znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 426/2011-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. marca 2012 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť dr. A. M., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. D., P., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom na konanie pred miestne príslušným súdom v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 10 NcC 1/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti dr. A. M.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS   426/2011-14   z   29.   septembra   2011   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť dr. A. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v súvislosti s právom na konanie pred miestne príslušným súdom v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 10 NcC 1/2011.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 15. novembra 2011 a tiež krajský súd vo vyjadrení z 18. októbra 2011 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   1.   decembra   2010   podal   na   miestnom príslušnom   Okresnom   súde   Košice   II   žalobu,   ktorou   sa   domáhal   ochrany   osobnosti, duševného   vlastníctva,   autorských   práv,   ako   aj   náhrady   nemajetkovej   ujmy.   Prípisom Okresného súdu Košice II sp. zn. 29 C 188/2010 zo 7. decembra 2010 bolo sťažovateľovi dané na vedomie, že jeho právna vec bola v zmysle § 105 ods. 1 a 2 z dôvodu uvedeného v §   88   ods.   1   písm. o)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   postúpená Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“), keďže sťažovateľ sa zdržiava na adrese J. 221. Podľa sťažovateľa tým bolo už v zárodku porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie a na prerokovanie veci v primeranej lehote. Sťažovateľ 13. decembra 2010 doručil do podateľne Okresného súdu Košice II odvolanie proti postúpeniu spisu okresnému súdu. Odvolanie adresoval nadriadenému Krajskému súdu v Košiciach v zmysle § 105 ods. 3 OSP s vedomím,   že   ak   účastník   postúpenie   namieta   do   15   dní   od   doručenia,   súd   prihliada na miestnu   príslušnosť   podľa   §   88   ods.   1   písm.   o)   OSP.   Odvolanie   sťažovateľa   však Krajskému   súdu   v   Košiciach   predložené   nebolo   a   spis   bol   podľa   neho   protiprávne odstúpený   3.   januára   2011   okresnému   súdu.   Uznesením   krajského   súdu   č.   k. 10 NcC 1/2011-43   z   5.   mája   2011   bolo   vyslovené,   že   na   konanie   je   miestne   príslušný okresný súd. Krajský súd teda vôbec nevzal do úvahy, že sťažovateľ má bydlisko v K., a preto   nesprávne   aplikoval   ustanovenie   §   88   ods.   1   písm.   o)   OSP.   Udaná   kontaktná adresa J. 221 bola aktuálna v čase podania žaloby a po nej, ale nemala vplyv na trvalý pobyt sťažovateľa. Proti   uzneseniu krajského súdu   podal   sťažovateľ 15. mája 2011 dovolanie. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 126/2011 z 27. júla 2011 bolo dovolacie konanie zastavené pre absenciu funkčnej príslušnosti.

Sťažovateľ   navrhol   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   práv   tým,   že   v   jeho   veci   má   konať   miestne   nepríslušný   okresný   súd, a to v konaní   vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   10   NcC   1/2011   s   tým,   aby   bolo uznesenie krajského súdu z 5. mája 2011 zrušené. Zároveň požadoval priznanie náhrady trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 223,44 €.

Z vyjadrenia predsedu kolégia krajského súdu sp. zn. Spr 10146/2011 z 18. októbra 2011 doručeného ústavnému súdu   7.   novembra   2011 vyplýva, že krajský   súd prípisom z 10. februára 2011 vyžiadal vyjadrenie   k postúpeniu   veci   od   žalovaného z dôvodu,   že prípisom o postúpení veci, ktorý bol daný na vedomie sťažovateľovi a žalovanému, nedošlo k poučeniu účastníkov konania o práve vyjadriť sa k postúpeniu veci v lehote 15 dní podľa ustanovenia § 105 ods. 3 OSP, t. j. či s postúpením súhlasia. Keďže toto poučenie chýbalo, krajský   súd žalovaného poučil   o   možnosti   vyjadriť sa   k postúpenej   veci.   Podľa   názoru krajského súdu s poukazom na ustanovenie § 104a a § 105 OSP je na konanie miestne príslušný okresný súd. Okolnosti uvádzané sťažovateľom sú nedôvodné, a preto sťažnosť navrhuje zamietnuť.

Z repliky sťažovateľa z 15. novembra 2011 doručenej ústavnému súdu toho istého dňa vyplýva, že údaj, podľa ktorého sťažovateľ v žalobe uviedol ako bydlisko a zároveň kontaktnú adresu J. 221, je nepravdivý, pretože ako trvalé bydlisko označil adresu v K. Nezohľadnením   tejto   rozhodujúcej   skutočnosti   došlo   k   porušeniu   označených   práv sťažovateľa.

Podanú sťažnosť, uznesenie ústavného súdu č. k. II. ÚS 426/2011-14 z 29. septembra 2011, vyjadrenie predsedu kolégia krajského súdu a repliku sťažovateľa ústavný súd doručil aj M. K. (ďalej len „žalovaný“), keďže rozhodnutím vo veci samej by mohol byť aj on dotknutý vo svojich právach.

Z   vyjadrenia   žalovaného   z   28.   novembra   2011   doručeného   ústavnému   súdu 2. decembra 2011 vyplýva, že sťažovateľ býva v J. už asi 25 rokov. Má tam dom, čo môžu potvrdiť   občania   obce.   Necíti   sa   byť   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   pasívne legitimovaný. V spore nejde o ochranu osobnosti, ale o sporné skutočnosti vyplývajúce zo zmluvy o dielo pri vydaní knihy obcou J.

Z repliky sťažovateľa z 19. decembra 2011 doručenej ústavnému súdu toho istého dňa   vyplýva,   že   vyjadrenie   žalovaného   považuje   za   účelové.   Tvrdenie   o   jeho   trvalom pobyte je nesprávne a nepravdivé, pretože jeho trvalý pobyt je bez prestania v K. Na dôkaz tejto skutočnosti prikladá kópiu občianskeho preukazu a ďalšie listinné dôkazy. Považuje za zarážajúce, že žalovaný ako bývalý starosta neovláda spôsob evidovania trvalého pobytu. Naozaj je majiteľom rodinného domu v J. Má ho po svojich rodičoch. Často sa v obci zdržiava. Bolo to najmä, keď písal knihu k 750. výročiu J. Vlastníctvo domu, ale ani pobyt však podľa sťažovateľa neodôvodňuje trvalé bydlisko.

II.

Z upovedomenia Okresného súdu Košice II sp. zn. 29 C 188/2010 zo 7. decembra 2010   adresovaného   okresnému   súdu   vyplýva,   že   v   právnej   veci   sťažovateľa   proti žalovanému o ochranu osobnosti, autorských práv a náhradu škody sa v zmysle ustanovenia § 105 ods. 1 a 2 OSP z dôvodu uvedeného v § 88 ods. 1 písm. o) OSP (keďže sa sťažovateľ zdržiava na adrese J. 221, ako to vyplýva zo žaloby, ako aj zo zmluvy o dielo z 12. januára 2009 a z potvrdenia obce J. zo 16. marca 2009) vec postupuje okresnému súdu.  

Z   podania   sťažovateľa   z   11.   decembra   2010   adresovaného   Krajskému   súdu v Košiciach   prostredníctvom   Okresného   súdu   Košice   II   doručeného   do   podateľne Okresného súdu Košice II 13. decembra 2010 označeného ako „Odvolanie proti postúpeniu spisu na Okresný súd v Prešove“ vyplýva, že sťažovateľov trvalý pobyt je v meste K., a preto trvá na tom, aby o jeho žalobe konal a rozhodol miestne príslušný Okresný súd Košice II.

Z   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   10   NcC   1/2011-43   z   5.   mája   2011   vyplýva, že na konanie   v   právnej   veci   sťažovateľa   je   miestne   príslušný   okresný   súd.   Podľa odôvodnenia uznesenia Okresný súd Košice II vec postúpil okresnému súdu. Sťažovateľ ako účastník konania sa proti postúpeniu veci odvolal s tým, že má trvalý pobyt v meste K. Okresný súd nesúhlasil s postúpením veci a predložil spis na rozhodnutie krajskému súdu z dôvodu   námietky   sťažovateľa   uplatnenej   v   zákonnej   lehote.   Krajský   súd   prípisom z 10. februára   2011   vyžiadal   stanovisko   k   postúpeniu   veci   od   žalovaného   z   dôvodu, že v prípise   o   postúpení   veci,   ktorý   bol   daný   na   vedomie   sťažovateľovi   a   žalovanému, okresný súd ich nepoučil ako účastníkov konania o práve vyjadriť sa k postúpeniu veci v lehote 15 dní od doručenia upovedomenia podľa § 105 ods. 3 OSP, teda, či s postúpením súhlasia. Žalovaný v odpovedi v rámci svojho prvého úkonu, ktorý mu patrí, uviedol, že súhlasí, aby vec prerokovával okresný súd. Poukázal na to, že nielen on, ale aj sťažovateľ býva v J. Podľa ustanovenia § 105 ods. 1 OSP súd skúma miestnu príslušnosť prv, než začne   konať   o   veci   samej.   Neskôr   ju   skúma   len   na   námietku   účastníka,   ak   ju   uplatní najneskôr   pri   prvom   úkone,   ktorý   mu patrí.   Žalovaný sa   pri   prvom   úkone vyjadril,   že súhlasí   s   miestnou   príslušnosťou   okresného   súdu.   S   poukazom   na   ustanovenie   §   104a a § 105 OSP je krajský súd toho názoru, že na konanie je miestne príslušný okresný súd. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 126/2011 z 27. júla 2011 vyplýva, že ním bolo zastavené dovolacie konanie o dovolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 10 NcC 1/2011 z 5. mája 2011. Podľa názoru najvyššieho súdu dovolaním možno napadnúť iba právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP). Skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie vydal krajský súd, ešte neznamená, že rozhodol ako odvolací   súd.   V   skutočnosti   totiž   rozhodoval   ako   nadriadený   súd   v   otázke   miestnej príslušnosti,   čo   nemožno   stotožňovať   s   rozhodovaním   krajského   súdu   ako   odvolacieho súdu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákon, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde…

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo…   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom…,   ktorý   rozhodne   o   jeho občianskych právach alebo záväzkoch…

Podľa § 84 OSP na konanie je príslušný všeobecný súd účastníka, proti ktorému návrh smeruje (odporca), ak nie je ustanovené inak.

Podľa § 85 ods. 1 OSP všeobecným súdom občana je súd, v obvode ktorého má občan bydlisko, a ak nemá bydlisko, súd, v obvode ktorého sa zdržuje.

Podľa § 88 ods. 1 písm. o) OSP v znení účinnom do 31. decembra 2011 namiesto všeobecného   súdu   odporcu   je   na   konanie   príslušný   súd,   v ktorého   obvode   má   žalobca bydlisko, ak ide o konanie vo veciach ochrany osobnosti.

Podľa § 105 ods. 1 OSP súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa § 88. Ak však navrhovateľ   vystupuje   v   rôznych   veciach   opätovne   ako   navrhovateľ   alebo   ak   miestnu príslušnosť namieta odporca, súd skúma miestnu príslušnosť aj podľa § 84 až § 87. Súd skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať o veci samej. Neskôr ju skúma len na námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí.

Podľa § 105 ods. 2 OSP ak súd podľa odseku 1 zistí, že nie je miestne príslušný, neodkladne   postúpi   vec   príslušnému   súdu   bez   rozhodnutia   alebo   ju   za   podmienok uvedených   v   §   11   ods.   3   predloží   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky;   o tomto postúpení súd upovedomí účastníkov.

Podľa § 105 ods. 3 OSP v znení účinnom do 31. decembra 2011 ak súd, ktorému bola vec postúpená, s postúpením nesúhlasí, alebo účastník postúpenie namieta do 15 dní od doručenia upovedomenia o postúpení, predloží vec na rozhodnutie svojmu nadriadenému súdu;   jeho   rozhodnutím   je   viazaný   aj   súd,   ktorému   má   byť   vec   podľa   rozhodnutia nadriadeného súdu postúpená.  

Sťažovateľ namieta tak správnosť procesného postupu všeobecných súdov, ako aj vecnú správnosť uznesenia krajského súdu, ktorým v spore o miestnu príslušnosť rozhodol.

Podľa názoru krajského súdu a žalovaného boli postup všeobecných súdov, ale aj uznesenie krajského súdu v súlade so zákonom, a preto k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru v neprospech sťažovateľa nedošlo.

Z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   predovšetkým   konštatovať,   že   sťažovateľ   ním podanú   žalobu   výslovne   označil   aj   ako   žalobu   o   ochranu   osobnosti   (popri   ochrane duševného   vlastníctva,   autorských   práv,   ako   aj   náhrade   škody).   Vzhľadom   na   takto vymedzený predmet žaloby prichádzala do úvahy miestna príslušnosť súdu nie podľa jej všeobecnej definície uvedenej v ustanovení § 84 OSP (všeobecný súd odporcu), ale podľa špeciálneho ustanovenia § 88 ods. 1 písm. o) OSP v znení účinnom do 31. decembra 2011 (súd, v obvode ktorého má žalobca bydlisko).

Sťažovateľ   v podanej   žalobe uviedol,   že býva v K.,   avšak ako kontaktnú   adresu uviedol   J.   221.   Na   základe   takéhoto   tvrdenia   sťažovateľa,   ako   aj   z   údajov   uvedených v zmluve o dielo z 12. januára 2009 a v potvrdení obce J. zo 16. marca 2009 Okresný súd Košice II dospel k názoru, že sťažovateľ má bydlisko v J., a keďže táto obec je v územnom obvode okresného súdu, v zmysle § 105 ods. 1 a 2 OSP vec postúpil okresnému súdu. Tak sťažovateľa, ako aj žalovaného o postúpení veci upovedomil prípisom zo 7. decembra 2011, avšak bez toho, aby ich zároveň poučil o možnosti postúpenie veci namietať do 15 dní od doručenia upovedomenia o postúpení (§ 105 ods. 3 OSP v znení účinnom do 31. decembra 2011). Okresný súd Košice II spis postúpil okresnému súdu 3. januára 2011. Urobil tak 13. decembra 2010, keď mu bol doručený list sťažovateľa z 11. decembra 2010, v ktorom postúpenie   veci   okresnému   súdu   namietal.   Okresný   súd   sa   stotožnil   s námietkou sťažovateľa,   podľa   ktorej   v skutočnosti   je   miestne   príslušným   súdom   Okresný   súd Košice II, a postupom podľa § 105 ods. 3 OSP v znení účinnom do 31. decembra 2011 predložil vec na rozhodnutie svojmu nadriadenému súdu, teda krajskému súdu. Krajský súd predtým, ako v spore o miestnu príslušnosť rozhodol, svojím prípisom z 10. februára 2011 vyžiadal   vyjadrenie   k   postúpeniu   veci   od   žalovaného   z dôvodu,   že   v   upovedomení o postúpení   veci   absentovalo   poučenie   pre   účastníkov   konania   o   práve   vyjadriť   sa k postúpeniu veci v lehote 15 dní od doručenia upovedomenia podľa ustanovenia § 105 ods. 3 OSP v znení účinnom do 31. decembra 2011. Obdobný prípis sťažovateľovi zaslaný nebol. Žalovaný v odpovedi (teda pri prvom úkone, ktorý mu patril) uviedol, že súhlasí, aby vo veci konal okresný súd s poukazom na to, že nielen on, ale aj sťažovateľ býva v J. Po uvedenom   procedurálnom   postupe   došlo   k   vydaniu   uznesenia   krajského   súdu   č.   k. 10 NcC 1/2011-43 z 5. mája 2011, ktorým bolo rozhodnuté v spore o miestnu príslušnosť.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účet a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/2, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľ tvrdí, že nesprávny bol postup Okresného súdu Košice II, ktorý napriek jeho námietke proti postúpeniu veci spis postúpil okresnému súdu namiesto toho, aby ho predložil Krajskému súdu v Košiciach na rozhodnutie o námietke.

Námietke sťažovateľa nemožno prisvedčiť.

Z citovaných ustanovení § 105 ods. 2 a 3 OSP nepochybne vyplýva, že súd, ktorému bola žaloba doručená, je povinný vec a spis neodkladne postúpiť miestne príslušnému súdu, pričom o námietke proti postúpeniu veci rozhoduje nadriadený súd toho súdu, ktorému bola vec postúpená, nie teda nadriadený súd toho súdu, ktorému bola žaloba doručená. Správne preto postupoval Okresný súd Košice II, keď napriek námietke sťažovateľa spis postúpil okresnému súdu. Rovnako správne postupoval aj krajský súd, keď o námietke meritórne rozhodol, teda nepostúpil vec na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, ako sa toho domáhal sťažovateľ.

Napriek   dosiaľ   uvedenému   možno   konštatovať,   že   Okresný   súd   Košice   II procesnoprávne   chybne   postupoval,   keď   v   písomnom   upovedomení   o   postúpení   veci zaslanom sťažovateľovi a žalovanému opomenul týchto poučiť o práve namietať postúpenie veci   do   15   dní   od   doručenia   upovedomenia   o   postúpení.   Sťažovateľ   toto   pochybenie v podanej   sťažnosti   nenamietal.   Vzhľadom   na skutočnosť,   že   vo   všeobecnosti   namietol nesprávny procesný postup konajúcich súdov, ústavný súd považuje za potrebné zaoberať sa sťažnosťou aj z tohto pohľadu.

Krajský súd pochybenie Okresného súdu Košice II postrehol a v rámci jeho nápravy dodatočne poučil žalovaného o možnosti vyjadriť sa k postúpeniu veci v lehote 15 dní. Žalovaný túto možnosť aj využil. Krajský súd však bez výslovného vysvetlenia podobné poučenie sťažovateľovi neposkytol, teda pochybenie Okresného súdu Košice II takýmto spôsobom vo vzťahu voči sťažovateľovi nenaprával. Vynára sa preto otázka, či postupom Okresného   súdu   Košice   II   v   spojení   s   postupom   krajského   súdu   nedošlo   k   ukráteniu sťažovateľa na jeho právach, resp. k zvýhodneniu žalovaného, čo by v konečnom dôsledku zakladalo porušenie čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, podľa ktorého všetci účastníci sú si v súdnom konaní   rovní.   Zároveň   by   to   znamenalo   aj   porušenie   označených   článkov   ústavy a dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu pochybenie, ktorého sa Okresný súd Košice II dopustil, v konečnom dôsledku nemohlo zasiahnuť do označených práv sťažovateľa. Sťažovateľ totiž aj bez výslovného poučenia o možnosti nesúhlasiť s postúpením veci v lehote 15 dní svoj nesúhlas včas písomne vyjadril, a tým svoje zákonom dané právo v plnom rozsahu využil. Podľa   všetkého   to   bol   dôvod,   pre   ktorý   krajský   súd   poučenie   o   možnosti   nesúhlasiť s postúpením veci poskytol iba žalovanému, nie teda aj sťažovateľovi.

Možno   zovšeobecniť,   že pokiaľ   všeobecný   súd   poruší   svoju   povinnosť   dať účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa ku právne relevantnej otázke, no účastník konania aj   bez   výzvy   súdu   zaujme   v   tejto   otázke   stanovisko,   spravidla   nedôjde   k zásahu do základného práva.

Sťažovateľ   ďalej   namieta   aj   vecnú   správnosť   uznesenia   krajského   súdu,   a   to s poukazom   na tú   (podľa   neho)   rozhodujúcu   okolnosť,   že   trvalý pobyt má v K.,   čo pri správnej aplikácii ustanovenia § 88 ods. 1 písm. o) OSP v znení účinnom do 31. decembra 2011 znamená, že v skutočnosti treba za miestne príslušný súd považovať Okresný súd Košice   II.   Pritom   z argumentácie   sťažovateľa   je   zrejmé,   že   pojem   „bydlisko“   uvedený v spomínanom ustanovení stotožňuje s pojmom „trvalé bydlisko“.

Pre určenie bydliska [tak pre potreby ustanovenia § 85 ods. 1, ako aj § 88 ods. 1 písm. o) OSP] nie je rozhodujúce, kde je účastník konania podľa predpisov o evidencii obyvateľstva   prihlásený   k   trvalému   pobytu,   ale   úmysel   účastníka   konania   trvale   sa v určitom mieste zdržovať.

„Pri posudzovaní otázky miestnej príslušnosti súdu z hľadiska bydliska účastníka je daná príslušnosť toho súdu, v obvode ktorého sa občan skutočne trvale zdržuje, i keď je prihlásený k trvalému pobytu v obvode iného súdu.“ (Zborník stanovísk, správ a rozhodnutí súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR III. Praha: SEVT 1980, s. 318)

Možno konštatovať, že dlhoročná (niekoľko desiatok rokov existujúca) ustálená prax všeobecných súdov   pri výklade pojmu „bydlisko“ pre potreby rozhodovania o miestnej príslušnosti   rozlišuje   medzi   uvedeným   pojmom   a   pojmom   „trvalé   bydlisko“,   ktorý   má administratívnoprávnu povahu. Pojem „bydlisko“ vykladá fakticky (materiálne), a preto za rozhodujúce sa považuje, kde sa v skutočnosti účastník konania zdržuje s trvalým úmyslom. Naproti tomu pojem „trvalé bydlisko“ je skôr formálny, pretože závisí iba od toho, kde je určitá osoba prihlásená k trvalému pobytu bez ohľadu na to, či tam aj má skutočne bydlisko. Záver   krajského   súdu,   podľa   ktorého   za   bydlisko   sťažovateľa   bolo   potrebné považovať obec J., sa javí ako dostatočne a presvedčivo zdôvodnený vo svetle ustálenej rozhodovacej   praxe   už   uvedenej.   Skutkové   okolnosti,   ktoré   krajský   súd   považoval   za rozhodujúce, pritom nie sú vôbec sporné. Sťažovateľ ani v konaní pred ústavným súdom nepopiera, že v čase podania žaloby a aj potom žil v J. V žiadnom prípade nemožno preto tento   záver   považovať za   arbitrárny   či   zjavne neodôvodnený.   Ústavný   súd   nemá   preto dôvod do záverov krajského súdu zasiahnuť.

Napokon   treba   ešte   poznamenať,   že   namietaná   nesprávnosť   uznesenia   krajského súdu by v prípade dôvodnosti námietky znamenala primárne porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, pričom príslušnosť súdu ustanoví zákon. Vyslovenia porušenia tohto ustanovenia sa však sťažovateľ nedomáha. Je však tiež pravdou, že sekundárne by išlo aj o zásah do uvedeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie sťažovateľ namieta.

Z uvedených   dôvodov ústavný súd rozhodol   tak, ako to vyplýva z výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2012