SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 426/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátkou JUDr. Ing. Lindou Kovandovou, LL. M., UlicaJanka Kráľa 1, Banská Bystrica, pre namietané porušenie základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinnýprostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 Ústavy Slovenskej republikya základného práva podnikať podľa čl. 35 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkomKrajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23 S 244/2013-59 z 13. novembra 2013 arozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2015doručená sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základného práva vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy a základného práva podnikať podľa čl. 35 ústavyrozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)č. k. 23 S 244/2013-59 z 13. novembra 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015, ktorou žiadavydať tento nález:
«1. Základné práva sťažovateľky, spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, vlastniť a užívať majetok a právo na nezasahovanie doň v rozpore so zákonom garantované čl. 20 ods. 1, 4 a 5 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v z. n. p. (ďalej len „Ústava SR“), právo podnikať garantované čl. 35 Ústavy SR, právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované čl. 46 Ústavy SR ako aj článkom 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/244/2013-59 zo dňa 13.11.2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/10/2014 zo dňa 27.01.2015, porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/244/2013-59 zo dňa 13.11.2013 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/10/2014 zo dňa 27.01.2015 sa v plnom rozsahu zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Porušovatelia sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľke, spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, trovy právneho zastúpenia v sume 296,4 EUR... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.»
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ bolako žalobca účastníkom konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 23 S 244/2013,v ktorom sa proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“)domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. 1100301/1/162922/2013/6014z 8. apríla 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica(ďalej len „daňový úrad“) č. 9600303/5/254531/2013/Sed z 21. januára 2013. Týmtorozhodnutím daňového úradu bol sťažovateľovi vyrubený sankčný úrok 61,70 €za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej rozhodnutím daňového úraduč. 851/230/53223/2008/Šim z 8. augusta 2008 vo výške 154,25 € za zdaňovacie obdobieseptember 2007 v lehote určenej rozhodnutím (právneho predchodcu) žalovanéhoč. I/221/16503-93884/2008/991909-r z 8. decembra 2008. Ako vyplýva z tohto rozhodnutia,na základe výsledkov daňovej kontroly u sťažovateľa daňový úrad rozhodnutímč. 851/230/53223/2008/Šim z 8. augusta 2008 nepriznal nadmerný odpočet dane z pridanejhodnoty uvedený sťažovateľom v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie september 2007a určil mu vlastnú daňovú povinnosť 154,25 €, ktorú však sťažovateľ neuhradil v určenejlehote do 13. januára 2013. Sankčný úrok bol vypočítaný za 1 461 dní omeškania (t. j.za štyri roky) pri úrokovej sadzbe 10 % ročne. Žalovaný rozhodnutímč. 1100301/1/162922/2013/6014 z 8. apríla 2013 napadnutým v konanípred krajským súdom sp. zn. 23 S 244/2013 potvrdil rozhodnutie daňového úraduč. 9600303/5/254531/2013/Sed z 21. januára 2013, keď dospel k záveru, že odvolacienámietky sťažovateľa sú nedôvodné, najmä pokiaľ sťažovateľ poukazoval na nezákonnosťpostupu správcu dane pri vyhotovovaní protokolu o daňovej kontrole, na nezákonnosťskorších rozhodnutí daňových orgánov, ktorými bola určená vlastná daňová povinnosť.Žalovaný poukázal na rozsudok krajského súdu č. k. 23 S 22/2009-70 z 13. mája 2009a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 105/2009 z 10. marca 2010, na základe ktorýchbola zamietnutá skoršia žaloba sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktorýmbola uložená vlastná daňová povinnosť.
Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu popísal okolnosti predchádzajúcevydaniu rozhodnutia, ktoré bolo predmetom preskúmavania krajským súdom v konanísp. zn. 23 S 244/2013, tak, že daňový úrad rozhodnutím č. 851/230/53223/2008/Šimz 8. augusta 2008 nepriznal sťažovateľovi nadmerný odpočet dane z pridanej hodnotyuvedený v daňovom priznaní za september 2007 v sume 142 413 Sk a určil vlastnú daňovúpovinnosť v sume 4 647 Sk. Sťažovateľ si uplatnil nadmerný odpočet z faktúryč. 300907/TA z 30. septembra 2007, v ktorej bol uvedený základ dane 774 000 Sk a daňz pridanej hodnoty 147 060 Sk, za prevod spolumajiteľského podielu na základe zmluvyo jeho prevode z 30. septembra 2007. Dôvodom tohto rozhodnutia bol záver správcu dane,že prevodom spolumajiteľského podielu malo dôjsť len k zmene rozsahu vlastníckychpodielov, pretože sťažovateľ už i prv bol spolumajiteľom, resp. spoluprihlasovateľomprihlášky vynálezu č. PP 5017-2007, o ktorý vo veci išlo, a teda už mal právo vyžívaťvynález ako celok. Z tohto dôvodu si podľa názoru správcu dane nemohol sťažovateľz prevodu práv uplatniť odpočítanie dane z pridanej hodnoty.
Krajský súd žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanéhoč. 1100301/1/162922/2013/6014 z 8. apríla 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutiedaňového úradu č. 9600303/5/254531/2013/Sed z 21. januára 2013, rozsudkomč. k. 23 S 244/2013-59 z 13. novembra 2013 zamietol. Dospel k záveru, že sankčný úrok bolsťažovateľovi vypočítaný správne. Skoršie rozhodnutie o určení vlastnej daňovej povinnostisťažovateľovi za zdaňovacie obdobie september 2007 bolo pre daňové orgány záväznýmrozhodnutím. Ani krajský súd už nemohol pri preskúmavaní rozhodnutia o sankčnom úrokuopätovne posudzovať zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré sapreskúmavané rozhodnutie o sankčnom úroku opieralo. Na tom, že bolo nevyhnutnévychádzať zo záväznosti skorších rozhodnutí, nemôže nič zmeniť ani neskôr prijatýrozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-504/2010 z 27. 10. 2011, na ktorýpoukazoval sťažovateľ. Krajský súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľa, podľa ktoréhov dôsledku prijatia tohto rozsudku sa skoršie rozhodnutia o určení vlastnej daňovejpovinnosti sťažovateľa stávajú nulitnými. V súvislosti s prijatím rozsudku Súdneho dvoraEurópskej únie by bolo možné privodiť zmenu s dopadom na záväznosť týchto rozhodnutílen zákonne korektnými opravnými prostriedkami.
Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-504/2010 z 27. 10. 2011,na ktorý poukazoval sťažovateľ, sa týkal prejudiciálnej otázky položenej najvyšším súdomv inej veci sťažovateľa, ktorá sa týkala nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnotya zdaňovacieho obdobia august 2007 a ktorá súvisela s prevodom spolumajiteľského podielusťažovateľovi na vynáleze „Spôsob prípravy mastencového produktu s vysokým stupňom čistoty“, kde cena za prevod bola stanovená na 387 miliónov Sk bez dane z pridanejhodnoty a v daňovom priznaní bola ako nadmerný odpočet dane z pridanej hodnotysťažovateľom za zdaňovacie obdobie uplatnená suma 75 530 000 Sk, pričom nadmernýodpočet správcom dane nebol uznaný. K prevodu spolumajiteľského podielu na vynálezemalo dôjsť na základe zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľom a spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, z 5. júla 2007, pri uzatvorení ktorej boli obidve zmluvné strany zastúpenétou istou osobou (J. Kovandom). Pri daňovej kontrole sa zistilo, že päť spoločností, ktorépodali prihlášku patentu, medzi ktorými bol i sťažovateľ a spoločnosť, malo sídlo na tej istej adrese a riaditeľom týchto spoločností bola tá istá osoba, a to. Spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ daň na vstupe splatnú v súvislosti s toutooperáciou neuhradila a bola zrušená bez likvidácie v roku 2008. Prejudiciálna otázkapoložená najvyšším súdom smerovala k výkladu šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17.mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu –spoločný systém dane z pridanej hodnoty (po korekcii Súdnym dvorom Európskej únie už vrozhodnom čase platnej smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnomsystéme dane z pridanej hodnoty, ktorá nahradila šiestu smernicu).
Zo záverov a argumentácie Súdneho dvora Európskej únie v rozsudku C-504/10z 27. 10. 2011 vyplynul záver, že možnosťou započítať daň z pridanej hodnoty splatnejza prevod spolumajiteľského podielu, pokiaľ ide o právo na riešenie, ešte predtým, než bolvynález zapísaný do registra, sa mení právne postavenie sťažovateľa, nielen pokiaľ ideo právo využívať vynález, ale aj vzhľadom na všetky ostatné relevantné faktory.Nadobúdateľ musí mať v zásade právo na odpočet dane z pridanej hodnoty, pokiaľobjektívnymi dôkazmi predloží úmysel vykonávať hospodársku činnosť. Aj v prípade,ak vlastník podielu na práve na riešenie má už zo zákona právo využívať vynález v celomrozsahu, nadobudnutím ďalšieho spolumajiteľského podielu sa mení jeho právne postaveniea nadobudnutie ďalšieho spolumajiteľského podielu predstavuje prípravnú činnosť, ktorápodlieha dani z pridanej hodnoty. Vzhľadom na uvedené už existujúce zákonné právoplatiteľa na autonómne využívanie patentu nespôsobuje právnu konzumpciu nadobudnutejslužby. Vychádzajúc z citovaného rozsudku Súdneho dvora Európskej únie, však vyplýva,že vzniknuté právo na odpočet zostáva nadobúdateľovi (sťažovateľovi) iba v prípade, ženeexistujú podvodné alebo zneužívajúce okolnosti smerujúce k získaniu daňovej výhody.Preto sa zdaniteľná osoba v zásade môže domáhať práva na odpočítanie dane z pridanejhodnoty zaplatenej alebo splatnej na vstupe za poskytnutie služby za protihodnotu, akuplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje prevod spolumajiteľského podielu na právachk vynálezu. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby vzhľadom na všetky skutkovéokolnosti týkajúce sa poskytnutia služby, o ktorú ide vo veci samej, určil, či došlok zneužitiu práva, pokiaľ ide o právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenejna vstupe, alebo nie.
O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. 23 S 244/2013-59z 13. novembra 2013 rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára2015 tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil a sťažovateľovi náhradutrov konania nepriznal.
Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinnýprostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20ods. 1, 4 a 5 ústavy a základného práva podnikať podľa čl. 35 ústavy rozsudkom krajskéhosúdu č. k. 23 S 244/2013-59 z 13. novembra 2013 a rozsudkom najvyššieho súdusp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015 odôvodnil tým, že neobstojí názor všeobecnýchsúdov, podľa ktorého rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-504/2010z 27. 10. 2011 nemá na vec sťažovateľa žiaden vplyv. Tento rozsudok bol totiž vydanýaž potom, čo bola sťažovateľovi určená rozhodnutím daňového úraduč. 851/230/53223/2008/Šim z 8. augusta 2008 za september 2007 vlastná daňová povinnosťv sume 4 647 Sk (právoplatné 29. decembra 2008), žaloba o preskúmanie tohto rozhodnutiabola rozsudkom krajského súdu č. k. 23 S 22/2009-70 z 13. mája 2009 v spojenís rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 105/2009 z 11. marca 2010 právoplatnezamietnutá a jeho ústavná sťažnosť smerujúca proti týmto rozhodnutiam ústavným súdomuznesením č. k. III. ÚS 255/2010-15 z 29. júna 2010 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená,avšak predtým, ako bol sťažovateľovi vyrubený sankčný úrok rozhodnutím žalovanéhoč. 1100301/1/162922/2013/6014 z 8. apríla 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutiedaňového úradu č. 9600303/5/254531/2013/Sed z 21. januára 2013. Hoci sťažovateľargumentoval rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-504/2010 z 27. 10. 2011už v konaní pred daňovými orgánmi a správnymi súdmi, jeho argumentácianebola zohľadnená. Pritom z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-504/2010z 27. 10. 2011 jednoznačne vyplýva, že daňovník v takýchto prípadoch mal nárokna odpočet dane okrem prípadu, že existovali podvodné alebo zneužívajúce okolnostismerujúce k daňovej výhode, ktoré však neboli v prípade sťažovateľa žiadnym rozhodnutím(daňovým ani súdnym) zistené. Rozhodnutie žalovaného č. 1100301/1/162922/2013/6014z 8. apríla 2013, ktorým potvrdil rozhodnutie daňového úraduč. 9600303/5/254531/2013/Sed z 21. januára 2013, ako aj rozsudok krajskéhosúdu č. k. 23 S 244/2013-59 z 13. novembra 2013 a rozsudok najvyššieho súdusp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015 sú založené na odlišnom výkladedotknutých právnych predpisov, než je výklad Súdneho dvora Európskej únie v rozsudkuvo veci C-504/2010 z 27. 10. 2011 (ktorý už v čas rozhodovania slovenských orgánovbol vydaný), a teda všetky tieto rozhodnutia slovenských orgánov sú v rozpore s právomEurópskej únie a smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systémedane z pridanej hodnoty. V rozpore s nimi sú i pôvodné rozhodnutia daňových orgánova správnych súdov týkajúce sa určenia vlastnej daňovej povinnosti sťažovateľa za september2007. Pokiaľ sú tieto rozhodnutia v rozpore s právom Európskej únie, nemožno na neprihliadať a ak sa tak deje, dochádza k porušovaniu záväzkov Slovenskej republiky vočiEurópskej únii a k porušovaniu európskeho práva. Pokiaľ sťažovateľ nesplnil vlastnú daňovúpovinnosť, ktorá bola určená v rozpore s právom Európskej únie, neobstojí ani vyrubeniesankčného úroku. Hoci nie je pochybné, že k vyrubeniu sankčného úroku došlov odvodenom konaní, to neznamená, že z nezákonnosti možno vyvodzovať zákonnosť,a neznamená to ani, že iba preto možno opustiť základnú zásadu daňového konania, a tozásadu zákonnosti. Chybným je preto i záver najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn.5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015, podľa ktorého krajský súd nemohol (pri preskúmavanízákonností rozhodnutí o sankčnom úroku) opätovne preskúmavať zákonnosť skoršíchrozhodnutí daňových orgánov (o určení vlastnej daňovej povinnosti sťažovateľa). Ak sa povydaní rozhodnutí správnych súdov ukáže, že sú v rozpore s právom Európskej únie a súvyvrátené rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie, súdy nimi naďalej nie sú viazanéa neprihliadajú na ne, pretože právo Európskej únie je im nadradené. K porušeniuzákladného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy a základného právapodnikať podľa čl. 35 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 23 S 244/2013-59z 13. novembra 2013 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára2015 došlo tým, že daňové orgány neuznali zákonný nárok sťažovateľa na odpočet danez pridanej hodnoty a namiesto toho mu uložili vlastnú daňovú povinnosť a sankčný úrok,a tým mu odňali časť majetku, ktorý mu patrí. K porušeniu základného práva sťažovateľa nasúdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkomkrajského súdu č. k. 23 S 244/2013-59 z 13. novembra 2013 a rozsudkom najvyššieho súdusp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015 malo dôjsť tým, že tieto rozhodnutia nie sú v súlades právom Európskej únie, ktoré je pre nich záväzné, nerešpektovali rozsudok Súdneho dvoraEurópskej únie vo veci C-504/2010 z 27. 10. 2011, nepreskúmali v konaní pred niminapadnuté rozhodnutia daňových orgánov v rozsahu správnej žaloby podanej sťažovateľom,ale pri preskúmavaní týchto rozhodnutí vychádzali zo skorších rozhodnutí, a odmietlipreskúmať ich zákonnosť. S ohľadom na to sťažovateľ nemal v konaní k dispozícii takýopravný prostriedok, ktorý by bol aj reálne účinný. Správne súdy nevzali do úvahy, žev zmysle čl. 7 ods. 2 ústavy právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskejúnie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky vrátane smernice Radyč. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme DPH a Zmluvy o Európskejúnii.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sanemusí odôvodniť.
Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu, ktorou sťažovateľ namietaporušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľačl. 13 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavya základného práva podnikať podľa čl. 35 ústavy, táto smeruje jednak proti rozsudkukrajského súdu č. k. 23 S 244/2013-59 z 13. novembra 2013 a jednak proti rozsudkunajvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015.
Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľa, ktorá smeruje protirozsudku krajského súdu č. k. 23 S 244/2013-59 z 13. novembra 2013.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcichsa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd tedanezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva aleboslobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemudostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.I. ÚS 103/02).
Pri preskúmavaní sťažnosti sťažovateľa v časti smerujúcej proti rozsudku krajskéhosúdu č. k. 23 S 244/2013-59 z 13. novembra 2013 v súlade s princípom subsidiarity svojejprávomoci ústavný súd skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto častisťažnosti, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľomuplatnených námietkach porušenia jeho práv týmto rozhodnutím krajského súdu, pretožepreskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok v tomto prípadeodvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodolrozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015. Najvyšší súd ako súdodvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolodôvodné, a rozhodnúť o ňom.
Ústavný súd preto sťažnosť smerujúcu proti rozsudku krajského súduč. k. 23 S 244/2013-59 z 13. novembra 2013 podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietolpre nedostatok právomoci ústavného súdu.
Odlišná je situácia vo vzťahu k zostávajúcej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietaporušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl.13 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavya základného práva podnikať podľa čl. 35 ústavy rozsudkom najvyššieho súdusp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015. V tejto časti jej prerokovaniu nebráni nedostatokprávomoci ústavného súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané dohovorom boliporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď saporušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho právaje možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákonaa za primeranú náhradu.
Podľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy,ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ideo opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranuverejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo... podnikať a uskutočňovať inú zárobkovúčinnosť.
Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015 odôvodnil takto:«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.) vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O. s. p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie je vo svojom výroku vecne správne, a preto postupom podľa § 219 ods. 1 O. s. p. napadnuté rozhodnutie potvrdil.
Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu najvyšší súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 372p ods. 1 O. s. p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu správnymi závermi krajského súdu, najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom konaní.
Najvyšší súd zdôrazňuje, že v obdobných veciach týkajúcich sa žalobcu bolo už súdom viac krát rozhodované, pričom tieto konania sú už právoplatne ukončené v jeho neprospech. Predovšetkým, je potrebné uviesť, že predmetom tohto konania je vyrubenie sankčného úroku žalobcovi, čiže ide len o odvodené konanie od základného konania o určení vlastnej daňovej povinnosti. Ako vyplýva zo žaloby a odvolania žalobcu, právny zástupca žalobcu si neustále zamieňa toto odvodené konanie a argumentuje a používa námietky týkajúce sa základného konania o určení daňovej povinnosti, ktoré je už právoplatne skončené (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Sžf/105/2009 zo dňa 10.03.2010). V žiadnom prípade nemôže žalobca žiadať prostredníctvom inštitútu obnovy konania obnovenie tohto základného konania, pretože v správnom súdnictve je inštitútu obnovy konania ako opravný prostriedok neprípustný (§ 246c ods. 1 O. s. p. veta druhá a veta tretia).
Pokiaľ ide o žalobcov návrh na prerušenie konania z dôvodu, aby sa najvyšší súd obrátil na Súdny dvor EÚ ohľadom vyriešenia predbežnej otázky, Najvyšší súd Slovenskej republiky nevyhovel tomuto návrhu žalobcu z dôvodu, že tento vôbec neuviedol, akú predbežnú otázku by mal najvyšší súd položiť, keď nakoniec aj sám ďalej uvádza, že takáto otázka bola už Súdnym dvorom EÚ riešená. Bolo by preto nadbytočné (a v tomto konaní o sankčnom úroku aj neprípustné), obracať sa na Súdny dvor EÚ s predbežnou otázkou, týkajúcou sa toho istého právneho problému – zneužitia práva (toho istého daňového subjektu, avšak za iné zdaňovacie obdobie), už Súdnym dvorom EÚ vyriešeného.
Zo záverov a argumentácie Súdneho dvora Európskej únie v rozsudku sp. zn. C-504/10 z 27. októbra 2011 vyplynul záver, že „možnosťou započítať DPH splatnej za prevod spolumajiteľského podielu pokiaľ ide o právo na riešenie ešte predtým, než bol vynález zapísaný do registra, sa mení právne postavenie žalobkyne nielen pokiaľ ide o právo využívať vynález, ale aj vzhľadom na všetky ostatné relevantné faktory. Nadobúdateľ musí mať v zásade právo na odpočet DPH, pokiaľ objektívnymi dôkazmi predloží úmysel vykonávať hospodársku činnosť. Aj v prípade, ak vlastník podielu na práve na riešenie má už zo zákona právo využívať vynález v celom rozsahu, nadobudnutím ďalšieho spolumajiteľského podielu sa mení jeho právne postavenie a nadobudnutie ďalšieho spolumajiteľského podielu predstavuje prípravnú činnosť, ktorá podlieha DPH. Vzhľadom na uvedené, už existujúci zákonné právo platiteľa na autonómne využívanie patentu nespôsobuje právnu konzumpciu nadobudnutej služby. Avšak vychádzajúc z citovaného rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že vzniknuté právo na odpočet zostáva nadobúdateľovi (žalobkyni) iba v prípade, že neexistujú podvodné alebo zneužívajúce okolnosti smerujúce k získaniu daňovej výhody.“
Po vyriešení tejto predbežnej otázky, sa Krajský súd v Banskej Bystrici, v ďalšom konaní vysporiadal s otázkou zneužitia práva v neprospech žalobcu zamietnutím žaloby rozsudkom sp. zn. 23S/4/2009 zo dňa 07.06.2013. Krajský súd vyriešil otázku zneužitia práva tak, že „zneužitie práva predstavuje v danom prípade vytváranie umelých konštrukcií zbavených hospodárskej reality, vytvorených s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu, keď sa formálne dodržia podmienky pre odpočet dane, úkonmi daňového subjektu sa však sleduje hlavný cieľ a to získanie daňovej výhody. Predmetný vynález nebol zapísaný ako patent Právo spojené s uvedeným vynálezom má viacero prihlasovateľov, ktorí sú personálne prepojení. Väčšina má sídlo na tej istej adrese, sú zapísané tou istou osobou personálne sú prepojení predovšetkým cez osobu ⬛⬛⬛⬛, ktorý často vystupuje v spoločnostiach ako konateľ alebo štatutárny orgán. Zmluvy o prevode uzatvorené v rámci prihlasovateľov vynálezu nemajú hospodársku realitu, uzatvárajú sa účelovo pre získanie daňovej výhody. Takéto zmluvy sú postihnuté vadou – absolútnou neplatnosťou, na ktorú musí súd prihliadať z úradnej povinnosti.“
Uvedený rozsudok krajského súdu bol potvrdený Najvyšším súdom SR, rozsudkom sp. zn. 5 Sžf /137/2013 zo dňa 27. novembra 2014.
Vzhľadom na uvedené má najvyšší súd za to, že krajský súd riadne a v súlade so zákonom posúdil zákonnosť napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, neopomenul dôležité námietky žalobcu a jeho rozsudok je vo výroku vecne správny. Preto najvyšší súd rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p. a § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. a § 250k ods. 1 O. s. p., nakoľko žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.»
Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú jepovinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb akoplatiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7.
Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tom, že neuznanie jeho nárokuna odpočítanie dane z faktúry za odplatný prevod spolumajiteľského podielu (a následnéurčenie vlastnej daňovej povinnosti a od jej neuhradenia odvíjajúci sa sankčný úrok) nemáoporu v smernici Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme danez pridanej hodnoty a ani v zákone o DPH, v čom vidí porušenie svojho základného právazaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdumožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavnúneopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistížiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých bymohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).
Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil, čipreskúmavanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorýchz práv alebo slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenskárepublika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, abyurčil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavnýsúd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad abez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásadeoprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov,ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ichrozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách (I. ÚS 147/01, II. ÚS 231/04).
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).
Skutkové a právne závery najvyššieho súdu sú v danom prípade jasne zdôvodnenéa toto zdôvodnenie je i náležite zhodnotené. Najvyšší súd sa vysporiadal s námietkamiobsiahnutými v odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu ústavne predvídanýmspôsobom. Závery najvyššieho súdu sú logickým pokračovaním dokazovania vykonanéhokrajským súdom a podradené príslušným právnym ustanoveniam, ktorými sa daná právnavec spravuje.
Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu okrem iného vyplýva, že jeho rozhodnutienadväzuje na skoršie rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 23 S 4/2009 zo 7. júna 2013v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 137/2013z 27. novembra 2014, z ktorého vyplýva, že za zneužitie práva treba považovať vytváranieumelých konštrukcií zbavených hospodárskej reality, vytvorených s cieľom dosiahnuťdaňovú výhodu, keď sa formálne dodržia podmienky pre odpočet dane, úkonmi daňovéhosubjektu sa však sleduje hlavný cieľ, a to získanie daňovej výhody. Vo vzťahuk sťažovateľovi bolo zdôraznené, že právo spojené s vynálezom má viacero personálneprepojených prihlasovateľov (cez ⬛⬛⬛⬛ ) majúcich rovnaké sídlo, z čohovyplynulo, že zmluvy o prevode uzatvorené v rámci prihlasovateľov vynálezu nemajúhospodársku realitu, uzatvárajú sa účelovo pre získanie daňovej výhody. Nemožno sa pretostotožniť s názorom sťažovateľa, podľa ktorého ustanovenia smernice Rady 2006/112/ESz 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty by bolivykladané v rozpore so závermi výkladu Súdneho dvora Európskej únie v rozsudku vo veciC-504/2010 z 27. 10. 2011.
Navyše tak ako to vyplýva i z rozsudku krajského súdu č. k. 23 S 244/2013-59z 13. novembra 2013 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 10/2014z 27. januára 2015, predmetom tohto konania bolo vyrubenie sankčného úroku žalobcovi,čiže išlo o odvodené konanie od základného konania o určenie vlastnej daňovej povinnosti,ktoré bolo právoplatne skončené (rozhodnutie daňového úradu č. 851/230/53223/2008/Šimz 8. augusta 2008, konanie právoplatne skončené 29. decembra 2008) a jehonezákonnosť nebola zistená ani prieskumom súdu v správnom súdnictve – rozsudokkrajského súdu č. k. 23 S 22/2009-70 z 13. mája 2009 v spojení s rozsudkomnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 105/2009 z 11. marca 2010 a uznesením ústavného súduč. k. III. ÚS 255/2010-15 z 29. júna 2010 o odmietnutí ústavnej sťažnosti.
Z uvedeného je zrejmé, že s ohľadom na charakter prieskumu rozhodnutí správnychorgánov v správnom súdnictve nebolo v tomto konaní možné ani dôvodné (odznova)preskúmavať závery týchto právoplatných rozhodnutí.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s ohľadom na ustanovenie § 120ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zosumarizoval skutkové a právnepoznatky a z nich následne vyplyvajúce logické úvahy, ktoré viedli k záveru vyjadrenémuvo výroku rozhodnutia. Najvyšší súd ako odvolací súd sa podľa § 10 ods. 2 OSP stotožnilv plnom rozsahu s výkladom ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH krajského súdu vo vecimožného odpočtu platiteľa dane (sťažovateľa), ktorú použije na dodávky tovarov a služiebako platiteľ, s výnimkou odsekov 3 a 7 tohto ustanovenia zákona.
Rozsudok najvyššieho súdu nie je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený a jeho postupa rozhodnutie v konečnom dôsledku nemôžu viesť k namietanému porušeniu sťažovateľomoznačenéhoých práv. Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd v odôvodnenípredmetného rozsudku riadne a ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkýmiotázkami, ktoré pre jeho rozhodnutie boli z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.
Najvyšší súd predložil odpovede na všetky vznesené otázky, ktoré právnekvalifikoval spôsobom súladným s ústavou. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti uzavrel, že z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že tento svojeprávne závery aj dostatočne odôvodnil. Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť alebo takáaplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bolapopretím ich podstaty a zmyslu. Rozhodnutie najvyššieho súdu nie je možnékvalifikovať ani ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a ústavný súd nezistil porušenieústavno-procesných princípov konania pred týmto súdom.
Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ s rozhodnutím najvyššieho súdu nestotožňuje,nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia.Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavynie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, I. ÚS 3/97).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúcemožnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1a 2 ústavy (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právana účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru), preto sťažnosť odmietol ako zjavneneopodstatnenú.
Za tejto situácie niet ani žiadnych skutočností nasvedčujúcich možnosti, že byrozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015 mohlo dôjsťk porušeniu ostatných sťažovateľom označených základných práv (základného práva vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy a základného práva podnikať podľa čl. 35 ústavy).
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať saďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovateľ nastolil a ktoré sú viazanéna úspech v konaní.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2015