znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 425/2012-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o., Česká republika, zastúpenej advokátom JUDr. L. P., K., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k. 2 Cob 96/2011-574 z 24. novembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2012 doručená sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o., Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Cob 96/2011-574 z 24. novembra 2011 a žiada vydať tento nález:

„1.   Postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 Cob/96/2011-574   a   jeho   rozhodnutím   z   24.   novembra   2011   vo   veci   žalobcu M. s.r.o., ČR, proti žalovanému v 1. rade N., B. v konaní o zaplatenie 4,039.139,50 CZK bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   2Cob/96/2011-574   zo   dňa 24. novembra 2011 ústavný súd zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   titulom   trov právneho zastúpenia sťažovateľa v zmysle ust. § 31a Zákona o Ústavnom súde. Krajský súd v   Košiciach   je   povinný   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   na   účet   jeho právneho zástupcu.“

Ako vyplynulo z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh, sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania vedeného pred Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 29 Cb 258/2008, v ktorom sa domáhal proti žalovaným – N. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“), V. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“), U. v K. (ďalej len „žalovaný v 3. rade“),   za   účasti   Ministerstva   hospodárstva   Slovenskej   republiky   ako   vedľajšieho účastníka   na   strane   žalovaných   (ďalej   len   „vedľajší   účastník“),   zaplatenia   sumy 4 039 139,50 Kč z titulu náhrady škody.

Sťažovateľ žalobu odôvodnil tým, že bol určený ako úspešný uchádzač na dodávku tovaru   komisiou   pre   vyhodnotenie   ponúk   vo   verejnom   obstarávaní nadlimitnej   zákazky na dodanie   tovaru   „V...“   (21.   augusta   2006)   vyhlásenom   žalovaným   v   2.   rade.   Ponuka sťažovateľa   vo   verejnom   obstarávaní   podľa   jeho   tvrdení   obsahovala   všetky   podstatné náležitosti kúpnej zmluvy, a to predmet dodávky podľa špecifikácie jednotlivých vecí, cenu zákazky, termín dodania predmetu zákazky, ako aj sankcie z porušenia záväzku. Podľa názoru   sťažovateľa   okamihom   vyhodnotenia   výsledku   verejného   obstarávania   a   jeho oznámením   vo   Vestníku   verejného   obstarávania   (a medzinárodnom   vestníku)   vznikol právny   vzťah,   obsahom   ktorého   bola   povinnosť   sťažovateľa   dodať   tovar   žalovanému v 2. rade a povinnosť žalovaného v 2. rade za dodávku zaplatiť. Predmet zákazky verejného obstarávania konkretizovalo aj oznámenie o výsledku verejného obstarávania č. 07174-MST Úradu   pre   verejné obstarávanie.   Toto   verejné   obstarávanie nadväzovalo na rozhodnutie žalovaného v 1. rade o schválení nenávratného finančného príspevku na realizáciu projektu V...   pre   žalovaného   v   2.   rade   a   uzatvorenie   zmluvy   medzi   žalovanými   v 1.   a   2.   rade o poskytnutí nenávratného finančného príspevku 28. júla 2005, ktorého celková výška mala byť   27   364   670   Sk   (ďalej   len   „zmluva   o   financovaní“).   Sťažovateľ   na účely   včasnej realizácie zákazky s termínom splnenia do 30. novembra 2006 už koncom augusta 2006 objednal   v   zmysle   zákazky   a   ponuky   vo   verejnom   obstarávaní   špecifický   tovar od zahraničnej spoločnosti E. (Germany). Tovar bol zahraničným dodávateľom vyrobený a dodaný   20. novembra   2006.   Zmluvu   so   žalovaným   v   2.   rade   uzatvoril   sťažovateľ 24. augusta   2006,   avšak   okresnému   súdu   ju   (ako   uviedol   v   sťažnosti   ústavnému   súdu) nemohol predložiť, keďže sa nachádza v spise o verejnom obstarávaní. Žalovaný v 2. rade po   piatich   mesiacoch   od   ukončenia   verejného   obstarávania   sťažovateľovi   listom z 5. februára   2007   oznámil,   že   žalovaný   v   1.   rade   listom   z   19.   januára   2007 č. 168/OŠF/2007 (V.) odstúpil od zmluvy o financovaní z 28. júla 2005. Sťažovateľ je toho názoru, že sa stal účastníkom právneho vzťahu vychádzajúceho zo zmluvy o financovaní. Žalovaný v 1. rade mal postupovať tak, aby škoda po uskutočnení verejného obstarávania a zverejnení   jeho   výsledkov   nikomu   nevznikla.   Právo   na   náhradu   škody   sťažovateľ odvodzoval od porušenia inej právnej povinnosti, od zneužitia výkonu práva, resp. výkonu práva   vykonaného   v rozpore   s dobrými   mravmi.   Uplatnená   škoda   pozostávala   jednak zo skutočnej škody   [úroky z pôžičky na zábezpeku; náklady z titulu vrátenia tovaru E. (Germany);   úroky   z omeškania   uplatnené   touto   spoločnosťou,   organizačné,   režijné a prevádzkové náklady] a jednak z ušlého zisku (rozdiel celkových nákladov a výnosov zo zákazky).   Sťažovateľ   žalobu   v   priebehu   konania   rozšíril   na   žalovaného   v   3.   rade s odôvodnením, že je zakladateľ žalovaného v 2. rade.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   29   Cb   258/2008-487   z   20.   januára   2011   žalobu sťažovateľa proti žalovanému v 1. rade zamietol, konanie proti žalovaným v 2. a 3. rade zastavil   (pre   späťvzatie   žaloby   sťažovateľom   na   pojednávaní   23.   septembra   2010) a sťažovateľovi   uložil   povinnosť   nahradiť   trovy   konania   žalovanému   v   1.   rade a vedľajšiemu účastníkovi k rukám ich spoločného právneho zástupcu.

Okresný   súd   skonštatoval,   že   žalovaný   v   1.   rade   je   záujmovým   združením právnických osôb a konal voči žalovanému v 2. rade ako sprostredkovací orgán na základe právomoci delegovanej od riadiaceho orgánu, ktorým je vedľajší účastník – išlo o prenos výkonu   funkcií   štátu pri   výkone štátnej správy. Ďalej okresný súd zistil, že vo vzťahu k žalovanému   v   2.   rade   ako   záujmovému   združeniu   právnických   osôb   bolo   vydané rozhodnutie Obvodným úradom v K. č. A/2008/06634 z 26. mája 2008, ktorým sa žalovaný v   2.   rade   ku   dňu   právoplatnosti   rozhodnutia   vymazáva   z   registra.   Mal   za preukázané uzatvorenie zmluvy medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade o spolufinancovaní schváleného   projektu   prijímateľa.   Ďalej   vychádzal   z   toho,   že   medzi   sťažovateľom a žalovaným v 1. rade neexistoval žiadny záväzkovoprávny vzťah. Medzi sťažovateľom a žalovaným   v   1.   rade   neprichádza   do   úvahy   porušenie   povinnosti   vyplývajúcej   zo záväzkového   vzťahu   (a   porušenie   žiadnej   takejto   povinnosti   sťažovateľ   v konaní   ani nepreukázal). Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že žalovaný v 1. rade porušil svoju povinnosť voči žalovanému v 2. rade tým, že odstúpil od zmluvy uzatvorenej medzi nimi, okresný súd bol toho názoru, že odstúpenie od zmluvy je dovoleným právnym úkonom. Aj v prípade, ak by bolo odstúpenie od tejto zmluvy neplatné alebo by neboli dané dôvody na takýto postup žalovaného v 1. rade, porušením zmluvnej povinnosti je porušenie záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy, a nie prejav vôle účastníka zmluvy od nej odstúpiť. Ani v takom prípade by odstúpenie   od   zmluvy   nevyvolávalo   následky   porušenia   právnej   povinnosti,   ktoré   sú nevyhnutné   na   vznik   zodpovednosti   za škodu.   Navyše,   sťažovateľ   ani   nemá   aktívnu procesnú legitimáciu žiadať určiť neplatnosť odstúpenia od zmluvy (čo uznal v žalobe aj sám   sťažovateľ).   Okrem   toho,   že   žalobca   nepreukázal   porušenie   právnej   povinnosti žalovaným   v   1.   rade,   nepreukázal   ani   vznik   skutočnej   škody   a   ušlého   zisku,   pretože v konaní nepreukázal, že skutočne zaplatil zmluvné a sankčné úroky z úveru. Ďalej okresný súd poukázal na teóriu príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vznikom škody, ktorá musí byť spoľahlivo preukázaná, a nie iba predpokladaná. V tomto prípade dospel k záveru, že žiaden z troch predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu nebol preukázaný. Jediným   právnym   vzťahom,   ktorý   mohol   medzi   sťažovateľom   a   žalovaným   v 1.   rade vzniknúť, ak by sa preukázalo, že postup žalovaného v 1. rade nebol v súlade s právom a v dôsledku toho bol sťažovateľ ukrátený na svojich právach, by mohol byť iba vzťah zo zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom žalovaného v 1. rade (s   ohľadom   na   to,   že   žalovaný   v   1.   rade   konal   ako   sprostredkovací   orgán   na   základe právomoci delegovanej od vedľajšieho účastníka, t. j. išlo o prenos výkonu funkcií štátu pri výkone   štátnej   správy).   V takom   prípade   ale   mal   sťažovateľ   postupovať   podľa   zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých   zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   č. 514/2003 Z.   z.“). Postup   žalovaného   v   1.   rade,   ktorý   odstúpil   do   zmluvy   o   financovaní   uzatvorenej   so žalovaným   v 2. rade,   bol   však   dôsledkom   záverov   priebežnej   kontroly   verejného obstarávania u žalovaného v 2. rade.

Proti   výroku   tohto   rozsudku,   ktorým   bola   zamietnutá   žaloba   sťažovateľa   proti žalovanému v 1. rade, podal sťažovateľ odvolanie. Ostatné výroky rozsudku okresného súdu č. k. 29 Cb 258/2008-487 z 20. januára 2011 nadobudli právoplatnosť 17. marca 2011.

V odvolaní sťažovateľ uviedol, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nevychádzal z tých zákonných a preukázaných skutočností, ktoré v danom prípade odôvodňujú opodstatnenosť podaného návrhu   na   náhradu   škody,   a   nedostatočne   zistil   skutkový   stav   [§   205   ods.   2   písm.   a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)], ďalej uviedol, že konanie má inú vadu, ktorá   mohla   mať   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   veci   [nevyhodnotenie   všetkých dôkazov jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach § 205 ods. 2 písm. b) OSP], že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 205 ods. 2 písm. d) OSP] a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2 písm. f) OSP]. Ďalej sťažovateľ poukázal na to, že súd prvého stupňa vôbec neprihliadol na dôkazy, ktoré predložil (podania zo 17. februára 2010, z 25. februára 2010, 24. júna 2010). Okresný súd pochybil, keď sa zmienil o možnej žalobe podľa zákona č. 514/2003 Z. z. z dôvodu nesprávneho postupu orgánu verejnej moci, pretože žalovaný v 1. rade nie je orgánom záujmovej samosprávy, ktorému by zákon zveril výkon verejnej moci.

Krajský   súd   o   podanom   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   rozsudkom   č.   k. 2 Cob 96/2011-574   z   24.   novembra   2011   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu   v   jeho napadnutej časti potvrdil ako vecne správny a zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalovanému v 1. rade a vedľajšiemu účastníkovi trovy odvolacieho konania (911,17 €).

Výrok   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   29   Cb   258/2008-487   z   20.   januára   2011 o zamietnutí   žaloby   sťažovateľa   proti   žalovanému   v   1.   rade   v   spojení   s   rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 96/2011-574 z 24. novembra 2011 nadobudol právoplatnosť 14. marca 2012.

Sťažnosť doručenú ústavnému súdu pre porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   a   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 2 Cob 96/2011-574 z 24. novembra 2011 sťažovateľ odôvodnil takto:

„Z odôvodnenia odvolacieho súdu jednoznačne vyplýva, že odvolací súd iba opakuje niektoré časti odôvodnenia súdu prvého stupňa a k odôvodneniu napadnutého rozsudku vo veci nič nepridáva, vyslovený právny názor súdu 1. st. neodôvodňuje, už ani nehovoriac o   odvolacích   dôvodoch,   ktoré   sú   rozsiahle,   ale   postupom   odvolacieho   súdu   ostali   bez povšimnutia.   Odvolací   súd   sa   obmedzil   v   rozhodnutí   o   odvolaní   len   na   stotožnenie   sa s dôvodmi   uvedenými   v   prvostupňovom   rozhodnutí   a   neuviedol   žiadne   konkrétne skutočnosti,   ktoré   by   potvrdili   alebo   vyvrátili   relevantné   tvrdenia   a   dôvody   uvedené   v našom   odvolaní.   Krajský   súd   riadne   sa   nevysporiadal   vo   vzťahu   k   našim   odvolacím dôvodom ani s ustanoveniami právneho poriadku, ktoré sa na vec vzťahujú, naše odvolacie dôvody obišiel.“

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu uviedol aj to, že „Odvolací súd sa nevysporiadal s odvolacími námietkami v súvislosti s trovami, iba konštatuje ich správnosť a účelnosť. Ak žalovaný v 1. rade mal možnosť sa vyjadriť k veci na pojednávaní alebo predkladať   stanoviská   na   pojednávaní   ako   sme   to   vykonali   my,   tak   jeho   dodatočné stanoviská   a   doplnenia   mimo   pojednávania   bez   uloženia   povinnosti   nepovažujeme za účelné, resp. za tie by nemali byť odmeny priznané. Vzhľadom na skutočnosť, že išlo aj o zastúpenie vedľajšieho účastníka, účelnosť úkonov bolo potrebné posúdiť jednotlivo, podľa ich druhu a účelnosti vo vzťahu ku každému zastúpenému...

... Súhlasíme s názorom, že nie je povinnosťou všeobecného súdu akceptovať naše návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich, ale všeobecný   súd   v   zmysle   zákona   a   rozhodovacej   praxe   je   však   povinný   na   všetky   tieto procesné   úkony   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu. Odvolaciemu súdu podľa všetkého postačilo obísť naše návrhy a odvolacie dôvody a nepovažoval za svoju povinnosť na tieto relevantné tvrdenia a odvolacie dôvody vôbec reagovať.

Podľa nášho názoru je rozsudok krajského súdu arbitrárny, pretože odvolací súd vyslovil právne závery zhodne so závermi súdu 1. st., avšak rovnako ako ani súd 1. st. sa nevysporiadal so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodol na základe nepodloženej alebo nesprávne podloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše neodôvodnil, ak odôvodnil, tak príliš formalisticky a iba cituje z odôvodnenia súdu 1. st. Z napadnutého rozsudku a z obsahu súdneho spisu jednoznačne vyplýva, že súd prvého stupňa, ale ani súd odvolací sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal so skutkovými tvrdeniami a s právnym posúdením, ktoré sme v priebehu konania predložili a uviedli... rozsudok krajského súdu je rozhodnutím, ktoré nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.“.II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdov ustanoví zákon.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 96/2011-574 z 24. novembra 2011, s odôvodnením, že krajský súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil a s jeho názorom sa sťažovateľ nestotožňuje.

Krajský súd rozsudok č. k. 2 Cob 96/2011-574 z 24. novembra 2011 odôvodnil takto:„Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, dôkazy vykonal a vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O.s.p., vec správne právne posúdil a vo veci správne rozhodol. Odvolací   súd   poukazuje   na   úplné   a   rozsiahle   dôvody   uvedené   v   napadnutom rozhodnutí súdu prvého stupňa, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Je   potrebné   poznamenať,   že   po   uvedení   zákonných   predpokladov   pre   vznik zodpovednosti za škodu, súd prvého stupňa správne konštatoval, že nebolo preukázané ich splnenie vo vzťahu žalobcu k žalovanému 1/.

Správne zistil a konštatoval súd prvého stupňa pokiaľ ide o protiprávny úkon, že v konaní   nebolo   preukázané,   že   by   žalovaný   1/   vo   vzťahu   k   žalobcovi   porušil   určitý záväzkový   zmluvný   alebo   iný   právny   vzťah,   že   svojim   konaním   porušil   svoju   právnu povinnosť.   Žalobcom   uplatnená   náhrada   škody   vyplýva   zo   zmluvy   o   poskytnutí nenávratného finančného príspevku uzavretej 29.7.2005 medzi žalovaným 1/ a 2/ a žalobca nepreukázal, že by žalovaný 1/ porušil nejakú právnu povinnosť voči žalobcovi vyplývajúcu z tejto zmluvy, ktorej žalobca nebol účastníkom. Pokiaľ ide o odstúpenie žalovaného 1/ od tejto   zmluvy,   správne   konštatoval   súd   prvého   stupňa,   že   ide   o   využitie   práva predpokladaného   zákonom   a   nie   je   to   porušenie   zmluvnej,   či   inej   právnej   povinnosti. Odstúpenie od zmluvy nemôže byť dôvodom vzniku zodpovednosti za škodu a otázka jeho platnosti sa môže riešiť len vo vzťahu legitimovaných subjektov, ktorým nie je žalobca. Spôsobenie   škody   ako   ujmy,   ktorá   nastala   v   majetkovej   sfére   poškodeného   a   je vyjadriteľná   v   peniazoch,   správne   zistil   a   vyhodnotil   súd   prvého   stupňa   a   nepochybil konštatovaním, že nebola žalobcom preukázaná uplatnená škoda, z predložených dôkazov to jednoznačne nevyplynulo.

Tiež správne posúdil a vyhodnotil ušlý zisk, ktorý je založený na čistej obchodnej marži z obchodu, ktorý mal byť dohodnutý medzi žalovaným 2/ a žalobcom, a to kúpnou zmluvou.

Žalobca zaslal žalovanému 2/ návrh kúpnej zmluvy, bez dátumu, na dodávku tovaru podľa súťažných podkladov verejného obstarávania za cenu 28.430.990,- Sk s DPH, ktorý žalovaný 2/ nepodpísal. Dňa 29.9.2006 žalobca a žalovaný 2/ uzatvorili dodatok č.1/ ku kúpnej   zmluve   na   predmet   zmluvy   V.   K.,   podľa   ktorého   zmluva   nadobúda   platnosť a účinnosť dňom jej podpisu obidvoma zmluvnými stranami a dňom potvrdenia o pridelení finančných prostriedkov zo štrukturálnych fondov EÚ a ŠR kontraktačným orgánom. Kúpna zmluva   uzatvorená   nebola,   k   splneniu   podmienky   platnosti   a   účinnosti   zmluvy   podľa dodatku č. 1 nedošlo. Správne konštatoval súd prvého stupňa, že kúpna zmluva nebola uzatvorená, a ak by aj existovala, nenadobudla účinnosť, preto na základe nej nemohli vzniknúť   akékoľvek   vzťahy.   Kúpna   zmluva   na   dodávku   tovaru   nebola   uzatvorená, k neexistujúcej kúpnej zmluve nemôže byť uzatvorený platný dodatok a predložený dodatok č. 1 sám o sebe nemá náležitosti kúpnej zmluvy.

Pokiaľ ide o ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, a to príčinnú súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou, správne uviedol súd prvého stupňa, že musí byť vzťahom   príčiny   a   následku,   ktoré   sú   kauzálne   spojené,   teda   že   porušenie   právnej povinnosti   priamo   a   bezprostredne   vyvolali   vznik   škody.   V   konaní   nebolo   preukázané porušenie   právnej   povinnosti   žalovaným   1/,   ktoré   by   vyvolalo   vznik   škody.   Nebolo preukázané,   že   odstúpením   od   zmluvy   o   poskytnutí   nenávratného   finančného   príspevku došlo ku škode u žalobcu, teda vzťah príčin, a následku.

Tiež   je   správne   konštatovanie   súdu   prvého   stupňa,   že   ak   mal   žalobca   za   to,   že žalovaný 1/ pochybil pri svojom úradnom postupe v dôsledku čoho bol žalobca ukrátený na svojich právach, mal možnosť uplatňovať škodu podľa zák. č. 514/2003 Z. z.

Tvrdenie žalobcu, že projekt bol začatý úkonmi a činnosťami smerujúcimi k realizácii projektu po jeho schválení je nedôvodné. Rozhodujúcou podmienkou pre začatie realizácie projektu   je   uzatvorená   realizačná   zmluva,   čoho   si   bol   vedomý   aj   žalobca,   keď   zaslal žalovanému 2/ návrh kúpnej zmluvy. Neopodstatnené je aj tvrdenie žalobcu, že jeho nárok na náhradu škody vznikol už víťazstvom vo verejnom obstarávaní, tento mohol vzniknúť až po uzatvorení realizačnej zmluvy, pri splnení zákonných predpokladov pre náhradu škody. Odvolací súd preskúmal aj rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade trov konania a nezistil pochybenie pri priznaní trov právneho zastúpenia žalovanému 1/. Všetky úkony právnej služby, ktoré si žalovaný 1/ uplatnil a ktoré mu boli priznané boli vykonané. Pokiaľ   žalobca   tvrdí,   že   nie   všetky   úkony   boli   účelné   a   niektoré   neboli   robené na výzvu   súdu,   ale   len   na   doplnenie   stanoviska,   odvolací   súd   poznamenáva,   že   všetky písomné podania žalovaného 1/ boli zistené ako odpoveď na podania žalobcu a na jeho prednesy   na   pojednávaniach.   Použitie   motorového   vozidla   bolo   preukázané   potrebnými dokladmi.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Podľa   §   219   ods.   2   OSP   ak   sa   odvolací   súd   stotožňuje   v   celom   rozsahu s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Krajský súd   dal   jasnú a zrozumiteľnú   odpoveď   na všetky   právne   a skutkovo relevantné otázky súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   ktoré   sťažovateľ   v   odvolaní   nastolil.   Keďže z odôvodnenia rozsudku okresného súdu sú dostatočne zrejmé dôvody, pre ktoré nebolo možné žalobe sťažovateľa proti žalovanému v 1. rade vyhovieť, postačovalo, aby sa krajský súd   v   súlade   s   §   219   ods.   2   OSP obmedzil   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov napadnutého rozhodnutia. Krajský súd neponechal bez povšimnutia žiadny z odvolacích argumentov   sťažovateľa,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam.   Odôvodnenie   jeho rozhodnutia   preto   spĺňa   všetky   požiadavky   vyplývajúce   zo   základného   práva   na   súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože jasne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia vo veci sťažovateľa.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I.ÚS 17/01).

Krajský   súd   logicky   a   vecne   správne   svoje   rozhodnutie   založil   na   zrozumiteľne odôvodnenom závere, podľa ktorého nárok sťažovateľa na náhradu škody   nevznikol už v dôsledku   víťazstva   vo   verejnom   obstarávaní,   ale   mohol   vzniknúť   až   po   uzatvorení realizačnej zmluvy pri splnení zákonných predpokladov na náhradu škody, na čo nadviazal konštatovaním, podľa ktorého kúpna zmluva medzi sťažovateľom a žalovaným v 2. rade uzatvorená   nebola   a   ak   by   aj   existovala,   nenadobudla   účinnosť,   preto   na   základe   nej nemohli   vzniknúť   akékoľvek   vzťahy.   Preto   v   konečnom   dôsledku   ani   nemohlo   byť preukázané, že odstúpením od zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku žalovaným v 1. rade vo vzťahu k žalovanému v 2. rade došlo ku škode u žalobcu, teda vzťah príčiny a následku.

Iba   to,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   krajského   súdu   vyjadreným   v   napadnutom rozsudku   nestotožňuje,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok   prijateľnosti   jeho sťažnosti.

Za   tejto   situácie   ústavný   súd   konštatuje,   že   rozsudkom   krajského   súdu   č. k. 2 Cob 96/2011-574 z 24. novembra 2011 nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru,   a   preto   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa ňou domáha aj vyslovenia porušenia čl. 48   ods.   1   a   2   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   2   Cob   96/2011-574 z 24. novembra 2011.

Ústavný súd nadväzujúc na svoje konštatácie, zistenia a závery uvedené v súvislosti so sťažovateľom tvrdeným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nad rámec uvedeného   ešte   poznamenáva,   že   nezistil   žiadnu   spojitosť   medzi   posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy. V prípade,   že   (ako   to   možno usúdiť   z textu   už citovaných   častí   sťažnosti) sťažovateľ   namietala   porušenie   čl.   48   ods.   1   a   2   ústavy   v   súvislosti   (v spojitosti) so súčasným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (alebo   ako   jeho   súčasť)   spôsobeného   najmä   podľa   jeho   názoru   nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku, je dôvodné odmietnuť jeho sťažnosť v tejto časti tiež ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) z už uvedených dôvodov odmietajúcich   (vyvracajúcich)   tvrdenia   sťažovateľa   o   porušení   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   z   uvedených   dôvodov, nerozhodoval už osobitným výrokom o žiadosti sťažovateľa o vydanie dočasného opatrenia o   odklade   vykonateľnosti   výroku   o   náhrade   trov   konania   v   rozsudku   krajského   súdu č. k. 2 Cob 96/2011-574 z 24. novembra 2011 (§ 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2012