znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 427/2013-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a   sudcu   Sergeja   Kohuta   prerokoval   prijatú   sťažnosť   JUDr.   Matúša   Boľoša,   správcu konkurznej podstaty úpadcu I. N., zastúpeného Advokátskou kanceláriou TAGAJ s. r. o., SNP 38, Badín, pre namietané porušenie čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 41 CoKR 27/2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 41 CoKR 27/2012 p o r u š i l   základné právo JUDr. Matúša Boľoša – správcu konkurznej podstaty úpadcu I. N., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.   41   CoKR   27/2012 z 27. marca 2013   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. JUDr.   Matúšovi   Boľošovi   –   správcovi   konkurznej   podstaty   úpadcu   I.   N., p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   331,14   €   (slovom tristotridsaťjeden   eur   a   štrnásť   centov),   ktorú   j e   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici p o v i n n ý   vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie TAGAJ s. r. o., SNP 38, Badín, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS   427/2013-17   z   12.   septembra   2013   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť JUDr. Matúša Boľoša, Horná 23, Banská Bystrica, správcu konkurznej podstaty úpadcu I. N. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Krajským   súdom   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn. 41 CoKR 27/2012.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní z 20. novembra 2013 a krajský súd vo vyjadrení z 30. októbra 2013 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov   a   vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že   uznesením   Okresného súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len „okresný súd“)   č. k. 1 K 15/2010-35 zo 7. júna 2010 bol na majetok I. N. (ďalej len „úpadca“) vyhlásený konkurz. Sťažovateľ v rámci svojej činnosti správcu v konkurznom konaní   vedenom   na   majetok   úpadcu   zistil,   že   úpadca   bol   vlastníkom   pozemkových nehnuteľností, ako aj stavby (rodinného domu) ležiacich v kat. území P. Na základe zmluvy o zabezpečovacom prevode práva v spojení so zmluvou o pôžičke z 10. novembra 2003 a s dodatkom   č.   1   z   11.   marca   2005   malo   byť   úpadcovi   a jeho   manželke   v   postavení dlžníkov zo strany manželov M. (ďalej len „veritelia“) v postavení veriteľov poskytnuté peňažné plnenie v celkovej výške 24 895,44 € (750 000 Sk), v dôsledku čoho mal úpadcovi a jeho manželke vzniknúť záväzok spoločne a nerozdielne toto peňažné plnenie veriteľom v dohodnutej dobe vrátiť. Pôvodná výška pôžičky bola 11 617,88 € (350 000 Sk), pričom dodatkom č. 1 došlo k navýšeniu pôžičky. Zmluva obsahovala dojednanie o zabezpečení záväzku   formou   zabezpečovacieho   prevodu   vlastníckeho   práva   úpadcu   s   manželkou k nehnuteľnostiam do bezpodielového spoluvlastníctva veriteľov. Vklad vlastníckeho práva bol povolený 16. augusta 2004.

Zmluvou   zo   7.   decembra   2007   veritelia   predali   nehnuteľnosti   svojej   dcére   P. N. (ďalej len „žalobkyňa“).

Sťažovateľ ako správca konkurznej podstaty 5. mája 2011 zapísal do súpisu majetku podstát úpadcu tieto nehnuteľnosti s poznámkou o spornosti vlastníctva úpadcu k nim.

Rozsudkom okresného súdu č. k. 26 Cbi 82/2011-127 z 3. mája 2012 na základe návrhu   žalobkyne   boli   nehnuteľnosti   vylúčené   zo   súpisu   majetku   úpadcu.   Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 41 CoKR 27/2012 z 27. marca 2013 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 7. mája 2013.

V odôvodnení rozsudku okresného súdu sa konštatuje, že sa stotožnil so závermi rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31 Odo 495/2006 z 15. októbra 2008 a síce,   že   jedným   z   podstatných   rozdielov   medzi   platnou   zmluvou   o   zabezpečovacom prevode   práva   a   neplatnou   dohodou   o   prepadnom   zálohu   je   okamih,   keď   dochádza k prevodu práva na veriteľa. Zatiaľ čo pri zabezpečovacom prevode sa nositeľom práva stáva podmienene veriteľ a splnenie záväzku dlžníkom má za následok obnovenie jeho práva,   v   prípade   prepadného   zálohu   zostáva   právo   aj   po   uzavretí   zmluvy   zachované dlžníkovi a okamih, kedy má bez ďalšieho dôjsť k prevodu práva na veriteľa, je okamih omeškania dlžníka so splnením záväzku. V danej veci nemá podľa názoru okresného súdu dohoda charakter dohody o prepadnom zálohu. Práve naopak, došlo k uzavretiu dohody o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva a táto skutočnosť má vyplývať aj z čl. IV ods. 1 zmluvy z 10. novembra 2013. Konštatuje sa tam totiž, že trvanie zabezpečovacieho prevodu je dočasné a je podmienené splatením poskytnutej pôžičky, pričom zabezpečovací prevod   zaniká   zánikom   zabezpečovaného   záväzku.   Podľa   názoru   okresného   súdu   bol zabezpečovací   prevod   dočasný,   pričom   obsahoval   rozväzovaciu   podmienku   zániku zabezpečovacieho prevodu.

Rozsudok krajského súdu nie je dostatočne odôvodnený, resp. nie je odôvodnený vôbec, keďže sa obmedzil takmer výlučne na konštatovanie, že zmluva je platná, svojím obsahom a účelom neodporuje zákonu, neobchádza ho a neprieči sa dobrým mravom, je dostatočne určitá a nevyvoláva neistotu v obsahu práv a povinností v prípade, že dlžníci svoj záväzok uspokojiť zabezpečenú pohľadávku nesplnia. Hoci to nie je výslovne uvedené, krajský súd pravdepodobne vychádzal z ustanovenia § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a obmedzil sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu. Pritom   bolo   jeho   povinnosťou   vysporiadať   sa   so   všetkými   právnymi   a   skutkovými námietkami uvedenými v odvolaní, ktoré možno považovať za rozhodujúce, teda za také, ktoré by za predpokladu validity bez ďalšieho samy osebe alebo v spojení s inými dôvodmi spôsobili alebo aspoň mohli spôsobiť úspech odvolateľa v spore. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu je zjavne nepostačujúce, lebo krajský súd len prijal názor okresného súdu, a to   bez   toho,   aby   aspoň   marginálne   odôvodnil   podstatné   a   právne   významné   dôvody vedúce   k   potvrdeniu   rozsudku,   pričom   k   podstatnej   časti   argumentácie   sťažovateľa uvedenej v odvolaní sa nevyjadril vôbec.

Konkrétne   išlo   o   tézu   sťažovateľa,   podľa   ktorej   taká   dohoda   o   zabezpečovacom prevode práva, pri ktorej sa veriteľ v prípade omeškania dlžníka s plnením záväzku má uspokojiť trvalým ponechaním vlastníctva k predmetu zabezpečenia, nesie všetky znaky prepadného zálohu. Sťažovateľ v rozpore s právnym názorom okresného súdu považuje dohodu o zabezpečovacom prevode práva za také dojednanie, ktoré je svojimi právnymi účinkami, ako aj z hodnotového hľadiska dojednaním prepadného zálohu, a to bez ohľadu na   skutočné   označenie   predmetnej   dohody,   lebo   ak   skutočným   zmyslom   dohody   bolo uspokojenie   zabezpečenej   pohľadávky   veriteľa   tým,   že   si   trvalo   ponechá   predmet zabezpečenia,   je   takéto   dojednanie   v   rozpore   s   účelom   zabezpečovacích   inštitútov. Akákoľvek zmluva uzavretá s cieľom, aby pohľadávka veriteľa bola v prípade, že nebude splnená   zo   strany   dlžníka,   uspokojená   tým,   že   na   veriteľa   prejde   vlastnícke   právo k predmetu   zabezpečenia,   je   absolútne   neplatná.   Prepadná   klauzula,   za   ktorú   treba dojednanie považovať, nemá a nemôže mať v zabezpečovacích právnych úkonoch svoje miesto,   keďže   takéto   dojednanie   sa   prieči   dobrým   mravom   (môže   spočívať   v   hrubom nepomere vzájomných plnení, v popieraní oprávneného záujmu dlžníka na čo najlepšom speňažení veci   a   na získaní   prípadného prebytku   zo speňaženia).   Súčasne je v rozpore so samotným účelom zabezpečenia záväzkov, ktorého primárnou podstatou je zvýšiť mieru istoty veriteľa, že jeho pohľadávka bude splnená.

Berúc do úvahy dojednaný obsah dohody o zabezpečovacom prevode práva, javí sa táto ako neplatná pre rozpor s účelom inštitútu zabezpečovacieho prevodu práva, ktorého komponentom   je   aj   legitímny   záujem   dlžníka   na   čo   najlepšom   speňažení   hmotného predmetu zabezpečenia. Všeobecné súdy sa nezaoberali zrejmým nepomerom medzi výškou poskytnutej pôžičky a hodnotou predmetu zabezpečenia (37 944,30 €). Nie je zrejmé ani to, akým   spôsobom   sa   zmluvné   strany   vysporiadali   so   zostávajúcim   prebytkom,   a   teda   či úpadcovi   veritelia   poukázali   aspoň   zostávajúci   finančný   prebytok.   Podstatné   je tiež,   že zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, ktorá neobsahuje dojednanie o tom, ako sa zmluvné strany vysporiadajú v prípade, keď dlžník zabezpečenú pohľadávku veriteľa riadne a včas neuhradí, je absolútne neplatná pre jej neurčitosť, keďže to vyvoláva neistotu o obsahu práv a povinností v prípade, keď dlžník nesplní svoj záväzok. Uvedený právny záver vyplýva z už spomínaného judikátu sp. zn. 31 Odo 495/2006, na ktorý všeobecné súdy poukázali, avšak nie dostatočne dôsledne. Dohoda o zabezpečovacom prevode práv sa javí ako neplatná aj preto, že prevod vlastníckeho práva bol dohodnutý bez dohodnutia možnosti obnoviť pôvodný stav. Hoci sa okresný súd v tejto súvislosti odvolával na čl. IV ods. 1 zmluvy z 10. novembra 2003, nie je to podľa sťažovateľa dostačujúce, pretože potom nie je zrejmé, prečo veritelia previedli nehnuteľnosti na žalobkyňu. Ak by totiž išlo iba o dočasný   prevod,   potom   úpadca   mohol   kedykoľvek   splatením   pôžičky   obnoviť   svoje vlastnícke práva. Podstatné je aj to, že hoci zmluva mala byť podpísaná 10. novembra 2003, podľa   osvedčovacej   doložky   (legalizácie   podpisov)   vyplýva,   že   toto   bolo   vykonané na notárskom   úrade   až 26.   apríla   2004,   hoci   prvá   splátka   pôžičky   bola   splatná   počnúc mesiacom január 2004, teda v čase, keď ešte nebola zmluva uzavretá. Nie je možné prijať záver   o   platnosti   zmluvy   v   prípade,   ak   splatnosť   pohľadávky   nastala   skôr,   než   došlo k platnému uzavretiu zmluvy. Navyše treba poukázať aj na to, že neplatná je nielen samotná zmluva, ale aj jej dodatok. Ak je totiž od počiatku zmluva neplatná, zmluvné strany nemôžu platne   uzavrieť   ani   jej   dodatok,   t.   j.   nie   je   možné   modifikovať   obsah   záväzku,   ktorý neexistuje.

Napokon sťažovateľ zdôrazňuje, že došlo aj k porušeniu základného práva úpadcu vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, resp. korešpondujúceho práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 41 CoKR 27/2012 s tým, aby bol rozsudok krajského súdu z 27. marca 2013 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Žiada tiež priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 331,14 €. Napokon sťažovateľ žiada, aby sťažnosť bola považovaná za naliehavú, keďže hrozí riziko prevodu sporných nehnuteľností na tretiu osobu.

Z   vyjadrenia   predsedu   krajského   súdu,   zastúpeného   podpredsedom,   sp.   zn. Spr 1457/13   z   30.   októbra   2013   doručeného   ústavnému   súdu   faxom   31.   októbra   2013 a poštou   7.   novembra   2013   vyplýva,   že   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane,   pretože   tvoria   jeden   celok.   Keďže krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, je potrebné prihliadnuť na odôvodnenie oboch rozsudkov. Nie je dôležité, či a do akej miery je výklad krajského súdu optimálny, ale iba   to,   či   nie   je   natoľko   extrémny,   a   teda   svojvoľný,   že   by   vybočoval   z   postulátov spravodlivého procesu. Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, podľa ktorého zmluva o zabezpečovacom prevode práva plnila zabezpečovaciu funkciu splnenia záväzku zo   strany   dlžníkov.   Zároveň   sledovala   uhradzovaciu   funkciu   s   možnosťou   uspokojenia práva z predmetu prevodu v prípade nesplnenia povinnosti dlžníkmi. Je tam obsiahnutá aj rozväzovacia podmienka pre prípad splatenia pôžičky, kedy zabezpečovací prevod zaniká. Obsahuje   aj   dojednanie   o   splatnosti   a   výške   kúpnej   ceny   pri   trvalom   nadobudnutí vlastníckeho práva, ktoré viaže na okamih splatnosti zabezpečenej pohľadávky s tým, že ak nedôjde   k riadnemu a včasnému splneniu   záväzku jednorazovo   do   31. decembra 2006, veritelia sa stávajú trvalými vlastníkmi, pričom dohodnutá kúpna cena predstavuje sumu rovnajúcu sa poskytnutej pôžičke vrátane príslušenstva. Toto dojednanie zohľadňuje výšku nesplateného   záväzku   v   čase,   keď   sa   prevod   vlastníckeho   práva   stane   nepodmieneným a zohľadňuje   výšku   pohľadávky   veriteľov   k   predmetu   zabezpečenia.   Až   do   momentu trvalého nadobudnutia vlastníckeho práva veriteľmi úpadca bol oprávnený nehnuteľnosti užívať. Z obsahu zmluvy nesporne vyplýva, že obsahuje dojednanie o tom, ako sa zmluvné strany   vysporiadajú   v   prípade,   že   úpadca   zaistenú   pohľadávku   riadne   a   včas   neuhradí. Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu bol krajský súd toho názoru, že zmluva o zabezpečovacom prevode práva je platná. Pritom uviedol podstatné dôvody pre takýto záver. Vychádzal najmä zo zmluvných dojednaní uvedených v čl. III ods. 1 a 3, čl. IV ods. 1, 2 a 3 a v čl. V ods. 1. Nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, podľa ktorého   všeobecné   súdy   dostatočne   neodôvodnili,   prečo   neakceptovali   tézu   o   tom,   že dohoda o zabezpečovacom prevode práva, pri ktorej sa veriteľ v prípade omeškania dlžníka splnením záväzku má uspokojiť trvalým ponechaním vlastníctva k predmetu zabezpečenia, nesie všetky znaky prepadného zálohu. V skutočnosti z odôvodnenia rozsudku krajského súdu   vyplýva, že sa   v   podstate   stotožnil   so   závermi   okresného   súdu,   posúdil   skutkovo a právne relevantné otázky a dospel k záveru o platnosti zmluvy a tým aj k tomu, že nešlo o dojednanie prepadného zálohu. Vzhľadom   na všetky   uvedené   skutočnosti   krajský   súd žiada, aby ústavný súd rozhodol tak, že označené práva sťažovateľa neboli porušené.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 20. novembra 2013 doručenej ústavnému súdu 25. novembra 2013 vyplýva, že sťažovateľ už v texte podanej sťažnosti odôvodňuje skutočnosti, pre ktoré považuje rozsudok krajského súdu za nepostačujúci, keďže tento sa nevysporiadal   so   všetkými   podstatnými   (rozhodujúcimi)   právnymi   a   skutkovými námietkami uvedenými v odvolaní. Pokiaľ krajský súd uvádza, že jeho rozsudok   spĺňa zákonné náležitosti, potom sťažovateľ konštatuje, že je to tak len z formálneho hľadiska bez náležitého materiálneho obsahu.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 427/2013-17 z 12. septembra 2013, vyjadrenie predsedu krajského súdu a repliku sťažovateľa aj žalobkyni, aby sa aj ona mohla vo veci samej vyjadriť, keďže by mohla byť dotknutá rozhodnutím ústavného súdu.

Z   vyjadrenia   žalobkyne   z   13.   decembra   2013   doručeného   ústavnému   súdu 13. januára   2014   vyplýva,   že   so   sťažnosťou   nesúhlasí   a   žiada,   aby   jej   ústavný   súd nevyhovel.   Po   zhrnutí   obsahu   námietok   sťažovateľa,   konštatovaní   znenia   príslušných zákonných   ustanovení   v   inkriminovanom   čase,   poukaze   na   správnosť   argumentácie všeobecných súdov, informácii o relevantnej judikatúre z Českej republiky a konštatovaní nesprávnosti postupu sťažovateľa, ktorý do súpisu majetku uviedol ako vlastníka spornej nehnuteľnosti   iba   úpadcu   (nie   teda   aj   jeho   manželku),   zaujíma   žalobkyňa   stanovisko k argumentácii   sťažovateľa,   podľa   ktorej   sa   krajský   súd   nevysporiadal   so   všetkými uplatnenými argumentmi. Podľa názoru žalobkyne je odôvodnenie rozsudku dostačujúce. V súvislosti   s   námietkou   sťažovateľa,   podľa   ktorej   existujú   ďalšie   dôvody   absolútnej neplatnosti   zmluvy   o   zabezpečovacom   prevode   práva,   poukazuje   na   to,   že   citácie sťažovateľa z judikatúry   sú   vyňaté z kontextu, pričom   v mnohých   prípadoch   nesúvisia s vecou,   resp.   nie   je   možné   ich   aplikovať   v   tejto   veci,   keďže   vychádzajú   z   odlišných skutkových okolností a odlišného právneho posúdenia. Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na to, že zmluva o zabezpečovacom prevode práva bola podpísaná 26. apríla 2004, pričom prvá splátka   pôžičky   bola   splatná   v   mesiaci   január   2004,   teda   v   čase,   keď   ešte   nebola   ani uzavretá zmluva, podľa názoru žalobkyne je podstatné, že zmluvu o pôžičke upravuje čl. I, pričom zmluva o pôžičke je reálny kontrakt, ktorý vzniká odovzdaním pôžičky veriteľom dlžníkovi a na jej vznik nie je potrebná písomná forma. V čl. I ods. 1 sa konštatuje, že pôžička bola veriteľmi odovzdaná dlžníkom 10. novembra 2003, pričom táto skutočnosť nebola nikdy v konaní sporná. Dohoda o zabezpečovacom prevode práva bola uzatvorená až po poskytnutí pôžičky, pričom táto skutočnosť nijako neodporuje zákonu a neprieči sa ani dobrým mravom. Preto je žalobkyňa tej mienky, že skutočnosti uvádzané sťažovateľom nemajú absolútne vplyv na platnosť dohody o zabezpečovacom prevode práva a už vôbec nie na platnosť dodatku k nej. Nemožno súhlasiť ani s názorom sťažovateľa, ktorý chce aplikovať   ustanovenia   zákona   zakazujúce   prepadný   záloh   na   inštitút   zmluvy o zabezpečovacom   prevode   práva,   pretože   iba   v   taxatívne   vymenovaných   prípadoch vyplývajúcich   z   ustanovenia   §   553e   Občianskeho   zákonníka   možno   primerane   použiť ustanovenia upravujúce záložné právo na zabezpečovací prevod práva, pričom ustanovenie § 151j ods. 3 Občianskeho zákonníka nie je v ustanovení § 553e Občianskeho zákonníka uvedené.

Podstatné je tiež, že záložné právo a zabezpečovací prevod práva sú dva odlišné právne   inštitúty,   ktoré   sú   samostatne   upravené   v   Občianskom   zákonníku.   Na   zásadné odlišnosti oboch inštitútov a podstatné rozdiely medzi platnou zmluvou o zabezpečovacom prevode práva a neplatným ustanovením o prepadnom zálohu žalobkyňa poukázala v konaní vedenom všeobecnými súdmi. Krajský súd správne vyhodnotil, že v danom prípade nešlo o prepadný záloh, ale o platný právny úkon. Napokon žalobkyňa považuje za dôležité, aby sa ústavný súd oboznámil s obsahom spisu okresného súdu sp. zn. 26 Cbi 82/2011.

II.

Z rozsudku okresného súdu č. k. 22 Cbi 82/2011-127 z 3. mája 2012 vyplýva, že ním boli vylúčené sporné nehnuteľnosti zo súpisu majetku úpadcu. Podľa názoru okresného súdu zabezpečovací prevod práva je silným zabezpečovacím inštitútom, ktorý nepochybne patrí k najzložitejším zabezpečovacím inštitútom súkromného práva, a to najmä v otázke jeho   výkonu.   Zabezpečovací   prevod   práva   je   určený   na   zabezpečenie   pohľadávky, no nemožno opomenúť ani jeho uhradzovaciu funkciu. Platí to tak pri zmluvách uzavretých v súčasnosti, ako aj pri zmluvách uzavretých pred 1. januárom 2008, teda pred rozsiahlou novelizáciou tohto inštitútu. Strany uzatvárajú zmluvu o zabezpečovacom prevode práva s úmyslom, aby nešlo o trvalý prevod, ale len o prevod dočasný na účely zabezpečenia veriteľovej pohľadávky, takže len podmienečne dochádza k zmene v osobe nositeľa práva (napr.   v   osobe   vlastníka).   Účelom   tohto   prevodu   je   motivovať   a   nútiť   dlžníka,   aby veriteľovi splnil svoj záväzok riadne a včas, a zároveň dosiahnuť právnu istotu veriteľa, že dôjde   k   splneniu   záväzku   (zabezpečovacia   funkcia).   Zabezpečovacím   prevodom   práva veriteľ sleduje taktiež možnosť dosiahnuť v prípade omeškania dlžníka s plnením jeho záväzku uspokojenie svojho práva z predmetu prevedeného práva (uhradzovacia funkcia). Pri výklade a aplikácii § 553 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. decembra 2007   je   potrebné   tieto   základné   skutočnosti   rešpektovať   a   vychádzať   z   nich   aj   pri odvodzovaní náležitostí zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. Zmluva v zmysle tohto ustanovenia   má   jednoznačne   určovať   zmluvné   strany,   zabezpečovaný   záväzok,   právo dlžníka,   ktoré   sa   prevádza   na   veriteľa,   skutočnosť,   že   zmluvu   uzatvárajú   ako   zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, t. j. že tu ide iba o podmienený prevod práva z dlžníka na veriteľa   na   účely   zabezpečenia   splnenia   pohľadávky   veriteľa   s   rozväzovacou podmienkou, ktorá sa uplatní pri uspokojení zabezpečenej pohľadávky tak, že právny úkon, ktorým bolo právo prevedené, stráca účinnosť a právo v rozsahu, v akom bolo prevedené, prechádza späť na dlžníka. Napokon v zmluve musí byť uvedené, ako sa zmluvné strany vysporiadajú   v   prípade,   že   dlžník   zabezpečenú   pohľadávku   veriteľovi   riadne   a   včas neuhradí (riešenie tzv. uhradzovacej funkcie tohto inštitútu). Z nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 342/2010-53 z 8. decembra 2010 vyplýva, že aj v období do 1. januára 2008 súdna prax jednoznačne prijala záver, podľa ktorého zabezpečovací prevod môže byť len dočasný, pričom   o   dočasnosť   prevodu   zabezpečovacieho   práva   ide   v   zásade   vtedy,   keď   dlžník prevedie na veriteľa svoje právo s rozväzovacou podmienkou, podľa ktorej zabezpečený záväzok bude splnený. Zabezpečovacím prevodom tak dochádza k zmene v subjekte práva do momentu splnenia záväzku a v prípade jeho splnenia sa obnoví pôvodný stav. Naopak, dohoda o prevode práva na veriteľa až potom, čo sa dlžník dostane do omeškania, by bola dohodou o tzv. prepadnom zálohu a takéto zmluvné dojednanie by mohlo byť považované za neplatné. Jedným z podstatných rozdielov medzi platnou zmluvou o zabezpečovacom prevode   práva   a   neplatnou   dohodou   o   prepadnom   zálohu   je   okamih,   keď   dochádza k prevodu   práva.   Zatiaľ   čo   pri   zabezpečovacom   prevode   sa   nositeľom   práva   stáva podmienene veriteľ a splnenie záväzku dlžníkom má za následok obnovenie jeho práva, v prípade   prepadného zálohu zostáva   právo   aj po   uzavretí   zmluvy zachované dlžníkovi a okamih, keď má bez ďalšieho dôjsť k prevodu práva na veriteľa, je okamih omeškania dlžníka   so   splnením   záväzku.   V   danej   veci   nemá   dohoda   účastníkov   charakter   dohody o prepadnom zálohu. Naopak, medzi účastníkmi došlo k platnej dohode o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, táto skutočnosť vyplýva z čl. IV ods. 1 zmluvy z 10. novembra 2003, v ktorom sa konštatuje, že trvanie zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva je dočasné   a   je   podmienené   splatením   pôžičky   poskytnutej   dlžníkom   s tým,   že   trvanie zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva zaniká zánikom zabezpečovaného záväzku. V   danom   prípade   bol   zabezpečovací   prevod   dočasný   a obsahoval   rozväzovaciu podmienku zániku zabezpečovacieho prevodu.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 41 CoKR 27/2012 z 27. marca 2013 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 26 Cbi 82/2011-127 z 3. mája 2012. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 7. mája 2013. Po oboznámení dôvodov odvolania (ktoré sú   prakticky   totožné   s dôvodmi   sťažnosti   podanej   ústavnému súdu,   pozn.)   krajský   súd citoval ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a dospel k záveru, že okresný súd dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej stránke, a to z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku, s ktorými sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil, a preto rozsudok ako vecne správny   podľa   §   219   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   potvrdil.   Podľa   názoru krajského   súdu   zmluva   o   zabezpečovacom   prevode   práva   uzavretá   10.   novembra   2003 plnila zabezpečovaciu funkciu splnenia záväzku dlžníkmi zo zmluvy o pôžičke. Zároveň sledovala uhradzovaciu funkciu s možnosťou uspokojenia práva z predmetu prevedeného práva   v   prípade   nesplnenia   povinnosti   dlžníkmi.   V   zmluve   je   obsiahnutá   rozväzovacia podmienka   pre   prípad   splatenia   poskytnutej   pôžičky,   na   základe   ktorej   zaniká zabezpečovací prevod vlastníckeho práva (čl. IV ods. 1). Znenie čl. IV ods. 1 a 2 zmluvy o zabezpečovacom   prevode   práva   výslovne   hovorí   o   dočasnosti   tam   uvedeného zabezpečovacieho prevodu práva s možnosťou obnovy výkonu vlastníckeho práva dlžníkmi. K prevodu vlastníckeho práva došlo 16. augusta 2004. Zmluva o zabezpečovacom prevode v spojení s dodatkom č. 1 obsahuje aj dojednanie o splatnosti a výške dohodnutej kúpnej ceny za nehnuteľnosti pri trvalom nadobudnutí vlastníckeho práva, ktorú viaže na okamih splatnosti zabezpečenej pohľadávky s tým, že ak nedôjde k riadnemu a včasnému splneniu záväzku   do   31.   decembra   2006,   veritelia   sa   stávajú   trvalými   vlastníkmi   nehnuteľností a dohodnutá kúpna cena predstavuje poskytnutú pôžičku 24 895,44 € (750 000 Sk) vrátane príslušenstva a s prihliadnutím na ťarchy viaznuce na nehnuteľnostiach. Toto dojednanie zohľadňuje   výšku   nesplateného   záväzku   v   čase,   keď   sa   prevod   vlastníckeho   práva   na veriteľov   stane   nepodmieneným   a   zohľadňuje   výšku   pohľadávky   veriteľov   k   predmetu zabezpečenia.   Až   do   okamihu   trvalého   nadobudnutia   vlastníckeho   práva   veriteľmi   boli dlžníci oprávnení nehnuteľnosti užívať a zároveň boli povinní riadne a včas uhrádzať všetky náklady spojené s užívaním nehnuteľností. Z obsahu zmluvy nesporne vyplýva, že táto obsahuje   dojednanie   o   tom,   ako   sa   zmluvné   strany   vysporiadajú   v   prípade,   že   dlžníci zaistenú   pohľadávku   riadne   a   včas   neuhradia.   Na   základe   takto   zisteného   skutkového a právneho stavu treba zmluvu o zabezpečovacom prevode práva z 10. novembra 2003 v spojení s dodatkom č. 1 z 11. marca 2005 považovať za platnú. Svojím obsahom a účelom neodporuje zákonu ani ho neobchádza a neprieči sa dobrým mravom. Je dostatočne určitá a nevyvoláva neistotu v obsahu práv a povinností účastníkov zmluvy v prípade, že dlžníci svoj záväzok uspokojiť zabezpečenú pohľadávku nesplnia. Vzhľadom na to, že veritelia nadobudli   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnostiam   na   základe   platnej   zmluvy o zabezpečovacom prevode práva z 10. novembra 2003 a neskôr ich na základe kúpnej zmluvy zo 7. decembra 2007 predali žalobkyni, táto ako vlastníčka sa právom domáha proti sťažovateľovi vylúčenia nehnuteľností zo súpisu majetku úpadcu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Jadrom sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej rozsudok krajského súdu nie je   dostatočne   odôvodnený,   resp.   nie   je   odôvodnený   vôbec,   pretože   na   viaceré   zásadné odvolacie námietky sťažovateľa nedáva dostatočné, resp. žiadne odpovede.

Podľa presvedčenia krajského súdu argumentácia uvedená v odvolacom rozsudku v spojení s argumentáciou okresného súdu je dostačujúca.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Nevyžaduje sa, aby na každý argument účastníka, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ale ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko, Georgiadis c. Grécko, II. ÚS 67/2013).

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že porovnaním argumentácie uvedenej v rozsudku krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) s námietkami, ktoré tvorili obsah odvolania sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu (v podstate totožnými s námietkami uvedenými v sťažnosti podanej ústavnému súdu), treba dospieť k záveru, že krajský súd sa skutočne niektorými odvolacími námietkami sťažovateľa nezaoberal, a teda sa s nimi ani nevysporiadal. Ide pritom o námietky takej povahy, ktoré by v prípade, ak by boli vyhodnotené ako dôvodné, mohli mať za následok odlišný konečný verdikt vo veci samej.  

Predovšetkým má ústavný súd na mysli námietku sťažovateľa, podľa ktorej, hoci v zmysle čl. IV ods. 1 zmluvy z 10. novembra 2003 je daná možnosť obnoviť pôvodný stav, nemožno toto ustanovenie považovať za dostačujúce vzhľadom na skutočnosť, že veritelia vlastnícke právo k nehnuteľnostiam previedli na žalobkyňu, čo podľa názoru sťažovateľa v konečnom   dôsledku   vylučuje   možnosť   obnovenia   pôvodného   stavu,   teda   vrátenie vlastníckeho práva úpadcovi v prípade, že dlh uhradí.

Ďalej ide   o   námietku   sťažovateľa,   podľa   ktorej   zmluva z 10.   novembra 2003   je neplatná aj preto, že hoci podľa doložky osvedčujúcej pravosť podpisov bola podpísaná až 26. apríla 2004, prvá splátka pôžičky bola zročná už v januári 2004, teda v čase, keď podľa názoru sťažovateľa zmluva ešte nebola uzavretá. Sťažovateľ z toho usudzuje, že zmluva nemôže byť platná v prípade, ak splatnosť pohľadávky nastala skôr, ako došlo k platnému uzavretiu zmluvy. Následne, ak je neplatná samotná zmluva, potom musí byť neplatný aj dodatok k nej, pretože dodatkom nie je možné modifikovať obsah záväzku, ktorý vôbec nevznikol a neexistuje.

Napokon sťažovateľ namietal zrejmý nepomer medzi výškou poskytnutej pôžičky a hodnotou   predmetu   zabezpečenia   (37   944,30   €).   Pritom   podľa   sťažovateľa   v   rámci inštitútu   zabezpečovacieho   prevodu   práva   sa   musí   brať   do   úvahy   aj   legitímny   záujem dlžníka na čo najlepšom speňažení hmotného predmetu zabezpečenia.

Možno konštatovať, že nezaujatie žiadneho stanoviska k už uvedeným námietkam znamená zjavnú neodôvodnenosť uznesenia krajského súdu. Na tomto závere nemôže nič meniť vyjadrenie žalobkyne, ktorá v konaní vedenom ústavným súdom vysvetlila, prečo podľa jej názoru nemôže obstáť námietka sťažovateľa, podľa ktorej pôžička bola splatná ešte pred podpísaním zmluvy z 10. novembra 2003, teda pred 26. aprílom 2004.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti preto došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

V dôsledku konštatovania porušenia už uvedených práv ústavný súd už nepovažoval za potrebné osobitne sa zaoberať namietaným porušením čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení, ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 41 CoKR 27/2012 z 27. marca 2013 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Krajský súd bude viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu v ďalšom konaní.

Sťažovateľ požadoval priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 331,14   €   (uplatnil   si   nárok   na   odmenu   za   2   úkony   právnych   služieb).   Podľa   zistenia ústavného   súdu   by   správne   prináležala   náhrada   trov   vo   výške   496,69   €   (za   3   úkony právnych služieb v roku 2013 po 130,16 €, 3 režijné paušály po 7,81 € a daň z pridanej hodnoty   82,78   €).   Za   danej   situácie   preto bola sťažovateľovi priznaná iba suma, ktorú požadoval (bod 3 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2014