znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 427/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť B. S., H., zastúpenej advokátom JUDr. M. O., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 273/2009 z 27. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta 2010 doručená sťažnosť B. S., H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 273/209 z 27. apríla 2010.

Zo   sťažnosti   vyplývalo,   že   na   Okresnom   súde   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 49/2009 bolo vedené konanie o určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela proti sťažovateľke jej bývalým manželom. Okresný súd proti nej žalobu v merite zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Sťažovateľka sa odvolala   na   krajskom   súde   v   časti   rozhodnutia   o   náhrade   trov   konania.   Krajský   súd rozhodol tak, že potvrdil napadnuté rozhodnutie okresného súdu.

Sťažovateľka tvrdila, že súdy pri rozhodovaní dostatočne neprihliadli na skutočnosť, že je invalidnou dôchodkyňou, že jej bývalý manžel sa vyhýba zamestnaniu a pravidelnému príjmu. Vzhľadom na jeho chovanie voči nej bola nútená zobrať si na obranu svojich práv advokáta, s čím mala spojené náklady, ktoré ťažko znáša. Pritom sama uhrádza náklady rodinného   domu,   v   ktorom   býva   aj   jej   bývalý   manžel,   pričom   poberá   nízky   invalidný dôchodok.   Súdy   nesprávne   vyložili   ustanovenie   §   150   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej len „OSP“) a ustanovenie § 142 ods. 1 OSP. Rozdielny výklad súdu pri aplikácii náhrady trov konania, a to aj v jej prípade, svedčí o nesprávnom postupe voči nej. Pretože bola toho názoru, že súdy porušili zákon a jej práva, žiadala, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„1. Základné právo navrhovateľky B. S., bytom H.,... okres Ž. na súdnu a inú právu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 273/2009 zo dňa 27. 04.2010 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 273/2009 zo dňa 27.04.2010 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť navrhovateľke B. S., do tridsať dní od právoplatnosti   tohto   nálezu   trovy   konania   vo   výške   254,88 EUR   na   účet   advokáta navrhovateľky JUDr. M. O.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 273/2009 došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy). Ustanovenie § 150 OSP umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia v   medziach   tohto   zákonného   ustanovenia   celkom   alebo   sčasti   nepriznal   náhradu   trov konania alebo plnú náhradu trov konania tomu účastníkovi, ktorému inak ich náhrada patrí. Dôvodom na použitie uvedeného ustanovenia môžu byť len okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré zákon neuvádza ani explicitne, čo však neznamená, že tým vytvára priestor na voľnú   úvahu   súdu.   Pri   skúmaní,   či   existujú   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa,   treba prihliadnuť na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery účastníkov, procesný postoj účastníkov, a to na obidvoch stranách sporu, okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov, pričom hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania,   ktorá   jej   nepriznanie   úspešnému   účastníkovi   pripúšťa   len   ako   výnimku zo všeobecného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 142 ods. 1 OSP).

Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi prislúcha zásadne týmto súdom. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov   o   trovách   konania.   Problematika   náhrady   trov   konania   by   mohla   dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie,   k   čomu   by   mohlo   dôjsť   najmä   na   základe   takej   interpretácie   a   aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (IV. ÚS 248/08).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva:„Vykonaným   dokazovaním a to najmä   preskúmaním   predloženého   spisu v spojení s napadnutým   rozhodnutím   dospel   odvolací   súd   k záveru,   že   prvostupňový   súd   pri rozhodovaní o trovách konania postupoval správne, keď s poukazom na ust. § 150 ods. 1 O.s.p.   odporkyni   ako   úspešnej   účastníčke   konania   nepriznal   žiadnu   náhradu   trov prvostupňového konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Odvolací súd tu rovnako ako   prvostupňový   súd   poukazuje   na   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   a to   najmä   na súčasné   osobnostné   a majetkové   postavenie   navrhovateľa,   ktorý   je   v súčasnosti poberateľom dávky v hmotnej núdzi od Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v celkovej sume   cca   171,-   €,   kde   táto   dávka   poskytovaná   navrhovateľovi   postačuje   len   na   jeho nevyhnutné náklady na stravu, oblečenie, pričom podľa názoru odvolacieho súdu takáto dávka nestačí ani na pokrytie bežných výdavkov, čo z pohľadu ust. § 150 ods. 1 O.s.p. súdu odôvodňuje   takúto   situáciu   považovať   za   dôvod   hodný   osobitného   zreteľa   na   strane navrhovateľa a následne v zmysle ust. § 150 ods. 1 O.s.p. rozhodnúť o tom, že i napriek úspechu   odporkyne   v konaní   pred   prvostupňovým   súdom   sa   tejto   náhrada   trov prvostupňového konania nepriznáva.

Na základe vyššie uvedených skutočností sa preto odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu stotožnil s výrokom prvostupňového súdu v časti o trovách konania, ako aj jeho odôvodnením s konštatovaním, že v jeho postupe neboli zistené s poukazom na aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p. žiadne vecné ani procesné pochybenia.

O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., keď vzhľadom na priebeh a výsledok odvolacieho konania by mal právo na náhradu trov konania práve navrhovateľ, avšak tomuto v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli, preto mu ich náhradu odvolací súd nepriznal.“

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 201/96). Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecným súdom nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Rozhodnutie krajského súdu podľa názoru ústavného súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sa sťažovateľka so skutkovým hodnotením a následne s právnym názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Právny výklad ustanovenia § 142 ods. 1 a § 150 OSP krajským súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by bolo možné charakterizovať ako   porušenie   ústavnoprávnych   princípov,   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   ako   zjavne neodôvodnenú odmietnuť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2010