znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 425/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. M., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. T., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 80/2009 z 10. júna 2010   a vo   veci   namietaného porušenia základného   práva na spravodlivé   a uspokojujúce pracovné podmienky podľa čl. 36 Ústavy slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 10 C 46/08 z 3. decembra 2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 80/2009 z 10. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra 2010 doručená sťažnosť Ing. M. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 80/2009 z 10. júna 2010 a vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky podľa čl. 36 ústavy rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 C 46/08 z 3. decembra 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 80/2009 z 10. júna 2010.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   konaní   vedenom   na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 46/08 ako žalobkyňa domáhala proti Ž., a. s. (ďalej len „žalovaná“),   neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru   výpoveďou.   V   tomto   konaní okresný súd rozhodol rozsudkom z 3. decembra 2008, ktorým žalobu zamietol a náhradu trov   konania   účastníkom   nepriznal.   Proti   rozsudku   prvostupňového   súdu   podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 80/2009 z 10. júna 2010 potvrdil rozsudok prvostupňového súdu a žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Dôvodom potvrdenia rozsudku prvostupňového súdu a zamietnutia žaloby bola podľa sťažovateľky skutočnosť, že žalovaná v konaní preukázala, že   nemala   možnosť   sťažovateľku   ďalej   zamestnávať,   čím   bola   splnená   hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede zo strany žalovanej podľa § 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce.

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd ani krajský súd sa v konaní nevysporiadali s podstatnými   skutočnosťami   odôvodňujúcimi   jej   nárok   a nepriznali   jej   právnu   ochranu pred   svojvoľným   prepúšťaním   zo   strany   zamestnávateľa,   ktorá   je   garantovaná   ústavou. Sťažovateľka v konaní poukazovala na neplatnosť výpovede z dôvodu, že žalovaná porušila viaceré povinnosti vyplývajúce zo Zákonníka práce ako napríklad ponukovú povinnosť, ktorú mala voči sťažovateľke vyplývajúcu z § 63 ods. 2 Zákonníka práce, alebo že žalovaná nevydala rozhodnutie o nadbytočnosti podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Taktiež namietala nesprávny postup žalovanej pri   ponuke   práce,   na ktorú   bola povinná, ako aj skutočnosť,   že   výpoveď   je   neplatná   aj   z dôvodu,   že   žalovaná   nevydala   rozhodnutie o nadbytočnosti.   Okresný   súd   sa   vo   svojom   rozhodnutí   s týmito   námietkami   riadne nevysporiadal, a z tohto dôvodu sťažovateľka proti rozsudku podala odvolanie. Krajský súd ako   odvolací   súd   sa   však   vo   svojom   rozhodnutí   o odvolaní   nedostatočne,   resp.   vôbec nezaoberal s námietkami sťažovateľky.

Z tohto dôvodu je sťažovateľka toho názoru, že konajúce súdy v konaní popreli základné princípy a piliere ústavy, kde je garantované právo na zamestnanie a garantovaná ochrana   zamestnanca   pred   svojvoľným   prepúšťaním,   a   povýšili   tak   akékoľvek   záujmy zamestnávateľa nad ochranu tohto práva.

Konajúce súdy porušili svoje povinnosti na spravodlivé prerokovanie veci a riadne vysporiadanie   sa   so   všetkými   skutočnosťami   vyplývajúcimi   z   vykonaného   dokazovania v odôvodnení   ich   rozhodnutí.   Z   tohto   dôvodu   sťažovateľka   trvá   na   tom,   že   jej   bolo postupom   súdu   upreté   ústavné   právo   na   spravodlivý   proces   a   právo   na   ochranu   proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   jej sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.2 Ústavy... a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...   bolo   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   2Co/80/2009   zo   dňa 10. 06. 2010 porušené.

Právo   sťažovateľky   podľa   čl.   36   Ústavy   Slovenskej   republiky   bolo   rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 10 C/46/2008 zo dňa 03. 12. 2008, a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co/80/2009 zo dňa 10. 06. 2010 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky zrušuje rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 2Co/80/2009 zo dňa 10. 06. 2010 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľke trovy tohto konania na účet ich právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy   vo veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu pred porušením základných práv a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 36   ústavy rozhodnutím   okresného   súdu   v napadnutom   konaní   ústavný   súd   konštatuje,   že   nemá právomoc preskúmať napadnutý postup okresného súdu, keďže jeho rozhodnutie a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, preskúmal na základe odvolania sťažovateľky krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 2 Co 80/2009 z 10. júna 2010 napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 10 C 46/08 z 3. decembra 2008 v celom rozsahu potvrdil.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť pre nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde (I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

2. Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 80/2009 z 10. júna 2010. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd podrobne a vyčerpávajúco vysporiadal s námietkami uvedenými v odvolaní podanom sťažovateľkou. Jeho závery sú presvedčivé, a ústavný súd preto nevidí žiaden dôvod, aby do týchto záverov zasiahol.

Z odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   okrem   iného   vyplýva,   že žalobkyňa (sťažovateľka) ako jeden z dôvodov neplatnosti výpovede napáda neplatnosť rozhodnutia žalovanej o organizačnej zmene, na základe ktorého bol s ňou rozviazaný pracovný pomer podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti. Krajský súd dôvodil, že rozhodnutie o organizačnej zmene nemá povahu právneho úkonu, z čoho vyplýva právny dôsledok spočívajúci v tom, že účastník pracovného pomeru nemôže na súde žiadať, aby súd rozhodol o jeho neplatnosti, a preto správne súd prvého stupňa túto otázku neriešil a nemohol sa ňou zaoberať ani odvolací súd.

Pre   právne   posúdenie   dôvodnosti   výpovede   zo   strany   žalovanej   krajský   súd považoval za potrebné skúmať príčinný vzťah medzi rozhodnutím žalovanej o organizačnej zmene a nadbytočnosťou žalobkyne. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že u žalovanej došlo k organizačným zmenám, a to k zavedeniu procesného riadenia pre zvýšenie efektívnosti práce a k zmene systemizácie. V súvislosti s uvedenou organizačnou zmenou a platnou systemizáciou   došlo   k   zániku   spoločnosti,   divízie   aj   oddelenia,   na   ktorom   žalobkyňa pracovala, a v tejto súvislosti aj k zrušeniu jej pracovného miesta vo funkcii č. 11 referent VII.   pre   cenotvorbu   a   verejné   obstarávanie   -   oddelenie   controlingu   a   financovania. Z uvedeného   je   zrejmé,   že   príčinný   vzťah   medzi   organizačnou   zmenou   žalovanej   a nadbytočnosťou žalobkyne je práve v zrušení jej pracovného miesta.

Žalobkyňa v odvolacích námietkach poukázala na ďalší dôvod neplatnosti výpovede, a to, že žalovaná mala ku dňu výpovede, t. j. k 24. septembru 2007, v ponuke minimálne dve pracovné miesta, ktoré jej mali byť ponúknuté, a to funkčné miesto na úseku obchodu – analytik pre prieskum, a na úseku ekonomiky – odborný asistent, v dôsledku čoho nebola splnená hmotnoprávna podmienka výpovede podľa § 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce. Krajský súd ustálil, že pokiaľ ide o pracovné miesto odborného asistenta, uvedené pracovné miesto nebolo žalovanou obsadené od 1. mája 2007 a k 1. januáru 2008 došlo k zrušeniu tohto pracovného miesta, o čom boli súdu prvého stupňa predložené dôkazy v písomnom podaní doručenom súdu 29. septembra 2008 (systematizácia k 31. decembru 2007), kde je ešte   toto   pracovné   miesto   uvedené   ako   voľné   a   k   1.   januáru   2008   už   podľa   platnej systematizácie uvedené nie je. Podľa profilu pracovného miesta č. 3/UE/SeUD/2007-vl. sa na pracovnú   profesiu   č.   41.03.19   odborný   asistent vyžadovalo vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa a minimálne 6 rokov praxe v príbuznom odbore. Žalobkyňa mala ku dňu výpovede, t. j. k 24. septembru 2007, v rezorte železničnej dopravy odpracovaných 5 rokov a 208 dní. Aj keď žalobkyňa poukazovala na to, že podľa zápočtu doby pracovného pomeru z 28. augusta 2003 jej žalovaná s účinnosťou od 1. septembra 2003 započítala 6 rokov a 27 dní do dĺžky doby pracovného pomeru, z tohto zápočtu vyplýva, že ho možno použiť len pre stanovenie tarifnej mzdy v príslušnom tarifnom pásme, a teda nie do doby odbornej praxe. Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa nespĺňala požiadavku na pracovnú profesiu odborný asistent v zmysle citovaného profilu pracovného miesta č. 3/UE/SeUD/2007-vl. Pokiaľ ide o pracovné miesto analytik pre prieskum, uvedené miesto bolo obsadené od

1.januára 2007 a k 1. júlu 2007 bola zamestnankyňa z tohto pracovného miesta preradená na pozíciu asistenta riaditeľa sekcie iba na zastupovanie na dobu určitú počas zastupovania predchádzajúcej   asistentky,   ktorá   bola   na   materskej   dovolenke.   Keď   pominul   dôvod zastupovania   tejto   asistentky   k   1.   novembru   2007,   bola   zamestnankyňa   zastupujúca asistentku počas jej materskej dovolenky opätovne preradená na svoje pôvodné pracovné miesto, a to analytik pre prieskum. Z uvedeného vyplýva, že pracovné miesto analytik pre prieskum bolo voľné len počas zastupovania, a to len na dobu určitú do 1. novembra 2007, pričom pracovný pomer žalobkyne skončil uplynutím výpovednej doby dňom 31. decembra 2007, teda dva mesiace potom, ako na pracovné miesto analytik pre prieskum bola opätovne zaradená zamestnankyňa, ktorá len na dobu určitú zastupovala zamestnankyňu asistentky riaditeľa sekcie počas jej materskej dovolenky. Na základe toho krajský súd vyvodil záver, že pracovné miesto   analytik   pre prieskum   nebolo voľné,   tak aby mohlo byť žalobkyni ponúknuté s cieľom ďalšieho zamestnávania, tak ako to vyplýva z výkladu ustanovenia § 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce.

V uvedenej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok okresného   súdu   vo   vzťahu   k   sťažovateľke   potvrdil.   V   každom   prípade   tento   postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil označené základné práva sťažovateľky. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Ústavný súd nie je opravným súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Napokon   ústavný   súd   konštatuje,   že   podstatou   nespokojnosti   sťažovateľky   je   jej presvedčenie o tom, že výsledok súdneho konania vedeného všeobecnými súdmi nebol z jej pohľadu priaznivý. Podľa názoru sťažovateľky všeobecné súdy jednak nedostatočne zistili skutkový   stav, ale aj nesprávne vec posúdili po právnej stránke. Z týchto pohľadov   by mohol Najvyšší súd Slovenskej republiky vec preskúmať iba na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2010