znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 426/08-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. apríla 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja   Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť A. P., M., Ing. J. P., M., a A. Ž., M., zastúpených advokátom JUDr. J. L., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 988/93 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Trenčín   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 18   C   988/93 p o r u š i l základné   právo A.   P.,   Ing.   J.   P.   a A.   Ž.,   aby   sa   ich   vec   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Trenčín   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 18   C   988/93 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. A. P., Ing. J. P. a A. Ž. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie každému v sume po 2 500 € (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Trenčín p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. A. P., Ing. J. P. a A. Ž. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 956,45 € (slovom deväťstopäťdesiatšesť eur a štyridsaťpäť centov), ktorú j e   Okresný súd Trenčín   p o v i n n ý   vyplatiť na účet ich právneho zástupcu JUDr. J. L., T., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 426/08-12   z 20. novembra   2008   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. P., M., Ing. J. P., M., a A. Ž., M. (ďalej spolu   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 988/93 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že „... Právny predchodca sťažovateľov 1) - 3) teraz už nebohý V. P.,... ktorý zomrel dňa 12. 1. 2000 podal ešte dňa 30. 6. 1993 na Okresnom súde Trenčín návrh na začatie občianskeho súdneho konania vo veci vyrovnania dedičských podielov podľa zák. č. 293/1992 Zb....

Po podaní návrhu na začatie konania Okresný súd Trenčín vo veci najskôr plynule konal... a 12. 1. 1995... vo veci vyhlásil rozsudok, ktorým návrhu na začatie konania v podstate vyhovel. Na podklade odvolania odporcu bol však rozsudok Okresného súdu Trenčín č. 18 C 988/93 zo dňa 12. 1. 1995 zrušený uznesením Krajského súdu v Bratislave č. 50 Co 85/96-85 zo dňa 28. 3. 1996 a vec bola vrátená Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie. Po zrušení tohto pôvodného rozsudku Okresný súd Trenčín už nepokračoval pri prejednávaní veci plynule a v konaní došlo celkom neopodstatnene dlhým k prieťahom.... Sťažovatelia 1) - 3) v snahe domôcť sa, aby Okresný súd Trenčín v konaní pokračoval, podali   listom   zo   dňa   25. 6. 2007   sťažnosť   na   prieťahy   v   súdnom   konaní   predsedovi Okresného súdu Trenčín. Z odpovede k tejto sťažnosti od Okresného súdu Trenčín pod č. Spr 2164/07 zo dňa 16. 7. 2007 vyplýva, že zo strany podpredsedu Okresného súdu, ktorý podanú sťažnosť vybavoval, bolo uznané, že v predmetnej veci došlo k neprimerane dlhej dobe medzi jednotlivými úkonmi a že to bolo spôsobené aj postupnými zmenami konajúceho sudcu   ako   aj   obtiažnosťou   sporu.   Zároveň   bol   daný   prísľub   pravidelného   sledovania plynulosti konania vo veci v dvojmesačných lehotách. Napriek tomu ani po tejto odpovedi na   sťažnosť   vypracovanej   ešte   dňa   16.   7.   2007   doposiaľ   nedošlo   k   žiadnemu   posunu v prejednávaní predmetnej veci....

Sťažovatelia   1)   -   3)   tvrdia,   že   popísaným   postupom   súdu   v   občianskom   súdnom konaní došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 Ústavy SR...

Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, táto nebola v danom prípade taká, aby opodstatňovala doterajšiu dĺžku trvania súdneho konania....

Pokiaľ   ide   o   správanie   sa   účastníkov   súdneho   konania,   nedošlo   zo   strany sťažovateľov 1) - 3) ale ani ostatných účastníkov súdneho konania k zavineniu žiadnych významnejších prieťahov v konaní....

Pokiaľ ide o postup samotného súdu, tak práve tento nebol podľa sťažovateľov 1) - 3) správny a efektívny, keď doposiaľ neviedol k vydaniu konečného rozhodnutia,   ktoré by zabezpečovalo definitívne stav právnej istoty v právnom vzťahu medzi účastníkmi súdneho konania,   Čo   je   po   takmer   15   rokoch   trvania   súdneho   sporu   už   vo   všeobecnosti   treba považovať za celkom neprimerané....

...sťažovatelia   1)   -   3)   domáhajú   sa  ...   nielen   odstránenia   prieťahov   v uvedenom občianskom súdnom konaní ale aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia, za ktoré vzhľadom na všetky okolnosti veci, ale hlavne dĺžku doby, po ktorú sú v právnej neistote   ohľadom   časti   svojho   majetku   a   tento   nemôžu   žiadnym   spôsobom   využívať, považujú každý zo sťažovateľov 1) - 3) sumu vo výške po 100.000,- Sk....

Sťažovatelia 1) - 3) v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov navrhujú, aby im bola priznaná aj náhrada trov konania....

Na základe všetkých skutočností uvedených v bode I. sťažnosti... sťažovatelia 1) - 3) navrhujú , aby Ústavný súd Slovenskej republiky... svojim nálezom takto rozhodol:

1) Základné právo A. P., Ing. J. P. a A. Ž. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Trenčín vo veci vedenej pod č. 18 C 988/1993 bolo porušené.

2) Okresnému súdu Trenčín vo veci vedenej pod č. 18 C 988/1993 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3) A. P., Ing. J. P. a A. Ž. sa priznáva finančné zadosťučinenie každému z nich vo výške po 100.000,- Sk, ktoré je im Okresný súd Trenčín povinný zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4)   Okresný   súd   Trenčín   je   povinný   nahradiť   A.   P.,   Ing.   J.   P.   a A.   Ž.   spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 18.522,- Sk na účet ich právneho zástupcu JUDr. J. L.... do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho podpredsedom Mgr. F. B., listom zo 16. januára 2009 sp.   zn.   Spr   9/09   a   právny   zástupca   sťažovateľov   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu okresného súdu zo 4. februára 2009.

2.1 Podpredseda okresného súdu uviedol tieto skutočnosti:„Je skutočnosťou, že návrh bol doručený tunajšiemu súdu dňa 30. 06. 1993. Dĺžka   konania   je   ovplyvnená   skutočnosťami,   ktoré   nemajú   dôvody   na   strane konajúceho súdu. Ide o procesné nedostatky na strane navrhovateľov, ktoré skonštatoval aj odvolací   súd   a   ktoré   boli   navrhovateľmi   odstránené   až   podaním   doručeným   súdu   dňa 30. 12. 1996.

Pojednávania   boli   2   krát   odročené   pre   neúčasť   navrhovateľov   a   ich   právneho zástupcu a to v dňoch 19. 09. 1996 a 07. 05. 2002.

Zmeny   nastali   v   katastri   nehnuteľností,   keď   po   vykonanom   ROEP   boli   zmenené parcelné čísla, na čo navrhovatelia nereagovali a súd musí realizované zmeny zisťovať sám. Spor je zložitý z dôvodu veľkého počtu jednotlivých parciel zapísaných vo viac ako 26 bývalých pozemnoknižných zápisoch.

Okrem toho dĺžka konania je ovplyvňovaná fluktuáciou konajúcich sudcov, ktorej súd nemôže žiadnym spôsobom zabrániť.

Vo veci do dnešného dňa konalo celkom 7 sudkýň, z ktorých 3 sudkyne odišli na iný súd a zostávajúce 4 sudkyne odišli postupne na materskú dovolenku.

Je   pravdou,   že   účastníkov   tieto   skutočnosti   nezaujímajú,   ale   súd   ich   ovplyvniť v žiadnom prípade nemôže.

Súhlasíme s tým, aby ústavný súd vec prejednal bez ústneho pojednávania a zároveň Vám v prílohe zasielame spis sp. zn. 18C/988/1993.“

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľov   v reakcii   na   uvedené   vyjadrenie   podpredsedu okresného súdu zaujal toto relevantné stanovisko:

«Pokiaľ ide o vyjadrenie Okresného súdu Trenčín ku sťažnosti s týmto sa v celom rozsahu nestotožňujem.

Ku tvrdeniu, že dĺžka konania vo veci vedenej na Okresnom súde Trenčín pod č. 18C 988/93 „je ovplyvnená skutočnosťami, ktoré nemajú dôvody na strane konajúceho súdu“ a ku tvrdeniu, že „ide o procesné nedostatky na strane navrhovateľov, ktoré skonštatoval aj odvolací   súd   a   ktoré   boli   navrhovateľmi   odstránené   až   podaním   doručeným   súdu   dňa 30. 12. 1996“ uvádzam, že z obsahu spisu Okresného súdu Trenčín v danej veci vyplýva, že odvolací Krajský súd v Bratislave uznesením č. 50Co 85/96-85 zo dňa 28. 3. 1996 zrušil pôvodný vyhovujúci rozsudok Okresného súdu Trenčín č. 18C 988/93 zo dňa 12. 11. 1995 s tým,   že   odvolací   súd   v   odôvodnení   tohto   svojho   rozhodnutia   okrem   iného   vytýkal nedostatočné vymedzenie petitu návrhu na začatie konania jednak z dôvodu neoznačenia spoluvlastníckeho podielu poručiteľa (právneho predchodcu účastníkov konania) a jednak z dôvodu   neoznačenia   nehnuteľností   podľa   ich   súčasného   stavu.   Toto   rozhodnutie odvolacieho   súdu   bolo   doručené   právnemu   zástupcovi   navrhovateľov   dňa   29.   7.   1996. Na základe uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu na nedostatky petitu návrhu na začatie   konania   boli   následne   zadovážené   doklady   z   katastra   nehnuteľností,   najmä identifikácia parciel, ktorých zadováženie s ohľadom na rozsah nehnuteľností, ku ktorým bol nárok na vyrovnanie dedičských podielov uplatnený ako aj s ohľadom na rýchlosť vybavovania   objednávok   v   tom   čase   zo   strany   príslušného   katastrálneho   úradu,   si vyžadovalo   primeranú   časovú   dobu.   Skutočnosťou   však   je,   že   dňa   30.   12.   1996 navrhovatelia podali na Okresnom súde Trenčín v danej veci podanie, ktorým upresnili petit návrhu na začatie konania v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu.   Teda od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu do podania tohto upresnenia petitu návrhu na začatie   konania,   ktorým   boli   vytýkané   nedostatky   návrhu   odstránené,   uplynula   doba   5 mesiacov, pričom táto súvisela so získaním potrebných dokladov z katastra nehnuteľností. Popri celkovej dobe nečinnosti Okresného súdu Trenčín pri prejednávaní danej veci ide teda o dobu celkom nepatrnú a preto námietku vo vyjadrení Okresného súdu Trenčín ku sťažnosti   o tom,   že dĺžka konania bola   ovplyvnená procesnými   nedostatkami na   strane navrhovateľov považujem za neopodstatnenú.

Ku tvrdeniu Okresného súdu Trenčín vo vyjadrení ku sťažnosti, že pojednávania v danej veci boli 2-krát odročené pre neúčasť navrhovateľov a ich právneho zástupcu, a to v dňoch 19. 9. 1996 a 7. 5. 2002 uvádzam, že je pravdou, že pojednávanie v uvedených dňoch   sa   nekonalo   z   dôvodov   na   strane   navrhovateľov,   avšak   tu   nedošlo   k   žiadnym prieťahom v konaní, keď po dni 19. 9. 1996 sa ďalšie pojednávanie riadne uskutočnilo dňa 18. 11. 1996 a po dni 7. 5. 2002 sa dňa 2. 7. 2002 uskutočnila ohliadka v Obci M. Teda odročenie   pojednávaní   v   dňoch   19.   9.   1996   a   7.   5.   2002   nemalo   za   následok   žiadne prieťahy   v   súdnom   konaní   v   danej   veci   a   preto   ani   túto   námietku   nepovažujem   za opodstatnenú.

Ku   tvrdeniu   Okresného   súdu   Trenčín   vo   vyjadrení   ku   sťažnosti   o   zložitosti   veci uvádzam, že v danom prípade sa nejedná o konanie, ktoré by vykazovalo známky takej zložitosti, aby táto opodstatňovala dĺžku trvania konania po dobu už viac ako 15 rokov od jeho   začatia.   Naopak   z   postupu   Okresného   súdu   Trenčín   po   vykonaní   ohliadky   dňa 2. 7. 2002   vyplýva,   že   tento   nebol   vôbec   účelný   a   nesmeroval   k   prerokovaniu   veci   bez zbytočných   prieťahov.   Zložitosť   veci   nemožno   vyvodzovať   len   z   rozsahu   pozemkov,   ku ktorým   bol   nárok   na   vyrovnanie   dedičských   podielov   uplatnený   a   ani   z   potreby   ich identifikácie so súčasným stavom katastra nehnuteľností. Napokon k tejto okolnosti bolo nariadené na základe návrhu navrhovateľov znalecké dokazovanie, ku záverom ktorého bolo   zo   strany   právneho   zástupcu   navrhovateľov   podané   písomné   vyjadrenie   zo   dňa 12. 4. 2006 s požiadavkou na prepracovanie a doplnenie znaleckého posudku, na ktoré však konajúci   Okresný   súd   Trenčín   doposiaľ   žiadnym   spôsobom   nereagoval   a   doposiaľ   po vykonaní ohliadky dňa 2. 7. 2002 na prejednanie veci nenariadil ďalšie pojednávanie. Ku tvrdeniu Okresného súdu Trenčín vo vyjadrení ku sťažnosti, že dĺžka konania je ovplyvňovaná   fluktuáciou   konajúcich   sudcov,   ktorej   nemôže   súd   žiadnym   spôsobom zabrániť uvádzam, že... ani túto námietku nepovažujem za opodstatnenú.

Na   základe   uvedeného   tvrdím,   že   v   súdnom   konaní   Okresného   súdu   Trenčín č. 18C 988/93 došlo ku značným a neopodstatneným prieťahom, ktorých príčinou nebola ani zložitosť veci ani správanie účastníka, ale výlučne postup súdu pri prejednávaní veci. Z právnej podstaty uplatneného nároku v danej právnej veci je zrejmé, že navrhovatelia uplatnili   nárok   reštitučného   charakteru,   ktorým   sa   v   súlade   s   vtedy   platnou   právnou úpravou chceli v primeranom čase domôcť nápravy krivdy, ktorá im vznikla postupom pri prejednávaní   dedičstva   v predchádzajúcom   období   a   že   výsledkom   uplatneného   nároku v prípade   jeho   úspešnosti   malo   byť   nadobudnutie   vlastníckeho   práva   navrhovateľov v príslušných   podieloch   k   poľnohospodárskym   pozemkom   značného   rozsahu. Neodôvodnenými prieťahmi v súdnom konaní pri prejednávaní takto uplatneného nároku navrhovateľov   došlo   aj   ku   oslabeniu   zmyslu   príslušnej   reštitučnej   právnej   normy,   keď viacerí z pôvodných navrhovateľov v priebehu konania zomreli a teda prípadnej nápravy krivdy sa ani nedožili. Okrem toho vzhľadom na charakter predmetu uplatneného nároku v danej veci, kde sa jedná o poľnohospodárske pozemky, ktoré sú v nájme inej osoby, je zrejmé, že aj v prípade úspechu navrhovateľov vo veci im vznikne už nenávratná škoda na ušlom   príjme   z   takéhoto   nájmu,   ktorý   bude   z   dôvodu   zrejmého   premlčania   nároku v podstatnej časti už nevymožiteľný....

Pokiaľ ide o žiadosť o oznámenie, či trvám na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie,   k   tejto   uvádzam,   že   na   tomto   netrvám   a   súhlasím   aby   sa   od   ústneho pojednávania v tejto veci upustilo.»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 18 C 988/93:

Dňa   30.   júna   1993   podali   L.   P.,   V.   Ž.,   O.   J.,   A.   P.,   P.   B.   a V.   P.   (ďalej   aj „navrhovatelia“) Okresnému súdu Trenčín žalobný návrh proti F. P. (ďalej len „odporca“) na vyrovnanie dedičských podielov.

Dňa 26. júla 1993 súd vyzval navrhovateľov na zaplatenie súdneho poplatku a vyzval odporcu, aby sa písomne vyjadril k predmetnej veci.

Dňa 3. augusta 1993 sa odporca vyjadril k predmetnej veci.Dňa 13. augusta 1993 súd nariadil termín pojednávania na 20. august 1993.Dňa 20. augusta 1993 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 20. september 1993.

Dňa 20. septembra 1993 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 20. október 1993.

Dňa 19. októbra 1993 bol súdu doručený návrh na pripustenie účastníkov do konania na strane navrhovateľov, a to A. P. a A. P.

Dňa 20. októbra 1993 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu vyžiadania dokladov od Ž., š. p., M.

Dňa 25. júla 1994 okresný súd urgoval Ž., š. p., M., aby sa vyjadril k predmetnej veci.Dňa 5. augusta 1994 sa Ž., š. p., M. písomne vyjadril k veci.Dňa 13. decembra 1994 súd nariadil termín pojednávania na 4. január 1995.Dňa 4. januára 1995 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 12. január 1995.

Dňa 12. januára 1995 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok č. k. 18 C 988/1993-56, ktorým bolo návrhu v podstate vyhovené.

Dňa 6. marca 1995 odporca podal proti uvedenému rozsudku odvolanie.Dňa 4. mája 1995 súd vyzval navrhovateľov, aby sa písomne vyjadrili k odvolaniu.Dňa 17. mája 1995 sa A. P. písomne vyjadrila k odvolaniu.Dňa 18. mája 1995 sa aj ostatní navrhovatelia vyjadrili k odvolaniu.Dňa 22. februára 1996 bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“), aby rozhodol o odvolaní odporcu.

Dňa 5. marca 1996 odvolací súd nariadil termín pojednávania na 28. marec 1996.Dňa 28. marca 1996 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie č. k. 50 Co 85/1996-85, ktorým sa napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Dňa 12. augusta 1996 okresný súd nariadil termín pojednávania na 19. september 1996.Dňa 18. septembra 1996 právny zástupca navrhovateľov požiadal súd o odročenie termínu pojednávania nariadeného na 19. september 1996.

Dňa 19. septembra 1996 bolo pojednávanie odročené na neurčito.Dňa 17. októbra 1996 súd nariadil termín pojednávania na 18. november 1996.Dňa 18. novembra 1996 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu potreby upresnenia petitu návrhu.

Dňa 30. decembra 1996 navrhovatelia upresnili petit návrhu na začatie konania.Dňa 26. marca 1998 bolo súdu doručené oznámenie o úmrtí odporcu a bol podaný návrh na pokračovanie v konaní s jeho dedičmi.

Dňa 28. augusta 1998 súd vyzval notára Mgr. M. A., aby oznámil okruh dedičov po odporcovi.

Dňa 22. septembra 1998 notár Mgr. M. A. oznámil súdu okruh dedičov (I. Č., E. G., A. S.).Dňa 22. apríla 1999 súd vyzval Ž., a. s., M., aby sa písomne vyjadril k predmetnej veci.Dňa 16. júna 1999 súd opätovne vyzval Ž., a. s., M., aby sa písomne vyjadril k veci.Dňa 7. júla 1999 bolo súdu doručené vyjadrenie Ž., a. s., M.Dňa 11. januára 2001 bola vec sp. zn. 18 C 988/93 pridelená sudkyni JUDr. A. N.Dňa 9. mája 2001 súd vyzval právneho zástupcu navrhovateľov, aby oznámil adresu svedka J. M.

Dňa 14. júna 2001 právny zástupca navrhovateľov oznámil súdu adresu menovaného svedka.

Dňa 8. apríla 2002 súd nariadil termín pojednávania na 7. máj 2002.Dňa   7.   mája 2002   sa   vo   veci   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na neurčito z dôvodu vykonania miestnej ohliadky.

Dňa 24. mája 2002 súd oznámil účastníkom konania, že ohliadka sa vykoná 2. júla 2002.Dňa 2. júla 2002 bola vykonaná ohliadka na mieste samom.

Dňa   11.   júla   2002   právny   zástupca   navrhovateľov   oznámil   súdu,   že   dedičmi zomretého navrhovateľa V. P. sú sťažovatelia. Zároveň doručil súdu aj splnomocnenie o ich právnom zastupovaní v predmetnej veci.

Dňa   17.   júla   2002   súd   vyzval   navrhovateľa   L.   P.   na oznámenie   dátumu   úmrtia navrhovateľky   A.   P..   Ďalej   súd   vyzval   O.   v M.   na oznámenie   parcelných   čísiel nehnuteľností, ktoré sú predmetom konania, a ich výmery.

Dňa 7. augusta 2002 L. P. oznámil súdu deň smrti A. P.Dňa 13. augusta 2002 O. v M. odpovedal súdu na výzvu.Dňa 11. septembra 2002 súd vyzval Správu katastra v T. na oznámenie predmetných parcelných čísiel nehnuteľností, ktoré sú predmetom konania, a ich výmery.

Dňa 8. októbra 2002 sa Správa katastra v T. vyjadrila k veci.Dňa 27.   decembra   2002   súd   opätovne vyzval Správu   katastra   v T.   na oznámenie predmetných parcelných čísiel nehnuteľností, ktoré sú predmetom konania, a ich výmery.Dňa 22. januára 2003 sa Správa katastra v T. vyjadrila k predmetnej veci.Dňa   27.   januára   2003   okresný   súd   opätovne   vyzval   Správu   katastra   v T. na oznámenie predmetných parcelných čísiel nehnuteľností, ktoré sú predmetom konania, a ich výmery.

Dňa 10. februára 2003 sa Správa katastra v T. opakovane vyjadrila k veci.Dňa 3. marca 2003 súd vyzval účastníkov konania, aby oznámili, či majú návrhy na doplnenie dokazovania.

Dňa 17. marca 2003 právny zástupca navrhovateľov zaslal súdu návrh na doplnenie dokazovania.

Dňa   19.   mája   2003   súd   vyzval   Správu   katastra   v T.,   aby   zaslala   identifikáciu sporných nehnuteľností.

Dňa 6. júna 2003 sa Správa katastra v T. vyjadrila na uvedenú výzvu súdu.Dňa 20. októbra 2003 právny zástupca navrhovateľov podal súdu opätovný návrh na doplnenie dokazovania.

Dňa 22. decembra 2003 bola navrhovateľmi doručená súdu „žiadosť o ukončenie súdneho procesu - zmierenie“.

Dňa 13. mája 2004 súd vyzval právneho zástupcu navrhovateľov, aby oznámil okruh navrhovateľov v predmetnej veci.

Dňa 26. mája 2004 právny zástupca navrhovateľov oznámil súdu, ktorí navrhovatelia zomreli   v priebehu   konania, a doplnil   aj   okruh   právnych   nástupcov   po   ostatne zosnulej navrhovateľke.

Dňa 16. mája 2005 bola vec pridelená sudcovi Mgr. Ing. M. M.Dňa   24.   augusta   2005   okresný   súd   vyzval   Správu   katastra   v T.   na identifikáciu sporných nehnuteľností.

Dňa 14. septembra 2005 Správa katastra v T. odpovedala uvedenú výzvu súdu.Dňa 22. septembra 2005 súd opätovne vyzval Správu katastra v T. o identifikáciu sporných nehnuteľností.

Dňa 2. novembra 2005 Správa katastra v T. reagovala na ostanú výzvu súdu.Dňa 12. decembra 2005 súd uznesením č. k. 18 C 988/1993-247 určil za znalca Ing. I. Š. na identifikáciu sporných nehnuteľností.

Dňa 10. februára 2006 bol účastníkmi zložený preddavok na znalecké dokazovanie.Dňa 13. marca 2006 znalec Ing. I. Š. zaslal súdu znalecký posudok.Dňa 21. marca 2006 súd vyzval znalca na zaslanie kópie znaleckého posudku.Dňa 30. marca 2006 znalec Ing. I. Š. zaslal súdu kópiu znaleckého posudku.Dňa 5. apríla 2006 súd vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k znaleckému posudku.

Dňa 12. apríla 2006 sa navrhovatelia písomne vyjadrili k znaleckému posudku.Dňa 16. augusta 2007 sa stala vo veci zákonnou sudkyňou JUDr. Ľ. B.Dňa 16. apríla 2008 súd vyzval Správu katastra v T. na zaslanie listov vlastníctva týkajúcich sa predmetnej veci.

Dňa 21. mája 2008 súd urgoval Správu katastra v T.Dňa 26. júna 2008 Správa katastra v T. zaslala súdu požadované dokumenty.Dňa 7. januára 2009 A. P. požiadala okresný súd o nariadenie termínu pojednávania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 988/93 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

V danej   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   v prípade   sťažovateľov   došlo k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene doterajšieho účastníka konania na strane navrhovateľov, a to na základe univerzálnej sukcesie (z titulu dedenia). Keďže univerzálna sukcesia vyvoláva automaticky aj procesnoprávne nástupníctvo, konajúci súd nemusel uplatňovanú zmenu uznesením pripustiť. Oznámením z 11. júla 2002 sťažovatelia vstúpili   do   predmetného   konania   v tom   štádiu,   v akom   sa   nachádzalo   pred   zmenou účastníkov konania. Uvedená skutočnosť má podľa názoru ústavného súdu zásadný význam pre   vymedzenie   obdobia,   ktoré   podlieha   posúdeniu   namietanej   protiústavnosti   konania odporcu,   pretože   v uvedenom   prípade   v dôsledku   súdom   povolenej   zmeny   účastníkov konania   nedošlo   ku vzniku   nového   procesnoprávneho   vzťahu,   ale   k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu.

Aj s prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemal pochybnosť, že sťažovatelia môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo tejto zmene (mutatis mutandis I. ÚS 232/05).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o vyrovnanie dedičských podielov môže v danej veci predstavovať určitý stupeň faktickej zložitosti   súvisiaci   napr.   s úmrtím   viacerých   účastníkov   konania   a potrebou   znaleckého dokazovania.   Doterajší   neobyčajne   zdĺhavý   priebeh   napadnutého   konania   však   ústavný nemôže pripísať na vrub faktickej alebo právnej zložitosti prerokovávanej veci.  

2.   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľov,   treba   konštatovať,   že   na   celkovej   dĺžke konania mali určitý svoj podiel aj sťažovatelia, napr. tým, že na okresný súd sa obrátili s návrhom na začatie konania, ktorý mal z právneho hľadiska nedostatky (o ktorých svedčí aj uznesenie odvolacieho súdu č. k. 50 Co 85/1996-85), pričom kvôli odstraňovaniu týchto nedostatkov v určitom štádiu konania nemohol okresný súd plynulo postupovať. V tejto súvislosti už ústavný súd konštatoval, že požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti (pozri   I.   ÚS   41/02).   Avšak,   v danom   prípade   podiel   sťažovateľov,   resp.   ich   právneho zástupcu (ktorý sa nezúčastnil na niektorých pojednávaniach) na vzniknutých prieťahoch podľa   názoru   ústavného   súdu   neospravedlňuje   neúmerne   dlhé,   viac   ako   pätnásť   rokov trvajúce konanie okresného súdu.

Na druhej strane ale predkladanie návrhov, napr. na rozšírenie účastníkov konania, nekvalifikuje   ústavný   súd   ako   skutočnosť,   ktorá   spôsobila   zbytočné   prieťahy   v konaní. Podľa právneho názoru ústavného súdu využitie možností daných sťažovateľovi procesnými predpismi (napr. Občianskym súdnym poriadkom) na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v súdnom konaní môže síce spôsobiť predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu, a predovšetkým poukazuje na to, že konanie v danej veci (od podania žaloby 30. júna 1993 až dosiaľ) trvá 15 rokov a 9 mesiacov, z toho na okresnom súde viac ako 15 rokov. Táto dĺžka konania je sama osebe celkom zjavne neprimeraná.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že okresný súd bol v danej veci bez akýchkoľvek dôvodov opakovane dlhodobo nečinný, najmä v období od 18. mája 1995 do 22. februára 1996   (deväť   mesiacov),   od   22.   septembra   1998   do   22.   apríla   1999   (sedem   mesiacov), od 7. júla 1999 do 9. mája 2001 (dvadsaťdva mesiacov), od 14. júna 2001 do 8. apríla 2002 (desať mesiacov), od 6. júna 2003 do 14. mája 2004 (jedenásť mesiacov), od 26. mája 2004 do   24.   augusta   2005   (pätnásť   mesiacov)   a od   12.   apríla   2006   do   16.   apríla   2008 (dvadsaťštyri mesiacov). Okresný súd teda počas najmenej 8 rokov a 2 mesiacov vo veci nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia počas   napadnutého   konania   nachádzali,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia dlhodobej nečinnosti okresného   súdu   bez   akýchkoľvek   zákonných   dôvodov   treba   považovať   za   zbytočné prieťahy   v konaní,   ktoré   sú   z ústavnoprávneho   aspektu   neospravedlniteľné   a netolerovateľné,   keďže   svojimi   dôsledkami   môžu   nadobudnúť   charakter   odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae). Obranu okresného súdu, podľa ktorého „dĺžka konania je ovplyvňovaná fluktuáciou konajúcich sudcov“, nemožno akceptovať. V tejto súvislosti treba opakovane zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov, posudzoval   postup súdu,   a nie   to,   či   toto   právo   bolo   porušené   činnosťou   (nečinnosťou)   alebo   postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení podpredsedu okresného   súdu.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   uviedol   (pozri   napr.   I.   ÚS   19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu,   treba   poznamenať,   že   z vyjadrenia   podpredsedu   okresného   súdu   v daných súvislostiach nevyplýva prijatie žiadnych účinných opatrení.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľov   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia požadovali priznať primerané finančné zadosťučinenie každému v sume po 100 000 Sk, teda 3 319,39 € „vzhľadom na všetky okolnosti veci, ale hlavne dĺžku doby, po   ktorú sú   v právnej neistote   ohľadom   časti   svojho majetku   a   tento   nemôžu   žiadnym spôsobom využívať“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľom   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľov,   najmä   na povahu veci, ale aj na neobyčajne dlhú dobu napadnutého konania a neobyčajne dlhú dobu nečinnosti okresného súdu v napadnutej veci považuje za primerané každému sťažovateľovi v sume po 2 500 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 30. apríla 2008, spísanie ústavnej sťažnosti zo 4. mája 2008 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu zo 4. februára 2009). Za dva úkony vykonané v roku 2008 patrí odmena v sume dvakrát po 105,42 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2009 prislúcha odmena v sume 115,90 €, preto trovy právneho zastúpenia pre jedného sťažovateľa predstavujú sumu 326,74 €. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 261,39 € v prípade jedného sťažovateľa. Spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (2 x 6,31 € v roku 2008 a 1x 6,95 € v roku 2009) v prípade troch sťažovateľov tvorí náhrada trov právnej služby advokátom sumu 803,74 € v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov. K uvedenej sume bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 152,71 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľov predstavujú celkovú sumu 956,45 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľov rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2009