znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 426/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátkou JUDr. Ing. Lindou Kovandovou, LL. M., UlicaJanka   Kráľa   1,   Banská   Bystrica,   pre   namietané   porušenie   základného   práva   na   súdnuochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinnýprostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 Ústavy Slovenskej republikya základného   práva   podnikať   podľa   čl.   35   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkomKrajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k.   23   S   244/2013-59   z 13. novembra   2013   arozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2015doručená sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základného práva vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy a základného práva podnikať podľa čl. 35 ústavyrozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)č. k. 23 S 244/2013-59 z 13. novembra 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015, ktorou žiadavydať tento nález:

«1. Základné práva sťažovateľky, spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, vlastniť a užívať majetok a právo na nezasahovanie doň v rozpore so zákonom garantované čl. 20 ods. 1, 4 a 5 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v z. n. p. (ďalej len „Ústava SR“), právo podnikať garantované čl. 35 Ústavy SR, právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované čl. 46 Ústavy SR ako aj článkom 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a   právo   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici č. k. 23S/244/2013-59 zo dňa 13.11.2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/10/2014 zo dňa 27.01.2015, porušené boli.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k.   23S/244/2013-59   zo   dňa 13.11.2013 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/10/2014 zo dňa 27.01.2015 sa v plnom rozsahu zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Porušovatelia sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľke, spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, trovy právneho zastúpenia v sume 296,4 EUR... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.»

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ bolako žalobca účastníkom konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 23 S 244/2013,v ktorom   sa   proti   Finančnému   riaditeľstvu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „žalovaný“)domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. 1100301/1/162922/2013/6014z 8. apríla 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica(ďalej   len   „daňový   úrad“)   č.   9600303/5/254531/2013/Sed   z   21.   januára   2013.   Týmtorozhodnutím   daňového   úradu   bol   sťažovateľovi   vyrubený   sankčný   úrok   61,70   €za nezaplatenie   dane   z   pridanej   hodnoty   vyrubenej   rozhodnutím   daňového   úraduč. 851/230/53223/2008/Šim z 8. augusta 2008 vo výške 154,25 € za zdaňovacie obdobieseptember   2007   v   lehote   určenej   rozhodnutím   (právneho   predchodcu)   žalovanéhoč. I/221/16503-93884/2008/991909-r z 8. decembra 2008. Ako vyplýva z tohto rozhodnutia,na   základe   výsledkov   daňovej   kontroly   u   sťažovateľa   daňový   úrad   rozhodnutímč. 851/230/53223/2008/Šim z 8. augusta 2008 nepriznal nadmerný odpočet dane z pridanejhodnoty uvedený sťažovateľom v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie september 2007a určil mu vlastnú daňovú povinnosť 154,25 €, ktorú však sťažovateľ neuhradil v určenejlehote do 13. januára 2013. Sankčný úrok bol vypočítaný za 1 461 dní omeškania (t. j.za štyri   roky)   pri   úrokovej   sadzbe   10   %   ročne.   Žalovaný   rozhodnutímč. 1100301/1/162922/2013/6014   z   8.   apríla   2013   napadnutým   v   konanípred krajským súdom   sp.   zn.   23   S   244/2013   potvrdil   rozhodnutie   daňového   úraduč. 9600303/5/254531/2013/Sed   z   21.   januára   2013,   keď   dospel   k   záveru,   že   odvolacienámietky sťažovateľa sú nedôvodné, najmä pokiaľ sťažovateľ poukazoval na nezákonnosťpostupu   správcu   dane   pri   vyhotovovaní   protokolu   o   daňovej   kontrole,   na   nezákonnosťskorších   rozhodnutí   daňových   orgánov,   ktorými   bola   určená   vlastná   daňová   povinnosť.Žalovaný poukázal na rozsudok krajského súdu č. k. 23 S 22/2009-70 z 13. mája 2009a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 105/2009 z 10. marca 2010, na základe ktorýchbola zamietnutá skoršia žaloba sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktorýmbola uložená vlastná daňová povinnosť.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu popísal okolnosti predchádzajúcevydaniu   rozhodnutia,   ktoré   bolo   predmetom   preskúmavania   krajským   súdom   v   konanísp. zn.   23   S   244/2013,   tak,   že   daňový   úrad   rozhodnutím   č. 851/230/53223/2008/Šimz 8. augusta   2008   nepriznal   sťažovateľovi   nadmerný   odpočet   dane   z   pridanej   hodnotyuvedený v daňovom priznaní za september 2007 v sume 142 413 Sk a určil vlastnú daňovúpovinnosť   v   sume   4   647   Sk.   Sťažovateľ   si   uplatnil   nadmerný   odpočet   z   faktúryč. 300907/TA z 30. septembra 2007, v ktorej bol uvedený základ dane 774 000 Sk a daňz pridanej hodnoty 147 060 Sk, za prevod spolumajiteľského podielu na základe zmluvyo jeho prevode z 30. septembra 2007. Dôvodom tohto rozhodnutia bol záver správcu dane,že   prevodom   spolumajiteľského   podielu   malo   dôjsť   len   k   zmene   rozsahu   vlastníckychpodielov,   pretože   sťažovateľ   už   i   prv   bol   spolumajiteľom,   resp.   spoluprihlasovateľomprihlášky vynálezu č. PP 5017-2007, o ktorý vo veci išlo, a teda už mal právo vyžívaťvynález   ako   celok.   Z   tohto   dôvodu   si   podľa   názoru   správcu   dane   nemohol   sťažovateľz prevodu práv uplatniť odpočítanie dane z pridanej hodnoty.

Krajský súd žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanéhoč. 1100301/1/162922/2013/6014 z 8. apríla 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutiedaňového   úradu   č.   9600303/5/254531/2013/Sed   z   21.   januára   2013,   rozsudkomč. k. 23 S 244/2013-59 z 13. novembra 2013 zamietol. Dospel k záveru, že sankčný úrok bolsťažovateľovi vypočítaný správne. Skoršie rozhodnutie o určení vlastnej daňovej povinnostisťažovateľovi za zdaňovacie obdobie september 2007 bolo pre daňové orgány záväznýmrozhodnutím. Ani krajský súd už nemohol pri preskúmavaní rozhodnutia o sankčnom úrokuopätovne   posudzovať   zákonnosť   prv   urobeného   správneho   rozhodnutia,   o   ktoré   sapreskúmavané   rozhodnutie   o   sankčnom   úroku   opieralo.   Na   tom,   že   bolo   nevyhnutnévychádzať   zo   záväznosti   skorších   rozhodnutí,   nemôže   nič   zmeniť   ani   neskôr   prijatýrozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-504/2010 z 27. 10. 2011, na ktorýpoukazoval sťažovateľ. Krajský súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľa, podľa ktoréhov dôsledku   prijatia   tohto   rozsudku   sa   skoršie   rozhodnutia   o   určení   vlastnej   daňovejpovinnosti sťažovateľa stávajú nulitnými. V súvislosti s prijatím rozsudku Súdneho dvoraEurópskej únie by bolo možné privodiť zmenu s dopadom na záväznosť týchto rozhodnutílen zákonne korektnými opravnými prostriedkami.

Rozsudok   Súdneho   dvora   Európskej   únie   vo   veci   C-504/2010   z   27.   10.   2011,na ktorý poukazoval sťažovateľ, sa týkal prejudiciálnej otázky položenej najvyšším súdomv inej   veci   sťažovateľa,   ktorá   sa   týkala   nadmerného   odpočtu   dane   z   pridanej   hodnotya zdaňovacieho obdobia august 2007 a ktorá súvisela s prevodom spolumajiteľského podielusťažovateľovi na vynáleze „Spôsob prípravy mastencového produktu s vysokým stupňom čistoty“,   kde   cena   za   prevod   bola   stanovená   na   387   miliónov   Sk   bez   dane   z pridanejhodnoty   a   v   daňovom   priznaní   bola   ako   nadmerný   odpočet   dane   z   pridanej   hodnotysťažovateľom za zdaňovacie obdobie uplatnená suma 75 530 000 Sk, pričom nadmernýodpočet správcom dane nebol uznaný. K prevodu spolumajiteľského podielu na vynálezemalo   dôjsť   na   základe   zmluvy   uzatvorenej   medzi   sťažovateľom   a   spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, z 5. júla 2007, pri uzatvorení ktorej boli obidve zmluvné strany zastúpenétou istou osobou (J. Kovandom). Pri daňovej kontrole sa zistilo, že päť spoločností, ktorépodali prihlášku patentu, medzi ktorými bol i sťažovateľ a spoločnosť, malo sídlo na tej istej adrese a riaditeľom týchto spoločností bola tá istá osoba, a to. Spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ daň na vstupe splatnú v súvislosti s toutooperáciou   neuhradila   a   bola   zrušená   bez   likvidácie   v   roku   2008.   Prejudiciálna   otázkapoložená najvyšším súdom smerovala k výkladu šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17.mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu –spoločný systém dane z pridanej hodnoty (po korekcii Súdnym dvorom Európskej únie už vrozhodnom čase platnej smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnomsystéme dane z pridanej hodnoty, ktorá nahradila šiestu smernicu).

Zo záverov a argumentácie Súdneho dvora Európskej únie v rozsudku C-504/10z 27. 10. 2011 vyplynul záver, že možnosťou započítať daň z pridanej hodnoty splatnejza prevod spolumajiteľského podielu, pokiaľ ide o právo na riešenie, ešte predtým, než bolvynález zapísaný do registra, sa mení právne postavenie sťažovateľa, nielen pokiaľ ideo právo   využívať   vynález,   ale   aj   vzhľadom   na   všetky   ostatné   relevantné   faktory.Nadobúdateľ   musí   mať   v   zásade   právo   na   odpočet   dane   z   pridanej   hodnoty,   pokiaľobjektívnymi   dôkazmi   predloží   úmysel   vykonávať   hospodársku   činnosť.   Aj   v   prípade,ak vlastník podielu na práve na riešenie má už zo zákona právo využívať vynález v celomrozsahu, nadobudnutím ďalšieho spolumajiteľského podielu sa mení jeho právne postaveniea nadobudnutie ďalšieho spolumajiteľského podielu predstavuje prípravnú činnosť, ktorápodlieha   dani   z   pridanej hodnoty.   Vzhľadom na   uvedené   už   existujúce   zákonné   právoplatiteľa na autonómne využívanie patentu nespôsobuje právnu konzumpciu nadobudnutejslužby. Vychádzajúc z citovaného rozsudku Súdneho dvora Európskej únie, však vyplýva,že vzniknuté právo na odpočet zostáva nadobúdateľovi (sťažovateľovi) iba v prípade, ženeexistujú podvodné alebo zneužívajúce okolnosti smerujúce k získaniu daňovej výhody.Preto sa zdaniteľná osoba v zásade môže domáhať práva na odpočítanie dane z pridanejhodnoty   zaplatenej   alebo   splatnej   na vstupe za poskytnutie   služby   za   protihodnotu, akuplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje prevod spolumajiteľského podielu na právachk vynálezu.   Prináleží   však   vnútroštátnemu   súdu,   aby   vzhľadom   na   všetky   skutkovéokolnosti   týkajúce   sa   poskytnutia   služby,   o   ktorú   ide   vo   veci   samej,   určil,   či   došlok zneužitiu práva, pokiaľ ide o právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenejna vstupe, alebo nie.

O   odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   23   S   244/2013-59z 13. novembra 2013 rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára2015 tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil a sťažovateľovi náhradutrov konania nepriznal.

Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinnýprostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20ods. 1, 4 a 5 ústavy a základného práva podnikať podľa čl. 35 ústavy rozsudkom krajskéhosúdu   č.   k.   23 S   244/2013-59   z   13.   novembra   2013   a   rozsudkom   najvyššieho   súdusp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015 odôvodnil tým, že neobstojí názor všeobecnýchsúdov,   podľa   ktorého   rozsudok   Súdneho   dvora   Európskej   únie   vo   veci   C-504/2010z 27. 10. 2011 nemá na vec sťažovateľa žiaden vplyv. Tento rozsudok bol totiž vydanýaž potom,   čo   bola   sťažovateľovi   určená   rozhodnutím   daňového   úraduč. 851/230/53223/2008/Šim z 8. augusta 2008 za september 2007 vlastná daňová povinnosťv sume 4 647 Sk (právoplatné 29. decembra 2008), žaloba o preskúmanie tohto rozhodnutiabola   rozsudkom   krajského   súdu   č. k. 23 S 22/2009-70   z   13.   mája   2009   v   spojenís rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp. zn. 3 Sžf 105/2009   z   11.   marca   2010   právoplatnezamietnutá a jeho ústavná sťažnosť smerujúca proti týmto rozhodnutiam ústavným súdomuznesením č. k. III. ÚS 255/2010-15 z 29. júna 2010 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená,avšak   predtým,   ako   bol   sťažovateľovi   vyrubený   sankčný   úrok   rozhodnutím   žalovanéhoč. 1100301/1/162922/2013/6014   z 8. apríla   2013,   ktorým   žalovaný   potvrdil   rozhodnutiedaňového   úradu   č. 9600303/5/254531/2013/Sed   z   21.   januára   2013.   Hoci   sťažovateľargumentoval rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-504/2010 z 27. 10. 2011už   v konaní   pred   daňovými   orgánmi   a   správnymi   súdmi,   jeho   argumentácianebola zohľadnená. Pritom z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-504/2010z 27. 10.   2011   jednoznačne   vyplýva,   že   daňovník   v   takýchto   prípadoch   mal   nárokna odpočet   dane   okrem   prípadu,   že   existovali   podvodné   alebo   zneužívajúce   okolnostismerujúce k daňovej výhode, ktoré však neboli v prípade sťažovateľa žiadnym rozhodnutím(daňovým ani súdnym) zistené. Rozhodnutie žalovaného č. 1100301/1/162922/2013/6014z 8.   apríla   2013,   ktorým   potvrdil   rozhodnutie   daňového   úraduč. 9600303/5/254531/2013/Sed   z   21.   januára   2013,   ako   aj   rozsudok   krajskéhosúdu č. k. 23 S 244/2013-59   z   13.   novembra   2013   a   rozsudok   najvyššieho   súdusp. zn. 5 Sžf 10/2014   z 27.   januára   2015   sú   založené   na   odlišnom   výkladedotknutých právnych predpisov, než je výklad Súdneho dvora Európskej únie v rozsudkuvo veci C-504/2010 z 27. 10. 2011 (ktorý už v čas rozhodovania slovenských orgánovbol vydaný), a teda všetky tieto rozhodnutia slovenských orgánov sú v rozpore s právomEurópskej únie a smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systémedane z pridanej hodnoty. V rozpore s nimi sú i pôvodné rozhodnutia daňových orgánova správnych súdov týkajúce sa určenia vlastnej daňovej povinnosti sťažovateľa za september2007. Pokiaľ sú tieto rozhodnutia v rozpore s právom Európskej únie, nemožno na neprihliadať a ak sa tak deje, dochádza k porušovaniu záväzkov Slovenskej republiky vočiEurópskej únii a k porušovaniu európskeho práva. Pokiaľ sťažovateľ nesplnil vlastnú daňovúpovinnosť, ktorá bola určená v rozpore s právom Európskej únie, neobstojí ani vyrubeniesankčného   úroku.   Hoci   nie   je   pochybné,   že   k   vyrubeniu   sankčného   úroku   došlov odvodenom   konaní,   to   neznamená,   že   z   nezákonnosti   možno   vyvodzovať   zákonnosť,a neznamená to ani, že iba preto možno opustiť základnú zásadu daňového konania, a tozásadu   zákonnosti.   Chybným   je   preto   i   záver   najvyššieho   súdu   v   rozsudku   sp. zn.5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015, podľa ktorého krajský súd nemohol (pri preskúmavanízákonností   rozhodnutí   o   sankčnom   úroku)   opätovne   preskúmavať   zákonnosť   skoršíchrozhodnutí daňových orgánov (o určení vlastnej daňovej povinnosti sťažovateľa). Ak sa povydaní rozhodnutí správnych súdov ukáže, že sú v rozpore s právom Európskej únie a súvyvrátené rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie, súdy nimi naďalej nie sú viazanéa neprihliadajú   na   ne,   pretože   právo   Európskej   únie   je   im   nadradené.   K porušeniuzákladného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy a základného právapodnikať   podľa   čl.   35   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 23 S   244/2013-59z 13. novembra 2013 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára2015 došlo tým, že daňové orgány neuznali zákonný nárok sťažovateľa na odpočet danez pridanej hodnoty a namiesto toho mu uložili vlastnú daňovú povinnosť a sankčný úrok,a tým mu odňali časť majetku, ktorý mu patrí. K porušeniu základného práva sťažovateľa nasúdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru   a   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru   rozsudkomkrajského súdu č. k. 23 S 244/2013-59 z 13. novembra 2013 a rozsudkom najvyššieho súdusp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015 malo dôjsť tým, že tieto rozhodnutia nie sú v súlades právom Európskej únie, ktoré je pre nich záväzné, nerešpektovali rozsudok Súdneho dvoraEurópskej   únie   vo veci   C-504/2010   z   27.   10.   2011,   nepreskúmali   v   konaní   pred   niminapadnuté rozhodnutia daňových orgánov v rozsahu správnej žaloby podanej sťažovateľom,ale   pri   preskúmavaní   týchto   rozhodnutí   vychádzali   zo   skorších   rozhodnutí,   a odmietlipreskúmať ich zákonnosť. S ohľadom na to sťažovateľ nemal v konaní k dispozícii takýopravný prostriedok, ktorý by bol aj reálne účinný. Správne súdy nevzali do úvahy, žev zmysle čl. 7 ods. 2 ústavy právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskejúnie   majú   prednosť   pred   zákonmi   Slovenskej   republiky   vrátane   smernice   Radyč. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme DPH a Zmluvy o Európskejúnii.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sanemusí odôvodniť.

Ako   vyplýva   zo   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu,   ktorou   sťažovateľ   namietaporušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľačl. 13   dohovoru,   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1,   4   a   5   ústavya základného   práva   podnikať   podľa   čl.   35   ústavy,   táto   smeruje   jednak   proti   rozsudkukrajského   súdu   č.   k.   23 S 244/2013-59   z   13.   novembra   2013   a   jednak   proti   rozsudkunajvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľa, ktorá smeruje protirozsudku krajského súdu č. k. 23 S 244/2013-59 z 13. novembra 2013.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcichsa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd tedanezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   aleboslobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemudostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.I. ÚS 103/02).

Pri preskúmavaní sťažnosti sťažovateľa v časti smerujúcej proti rozsudku krajskéhosúdu č. k. 23 S 244/2013-59 z 13. novembra 2013 v súlade s princípom subsidiarity svojejprávomoci ústavný súd skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto častisťažnosti, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľomuplatnených námietkach porušenia jeho práv týmto rozhodnutím krajského súdu, pretožepreskúmavanie   jeho   postupu   zveruje   Občiansky   súdny   poriadok   v   tomto   prípadeodvolaciemu   súdu.   Odvolací   súd   vo   veci   o   podanom   odvolaní   sťažovateľa   rozhodolrozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015. Najvyšší súd ako súdodvolací   bol   súdom,   ktorému   patrí   právomoc   posúdiť,   či   odvolanie   sťažovateľa   bolodôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   smerujúcu   proti   rozsudku   krajského   súduč. k. 23 S 244/2013-59 z 13. novembra 2013 podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietolpre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Odlišná je situácia vo vzťahu k zostávajúcej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietaporušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl.13   dohovoru,   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1,   4   a   5   ústavya základného   práva   podnikať   podľa   čl.   35   ústavy   rozsudkom   najvyššieho   súdusp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015. V tejto časti jej prerokovaniu nebráni nedostatokprávomoci ústavného súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhotorozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   13   dohovoru   každý,   koho   práva   a   slobody   priznané   dohovorom   boliporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď saporušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho právaje   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákonaa za primeranú náhradu.

Podľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy,ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ideo opatrenie   nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti   pre   bezpečnosť   štátu,   ochranuverejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo... podnikať a uskutočňovať inú zárobkovúčinnosť.

Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015 odôvodnil takto:«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.) vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O. s. p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie je vo svojom výroku vecne správne, a preto postupom podľa § 219 ods. 1 O. s. p. napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského   súdu   a   vo   vzťahu   k   obsahu   súdneho   a   pripojeného   administratívneho   spisu najvyšší súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 372p ods. 1 O. s. p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov   spolu   so   správnou   citáciou   dotknutých   právnych   noriem   obsiahnutých   v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu správnymi závermi krajského súdu, najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba   na   rekapituláciu   niektorých   vybraných   bodov   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku a doplnenia svojich odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom konaní.

Najvyšší súd zdôrazňuje, že v obdobných veciach týkajúcich sa žalobcu bolo už súdom viac krát rozhodované, pričom tieto konania sú už právoplatne ukončené v jeho neprospech. Predovšetkým, je potrebné uviesť, že predmetom tohto konania je vyrubenie sankčného   úroku   žalobcovi,   čiže   ide   len   o   odvodené   konanie   od   základného   konania o určení vlastnej daňovej povinnosti. Ako vyplýva zo žaloby a odvolania žalobcu, právny zástupca žalobcu si neustále zamieňa toto odvodené konanie a argumentuje a používa námietky   týkajúce   sa   základného   konania   o   určení   daňovej   povinnosti,   ktoré   je   už právoplatne   skončené   (rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR,   sp.   zn.   3   Sžf/105/2009   zo   dňa 10.03.2010). V žiadnom prípade nemôže žalobca žiadať prostredníctvom inštitútu obnovy konania obnovenie tohto základného konania, pretože v správnom súdnictve je inštitútu obnovy konania ako opravný prostriedok neprípustný (§ 246c ods. 1 O. s. p. veta druhá a veta tretia).

Pokiaľ ide o žalobcov návrh na prerušenie konania z dôvodu, aby sa najvyšší súd obrátil na Súdny dvor EÚ ohľadom vyriešenia predbežnej otázky, Najvyšší súd Slovenskej republiky   nevyhovel   tomuto   návrhu   žalobcu   z   dôvodu,   že   tento   vôbec   neuviedol,   akú predbežnú otázku by mal najvyšší súd položiť, keď nakoniec aj sám ďalej uvádza, že takáto otázka bola už Súdnym dvorom EÚ riešená. Bolo by preto nadbytočné (a v tomto konaní o sankčnom úroku aj neprípustné), obracať sa na Súdny dvor EÚ s predbežnou otázkou, týkajúcou   sa   toho   istého   právneho   problému   –   zneužitia   práva   (toho   istého   daňového subjektu, avšak za iné zdaňovacie obdobie), už Súdnym dvorom EÚ vyriešeného.

Zo   záverov   a   argumentácie   Súdneho   dvora   Európskej   únie   v   rozsudku sp. zn. C-504/10 z 27. októbra 2011 vyplynul záver, že „možnosťou započítať DPH splatnej za prevod spolumajiteľského podielu pokiaľ ide o právo na riešenie ešte predtým, než bol vynález   zapísaný   do   registra,   sa   mení   právne   postavenie   žalobkyne   nielen   pokiaľ   ide o právo   využívať   vynález,   ale   aj   vzhľadom   na   všetky   ostatné   relevantné   faktory. Nadobúdateľ   musí   mať   v zásade   právo   na   odpočet   DPH,   pokiaľ   objektívnymi   dôkazmi predloží úmysel vykonávať hospodársku činnosť. Aj v prípade, ak vlastník podielu na práve na   riešenie   má   už   zo   zákona   právo   využívať   vynález   v   celom   rozsahu,   nadobudnutím ďalšieho   spolumajiteľského   podielu   sa   mení   jeho   právne   postavenie   a   nadobudnutie ďalšieho spolumajiteľského podielu predstavuje prípravnú činnosť, ktorá podlieha DPH. Vzhľadom   na   uvedené,   už   existujúci   zákonné   právo   platiteľa   na   autonómne   využívanie patentu   nespôsobuje   právnu   konzumpciu   nadobudnutej   služby.   Avšak   vychádzajúc z citovaného   rozsudku   Súdneho   dvora   Európskej   únie   vyplýva,   že   vzniknuté   právo na odpočet zostáva nadobúdateľovi (žalobkyni) iba v prípade, že neexistujú podvodné alebo zneužívajúce okolnosti smerujúce k získaniu daňovej výhody.“

Po vyriešení tejto predbežnej otázky, sa Krajský súd v Banskej Bystrici, v ďalšom konaní vysporiadal s otázkou zneužitia práva v neprospech žalobcu zamietnutím žaloby rozsudkom sp. zn. 23S/4/2009 zo dňa 07.06.2013. Krajský súd vyriešil otázku zneužitia práva tak, že „zneužitie práva predstavuje v danom prípade vytváranie umelých konštrukcií zbavených hospodárskej reality, vytvorených s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu, keď sa formálne dodržia podmienky pre odpočet dane, úkonmi daňového subjektu sa však sleduje hlavný cieľ a to získanie daňovej výhody. Predmetný vynález nebol zapísaný ako patent Právo spojené s uvedeným vynálezom má viacero prihlasovateľov, ktorí   sú personálne prepojení. Väčšina má sídlo na tej istej adrese, sú zapísané tou istou osobou personálne sú prepojení   predovšetkým   cez   osobu ⬛⬛⬛⬛,   ktorý   často   vystupuje v spoločnostiach ako konateľ alebo štatutárny orgán. Zmluvy o prevode uzatvorené v rámci prihlasovateľov vynálezu nemajú hospodársku realitu, uzatvárajú sa účelovo pre získanie daňovej výhody. Takéto zmluvy sú postihnuté vadou – absolútnou neplatnosťou, na ktorú musí súd prihliadať z úradnej povinnosti.“

Uvedený rozsudok krajského súdu bol potvrdený Najvyšším súdom SR, rozsudkom sp. zn. 5 Sžf /137/2013 zo dňa 27. novembra 2014.

Vzhľadom na uvedené má najvyšší   súd za to,   že krajský súd riadne a v súlade so zákonom posúdil zákonnosť napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, neopomenul dôležité námietky žalobcu a jeho rozsudok je vo výroku vecne správny. Preto najvyšší súd rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p. a § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. a § 250k ods. 1 O. s. p., nakoľko žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.»

Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú jepovinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb akoplatiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7.

Podstata   námietok   sťažovateľa   spočíva   v   tom,   že   neuznanie   jeho   nárokuna odpočítanie dane z faktúry za odplatný prevod spolumajiteľského podielu (a následnéurčenie vlastnej daňovej povinnosti a od jej neuhradenia odvíjajúci sa sankčný úrok) nemáoporu v smernici Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme danez pridanej hodnoty a ani v zákone o DPH, v čom vidí porušenie svojho základného právazaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdumožno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsťk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie(napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavnúneopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistížiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých bymohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil, čipreskúmavanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorýchz práv alebo slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenskárepublika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, abyurčil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavnýsúd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad abez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásadeoprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   a   právne   závery   všeobecných   súdov,ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ichrozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách (I. ÚS 147/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

Skutkové a právne závery najvyššieho súdu sú v danom prípade jasne zdôvodnenéa toto zdôvodnenie je i náležite zhodnotené. Najvyšší súd sa vysporiadal s námietkamiobsiahnutými v odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu ústavne predvídanýmspôsobom. Závery najvyššieho súdu sú logickým pokračovaním dokazovania vykonanéhokrajským súdom a podradené príslušným právnym ustanoveniam, ktorými sa daná právnavec spravuje.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu okrem iného vyplýva, že jeho rozhodnutienadväzuje na skoršie rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 23 S 4/2009 zo 7. júna 2013v spojení   s   potvrdzujúcim   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Sžf   137/2013z 27. novembra 2014, z ktorého vyplýva, že za zneužitie práva treba považovať vytváranieumelých   konštrukcií   zbavených   hospodárskej   reality,   vytvorených   s   cieľom   dosiahnuťdaňovú výhodu, keď sa formálne dodržia podmienky pre odpočet dane, úkonmi daňovéhosubjektu   sa   však   sleduje   hlavný   cieľ,   a   to   získanie   daňovej   výhody.   Vo   vzťahuk sťažovateľovi bolo zdôraznené, že právo spojené s vynálezom má viacero personálneprepojených   prihlasovateľov   (cez ⬛⬛⬛⬛ )   majúcich   rovnaké   sídlo,   z   čohovyplynulo,   že   zmluvy   o   prevode   uzatvorené   v   rámci   prihlasovateľov   vynálezu   nemajúhospodársku realitu, uzatvárajú sa účelovo pre získanie daňovej výhody. Nemožno sa pretostotožniť s názorom sťažovateľa, podľa ktorého ustanovenia smernice Rady 2006/112/ESz 28.   novembra   2006   o   spoločnom   systéme   dane   z   pridanej   hodnoty   by   bolivykladané v rozpore so závermi výkladu Súdneho dvora Európskej únie v rozsudku vo veciC-504/2010 z 27. 10. 2011.

Navyše tak ako to vyplýva i z rozsudku krajského súdu č. k. 23 S 244/2013-59z 13. novembra   2013   v   spojení   s   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Sžf   10/2014z 27. januára 2015, predmetom tohto konania bolo vyrubenie sankčného úroku žalobcovi,čiže išlo o odvodené konanie od základného konania o určenie vlastnej daňovej povinnosti,ktoré bolo právoplatne skončené (rozhodnutie daňového úradu č. 851/230/53223/2008/Šimz   8.   augusta   2008,   konanie   právoplatne   skončené   29.   decembra   2008)   a   jehonezákonnosť nebola   zistená   ani   prieskumom   súdu   v   správnom   súdnictve   –   rozsudokkrajského   súdu   č. k. 23 S 22/2009-70   z   13.   mája   2009   v   spojení   s   rozsudkomnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 105/2009 z 11. marca 2010 a uznesením ústavného súduč. k. III. ÚS 255/2010-15 z 29. júna 2010 o odmietnutí ústavnej sťažnosti.

Z uvedeného je zrejmé, že s ohľadom na charakter prieskumu rozhodnutí správnychorgánov   v   správnom   súdnictve   nebolo   v   tomto   konaní   možné   ani   dôvodné   (odznova)preskúmavať závery týchto právoplatných rozhodnutí.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s ohľadom na ustanovenie § 120ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zosumarizoval skutkové a právnepoznatky a z nich následne vyplyvajúce logické úvahy, ktoré viedli k záveru vyjadrenémuvo výroku rozhodnutia. Najvyšší súd ako odvolací súd sa podľa § 10 ods. 2 OSP stotožnilv plnom rozsahu s výkladom ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH krajského súdu vo vecimožného odpočtu platiteľa dane (sťažovateľa), ktorú použije na dodávky tovarov a služiebako platiteľ, s výnimkou odsekov 3 a 7 tohto ustanovenia zákona.

Rozsudok najvyššieho súdu nie je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený a jeho postupa rozhodnutie v konečnom dôsledku nemôžu viesť k namietanému porušeniu sťažovateľomoznačenéhoých   práv.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd   v   odôvodnenípredmetného rozsudku riadne a ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkýmiotázkami, ktoré pre jeho rozhodnutie boli z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.

Najvyšší   súd   predložil   odpovede   na   všetky   vznesené   otázky,   ktoré   právnekvalifikoval spôsobom súladným s ústavou. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti uzavrel, že z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že tento svojeprávne závery aj dostatočne odôvodnil. Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť alebo takáaplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bolapopretím   ich   podstaty   a   zmyslu.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nie   je   možnékvalifikovať ani ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a ústavný súd nezistil porušenieústavno-procesných princípov konania pred týmto súdom.

Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ s rozhodnutím najvyššieho súdu nestotožňuje,nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia.Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavynie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, I. ÚS 3/97).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúcemožnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1a 2 ústavy (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právana účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru), preto sťažnosť odmietol ako zjavneneopodstatnenú.

Za   tejto   situácie   niet   ani   žiadnych   skutočností   nasvedčujúcich   možnosti,   že   byrozhodnutím   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Sžf   10/2014   z   27.   januára   2015   mohlo   dôjsťk porušeniu ostatných sťažovateľom označených základných práv (základného práva vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy a základného práva podnikať podľa čl. 35 ústavy).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   saďalšími   požiadavkami   a   návrhmi,   ktoré   v   nej   sťažovateľ   nastolil   a   ktoré   sú   viazanéna úspech v konaní.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015