znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 425/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť Ing.   B.   K.,   B.,   L.   K.,   B.   B.,   a Ing. A.   K.,   B., zastúpených advokátom JUDr. J. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na prejednanie   veci   v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 87/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. B. K., L. K. a Ing. A. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2008 doručená sťažnosť Ing. B. K., B., L. K., B., a Ing. A. K., B. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 87/07 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1. Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplynulo, že: «(...) Sťažovatelia ako odporcovia 1/ až 3/ v právnej veci navrhovateľa V. H., Veľká Británia (...) o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, sú účastníkmi súdneho sporu vedeného na Okresnom súde v Banskej Bystrici pod č. k. 7 C 87/2000.

Konanie vo veci bolo začaté na základe návrhu navrhovateľa na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 11. 05. 2000, ktorá bola súdu doručená dňa 12. 05. 2000. (...)

- Dňa 28. 08. 2000 právny zástupca navrhovateľa doručil Okresnému súdu Banská Bystrica vyjadrenie s uvedením konania 14 C 87/2000 (otázka prejudiciálna),

- (...) konanie bolo uznesením Okresného súdu č. k. 7 C 87/00-26 zo dňa 21. 01. 2004 podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. prerušené do právoplatného skončenia veci 14 C 87/2000 (V. H. c/a 1/ Ing. B. K. 2/ L. K., o neplatnosť kúpnej zmluvy),

-   Dňa   10.   02.   2004   podali   odporcovia   proti   uzneseniu   o   prerušení   konania prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie, (...)

- Uznesením č. k. 16 Co 53/04 zo dňa 27. 02. 2004 Krajský súd v Banskej Bystrici potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica o prerušení konania, (...)

- Dňa 5. 4. 2004 nadobudlo právoplatnosť uznesenie o prerušení konania,

-   Dňa   21.   04.   2004,   22.   09.   2004,   23.   12.   2004   Okresný   súd   Banská   Bystrica priebežne zisťoval stav spisu 14 C 87/2000, (...)

- Dňa 27. 1. 2005 Okresný súd Banská Bystrica zistil, že konanie 14 C 87/2000 nie je skončené (...),

- Dňa 10. 2. 20056 Okresný súd Banská Bystrica konanie 14 C 87/2000 prerušil do právoplatného skončenia trestného konania proti J. K. a P. H. vedeného na Okresnom riaditeľstve policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Banskej Bystrici pod ČVS: ORP-192/1-OVK-BB-2004, (...)

- Dňa 11. 1. 2006, 11. 04. 2006, 12. 09. 2006, 15. 03. 2007, 18. 06. 2007 - súd zisťoval stav konania 14 C 87/2000,

- Dňa 7. 11. 2007 sudca spísal úradný záznam a žiadal políciu o podanie správy o stave prípravného konania,

- Dňa 14. 02. 2008 súd zisťuje OR PZ Banská Bystrica a stav trestného konania ČVS: ORP-192/1-0 VK-BB-2004,

- Dňa 6. 3. 2008 súd vytýčil termín pojednávania na deň 8. 4. 2008,

- Dňa 8. 4. 2008 súd pojednávanie odročil na termín pojednávania na deň 8. 4. 2008. (...) Dňa 31. 03. 2008 sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu podali predsedovi Okresného súdu v Banskej Bystrici v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch, sťažnosť na postup súdu, ktorým dochádza k prieťahom v konaní, nakoľko doterajší postup okresného súdu pri nariaďovaní znaleckého dokazovania považoval za neefektívny a bez možnosti prispieť k rozhodnutiu vo veci samej. (...)

Dňa 11. 4. 2008 bola sťažovateľom doručená odpoveď na podanú sťažnosť, v ktorej predseda Okresného súdu Banská Bystrica neuznal podanú sťažnosť za dôvodnú. (...) Vzhľadom k tomu, že v čase od 24. 07. 2000 do 11. 03. 2008 sa vo veci konalo len jedno pojednávania a nedošlo k žiadnym iným úkonom vo veci samej, máme za to že počas tejto   doby   Okresný   súd   v   Banskej   Bystrici   vo   veci   riadne   nekoná   a   tým   dochádza k porušovaniu práva na spravodlivý proces. (...)»

2. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd ich sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„V konaní Okresného súdu Banská Bystrica vedenom pod sp. zn. 7 C 80/2007 (zo sťažnosti, ktorá obsahuje aj chronológiu napadnutého konania, vyplýva, že správna sp. zn. je 7 C 87/07, pozn.) bolo porušené základné právo Ing. B. K. (...), L. K. (...), Ing. A. K. (...) zakotvené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Okresnému   súdu   Banská   Bystrica   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   80/2007 (správne   sp.   zn.   7   C   87/07,   pozn.) prikazuje   konať   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ing. B. K. (...) priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 150.000,- Sk (...), ktoré je Okresný súd Banská Bystrica povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

L. K. (...) priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 150.000,- Sk (...), ktoré je Okresný súd Banská Bystrica povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ing. A. K. (...) priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 150.000,- Sk (...), ktoré je Okresný súd Banská Bystrica povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresnému súdu Banská Bystrica ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia Ing. B. K. (...), L. K. (...), Ing. A. K. (...) za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR, na účet advokáta JUDr. J. K. (...) 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis rozhodnutie III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pôvodne pod sp. zn. 7 C 87/07, pričom k porušeniu označených základných práv došlo podľa sťažovateľov v napadnutom konaní: „Vzhľadom k tomu, že v čase od 24. 07. 2000 do 11. 03. 2008 sa vo veci konalo len jedno pojednávanie a nedošlo k žiadnym iným úkonom vo veci samej...“

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca sa   rozhodnutia   štátneho orgánu   (napr. II. ÚS 26/95). Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda možno porušiť iba v konaní, ktorého výsledkom môže byť rozhodnutie štátneho orgánu o právach a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také rozhodnutie môže ukončiť stav právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu (III. ÚS 62/01, II. ÚS 20/02).

Zo sťažnosti, ako aj z príloh, ktoré k nej boli pripojené, vyplýva, že napadnuté súdne konanie, v ktorom podľa sťažovateľov malo dôjsť k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo na základe uznesenia okresného súdu č. k. 7 C 87/00-26 z 21. januára 2004 prerušené [podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku] do   právoplatného skončenia   veci   vedenej na okresnom súde   pod   sp.   zn.   14   C   87/00,   v ktorej   sa   riešila   prejudicionálna otázka   vo   vzťahu k napadnutému konaniu. Z dôvodu prerušenia napadnutého konania pred okresným súdom od 21. januára 2004 najneskôr až do 6. marca 2008, kým nedošlo k odpadnutiu prekážky prerušeného   konania   postupom   predvídaným   v uvedenom   právoplatnom   rozhodnutí, nemohli   sa   v prerušovanom   konaní   vykonávať   žiadne   procesné   úkony   smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým k naplneniu účelu označeného základného práva, tak ako to už bolo uvedené. Sťažovatelia netvrdili ani neuviedli žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že v danej veci neexistoval zákonný dôvod na prerušenie konania, resp. že prekážka prerušenia konania už odpadla skôr. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie prekážky na základe právoplatného rozhodnutia, tak ako to bolo aj v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (mutatis mutandis II. ÚS 3/00, III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03).

Pokiaľ   sa   prieťahy   v čase   pred   uvedeným   prerušením   konania   (v   dôsledku právoplatného rozhodnutia) týkajú namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a rovnako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd tieto námietky na základe predmetnej sťažnosti preskúmavať nemohol, pretože sťažovatelia svoju sťažnosť nepodali v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   o   inom   zásahu   dozvedieť,   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS   161/02,   I.   ÚS   6/03).   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovatelia   sa   o namietaných skutočnostiach týkajúcich sa postupu okresného súdu v čase pred prerušením napadnutého konania dozvedeli najneskôr pred 5. aprílom 2004 (keď nadobudlo právoplatnosť uznesenie o prerušení konania). Predmetnú sťažnosť sťažovatelia ústavnému súdu podali až 29. apríla 2008, t. j. v čase, keď už dávno uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. K tomu treba dodať, že ústavná ani zákonná úprava „novej“ sťažnosti podľa čl. 127 ústavy (s účinnosťou od 1. januára 2002) ju nekvalifikuje ako individuálny prostriedok ochrany ľudských práv a základných slobôd nahradzujúci individuálne konania o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   pred   ústavným   súdom   prístupné navrhovateľom   (sťažovateľom)   do   31. decembra   2001   (II.   ÚS   29/02,   II. ÚS 57/02). Sťažovatelia mali až do 31. decembra 2001 k dispozícii prostriedky individuálnej ochrany svojho   základného   práva   pred   ústavným   súdom,   ktoré   však   vo   vzťahu   k tomuto   právu zaručenému   v čl.   48   ods.   2   ústavy   nevyužili   bez   toho,   že   by   im   v tom   bránili   vážne prekážky.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2008