znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 426/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. B., K., zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. B., B., pre namietané   porušenie   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 Co 39/2013 z 28. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. B. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 15. mája 2013 doručená sťažnosť Ing. L. B.., K. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 39/2013 z 28. februára 2013.

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Žalobou vedenou na Okresnom súde Komárno pod   sp.   zn.:   15   C   257/2012,   podanou   podľa   ustanovenia   §   11   a   nasl.   Občianskeho zákonníka, § 80 písm. b/ O. s. p., domáha sa sťažovateľka ochrany osobnosti, poskytnutia primeraného   zadosťučinenia,   poskytnutia   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch, a nariadenia   predbežného   opatrenia,   v   rámci   ktorého   by   bol   žalovaný   povinný   zložiť do úschovy súdu podľa ustanovenia § 352 ods. 1 O. s. p. sumu 150 000,-€, na zaistenie uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, na dobu do právoplatného rozhodnutia o žalobe na ochranu osobnosti. …

Okresný   súd   Komárno,   uznesením   sp.   zn.:   15   C   257/2012-256...   zo   dňa 16. 11. 2012...   o   návrhu   o   nariadenie   predbežného   opatrenia   ku   konaniu   o   žalobe   o ochranu osobnosti podanej podľa ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 80, písm. b/ O. s. p., rozhodol tak, že návrh o nariadenie predbežného opatrenia zamietol... Krajský súd Nitra,   uznesením sp.   zn.:   9 Co/39/2013-272...   zo dňa 28.   02.   2013, o odvolaní   navrhovateľky   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Komárno   rozhodol   tak,   že uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil...

Závery   a   postup   súdu   v   konaní   o   návrhu   sťažovateľky   o   ochranu   osobnosti, o nariadenie predbežného opatrenia, zhrnuté v uznesení Okresného súdu Komárno, sp. zn.: 15   C/257/2012-256,   zo   dňa   16.   11.   2012,   a   v   uznesení   Krajského   súdu   Nitra   sp.   zn.: 9 Co/39/2013-272... zo dňa 28. 02. 2013, sú čo do skutkových zistení a právneho posúdenia veci nesprávne, neodôvodnené, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, porušujúce základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, na spravodlivé súdne konanie podľa článku   6   ods.   1   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd, ktorých súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, a dostatočne objasňujú skutkový a právny základ, tým, že:

1. V rozpore s ustanovením § 61 ods. 2 Spravovacieho a kancelárskeho poriadku pre okresné súdy, krajské súdy na uznesení prvostupňového súdu nie je na konci uznesenia po   ľavej   strane   v   pripojenej   doložke   „Za   správnosť   vyhotovenia“,   meno   a   priezvisko asistenta, ktorý doložku podpísal.

2. Nie je zrejmé, či súd zamietol návrh na vydanie predbežného opatrenia aj z dôvodov, že

a/ zvážil,   že   by   v   dôsledku   predbežného   opatrenia   vznikla   neprimeraná   ujma niektorému z účastníkov,

b/ nie   sú   osvedčené   základné   skutočnosti   umožňujúce   urobiť   záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť právna ochrana, a pravdepodobnosti záveru, že v konaní vo veci nie je nárok očividne vylúčený,

c/ a nie je ani zrejmé, akým postupom k uvedeným záverom súd dospel.

3. Z návrhu vo veci samej, aj pre konanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia,   z   listinných   dôkazov   k   návrhu   pripojených,   jednoznačne   vyplýva   kontinuita návrhu   vo   veci   samej   a   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   osvedčenie   nároku a potreby   nariadenia   predbežného   opatrenia,   a   splnenie   zákonných   podmienok pre nariadenie predbežného opatrenia.

4. Podľa platnej judikatúry v konaní o nariadenie predbežného opatrenia: a/ nie   je   nevyhnutné   vykonať   dôkazy,   ako   vo   veci   samej,   na   nariadenie   je postačujúce, ak účastník osvedčil nárok a potrebu nevyhnutnej predbežnej ochrany práv, b/ účastník   občianskoprávneho   konania   musí   byť   pripravený   na   to,   že   pomery účastníkov konania sa môžu dočasne upraviť predbežným opatrením,

c/ účastník   konania   je   oprávnený   navrhnúť,   domáhať   sa   zrušenia   predbežného opatrenia, ak podľa jeho názoru pominuli alebo vôbec neexistovali dôvody jeho nariadenia, d/ rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

3.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1.   Krajský   súd   Nitra   právoplatným   uznesením   sp.   zn.:   9   Co/39/2013-272, zo dňa 28. 02.   2013,   proti   ktorému   nie   je   možný   riadny   ani   mimoriadny   opravný prostriedok, porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, porušil právo sťažovateľky na   spravodlivé súdne konanie   podľa   článku 6 ods.   1   Európskeho dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorých súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, a dostatočne objasňujú skutkový a právny základ, v spojení s nesprávnymi, neodôvodnenými skutkovými zisteniami a právnymi závermi, ktoré sú z ústavného hľadiska neakceptovateľné.

2. Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn.: 9 Co/39/2013-272, zo dňa 28. 02. 2013, zrušuje,   a   vec   vracia   Krajskému   súdu   Nitra   za   účelom   opätovného   prerokovania a rozhodnutia s tým, že v ďalšom postupe je súd viazaný právnymi názormi Ústavného súdu SR.

3. Krajský súd Nitra je povinný zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania vo výške podľa vyčíslenia, na účet advokátky JUDr. Ľ. B., do 15. dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

4. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa čl.   131   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnostiach   podľa   čl.   127 ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

7. Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

8. Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

11. Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu....

12. Podstatou   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 39/2013 z 28. februára 2013, ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   Okresného   súdu   Komárno   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn.   15 C 257/2012   zo 16.   novembra   2012   o zamietnutí   návrhu   sťažovateľky   na nariadenie predbežného opatrenia. Sťažovateľka namieta, že všeobecné súdy jej návrh na vydanie predbežného opatrenia nesprávne právne posúdili, tvrdí, že napadnuté uznesenie je neodôvodnené,   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné.   Sťažovateľka namieta formálne chyby pri vyhotovení uznesenia okresného súdu a tiež tvrdí, že krajský súd nedal odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky, ktoré mali pre vec podstatný význam, vychádzal   z nesprávne   zisteného   skutkového   stavu   a nesprávneho   právneho posúdenia veci.

13.   Z uznesenia   prvostupňového   okresného   súdu   sp.   zn.   15   C   257/2012 zo 16. novembra 2012 vyplýva, že okresný súd odôvodnil zamietnutie návrhu na nariadenie predbežného   opatrenia   takto: „V   predmetnej   veci   súd   dospel   k   záveru,   že   návrh na nariadenie predbežného opatrenia z dôvodu obavy ohrozenia výkonu budúceho súdneho rozhodnutia   je   nedôvodný.   Navrhovateľka   sa   svojim   návrhom   v   konaní   vo   veci   samej domáhala ospravedlnenia od odporcu, zverejnenia tohto ospravedlnenia v denníkoch SME, HOSPODÁRSKE NOVINY, ÚJ SZÓ a na všetkých pracoviskách odporcu ako aj zaplatenia nemajetkovej   ujmy   vo   výške   150   000,-€   a   náhrady   trov   konania.   Návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia odôvodňovala konaním štatutárnych zástupcov odporcu od októbra 2010, ktorých výsledkom bolo jej odvolanie z funkcie riaditeľky i konateľky odporcu, pričom žiadala, aby súd predbežným opatrením uložil odporcovi zložiť do úschovy súdu peňažnú sumu   vo   výške   150   000,-€   za   účelom   zabezpečenia   výkonu   rozhodnutia   v   prípade   jej úspechu v konaní. Predpokladom pre nariadenie predbežného opatrenia z dôvodu obavy ohrozenia výkonu budúceho súdneho rozhodnutia je osvedčenie obavy, že bez predbežného opatrenia   by   bol   prípadný   budúci   výkon   rozhodnutia   ohrozený,   pričom   nebezpečenstvo zmarenia   výkonu   rozhodnutia   musí   byť   reálne   a   musí   bezprostredne   hroziť.   Použitie inštitútu predbežného opatrenia je namieste vtedy, ak sa vyžaduje okamžitý zásah súdu, nakoľko bez dočasnej úpravy právnych pomerov by bolo právo účastníka ohrozené. Keďže v danom prípade navrhovateľka v podanom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia neuviedla žiadne skutočnosti (a tieto ani nepreukázala), že by zo strany odporcu dochádzalo ku konaniu, ktorým zmenšuje svoj majetok alebo sa tohto inak zbavuje, resp. že takéto jeho konanie bezprostredne hrozí,   súd návrh na   nariadenie predbežného   opatrenia   pre   jeho nedôvodnosť   zamietol.   Navrhovateľka   síce   v   návrhu   konštatovala   možnosť   manipulácie s príjmami odporcu, túto skutočnosť však žiadnymi konkrétnymi krokmi štatutárov odporcu nepreukázala. Taktiež nijako nepreukázala svoje podozrenie z možnosti zrušenia odporcu po   auguste   2014   (kedy   by   mala   byť   ukončená   prevádzka   poslednej   stanice,   čo   však navrhovateľka   nedoložila   žiadnym   listinným   dôkazom),   resp.   že   by   mal   zostať   bez podnikateľských aktivít.“

14. Krajský súd na základe podaného odvolania sťažovateľky preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn. 15 C 257/2012 zo 16. novembra 2012 o zamietnutí návrhu sťažovateľky   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   a   uznesením   sp.   zn.   9   Co   39/2013 z 28. februára 2013 prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia   konštatoval:   «V   preskúmavanej   veci   odvolací   súd   dospel   k   záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá... požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.   Súd   prvého   stupňa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol   rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, ako aj zreteľne uviedol, prečo návrh   navrhovateľky   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   zamietol.   Odôvodnenie odvolaním   napadnutého   uznesenia   dalo   tak   odpoveď   na   relevantné   otázky   súvisiace s predmetom   súdnej   ochrany   navrhovateľky,   keď   v   dostatočnom   rozsahu   zodpovedalo, prečo nemohlo byť predbežné opatrenie nariadené. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešnú navrhovateľku   neuspokojuje,   neznamená,   že   odôvodnenie   nespĺňa   parametre   zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 OSP; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd prvého stupňa neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv   či   požiadaviek   navrhovateľky.   Možno   zhrnúť,   že   z   odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa odvolacieho súdu skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie   sú   v   danom   prípade   zjavne   neodôvodnené   a   nezlučiteľné   s   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie odvolaním   napadnutého   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   ako   celok   požiadavky   zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.

Ďalšiu výtku navrhovateľky o porušení ustanovenia § 158 ods. 1 a § 167 ods. 2 OSP, ktoré videla v tom, že napadnuté uznesenie nie je podpísané zákonným sudcom, odvolací súd tiež za dôvodnú nepovažuje. Je tomu tak preto, že predmetná zákonná podmienka sa týka prvopisu, ktorý je založený v spise a účastníkom konania, prípadne ich zástupcom, sa doručuje rovnopis písomného vyhotovenia rozsudku do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 OSP), ktorého podpisovanie je upravené v § 61 ods. 2 vyhlášky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy. Podľa § 61 ods. 2 Vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku   pre   okresné   súdy,   krajské   súdy,   Špeciálny   súd   a   vojenské   súdy,   v   rovnopise rozhodnutia súdu sa na konci po pravej strane pripojí meno, priezvisko a funkcia toho, kto podľa odseku 1 podpísal prvopis, spravidla vyznačený použitím výpočtovej techniky; ak má akademický titul alebo vedeckú hodnosť, pripojí sa aj toto označenie. Na konci po ľavej strane   sa   pripojí   doložka   „Za   správnosť   vyhotovenia:“   spolu   s   menom   a   priezviskom asistenta spravidla vyznačená použitím výpočtovej techniky. Doložku podpíše vlastnoručne asistent, ktorý rovnopis vyhotovil.

Na   základe   uvedeného   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   navrhovateľka neopodstatnene namietala, že súd prvého stupňa zaťažil konanie vadou uvedenou v § 221 ods. 1 písm. f) OSP.

K   samotnému   záveru,   týkajúcemu   sa   zamietnutia   návrhu   navrhovateľky na nariadenie   predbežného   opatrenia   po   prejednaní   veci   na   zdôraznenie   správnosti odvolací súd uvádza, že v danom konaní nebol zákonný dôvod na nariadenie predbežného opatrenia a to z dôvodu, že navrhovateľka neosvedčila reálnu obavu zo zmarenia, resp. sťaženia výkonu súdneho rozhodnutia vo veci samej (samozrejme v prípade úspechu žaloby vo   veci   samej),   pretože   chýbajú   konkrétne   prejavy   odporcu,   ktoré   by   túto   obavu navrhovateľky potvrdzovali. Navrhovateľka v návrhu a ani v odvolaní neuviedla, že by odporca konal tak (robil právne alebo faktické úkony), že by v konečnom dôsledku mohlo dôjsť k zmareniu, resp. k sťaženiu výkonu súdneho rozhodnutia.

S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľka zatiaľ nepreukázala   potrebnosť   dočasnej   úpravy   pomerov   účastníkov   konania,   pretože neosvedčila   obavu   z   ohrozenia   výkonu   súdneho   rozhodnutia,   a   preto   odvolací   súd napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   ako   vecne   správne   podľa   §   219   ods.   1   OSP potvrdil.

Predbežné   opatrenie   ako   zabezpečovací   inštitút   občianskeho   súdneho   konania predpokladá   ďalší   procesný   postup,   preto   v   ustanovení   §   145   OSP   sa   ustanovuje,   že o náhrade trov konania spojených s týmito procesnými úkonmi sa rozhoduje až v konaní vo veci samej.»

15.   Vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   ústavný   súd   za   potrebné uviesť, že nie je opravnou   inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   rozhodnutím   (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (podobne IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

16.   Z   už citovaného   §   25   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (podobne IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).

17. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Keďže predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľky rozhodnutím všeobecného súdu o podanom návrhu na vydanie predbežného opatrenia, je potrebné uviesť, že pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje aplikovateľnosť čl.   6 ods.   1 dohovoru   na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení,   pretože   nie   sú   rozhodnutiami   o   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   (pozri rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z 10. januára 2000 č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala   neaplikovateľnosť   čl.   6   ratione   materiae   v   konaní   o   zrušení   predbežného opatrenia; III. ÚS 339/2012, IV. ÚS 560/2012).

18. Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu, ktorého   zabezpečovacia   funkcia   má   za   cieľ   dočasnou   úpravou   eliminovať   nepriaznivé následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné opatrenie možno považovať   za   súčasť   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy. Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (I. ÚS 46/00, III. ÚS 339/2012).

19.   V   kontexte   argumentácie   sťažovateľky   je   potrebné   osobitne   poznamenať, že posúdenie   podmienok   na   vydanie   predbežného   opatrenia   je   predovšetkým   vecou všeobecných   súdov   (čl.   142   ústavy).   Samotný   ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán ochrany ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   sa   spravidla   nepovažuje za   oprávneného   zasahovať do rozhodnutí   o   predbežných   opatreniach,   keďže   nie   je   súčasťou   sústavy   všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú   konečným   spôsobom   (IV.   ÚS   82/09).   Ústavný   súd   posudzuje   problematiku predbežných   opatrení   zásadne   iba   v   ojedinelých   prípadoch   a   k   zrušeniu   napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje   len   za   celkom   výnimočných   okolností.   Ústavný   súd   môže   zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   procesnému   excesu,   ktorý   by   zakladal   zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

20.   Pokiaľ   ide   o tvrdenie   sťažovateľky,   že   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 9 Co 39/2013 z 28. februára 2013 je z hľadiska skutkových zistení a právneho posúdenia nesprávne a vyznačuje sa nedostatočným odôvodnením, ústavný súd uvádza, že naopak, z napadnutého   uznesenia   vyplýva,   že   krajský   súd   sa   dôsledne   a   podrobne   zaoberal odvolacími dôvodmi sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu. Z uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením prvostupňového súdu je zrejmé, ktoré skutočnosti považoval krajský súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.

Krajský   súd   s odvolaním   sa   na   platnú   a účinnú   právnu   úpravu   relevantných ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   ústavne   súladným   spôsobom   vyjadril   svoj právny názor k jednotlivým námietkam sťažovateľky. Napadnuté uznesenie krajského súdu obsahuje jasné a   zrozumiteľné   dôvody,   ktoré   ho   viedli   k   vydaniu   rozhodnutia,   ktorým odvolaniu sťažovateľky nevyhovel. Prijaté právne závery so zreteľom na skutkový stav nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a   z   ústavného   hľadiska za neospravedlniteľné a neudržateľné. Krajský súd v napadnutom uznesení podľa názoru ústavného   súdu   primeraným   spôsobom   reagoval   na   námietky   sťažovateľky   a   vysvetlil dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie.

21. Okolnosť, že sťažovateľka sa s výrokom napadnutého uznesenia krajského súdu nestotožňuje,   nezakladá   porušenie   označených   základných   práv   a   slobôd.   Ústavný   súd k tomu poznamenáva, že základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie garantované ústavou   a listinou neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, II. ÚS 157/09).

22.   Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   dospel   k   záveru,   že   materiálne   právo sťažovateľky podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 39/2013 z 28. februára 2013 nemohlo byť porušené, a preto sťažnosť sťažovateľky po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších nárokoch sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2013