. vo výroku ktorého odvolací i súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo   ak   ide   o   potvrdenie   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   súd   prvého   stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Navrhovateľ dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky žiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. procesne prípustné.

Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy, ak by v konaní došlo k niektoréj z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. Dovolací súd preto so zreteľom na § 242 ods. 1 O. s. p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá z nich. Podľa § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nehol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh   na   začatie   konania,   hoci   podľa   zákona   bol   potrebný,   f/   účastníkovi   konania   sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O. s. p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia, iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia nezakladajú. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takej vade, ale len jednoznačné,   všetky   pochybnosti   vylučujúce   zistenie,   že   konanie   je   skutočne   postihnuté niektorou z vymenovaných vád.

Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a./ až e/ a g/ O. s. p. dovolateľ netvrdil a dovolací   súd   ich   existenciu   nezistil.   Prípustnosť   dovolania   preto   z   týchto   ustanovení nevyplýva.

Podľa názoru dovolateľa je konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ktorej existenciu vidí v tom, že súdy nižších stupňov nenáležité vyhodnotili skutkový stav veci a nesprávne právne vec posúdili, nevykonali ním navrhované dôkazy a dôkazy, ktoré vykonali nesprávne interpretovali v spojení s ním predloženými dôkazmi.

O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumožnil účastníkovi vykonať práva priznané   mu   Občianskym   súdnym   poriadkom   za   účelom   ochrany   jeho   práv   a   právom chránených   záujmov.   Uvedená   vada   konania   je   dôsledkom   porušenia   práva   účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces.

Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecne súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných   právnych   noriem   rozhodnú   tak,   že   ich   skutkové   a   právne   závery   nie   sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatri právo   účastníka   konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania   pred   všeobecným   sudom   úspešný,   teda   aby   sa   rozhodlo   v   súlade   s   jeho požiadavkami.   Do   obsahu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať   sa   k   spôsobu   hodnotenia   nim   navrhnutých   dôkazov   sudom,   prípadne   sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Dovolací súd nezistil existenciu dôvodu prípustnosti dovolania, ktorý mal spočívať v nedodržaní   procesného   postupu   prvostupňovým   súdom,   vyplývajúceho   z   ustanovenia § 120 ods. 1 O. s. p.. Pokiaľ ide o argumentáciu (námietku) dovolateľa, u to ohľadom nevykonania   určitého   dôkazu,   je   treba   uviesť,   že   takýto   postup   môže   mať   za   následok neúplnosť   skutkových   zistení   (vedúcu   pripadne   k   vydaniu   nesprávneho   rozhodnutia), nezakladá však procesnú vadu v zmysle § 237 O. s. p, (porovnaj R 37/1993). Zo samej skutočností, že súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhovane dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho   súdu   je   podľa   §   237   písm.   f/   O.   s.   p.   prípustné   (porovnaj   R   125/1999). Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O. s. p.).

Právomoc   (súdu)   konať   o   veci,   ktorej   sa   žalobný   návrh   týka,   v   sebe   obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi   účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať   všetky   navrhované   dôkazy.   Posúdenie   návrhu   na   vykonanie   dokazovania a rozhodnutie,   ktoré   z   nich   budú   v   rámci   dokazovania   vykonané,   je   vždy   vecou   súdu (porovnaj § 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníkov konania.

V zmysle § 132 O. s. p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislostí; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, táto skutočnosť však sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené.

Argumentácia   navrhovateľa   zvolená   v   dovolaní   svedčí   o   tom,   že   vytýkané   sú   aj nedostatky vo vyhodnotení skutkového stavu veci a následne bola vec nesprávne právne posúdená.

V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „dohovor“),   každý   má   právo   na   to.   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Podľa § 157 ods. 2 O. s. p v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižné   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje   za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami   účastníka   konania,   ale   z   hľadiska   odôvodnenia   musí   spĺňať   parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia   v   závažných   a   samotné   rozhodnutie   ovplyvňujúcich   súvislostiach.   Právo (účastníka)   a   povinnosť   (súdu)   na   náležité   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok v u veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, že rozhodnutie   súdu   musí   uviesť   presvedčivé   a   dostatočné   dôvody,   na   základe   ktorých   je založené. Rozsah tejto   povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a   musí   sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP leda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento   argument   (rozsudok   Georgiadis   proti   Grécku   z   29.   mája   1997,   sťažnosť č. 21522/93. Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie   musí   obsahovať   aj   rozsudok   opravného   (odvolacieho)   súdu“   (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov   a obranou proti   takému   uplatneniu. Všeobecný   súd   však nemusí dať   odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd   v   prípade   potvrdenia   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   sa   v   princípe   môže   obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého stupňa (porovnaj rozsudok Melie proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92. Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997- VIII). Dovolací súd po preskúmaní vecí dospel   k záveru, že odvolací súd postačujúco odôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý ako vecne správny potvrdil. Podľa dovolacieho súdu nižšie súdy dostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia: ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 O. s. p.). je v ňom vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali aj ako vec – zistený skutkový stav – právne posúdili. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvého stupňa a pral odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho   súdu   s   potvrdzovaným   rozsudkom   vytvára   ich   organickú   (kompletizujúcu) jednotu:   takýto   prístup   reflektuje   aj   ostatne   citovaná   judikatúru   EĽSP.   V   prípade   ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zisteniu a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po, obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým – ako už bolo spomenuté – tvorí jeden celok. Dovolanie   je   navrhovateľom   odôvodňované   tiež   tým,   že   napadnuté   rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ) Nesprávnym právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav. O nesprávnu   aplikáciu   právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo   ak   zo   správnych   skutkových   záverov   vyvodil   nesprávne   právne   závery.   Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (len) procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); zároveň je zhodne zastavaný názor, že nesprávnu právne posúdenie veci sudmi nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania   v   zmysle   §   237   písm.   f/   O.   s.   p.   (porovnaj   napríklad   rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 62/2010),   sp.   zn.   2   Cdo   97/2010,   sp.,   zn.   3   Cdo   53/2011,   sp.   zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010). So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. Keďže v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v ustanovení § 237 O. s. p.. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcov podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravu dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Ako   vyplýva   z   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu,   tento   reagoval   jasnea zrozumiteľne   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetomsúdnej ochrany, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkovýa právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   postačuje   prezáver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   bolo   plne   realizované   základné   právo   účastníkana spravodlivý proces.

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkonspravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatnýmrozhodnutím.   Dotknuté   osoby   musia   počítať   s   tým,   že   tieto   pravidlá   budú   aplikované.Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využiliexistujúci   opravný   prostriedok   (napr.   I.   ÚS   4/00;   vec   Pérez   De   Rada   Cavanilles   c.Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonnýchpredpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesťk záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanienepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôžebyť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základnéhopráva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právona spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bolúčastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlades jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať,že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva.Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie jearbitrárny   a   je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať(napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).

Ústavný   súd   nepovažoval   právny   názor   najvyššieho   súdu,   ktorým   odôvodnilodmietnutie dovolania vo veci sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutieza také,   ktoré   by   bolo   založené   na   takom   výklade   ustanovení   Občianskeho   súdnehoporiadku, ktorý by popieral ich   účel a zmysel, a nezistil   teda príčinnú   súvislosť medzinamietaným   porušením práv   sťažovateľa a postupom   najvyššieho súdu pri rozhodovanío dovolaní sťažovateľa.

Ústavný súd osobitne uvádza, že sa stotožňuje s názorom najvyššieho súdu, ktorý ajvo veci sťažovateľa v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou konštatoval, že iba prenevykonanie   všetkých   účastníkom   navrhovaných   dôkazov   nemožno   dospieť   k   záveruo prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   ods.   1   písm.   f)   OSP,   a   rovnako   tak   s   názoromnajvyššieho súdu, podľa ktorého iba (nesprávne) právne posúdenie veci nemôže zakladaťprípustnosť   dovolania,   ale   je   iba   odvolacím   dôvodom   procesne   prípustného   dovolania.Rovnako ako najvyšší súd aj ústavný súd považuje rozsudok odvolacieho súdu vo vecisťažovateľa za dostatočne, presvedčivo a zrozumiteľne odôvodnený.

Pretože ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali sťažovateľovmuzáveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súduč. k. 7   Cdo   343/2014-207   z   28.   januára   2015,   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   zákonao ústavnom súde v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ďalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudkukrajského súdu č. k. 5 Co 460/2013-156 z 25. februára 2014, ktorým malo byť porušenézákladné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právona spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd rozsudok č. k. 5 Co 460/2013-156 z 25. februára 2014 odôvodnil takto: «Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. – v ostatných prípadoch, t. j. neuvedených v § 214 ods. 1 možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O s. p. ako vecne správny, lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu.

Žalobcom uplatnený odvolací dôvod nie je daný. Právnym posúdením je činnosť sudu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právni predpis, než ktorý mul   správne   použiť   alebo   aplikoval   správny   predpis,   ale   nesprávne   ho   vyložil,   príp. ho na daný   skutkový   stav   inak   nesprávne   aplikoval   (z   podradenia   skutkového   stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, zle i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom. z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. j. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku možno doplniť nasledovné: Podľa   §   190   ods.   3   druhá   veta   zák.   č.   65/65   Zb.   zákonník   práce   (účinného od 1.1.1966   do   31.3.2002)   chorobami   z   povolania   sú   choroby   uvedené   v   právnych predpisoch o sociálnom zabezpečení (zoznam chorôb z povolania), ak vznikli za podmienok tam uvedených.

Podľa   §   195   ods.   4   druhá   veta   zák.   č.   311/01   Z.   z.   Zákonník   práce   (účinného od 1.4.2002) choroby z povolania sú choroby uvedené v právnych predpisoch o sociálnom zabezpečení (zoznam chorôb z povolania), ak vznikli za podmienok v nich uvedených. Podľa ods. 5 cit. ust. ako choroba z povolania sa odškodňuje aj choroba, ktorá vznikla   pred   jej   zaradením   do   zoznamu   chorôb   z   povolania,   a   to   od   jej   zaradenia do zoznamu najviac za tri roky pred jej zaradením do zoznamu.

Podľa   §   8   ods.   2   zák.   č.   461/03   Z.   z.   o   sociálnom   poistení   v   znení   neskorších predpisov   choroba   z   povolania   podľa   tohto   zákona   je   choroba   uznaná   príslušným zdravotníckym zariadením, zaradená do zoznamu chorôb z povolania uvedeného v prílohe č. 1, ak vznikla za podmienok uvedených v tejto prílohe a) zamestnancovi zamestnávateľa podľa § 16 pri plnení pracovných úloh alebo služobných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh, b) fyzickej osobe uvedenej v § 17 ods. 2 pri   činnostiach   uvedených   v   tomto   ustanovení   alebo   v   priamej   súvislosti   s   týmito činnosťami.

Podľa ods. 3 cit ust. choroba z povolania je aj choroba, ktorá bola zistená pred jej zaradením   do   zoznamu   chorôb   z   povolania,   najviac   tri   roky   pred   dňom   jej   zaradenia do tohto zoznamu.

Z citovaných právnych predpisov vyplýva, že chorobou z povolania môže byť iba taká choroba, ktorá je uvedená v tomto zozname chorôb z povolania, pričom výpočet chorôb z povolania je taxatívny, čo však nevylučuje zaraďovanie nových ochorení pod ustálené označenia alebo využívanie nových poznatkov o chemickom alebo fyzikálnom pôsobení pri chorobách, ktorých označenie je relatívne široké.

V   prejednávanej   veci   nebolo   preukázané,   žeby   choroba   žalobca   bola   uznaná príslušným   zdravotníckym   zariadením   za   chorobu   z   povolania   a   že   by   bola   zaradená do zoznamu chorôb z povolania.

Okrem   toho   nevyhnutným   predpokladom   priznanú   odškodnenia   za   chorobu z povolania je aj bezpečné preukázanie príčinnej súvislosti medzi chorobou z povolania a jej vznikom za podmienok uvedených v zozname chorôb z povolania, t j. vykonávaním práce v podmienkach, v ktorých vzniká a nestačí tu len pripustené možností jej vzniku, resp. nestačí len existencia priameho súvisu medzi ochorením a pracovným prostredím. Odhliadnuc od uvedeného, žalobe nebolo možné vyhovieť aj so zreteľom na žneme žalobného   petitu   (žalobca   navrhol   súdu,   aby   vydal   rozsudok   „Žalobcovi   potvrdzujem chorobu z povolania zmysle zák. č. 461/03 príl. č. 1 Z. z.“), keďže určitú chorobu môže uznať za chorobu z povolania iba príslušné zdravotnícke zariadenie a nie súd.»

K   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   rozsudkom   krajského   súduč. k. 5 Co 460/2013-156 z 25. februára malo dôjsť tým, že krajský súd týmto rozsudkompotvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 19 C 94/2011-139 z 11. júna 2013, ktorým žalobusťažovateľa   zamietol,   hoci   okresný   súd   nedostatočne   zistil   skutkový   stav   veci,   keďnezohľadnil   výsledky   vykonaného   dokazovania,   resp.   nevykonal   ďalšie   dôkazy   a   vecnesprávne právne posúdil.

Názor   sťažovateľa,   podľa   ktorého   krajský   súd   založil   svoje   rozhodnutiena nesprávnom   právnom   posúdení   veci   a   nedostatočnom   zistení   skutkového   stavu,neobstojí. Aj ústavný súd sa stotožňuje s názorom vysloveným odvolacím súdom, podľaktorého   sťažovateľom   v   konaní   nebolo   preukázané,   že   by   jeho   choroba   bola   uznanápríslušným   zdravotníckym   zariadením   za   chorobu   z   povolania   a   že   by   bola   zaradenádo zoznamu   chorôb   z   povolania.   Navyše,   tak   ako   to   konštatoval   aj   odvolací   súd,nevyhnutným predpokladom priznania odškodnenia za chorobu z povolania je aj bezpečnépreukázanie príčinnej súvislosti medzi chorobou z povolania a jej vznikom za podmienokuvedených v zozname chorôb, pričom nestačí len možnosť jej vzniku v danom pracovnomprostredí. Rovnako tak ani sťažovateľom tvrdená skutočnosť, že znalkyňa

pôsobila   na   FNLP,   klinika   prac.   lekárstva   a   klin.   toxikológie, Rastislavova 43,   041   90   Košice“, bez   ďalšieho   nespochybňuje   závery   vyslovené   v   jejznaleckom posudku.

S ohľadom na všetky uvedené významné dôvody dospel preto ústavný súd k záveru,že krajský súd sa rozsudkom č. k. 5 Co 460/2013-156 z 25. februára 2014 dostatočnýmspôsobom vysporiadal so skutkovou i právnou stránkou veci sťažovateľa, svoje rozhodnutiezaložil na ústavne konformnej aplikácii ustanovení právnych predpisov a rozhodol vo veciv súlade s ústavnými požiadavkami kladenými na rozhodnutie všeobecného súdu.

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   týmto   rozsudkom   nedošlo   k porušeniusťažovateľom označených práv, a z tohto dôvodu odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejtočasti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015