znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 427/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr.   Branislavom   Fridrichom,   PhD.,   Advokátska   kancelária   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 16183/2012 až sp. zn. Rvp 16185/2012 vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   a   uzneseniami   Okresného   súdu   Galanta   sp.   zn.   20 Er 83/2007 z 29. novembra   2010,   sp.   zn.   10 Er 1091/2006   z 11.   novembra   2010   a   sp.   zn. 23 Er 1047/2009 z 29. marca 2012, ako aj porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   a uzneseniami   Krajského   súdu   v Trnave   sp.   zn. 23 CoE 426/2011   zo   17.   októbra   2012,   sp. zn.   9 CoE   375/2011   z   11.   septembra   2012 a sp. zn. 10 CoE 87/2012 z 27. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 16183/2012 až sp. zn. Rvp 16185/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 16183/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 21. decembra 2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25, Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   16183/2012   až   sp.   zn. Rvp 16185/2012, ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom a uzneseniami Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 20 Er 83/2007 z 29.   novembra   2010,   sp.   zn.   10 Er 1091/2006   z 11.   novembra   2010   a   sp.   zn. 23 Er 1047/2009 z 29. marca 2012 (ďalej spolu len „napadnuté uznesenia okresného súdu“), ako aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   postupom   a uzneseniami   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský súd“) sp. zn. 23 CoE 426/2011 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 9 CoE 375/2011 z 11. septembra 2012 a sp. zn. 10 CoE 87/2012 z 27. septembra 2012 (ďalej spolu len „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou o   úvere   pristúpila   po   dohode   s   dlžníkmi   k   uzatvoreniu   notárskych   zápisníc,   resp. rozhodcovskej   doložky   alebo   rozhodcovskej   zmluvy,   ktorá   založila   právomoc   Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“), rozhodovať o právnom postavení zmluvných strán pri vzniku sporu. Vzhľadom na omeškanie dlžníkov a návrh sťažovateľky, aby Stály rozhodcovský súd autoritatívne   deklaroval   právo   sťažovateľky   na   úhradu   peňažnej   pohľadávky   a   uložil dlžníkom povinnosť platiť, bola dlžníkom na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke pohľadávku spoločne s príslušenstvom. Z   dôvodu   nesplnenia   povinnosti   zo   strany   dlžníkov   bola   sťažovateľka   nútená domáhať sa splatenia pohľadávky aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcií na podklade exekučného   titulu   (notárskej   zápisnice   alebo   rozsudku   Stáleho   rozhodcovského   súdu, pozn.). Okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne ex offo exekúcie napadnutými uzneseniami vyhlásil za neprípustné a zastavil; na základe odvolania sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresného súdu potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   formuluje   výhrady   voči   právnym   záverom vyplývajúcim   z postupu   okresného   súdu   a   krajského   súdu   a   z   napadnutých   uznesení krajského súdu, ktoré považuje za nesprávne z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú právnu   vec,   a zároveň   podáva   vlastnú   interpretáciu   príslušných   právnych   predpisov aplikovateľných   na právnu   vec,   ktoré   tvorili   právny   základ   napadnutých   konaní. Za relevantné   pochybenie   v postupe   okresného   súdu   a   krajského   súdu   sťažovateľka považuje predovšetkým   skutočnosť,   že   o   zastavení   uvedených   exekučných   konaní bolo rozhodnuté   bez   toho,   aby boli   predtým   prerušené   konania,   resp.   rozhodnuté   o   návrhu sťažovateľky   na   prerušenie   konaní podľa   §   109   ods.   1   písm.   c)   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Sťažovateľka tiež tvrdí, že v jej veciach konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   a napadnutými uzneseniami okresného súdu v napadnutých konaniach, eventuálne porušenie jej základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom a napadnutými uzneseniami krajského súdu v napadnutých konaniach, napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažností   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutých   uznesení krajského   súdu   podaný   podľa   § 52   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   týchto   sťažností,   a   taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a všeobecných súdov, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   predmetu   sťažností   týkajúcich   sa   v záhlaví   tohto rozhodnutia citovaných rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu a v kontexte svojich zistení dospel k záveru, že v týchto konaniach pred ústavným súdom sťažovateľka namieta porušenie   svojich   práv   v   príčinnej   súvislosti   so v záhlaví   tohto   rozhodnutia   citovanými rozhodnutiami   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   voči   ktorým   už   podala   v minulosti ústavnému súdu identické sťažnosti, o ktorých už ústavný súd rozhodol. V konkrétnostiach ide o uznesenie sp. zn. II. ÚS 223/2014 z 24. apríla 2014 (k sp. zn. Rvp 16183/2012, sp. zn. Rvp 16184/2012 a sp. zn. Rvp 16185/2012).

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Vzhľadom   na   uvedené   zistenia   ústavný   súd   konštatuje,   že   keďže   ústavný   súd v identickej veci sťažovateľky (t. j. vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami okresného súdu, ako aj porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami krajského súdu) už rozhodol (uznesenie sp. zn. II. ÚS 223/2014 z 24. apríla 2014), pričom podmienky konania zostali nezmenené, ústavný súd sťažnosti odmieta pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Aj napriek uvedenému však ústavný súd s prihliadnutím na požiadavku materiálneho chápania ochrany základných práv pristúpil v rámci predbežného prerokovania sťažností k ich   preskúmaniu   aj   z   pohľadu   možnej   existencie   ďalších   dôvodov,   ktoré by   mali   za následok ich odmietnutie v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   predmetu   sťažností   vedených   pod   sp.   zn. Rvp 16183/2012   až sp.   zn.   Rvp   16185/2012,   týkajúcich   sa   v záhlaví   tohto   rozhodnutia citovaných rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu a v kontexte svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd   už   zaoberal   v uplynulom   období   a v ktorých   atakovala   právne   závery   všeobecných súdov, a ktoré skončili odmietnutím sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie (v častiach týkajúcich sa rozhodnutí okresných súdov), resp. z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti (v častiach týkajúcich sa rozhodnutí krajských súdov).

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke musí byť známy právny názor ústavného súdu tak na problematiku týkajúcu sa použitia ustanovení smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993   o   nekalých   podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách,   ako   aj   na námietku sťažovateľky týkajúcu sa povinnosti krajského súdu na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie rozhodnúť o prerušení konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie prejudiciálne otázky v sťažovateľkinej veci.

S prihliadnutím   na   totožnosť   tak   osoby   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   použitej právnej argumentácie a skutkových okolností, ktoré boli podstatné pre závery všeobecných súdov,   ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   sťažovateľkinu   znalosť   dôvodov odmietnutia   sťažností   v   obdobných   prípadoch   a   ustálený   právny   názor   ústavného   súdu na danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutých   rozhodnutí všeobecných súdov a sťažovateľkou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne   stotožňuje   s dôvodmi   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutí   (najmä   sp.   zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 488/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. IV. ÚS 91/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013), ktoré skončili odmietnutím rovnakých, resp. podobných sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených.

Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia, v dôsledku   čoho   pristúpil   k odmietnutiu   týchto   sťažností   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   ich   prerokovanie   (v   častiach týkajúcich   sa   napadnutých   uznesení   okresného   súdu),   resp.   z dôvodu   ich   zjavnej neopodstatnenosti (v častiach týkajúcich sa napadnutých uznesení krajského súdu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014