znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 427/2012-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. apríla 2013 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja Horvátha a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta a   Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť J. G., Č., zastúpenej advokátom Mgr. R. T., B., ktorou namieta porušenie svojho základného   práva na inú   právnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Obvodného úradu životného prostredia T. (predtým Krajského úradu životného prostredia v T.) sp. zn. AF1/2012/204/Mj zo 6. marca 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti J. G. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2012 doručená sťažnosť J. G., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   základného   práva   na vlastníctvo   podľa   čl.   20   ods.   1   a   4   ústavy postupom a rozhodnutím Obvodného úradu životného prostredia T. (predtým Krajského úradu   životného   prostredia   v T.)   (ďalej   aj   „krajský   úrad“)   sp.   zn.   AF1/2012/204/Mj zo 6. marca 2012 a žiada vydať tento nález:

„1.   Krajský   úrad   životného   prostredia   T.   postupom   v   konaní   vedenom pod sp. zn. AF1/2012/204/Mj a jeho rozhodnutím zo 06. 03. 2012 porušil základné právo J. G.   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   a   čl.   20   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky a základné   právo   J.   G.   na   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky.

2. Rozhodnutie Krajského úradu životného prostredia T. sp. zn. AF1/2012/204/Mj zo 06. 03. 2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Krajskému   úradu   životného   prostredia   T.   zakazuje   pokračovať   v   porušovaní základných práv J. G.

4.   J.   G.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3   000   €,   ktorú jej je povinný   Krajský   úrad   životného   prostredia   T.   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajský úrad životného prostredia T. je povinný uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T., so sídlom B. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako   vyplynulo   zo   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu,   jej   príloh a zo spisu krajského   úradu   sp.   zn.   AF1/2012/204/Mj,   Obvodný   úrad   životného prostredia T. – pracovisko   H.   (ďalej   len   „obvodný   úrad“),   stavebným   povolením sp. zn. B/2008/00071/ŠVS/AU z 25. marca 2008 (ďalej len „stavebné povolenie“) povolil stavebníkovi obec Č. vodnú stavbu Celoobecná kanalizácia Č. (ďalej aj „vodná stavba“) podľa projektovej dokumentácie vypracovanej E., Ing. H. R. V septembri 2008 (v súvislosti so   žiadosťou   o   poskytnutie   dotácií   na stavbu   z   Kohézneho   fondu   Európskej   únie)   bola projektová   dokumentácia   dopracovaná   o výkresy   D   25.1   a D 25.2   s   označením   SO   02 Kanalizačné odbočenia. Sťažovateľka bola prípisom obce Č. sp. zn. 353/09 z 15. júna 2009 v   súvislosti   s výstavbou   kanalizácie   cez   pozemok   vo   vlastníctve   sťažovateľky   –   parc. reg. „E“ č. 1732, zapísaná na LV č. 1871, k. ú. Č., obec Č., okres H. (ďalej len „pozemok“), požiadaná   o povolenie   zriadenia   vecného   bremena   na   prechod   potrubia   cez   pozemok. Sťažovateľka   listom   z   24.   júna   2009   vyjadrila   svoj   nesúhlas   s   odôvodením,   že   novo navrhovaná trasa kanalizácie nie je v súlade so schválenou projektovou dokumentáciou stavby   podľa   stavebného   povolenia;   dopracovanie   projektovej   dokumentácie   nebolo predmetom   stavebného konania,   dokumentácia   v   stavebnom   konaní nebola ani overená pri vydávaní stavebného povolenia.

Na   tieto   skutočnosti   sťažovateľka   upozornila   Ministerstvo   životného   prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) a navrhla prešetriť, či stavebné povolenie nebolo   vydané   v   rozpore   so   zákonom   preskúmaním   stavebného   povolenia   mimo odvolacieho konania. Poukazovala aj na to, že výstavba kanalizácie na jej pozemku tento pozemok   znehodnotí.   Ministerstvo   odstúpilo   podanie   sťažovateľky   krajskému   úradu (13. januára 2011), ktorý sťažovateľke listom sp. zn. KÚŽP-1/2010/00068/Mj zo 7. februára 2011 odpovedal a v odpovedi uviedol, že kanalizačné prípojky boli už súčasťou textovej časti projektovej dokumentácie spracovanej ako podklad na stavebné konanie v roku 2007. V   roku   2008   bola táto   projektová   dokumentácia   iba dopracovaná   ako   súčasť   pôvodnej projektovej dokumentácie o výkresy D 25.1 a D 25.2 s označením SO 02 Kanalizačné odbočenia, ktoré iba výkresovo spresnili konštrukciu kanalizačných odbočení, ktoré boli popísané už v textovej časti pôvodnej projektovej dokumentácie (Technická správa „D“ Stavebná časť bod 3.5 Domové kanalizačné prípojky – s. 20, s. 3, 5); žiadna iná projektová dokumentácia   spracovaná   nebola.   Trasa   kanalizácie   vedie   podľa   projektu   overeného v stavebnom   konaní,   čo   vyplýva   aj   z   projektu   skutočného   zamerania,   ktorý dal vyhotoviť stavebník na základe sťažnosti sťažovateľky. Krajský úrad poukázal aj na to, že   na umiestnenie   stavby   Celoobecná   kanalizácia   Č.   bolo   vydané   územné   rozhodnutie č. j. 324/2007 – MS zo 16. augusta 2007 Stavebným úradom obec M., Spoločný stavebný úrad   v H.,   pričom   žiadne   námietky   proti   navrhovanému   umiestneniu   stavby   neboli účastníkmi konania vznesené; rovnako tak neboli vznesené žiadne námietky účastníkmi ani v stavebnom konaní skončenom vydaním stavebného povolenia. Keďže krajský úrad nezistil v konaní prvostupňového stavebného úradu žiaden rozpor so zákonom, konštatoval, že nie je daný dôvod začať konanie o preskúmanie stavebného povolenia mimo odvolacieho konania.

Verejnou vyhláškou z 18. augusta 2011 obvodný úrad oznámil účastníkom konania začatie kolaudačného konania spojeného s konaním o zmenu vodnej stavby Celoobecná kanalizácia   Č.   Sťažovateľka   na   nariadenom   ústnom   pojednávaní   13.   septembra   2011 namietala, že vodná stavba je umiestnená na jej pozemku, a navrhla kolaudačné konanie prerušiť   do   doby   doriešenia   práva   stavebníka   (tým   sa   medzičasom   stala   T.,   a.   s.) na zriadenie kanalizácie na cudzom pozemku.

Obvodný   úrad   rozhodnutím   sp.   zn.   B/2011/00500/ŠVS/AU   z   3.   novembra   2011 užívanie vodnej stavby povolil a povolil aj jej zmenu v rozsahu podľa projektu skutočného vyhotovenia stavby vypracovaného V., a. s., a v časti zmeny stoky D, DA, DA-1 podľa projektu vypracovaného M., s. r. o. Zároveň rozhodol o námietkach účastníkov konania tak, že ich zamietol. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky uplatneným 13. septembra 2011 obvodný úrad uviedol, že v kolaudačnom konaní zistil, že trasa kanalizácie cez pozemok sťažovateľky je vybudovaná podľa dokumentácie overenej orgánom štátnej vodnej správy v stavebnom   konaní   a   podľa   stavebného   povolenia.   Poukázal   na   obsah   prerokovania podnetu 12. novembra 2010, z ktorého vyplýva, že ak sťažovateľka tvrdí, že stavebné práce boli   na   jej   pozemku   realizované   bez   jej   súhlasu,   na   jej   pozemok   vchádzali   ťažké mechanizmy, môže si s tým spojené nároky uplatniť žalobou na súde proti stavebníkovi. Pokiaľ   sťažovateľka   žiadala   kolaudačné   konanie   prerušiť   do   doby   doriešenia   práva stavebníka   na   zriadenie   kanalizácie   na   cudzom   pozemku,   obvodný   úrad   túto   námietku zamietol, pretože kolaudačné rozhodnutie nemôže znamenať zásah do práv sťažovateľky ako vlastníčky pozemku, pretože potrubie je podzemnou stavbou, ktorá nebráni využívaniu pozemku   sťažovateľky   na   stanovený   účel   (orná   pôda).   Obvodný   úrad   dodal, že v kolaudačnom   konaní   sa   koná   o   tom,   či   stavebník   dodržal   povinnosti   uložené   mu v stavebnom povolení, a tým aj o tom, či boli rešpektované práva a oprávnené záujmy vlastníka pozemku, ktoré sú chránené rozhodnutiami prijatými v územnom a stavebnom konaní.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom najmä namietala, že   stavebník   ani   pred   vydaním   stavebného   povolenia,   ani   v   priebehu   realizácie   stavby a ani do vydania kolaudačného rozhodnutia nepreukázal, že by bol oprávnený na vecné bremeno k pozemku sťažovateľky, že by na zriadenie stavby na pozemku sťažovateľky mal jej súhlas, resp. že mu svedčil iný právny titul dovoľujúci mu takýto postup, v dôsledku čoho ide o neoprávnenú stavbu.

Krajský úrad rozhodnutím sp. zn. AF1/2012/204/Mj zo 6. marca 2012 odvolanie sťažovateľky   zamietol   a   kolaudačné   rozhodnutie   vydané   obvodným   úradom   potvrdil, pretože   námietky   sťažovateľky   považoval   za   neopodstatnené.   Toto   rozhodnutie   bolo doručené   sťažovateľke   15.   marca   2012.   Ako   vyplýva   z   jeho   poučenia,   rozhodnutie je konečné, nemožno sa proti nemu odvolať a nie je preskúmateľné súdom v zmysle § 72 ods. 17 zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vodách“).

Sťažovateľka   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   odôvodnila   svoje   tvrdenie o porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ústavy rozhodnutím krajského úradu   sp.   zn.   AF1/2012/204/Mj   zo   6.   marca   2012   tým,   že   správny   orgán   aplikoval koncentračnú zásadu nesprávne. Hoci z § 61 ods. 1 zákona o vodách vyplýva, že námietky a stanoviská   v   kolaudačnom   konaní   môžu   účastníci   vznášať   najneskoršie   pri   ústnom pojednávaní, pretože inak sa ne neprihliadne, toto pravidlo neznamená, že účastníci konania v odvolacom konaní nemôžu už namietať porušenie kogentných hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych noriem, a preto sa odvolací správny orgán musí vysporiadať aj s takouto argumentáciou   účastníka;   v   tomto   prípade   sťažovateľka   v   odvolaní   namietala porušenie takýchto noriem, keď namietala, že stavebník nikdy nebol oprávnený na vecné bremeno   k   pozemku   sťažovateľky   a   nikdy   nemal   na   zriadenie   stavby   na   pozemku sťažovateľky jej súhlas (a nesvedčil mu ani iný titul pre realizáciu stavby). Podľa názoru sťažovateľky neobstojí argumentácia krajského úradu v napadnutom rozhodnutí, v zmysle ktorej   sa   pozemok   sťažovateľky   v   čase   povoľovania   vodnej   stavby   nachádzal   mimo zastavaného   územia   obce,   pričom   v   takomto   prípade   orgán   štátnej   vodnej   správy pri povoľovaní   výstavby   verejnej   kanalizácie   môže   rozhodnúť,   v   akom   rozsahu   stavbu možno   uskutočniť   na   cudzom   pozemku,   a   navyše   podľa   §   26   ods.   9   vodného   zákona za obmedzenie   vlastníckeho   práva   k   pozemku   patrí   jeho   vlastníkovi   náhrada   podľa osobitného   predpisu   (v sporoch   o   náhradu   rozhoduje   súd),   a   to   z   dôvodu,   že   obvodný úrad nerozhodol o tejto otázke. Ďalej sťažovateľka poukázala na to, že v priebehu konania a aj v odvolaní namietala, že ak stavebník staval na jej pozemku bez jej súhlasu a nesvedčí mu   ani   iný   titul   pre   stavbu,   je   stavba   postavená   v   rozpore   so   všeobecne   záväznými právnymi   predpismi.   Projektová   dokumentácia   bola   menená   po   vydaní   stavebného povolenia, stoka DA zakreslená na výkresoch D 25.1 a D 25.2, prechádzajúca cez pozemok sťažovateľky,   nebola   predmetom   stavebného   povolenia   a   dokumentácia   ani   nebola v stavebnom konaní overená, v dôsledku čoho došlo k zmene stavby a stavebný úrad mal postupovať podľa ustanovení zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku   (stavebný   zákon)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „stavebný   zákon“) upravujúcich zmenu stavebného povolenia. Pokiaľ rozhodnutiami v kolaudačnom konaní došlo aj k povoleniu zmeny vodnej stavby – zmeny stoky DA, s odôvodnením, že skutočné realizovanie   stavby   sa   podstatne   neodchyľovalo   od   projektovej   dokumentácie a uskutočnením zmien nie sú neprimerane ohrozené práva a oprávnené záujmy účastníkov konania, krajský úrad nevzal do úvahy, že práva sťažovateľky takto ohrozené sú; okrem toho, ak stoka DA nebola súčasťou projektovej dokumentácie overenej stavebným úradom, nemohlo   dôjsť   ani   k   povoleniu   zmeny   stavby   –   stoky   DA.   Iba   to,   že   malo   ísť   len o výkresové   spresnenie   kanalizačných   prípojok   –   odbočení   popísaných   v   textovej   časti pôvodnej projektovej dokumentácie, na tieto závery nemá žiadny vplyv, keďže z textovej časti dokumentácie nie je vôbec zrejmé, aký dopad bude mať stoka DA na obmedzenie vlastníckeho   práva   sťažovateľky.   Aj   námietka,   že   realizácia   kanalizácie   na   pozemku sťažovateľky   nebola   vykonaná   v   súlade   s   projektovou   dokumentáciu   pre   stavebné povolenie, je námietkou porušenia kogentných právnych noriem. Nakoniec sťažovateľka poukázala   aj   na   to,   že už v priebehu   konania   namietala,   že   geometrické   zameranie jej pozemku vo vzťahu k vodnej stavbe je nesprávne a došlo ním k zmene hraníc pozemku sťažovateľky.   Krajský   úrad   síce   vysvetlil,   že   vyhotoveným   geometrickým   zameraním nemôže   dôjsť   k   zmene   hraníc   pozemku   sťažovateľky,   avšak   už   nevzal   do   úvahy, že v dôsledku   nesprávneho   zamerania   pozemku   je   nesprávne   zamerané   aj   umiestnenie vodnej stavby vo vzťahu k pozemku. Stavebník vybudoval stoku podľa vlastného zamerania hraníc pozemku sťažovateľky vyznačených aj v teréne, ktoré je nesprávne. Z toho je zrejmé, že trasa stoky DA nie je v skutočnosti vybudovaná ani v súlade s realizačným projektom – skutočná trasa kanalizácie je iná, než ako je zakreslená v geodetickom zameraní skutkového stavu kanalizácie.

Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 427/2012-19 z 11. októbra 2012 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Krajský úrad sa k sťažnosti sťažovateľky vyjadril podaním doručeným ústavnému súdu 10. decembra 2012, v ktorom poukázal na dôvody uvedené v odôvodnení rozhodnutia sp. zn. AF1/2012/204/Mj zo 6. marca 2012. Uviedol, že nebolo potrebné, aby dopracovanie projektovej   dokumentácie   o výkresy   D25.1   a D25.2   bolo   overované   obvodným   úradom životného prostredia, pretože kanalizačné prípojky nie sú vodnými stavbami podľa § 52 vodného   zákona   (a stavebným   úradom   nie   je   obvodný   úrad   životného   prostredia), sú drobnými stavbami podľa § 139b ods. 6 písm. c) stavebného zákona, ktoré podliehajú ohláseniu stavebnému úradu podľa § 57 stavebného zákona, stavebným úradom bola obec, ktorá   vydala   oznámenie   k ohláseniu   drobnej   stavby   kanalizačnej   prípojky   č.   476/08 zo 6. októbra 2008. Ďalej krajský úrad vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky, že stavba bola realizovaná bez toho, aby mal stavebník právo k pozemku, poukázal na ustanovenie § 58 ods.   4 stavebného zákona, podľa   ktorého stavebník podzemných   stavieb   podliehajúcich tomuto zákonu nepreukazuje vlastníctvo alebo iné právo k pozemku alebo stavbám na ňom, ak ide o stavby, ktoré funkčne ani svojou konštrukciou nesúvisia so stavbami na pozemku ani s prevádzkou na ňom a ktoré ani inak nemôžu ovplyvniť využitie pozemku na účel, na ktorý je určený. V tejto súvislosti uviedol, že boli splnené podmienky na aplikáciu tohto ustanovenia,   pretože   ide   o stavbu   podzemnú,   sťažovateľka   môže   pozemok   zapísaný v katastri   nehnuteľností   ako   orná   pôda   na   účel,   na   ktorý   je   určený,   aj   naďalej   užívať. Krajský   úrad   opätovne   zdôraznil   aj   to,   že   právny   predchodca   sťažovateľky   v konaní o povolenie   vodnej   stavby   nevzniesol   námietky,   nepodal   odvolanie,   z čoho   vyplýva, že ho považoval   za   zákonné,   a poukázal   i na   to,   že   predmetom   kolaudačného konania je len riešenie   otázky   dodržania   podmienok   výstavby   vyplývajúcich predovšetkým zo stavebného povolenia. V závere svojho vyjadrenia krajský úrad uviedol, že jeho rozhodnutie   sp. zn.   AF1/2012/204/Mj   zo   6.   marca   2012   je   predmetom preskúmavania   Krajským   súdom   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 14 S 34/2012 na základe žaloby sťažovateľky z 15. mája 2012, o čom predložil uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   14 S 34/2012-70   z 31.   júla   2012,   ktorým   bolo   konanie zastavené (podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že podľa názoru krajského súdu rozhodnutie krajského úradu sp. zn. AF1/2012/204/Mj zo 6. marca 2012 je zo   súdneho   prieskumu   vylúčené),   a zároveň   uviedol,   že   sťažovateľka   proti   tomuto rozhodnutiu   krajského   súdu   podala   odvolanie.   Krajský   úrad   v závere   svojho   podania zároveň uviedol, že netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ústavným súdom.

Sťažovateľka na výzvu ústavného súdu reagovala podaním z 10. apríla 2013, ktorým sa k meritu veci nevyjadrila.

S poukazom   na   ustanovenie   §   1   písm.   d)   a §   3   ods.   1   a   ods.   8   zákona č. 345/2012 Z. z. o niektorých opatreniach v miestnej štátnej správe a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   navrhla,   aby   ústavný   súd   v predmetnej   veci   ďalej   konal   na   strane odporcu   s Obvodným   úradom   životného   prostredia   T.,   na   ktorý   prešla   okrem   iného aj pôsobnosť Krajského úradu životného prostredia v T.

Oznámila, že na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom netrvá a udeľuje súhlas na jeho upustenie v predmetnej veci.

Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   namietaného   porušenia   základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad ustanovených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Ako   vyplynulo   z vyjadrenia   krajského   úradu   doručeného   ústavnému   súdu 10. decembra   2012   a jeho   príloh,   v   danom   prípade   sťažovateľka   súčasne   s podaním sťažnosti   ústavnému súdu   15.   mája 2012   podala krajskému súdu   žalobu o preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   napadnutého   v konaní   pred   ústavným   súdom.   V sťažnosti doručenej ústavnému   súdu   podanie   žaloby   však   zamlčala.   O žalobe   sťažovateľky   koná krajský   súd   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   14 S 34/2012.   Ako   ústavný   súd   zistil, proti uzneseniu krajského súdu č. k. 14 S 34/2012-70 z 31. júla 2012 o zastavení konania podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom sa vedie odvolacie konanie pred Najvyšším súdom Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn.   8   Sžp   30/2012,   ktorý   vo   veci   dosiaľ   nerozhodol. Z uvedeného je zrejmé, že konanie vedené pred krajským súdom pod sp. zn. 14 S 34/2012 dosiaľ právoplatne skončené nebolo.

Všeobecné   súdnictvo   zabezpečuje   fyzickým   osobám   a   právnickým   osobám presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa poskytnúť im účinnú ochranu pred neoprávnenými štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva a   slobody.   Príslušné   procesné   poriadky   sú   zárukou   účinnosti   tejto   právnej   ochrany aj zárukou   ochrany   zákonného   prístupu   k   uplatňovaniu   základných   práv   a   slobôd (I. ÚS 61/06).

Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v   konaní   o   sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V prípade,   ak   ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o prijateľnosti   sťažnosti   zistí, že prerokovaniu veci pred ním bráni nedostatok právomoci, takúto sťažnosť podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietne. Pokiaľ sa tak stane až po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   spôsobuje,   že   o sťažnosti   ústavný   súd nemôže meritórne rozhodnúť a sťažnosti z tohto dôvodu pre jej predčasnosť nevyhovie.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci   správneho   súdu   vo   veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu v tejto časti ešte pred rozhodnutím správneho súdu o procesnom prostriedku,   ktorý   bol   sťažovateľkou   využitý,   za   predčasné   (m.   m.   IV.   ÚS   228/2010, IV. ÚS 311/2010).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľky pred rozhodnutím správneho súdu o podanej žalobe o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie správneho súdu, mohlo by to viesť k neúmernému predĺženiu konania o sťažnosti.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   súčasne   podanej   ústavnej   sťažnosti   a   dovolaniu už judikoval (napr. I. ÚS 239/09, II. ÚS 492/2010, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   po   rozhodnutí   o   dovolaní   je   v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (krajského súdu) s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Aj v tomto prípade súčasne podanej sťažnosti ústavnému súdu a správnej žaloby správnemu súdu bude lehota na   prípadné   podanie   novej   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   proti   právoplatnému rozhodnutiu krajského úradu zachovaná s výnimkou prípadov, ak by to konkrétne okolnosti veci vylučovali. Ak sťažovateľka podala súčasne správnu žalobu a aj sťažnosť podľa čl. 127 ods.   1   ústavy,   za   predpokladu,   že   by   správny   súd   dospel   k   záveru,   že   správna žaloba nie je prípustná,   nemožno   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu proti rozhodnutiu krajského   úradu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   správneho   súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2013