znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 425/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti VENUS PROJECT Slovakias.   r.   o.,   Košická   37,   Bratislava,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Emíliou   Korčekovou,L. Novomeského   25,   Pezinok,   pre   namietané   porušenie   jej   základného   právana prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súduBratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 55 Er 440/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2015doručená sťažnosť spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia s. r. o., Bratislava (ďalej len„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, L. Novomeského 25,Pezinok,   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu Bratislava II (ďalej len „ okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 55 Er 440/2011,EX 738/11.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že v exekučnom konaní vedenom na okresnomsúde pod sp. zn. 55 Er 440/2011, EX 738/11 o vymoženie trov súdneho konania vovýške 324,13 €, trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní 77,54 € apredbežných trov exekúcie 102,00 € má postavenie povinnej.

Okresný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi26. augusta 2011.

Sťažovateľka 15. marca 2013 podala na okresnom súde návrh na zastavenieexekúcie, pretože podľa jej právneho názoru nie je povinnou v exekučnom konaní.

Konanie o zastavení exekúcie trvalo neprimerane dlho – 2 roky.

Okresný súd uznesením č. k. 55 Er 440/2011-43 z 20. januára 2015, ktorébolo sťažovateľke doručené 17. marca 2015, exekúciu zastavil a súčasne rozhodolo nepriznaní trov konania sťažovateľke. Okresný súd ďalej rozhodol, že exekútorovisa priznávajú trovy exekúcie vo výške 51,04 €, ktoré je povinný uhradiť do 3 dní odprávoplatnosti tohto uznesenia.

Sťažovateľka ďalej uviedla: „Ku dnešnému dňu porušovateľ nevyzval sťažovateľku, aby si vyčíslil trovy konania, ktoré mu v súvislosti s nezákonnou exekúciou vznikli. Výroky   II. (nepriznanie   trov   konania   sťažovateľke,   pozn.) a   III. (priznanie   trov exekúcie,   pozn.) uznesenia   o   zastavení   exekúcie   sú   zjavne   nezákonné   a   sú   výsledkom svojvoľného konania porušovateľa.

Dĺžka exekučného konania je vzhľadom k zjavnej nezákonnosti postupu porušovateľa a začatí exekúcie na podklade neúčinného exekučného titulu neprimerane dlho, pričom sťažovateľ   vytýka   porušovateľovi,   že   zavinil,   že   exekučné   konanie   nesplnilo   požiadavku primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, od vydania poverenia 26.08.2011 do zastavenia exekúcie na návrh sťažovateľa dňa 20.01.2015,   doručené   17.03.2015   porušovateľ   nekonal   s   urýchlením,   nekonal   efektívne, nezabezpečil postup podľa §-u 6 O. s. p. – nerešpektoval zásadu rýchlosti konania. Exekučné   konanie   trvalo   v   tak   jednoduchej   veci,   keď   povinný   nie   je   povinným, do jeho   zastavenia   3   roky   a   6   mesiacov,   čo   je   z   ústavného   hľadiska   neprijateľné a neakceptovateľné. Obdobne je tak neprijateľné ani z pohľadu nedodržania primeranej lehoty podľa Dohovoru.

Teda sťažovateľka je obeťou porušenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj obeťou porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Sťažovateľka túto sťažnosť podáva v súlade s rozhodovacou praxou ESĽP a to v čase, kedy beží 15 dňová lehota na podanie odvolania.

Stav neistoty sťažovateľky o výsledok konania ako celku doposiaľ trvá, pričom vinou neefektívneho konania a prieťahov zo strany porušovateľa nebolo doposiaľ rozhodnuté ani o trovách   konania,   ktoré   sťažovateľke   vznikli,   porušovateľ   sťažovateľku   nevyzval   k   ich vyčísleniu   a   súčasne   nezákonne   výrokom   č.   III   rozhodol,   že   sťažovateľka,   ktorá nezapríčinila   zastavenie   exekúcie,   musí   zaplatiť   súdnemu   exekútorovi   trovy   exekúcie 51,04 €, čo odporuje logike a je útokom na majetkové práva sťažovateľky chránené čl. 20 ústavy SR.

S   akcentom   na   vyššie   uvedené   sa   sťažovateľka   obracia   so   žiadosťou   o   pomoc na ústavný súd. Primerane veci žiada, aby ústavný súd rozhodol o porušení jej základných práv - výrok č. 1, priznaní primeraného zadosťučinenia v sume 2500,- Euro a trov právneho zastupovania pred ústavným súdom – výrok č. 3.

Požiadavka na zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 2500,- EURO v dôsledku jej porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote v exekučnom konaní je súladná s rozhodovacou   praxou   a   judikatúrou   ESĽP,   napr.   Peter   Poláčik   p.   Slovensku z 15. novembra 2005, Vrabec p. Slovensku z r. 2010...

Sťažovateľka   k   neefektívnemu   a   nesúrodému,   nekoncentrovanému   konaniu   poru- šovateľa   ako   celku   (teda   aj   vo   veci   rozhodovania   o   trovách   konania   a   právneho zastupovania) neprispela.

Stav právnej neistoty sťažovateľky o výsledok konania ako celku stále trvá a to už viac   ako   3,5   roka,   čo   v   dôsledku   porušenia   primeranej   lehoty   nie   je   nesúladné   s konštantnou judikatúrou ESĽP, nie je súladné s čl. 6 ods. 1 cit. Dohovoru.

Vec je dľa sťažovateľky po právnej a skutkovej stránke jednoduchá, nezložitá. Vec má pre sťažovateľku mimoriadny význam.

Sťažovateľka tvrdí, že je naďalej obeťou porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Sťažovateľka   podáva   túto   sťažnosť   v   súlade   s   judikatúrou   ESĽP   vo   veci   Ištván a Ištvánová p. Slovensku, 2012...“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1.   Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   VENUS   PROJECT   Slovakia   s.r.o. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní vedenom pod č. k. 55 ER/440/2011, EX 738/11 porušené boli.

2.   Obchodnej   spoločnosti   VENUS   PROJECT   Slovakia   s.r.o.   priznáva   finančné zadosťučinenie v sume 2.500,- Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

3. Obchodnej spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia s.r.o. priznáva úhradu trov konania v sume 279,66 Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne – advokátky JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie jeprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktorému zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitieje sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 citovanej právnejnormy ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľaodseku   1,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   túto   podmienku   nesplnil   z   dôvodov   hodnýchosobitného zreteľa.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05),že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahyv konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stavzapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľpreukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré má podľa zákona č. 757/2004 Z. z.o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodovhodných osobitného zreteľa.

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 62a nasl. zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základnýchpráv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom nakonanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takéhoprávneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje ajznenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“), ktorý vo viacerýchustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje zataké prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods.1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy   v   konaní...“. V   zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonnéhoustanovenia „Orgán,   ktorý   vybavuje   sťažnosť,   je   povinný   na   účel   zistenia   stavu   veci prešetriť všetky skutočnosti.“. V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanieopravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi naochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnenýpodľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôdpred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarityvyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohouústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámcipredovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislostiinštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatnýchdo úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Z   tvrdenia   sťažovateľky   a   príloh,   ktoré   predložila   k sťažnosti,   vyplýva,   žesťažovateľka 24. marca 2015 podala sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresnéhosúdu.

Dňa 2. apríla 2015 podala sťažnosť na prieťahy v namietanom konaní ústavnémusúdu. Od podania sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní do podania sťažnosti ústavnémusúdu uplynul len veľmi krátky čas (na prípadné zjednanie nápravy samotným okresnýmsúdom). Ústavný súd preto posúdil podanie sťažnosti na prieťahy podľa zákona o súdochzo strany sťažovateľky iba ako formálny úkon. O to viac, že okresný súd už 20. januára 2015vo veci rozhodol uznesením tak, že konanie na základe návrhu povinného zastavil, čímdošlo   k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľky   a porušovanie   označených   právsťažovateľky už netrvalo.

Na základe týchto zistení ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015