znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 425/09-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov Sergeja   Kohuta   a Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. J. M., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou, spol. s r. o., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 9 Co 245/2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 245/2008   p o r u š i l základné   právo   JUDr.   J.   M.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky,   ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 9 Co 245/2008-438 z 26. marca 2009 z r u š u j e   a   vec v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. JUDr. J. M. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 444,04 € (slovom štyristoštyridsaťštyri eur a štyri centy), ktorú j e Krajský súd v Nitre p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu z Advokátskej kancelárie, spol. s r. o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti JUDr. J. M. zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. II. ÚS 425/09-27   z 15.   decembra   2009   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť JUDr. J. M.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) pod sp. zn. 9 Co 245/2008 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ ako žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody vo výške 5 000 000 Sk proti Slovenskej republike (ďalej len „žalovaná“), a to z titulu nesprávneho úradného postupu Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „konkurzný súd“) v konkurznom konaní vedenom proti dlžníkovi sťažovateľa spoločnosti V., s. r. o. (ďalej len „dlžník“). Namietaný nesprávny úradný postup konkurzného súdu spočíval podľa sťažovateľa v tom, že hoci podal návrh na vyhlásenie konkurzu proti dlžníkovi ešte 12. júna 2002,   konkurzný   súd   o návrhu   rozhodol   prvýkrát   až   16.   augusta   2004,   a aj   to   iba   po viacerých   urgenciách   sťažovateľa,   v ktorých   naliehavo   upozorňoval,   že   bezdôvodná nečinnosť konkurzného súdu výrazne ohrozuje jeho právnu ochranu najmä tým, že vytvára priestor   pre   účelové   zmenšenie   majetku   dlžníka.   Počas   trvania   nečinnosti   konkurzného súdu,   ktorému   nebránili   žiadne   právne   ani   skutkové   okolnosti,   došlo   u dlžníka k podstatným,   najmä   majetkovým   a statusovo-personálnym   zmenám   majúcim   zásadne negatívny   dopad   na   možnosť   čo   len   čiastočného   uspokojenia   pohľadávky   sťažovateľa. Sťažovateľ bol preto v konaní o náhradu škody vedenom Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej   len   „okresný   súd“)   toho   názoru,   že   dostatočne   preukázal   splnenie   jednotlivých podmienok na priznanie jeho nároku na náhradu škody voči žalovanej (porušenie právnej povinnosti,   vznik   škody   a príčinná   súvislosť).   Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k. 16 C 15/2007-197 zo 14. mája 2008 bola žaloba sťažovateľa v celom rozsahu zamietnutá. V odôvodnení   tohto   rozhodnutia   okresný   súd   uviedol,   že   v danom   prípade   nedošlo ku vzniku škody na strane sťažovateľa v dôsledku nečinnosti konkurzného súdu, lebo medzi vznikom   škody   a nesprávnym   úradným   postupom   nie   je   príčinná   súvislosť.   Ďalším dôvodom   zamietnutia   žaloby   bolo   aj   údajné   nepreukázanie   výšky   škody,   ktorá sťažovateľovi   vznikla.   Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie. Rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   9 Co 245/2008-438   z 26.   marca   2009   bol   rozsudok okresného súdu potvrdený, a to po čiastočnom doplnení dokazovania v odvolacom konaní. Krajský súd sa v odôvodnení rozsudku v podstatnej časti priklonil k záverom okresného súdu   (s   výnimkou   právneho   predpisu,   ktorý   bolo   potrebné   aplikovať   na   namietanú nečinnosť konkurzného súdu).

Podľa sťažovateľa za základné prvky skutkovej a právnej situácie v tejto veci treba považovať tieto skutočnosti:

- sťažovateľ sa v súlade so zákonom domáhal právnej ochrany svojho majetkového práva,

- opakovane upozorňoval konkurzný súd na hrozbu, ktorú jeho nečinnosť predstavuje pre právnu ochranu jeho pohľadávky, vo vzťahu ku ktorej disponoval legitímnou nádejou na jej zhmotnenie,

-   v dôsledku   nesprávneho   úradného   postupu   konkurzného   súdu   mu   táto   ochrana nebola   poskytnutá   v reálnej   a účinnej   podobe,   čím   sa   jeho   majetok   zmenšil   o hodnotu predmetného majetkového práva,

- všeobecné súdy, pred ktorými sa sťažovateľ domáhal náhrady tejto škody, odmietli poskytnúť reálnu a účinnú ochranu jeho majetkovým právam.

Uvedený prehľad obsahuje všetky tri základné prvky potrebné na priznanie náhrady spôsobenej   škody,   teda   tak   nesprávny   úradný   postup,   ako   aj   vznik   škody   v dôsledku takéhoto postupu. Krajský súd dospel k totožnému záveru, pokiaľ ide o nesprávny úradný postup   konkurzného   súdu,   podľa   jeho   názoru   však   sťažovateľ   nepreukázal,   že   by   mu v dôsledku tohto postupu vznikla nejaká konkrétna majetková ujma. Takýto záver považuje sťažovateľ za svojvoľný.

Sťažovateľ   ďalej   dodal,   že   kľúčovým   skutkovým   záverom   krajského   súdu   je tvrdenie,   že   sťažovateľ „v   konaní   hodnoverne   nad   všetky   pochybnosti   nepreukázal existenciu škody ani jej výšku“, a to z toho dôvodu, že sa mu údajne „v priebehu konania nepodarilo   preukázať   spôsobom   nevzbudzujúcim   pochybnosť,   že   sumu   5   000   000   Sk spoločnosti   V.,   spol.   s r.   o.,   skutočne   odovzdal   a kedy   tak   urobil“. Absenciu   takéhoto preukázania nachádza krajský súd v skutočnosti, že odovzdanie a prevzatie danej sumy, ako aj jej právny titul a predchádzajúce plnenie dlžníka z tohto právneho titulu potvrdili síce obe strany právneho úkonu, avšak písomný doklad o jej odovzdaní bol podľa názoru krajského súdu   nesprávne   označený.   Odopretie   súdnej   ochrany   na takomto   skutkovom   základe   je podľa   názoru   sťažovateľa   zásahom do   jeho označených   práv podľa   ústavy a dohovoru. Právnym   základom   majetkového   práva   sťažovateľa,   o ochranu   ktorého   usiloval,   bola faktoringová zmluva a tento právny základ nebol v konaní nijako spochybnený. Na tomto právnom   základe   sťažovateľ   poskytol   dlžníkovi   určitú   sumu,   pričom   jej   poskytnutie preukazujú dva paralelne pôsobiace dôkazy, a to pokladničný doklad a list dlžníka. Okrem dokladov   preukazujúcich   existenciu   a právny   základ   dlhu   sťažovateľ   predložil,   resp. navrhoval vykonanie ďalších dôkazov preukazujúcich reálnu povahu jeho pohľadávky voči dlžníkovi. Sú to napríklad účtovné a daňové doklady za predmetné obdobie rokov 2000–2001 dokumentujúce, že plnenia z predmetného právneho titulu boli prijaté, zaúčtované a riadne   zdanené.   Krajský   súd   však   v dôsledku   údajného   nesprávneho   označenia pokladničného dokladu dospel k záveru, že doklad nepreukazuje poskytnutie spornej sumy dlžníkovi   na   základe   faktoringovej   zmluvy   a že   mu   mohla   byť poskytnutá   aj   na   inom právnom   základe.   Zároveň   krajský   súd   uvádza,   že   dlžník   danú   pohľadávku   písomne neuznal. Sťažovateľ pritom vo svojom odvolaní celkom jednoznačne a presne uviedol, že list dlžníka z 21. decembra 2001 (predložený súdu ako dôkaz) považuje za uznanie dlhu a za hodnoverné preukázanie existencie dlhu, a teda aj nároku na jeho vrátenie. S touto kľúčovou otázkou   sa   krajský   súd   vysporiadal   tak,   že   uznanie   dlhu   dlžníkom   za   uznanie   dlhu jednoducho nepovažoval, neuvedúc pritom jeden jediný dôvod takéhoto záveru. Absencia akéhokoľvek   vysvetlenia   krajského   súdu   k tvrdeniu,   že   nemal   k dispozícii   dostatočnú dôkaznú oporu pre záver o existencii dlhu a jeho výške, je teda v rozpore s povinnosťami krajského súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to nielen sama osebe, ale   najmä   v spojení   so   skutočnosťou,   že   sťažovateľ   v odvolaní   výslovne   namietol,   že okresný súd «sa žiadnym spôsobom nezaoberal uznaním dlhu V., spol. s r. o., ktoré aj samo osebe osvedčovalo tak existenciu, ako aj výšku nesplatenej pohľadávky žalobcu voči tejto spoločnosti. Žalobca zastáva názor, že predmetné uznanie dlhu v prvom rade jednoznačne potvrdzuje, že plnenie žalobcu z faktoringovej zmluvy sa uskutočnilo a V., spol. s r. o. ho prevzal. Okrem toho však podľa názoru žalobcu toto uznanie dlhu samo osebe predstavuje pohľadávku žalobcu a teda definuje aj jej výšku. Reálnu existenciu majetkového nároku žalobcu voči V., spol. s r. o. a spôsob kvantifikácie tohto nároku napokon „odobril“ aj najvyšší súd, keď výslovne uviedol, že okolnosti, označené žalobcom, nasvedčujú, že dlžník je v úpadku, t. j. že žalobca voči V., spol. s r. o. disponuje pohľadávkou, na uspokojenie ktorej má nárok (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 301/2004)». V danej veci teda sám Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) konštatoval, že okolnosti nasvedčujú existencii pohľadávky sťažovateľa. Z hľadiska záruk práva na súdnu ochranu je však rozhodujúcou skôr skutočnosť, že hoci sa sťažovateľ už v odvolaní vyslovene domáhal vysvetlenia,   ako   môže   byť   bez   jediného   dôvodu   ponechaný   ťažiskový   právny   záver okresného   súdu   o nepreukázaní   tej   pohľadávky,   ktorú   uznal   sám   dlžník,   krajský   súd rovnaký záver takisto ponechal bez jediného slova vysvetlenia.

Podľa   názoru   sťažovateľa   skutkový   záver   a z neho   vyplývajúci   právny   záver krajského   súdu,   podľa   ktorého   sťažovateľ   nepreukázal   existenciu   pohľadávky   voči dlžníkovi, však nie je postihnutý len nedostatkom relevantných dôvodov, ale je aj z vecného hľadiska svojvoľný, a to z toho dôvodu, že sťažovateľovi ukladá dôkazné bremeno, ktoré sa ani teoreticky nedá uniesť. Právny základ sumy, ktorej vyplatenia sa sťažovateľ domáhal, tvorila faktoringová zmluva, pričom fakt, že sa z nej plnilo, sťažovateľ preukázal viacerými dôkazmi, z ktorých každý obstojí aj samostatne. Krajský súd na účely zistenia skutkového stavu   vykonal   obsiahle   dokazovanie,   okrem   iného   aj   výsluch   dlžníka,   ktorý   výslovne potvrdil, že so sťažovateľom faktoringovú zmluvu uzavrel, od sťažovateľa predmetnú sumu prevzal a v danom čase mu ju aj skutočne dlhoval. Fakt, že dlžník až do svojho omeškania poskytoval   sťažovateľovi   plnenia   z faktoringovej   zmluvy,   nemohol   byť   a ani   nebol predmetom   sporu,   rovnako   ako   fakt,   že   najvyšší   súd   vo   svojom   uznesení   sp.   zn. 5 Obo 301/2004   konštatoval,   že   pohľadávka   sťažovateľa   mala   nárok   na   uspokojenie z majetku   dlžníka.   Krajský   súd   napriek   uvedenému   dospel   ku skutkovému   záveru,   že existenciu   svojho   majetkového   práva   sťažovateľ   nepreukázal „hodnoverne   nad   všetky pochybnosti“. Takéto kritérium zbavuje sťažovateľa akejkoľvek právnej istoty vo vzťahu k zákonným   podmienkam   ochrany   jeho   majetkových   práv.   Ak   by   totiž   aj   bolo   možné pripustiť, že údajná nezrovnalosť v označení pokladničného dokladu zbavuje tento doklad spôsobilosti   preukázať   existenciu   dlhu,   žiadna   takáto   formálna   vada   sa   s písomným uznaním   dlhu   zo   strany   dlžníka   nespája.   Ak   ani   zhodné   výpovede   oboch   účastníkov právneho vzťahu o existencii dlhu, písomné „potvrdenie“ tohto dlhu a súvisiaci skutkový a právny   záver   najvyššieho   súdu   nemajú   byť   považované   za   „hodnoverné“,   potom neexistuje   spôsob,   ktorý   by   hodnoverným   byť   mohol.   Inými   slovami,   kombinácia skutkového   záveru,   že   list   dlžníka   nie   je   uznaním   dlhu,   a absencia   akéhokoľvek odôvodnenia tohto skutkového záveru činí zrejmým záver, že skutkové a právne zistenia krajského súdu vo vzťahu k otázke škody sú svojvoľné v miere, aká predstavuje zásah do práva sťažovateľa na súdnu ochranu jeho vlastníckych práv.

Pokiaľ   ide   o absenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   nesprávnym   úradným   postupom a vznikom škody, sťažovateľ poukázal na to, že krajský súd túto absenciu nachádza v dvoch skutočnostiach. Ide jednak o to, že v konkurznom konaní by sťažovateľ musel preukázať existenciu a výšku pohľadávky, takže jej uspokojenie je iba hypotetické, ale tiež aj o to, že na majetku dlžníka viazli rôzne ťarchy, takže ak by aj nedošlo k popretiu   pohľadávky, podľa   krajského   súdu „nie   je   možné   prijať   záver,   že   by   bola   pohľadávka   v rámci konkurzného konania uspokojená“. Odhliadnuc od viacerých ďalších logických skratiek, ktorých   sa   tu   krajský   súd   dopúšťa,   tou   najzásadnejšou   je   pripísanie   rizika   spojeného s ochranou majetkového práva v konkurznom konaní nie na ťarchu orgánu, ktorý sa dopustil porušenia svojej právnej povinnosti, ale na ťarchu osoby, ktorá postupovala plne v súlade so zákonom.   V situácii,   keď   konkurzný   súd   svojou   nečinnosťou   zmaril   účinnosť   právnej ochrany   sťažovateľa   ako   veriteľa,   a keď   najvyšší   súd   konštatoval,   že   krajský   súd   mal sťažovateľovi umožniť prihlásenie pohľadávky a domáhať sa jej uspokojenia, má ísť toto porušenie zákonných povinností krajského súdu   na úkor sťažovateľa. Pri   takejto logike platí, že ak štátny orgán odoprie osobe súkromného práva právnu ochranu a tá je práve v dôsledku toho zbavená možnosti pred týmto štátnym orgánom preukázať svoje nároky, tieto nároky zanikajú, lebo štátny orgán znemožnil ich preukázanie. Inými slovami, samotné odopretie   prístupu   k ochrane   sa   vlastne   predkladá   ako   dôvod,   pre   ktorý   nárok   na   túto ochranu neexistuje. Podľa krajského súdu sťažovateľ nemal legitímnu nádej na zhmotnenie svojej pohľadávky, pretože mu túto nádej svojím nesprávnym úradným postupom zmaril konkurzný súd. V jednoduchom algoritme povedané:

- sťažovateľovi vznikla konkrétna škoda na jeho majetku preto, že spôsobom, ktorý na   uspokojenie   pohľadávky   predpokladá   zákon   a ktorého   opodstatnenosť   v danej   veci potvrdil aj najvyšší súd, nebola uspokojená jeho pohľadávka, pričom

-   táto   pohľadávka   nebola   týmto   spôsobom   uspokojená   preto,   že   takéto   jej uspokojenie svojím nesprávnym úradným postupom zmaril konkurzný súd.

Sťažovateľ je toho presvedčenia, že nájsť v takomto algoritme absenciu kauzálnej súvislosti   medzi   pochybením   konkurzného   súdu   a poškodením   sťažovateľa   je   prejavom aplikačnej svojvôle, voči ktorej patrí sťažovateľovi ústavná ochrana. Sťažovateľ je toho názoru, že je neprípustné, aby fakt, že jeho reálna pohľadávka zostala „hypotetickou“, bol pripísaný na ťarchu jemu, a nie orgánu, ktorý tento fakt spôsobil. Práve skutočnosť, že jeho majetkové   právo   zostalo „hypotetickým“ a že   takým   zostalo   v dôsledku   postupu konkurzného súdu, je dôvodom, pre ktorý sa domáhal náhrady spôsobenej škody.

Sťažovateľ napokon navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených   článkov ústavy a dohovoru   v konaní vedenom krajským súdom   pod sp. zn. 9 Co 245/2008 s tým, aby bol rozsudok krajského súdu z 26. marca 2009 zrušený a vec vrátená   na   ďalšie   konanie.   Požaduje   tiež   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v sume 2 500 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.

3. Z doplnenia sťažnosti zo 7. augusta 2009 doručeného ústavnému súdu 12. augusta 2009   vyplýva,   že   sťažovateľ   opakovane   trvá   na   svojich   argumentoch.   V súvislosti so závermi krajského súdu o absencii príčinnej súvislosti z dôvodu, že sťažovateľ mohol využiť aj iné prostriedky ochrany, napríklad „klasický“ obchodnoprávny spor, zdôrazňuje, že   takéto   odôvodnenie   absencie   príčinnej   súvislosti   je   postavené   na   absurdnom predpoklade, že zodpovednosť za zmarenie príležitosti sťažovateľa na reálnu účinnú súdnu ochranu nenesie orgán, ktorý ju zmaril, ale sťažovateľ ako subjekt, ktorému bola príležitosť zmarená. Sťažovateľ sa lege artis domáhal svojich práv spôsobom, o ktorom najvyšší súd konštatoval, že mu krajským súdom mala byť, ale v rozpore so zákonom nebola priznaná ochrana. Inými slovami, fakt, že krajský súd konkurz v čase riadne nevyhlásil, hoci ho vyhlásiť   mal,   ide   podľa   argumentácie   krajského   súdu   na   ťarchu   sťažovateľa,   nie konkurzného súdu. Fakt, že sťažovateľ sa mohol o ochranu svojich práv pokúsiť aj inou formou ako návrhom na vyhlásenie konkurzu, je bez právneho významu pre kauzálny nexus medzi porušením povinnosti konkurzného súdu a vznikom škody. Opačný záver by mal absurdné dôsledky, keď by ústavné právo na istú prahovú kvalitu súdnej ochrany malo byť podmienené tým, že nositeľ tohto práva zároveň využil všetky ostatné dostupné nástroje, nielen ten nástroj, ktorý využiť smel a ktorý   mu bol v dôsledku nesprávneho úradného postupu   konkurzného   súdu   odopretý.   Sťažovateľ   mal   právo,   aby   o jeho   návrhu   na vyhlásenie konkurzu rozhodol konkurzný súd včas a riadne a práve fakt, že to neurobil, viedol ku vzniku škody bez ohľadu na špekuláciu, že nejaký iný súd v inom konaní by možno   sťažovateľovi   bol   ochotný   a schopný   poskytnúť   nejakú   inú   formu   ochrany. Sťažovateľ cíti potrebu vysloviť sa ešte k jednej otázke, a to faktu, že konkurz vlastne nebol nikdy   vyhlásený,   v konečnej   fáze   preto,   že   návrh   už   nebol   spôsobilý   spĺňať   zmenené podmienky   aktívnej   legitimácie.   Ide   tu   opäť   o to,   či   fakt,   že   v čase   X   plus   dva   roky sťažovateľ nemal právo na konkrétnu formu súdnej ochrany, je spôsobilý čokoľvek zmeniť na fakte, že v čase X to právo mal, že mu bolo odopreté a že v dôsledku tohto odopretia bol zbavený reálnej a účinnej možnosti ochrániť legálnym spôsobom svoj majetok. Neskorší zánik   konkrétnej   formy   ochrany   neznamená,   že   v čase,   keď   nárokom   na   túto   ochranu disponoval,   mu   vlastne   nemusela   byť poskytnutá.   Pokiaľ   ide   o skutočnosť,   že   konkurz nebol vyhlásený, práve táto skutočnosť nie je dôvodom na diskvalifikáciu sťažovateľových námietok, ale ich potvrdenie. Práve skutočnosť, že konkurz z dôvodu nesprávneho úradného postupu konkurzného súdu nebol vyhlásený, viedla k situácii, že sťažovateľ bol zbavený možnosti   uplatniť   svoju   pohľadávku   v konkurznom   konaní,   a teda   možnosti   túto pohľadávku uspokojiť. Tejto možnosti sa nezbavil sám, nejakou vlastnou chybou, naopak, dôsledne usiloval o právnu ochranu, keď opakovane upozorňoval konkurzný súd na hrozbu, ktorej bol v dôsledku prieťahov vystavený. V danej veci totiž nejde o nárok na náhradu škody za akési „bežné“ oneskorenie pri poskytovaní súdnej ochrany, akých je v domácej aplikačnej   praxi   veľké   množstvo.   Naopak,   ide   o situáciu,   keď   sťažovateľ   aktívne a opakovane usiloval o poskytnutie súdnej ochrany konkurzným súdom, pričom tento mu bez legitímnych dôvodov takúto ochranu včas neposkytol. Keď po mnohých urgenciách napokon vo veci rozhodol, rozhodol v rozpore so zákonom. Takýto súbeh vád v postupe konkurzného   súdu   v spojení   s aktívnym   úsilím   sťažovateľa   o ochranu   svojich   záujmov odlišuje ústavnoprávny kontext tejto veci od iných prípadov a umožňuje ústavnému súdu sústrediť sa práve na konkrétne okolnosti veci bez toho, aby svojím rozhodnutím pootvoril dvere nejakým „frivolným“ nárokom voči štátu.

4.   Z vyjadrenia   predsedníčky   krajského   súdu   z 9.   februára   2010   doručeného ústavnému súdu 17. februára 2010 vyplýva, že nesúhlasí so sťažovateľom a navrhuje, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel, a to z týchto podstatných dôvodov:

«(...)   Krajský   súd   v   Nitre   odmieta   tvrdenia   sťažovateľa   o   možnom   porušení(...) označených základných práv. (...)

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací konal a prejednal vec v rozsahu a spôsobom v súlade s právnymi predpismi, vrátane Ústavy Slovenskej republiky, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Listiny základných práv a slobôd. (...)

Krajský   súd(...)   zdôrazňuje,   že   nejde   o   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu   a   práva   na   spravodlivý   proces,   ak   súd   nerozhodne   podľa   predstáv   účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súdy (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) zistia skutkový stav a po použití právne relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a   právne   závery   nie   sú   svojvoľné,   neudržateľné   a   že   neboli   prijaté   v   zrejmom   omyle konajúceho súdu, ktorým by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. (...) Postupom   odvolacieho   súdu   nebolo   porušené   právo   na   spravodlivý   proces. Ak všeobecný súd rešpektuje hranice určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej   a   právnej   argumentácie,   nespadá   do   právomoci   Ústavného   súdu   „hodnotiť“ hodnotenie   dôkazov,   resp.   posudzovanie   skutkového   stavu   ako   správne   zisteného všeobecným súdom, a to ani vtedy, ak by sa s takým hodnotením sám nestotožňoval. Odvolací   súd   sa   nielenže   zaoberal   obsahom   odvolania   žalobcu,   ale   rozhodnutie odôvodnil právne a vecne. Čo sa týka vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, Krajský   súd   v   Nitre   v   plnom   rozsahu   poukazuje   na   písomné   odôvodnenie   rozsudku odvolacieho   senátu   č.   k.   9Co/245/2008-438   zo   dňa   26.   3.   2009   a   stotožňuje   sa   so skutkovými a právnymi závermi vyslovenými v rozsudku. Podľa názoru Krajského súdu v Nitre neboli porušené v tomto súdnom konaní a týmto súdnym rozhodnutím základné práva sťažovateľa.

S   ohľadom   na   uvedené   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   SR   sťažnosti   sťažovateľa nevyhovel.   Zároveň   vyslovujeme   súhlas   s   tým,   aby   sa   upustilo   od   verejného   ústneho pojednávania. (...)»

5. Z repliky sťažovateľa z 24. februára 2010 k citovanému vyjadreniu krajského súdu vyplýva, že v plnom rozsahu zotrváva na obsahu sťažnosti a jej doplnenia, keď uvádza: „Krajský   súd   ako   odporca   v   predmetnom   konaní   neuvádza   okrem   selektívneho prehľadu všeobecných téz z judikatúry ústavného súdu žiadnu konkrétnu okolnosť, ktorou by akokoľvek vyvrátil   námietky   sťažovateľa,   predložené   v jeho predchádzajúcich dvoch podaniach.   Absencia   akéhokoľvek   pokusu   odporcu   konkrétne   odpovedať   na   konkrétne námietky   sťažovateľa nás   vedie k záveru,   že   predmetné   výhrady   sťažovateľa ani   nie je možné vysvetliť spôsobom, ktorý by opodstatnil návrh krajského súdu sťažnosti sťažovateľa nevyhovieť.

Z uvedených dôvodov sme nútení zotrvať na stanovisku, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí   konštatoval   absenciu   škody   a   absenciu   príčinnej   súvislosti   na   základe skutkových a právnych zistení, ktoré tieto jeho závery priamo či nepriamo vylučujú, čím sa dopustil aplikačnej a výkladovej svojvôle, odoprúc tým sťažovateľovi súdnu ochranu jeho práv v kvalite, na ktorú má podľa ústavy a dohovoru nárok. Náprava tohto stavu je na vnútroštátnej   úrovni   možná   len   prostredníctvom   rozhodnutia   ústavného   súdu.   Žiadame preto ústavný súd, aby sťažovateľovi ochranu jeho práv poskytol a sťažnosti vyhovel.“

6. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ už vo svojom podaní z 22. júna 2009, ako aj krajský súd vo vyjadrení z 9. februára 2010 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom zo súvisiaceho súdneho spisu, ktorý si zapožičal, a z listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v spise.

II.

1. Z rozsudku okresného súdu č. k. 16 C 15/2007-197 zo 14. mája 2008 vyplýva, že ním bola žaloba sťažovateľa o zaplatenie 5 000 000 Sk náhrady škody v celom rozsahu zamietnutá. Okrem iných skutočností z listu dlžníka z 21. decembra 2001 (ktorý je založený v spise konkurzného súdu sp. zn. 39-24 K 169/02) okresný súd zistil, že dlžník zmluvu o pôžičke, ako aj faktoringovú zmluvu, na základe ktorých sťažovateľ predložil dlžníkovi návrhy   dohôd   o urovnaní,   nemôže   akceptovať,   pretože   tieto   sú   v rozpore   so   zásadami poctivého obchodného styku, nezohľadňujú ani dosiaľ vykonané splátky, pričom zmluvy sú neplatné z dôvodu ich rozporu so zákonom. Dlžník poukázal aj na to, že klienti uznávajú, že prevzali celkove sumu 12 000 000 Sk, z ktorej dosiaľ uhradili 4 500 000 Sk a zvyšok spolu so zákonnými úrokmi z omeškania mienia uhradiť bezprostredne potom, ako získajú úver, ktorý toho času vybavujú v nemenovanej banke. List bol podpísaný jednak dlžníkom, ako aj Ing. J. V. ako fyzickou osobou. Ďalej okresný súd z výdavkového pokladničného dokladu z 5.   októbra   2000   predloženého   sťažovateľom   zistil,   že   sťažovateľ   vyplatil   sumu 5 000 000 Sk Ing. J. V., pričom ako účel platby je uvedená pôžička. Potom okresný súd z uznesenia konkurzného súdu č. k. 39-24 K 169/02-47 zo 16. augusta 2004 skonštatoval, že týmto uznesením bolo konanie o návrhu sťažovateľa na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka   zastavené   z dôvodu,   že   sťažovateľ   nepreukázal   existenciu   splatnej   pohľadávky. Na základe odvolania sťažovateľa uznesením   najvyššieho súdu   sp.   zn. 5 Obo 301/2004 z 25. novembra 2005 bolo uznesenie konkurzného súdu zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie z dôvodu, že sťažovateľ v návrhu na vyhlásenie konkurzu uviedol všetky zákonom požadované skutočnosti. Konkurznému súdu vytkol, že sám vecne skúmal doklad, ktorým sťažovateľ osvedčoval skutočnosť, že je dlžník v úpadku. To v danom štádiu posudzovať nemal.   Napokon   okresný   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   poukázal   aj   na   to,   že z uznesenia   konkurzného   súdu   č.   k.   39-24   K 169/02-93   z 26.   januára   2006   v spojení s uznesením najvyššieho súdu č. k. 2 Obo 51/2006-103 zo 7. februára 2006 skonštatoval, že konanie o návrhu sťažovateľa na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka bolo právoplatne zastavené,   lebo   sťažovateľ   nepreukázal   svoju   pohľadávku   voči   dlžníkovi,   pričom pohľadávka sa považuje za preukázanú iba vtedy, ak je uznaná dlžníkom na listine s úradne osvedčeným podpisom dlžníka alebo ak je doložená právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu.

2. Z rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 245/2008-438 z 26. marca 2009 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 16 C 15/2007-197 zo 14. mája 2008. Krajský súd rozhodol potom, ako v odvolacom konaní doplnil dokazovanie oboznámením celého radu listinných dôkazov, ktoré získal z viacerých súdnych spisov. Podľa krajského súdu   ani po   takto doplnenom   dokazovaní nebolo možné   prijať iný   záver,   než k akému dospel okresný súd. Zo žaloby vyplývalo, že sa sťažovateľ domáhal náhrady škody, ktorá mu mala   vzniknúť nezákonným   uznesením   konkurzného   súdu   č.   k.   39-24   K 169/02-47 zo 16.   augusta   2004   o zastavení   konania   o návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu   na   majetok dlžníka.   Pre   posúdenie   nezákonnosti   rozhodnutia   z hľadiska   rozhodnej   právnej   úpravy podľa názoru krajského súdu okresný súd správne aplikoval ustanovenie § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2004, pričom v zmysle tohto ustanovenia zodpovednosť za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli   vydané   odo   dňa   nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona   a na   škodu   spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Krajský súd zaujal právne stanovisko, že sťažovateľ sa nemôže s úspechom domáhať náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť na základe uznesenia konkurzného súdu č. k. 39-24 K 169/02-47 zo 16. augusta 2004, pretože takýto postup by odporoval ustanoveniu § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   možno   uplatniť   iba   vtedy,   ak   právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Je nesporné, že uvedené uznesenie konkurzného súdu bolo v dôsledku odvolania   sťažovateľa   najvyšším   súdom   v odvolacom   konaní   zrušené   a vec   vrátená konkurznému súdu, pričom právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno   uplatniť   iba   vtedy,   ak   je   zrušené   alebo   zmenené   pre   nezákonnosť   právoplatné rozhodnutie,   ktorým   bola   škoda   spôsobená.   V danom   prípade   však   došlo   k   zrušeniu neprávoplatného rozhodnutia v odvolacom konaní. Vzhľadom na tento záver nie je možné žalobe   sťažovateľa   o   náhradu   škody,   ktorá   mu   mala   vzniknúť   nezákonným   uznesením konkurzného súdu, vyhovieť, lebo nie sú splnené zákonné podmienky podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Okrem tohto tvrdenia sťažovateľ v žalobe uviedol, že má nárok na náhradu   škody   aj   z dôvodu   nesprávneho   úradného   postupu   konkurzného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 39-24 K 169/02, pričom dôvod na vznik nároku na náhradu škody sťažovateľ   konkretizoval   až   v písomnom   doplnení   a upresnení   žaloby   doručenom okresnému súdu 9. októbra 2007. V tomto podaní sa sťažovateľ s poukazom na ustanovenie § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. domáhal náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným   postupom,   ktorým   je   podľa   názoru   sťažovateľa   aj   nečinnosť   súdu   –   prieťah v konaní pred konkurzným súdom. Keďže súd nie je viazaný právnym posúdením veci účastníkom   konania   a môže   vec   právne   posúdiť   aj   inak,   krajský   súd   na   rozdiel   od sťažovateľa a okresného súdu dospel k záveru, že čo sa týka nároku sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom konkurzného súdu, a to 15-mesačným zisteným prieťahom, treba tento nárok sťažovateľa posúdiť podľa príslušných ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho   nesprávnym   úradným   postupom   (ďalej   len   „zákon   č. 58/1969   Zb.“)   účinným   do 30. júna 2004. Z vykonaného dokazovania je nesporné, že návrh na vyhlásenie konkurzu podal   sťažovateľ   proti   dlžníkovi   na   konkurznom   súde   12.   júna   2002.   Uznesením konkurzného súdu č. k. 39-24 K 169/02-47 zo 16. augusta 2004 bolo konanie zastavené. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 301/2004 z 25. novembra 2004 bolo uvedené uznesenie konkurzného súdu zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Ďalej z dokazovania nesporne   vyplynulo,   že   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo“)   na   základe   sťažnosti   podanej   sťažovateľom   vykonalo   previerku   tohto konkurzného spisu v dňoch 24. augusta 2004 a 31. októbra 2004, pričom do času vykonania previerky sa zistili 15-mesačné prieťahy v konaní. Z uvedeného je zrejmé, že 15-mesačný prieťah   v konaní   konkurzného   súdu   bol   zistený   do   24.   augusta   2004,   a to   za   obdobie predchádzajúce   kontrole,   z čoho   možno   bezpečne   vyvodiť   záver,   že   k nesprávnemu úradnému postupu, za ktorý   treba považovať aj ničím neodôvodnený prieťah v súdnom konaní,   došlo   za   účinnosti   zákona   č. 58/1969   Zb.   Preto   v zmysle   §   27   ods.   2   zákona č. 514/2003 Z. z. sa zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred   nadobudnutím   účinnosti   tohto   zákona   spravuje   doterajšími   predpismi.   Podľa   §   18 ods. 1 a 2 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia, pričom tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť. Skutkovú podstatu vzniku zodpovednosti za nesprávny úradný postup určujú tieto znaky: osoba vykonávajúca postup, porušený právny vzťah, úradný postup, podmienenosť postupu plnením úloh orgánu, nesprávnosť postupu, danosť škody alebo majetkovej ujmy a príčinná súvislosť. Tieto prvky tvoria základné znaky zodpovednostnej skutkovej podstaty zakladajúcej   vznik   zodpovednosti   z nesprávneho   úradného   postupu.   Je   nesporné,   že ministerstvo vykonalo previerku konkurzného spisu a do času vykonania previerky zistilo 15-mesačné prieťahy. V súlade s ustálenou súdnou praxou je krajský súd toho názoru, že prieťahy v súdnom konaní je možné považovať za nesprávny úradný postup, pričom tieto prieťahy považoval za preukázané. Okrem toho však musela byť preukázaná existencia škody alebo majetkovej ujmy, ako aj príčinná súvislosť. Napriek doplneniu dokazovania krajský   súd   dospel   k záveru,   že   sťažovateľovi   sa   nepodarilo   uniesť   dôkazné   bremeno. Okrem   nespornej   existencie   nesprávneho   úradného   postupu   (15-mesačného   prieťahu v konkurznom   konaní)   sťažovateľ   nepreukázal   súčasné   splnenie   ďalších   zákonných podmienok   na   vznik   zodpovednosti   štátu,   a to   vznik   škody   alebo   majetkovej   ujmy a príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Ani sťažovateľom navrhované dokazovanie účtovníctvom dlžníka by neviedlo k preukázaniu existencie škody, ktorá   mala   sťažovateľovi   nesprávnym   úradným   postupom   vzniknúť,   a   k   preukázaniu príčinnej   súvislosti   medzi   škodou   a nesprávnym   úradným   postupom.   Okresným   súdom vykonané a krajským súdom doplnené dokazovanie oprávňujú prijať záver o nedôvodnosti žaloby. Podľa tvrdenia sťažovateľa škoda mu vznikla tým, že dlžník mu neuhradil svoje záväzky vyplývajúce z faktoringovej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľom a dlžníkom, pričom k uspokojeniu pohľadávky sťažovateľa nedošlo v dôsledku nesprávneho úradného postupu konkurzného súdu, ktorý 15 mesiacov vo veci nekonal, a v čase od podania návrhu na vyhlásenie konkurzu, teda od 12. júna 2002 do 18. októbra 2004, došlo k predaju celého majetku dlžníka majúceho hodnotu 40 až 60 mil. Sk. Zároveň došlo aj k predaju celého obchodného podielu, ktorý predstavoval podľa zápisu v obchodnom registri 15 000 000 Sk, na osobu rómskeho pôvodu za 100 000 Sk. Keďže nedošlo včas k vyhláseniu konkurzu, dlžník   v snahe   zbaviť   sa   záväzkov   „vytuneloval“   vlastnú   spoločnosť.   Podľa   názoru krajského   súdu   sťažovateľ   v konaní   hodnoverne   nad   všetky   pochybnosti   nepreukázal existenciu   škody   a ani   jej   výšku.   Sťažovateľovi   sa   totiž   v priebehu   konania   nepodarilo preukázať   spôsobom   nevzbudzujúcim   pochybnosť,   že   sumu   5   000   000   Sk   dlžníkovi skutočne odovzdal, a kedy tak urobil. Na odvolacom pojednávaní konanom 26. marca 2009 sa   krajský   súd   snažil   odstrániť   rozpory   vo   výpovediach   sťažovateľa   v tomto   a v iných konaniach,   v ktorých   sťažovateľ   vypovedal,   avšak   sťažovateľ   tieto   rozpory   vysvetliť nevedel.   Krajský   súd   poukazuje tiež   na   to,   že   sťažovateľ   v konaní   vedenom   okresným súdom pod sp. zn. 12 C 47/2004 v právnej veci sťažovateľa ako žalobcu proti žalovanému Ing. J. V. o zaplatenie pôžičky vo výške 7 000 000 Sk na pojednávaní konanom 16. mája 2007 uviedol, že pokiaľ požičiaval finančné prostriedky fyzickej osobe Ing. J. V., bol na výdavkových pokladničných dokladoch   uvedený ako účel pôžička, a pokiaľ sa finančné prostriedky   týkali   faktoringovej   zmluvy,   bol   na   výdavkovom   pokladničnom   doklade uvedený ako účel faktoring. Keďže sťažovateľ nevedel ani v odvolacom konaní preukázať, kedy   odovzdal   sumu   5   000   000   Sk   dlžníkovi,   a túto   skutočnosť   preukazoval   iba výdavkovým   pokladničným   dokladom   bez   uvedenia   čísla   z 5. októbra   2000,   z ktorého vyplýva, že z titulu pôžičky vyplatil Ing. J. V. sumu 5 000 000 Sk, pričom tieto rozpory nevedel vysvetliť ani na výzvu krajského súdu v odvolacom konaní, krajský súd rovnako ako okresný súd prijal záver, že v tomto smere sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno. V neprospech   sťažovateľa   bola   vyhodnotená   aj   skutočnosť,   že   sťažovateľ   z   titulu faktoringovej   zmluvy   mal   podľa   vlastného   tvrdenia   poskytnúť   dlžníkovi   v skutočnosti 6 000 000 Sk, o čom tiež nepredložil písomný doklad, a až následne niekedy v decembri 2000 sa s Ing. J. V. dohodol, že z titulu faktoringovej zmluvy mu poskytol iba 5 000 000 Sk a z titulu pôžičky 7 000 000 Sk, a to z dôvodu, aby mohol sťažovateľ ľahšie vymôcť svoju pohľadávku vo výške 12 000 000 Sk. Aj napriek skutočnosti, že krajským súdom vypočutý svedok Ing. J. V. potvrdil prevzatie sumy 12 000 000 Sk od sťažovateľa, nepotvrdil, že sumu   5   000   000   Sk   prevzal   ako   konateľ   dlžníka.   Nevedel   sa   vyjadriť,   či   finančné prostriedky,   ktoré   mu   sťažovateľ   poskytol,   prijal   ako   fyzická   osoba   alebo   ako   konateľ právnickej osoby (dlžníka), pričom uviedol, že výdavkové pokladničné doklady pripravoval sťažovateľ a on ich iba podpisoval. V závere je teda možné v tejto súvislosti zhrnúť, že sťažovateľ a Ing. J. V. zhodne potvrdili, že v roku 2000 sťažovateľ požičal Ing. J. V. celkom 12   000   000   Sk,   avšak   sťažovateľ   nepreukázal   (keďže   ním   predložený   výdavkový pokladničný doklad bol vystavený na fyzickú osobu Ing. J. V. a ako titul bola uvedená pôžička), kedy a akú sumu z titulu faktoringovej zmluvy dlžníkovi skutočne poskytol, keď navyše dohodu v časti poskytnutej sumy účastníci zmluvy dodatočne menili. Vzhľadom na túto neprehľadnosť vzájomných vzťahov medzi sťažovateľom, Ing. J. V. a dlžníkom nie je možné prijať záver, že z titulu faktoringovej zmluvy sťažovateľ 5. októbra 2000 poskytol dlžníkovi finančné plnenie vo výške 5 000 000 Sk. Uvedená skutočnosť má za následok neunesenie dôkazného bremena na strane sťažovateľa zaťažujúceho ho v tom, že v konaní o náhradu   škody   bol   ako   žalobca   povinný   preukázať   existenciu   škody.   Sťažovateľ   na uvedenú pohľadávku z faktoringovej zmluvy nemá exekučný titul, súd o tejto pohľadávke nerozhodol,   dlžník zákonným spôsobom   neuznal uvedenú pohľadávku   písomne, naopak namietal   dojednania   faktoringovej   zmluvy   týkajúce   sa   príslušenstva   pohľadávky   ako neprimerane vysoké, čo je dôvod, pre ktorý považuje dojednanie za neplatné pre rozpor so zákonom. Nevrátením sumy 5 000 000 Sk Ing. J. V. mohla sťažovateľovi škoda vzniknúť tým, že sa mu zmenšil majetok, ale nebolo preukázané, že táto škoda sťažovateľovi vznikla nesplnením záväzku dlžníka tak, ako to sťažovateľ v tomto konaní tvrdí. Sťažovateľ podľa krajského súdu   nepreukázal existenciu   pohľadávky voči dlžníkovi, a teda   ani existenciu škody   vo   vzťahu   k dlžníkovi.   Preto   aj   krajský   súd   po   doplnenom   dokazovaní   dospel k záveru, že sťažovateľ nepreukázal základnú zákonnú podmienku na vznik zodpovednosti, a to danosť škody. Napriek tomuto záveru krajský súd sa pre úplnosť právneho posúdenia veci zaoberal aj otázkou príčinnej súvislosti medzi tvrdenou škodou a nesprávnym úradným postupom   konkurzného   súdu   a dospel   k záveru,   že   ani táto   zákonná   podmienka   vzniku zodpovednosti za škodu nie je v danom prípade splnená. Zákon č. 58/1969 Zb. nevysvetľuje kauzálny nexus medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorej jeden jav (príčina)   vyvoláva   druhý   jav   (následok).   O vzťah   príčinnej   súvislosti   ide,   ak   je   medzi nesprávnym   úradným   postupom   a škodou   vzťah   príčiny   a následku.   Ak   bola   príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, pričom nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Z postupného sledu jednotlivých skutkových okolností v danej veci je zrejmé, že nesprávny úradný postup konkurzného súdu (15-mesačný prieťah v konaní) nie je v priamej príčinnej súvislosti so vznikom škody, a preto nie je možné sťažovateľovi požadovanú náhradu škody priznať.   Z vykonaného   dokazovania   bolo   jednoznačne   preukázané,   že   sťažovateľ   sa samostatnou žalobou nedomáhal zaplatenia pohľadávky 5 000 000 Sk, ktorá podľa jeho tvrdenia predstavuje výšku škody uplatňovanej v tomto konaní. Uvedenú pohľadávku chcel sťažovateľ   vymôcť   iba   v konkurznom   konaní.   Návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   podaný veriteľom   je iba   jedným   zo   spôsobov   smerujúcich   k uspokojeniu   pohľadávky,   nie   však najistejší,   pričom   aj   v tomto   konaní   zaťažuje   veriteľa   dôkazné   bremeno   existenciu pohľadávky bezpečne preukázať. Úpadca, správca, aj konkurzní veritelia môžu popierať právny dôvod, výšku, aj poradie prihlásených pohľadávok. Ak je popretý právny dôvod pohľadávky,   je   tým   popretá   aj   jej   výška   a poradie.   Nie   je   preto   možné   prijať   záver sťažovateľa, že ak by po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu nedošlo k 15-mesačným prieťahom   v konaní,   bol   by   konkurz   vyhlásený   a bolo   by   bez   ďalšieho   došlo   v rámci konkurzného konania k uspokojeniu celej pohľadávky sťažovateľa, pretože takto možno uvažovať   iba   v hypotetickej   rovine.   Rovnako   výsledky   vykonaného   dokazovania neumožňujú   prijať   záver   o tom,   že   v čase   podania   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu   na majetok dlžníka a v priebehu obdobia, keď došlo k prieťahom, mal dlžník taký majetok, ktorý by postačoval na uspokojenie všetkých jeho veriteľov v celom rozsahu. Krajský súd v tomto   smere   doplnil   dokazovanie,   pričom   zo   spisu   Správy   katastra   v B.,   čo   sa   týka nehnuteľností   patriacich   dlžníkovi,   mal   preukázané,   že   už   v čase   podania   návrhu   na vyhlásenie konkurzu viazli na týchto nehnuteľnostiach ťarchy rôznych subjektov (záložné práva) a na tento majetok boli tiež vedené rôzne exekúcie, čo potvrdil aj vypočutý svedok Ing. J. V. Pokiaľ v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu mal dlžník nehnuteľný majetok, z dokazovania jednoznačne vyplýva aj to, že mal aj dlhy. Preto aj v prípade, ak by bol konkurz vyhlásený a nedošlo by k popretiu pohľadávky sťažovateľa, nie je možné prijať záver,   že   by   bola   pohľadávka   sťažovateľa   v rámci   konkurzného   konania   uspokojená. Z uvedených dôvodov bolo možné podľa krajského súdu konštatovať, že medzi škodou a nesprávnym   úradným   postupom   konkurzného   súdu   v danej   veci   neexistuje   priama príčinná   súvislosť.   Podmienky   vzniku   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   nesprávnym úradným postupom sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo len jednej z nich, nie je táto zodpovednosť daná. V súdenej veci nebola splnená podmienka danosti škody a príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, preto nie sú splnené ani podmienky na vznik zodpovednosti v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.

3. Zo záznamov z obchodného registra na internete ústavný súd zistil, že spoločnosť s obchodným menom V., s. r. o., so sídlom B., ktorej jediným spoločníkom a konateľom bol Ing. J. V., bola zapísaná 9. novembra 2004. Od 10. novembra 2004 sa obchodné meno spoločnosti zmenilo na J., s. r. o., so sídlom L., s jediným spoločníkom a konateľom J. K. Identifikačné číslo organizácie a výška vkladu spoločníka zostali nezmenené. Tento stav trvá dosiaľ. Zo záznamov nevyplýva, že by bol na spoločnosť vyhlásený konkurz.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. (...)

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(...)

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo(...) prejednaná(...) súdom(...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch(...)

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Zo základného práva na súdnu ochranu (resp. z práva na spravodlivé súdne konanie) vyplýva   aj   povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi   a dôkaznými návrhmi   účastníkov   s výhradou,   že   majú   význam   pre   rozhodnutie   (za   mnohé   iné   napr. Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, I. ÚS 46/05).

V konaní pred všeobecnými súdmi sa sťažovateľ domáhal náhrady škody na základe rôznych skutkových a právnych titulov. Predovšetkým tvrdil, že mu uplatnená škoda mala vzniknúť nezákonným uznesením konkurzného súdu č. k. 39-24 K 169/02-47 zo 16. augusta 2004,   ktorým došlo k zastaveniu   konania o návrhu na vyhlásenie konkurzu   na majetok dlžníka. Okrem toho vo svojom   žalobnom návrhu uviedol, že nárok na náhradu   škody uplatňuje aj z dôvodu nesprávneho úradného postupu konkurzného súdu, pričom nesprávny úradný   postup   mal   spočívať   v nečinnosti,   resp.   v zbytočných   prieťahoch   v konaní   pred konkurzným   súdom,   ktorú   skutočnosť   konštatovalo   aj   ministerstvo.   Sťažovateľ   pred ústavným   súdom   napáda   závery   krajského   súdu   týkajúce   sa   vzniku   škody   zbytočnými prieťahmi v konaní.

V rámci uvedenej námietky sťažovateľ tvrdil, že škoda mu mala vzniknúť tým, že dlžník mu neuhradil svoje záväzky vyplývajúce z faktoringovej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľom   a   dlžníkom,   pričom   k uspokojeniu   pohľadávky   sťažovateľa   nedošlo v dôsledku nesprávneho úradného postupu konkurzného súdu, ktorý 15 mesiacov vo veci nekonal a v čase od podania návrhu na vyhlásenie konkurzu, teda od 12. júna 2002 až do 18. októbra 2004, došlo k predaju celého majetku dlžníka majúceho hodnotu 40 až 60 mil. Sk.   Tým,   že   nedošlo   včas   k vyhláseniu   konkurzu,   dlžník   v snahe   zbaviť   sa   záväzkov „vytuneloval“ vlastnú spoločnosť.

Krajský súd v súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľa dospel k záveru, že hoci bola   naplnená   podmienka   nezákonného   postupu   konkurzného   súdu   (spočívajúceho v prieťahoch v konaní), sťažovateľ napriek tomu nemohol byť so svojou žalobou úspešný, a to predovšetkým preto, že nepreukázal nad akúkoľvek pochybnosť vznik škody, ale tiež aj pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   nesprávnym   úradným   postupom   konkurzného súdu a údajne vzniknutou škodou. Práve tieto dva zásadné závery sťažovateľ v tomto konaní napáda.

Treba prisvedčiť sťažovateľovi, pokiaľ spochybňuje ako svojvoľný záver krajského súdu, podľa ktorého vykonanými dôkazmi nebol vznik škody dostatočne preukázaný.

Podstata sťažovateľovej námietky v tomto smere spočíva v tom, že napriek výslovnej námietke sťažovateľa uplatnenej v odvolaní proti rozsudku okresného súdu sa krajský súd vôbec   nezaoberal   listinným   dôkazom   z 21.   decembra   2001,   ktorým   podľa   názoru sťažovateľa   dlžník   existenciu   svojho   dlhu   voči   sťažovateľovi   uznal.   Krajský   súd   bez akéhokoľvek   ďalšieho   vysvetlenia   uviedol   iba   toľko,   že   dlžník   zákonným   spôsobom neuznal pohľadávku písomne. Samotným listinným dôkazom sa však krajský súd konkrétne nezaoberal.

Z   práva   na spravodlivé súdne   konanie vyplýva aj povinnosť   všeobecných   súdov zaoberať sa   účinne námietkami, argumentmi   a dôkaznými návrhmi   strán   s výhradou,   že majú   význam   pre   samotné   rozhodnutie   (napr.   Kraska   c.   Švajčiarsko   z 29.   apríla   1993, I. ÚS 46/05).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   skutočne   dostatočným   spôsobom s uvedenou   odvolacou   námietkou   sťažovateľa   nezaoberal,   hoci   dôsledné   vyhodnotenie obsahu listiny z 21. decembra 2001 bolo nepochybne potrebné pre spoľahlivý záver o tom, či   sťažovateľovi   škoda   vznikla.   Za   daného   stavu   je   preto   záver   krajského   súdu,   podľa ktorého sťažovateľ vznik škody nepreukázal, arbitrárny a neakceptovateľný.

Ústavný   súd   je   oprávnený   posudzovať   výsledky   dôkazného   konania   pred všeobecným súdom za takých okolností, keď právne závery, na ktorých sú rozhodnutia všeobecných súdov založené, výrazne nekorešpondujú so skutkovými zisteniami vrátane absencie skutkových zistení.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a najmä preto, že všeobecné súdy nevykonali žiadne   skutkové   zistenia   súvisiace   s kľúčovými   dôkazmi,   najmä   listinným   dôkazom z 21. decembra 2001, ktorým mal dlžník existenciu svojho dlhu voči sťažovateľovi uznať, napriek tomu, že to mohlo mať význam pre rozhodnutie v danom súdnom spore, ústavný súd   dospel   k záveru,   že   všeobecné   súdy   porušili   ústavne   zaručené   základné   práva sťažovateľa   tak,   ako   to   je   uvedené   v bode   1   výroku   tohto   nálezu,   pričom   krajský   súd v tomto porušení pokračoval, keď sťažovateľovi odoprel poskytnúť právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   aj   posúdenie,   či   postupom a rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   č.   k.   9   Co   245/2008-438   z 26.   marca   2009   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Pokiaľ   ide   o napadnuté   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ústavný súd poukazuje na to, že existujú prípady, keď „zbytočné prieťahy   v konaní“   môžu   zasiahnuť   do   hmotného   základného   práva,   a preto   sú   takéto „prieťahy“ chránené priamo v rozsahu hmotného základného práva. Tak je to napríklad pri rozhodovaní   o väzbe   vo   vzťahu   k osobnej   slobode,   pri   rozhodovaní   v konaniach   vo volebných veciach vo vzťahu k základným právam hlasovať, voliť a na prístup k voleným funkciám alebo implicitne, napr. pri práve na pokojné užívanie majetku (mutatis mutandis II. ÚS 348/09).

Vzhľadom na okolnosti danej veci však v tomto štádiu napadnutého konania by bol predčasný   záver   o   tom,   že   došlo   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označeného   článku   ústavy   a dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 245/2008-438 z 26. marca 2009, podľa § 56 ods. 2 a 3 písm. b)   zákona   o ústavnom   súde   toto   rozhodnutie   zrušil   a vec   vrátil   krajskému   súdu na ďalšie   konanie   (bod   2   výroku   nálezu),   v ktorom   všeobecný   súd   bude   pokračovať v odvolacom konaní.

V ďalšom   postupe   je   krajský   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   priznal   úspešnému   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia advokátom, a to za prevzatie a prípravu zastupovania a podanie sťažnosti v roku 2009, ako aj   za   stanovisko   k vyjadreniu   predsedníčky   krajského   súdu   v roku   2010.   Za dva   úkony vykonané v roku 2009 patrí odmena v sume dvakrát po 115,90 € a režijný paušál dvakrát po 6,95 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2010 patrí odmena v sume 120,23 € a režijný paušál 7,21 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkom sumu 373,14 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 70,90 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 444,04 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Sťažovateľ   napokon   požadoval   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia v sume 2 500 €.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody   už   nemožno   napraviť,   a to   napríklad   zrušením   protiústavného   rozhodnutia   či opatrenia,   prípadne   uvedením   do   pôvodného   stavu   (napr.   I.   ÚS   15/02,   I.   ÚS   139/02, II. ÚS 152/08).

V danom   prípade   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   je   v plnej   miere kompenzované   (popri   vyslovení   porušenia   základných   práv)   zrušením   rozhodnutia krajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie. Preto nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2010