znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 426/2012-53

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   februára   2013 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. J. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. D. B., Advokátska   kancelária   JUDr.   D.   B.   s. r. o.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 21/2011 z 29. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   JUDr.   J.   K.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd rozsudkom   Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 21/2011 z 29. februára 2012 p o r u š e n é   b o l o.

2.Z r u š u j e   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 9 Sžso 21/2011   z   29.   februára   2012   a   vec v r a c i a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. JUDr.   J.   K. p r i z n á v a   náhradu   trov   konania   v   sume   323,50 €   (slovom tristodvadsaťtri   eur   a päťdesiat   centov),   ktorú j e   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. D. B. s. r. o., K., vedený..., č. ú...

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2012 doručená sťažnosť JUDr. J. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou sa domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej len „dohovor“),   základného   práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na podnikanie a vykonávanie inej zárobkovej činnosti podľa čl. 35 ústavy, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13   dohovoru   a   porušenia   zákazu   diskriminácie   podľa   čl.   14   dohovoru   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžso 21/2011 z 29. februára 2012 a vydania tohto nálezu:

„Základné právo JUDr. J. K., nar.:..., bytom..., K. podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a č. 14 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd Rozsudkom Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, zo dňa 29. 02. 2012, sp. zn.: 9 Sžso/21/2011 porušené boli.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   29.   02.   2012, sp. zn.: 9 Sžso/21/2011   zrušuje   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky na ďalšie konanie.

JUDr. J. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- EUR, ktoré je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť JUDr. J. K. trovy právneho zastúpenia v sume vyčíslenej v písomnom vyhotovení nálezu na účet právneho zástupcu JUDr. J. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 426/2012-27 z 11. októbra 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ako   vyplýva   z   obsahu   sťažnosti,   sťažovateľ   do   10.   februára   2009   vykonával advokáciu   samostatne   ako   fyzická   osoba   podľa   zákona   č.   586/2003   Z.   z.   o advokácii a o zmene a doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“). Potom, ako založil spoločnosť K., s. r. o., ktorej je jediným konateľom, od 11. februára 2009 bol oprávnený poskytovať právne služby len v mene a na účet tejto spoločnosti. Keďže od 11. februára 2009   nevykonával   advokáciu   samostatne   ako   fyzická   osoba,   uhrádzal   poistné na nemocenské poistenie, poistné na starobné poistenie a príspevky na starobné dôchodkové sporenie, poistné na invalidné poistenie a poistné do rezervného fondu solidarity (ďalej len „poistné   a   príspevky“)   iba   za   obdobie   do   10.   februára   2009.   Vychádzal   z   toho, že v dôsledku zániku jeho oprávnenia vykonávať advokáciu mu podľa § 21 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom k 10. februáru 2009 (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) povinné nemocenské a dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby [§ 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení] zaniklo k 10. februáru 2009.

Sociálna   poisťovňa,   pobočka   K.,   rozhodnutím   č.   700-3410073710-GC04/10 z 10. februára 2010 predpísala sťažovateľovi za obdobie júl 2009 až december 2009 poistné a príspevky v celkovej výške 538,20 € a uviedla, že dlžnú sumu má uhradiť Sociálnej poisťovni   do   30   dní   od   doručenia   rozhodnutia.   Svoje   rozhodnutie   odôvodnila   tým, že poistné a príspevky riadne neuhradil, hoci tak bol povinný ako povinne nemocensky a dôchodkovo poistená samostatne zárobkovo činná osoba urobiť.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   odvolanie   z   23.   februára   2010,   ktoré odôvodnil   tým,   že   od   10.   februára   2009   nie   je   samostatne   zárobkovo   činnou   osobou v zmysle § 5 zákona o sociálnom poistení, pretože mu zaniklo oprávnenie vykonávať ako fyzickej   osobe   advokáciu   samostatne.   Poukázal   na   stanovisko   Slovenskej   advokátskej komory,   z   ktorého   vyplýva,   že   advokát,   ktorý   je   konateľom   advokátskej   spoločnosti s ručením   obmedzeným,   nie   je   samostatne   zárobkovo   činnou   osobou,   ale   štatutárnym orgánom obchodnej spoločnosti konajúcim v jej mene a na jej účet. Napadnuté rozhodnutie navrhol zrušiť.

Sociálna   poisťovňa,   ústredie,   rozhodnutím   č.   11119/2010-BA   zo   7.   apríla   2010 odvolanie   sťažovateľa   zamietla   a   rozhodnutie   pobočky   potvrdila.   Poukázala   na   to, že sťažovateľovi povinné nemocenské a dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení vzniklo 1. júla 2009 s ohľadom na výšku   jeho   príjmu   z   podnikania   a   inej   samostatne   zárobkovej   činnosti   potvrdenú výpisom   z riadneho daňového   priznania k   dani z príjmov   fyzickej   osoby   za   rok   2008, pretože jeho príjem za predchádzajúci kalendárny rok presiahol zákonom ustanovenú sumu 98 496 Sk (hľadisko dosiahnutia stanoveného príjmu v rozhodnom období), ako aj na to, že povinné   nemocenské   a   dôchodkové   poistenie   sťažovateľa   ako   samostatne   zárobkovo činnej osoby nezaniklo k 10. februáru 2009 (napriek sťažovateľom doručenej odhláške, na ktorú však nemožno prihliadať), pretože sťažovateľ je naďalej samostatne zárobkovo činnou osobou podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení aj potom, ako zmenil formu výkonu   advokácie,   keďže   má   oprávnenie   na   vykonávanie   činnosti   podľa   osobitného predpisu (zákona o advokácii). Každý advokát zapísaný do zoznamu advokátov vedeného Slovenskou advokátskou komorou je na účely sociálneho poistenia samostatne zárobkovo činnou   osobou   a   zmena   formy   výkonu   advokácie   je   vo   vzťahu   k   postaveniu   advokáta ako samostatne   zárobkovo   činnej   osobe   právne   bezvýznamná. Po   zmene formy   výkonu advokácie advokátom zaniká jeho povinné nemocenské a dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby až k 30. júnu roku nasledujúceho po zdaňovacom období, v ktorom z podnikania alebo inej samostatnej zárobkovej činnosti nedosiahol príjem vo výške podľa § 21   ods.   1   zákona   o   sociálnom   poistení.   Príjem   advokáta,   ktorý   vykonáva   advokáciu ako konateľ   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným,   je   zdaňovaný   ako   príjem   zo   závislej činnosti, avšak sťažovateľ nepreukázal, že za rok 2008 mal príjem zdaňovaný ako príjem zo závislej   činnosti,   naopak,   z výpisu   z   riadneho   daňového   priznania k dani z príjmov fyzickej osoby sťažovateľa za rok 2008 vyplynulo, že mal príjmy presahujúce sumu určenú v   § 21   ods.   1   zákona   o sociálnom   poistení zdaňované ako príjmy   z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   Sociálnej   poisťovne,   ústredie,   podal   sťažovateľ   žalobu o preskúmanie   jeho   zákonnosti   18.   mája   2010   Krajskému   súdu   v   Košiciach   (ďalej len „krajský   súd“).   Navrhol   napadnuté   rozhodnutie   zrušiť   ako   nezákonné,   pretože   bolo vydané   napriek   tomu,   že   mu   zaniklo   povinné   nemocenské   a   dôchodkové   poistenie k 10. februáru 2009 z dôvodov uvedených už v konaní pred správnym orgánom, t. j. preto, že sťažovateľovi zaniklo oprávnenie na výkon advokácie, a vychádzalo teda z nesprávneho právneho   posúdenia   veci   správnym   orgánom.   Zánikom   povinného   nemocenského a dôchodkového   poistenia   samostatne   zárobkovo   činnej   osoby   zaniká   aj   jej   povinnosť uhrádzať Sociálnej poisťovni poistné a príspevky. Krajskému súdu sťažovateľ predložil list Slovenskej advokátskej komory č. 7/2010-JUDr. De/Ma z 27. mája 2010, v ktorom bolo uvedené, že od 11. februára 2009 nie je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa zákona o sociálnom poistení. Slovenská advokátska komora v ňom ďalej uviedla, že potvrdenie je záväzné   pre   tretie   osoby,   pretože   bolo   vydané   podľa   §   71   ods.   2   písm.   k)   zákona o advokácii,   v   zmysle   ktorého   Predsedníctvo   Slovenskej   advokátskej   komory   vydáva záväzné potvrdenie o forme výkonu advokácie podľa § 12 tohto zákona a o skutočnosti, či advokát je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa osobitného predpisu. Sťažovateľ poukázal   na to,   že   z   tohto   stanoviska   Slovenskej   advokátskej   komory   je   povinný   súd v zmysle   §   135   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   vychádzať. V samostatnom   podaní   predložil   sťažovateľ   krajskému   súdu   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Sžso 7/2009 z 30. marca 2010, ktorým najvyšší súd v obdobnej veci podanej žalobe vyhovel vychádzajúc z toho, že pre posúdenie veci je rozhodujúca faktická možnosť držiteľa oprávnenia regulovanú činnosť reálne vykonávať, a nie iba existencia osobitného oprávnenia   vo   forme   listiny   (preukazu)   s následkom,   že   ak   advokát   nie   je   oprávnený vykonávať   advokáciu   vo   svojom   mene   (ale   iba   v   mene   spoločnosti),   nemôže   byť   ani samostatne   zárobkovo   činnou   osobou;   navyše,   ak   by   to   tak   bolo,   nastala   by   situácia, že takýto advokát je povinný odvádzať príspevky a poistenie ako samostatne zárobkovo činná osoba, avšak sám zo samostatnej zárobkovej činnosti nemá príjem, pretože advokáciu vykonáva na účet spoločnosti.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   6   S   11662/2010-64   z   25.   novembra   2010   žalobu sťažovateľa   zamietol.   Stotožnil   sa   s   právnym   posúdením   veci   žalovaným   správnym orgánom   a   zopakoval,   že „zápis   advokáta   v   zozname   advokátov   vedenom   Slovenskou advokátskou komorou má za následok, že advokát musí byť považovaný za SZČO na účely zákona o sociálnom poistení a teda je povinne nemocensky poistený (§ 14 ods. 1 písm. b/) a povinne dôchodkovo poistený (§ 15 ods. 1 písm. b/).... Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť ani právna úprava v § 12 zákona o advokácii upravujúca formu, ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie tejto   činnosti   fyzickou   osobou,   ktorá   má   zákonom   požadované   oprávnenie.   Na výkon advokátskej činnosti je oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý   vedie   SAK.   Vymedzenie   SZČO   podľa   §   5   písm.   c/   zákona   o   sociálnom   poistení je odvodené   od   samotného   oprávnenia   vykonávať   túto   činnosť.“.   Neobstojí   ani   názor sťažovateľa, podľa ktorého je súd povinný vychádzať z potvrdenia Slovenskej advokátskej komory z 27. mája 2010, že sťažovateľ od 10. februára 2009 nie je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa zákona o sociálnom poistení, pretože rozhodovať o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch patrí Sociálnej poisťovni [§ 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení], a nie Slovenskej advokátskej komore. Ostatne, Sociálna   poisťovňa,   pobočka   K.,   už   rozhodnutím   č.   704-3440151609-GC-09/09-376 zo 16. júna 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 27. júla 2009, rozhodla, že sťažovateľovi povinné   nemocenské   a   dôchodkové   poistenie   na   základe   odhlášky   s   dátumom   zániku 10. februára 2009 k tomuto dňu nezaniklo.

Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku odvolanie 10. januára 2011, ktorým navrhol odvolaciemu   súdu   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   zmeniť   tak,   že   rozhodnutia správnych   orgánov   sa   zrušujú.   Sťažovateľ   zopakoval   už   skôr   prednesené   argumenty, poukázal na to, že ako fyzická osoba nemá oprávnenie na výkon advokácie a nemožno ho považovať   za   samostatne   zárobkovo   činnú   osobu,   pretože   právne   služby   poskytuje v mene a na účet   obchodnej   spoločnosti.   Povinne   nemocensky   a dôchodkovo   poistenou osobou podľa § 14 ods. 1 písm. b) a § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení môže byť iba samostatne zárobkovo činná osoba. Ak by bol správny názor krajského súdu, potom by odvádzal príspevky a poistné Sociálnej poisťovni jednak sťažovateľ a jednak spoločnosť, teda   duplicitne.   Viazanosť   všeobecného   súdu   predloženým   stanoviskom   Slovenskej advokátskej   komory   vyplýva   z   §   71   ods.   2   písm.   k)   zákona o   advokácii,   ktorým   bola právomoc   rozhodovať   o tejto   otázke   u   špecifickej   skupiny   osôb   (advokátov)   zverená Slovenskej advokátskej komore. Napriek tomu, že sťažovateľ poukazoval na rozhodnutie najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1 Sžso 7/2009   z   30.   marca   2010,   krajský   súd   hoci   dospel k opačnému záveru, žiadnym spôsobom sa s názorom najvyššieho súdu nevysporiadal.

Najvyšší súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 9 Sžso 21/2011 z 29. februára   2012   tak,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   potvrdil.   Stotožnil sa s právnym   posúdením   veci   krajským   súdom,   námietku   sťažovateľa   o   záväznosti stanoviska   Slovenskej   advokátskej   komory   pre   správny   súd   považoval   za   nedôvodnú a vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžso 7/2009 z 30. marca 2010 uviedol, že ide   o rozhodnutie   ojedinelé   a   iba   to,   že   krajský   súd   sa   k   jeho   existencii   a   obsahu nevyjadril, nezakladá vadu, ktorá by mala vplyv na zákonnosť jeho rozhodnutia.

Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 21/2011 z 29. februára 2012 nadobudol právoplatnosť 16. marca 2012.

Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 21/2011 z 29. februára 2012 odôvodnil tým, že dotknuté ustanovenia právneho poriadku, najmä § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení a príslušné ustanovenia   zákona   o   advokácii   aplikoval   ústavne   nekonformným   spôsobom.   Ústavne súladnému výkladu týchto ustanovení zodpovedá ich výklad najvyšším súdom v rozsudku sp. zn. 1 Sžso 7/2009 z 30. marca 2010, s ktorým sa sťažovateľ stotožňuje. Z tohto hľadiska neobstojí   najmä   právny   záver   vyslovený   správnym   súdom   vo   veci   sťažovateľa,   podľa ktorého zmenou formy výkonu advokácie nezaniká postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby, tento záver nemá oporu v žiadnom ustanovení právneho poriadku. Najvyšší   súd   sa   vo   veci   sťažovateľa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   nevysporiadal s argumentáciou   obsiahnutou   v   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1 Sžso 7/2009 z 30. marca 2010, iba uviedol, že ide o rozhodnutie ojedinelé. Takýto postup nezodpovedá požiadavke právnej istoty; sťažovateľ sa nachádza v situácii, v ktorej   nepozná dôvody, pre ktoré správny súd v jeho veci odmietol závery vyslovené vo veci sp. zn. 1 Sžso 7/2009; najvyšší   súd   v   jeho   veci   uviedol   svoje   právne   posúdenie   bez   toho,   aby   dostatočne odôvodnil,   ako   k nemu   dospel.   Ústavne   nekonformným   spôsobom   sa   najvyšší súd vysporiadal   aj   s otázkou   záväznosti   potvrdenia   Slovenskej   advokátskej   komory č. 7/2010-JUDr. De/Ma z 27. mája 2010, z ktorého je zrejmé, že sťažovateľ od 11. februára 2009   nie   je   samostatne   zárobkovo   činnou   osobou   podľa   zákona   o   sociálnom   poistení, pretože názor vyslovený najvyšším súdom je v priamom rozpore so znením § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii.

Sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 21/2011 z 29. februára 2012 sťažovateľ   odôvodnil   tým,   že   najvyšší   súd   neodstránil   stav,   ktorý   nastal   nezákonným predpísaným príspevkov a poistného zo strany Sociálnej poisťovne. Sťažovateľ očakáva, že Sociálna poisťovňa pristúpi k vymáhaniu predpísaného poistného a príspevkov a takto dosiahne vymoženie prepísaných súm.

K   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   okrem   iného   pripojil aj vyjadrenie Slovenskej   advokátskej   komory   č.   7/2009-JUDr.   Pp/Ma   z   9.   marca   2009, jej list č. 7/2010-JUDr. De/Ma z 27. mája 2010, ako aj fotokópiu rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžso 7/2009 z 30. marca 2010.

Najvyšší   súd   sa   na   výzvu   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním č. k. K 4/2012 -67 doručeným ústavnému súdu 30. januára 2013. Navrhol, aby ústavný súd sťažnosti   nevyhovel,   pretože   napadnuté   rozhodnutie   nemožno   považovať   za   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   v   danom   prípade   preto   nemohli   byť   sťažovateľom označené základné práva porušené nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Uviedol, že predmetom súdneho konania bolo preskúmanie zákonnosti a postupu žalovanej o predpísaní poistného na nemocenské poistenie, starobné poistenie a príspevky na starobné dôchodkové   sporenie,   poistné   na   invalidné   poistenie   a poistné   do   rezervného   fondu solidarity   v celkovej   sume   538,20   €   za   obdobie   mesiacov   júl   2009   až december   2009. Poukázal na   to,   že   v zmysle   §   250j   ods.   1   OSP   súd   preskúmava   rozhodnutie   a postup správneho   orgánu   v rozsahu   a z dôvodov   uvedených   v žalobe,   teda   v medziach   žaloby, pričom   sťažovateľove   námietky   smerovali   ku skoršiemu   právoplatnému   deklaratórnemu rozhodnutiu Sociálnej poisťovne zo 16. júla 2009 č. 704-3440151609-GC09/09-376 o tom, že   mu   nezaniklo   povinné   nemocenské   poistenie   a povinné   dôchodkové   poistenie 11. februára 2009. K samotnej výške predpísaného poistného za obdobie júl až december 2009 námietky sťažovateľ nemal a nenamietal ani skutočnosť, že by mu 30. júna 2009 zaniklo sociálne poistenie podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, a teda že by jeho príjem   z podnikania   za   rok   2008   nebol   vyšší   ako   12-násobok   vymeriavacieho základu uvedeného   v §   138   ods.   9   zákona   o sociálnom   poistení.   Otázka   zániku povinného nemocenského   a povinného   dôchodkového   poistenia   k   11. februáru 2009 bola právoplatne   vyriešená   rozhodnutím   Sociálnej   poisťovne   zo   16. júla 2009 č. 704-3440151609-GC09/09-376, proti ktorému sťažovateľ odvolanie nepodal. Ako ďalej uviedol   najvyšší   súd,   v napadnutom   rozhodnutí   sa   vysporiadal   so   všetkými   námietkami sťažovateľa   a poukázal   na   obsah   napadnutého   rozhodnutia.   Pokiaľ   ide   o potvrdenie Slovenskej   advokátskej   komory   z 27. mája   2010,   najvyšší   súd   poukázal   na   to,   že   toto potvrdenie   bolo   vydané   až   potom,   čo   Sociálna   poisťovňa   vydala   svoje   druhostupňové rozhodnutie   (7.   apríla   2010),   v čase   rozhodovania   Sociálnej   poisťovne   preskúmavaným rozhodnutím potvrdenie ešte neexistovalo, a preto nemohlo mať ani vplyv na jeho súdny prieskum. Podľa názoru najvyššieho súdu toto potvrdenie v konaní vo veciach sociálneho poistenia by bolo len jedným z dôkazov ako potvrdenie inej fyzickej alebo právnickej osoby (§ 196 ods. 1 zákona o sociálnom poistení), a teda podkladom na rozhodovanie Sociálnej poisťovne.   Rozhodnutie   Sociálnej poisťovne   je výsledkom   rozhodovacej   činnosti   podľa zákona   o sociálnom   poistení,   čomu   kvalitatívne   nemôže   a ani   nezodpovedá   potvrdenie Slovenskej advokátskej komory vydané podľa § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii, ktoré   nie   je   výsledkom   rozhodovacej   činnosti   správneho   orgánu.   Vzhľadom   na   to, že predmetom   súdneho   prieskumu,   v ktorom   bolo   vydané   napadnuté   rozhodnutie najvyššieho   súdu,   bolo   rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne   o predpísaní   poistného a príspevkov za druhý polrok 2009, k ostatným námietkam sa najvyšší súd nepovažoval za potrebné vyjadriť, keďže tieto námietky sa týkali skoršieho právoplatného deklaratórneho rozhodnutia Sociálnej poisťovne o tom, že sťažovateľovi nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie 10. februára 2009.

Sťažovateľ   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   29.   novembra   2012   oznámil, že súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania. S rozhodnutím ústavného súdu bez   ústneho   pojednávania   vyslovil   svoj   súhlas   aj   najvyšší   súd   (v   podaní   doručenom ústavnému súdu 30. januára 2013).

Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   namietaného   porušenia   základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods.   1   ústavy   majú   príslušné   medzinárodné   zmluvy   vrátane   dohovoru   prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl.   46   ods.   1   ústavy,   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 21/2011 z 29. februára 2012 odôvodnil najmä tým, že najvyšší súd aplikoval ústavne nekonformným spôsobom ustanovenie § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení a s tým súvisiace ustanovenia zákona o advokácii, keď dospel na ich základe k záveru, podľa   ktorého   pre   vznik   povinného   nemocenského   a   dôchodkového   poistenia   advokáta vykonávajúceho   advokáciu   ako   konateľ   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným,   teda v jej mene a na jej účet, a pre záver o tom, že takýto advokát je samostatne zárobkovo činnou   osobou,   je   rozhodujúci   jeho   zápis   v   zozname   advokátov   vedenom   Slovenskou advokátskou komorou. Neuviedol však dostatočné dôvody,   ktoré ho k takémuto záveru viedli. Ďalšími dôvodmi porušenia týchto práv malo byť nevysporiadanie sa najvyššieho súdu s argumentáciou v odlišnom rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu v obdobnej veci a ústavne nekonformný výklad ustanovenia § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii.

Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 9 Sžso 21/2011 z 29. februára 2012 odôvodnil takto:«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací   podľa   §   10   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu odvolania v medziach žaloby, v súlade s § 250ja ods. 2 OSP bez pojednávania a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

Námietky, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje rozsudok krajského súdu boli v zásade zhodné s námietkami, ktoré žalobca uplatňoval už v konaní na súde prvého stupňa. Podľa názoru najvyššieho súdu už správny orgán a následne aj krajský súd ako súd prvého stupňa sa s týmito námietkami žalobcu vysporiadali, pričom odvolací súd už vyslovený argumentáciu považuje za relevantnú, výstižnú a dostatočnú. Žalovaný ako aj krajský súd podrobne odôvodnili, prečo žalobca, ktorý od 11. februára 2009 vykonáva činnosť advokáta ako   spoločník   a   zároveň   konateľ   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným   poskytujúcej advokátske   služby   podľa   §   15   zákona   o   advokácii,   je   naďalej   SZČO,   pričom   bolo dostatočne zrozumiteľne a jasne ozrejmené, že v danom prípade nedošlo k zániku povinného sociálneho poistenia podľa § 21 zákona o sociálnom poistení. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa, že § 5 písm.   c/ zákona   o sociálnom   poistení   vymedzuje pojem   SZČO na   účely tohto   zákona   a upravuje   tak   aj postavenie   advokáta,   ktorý   má   oprávnenie   na   vykonávanie   advokátskej činnosti. Vymedzenie SZČO podľa § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra   2010   je   odvodené   od   samotného   oprávnenia   vykonávať   advokáciu ako takú. Nositeľom tohto oprávnenia môže byť len subjekt, ktorému toto oprávnenie bolo udelené.   Len   advokát   (fyzická   osoba)   je   zapísaný   v   zozname   advokátov,   hoci   zákon mu následne   umožňuje,   aby   právne   služby   poskytoval   napríklad   aj   prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným. Je len jedno oprávnenie na vykonávanie advokácie a je udeľované   výlučne   advokátovi   a   bez   ohľadu   na   formu   výkonu   advokácie.   Práve od statusu advokáta, ktorému takéto oprávnenie bolo udelené, teda nie od konkrétnej formy výkonu advokácie, sa v zmysle § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení odvíja postavenie SZČO. Žalobcovi oprávnenie na vykonávanie činnosti ako také ani v dôsledku zmeny formy výkonu advokácie, nezaniklo. Je len osobitným zákonom limitovaný v tom, že túto činnosť nemôže   súčasne   vykonávať   samostatne,   keď   si   sám   zvolil,   že   advokátske   služby   bude poskytovať   prostredníctvom   s.   r.   o.   Žalobcovi   po   celý   čas   status   advokáta   zostáva, je zapísaný v zozname advokátov, ktorý SAK vedie, svoje profesijné označenie je povinný podľa   zákona   o   advokácii   používať   aj   v prípade,   že   právne   služby   poskytuje prostredníctvom združenia, verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzeným a až k nemu následne pripája meno združenia alebo obchodné   meno   spoločnosti.   Žalobca   sa   preto   mylne   domnieva,   že   ako   konateľ „advokátskej“ spoločnosti nie je už SZČO a že v dôsledku nemožnosti súčasného výkonu advokácie ako fyzická osoba, došlo aj k zániku jeho oprávnenia.

Rovnako ako žalobcovi napriek zmene formy výkonu advokácie zostal zachovaný status advokáta podľa zákona o advokácii, zostal mu zachovaný aj status SZČO pre účely zákona o sociálnom poistení. Tak ako žalobcovi ako SZČO povinné nemocenské poistenie a povinné   dôchodkové   poistenie   zo   zákona   vzniklo   od   01.   07.   kalendárneho   roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jeho príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 9 zákona o sociálnom poistení, zanikne mu zo zákona 30. júna kalendárneho   roka   nasledujúceho   po   kalendárnom   roku,   za   ktorý   tento   príjem   nebude prevyšovať uvedený násobok vymeriavacieho základu. V danej právnej veci bol pre určenie vymeriavacieho základu žalobcu ako povinne nemocensky a dôchodkovo postenej SZČO rozhodujúcim   obdobím rok   2008,   za ktorý   žalobca vykázal   v daňovom   priznaní   k dani z príjmov fyzickej osoby príjmy zo samostatnej zárobkovej činnosti a preto mu v zmysle ustanovenia § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení vzniklo za obdobie od 1. júla 2009 do 30. júna 2010 povinné nemocenské a dôchodkové poistenie.

Námietku žalobcu, že ustanovenie § 71 ods. 2 písm. k/ zákona o advokácii je nutné chápať ako zákonné zverenie právomoci Predsedníctvu SAK rozhodovať aj o skutočnosti, ktorá osoba zo špeciálne úzko vymedzenej skupiny osôb, a to advokátov, je alebo nie je SZČO   v   zmysle   zákona   o   sociálnom   poistení,   odvolací   súd   nepovažoval   za   dôvodnú. Odvolací súd zdôrazňuje, že rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch zákon zveruje do vecnej pôsobnosti pobočky Sociálnej poisťovne. Vzhľadom   na   uvedené   potvrdenie SAK   ako samosprávnej stavovskej organizácie,   nemá vplyv   na   zánik   oprávnenia   žalobcu   vykonávať   advokáciu   samostatne   a   tým   na   zánik povinného nemocenského a dôchodkového poistenia.

Pokiaľ   žalobca   poukazoval   na   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Sžso/7/2009, odvolací súd uvádza, že v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu ide o ojedinelé rozhodnutie. V tejto súvislosti dáva do pozornosti aj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. I. ÚS 290/2010-8 zo dňa 7. septembra 2010, kde v obdobnej veci už bola riešená otázka základných práv advokáta v súvislosti s aplikáciu práva sociálneho zabezpečenia na zánik a trvanie účasti SZČO na povinnom poistení. Aj napriek tomu, že krajský súd sa konkrétne tejto   námietke   žalobcu   vo   svojom   rozhodnutí   nevyjadril,   odvolací   súd   toto   opomenutie nepovažoval za vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a s poukazom na vyššie uvedené rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.»

Ústavný   súd   sa   najprv   zaoberal   tvrdeniami   sťažovateľa,   podľa   ktorých   týmto rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu a práva   na   spravodlivý   proces   v   dôsledku   ústavne   nekonformného   výkladu   dotknutých ustanovení.   Ide   o   tieto   ustanovenia   zákona   o   sociálnom   poistení   (v   rovnakom   znení k 10. februáru 2009, ako aj k 1. júlu 2009):

Podľa § 3 písm. a) bodu 2 zákona o sociálnom poistení zárobková činnosť podľa tohto   zákona   je   na   účely   nemocenského   poistenia   a   dôchodkového   poistenia...   činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby, z ktorej je povinne nemocensky poistená a povinne dôchodkovo poistená.

Podľa § 14 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení povinne nemocensky poistení sú... samostatne zárobkovo činná osoba, ktorej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou   zárobkovou   činnosťou   bol   vyšší   ako   12-násobok   vymeriavacieho   základu uvedeného v § 138 ods. 9.

Podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení povinne dôchodkovo poistení sú... samostatne zárobkovo činná osoba, ktorá je povinne nemocensky poistená.

Podľa § 128 ods. 1 písm. c) zákona o sociálnom poistení poistné na nemocenské poistenie platí... povinne nemocensky poistená samostatne zárobkovo činná osoba.

Podľa § 128 ods. 2 písm. c) zákona o sociálnom poistení poistné na nemocenské poistenie platí... povinne nemocensky poistená samostatne zárobkovo činná osoba.

Podľa   §   21   ods.   4   písm.   b)   zákona   o   sociálnom   poistení   povinné   nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy... b) samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej   osobe   uvedenej   v   §   5   písm.   c)   odo   dňa   vzniku   pracovného   pomeru,   v   ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c).

Podľa   §   5   (nazvanom   Samostatne   zárobková   činná   osoba)   písm.   c)   zákona o sociálnom   poistení   samostatne   zárobkovo   činná   osoba   podľa   tohto   zákona   je   fyzická osoba,   ktorá...   c)   má oprávnenie   na   vykonávanie   činnosti   podľa   osobitného   predpisu..., pričom osobitným predpisom je v zmysle odkazu č. 19 napríklad zákon Slovenskej národnej rady   č.   132/1990 Zb. o advokácii v znení zákona č.   302/1999 Z.   z., zákon Slovenskej národnej rady č. 129/1991 Zb. o komerčných právnikoch v znení neskorších predpisov.

Ako vyplýva z citovaných ustanovení, poistné na nemocenské poistenie je povinná platiť   povinne   nemocensky   poistená   samostatne   zárobkovo   činná   osoba   [§   128   ods.   1 písm. c)   zákona   o   sociálnom   poistení]   a   poistné   na   nemocenské   poistenie   povinne nemocensky poistená samostatne zárobkovo činná osoba [§ 128 ods. 2 písm. c) zákona o sociálnom   poistení].   Povinne   nemocensky   poistenou   je   samostatne   zárobkovo   činná osoba, ktorej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9 [§ 14 ods. 1 písm.   b)   zákona   o   sociálnom   poistení],   pričom   vo   veci   sťažovateľa   splnenie   týchto podmienok je potrebné posudzovať k 1. júlu 2009. Ako vyplýva z uvedeného, povinnosť platiť poistné na nemocenské a dôchodkové poistenie vzniká iba za súčasného splnenia podmienky výšky definovaného príjmu za rozhodné obdobie a skutočnosti, že daný subjekt je   samostatne   zárobkovo   činnou   osobou.   Keďže   sťažovateľ   nespochybňuje   správnosť záveru správnych orgánov o tom, že v roku 2008 dosiahol príjem z podnikania a z inej samostatnej   zárobkovej   činnosti   podľa   osobitného   predpisu   alebo   výnos   súvisiaci s podnikaním   a   s   inou   samostatnou   zárobkovou   činnosťou   bol   vyšší   ako   12-násobok vymeriavacieho základu, je potrebné sa zaoberať ďalej iba definíciou samostatne zárobkovo činnej osoby. Tou je (okrem iného) fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, v tomto prípade na výkon advokácie [§ 5 písm. c) zákona   o   sociálnom   poistení].   Povinné   nemocenské   poistenie   a   povinné   dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku oprávnenia na výkon advokácie (§ 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení).

S   ohľadom   na   uvedené   je   potrebné   zaoberať   sa   pojmami   „fyzická   osoba,   ktorá má oprávnenie   na   vykonávanie   advokácie“,   resp.   „fyzická   osoba,   ktorej   oprávnenie na vykonávanie advokácie zaniklo“, a to z hľadiska, či ich ústavne konformnému výkladu zodpovedá prístup, podľa ktorého je takouto osobou každý advokát zapísaný do zoznamu advokátov už len z dôvodu jeho zápisu v zozname advokátov (a prestáva takouto osobou byť iba jeho vyškrtnutím zo zoznamu advokátov), alebo taký výklad, podľa ktorého takouto osobou nie je (alebo ňou prestáva byť) advokát, ktorý vo vlastnom mene nie je oprávnený advokáciu vykonávať, hoci je síce zapísaný v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou (napr. aj z dôvodu, že vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením   obmedzeným   zapísanej   do   zoznamu   spoločností   vedenom   Slovenskou advokátskou komoru [§ 12 ods. 2 a § 71 ods. 2 písm. b) zákona o advokácii].

Podľa   §   1   ods.   2   zákona   o   advokácii   výkon   advokácie   je zastupovanie klientov v konaní   pred   súdmi,   orgánmi   verejnej   moci   a   inými   právnymi   subjektmi,   obhajoba v trestnom   konaní,   poskytovanie   právnych   rád,   spisovanie   listín   o   právnych   úkonoch, spracúvanie   právnych   rozborov,   správa   majetku   klientov   a   ďalšie   formy   právneho poradenstva a právnej pomoci, ak sa vykonáva sústavne a za odmenu (ďalej len „právne služby“).

Podľa § 2 ods. 1 zákona o advokácii advokátom je ten, kto je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora.

Podľa § 12 ods. 1 zákona o advokácii advokát môže vykonávať advokáciu

a) samostatne,

b) v združení spolu s inými advokátmi,

c) ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti,

d) ako komplementár komanditnej spoločnosti alebo

e) ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným.

Podľa § 12 ods. 2 zákona o advokácii komora vedie zoznam združení podľa § 13, zoznam   verejných   obchodných   spoločností   a   komanditných   spoločností   podľa   §   14 a zoznam spoločností s ručením obmedzeným podľa § 15; ustanovenia osobitného predpisu tým nie sú dotknuté.

Podľa § 71 ods. 2 písm. b) zákona o advokácii predsedníctvo komory... vedie zoznam advokátov..., zoznam spoločností s ručením obmedzeným..., vykonáva v nich zápisy...

Podľa § 15 ods. 1 zákona o advokácii advokáti môžu na účel výkonu advokácie založiť spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorej predmetom podnikania je poskytovanie právnych   služieb.   Táto   spoločnosť   s   ručením   obmedzeným   nesmie   mať   iný   predmet podnikania, jej spoločníkmi a konateľmi môžu byť len advokáti a musí byť poistená...

Podľa § 15 ods. 2 prvej vety zákona o advokácii advokáti ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným vykonávajú advokáciu v mene a na účet spoločnosti.

Podľa   §   15   ods.   6   zákona   o   advokácii   advokát,   ktorý   vykonáva   advokáciu   ako konateľ   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným,   nemôže   súčasne   vykonávať   advokáciu samostatne, v združení, ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti alebo komanditnej spoločnosti, alebo ako konateľ inej spoločnosti s ručením obmedzeným. Advokáti sa však môžu dohodnúť na dočasnom samostatnom poskytovaní právnych služieb v jednej veci alebo vo viacerých vopred vymedzených veciach, ak spoločenská zmluva neurčuje inak.

Z týchto ustanovení je zrejmé, že spoločníkom a konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným založenej na účely výkonu advokácie môže byť iba advokát (§ 15 ods. 1 zákona o advokácii), pričom advokátom je ten, kto je zapísaný do zoznamu advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou (§ 2 ods. 1 zákona o advokácii). Advokáti ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným vykonávajú advokáciu v mene a na účet spoločnosti (§ 15 ods. 2 zákona o advokácii). Pritom platí, že advokát, ktorý vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, nemôže súčasne vykonávať advokáciu   samostatne   (§   15   ods.   6   zákona   o   advokácii).   S   ohľadom   na   skutočnosť, že v priebehu   konania   pred   správnym   orgánom   a   správnymi   súdmi   nebolo   preukázané, že by sťažovateľ postupoval podľa   druhej   vety   § 15   ods.   6   zákona   o advokácii,   týmto prípadom sa nezaoberal ani ústavný súd a vychádzal z toho, že na sťažovateľa sa v celom rozsahu   vzťahuje   prvá   veta   tohto   ustanovenia,   teda   že   nemôže   súčasne   vykonávať advokáciu samostatne.

Ako vyplýva z podanej sťažnosti, sťažovateľ tvrdí, že advokát – konateľ spoločnosti nie   je   „fyzickou   osobou,   ktorá   má   oprávnenie   na   vykonávanie   advokácie“,   pretože nie je oprávnený   vykonávať   advokáciu   samostatne,   resp.   je   „fyzickou   osobou,   ktorej oprávnenie na vykonávanie advokácie zaniklo“, pričom vychádza z toho, že rozhodujúce nie je to, či je v zozname advokátov zapísaný, ale to, či aj skutočne je ako fyzická osoba oprávnený   poskytovať   právne   služby   podľa   §   1   ods.   2   zákona   o   advokácii,   pričom svoj názor   bližšie   odôvodňuje   poukazom   na   odôvodnenie   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Sžso 7/2009 z 30. marca 2010, ktorý uviedol:

«... Najvyšší súd v predmetnej veci predovšetkým poukazuje na ust. § 5 písm. c/ zák. č. 461/2003 Z. z., ktoré je základom pre vyhodnotenie právnej situácie žalobcu vzniknutej zaslaním oznámenia žalovanej o zrušení poistenia zo dňa 9. 7. 2007...

... pre riadny výklad tohto ustanovenia je významné slovné spojenie „oprávnenie na vykonávanie   činnosti   podľa   osobitného   predpisu“,   z   ktorého   jednoznačne   vyplýva, že nie len   existencia   tohto   osobitného   oprávnenia   vo   forme   listiny   alebo   preukazu (tzv. formálny   základ   pre   výkon   platených   činností),   ale   aj   samotná   faktická   možnosť držiteľa tohto oprávnenia regulovanú činnosť vykonávať (tzv. materiálna stránka výkonu činnosti), tzn. možnosť reálne vykonávať advokáciu, sú podmienkami conditio sine qua non, bez naplnenia ktorých nie je možné hovoriť o samostatne zárobkovo činnej osobe v zmysle predpisov sociálneho poistenia.

...   advokát   spadá   do kategórie   samostatne   zárobkovo   činných   osôb,   lebo právny základ   na   charakteristiku   „zárobkovo   činný“   vychádza   z   prezumpcie   skutočnosti, že neexistujú žiadne právne prekážky pre výkon konkrétnych činností, v danom prípade advokácie. Avšak zák. č. 586/2003 Z. z. súčasne vymedzuje dve základné prekážky pre výkon advokácie fyzickou osobou počas držby osobitného oprávnenia na výkon advokácie a to

- pozastavenie výkonu advokácie (§ 9 ods. 1 písm. a/ zák. č. 586/2003 Z. z. ) a

- postavenie   konateľa   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným   (§   15   ods.   6   zák. č. 586/2003 Z. z.).

Práve existencia týchto prekážok spôsobuje u advokáta – fyzickej osoby dočasný zánik oprávnenia na výkon advokácie, ktorého trvanie je podmienené časovou existenciou prekážky.   Uvedená   podmienenosť   je   daná   prechodným   (nie   trvalým)   charakterom   hore uvedených   zákonných   prekážok,   ktoré   smerujú   proti   materiálnej   stránke   a   nie   proti formálnej stránke výkonu advokácie. Takýto dočasný zánik oprávnenia so všetkými jeho dôsledkami   je   nutné   striktne   odlišovať   od   inštitútu   vyčiarknutia   advokáta   zo   zoznamu (§ 7 zák. č. 586/2003 Z. z.), lebo vyčiarknutie advokáta zo zoznamu má za následok trvalý (v zmysle formálnom) zánik oprávnenia na výkon advokácie....

Zavinené nerešpektovanie uvedených znakov má relevantné právne následky, lebo je spojené   so   vznikom   disciplinárneho   previnenia   advokáta   a   s   nasledujúcou   hrozbou možného uloženia disciplinárnych sankcií....

Za tejto právnej situácie sa žalobca snažil svojim podaním ukončiť ku dňu 30. 6. 2007 svoj sociálno-poistný vzťah so žalovanou ako samostatne zárobkovo činná osoba.... Ak potom ust. § 21 ods. 4 písm. b/ zák. č. 461/2003 Z. z. podmieňuje zánik povinného nemocenského a dôchodkového poistenia zánikom oprávnení samostatne zárobkovo činných osôb,   tzn.   v   prípade   advokáta   zánikom   oprávnenia   na   výkon   advokácie,   nie   je   možné pri aplikácii cit.   ustanovenia § 21 ods.   4 písm.   a/ prehliadnuť alebo opomenúť právne účinky podmieneného dočasného zániku oprávnenia na výkon advokácie v zmysle § 9 ods. 1 písm. a/ a § 15 ods. 6 zák. č. 586/2003 Z. z.

Preto   je   odôvodnené   konštatovanie   žalobcu   podporené   odborným   stanoviskom Slovenskej   advokátskej   komory,   že   skutočnosti   majúce   svoj   základ   v   prerušení   výkonu advokácie   alebo   vo   vstupe   do   funkcie   konateľa   advokátskej   spoločnosti   s   ručením obmedzeným, musí advokát oznámiť žalovanej a súčasne, ak tieto prekážky samostatného výkonu   advokácie   pominú   musí   advokát   túto   skutočnosť   opätovne   oznámiť   žalovanej (§ 228, najmä jeho odsek 3 zák. č. 461/2003 Z. z.). Následne je povinnosťou žalovanej k 30. 6. kalendárneho   roka   toto   oznámenie   vyhodnotiť   vo   vzťahu   k   ďalšej   existencii povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia a vyvodiť z toho právne závery.

Je preto celkom právne irelevantný záver žalovanej, že rozhodujúcou skutočnosťou pre   existenciu   povinného   nemocenského   poistenia   a   povinného   dôchodkového   poistenia v tomto prípade je iba existencia oprávnenia žalobcu na výkon advokácie, ktoré žalobcovi bolo   udelené   3.   júna   1996.   Ak   by   si   konajúci   súd   v   rozpore   s   výkladovým   pravidlom „redukcio ad absurdum“ takýto záver osvojil, potom by potvrdil neželanú situáciu, že hoci by   advokát   v   pozícii   konateľa   advokátskej   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným   nesmel vykonávať advokáciu samostatne (§ 15 ods. 6 zák. č. 586/2003 Z. z.) a z uvedeného dôvodu by bol bez príjmu (odmeny) za samostatný výkon advokácie, ak by aj tak mal počas výkonu funkcie   konateľa   advokátskej   spoločnosti   (prinajmenej   prvý   rok)   uloženú   povinnosť odvádzať poistné na nemocenské a dôchodkové poistenie, čím by došlo k nezákonnému zásahu do vlastníctva chráneného čl. 20 ústavy.

Naopak   zákon   existenciu   oprávnenia   (vo   formálnom   zmysle)   u   advokáta,   ktorý sa chce   stať   spoločníkom   a   súčasne   konateľom   advokátskej   spoločnosti   s   ručením obmedzeným, vyžaduje iba v tom zmysle, že ide o nevyhnutnú podmienku na výkon tejto funkcie (§ 15 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z. z.)...

Takisto je pre prejednávanú vec irelevantné, že žalobca v daňovom priznaní k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2006, ktoré bolo predložené pobočke žalovanej 28. 5. 2007 mal zachytené príjmy z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti.   Tieto   údaje slúžia za   základ   výpočtu odvodov poistného   iba   v   tom   prípade,   ak je   u   fyzickej osoby splnená základná podmienka sociálneho poistenia a to, že v zmysle predpisov sociálneho poistenia spĺňa predpoklady pre označenie za samostatne zárobkovo činnú osobu v súlade s § 128 ods. 1 a 2 zák. č. 461/2003 Z. z. Tento stav, ako už najvyšší súd hore odôvodnil, nenastal....

... argumentácia   prvostupňového   orgánu   žalovanej,   že   „zmenou   formy   výkonu advokácie nezaniká postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c/ zák. č. 461/2003 Z. z. a tým ani povinné nemocenské a dôchodkové poistenia podľa § 21 ods. 4 písm. b/ cit zákona „nemá oporu v hore uvedených zákonných ustanoveniach“.»

Sťažovateľ teda tvrdí, že ústavne konformný výklad pojmu „fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie advokácie“ pre účely   §   5   písm.   c)   zákona o sociálnom poistení, je taký, že takouto osobou nie je advokát vykonávajúci advokáciu ako konateľ spoločnosti   s ručením   obmedzeným,   a   to   z   dôvodu,   že   takáto   osoba   nemá   oprávnenie na vykonávanie   advokácie.   Slová   „mať   oprávnenie“   na   vykonávanie   advokácie   možno ústavne konformne podľa názoru sťažovateľa vykladať iba tak, že tento pojem je chápaný materiálne, a nie formálne, to znamená, že nestačí na splnenie podmienky „mať oprávnenie“ iba byť zapísaný do zoznamu advokátov, ale musí existovať aj reálna možnosť vykonávať. To v prípade konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným, hoci je zapísaný v zozname advokátov, vylučuje § 15 ods. 6 zákona o advokácii. Potom aj pojem „fyzická osoba, ktorej oprávnenie na vykonávanie advokácie zaniklo“ treba vykladať tak, že ňou je práve takýto advokát – konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným.

Na rozdiel od sťažovateľa najvyšší súd v napadnutom rozsudku tieto pojmy vykladá tak, že rozhodujúci je zápis advokáta v zozname advokátov vedenom komorou (a potom už len jeho vyškrtnutie zo zoznamu advokátov), pričom zmena formy výkonu advokácie je bezvýznamná, a tento svoj výklad odôvodňuje tým, že nositeľom samotného oprávnenia vykonávať advokáciu ako takú je vždy len advokát (fyzická osoba), pretože je len jedno oprávnenie na vykonávanie advokácie a je udeľované výlučne advokátovi a bez ohľadu na formu výkonu advokácie.

Zatiaľ čo sťažovateľ za jediný správny výklad sporných pojmov považuje ich výklad z hľadiska materiálneho, najvyšší súd vychádza z jeho formálneho chápania.

Nevyhnutnou   súčasťou   rozhodovacej   činnosti   súdov   zahŕňajúcej   aplikáciu abstraktných   právnych   noriem   na   konkrétne   okolnosti   individuálnych   prípadov   je zisťovanie   obsahu a   zmyslu   právnej   normy   uplatňovaním jednotlivých   metód   právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód   absolútnu   prednosť,   pričom   jednotlivé   uplatnené   metódy   by   sa   mali   navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

Pri   výklade   a   aplikácii   ustanovení   právnych   predpisov   je   nepochybne   potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho   textu)   odchýliť   v   prípade,   keď   to   zo   závažných   dôvodov   vyžaduje   účel zákona, systematická   súvislosť   alebo   požiadavka   ústavne   súladného   výkladu   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto   prípadoch   musí   zároveň   vyvarovať   svojvôle   (arbitrárnosti)   a   svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.

V   prípadoch   nejasnosti   alebo   nezrozumiteľnosti   znenia   ustanovenia   právneho predpisu   (umožňujúceho   napr.   viac   verzií   interpretácie)   alebo   v   prípade   rozporu   tohto znenia   so   zmyslom   a   účelom   príslušného   ustanovenia,   o   ktorého   jednoznačnosti   niet pochybnosti,   možno   uprednostniť   výklad e   ratione   legis pred   doslovným   gramatickým (jazykovým) výkladom.

Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07).

Ústavný súd je toho názoru, že pri výklade uvedených pojmov (§ 5 a § 21 ods. 4 zákona   o   sociálnom   poistení)   je   potrebné   uprednostniť   výklad   materiálny   a   dospieť k záveru, podľa ktorého „fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie advokácie“, je iba advokát, ktorý môže ako fyzická osoba pri samostatnom výkone advokácie skutočne právne   služby   klientom   poskytovať   a   prijímať   za   nich   ako   fyzická   osoba   aj   odmenu. „Fyzickou osobou, ktorá má oprávnenie na vykonávanie advokácie“, je teda iba advokát vykonávajúci advokáciu samostatne a iba v prípade ak nemá výkon advokácie pozastavený. Na tomto závere nič nemôže zmeniť ani skutočnosť, že aj advokát – konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným musí byť v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou zapísaný. Ako správne uviedol najvyšší súd – tento zápis je podmienkou na to, aby mohol advokát v mene a na účet iného subjektu (spoločnosti s ručením obmedzeným) advokáciu   vykonávať.   „Fyzickou   osobou,   ktorej   oprávnenie   na   vykonávanie   advokácie zaniklo“, je preto každý advokát, ktorý vykonával advokáciu samostatne a následne začal advokáciu vykonávať ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, pretože samostatne advokáciu vykonávať v takom prípade už nie je oprávnený, čo vyplýva priamo zo zákona o advokácii.   K   tomuto   názoru   dospel   ústavný   súd   použitím   metódy   gramatického, logického,   ale najmä systematického   výkladu   sporných   ustanovení   zákona   o   sociálnom poistení v kontexte ustanovení zákona o advokácii tak, ako sú už citované.

Neobstojí preto z týchto dôvodov ani názor najvyššieho súdu (vyslovený rozsudkom sp. zn. 7 Sžso 27/2010 z 1. júla 2010, ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 66/2012), podľa ktorého na účely zákona o sociálnom poistení treba advokáta zapísaného v zozname advokátov vedenom Slovenskou   advokátskou   komorou   považovať   za   povinne   nemocensky   a   dôchodkovo poistenú samostatne zárobkovo činnú osobu, a to bez ohľadu na skutočnosť, či advokátsku činnosť vykonáva ako advokát vo svojom mene alebo ako spoločník, prípadne konateľ právnickej osoby poskytujúcej služby advokácie.

Takto formulovaný názor totiž vychádza iba z formalistického výkladu dotknutých ustanovení, ktorý nezohľadňuje ich materiálnu podstatu, a tým ani zmysel a účel právnej úpravy.

Pre   úplnosť   je   potrebné   poukázať   na   ďalšie   dva   súvisiace   aspekty   tejto   veci   – chápanie   následkov   pozastavenia   samostatného   výkonu   advokácie   advokátovi   pre   jeho postavenie   v   systéme   sociálneho   poistenia   a   následnú   zmenu   právnej   úpravy   zákona o sociálnom poistení, ku ktorej došlo od 1. januára 2011 zákonom č. 543/2010 Z. z.

Ako je zrejmé z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 45/2010 z 28. septembra 2011 (uverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 67/2012), z § 9 ods. 1 písm. a) zákona o advokácii vyplýva, že od okamihu pozastavenia výkonu advokácie advokát už nie je oprávnený poskytovať právne služby, a teda nemá oprávnenie na vykonávanie činností podľa osobitného predpisu, ak je naďalej zapísaný   v   zozname   advokátov;   táto   skutočnosť   má   za   následok   na   účely   zákona o sociálnom poistení, že od tohto okamihu nemožno advokáta považovať za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa   § 5 písm. c)   zákona o sociálnom   poistení. Ako   vyplýva z uvedeného, aj v tomto prípade naďalej ide o advokáta, ktorý je v zozname advokátov vedenom komorou zapísaný, avšak zákon o advokácii nepripúšťa, aby poskytoval právne služby   klientom,   obdobne   ako   v   prípade   zmeny   formy   výkonu   advokácie   rovnako nepripúšťa, aby advokát – fyzická osoba poskytoval právne služby samostatne. Aj   toto rozhodnutie najvyššieho súdu je teda založené na materiálnom výklade sporných pojmov a upúšťa od prísne formalistického chápania oprávnenia vykonávať advokáciu patriaceho každému iba z dôvodu jeho zápisu v zozname advokátov.

Zákon o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. od 1. januára 2011 obsahuje   už   odlišnú   úpravu   nielen   §   5,   ale   aj   §   21   ods.   4.   Od   1.   januára   2011   tieto ustanovenia znejú takto:

Podľa § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení povinné nemocenské a dôchodkové poistenie   SZČO   zaniká   vždy   dňom,   od   ktorého   nie   je   oprávnená   na   výkon   alebo prevádzkovanie činnosti uvedenej v § 3 ods. 1 písm. 2 a ods. 2 a 3. Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie SZČO, ktorá nemá oprávnenie na výkon alebo prevádzkovanie činnosti uvedenej v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2, 3, zaniká dňom zrušenia registrácie podľa osobitného predpisu (tým je zákon o správe daní a poplatkov).

Podľa § 5 zákona o sociálnom poistení samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto   zákona   je   fyzická   osoba,   ktorá   dovŕšila   18   rokov   veku   a   je   registrovaná   podľa osobitného predpisu [§ 31 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave   územných   finančných   orgánov   v   znení   neskorších   predpisov,   §   67   zákona č. 563/2009   Z.   z.   o   správe   daní   (daňový   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých zákonov].

Ako   vyplýva   z   týchto   novelizovaných   ustanovení,   zákonodarca   považoval v súvislosti s § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení za potrebné spresniť podmienky zániku povinného nemocenského a dôchodkového poistenia SZČO, pričom postupoval tak, že   výslovne   stanovil,   že   toto   zaniká   vždy   dňom,   od   ktorého   fyzická   osoba   nie   je oprávnená na   výkon   alebo   prevádzkovanie   činnosti.   Takto   zákonodarca   nahradil   sporné „mať oprávnenie“   jednoznačným   „byť   oprávneným“,   čo   podľa   názoru   ústavného   súdu posunulo   dikciu   ustanovenia   k   jej   materiálnemu   chápaniu   a   potvrdzuje   správnosť už uvedených úvah. Tomu nasvedčuje aj úprava § 5 zákona o sociálnom poistení.

Vo   vzťahu   k   odôvodneniu   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   9   Sžso   21/2011 z 29. februára 2012 považuje ústavný súd za potrebné uviesť aj to, že ústavne nekorektný sa javí názor, ktorým bolo rozhodnutie odôvodnené a podľa, ktorého „len advokát (fyzická osoba)   je   zapísaný   v   zozname   advokátov...   Je   len   jedno   oprávnenie   na   vykonávanie advokácie a je udeľované výlučne advokátovi a bez ohľadu na formu výkonu advokácie.“. Je síce   pravdou,   že   spoločníkom   a   konateľom   advokátskej   spoločnosti   s   ručením obmedzeným môže byť iba ten, kto je zapísaný do zoznamu advokátov (ako na to na inom správne   najvyšší   súd   poukazuje),   avšak   aj   advokátske   spoločnosti   sú   zapisované do zoznamu spoločností vedeného komorou, a to až po splnení zákonných podmienok [§ 12 ods. 2, § 71 ods. 2 písm. b) zákona o advokácii]. Nemožno preto stotožňovať oprávnenie advokáta vykonávať advokáciu   samostatne   a oprávnenie spoločnosti   vo   vlastnom   mene právne   služby   poskytovať,   a   tým   vykonávať   advokáciu,   hoci   na   druhej   strane   zápis advokáta v zozname advokátov je jednou z podmienok na zápis spoločnosti do zoznamu spoločností vedenom komorou.

Pokiaľ preto sťažovateľovi po zmene formy výkonu advokácie nezostal zachovaný (v materiálnom   slova   zmysle)   status   advokáta   podľa   zákona   o   advokácii,   nemohol mu zostať   zachovaný   ani   status   samostatne   zárobkovo   činnej   osoby   pre   účely   zákona o sociálnom poistení.

S   ohľadom   na   uvedené   už   len   z   týchto   uvedených   dôvodov   došlo   rozsudkom najvyššieho   súdu   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to preto, že napadnutý rozsudok je založený na ústavne nekonformnej aplikácii jednoduchého práva.

Sťažovateľ však ďalej argumentuje aj tým, že k porušeniu týchto jeho práv došlo aj z dôvodu,   že   najvyšší   súd   odmietol   vychádzať   z   potvrdenia   Slovenskej   advokátskej komory, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ nie je samostatne zárobkovo činnou osobou, pričom tak postupoval výslovne proti zneniu právnej úpravy [§ 71 ods. 2. písm. k) zákona o advokácii].

Podľa   §   71   ods.   2   písm.   k)   zákona   o   advokácii   v   znení   od   1.   septembra   2009 predsedníctvo komory... vydáva záväzné potvrdenie o forme výkonu advokácie podľa § 12 tohto zákona a o skutočnosti, či advokát je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa osobitného predpisu.

Najvyšší   súd   dospel   v   tejto   súvislosti   k   záveru,   podľa   ktorého   (bez   bližšieho odôvodnenia) „rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch   zákon   zveruje   do   vecnej   pôsobnosti   pobočky   Sociálnej   poisťovne.   Vzhľadom na uvedené potvrdenie SAK ako samosprávnej stavovskej organizácie, nemá vplyv na zánik oprávnenia   žalobcu   vykonávať   advokáciu   samostatne   a   tým   na   zánik   povinného nemocenského a dôchodkového poistenia.“.

Nepochybne   správny   je   názor   najvyššieho   súdu,   pokiaľ   uvádza,   že   o   vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch patrí rozhodovanie do vecnej pôsobnosti   pobočky   Sociálnej   poisťovne.   To,   že   Slovenskej   advokátskej   komore   bolo zverené vydávanie potvrdenia o tom, či advokát je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa osobitného predpisu, však neznamená, že Sociálna poisťovňa nerozhoduje naďalej o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. Znamená to iba toľko,   že   pri   posudzovaní   otázky,   či   advokát   je   samostatne   zárobkovo   činnou   osobou, je povinná   vychádzať   zo   stanoviska   Slovenska   advokátskej   komory,   ostatné   okolnosti rozhodujúce   pre   zánik   povinného   poistenia   posudzuje   Sociálna   poisťovňa   naďalej samostatne. Z uvedeného je zrejmé, že v prípade, ak Slovenská advokátska komora vydá záväzné   stanovisko   podľa   citovaného   ustanovenia,   nemôže   už   z   hľadiska   Sociálnej poisťovne ísť v tejto otázke o „sporný prípad“ (čo je jedným z predpokladov a podmienkou vzniku   právomoci   rozhodovania   Sociálnej   poisťovne   o   zániku   poistného vzťahu). Tieto závery vyplývajú zo vzťahu špeciality zákona o advokácii vo vzťahu k advokátom oproti zákonu   o   sociálnom   poistení   upravujúcemu   otázky   všeobecne.   Záväznosť   potvrdenia Slovenskej advokátskej komory je pritom vyjadrená priamo v normatívnom texte. Ani tento záver však neznamená, že vo veci sťažovateľa mala Sociálna poisťovňa vychádzať   z   potvrdenia   Slovenskej   advokátskej   komory,   a   to   z   dôvodu,   že   právomoc Slovenskej advokátskej komore vydávať potvrdenie o skutočnosti, či advokát je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa osobitného predpisu, bola Slovenskej advokátskej komore zverená až novelou zákona o advokácii s účinnosťou od 1. septembra 2009, teda potom, ako vo veci sťažovateľa Sociálna poisťovňa rozhodla.

Nakoniec   sťažovateľ   odôvodňoval   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces rozhodnutím najvyššieho súdu v jeho veci aj tým, že najvyšší   súd   sa   žiadnym   spôsobom   nevysporiadal   so   závermi   a   argumentáciou rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vo   veci   sp.   zn.   1   Sžso   7/2009   z   30.   marca   2010,   hoci sťažovateľ   jeho   dôvodmi   argumentoval   a   poukazoval   na   ne.   Najvyšší   súd   totiž   v   tejto súvislosti uviedol iba to, že v prípade tohto rozhodnutia „v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu   ide   o   ojedinelé   rozhodnutie.   V   tejto   súvislosti   dáva   do   pozornosti   aj   rozhodnutie Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č.   I.   ÚS   290/2010-8   zo   dňa   7.   septembra   2010, kde v obdobnej   veci   už   bola   riešená   otázka   základných   práv   advokáta   v   súvislosti s aplikáciu práva sociálneho zabezpečenia na zánik a trvanie účasti SZČO na povinnom poistení.“. Potreba vysporiadať sa so známym rozhodnutím súdu v obdobnej veci (osobitne, ak   ide   o   rozhodnutie   najvyššieho   súdu)   z   hľadiska   jeho   dôvodov,   pokiaľ   súd   dospeje následne k opačnému názoru, je súčasťou požiadavky na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zvlášť v situácii, keď účastník konania výslovne svoje odvolanie, o ktorom súd rozhoduje, odôvodňuje dôvodmi zhodnými s tými, ktoré sú uvedené v inom rozhodnutí. Pritom   je   nerozhodné,   či   v   prípade   iného   súdneho   rozhodnutia,   na   ktoré   účastník konania poukazuje, ide o názor menšinový alebo väčšinový, významné je iba to, či ide o argumentáciu   logickú   a konzistentnú   a   túto   požiadavku   rozhodnutie   najvyššieho   súdu vo veci sp. zn. 1 Sžso 7/2009 z 30. marca 2010 nepochybne spĺňalo. Pokiaľ najvyšší súd poukázal na rozhodnutie ústavného súdu č. k. I. ÚS 290/2010-8 zo 7. septembra 2010, v tomto prípade ide jednak o rozhodnutie, ktorým nebolo konštatované porušenie alebo neporušenie práv sťažovateľa (iba neprijateľnosť jeho sťažnosti), ale najmä je významné to, že   ak   v   tomto   rozhodnutí   ústavný   súd   riešil   potrebu   vysporiadať   sa   s   rovnakým rozhodnutím najvyššieho súdu v prípade, v ktorom nebola objektívne daná možnosť súdu takto postupovať, pretože bolo vydané iba bezprostredne pred rozhodovaním súdu, ktoré preskúmaval ústavný súd (bod 22 uznesenia ústavného súdu vo veci sp. zn. I. ÚS 290/2010).

Ústavný súd konštatuje, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na uvedený záver už nebolo potrebné osobitne sa zaoberať namietaným porušením čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 13 a čl. 14 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah,   prípadne   prikáže   tomu,   kto   právo   alebo   slobodu   porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   aj   základného   práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy, ktoré u boli sťažovateľa porušené, ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 21/2011 z 29. februára 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V   ďalšom   priebehu   odvolacieho   konania   bude   úlohou   najvyššieho   súdu   znova posúdiť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu s ohľadom na zákonnosť rozhodnutí správneho orgánu a vo veci   znova   rozhodnúť takým spôsobom,   ktorý   bude ústavne   konformný   a   bude   v   súlade   s   právnym   názorom   ústavného   súdu   vysloveným v tomto náleze.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovateľ si z tohto dôvodu uplatňoval finančný nárok vo výške 3 000 € a dôvodil tým, že najvyšší súd neznemožnil Sociálnej poisťovni rozširovať o ňom údaj, že má dlh na poistnom a príspevkoch.

Ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie nepriznal s poukazom na   to,   že   za   dostatočnú   satisfakciu   pre   sťažovateľa   považoval   už   len   konštatovanie porušenia jeho základných práv týmto nálezom. Navyše, pokiaľ sťažovateľ argumentoval ďalším   postupom   Sociálnej   poisťovne   voči   sťažovateľovi,   ktorým   došlo   k   zverejneniu údajov o jeho dlhu, poskytnúť ochranu pred takýmto konaním Sociálnej poisťovne nepatrilo najvyššiemu   súdu   v   ním   rozhodovanej   veci   sťažovateľa.   Nároky   tohto   druhu   si   musí sťažovateľ uplatňovať v samostatnom a konaní, a to proti pôvodcovi zásahov tvrdených sťažovateľom.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa. S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 323,50 € tak, ako si ju sťažovateľ uplatnil (2 úkony   právnej   pomoci   po   127,16   €,   t.   j.   prevzatie   a   príprava   zastúpenia,   sťažnosť a 2 x paušálna náhrada   hotových   výdavkov   po   7,63   €,   zvýšené o   DPH),   ktorú   zaviazal najvyšší   súd   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti   tohto   nálezu.   Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti rozhodnutiu   ústavného   súdu   nie   je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2013