znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 427/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť A. K., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. B., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako   aj   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 39 Er 1316/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2011   doručená   sťažnosť   A.   K.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 39 Er 1316/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 30. augusta 2011.Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   39   Er   1316/10-71   zo 17. júna 2011 doručeným právnemu zástupcovi sťažovateľky ako povinnej 1. júla 2011 boli zamietnuté   námietky   sťažovateľky   proti   exekúcii.   Sťažovateľka   namietala,   že   podľa upovedomenia o začatí exekúcie zo 17. decembra 2010 exekučným titulom má byť platobný rozkaz Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 31 Er 5790/97 z 20. novembra 2007, hoci takéto rozhodnutie nikdy vydané nebolo. Súdny exekútor označil povinnú osobu menom A. K. a bydliskom   H.,   B.,   hoci   sťažovateľka   na   tejto   adrese   nikdy   nebývala.   Doručenie upovedomenia   o   začatí   exekúcie   sťažovateľke   28.   januára   2011   bolo   vôbec   prvou písomnosťou, ktorá jej bola doručená v súvislosti s exekučným konaním, resp. súdnym konaním o výkon rozhodnutia, a to napriek tomu, že oprávnený podal návrh na výkon rozhodnutia okresnému súdu už 23. novembra 1998. Od tohto okamihu však okresný súd so sťažovateľkou   nekomunikoval   a   nekonal.   Sťažovateľke   nebolo   doručené   nijaké vyrozumenie, nijaké rozhodnutie. Konanie prebiehalo 13 rokov   bez toho,   aby sa   o tom sťažovateľka dozvedela. Pritom nemenila miesto pobytu a zdržiava sa stále na súčasnej adrese.   Vlastným   správaním   nedala   žiaden   dôvod   na   to,   aby   s   ňou   oprávnený,   súdny exekútor, resp. okresný súd nekomunikovali. Sťažovateľka sa dôvodne domnieva, že či už v súdnom konaní o výkon rozhodnutia (sp. zn. E 1660/98), alebo v konaní exekučnom nie je len objektom konania, ale aj subjektom práv a povinností, ktoré jej priznáva Občiansky súdny   poriadok,   resp.   Exekučný   poriadok.   Potom,   ako   bola   pôvodná   oprávnená   osoba 11. mája   2005   ex   offo   vymazaná   z   Obchodného   registra,   sťažovateľka   sa   nemohla domnievať,   že   naďalej   trvá   jej   povinnosť   vyplývajúca   z   platobného   rozkazu. Z upovedomenia o začatí exekúcie zo 17. decembra 2010 vyplýva, že sa exekúcia podľa názoru súdneho exekútora začala 10. januára 2006, keď došiel návrh oprávneného podľa § 36   ods.   2   Exekučného   poriadku.   Poverenie   na   výkon   exekúcie   vydal   okresný   súd 19. novembra 2010, teda takmer po 5 rokoch od podania návrhu. Boli teda hrubo porušené lehoty   podľa   Exekučného   poriadku.   Uznesením   okresného   súdu   č.   k.   E   1660/98-24 zo 7. júla 2006 vo veci výkonu rozhodnutia bolo už raz rozhodnuté zastavením konania, a to z dôvodu, že oprávnený v zákonom ustanovenej lehote nepredložil oznámenie o podaní návrhu   na   vykonanie   exekúcie   a   zároveň   nepodal   návrh   na   vykonanie   exekúcie   podľa Exekučného   poriadku   (§   372m   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Hoci   proti   takémuto rozhodnutiu nebol opravný prostriedok prístupný, oprávnený ho podal a v konaní sa podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku ďalej pokračovalo. Rozhodnutie o zastavení konania   nebolo   sťažovateľke   doručené.   Nedozvedela   sa   ani   o   oznámení   oprávneného v zmysle § 372 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku. Oznámenie urobil iný subjekt na strane   oprávneného,   než   ten,   ktorý   bol   označený   v   uznesení   okresného   súdu   č.   k. E 1660/98-8 z 8. februára 2000 o nariadení výkonu rozhodnutia. Hoci podľa § 372 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku   má   právoplatné   uznesenie   súdu   o   nariadení   výkonu rozhodnutia   účinky   právoplatného   upovedomenia   o   začatí   exekúcie   podľa   Exekučného poriadku,   okresný   súd   toto   uznesenie   od   jeho   vydania   8.   februára   2000   až   dosiaľ sťažovateľke   nedoručil.   Sťažovateľka   sa   preto   oprávnene   domnieva,   že   uznesenie o nariadení výkonu rozhodnutia dosiaľ nenadobudlo právoplatnosť. Nedoručenie uznesenia je prekážkou toho, aby sa v konaní mohlo kontinuálne pokračovať postupom podľa § 372 ods.   1   a   2   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Namiesto   doručenia   tohto   uznesenia   súdny exekútor 17. decembra 2010 vydal nové upovedomenie o začatí exekúcie s tvrdením, že exekučné   konanie   sa   začalo   10. januára   2006.   Upovedomenie   doručil   sťažovateľke 28. januára   2011,   teda   po   13   rokoch   od   vykonateľnosti   rozhodnutia   a   po   10   rokoch od nariadenia výkonu rozhodnutia. Kým podľa pôvodného uznesenia o nariadení výkonu rozhodnutia sa mala exekúcia vykonať predajom hnuteľných vecí, podľa upovedomenia sa má vykonať prikázaním pohľadávky z účtu v banke. Sťažovateľka v námietkach poukázala na premlčanie práva v dôsledku plynutia času, čo obsah spisu potvrdzuje. Namieta tiež, že podanie   oprávneného   z 20. októbra   2005   nemožno   považovať   za   spôsobilý   návrh   na vykonanie   exekúcie,   lebo   neobsahuje   všetky   predpísané   zákonné   náležitosti.   Zo   spisu nevyplýva, ako došlo k zámene účastníkov konania na strane oprávneného. Oprávnenou osobou bola pôvodne A., s. r. o. Zo spisu ďalej vyplýva, že už v roku 2001 došlo k prevodu pohľadávok z tohto subjektu na Ing. P. S., ktorý však zomrel a súčasný oprávnený je jeho dedičom.   Napriek   týmto   skutočnostiam   sa   sťažovateľka   nikdy   nedozvedela   o   zámene účastníka konania na strane oprávneného, a to ani od postupcu či postupníka, ale ani od exekútora, resp. okresného súdu. Preto možno mať pochybnosti aj o tom, či oprávnený splnil   svoju   povinnosť   preukázať,   že   osoba   povinná   z   exekučného   titulu   dobrovoľne nesplnila povinnosť do rúk postupníka, keď o prevode pohľadávky nemohla vedieť. Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 39 Er 1316/10 s tým, aby bolo uznesenie zo 17. júna 2011 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie   konanie.   Požaduje   tiež,   aby   za   prieťahy   v   konaní   jej   bolo   priznané   finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 €. Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia advokátom.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 39 Er 1316/10-71 zo 17. júna 2011 vyplýva, že ním boli   zamietnuté   námietky   sťažovateľky   ako   povinnej   proti   exekúcii.   Podľa   názoru okresného súdu vzhľadom na ustanovenie § 112 Občianskeho zákonníka premlčacia doba od   začatia   súdneho   výkonu   rozhodnutia   23.   novembra   1998   neplynie.   Preto   námietku premlčania   treba   považovať   za   neopodstatnenú.   Zo   spisu   vyplýva,   že   pri   označení exekučného titulu v upovedomení o začatí exekúcie došlo k zrejmej nesprávnosti v písaní, ktorú   je   súdny   exekútor   povinný   opraviť.   Táto   vada   preto   nemá   vplyv   na   zákonnosť exekúcie. To isté sa vzťahuje aj na námietku nesprávneho a neúplného označenia bydliska účastníkov konania. Z exekučného titulu bezpochyby vyplýva, kto je oprávnený a kto je povinný.   Neskoršie   chyby   v   označení   bydliska   účastníkov   konania   nemajú   vplyv   na zákonnosť exekúcie, ak je identifikácia týchto osôb nezameniteľná s inými osobami.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uznesenie   okresného   súdu   dostatočným a presvedčivým   spôsobom   vysvetľuje,   prečo   nemožno   považovať   uplatnené   námietky sťažovateľky za dôvodné. Preto v žiadnom prípade nemožno považovať toto uznesenie za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol. Skutočnosť, že posúdenie veci okresným súdom nekorešponduje s posúdením sťažovateľky, sama osebe porušenie označených práv nezakladá.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namieta zbytočné prieťahy v konaní podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. porušenie práva na súdne konanie   v   primeranej   dobe   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Na   rozhodnutie   o   tejto   časti sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Sťažovateľka v tomto smere dosiaľ nevyužila všetky účinné prostriedky nápravy, a to konkrétne, neobrátila sa so sťažnosťou na prieťahy v konaní na predsedu okresného súdu ako   orgán   štátnej   správy   súdnictva.   Preto   doteraz   nevznikol   priestor   na   to,   aby   sa uplatnenou námietkou mohol zaoberať ústavný súd.  

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011