SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 424/2015-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpeného spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,za ktorú koná advokát ⬛⬛⬛⬛, pre namietané porušenie jeho základnéhopráva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti podľa čl. 19 ods. 1Ústavy   Slovenskej   republiky,   na   ochranu   pred   neoprávneným   zhromažďovaním,zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 ÚstavySlovenskej republiky a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného   života   a   na   nezasahovanie   do   výkonu   tohto   práva   podľa   čl.   8   ods.   1   a   2Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   práva   nebyť   vystavenýsvojvoľnému   zasahovaniu   do   súkromného   života   ani   útokom   na   svoju   česť   a   povesťa na zákonnú   ochranu   proti   takým   zásahom   alebo   útokom   podľa   čl.   17   ods.   1   a   2Medzinárodného   paktu   o   občianskych   a   politických   právach   postupom   a   rozsudkomKrajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 204/2014-279 zo 17. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na nedotknuteľnosť osobya jej   súkromia   podľa   čl.   16   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, naochranu   pred   neoprávneným   zhromažďovaním,   zverejňovaním   alebo   iným   zneužívanímúdajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 ústavy a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   právana rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života a na nezasahovanie do výkonutohto   práva   podľa   čl.   8   ods.   1   a   2   dohovoru,   práva   nebyť   vystavený   svojvoľnémuzasahovaniu do súkromného života ani útokom na svoju česť a povesť a na zákonnú ochranuproti   takým   zásahom   alebo   útokom   podľa   čl.   17   ods.   1   a   2   Medzinárodného   paktuo občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) postupom a rozsudkom Krajskéhosúdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 204/2014-279 zo 17. júla 2014, ktoroužiada vydať tento nález:

„1. Základné   právo   sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na   nedotknuteľnosť   osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1, na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti   podľa   čl.   19   ods.   1,   na   ochranu   pred   neoprávneným   zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života a na nezasahovanie do výkonu tohto práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   právo   nebyť   vystavený svojvoľnému   zasahovaniu   do   súkromného   života   ani   útokom   na   svoju   česť   a   povesť a na zákonnú   ochranu   proti   takým   zásahom   alebo   útokom   podľa   čl.   17   ods.   1   a   2 Medzinárodného   paktu   o   občianskych   a   politických   právach   postupom   a   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 17. júla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 204/2014 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 204/2014 z 17. júla 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajského   súdu   v   Bratislave   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi

náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   vrátane   DPH   na   účet   jeho   právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh, sťažovateľ bol ako žalobcaúčastníkom konania vedeného pred Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresnýsúd“) sp. zn. 12 C 28/2007, v ktorom sa sťažovateľ a ⬛⬛⬛⬛, nevlastná sestrasťažovateľa   (ďalej   len   „žalobkyňa   v   2.   rade“),   domáhali   proti   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ako vydavateľovi denníka NOVÝ ČAS (ďalejlen „žalovaný“) náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 500 000 Sk každému zo žalobcovz titulu   ochrany   osobnosti   v   súvislosti   s   článkom   žalovaného „Šokujúce   obchody na Slovensku: 15 tisíc za mesiac tehotenstva, 300 000 za pôrod“ uverejneným v denníkuNOVÝ ČAS vo vydaní z 29. júna 2005, ktorého súčasťou boli aj fotografie sťažovateľaa žalobkyne v 2. rade, ktoré ich identifikovali a ktoré boli uverejnené bez ich súhlasu (ďalejlen „článok“).

Ešte pred uverejnením článku žalovaným uverejnil denník PRAVDA 29. marca 2005sťažovateľov inzerát, prostredníctvom ktorého sťažovateľ spolu s partnerkou hľadali dospelúženu, ochotnú im za odmenu vynosiť a porodiť dieťa (ďalej len „inzerát“). Tento inzerát znel:„Hľadáme dospelú ženu s deťmi, do 35 rokov, na účel vynosenia a porodenia dieťaťa pre nás. Odmena podľa vzájomnej dohody. Diskrétne jednanie.“ Inzerát obsahoval aj kontakt namobilný telefón.

Na inzerát zareagovala pod falošnou identitou redaktorka verejnoprávnej televízie,ktorá zo stretnutí so sťažovateľom a jeho partnerkou využitím skrytej kamery vyhotovilazvukovoobrazový   záznam.   Redaktorka ⬛⬛⬛⬛ sa   5.   apríla   2005   stretlaso žalobcami,   predstavila   sa   im   ako ⬛⬛⬛⬛ a   žalobcovia   sa   jej   následnevypytovali na rodinné pomery (ktoré si vymyslela). Žalobcovia uviedli, že sú druh a družkaa že chcú mať dieťa, ale pre vek ženy ho už mať nemôžu. Muž môže byť biologickým otcoma   mali   by   záujem   o   oplodnenie   zo   skúmavky.   Uviedli,   že   poznajú   primára   klinikyv ⬛⬛⬛⬛. Predložili redaktorke listinu, podľa ktorej by sa matka malavzdať svojho dieťaťa v prospech biologického otca. Bolo tam tiež uvedené, že mesačnedostane 15 000 Sk ako príspevok v tehotenstve a po narodení dieťaťa sa jej vyplatí suma 300000 Sk s tým, že sa po pôrode dieťaťa vzdá v prospech sťažovateľa. Redaktorka sa potom sožalobcami stretla ešte viackrát, navštívili lekárov ( ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ),   pričom   im bolo povedané, aké všetky vyšetrovania musia   podstúpiť a priniesťpotvrdenia. Jedným z potvrdení bolo aj „čestné prehlásenie“ vyhotovené sťažovateľom a ⬛⬛⬛⬛ 6. mája 2005 u notára. Tieto stretnutia boli audiovizuálne nahrané abez súhlasu sťažovateľa použité v televíznej relácii „Reportéri“ odvysielanej 27. júna 2005pod názvom „Z rúčky do rúčky“.

Na základe takto odvysielanej reportáže uverejnil žalovaný článok nazvaný „Kšefty s nenarodenými deťmi“, z ktorého vyplynulo, že sťažovateľ konal nezákonne. Sťažovateľpoukázal na to, že sumy, ktoré sa v článku uvádzajú, neboli „kúpnou cenou za dieťa“, alemali pokrývať zvýšené výdavky biologickej matky spojené s tehotenstvom a pôrodom;žalovaný   ho   pred   uverejnením   článku   nekontaktoval,   vychádzal   iba   z   informáciíodvysielaných   verejnoprávnou   televíziou,   ktoré   boli   touto   televíziou   získané   nelegálne.Žalovaný uverejnil fotografiu sťažovateľa bez jeho súhlasu.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   12   C   28/2007-158   zo   4.   decembra   2008   žalobuzamietol   a   žalobcov   zaviazal   na   náhradu   trov   konania   žalovanému.   Svoje   rozhodnutieodôvodnil   potom,   ako   poukázal   na   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   o   ochraneosobnosti,   tým,   že   pokiaľ «navrhovatelia   v   1./   a   2./   rade   uviedli,   že   nepravdivými informáciami uverejnenými v NOVOM ČASE boli kriminalizovaní a škandalizovaní... je dôležité uviesť tú skutočnosť, že to bol práve navrhovateľ, ktorý dňa 6. 5. 2005 podpísal „čestné prehlásenie“, že od 1. 8. 2002 žije v spoločnej domácnosti ako druh a družka s ⬛⬛⬛⬛. Šlo o vyslovené klamstvo, ktoré malo byť predpokladom pre ďalšie podvodné   úkony   v   zdravotníckych   zariadeniach.   Podľa   výpovedí,   ktoré   sa   nachádzajú vo vyšetrovacom spise Úradu boja proti korupcii Bratislava, boli to práve navrhovatelia v 1./ a 2./ rade, ktorí boli v jednaní s konkrétnymi lekármi, za účelom vybavenia umelého oplodnenia. Predpokladom realizácie umelého oplodnenia by museli byť ďalšie potvrdenia (lekárske), ktoré by opäť museli byť rovnakého charakteru, ako bolo „čestné prehlásenie“ navrhovateľa   zo   dňa   6.   5.   2005.   Vzhľadom   na   uvedené   podvodné   správanie   sa navrhovateľov,   títo   si   sami   vytvorili   okolnosti   vzbudzujúce   pochybnosti   o   ich   dobrých úmysloch...

Vychádzajúc z ustálenej súdnej praxe, za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti zásadne nemožno považovať uverejnenie pravdivých informácií, a to aj keď sú pre dotknutú   osobu   nepríjemné   (Zborník   stanovísk,   záverov,   rozborov   a   zhodnotení   súdnej praxe, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyššieho súdu, Najvyšší súd ČSSR, Praha 1980, str. 172).

Základným predpokladom vzniku občianskoprávnej zodpovednosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka je, že pôvodca zásahu konal protiprávne t. j. v rozpore so svojimi povinnosťami. Protiprávnosť však vylučuje skutočnosť, ak pôvodca realizoval svoje právo, pretože v takom prípade nemohol konať protiprávne...

... v právnom štáte je nepredstaviteľné a s princípom právnej istoty nezlučiteľné, aby bol niekto sankcionovaný za to, že využíva svoje subjektívne právo priznané a chránené právnym poriadkom...

Zákon neposkytuje právu na ochranu osobnosti absolútnu ochranu. Všetky práva a slobody sa však chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva alebo   slobody.   Rovnováha   verejného   a   súkromného   záujmu   je   dôležitým   kritériom   pre určovanie   primeranosti   obmedzenia   každého   základného   práva   (nález   Ústavného   súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL ÚS 7/96)...

Z judikatúry Európskeho súdu vyplýva, že sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti, s obmedzeniami vyplývajúcimi z článku 10 ods. 2 sa vzťahuje   nielen   na   informácie   alebo   myšlienky   ktoré   sú   prijímané   priaznivo,   alebo pokladané   za   neškodné,   alebo   je   k   nim   zaujímaný   ľahostajný   postoj,   ale   aj   na   také „informácie“   alebo   „myšlienky“,   ktoré   urážajú,   šokujú,   alebo   znepokojujú.   Sloboda prejavu tak, ako je vymedzená v článku 10, podlieha radu výnimiek, ktoré je treba vykladať zúžené a nevyhnutnosť každého obmedzenia musí byť presvedčivo dokázaná. Tlači prislúcha napriek tomu šíriť informácie a myšlienky; verejnosť má rovnako právo ich obdržať. Keby tomu   bolo   inak,   potom   by   tlač   nemohla   hrať   úlohu,   verejného   strážcu.   (Európsky   súd vo veciach Observer a Guardian proti Spojenému kráľovstvu z roku 1991)...

Súd mal za to,   že predmetom   článku bolo informovanie o otázkach legitímneho verejného záujmu. Boli to sami navrhovatelia ktorí zverejnili svoj zámer v hromadnom informačnom prostriedku, čím vzbudili záujem verejnosti a médií o svoje konanie a tým tieto skutočnosti vylúčili zo svojej súkromnej sféry. Otázky asistovanej reprodukcie týkajúce sa takéhoto prípadu patria v našej krajine medzi eticky a morálne mimoriadne citlivé, z určitého pohľadu aj kontroverzné a celkom iste nie ojedinelé. To všetko spôsobovalo, že išlo   o   otázky   legitímneho   verejného   záujmu.   Navyše   je   zrejmé,   že   denník   NOVÝ   ČAS uverejnil len informácie, ktoré už boli pred tým odvysielané vo verejnoprávnej televízii. Je teda zrejmé, že predmetom článku bolo informovanie o otázkach legitímneho verejného záujmu a boli uverejnené pravdivé informácie, čím došlo k realizácii práv garantovaných čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru.

Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že úmyslom navrhovateľov bolo získať dieťa pre navrhovateľa v 1./ rade a to tým, že by sa ho jeho biologická matka vzdala a za to by jej navrhovateľ v 1./ rade zaplatil peňažnú sumu. Navrhovateľ na pojednávaní uviedol, že chcel mať dieťa, ktoré nemohol splodiť sexuálnym stykom. Uviedol, že finančnú čiastku ktorú chcel matke dieťaťa vyplatiť nezamýšľal ako kúpnu cenu dieťaťa, ale ako náhradu za stratu na zárobku a zvýšených nákladov matky. Pre súd boli tieto pohnútky navrhovateľa v 1. rade irelevantné, pretože v článku nešlo o to prečo navrhovatelia chcú dieťa,   ale   akými   spôsobom   sa   o   to   usilovali.   Podstata   veci   totiž   spočívala   v   tom,   že navrhovateľ v 1./ rade mal získať dieťa a dosiahnuť to, aby sa ho matka vzdala, výmenou za zaplatenie určitej peňažnej sumy. Je úplne nepodstatné, či túto sumu navrhovateľ v 1./ rade nazval ako náhradu nákladov, alebo kúpnu cenu. Súd mal za to, že tvrdenie navrhovateľov bolo účelové, nedôveryhodné a to i z toho dôvodu, že v inzeráte, ktorý si navrhovatelia sami zaplatili v denníku s celoslovenskou pôsobnosťou sa výslovne uvádza, že ponuka je za odmenu a to po vzájomnej dohode. Pokiaľ navrhovateľ v 1. rade tvrdil, že bol znevážený v očiach rodiny a známych, súd toto jeho tvrdenie považoval za minimálne nenáležité. V článku boli uverejnené pravdivé skutočnosti o tom, čo a ako navrhovateľ v 1./ rade chce dosiahnuť...

V tomto spore je potrebné uviesť, že odporca sa na vytvorení záznamu navrhovateľov nepodieľal,   ako   to   potvrdil   na   pojednávaní   i   svedok ⬛⬛⬛⬛.   Odporca   iba   šíril (uverejnil) určité jeho časti...

...   navrhovateľ   v   1./   rade   konal   minimálne   nemorálne,   keď   klamal   o   tom,   že s ⬛⬛⬛⬛ ( ⬛⬛⬛⬛ ) žijú v spoločnej domácnosti, čo potvrdil čestným prehlásením pred notárom.

Odporca uverejnením článku v NOVOM ČASE pod názvom „Kšefty s nenarodenými deťmi“ podľa názoru súdu negatívne nezasiahol do občianskej cti, dôstojnosti a vážnosti navrhovateľov...   Verejnosť   má   právo   byť   informovaná   a   navrhovatelia   teda   vzhľadom na svoje konanie musia znášať dôsledky svojho vlastného konania.».

Krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co 111/11-219 z 2. júna 2011 rozsudok okresnéhosúdu ako vecne správny potvrdil a zaviazal žalobcov na náhradu trov odvolacieho konania.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu. Ústavnýsúd   nálezom   sp.   zn.   III.   ÚS   351/2012   z   15.   januára   2014   konštatoval   porušenie   jehozákladného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy,na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, naochranu   pred   neoprávneným   zhromažďovaním,   zverejňovaním   alebo   iným   zneužívanímúdajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 ústavy a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, na rešpektovanie súkromného a rodinného života a na nezasahovanie do výkonutohto   práva   podľa   čl.   8   ods.   1   a   2   dohovoru,   práva   nebyť   vystavený   svojvoľnémuzasahovaniu do súkromného života ani útokom na svoju česť a povesť a na zákonnú ochranuproti takým zásahom alebo útokom podľa čl. 17 ods. 1 a 2 paktu, rozsudok krajského súduzrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Dospel   k   záveru,   že   „z   dôvodu   nedostatkuodôvodnenia súdneho rozhodnutia došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru,   čo   sa   sekundárne   premietlo   aj   do   porušenia   ostatných   označených   právsťažovateľa   zastrešujúcich   ochranu   súkromia“.   Ústavný   súd   v   náleze   sp. zn.   III.   ÚS351/2012   z   15.   januára   2014   okrem   iného   uviedol:   «Argumentačné   ťažisko   sťažnostisťažovateľa   je   sústredené   na   otázku,   či   zverejnením   fotografií   sťažovateľa,   ktoré   bolisúčasťou článku, nedošlo k neprípustnému zásahu do jeho práva na súkromie.

Z okolností prípadu vyplýva, že žalovaný obrazové snímky sťažovateľa uverejnil beztoho, aby vopred disponoval súhlasom sťažovateľa na ich uverejnenie. Úlohou konajúcichsúdov   bolo   preto   preskúmať,   či   takéto   použitie   fotografií   sťažovateľa   zodpovedalopodmienkam zákonnej licencie v zmysle ustanovenia § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka,a teda   či posudzovaný článok a zverejnené fotografie, ktoré boli jeho súčasťou, spĺňaliparametre spravodajského žánru...

... postup žalovaného, ktorý zverejnil spolu s článkom fotografie sťažovateľa bez jehoprivolenia,   kvalifikovali   súdy   ako   zákonný.   Tomuto   konštatovaniu   predchádzal   záverkrajského súdu, podľa ktorého zverejnené fotografie sťažovateľa „predstavovali integrálnusúčasť spravodajstva, a ako také spadajú do kategórie zákonnej licencie výslovne uvedenej v§ 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka, teda predstavujú výnimky zo zásady privolenia fyzickejosoby ku zverejneniu podobizne“. Sťažovateľ bol však opačného názoru a aj v uplatnenomodvolaní namietal, že žalovaný nemal právo zverejniť fotografie bez jeho predchádzajúcehosúhlasu, pretože obsahom článku neboli aktuálne informácie, keďže článok žalovaného „boluverejnený viac ako mesiac po odvysielaní relácie v STV“, ktorá ako prvá informovala oaktivitách sťažovateľa a z ktorej obsahu následne žalovaný pre svoj článok čerpal. Posúdenie kritéria legality v sťažovateľovom prípade, teda zodpovedanie otázky, čipostup žalovaného neprekročil zákonný rámec ustanovení § 12 Občianskeho zákonníka,predpokladalo vyriešenie otázky predbežnej, a síce, či mal článok, ktorý bol predmetomžaloby, ako aj fotografie, ktoré tvorili jeho súčasť, spravodajský charakter. Ústavný súd,vychádzajúc z obsahu odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu, konštatuje, že stanoviskokrajského   súdu   o   posúdení   zverejnených   fotografií   sťažovateľa   ako   integrálnej   súčastispravodajstva sa neopiera o žiadne odôvodnenie, v ktorom sa podľa názoru ústavného súdumala   objaviť   minimálne   odpoveď   na   odvolacie   námietky   sťažovateľa,   v   ktorých   tentopoukazoval na absenciu aspektu aktuálnosti posudzovaného článku. Identifikácia dôvodov,na základe ktorých zaradil krajský súd článok žalovaného medzi žáner spravodajský, takv odôvodnení rozhodnutia krajského súdu chýba.

Cieľom   odôvodňujúcim   legitimitu   zásahu   žalovaného   do   osobnostných   právsťažovateľa bol podľa záveru konajúcich súdov záujem verejnosti na informovaní o otázkachasistovanej reprodukcie a v tomto smere podniknutých špecifických aktivitách sťažovateľa.Legitímny   záujem   na   informovaní   o   okolnostiach   prípadu   sťažovateľa   s   touto   témousúvisiaci   súd   zdôvodnil   mimoriadnou   etickou   citlivosťou   problematiky   v   povedomíverejnosti.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   odôvodnenie   rozhodnutia   krajského   súdu(aj v spojitosti s príslušnou časťou odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia) v kontexteposudzovaného kritéria legitimity poskytlo sťažovateľovi, aj keď stručnú, ale dostatočnezrozumiteľnú a náležitú odpoveď...

Ústavný súd zdôrazňuje, že v súvislosti so zverejnenými fotografiami sťažovateľabolo nevyhnutné okrem kritéria legality (otázka aplikovateľnosti § 12 ods. 3 Občianskehozákonníka v sťažovateľovom prípade) posúdiť aj splnenie požiadavky proporcionality, tedanáležitého   vyváženia   ochrany   súkromia   sťažovateľa   oproti   slobode   prejavu,   kderozhodujúcim faktorom malo byť zodpovedanie otázky, či zverejnené fotografie prispeli dodiskusie o verejnom záujme. Pokiaľ bol krajský súd toho názoru, že zverejnenie fotografiísledovalo   takýto   legitímny   cieľ,   bolo   jeho   povinnosťou   osvetliť   vo   svojom   rozhodnutípodrobnosti a prezentovať úvahu, na základe ktorej súd k takémuto záveru dospel...Posledná námietka sťažovateľa smerovala k obsahu zverejneného článku, v ktorommalo byť prezentované nezákonné konanie sťažovateľa (a spolužalobkyne), vyjadrenia, ktorékvalifikoval   krajský   súd   ako   chránené   „hodnotiace   úsudky   (na   podklade   pravdivýchfaktov)“.

Je nepochybné, že zverejnenými fotografiami odkryl žalovaný identitu sťažovateľa.Vychádzajúc z aktuálnych trendov rozhodovacej činnosti ESĽP, je ústavný súd toho názoru,že pokiaľ sa autor článku rozhodol prezentovať otázku verejného záujmu, akou sú etickéaspekty   asistovanej   reprodukcie   a   surogátneho   materstva   prostredníctvom   ad   personamkritiky, musel si byť vedomý, že sa vydal po „nebezpečnejšej ceste“, na ktorej je potrebnéprezentovať tému opatrnejším spôsobom, ako keby zvolil kritiku ad rem (pozri rozsudkyESĽP Sanocki proti Poľsku zo 17. júla 2007, sťažnosť č. 28949/03 a Janowski proti Poľsku z21.   januára   19999,   sťažnosť   č.   25716/94).   Ďalším,   nemenej   dôležitým   aspektom   vecisťažovateľa,   ktorý   nemožno   opomenúť,   je   skutočnosť,   že   posudzovaný   článok   boluverejnený v denníku s celoštátnou pôsobnosťou (a podľa všetkého s vysokým nákladom),kde   autor   sťažovateľovi   ako   kritizovanému   subjektu   v   postavení   súkromnej   osobyneposkytol   možnosť   vyjadriť   sa.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   označené   okolnostinepochybne   kládli   zvýšené   nároky   na   precíznosť   spracovania   témy   a   objektivituzverejnených informácií.

Ako z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, krajský súd obsah článkuz hľadiska   jeho   obsahu   kvalifikoval   ako   „hodnotiace   úsudky   (na   podklade   pravdivýchfaktov)“. Ústavný súd na tomto mieste zameral svoju pozornosť na pasáže tvoriace podľanázoru ústavného súdu podstatnú esenciu celého posudzovaného článku, a to: «Do celéhopríbehu postupne vstupovali lekári, ktorí mali sprostredkovať ďalších „ochotných“ lekárov,falošné doklady a sfalšovanú dokumentáciu. Reportérka, ktorá v príbehu vystupovala akozdravá matka trojročného syna, sa podľa papierov lekárov mala stať neplodnou, aby mohlapoľahky a bez komplikácii podstúpiť zákrok v centre asistovanej reprodukcie. Napriek tomu,že   obchod   s   ešte   nenarodenými   deťmi   je   na   Slovensku   protizákonný,   s   vysokoupravdepodobnosťou   zaň   v   celej   kauze   nebude   nikto   potrestaný.   Aj keď   obludný   plánfalošnému páru nevyšiel, spravodlivosti zrejme nakoniec unikne. „Jednoducho niečo takénie je možné postihnúť, keďže žiadna legislatíva, ktorá by také veci regulovala, u nás aninejestvuje,“ dodáva ⬛⬛⬛⬛ z občianskeho združenia Bocian.»

Nemožno si nevšimnúť, že autor článku na jednej strane prezentoval svoj hodnotiaciúsudok   o   „protizákonnom   obchodovaní   s   ešte   nenarodeným   dieťaťom“,   ktorého   sa   malsťažovateľ dopustiť, na druhej strane použil „skutkové vyhlásenie“ tretej osoby o právnejnepostihnuteľnosti   konaní   obdobných   konaniu   sťažovateľa,   ktoré   tak   s formulovanýmhodnotiacim úsudkom nekorešponduje, ba práve naopak, mu odporuje.

Judikatúra   ESĽP   spod   ochrany   čl.   10   dohovoru   vyníma   excesívne   hodnotiaceúsudky, ktoré nemajú „dostatočný skutkový základ“ (pozri napr. rozsudky ESĽP Jerusalemproti Rakúsku z 27. februára 2001, sťažnosť č. 26958/95 a Turhan proti Turecku z 19. mája2005, sťažnosť č. 48176/99). Úlohou krajského súdu, ktorý sa so stanoviskom autora článkuo „protizákonnom obchodovaní s ešte nenarodeným dieťaťom“ stotožnil, bolo vysporiadať sas protirečením označenej pasáže, resp. vysvetliť primeraný skutkový základ poskytujúciprezentovanému   hodnotiacemu   úsudku   dostatočnú   oporu,   a   teda   aj   ochranu.   Dôslednáanalýza v intenciách uvedeného sa však v rozhodnutiach ani jedného z konajúcich súdovneobjavila.»

Krajský súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. 9 Co 204/2014-279 zo 17. júla2014, rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 28/2007-158 zo 4. decembra 2008 ako vecnesprávny potvrdil a sťažovateľa zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania.

Rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   9   Co   204/2014-279   zo   17.   júla   2014   v   spojenís rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 28/2007-158 zo 4. decembra 2008 vo výrokochtýkajúcich sa sťažovateľa nadobudol právoplatnosť 10. novembra 2014.

Sťažovateľ   sťažnosť   ústavnému   súdu   proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.9 Co 204/2014-279   zo   17.   júla   2014   pre   namietané   porušenie   jeho   základného   právana nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy, na zachovanie ľudskejdôstojnosti,   osobnej   cti   a   dobrej   povesti   podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy,   na   ochranu   predneoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojejosobe podľa čl. 19 ods. 3 ústavy a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1ods. 1   ústavy,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života a na nezasahovanie do výkonutohto   práva   podľa   čl.   8   ods.   1   a   2   dohovoru,   práva   nebyť   vystavený   svojvoľnémuzasahovaniu do súkromného života ani útokom na svoju česť a povesť a na zákonnú ochranuproti   takým   zásahom   alebo   útokom   podľa   čl.   17   ods.   1   a   2   paktu   odôvodnil   tým,   žerozhodnutie všeobecného súdu je založené na ústavne nekonformnom výklade ustanoveníObčianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, najmä pokiaľ ide o oprávnenosť uverejneniafotografie sťažovateľa bez jeho súhlasu a následne s tým súvisiaci zásah do jeho práva nasúkromie, ktorý vyústil do pozbavenia sťažovateľa tohto   práva, ako aj práva na súdnuochranu:

1. Neobstojí   záver   krajského   súdu,   podľa   ktorého   žalovaný   použil   fotografiusťažovateľa   na   základe   zákonnej   spravodajskej   licencie   (§   12   ods.   3   Občianskehozákonníka),   pretože   ju   uverejnil   dva   dni   po   odvysielaní   reportáže   vo   verejnoprávnejtelevízii, teda aktuálne a iba to, že nešlo o informácie „čerstvé“, teda boli vyhotovenés mesačným predstihom, ich nevylučuje z aplikácie zákonnej licencie. Nemôže totiž platiť,že neaktuálny príspevok sa jeho prevzatím z iného média aktuálnym stáva. Rovnako akoSlovenská   televízia   aj   žalovaný   bol   oprávnený   fotografie   uverejniť   iba   so   súhlasomsťažovateľa. Ani článok žalovaného ako celok nevykazuje znaky spravodajstva, pretoženeprináša len vecné informácie, ale aj hodnotí a kritizuje, ide obsahovo o publicistiku.Krajský súd sa takýmto posudzovaním žánru článku nezaoberal vôbec, svoj záver založiliba na svojej úvahe o aktuálnosti, hoci rozlišovacím znakom spravodajstva a publicistiky nieje aktuálnosť, ale spôsob spracovania.

2. Ďalej,   aj   keby   skutočne   išlo   o   spravodajstvo,   bolo   potrebné   zaoberať   saprimeranosťou   spôsobu   použitia   fotografií.   Krajský   súd   iba   konštatoval,   že   fotografiesťažovateľa nezosmiešňujú, pôsobia civilne, a nie difamačne. Fotografie však zaberajú 3/4plochy článku, čím článok nevyznieva ako diskusia o surrogačnom materstve, ale ako snahavydavateľa odkryť identitu sťažovateľa.

3. Nebola splnená ani podmienka, že uverejnenie fotografií sťažovateľa nesmelo byť vrozpore s jeho oprávnenými záujmami, čím sa krajský súd nezaoberal vôbec. Fotografiesťažovateľa   boli   použité   v   súvislosti   intímnou   témou   rodičovstva,   počatia,   náhradnéhomaterstva a odkrývajú snahu sťažovateľa stať sa otcom.

Pri   rozhodovaní   krajský   súd   nevzal   dôsledne   do   úvahy   základné   kritériáposudzovania   stretu   práv,   aby   mohol   určiť,   ktoré   má   prednosť.   Na   jednej   strane   jevýznamné, že sťažovateľ nie je osobou verejného záujmu, nemá právnické vzdelanie, žijev Spojených štátoch amerických, kde je rovnaké konanie dovolené (status sťažovateľa); nadruhej   strane   už   získanie   obsahu   a   uverejnenie   reportáže   v   Slovenskej   televízii   bolonezákonné, ako to konštatoval rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 Co 64/2010 z 26. októbra2011 vo veci, v ktorej sťažovateľa žaloval Slovenskú televíziu, a z nepráva nemôže právovzniknúť   (obsah   a   forma   článku).   Hoci   sa   tlač   v   odborných   témach   môže   dopustiťnepresností,   nemôže   uvádzať   skutkové   nepravdy,   a   to   ani   s   cieľom   čitateľa   šokovať.Sťažovateľ neobchodoval s nenarodenými deťmi, so svojou sestrou nevystupoval ako druha družka či ako manželia, ich konanie nemožno označiť za „obludný plán, ktorý falošnému páru   nevyšiel“ (status   vydavateľa).   Ak   bolo   cieľom   článku   diskutovať   o   surrogačnommaterstve,   nebol   dôvod   odhaliť   identitu   sťažovateľa,   ak   tak   žalovaný   urobil,   konalbezohľadne, čomu nasvedčujú aj expresívne výrazy použité žalovaným motivované cieľomčo   najviac   šokovať   čitateľa   (motivácia   článku).   Posúdením   stretu   práva   sťažovateľana súkromie a slobody prejavu žalovaného s výsledkom, k akému dospel krajský súd, došlok porušeniu požiadavky proporcionality v neprospech sťažovateľa.

Osobitne   sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   nedostatočným   odôvodnením   rozsudkukrajského súdu, ktorý sa nevysporiadal so všetkými jeho odvolacími námietkami, došloi k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najmä z odôvodnenia rozsudkukrajského   súdu   nie   je   zrejmé,   ako   krajský   súd   dospel   k   záveru,   že   článokbol spravodajstvom, a nie publicistikou, ako prispelo uverejnenie podobizne sťažovateľado diskusie o téme verejného záujmu, prečo v danom prípade prevážila sloboda prejavužalovaného nad právom sťažovateľa na súkromie, najmä pokiaľ ide o uverejnenie podobiznesťažovateľa, a prečo kritika sťažovateľa uverejnená v článku vychádzajúca z nepravdivýchtvrdení bola krajským súdom považovaná za primeranú.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právnyštát.

Podľa   čl.   16   ods.   1   ústavy   nedotknuteľnosť   osoby   a   jej   súkromia   je   zaručená.Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa   čl.   19   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávnenýmzhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovaťokrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnostiv záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny,predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práva slobôd iných.

Podľa čl. 17 ods. 1 paktu nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniudo súkromného života, do rodiny, domova alebo korešpondencie ani útokom na svoju česťa povesť.

Podľa čl. 17 ods. 2 paktu každý má právo na zákonnú ochranu proti takým zásahomalebo útokom.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vysloveniaporušenia uvedených práv postupom a rozsudkom č. k. 9 Co 204/2014-279 zo 17. júla 2014,a to jednak z dôvodu, že toto rozhodnutie považuje za nedostatočne odôvodnené, a jednakz dôvodu, že podľa presvedčenia sťažovateľa spôsobom aplikácie ustanovení Občianskehozákonníka o ochrane osobnosti bol popretý ich účel zmysel, keď ich aplikáciou dospelkrajský súd k záveru, podľa ktorého vo veci sťažovateľa bolo potrebné uprednostniť právožalovaného na slobodu prejavu pred právom sťažovateľa na ochranu jeho súkromia.

Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka písomnosti osobnej povahy, podobizne,obrazové snímky   a obrazové   a zvukové záznamy   týkajúce   sa   fyzickej osoby alebo jejprejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením.

Podľa § 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka privolenie nie je potrebné, ak sa vyhotoviaalebo použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky, zvukové aleboobrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona.

Podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka podobizne, obrazové snímky a obrazovéa zvukové   záznamy   sa   môžu   bez   privolenia   fyzickej   osoby   vyhotoviť   alebo   použiťprimeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasovéa televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenýmizáujmami fyzickej osoby.

Krajský súd rozsudok č. k. 9 Co 204/2014-279 zo 17. júla 2014 v relevantnej častiodôvodnil takto:

«Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu   na   hranice.   Tento   článok   nebráni   štátom,   aby   vyžadovali   udeľovanie   povolení rozhlasovým,   televíznym   alebo   filmovým   spoločnostiam.   Výkon   týchto   slobôd,   pretože zahŕňa   aj   povinnosti   aj   zodpovednosť, môže podliehať   takým   formalitám,   podmienkam, obmedzeniam   alebo   sankciám,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   ktoré   sú   nevyhnutné v demokratickej   spoločnosti   v   záujme   národnej   bezpečnosti,   územnej   celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo   práv   iných,   zabráneniu   úniku   dôverných   informácií   alebo   zachovania   autority a nestrannosti súdnej moci (čl. 10 ods. 1, 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach). Ako vyplýva z cit. ust. § 11 Obč. zák. občianska česť a ľudská dôstojnosť sa považujú za natoľko významné hodnoty každej fyzickej osoby ako individuality, že im zákon priznáva nárok na právnu ochranu. Je to tak preto, že česť fyzickej osoby je výrazom úcty alebo vážnosti, ktorú tá-ktorá fyzická osoba požíva u ostatných členov spoločnosti, napr. pre svoje postoje, názory, konanie. Česť fyzickej osoby nepochybne silne ovplyvňuje aj jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti.

Najbežnejšou formou zásahov do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti sú skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky (kritika). V prípade skutkového tvrdenia ide o fakt, ktorého pravdivosť možno objektívne verifikovať tzv. dôkazom pravdy; v prípade kritiky ide o tzv. hodnotiace úsudky, t. j. názory, ktoré sú svojou povahou subjektívne – sú výrazom názorov toho, kto ich prednáša – a teda ktorých správnosť nie je možné objektívne preukázať, dôkaz pravdy je vzhľadom na povahu veci v prípade kritiky vylúčený. Zákon poskytuje ochranu proti takýmto zásahom len vtedy, ak ide o zásah neoprávnený. K neoprávnenému zásahu do práva fyzickej osoby na česť a dôstojnosť dôjde nepochybne nepravdivými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú zároveň objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti dotknutej fyzickej osoby. V prípade kritiky (tzv. hodnotiacich úsudkov) platí, že kritika musí byť prípustná, t. j. kritika musí byť vecná a konkrétna a tiež primeraná. Dôležitá pre posúdenie zákonnosti takého prejavu je skutočnosť, či má kritika osoby alebo jej konania vecný základ, či pre zvolenú kritiku existuje nejaké zdôvodnenie, konkrétne argumenty; vecná kritika je taká, ktorá vychádza z pravdivých skutočností (podkladov), na ktorých je založený hodnotiaci úsudok (kritika). Pokiaľ sú v kritike použité výrazy, ktorých miera expresivity je v značnom nepomere   k   cieľom   kritiky,   resp.   ak   je   obsah   kritiky   celkom   neadekvátny   voči posudzovanému konaniu kritizovanej osoby, pričom z nej vyplýva úmysel kritizovanú osobu znevážiť,   či   uraziť,   ide   o   neprimeranú   kritiku,   ktorá   je   spôsobilá   zasiahnuť   do   práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Ani zveličovanie či preháňanie, hoci by bolo i veľmi tvrdé, nerobí prejav sám osebe nezákonným.

V   súdenej   právnej   veci   sa   (v   tomto   štádiu   konania   už   len)   navrhovateľ   1/ (navrhovateľka   2/   zamietajúci   rozsudok   prvostupňového   súdu   nenapadla   odvolaním) domáha voči odporcovi zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 16.596,96 € (v prepočte pôvodne   500.000,-   Sk)   titulom   ochrany   osobnosti.   Neoprávnený   zásah   odporcu do osobnostných   práv   navrhovateľa   1/   mal   spočívať   v   uverejnení   článku   pod   názvom „Kšefty s nenarodenými deťmi“ v denníku Nový čas ( ktorého vydavateľom je odporca ) dňa 29.   6.   2005.   Článok   uverejnený   odporcom   čerpal   informácie   z   relácie   REPORTÉRI odvysielanej STV dňa 27. 6. 2005, a to z príspevku pod názvom „Z rúčky do rúčky“. Článok uverejnený   odporcom   v   denníku   spracovával   problematiku   vynosenia   dieťaťa   pre navrhovateľa 1/   za finančnú odmenu. Spracovávaný prípad začal uverejnením inzerátu navrhovateľov   1/,   2/   dňa   29.   marca   2005   v   celoštátnom   denníku   PRAVDA   s   textom: „Hľadáme dospelú ženu s deťmi, do 35 rokov, na účel vynosenia a porodenia dieťaťa pre nás. Odmena podľa vzájomnej dohody. Diskrétne jednanie.“ Inzerát obsahoval aj kontakt na mobilný telefón.

Navrhovateľ   1/   sa   spôsobom,   akým   bol   článok   spracovaný   cítil   kriminalizovaný a škandalizovaný. Uvedeným článkom odporca zasiahol do jeho osobnostných práv, a to do jeho občianskej cti, ľudskej dôstojnosti a vážnosti, práva na súkromie, na dobré meno, t. j.   že   odporca   konal   v   rozpore   s   ust.   §   11   Obč.   zák.   Odporca   zasiahol   do   jeho osobnostných práv aj tým, že bez jeho súhlasu uverejnil spolu s textom článku aj niekoľko fotografií, na ktorých je zachytený navrhovateľ 1/, čím porušil ust. § 12 ods. 1 Obč. zák. Titulom náhrady nemajetkovej ujmy na základe ust. § 13 ods. 2, 3 Obč. zák. žiadal priznať sumu 16.596,96 €.

Odporca sa v konaní bráni tým, že zásah do osobnostných práv navrhovateľa 1/ nebol   neoprávnený   a nebol   ani difamačný   (hanlivý).   Skutkový   dej   v   ňom   opísaný, bol pravdivý. Účelom článku bolo prispieť do diskusie o otázke legitímneho verejného záujmu – surogátneho materstva. Na zverejnené fotografie s podobizňou navrhovateľa 1/ sa podľa odporcu vzťahuje zákonná licencia podľa § 12 ods. 3 Obč. zák., t. j. odporca nepotreboval na zverejnenie fotografií súhlas navrhovateľa 1/; uverejnený článok aj s fotografiami mali povahu spravodajského žánru. Odporca svoje právo informovať o danej veci vyvodzoval z práva na slobodu prejavu, práva na informácie.

Navrhovateľ   1/   vo   svojom   odvolaní   argumentoval   okrem   iného   aj   tým,   že   patrí do kategórie   fyzickej   (súkromnej)   osoby,   ktorej   zákon   v   súvislosti   so   zásahom do osobnostných práv priznáva najvyššiu mieru ochrany. Hoci aj navrhovateľa 1/ nemožno považovať za osobu verejne známu, v dôsledku svojho vlastného rozhodnutia – uverejnenia spomínaného inzerátu v celoštátnom denníku – vstúpil do verejného priestoru. S ohľadom na obsah inzerátu si navrhovateľ 1/ mohol a mal byť vedomý možnosti zvýšeného záujmu verejnosti o jeho konanie. Jeho identita bola pritom odkrytá len pár dní pred uverejnením inkriminovaného článku, a to odvysielaním relácie REPORTÉRI v STV dňa 27. 6. 2005, ktorej   súčasťou   bol   aj   príspevok,   ktorý   spracovával   prípad   vyvolaný   už   spomínaným inzerátom.   Následne,   dňa   29.   6.   2005   uverejnil   odporca   v   denníku   sporný   článok   aj s fotografiami   navrhovateľov   1/,   2/,   bez   ich   súhlasu.   Vzhľadom   na   tému,   ktorú   článok odporcu spracovával, je nutné konštatovať, že článok sa týkal súkromia navrhovateľa 1/. Uvedené má za následok, že navrhovateľ 1/ podľa názoru odvolacieho súdu nepatrí síce ani medzi verejné osoby, ale ani celkom medzi súkromné, t. j. nemožno ho zaradiť do kategórie „bežný   občan“.   Kvalifikovanie   postavenia   navrhovateľa   1/   bolo   pre   súd   podstatné z dôvodu, že hranice akceptovateľnosti, šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry, sú   najširšie   u   politikov   a   najužšie   u   „bežných“   občanov.   Vzhľadom   na   uvedené,   má odvolací súd za to, že miera akceptovateľnosti kritiky, resp. miera ochrany súkromia bola u navrhovateľa 1/ čiastočne znížená. Zároveň niet sporu o tom, že zásah do osobnostných práv   navrhovateľa   1/   bol   vykonaný   tlačou,   celoštátne   distribuovaným   časopisom, vychádzajúcim   vo   vysokom   náklade,   šírenom   aj   cez   internet,   s   vysokou   čítanosťou, so širokým neurčitým okruhom pôsobenia.

V súdenej právnej veci došlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa 1/ formou kritiky (hodnotiacich úsudkov). Bolo preto potrebné posúdiť, či predmetná kritika konania navrhovateľa 1/ bola neprípustná; v prípade neprípustnej kritiky by totiž išlo o neoprávnený zásah do osobnostných práv navrhovateľa 1/, ktorý by bol spojený s právnymi následkami v zmysle § 13 Obč. zák.

Predmetom článku, uverejneného odporcom, bola otázka získania dieťaťa formou surogátneho   (náhradného)   materstva.   Surogátne   materstvo   –   zjednodušene   povedané   – znamená,   že   vybraná   žena   donosí   pre   záujemcov   dieťa.   Problematika   surogátneho materstva   úzko   súvisí   s   určovaním   rodičovstva,   osobitne   s   určovaním   materstva,   t.   j. s otázkou, ktorá žena (či tá, ktorá dieťa vynosila a porodila, alebo tá, ktorá si donosenie dieťaťa   objednala)   je   matkou   dieťaťa.   Surogátne   materstvo   právna   úprava   platná na Slovensku neumožňuje (na rozdiel napr. od USA). V záujme právnej istoty platná právna úprava v SR jednoznačne definuje v ust. § 82 ods. 1 Zák. o rod., že matkou je vždy žena, ktorá   dieťa   porodila.   V   Zákone   o   rodine   je   zároveň   zavedená   zásada   neplatnosti akýchkoľvek zmlúv a dohôd, ktoré sú v rozpore s tým, že matkou dieťaťa je žena, ktorá dieťa porodila (§ 82 ods. 2 Zák. o rod.). Možno prisvedčiť právnemu názoru odporcu, že „zmluva o náhradnom materstve“ by zjavne trpela neplatnosťou pre rozpor s dobrými mravmi – slovenská právna úprava je v tomto smere striktná. Na Slovensku teda nie je možný tzv. „prenájom   maternice“,   ktorý   je   prípustný   v   už   spomínanom   právnom   prostredí   USA. Uvedený právny stav v otázke surogátneho materstva platný na Slovensku je nepochybne odrazom skutočnosti, že náhradné materstvo je veľmi komplikovanou nielen právnou ale osobitne   etickou,   ale   tiež   filozofickou,   či   medicínskou   otázkou.   Náhradné   materstvo, a za odplatu (akým spôsobom mienil získať dieťa aj navrhovateľ 1/) totiž vo svojej podstate predstavuje   „komerčné   materstvo“,   ktorého   súčasťou   je   (bez   ohľadu   na   ušľachtilú pohnútku, ktorou je túžba stať sa rodičom) vždy do určitej miery obchod s ľudským telom, a to jednak ženy, ktorá má dieťa donosiť a porodiť, ale aj s ľudským plodom – dieťaťom, ktoré sa má takto narodiť. Osobitne práve spomínaný komerčný prvok (ale nielen tento prvok) vyvoláva silné etické otázky o morálnosti takéhoto konania, čo bol nepochybne jeden z dôvodov, pre ktoré už samotný inzerát navrhovateľov 1/, 2/, ako aj uverejnený článok na túto tému, vyvolal jednak veľký záujem médií ale tiež odmietavé reakcie verejnosti. Nemôže byť zároveň sporu o tom, že otázka surogátneho materstva predstavuje vec legitímneho verejného záujmu. Šírenie myšlienok a informácií o veciach verejného záujmu je nezastupiteľnou úlohou tlače, s ktorou je zároveň spojené právo verejnosti tieto myšlienky a   informácie   prijímať.   S   tým   úzko   súvisí   právo   na   slobodu   prejavu,   včítane   práva na prednášanie kritiky.

Bolo   už   opakovane   konštatované   v   doposiaľ   vydaných   rozhodnutiach,   že v prejednávanej veci došlo k stretu dvoch ústavných práv, a to práva na slobodu prejavu vrátane práva na informácie na jednej strane a práva na ochranu osobnosti na strane druhej.   Základné   právo   na   slobodný   prejav   je   konštitutívnym   znakom   demokratickej pluralitnej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k veciam verejným a vynášať o nich hodnotiace úsudky (kritiku). Verejnou vecou nie je len agenda štátnych inštitúcií, činnosť politikov, sudcov, alebo umenie či showbiznis, ale všetko, čo na seba púta verejnú pozornosť. Všetky tieto verejné záležitosti môžu byť verejne posudzované. Vecou legitímneho   verejného   záujmu   sa   potom   stalo   aj   posudzovanie   surogátneho   materstva, na základe aktivít navrhovateľa 1/. Inkriminovaný článok neobsahoval žiadne hrubé a už vôbec nie vulgárne výrazy, odvolací súd poznamenáva, že kritika v článku, ktorý uverejnil odporca, sa netýkala výlučne konania navrhovateľa, ale aj konania ďalších osôb, ktoré mali byť do procesu umelého oplodnenia „záujemkyne“ ⬛⬛⬛⬛ zainteresovaní napr. z radov lekárov. Predmetný článok sa zameral na kritiku konania navrhovateľa 1/ (s navrhovateľkou 2 /), a to konkrétne spôsobu, akým sa navrhovateľ 1/ snažil získať pre seba   dieťa,   ktorý   spôsob   v   Slovenskej   republike   nie   je   možný.   Navyše   navrhovateľ   1/ neváhal v záujme dosiahnutia svojho cieľa použiť aj nie celkom čestné postupy (tvrdenie, že s navrhovateľkou 2/ sú druh a družka, nepravdivé „čestné“ prehlásenie o žití v spoločnej domácnosti s ⬛⬛⬛⬛ ). Za nepochybnú považuje odvolací súd skutočnosť, že inkriminovaný   článok   –   a   teda   kritika   v   ňom   –   mala   vecný   základ,   vychádzala z pravdivých skutočností, ktoré navrhovateľ 1/ napokon ani nepopieral. Odvolací súd preto v   zhode   so   súdom   prvého   stupňa   dospel   k   záveru,   že   zásah   do   osobnostných   práv navrhovateľa   1/   článkom   odporcu   uverejneným   v   denníku   Nový   čas   dňa   29.   6.   2005 pod názvom „Kšefty s nenarodenými deťmi“ nebol neoprávnený, nakoľko v zistenom strete spomínaných   ústavných   práv   bolo   nutné   uprednostniť   právo   na   slobodu   prejavu a na informácie pred právom navrhovateľa na ochranu osobnosti (jeho česť a dôstojnosť, vážnosť a právo na súkromie).

Zásah odporcu do osobnostných práv navrhovateľa 1/ spočíval nielen v uverejnení článku, ale aj fotografií navrhovateľa 1/, a to bez jeho súhlasu. Z textu vyššie vyplýva, že súčasťou osobnostných práv je aj ochrana práva fyzickej osoby na podobizeň.

Pojem   podobizeň   v   sebe   zahŕňa   hmotné   zachytenie   podoby   človeka   rôznymi technickými prostriedkami, napr. obrazmi, kresbami, fotografiami, filmom, videozáznamom a pod. obsahom práva k obrazovej snímke je užívacie a dispozičné právo subjektu vo vzťahu k podobizni. Zásadne platí, že na zachytenie či použitie podobizne zobrazenej osoby je potrebný jej súhlas; výnimku z tejto zásady predstavuje tzv. zákonná licencia upravená v § 12 ods. 2 Obč. zák. Pokiaľ ide o použitie podobizne a obrazovej snímky, je z hľadiska neoprávnenosti zásahu bez významu, či má použitie zároveň difamujúci charakter. Zákon zásadne poskytuje ochranu práva na podobizeň len v prípade takých zásahov, ktoré sú neoprávnené. Už spomínaná výnimka zo zásady, že podobizeň fyzickej osoby môže byť použitá len so súhlasom oprávnenej osoby, sa týka použitia podobizne a obrazových snímok na úradné účely na základe zákona (§ 12 ods. 2 Obč. zák.), ďalej pre účely spravodajstva a pre účely vedecké a umelecké (§ 12 ods. 3 Obč. zák.), kedy sa privolenie oprávnenej osoby na použitie podobizne, či obrazovej snímky nevyžaduje. Podľa názoru odvolacieho súdu   v danej   veci   ide   práve   o   prípad   použitia   podobizne   navrhovateľa   1/   pre   účely spravodajstva, t. j. o prípad zákonnej licencie (§ 12 ods. 3 Obč. zák.), kedy sa súhlas oprávnenej osoby na použitie jej podobizne nevyžaduje. Pod pojem spravodajstvo v zmysle §   12   ods.   3   Obč. zák.   nemožno   zahŕňať   len   spravodajstvo   v   užšom   zmysle,   t.   j.   iba referovanie o skutočnostiach, ktoré sa udiali, ale aj kritické zhodnotenie týchto skutočností, t. j. ich kritiku. Spravodajstvo nemožno chápať izolovane od spoločenského poslania tlače a ostatných   hromadných   informačných   prostriedkov,   ktorým   je   informovanie   verejnosti o veciach verejného záujmu a v ich kritickom hodnotení. V rámci týchto medzí oprávňuje zákonná licencia podľa § 12 ods. 3 Obč. zák. použitie podobizne a obrazových snímok aj bez súhlasu oprávnenej osoby. Verejný záujem musí byť oprávnený – nestačí len záujem motivovaný napr. snahou o senzácie, škandalizovanie, ako je to v prípade tzv. bulvárnej tlače.   V   prípade   verejného   záujmu   tak   musí   ísť   o   záležitosti,   ktoré   sa   týkajú   riadenia spoločnosti, či dôležitých otázok spoločenského života vôbec. Z uvedeného vyplýva, že veci verejného záujmu sú zásadne vylúčené veci súkromného života, ktoré by tak nemohli spadať pod zákonnú licenciu v zmysle ust. § 12 ods. 3 Obč. zák. V článku, ktorého súčasťou boli aj zverejnené podobizne navrhovateľa 1/ (bez jeho súhlasu) bola riešená otázka surogátneho materstva, táto sa s ohľadom na pohnútky navrhovateľa 1/ (túžbu stať sa otcom) nepochybne úzko dotýkala súkromného života navrhovateľa 1/. Napriek tomu konštatovaniu však podľa názoru odvolacieho súdu možno na použitie podobizne navrhovateľa 1/ aplikovať cit. ust. § 12 ods. 3 Obč. zák., pretože obsahom, ktorým sa článok (a k nemu patriace fotografie) zaoberal, bol súkromný život navrhovateľa 1/ len okrajovou otázkou (týkajúcou sa pohnútky k jeho konaniu). Ťažisko spracovávanej témy spočívalo jednoznačne v spôsobe, akým sa navrhovateľ 1/ snažil získať pre seba dieťa za odplatu, t. j. spôsob (náhradné materstvo), ktorý právny poriadok Slovenskej republiky neumožňuje. Otázka prípustnosti surogátneho materstva je nepochybne dôležitou otázkou spoločenského života a teda vecou verejného záujmu.

Právna teória i prax ustálili, že v prípade spravodajstva musí byť verejný záujem na informácii nielen oprávnený ale tiež aktuálny. Navrhovateľ 1/ opakovane spochybňoval práve aktuálnosť jeho podobizní a obrazových snímok, ktoré odporca použil, argumentujúc tým,   že   tieto   boli   vyhotovené   cca   s   mesačným   predstihom,   než   ako   boli   odporcom uverejnené,   a   teda   boli   neaktuálne.   Ďalej   v   tejto   súvislosti   namietal,   že   zverejnené fotografie nijakým spôsobom nemohli prispieť a teda ani neprispeli do diskusie o veci verejného   záujmu.   K   uvedenej   námietke   považuje   odvolací   súd   za   nutné   uviesť,   že zverejnenie   fotografií   spolu   s   článkom   odporcu   nasledovalo   dva   dni   (29.   6.   2005)   po odvysielaní reportáže v STV (dňa 27. 6. 2005), z ktorej čerpal pri spracovaní témy v článku aj odporca. Záujem o tému náhradného materstva vzbudil navrhovateľ 1/ (a navrhovateľka 2/) v médiách práve uverejnením inkriminovaného inzerátu, pričom otázka surogátneho materstva, ale hlavne spôsobu, akým sa navrhovatelia snažili získať dieťa, zarezonovala s plnou silou hlavne po odvysielaní televíznej reportáže v STV dňa 29. 6. 2005. Z uvedeného dôvodu považuje odvolací súd za nepochybne, že uverejnenie dotknutého článku odporcom – aj so zverejnenými fotografiami – bolo aktuálne, keďže sa danej téme venovalo v čase, kedy   boli   verejnosti   poskytované   informácie   o   konaní   navrhovateľov.   Skutočnosť,   že zverejnené fotografie neboli „čerstvé“ v tom zmysle, že boli vyhotovené cca s mesačným predstihom, ich nemôže podľa názoru odvolacieho súdu vylučovať z aplikácie ust. § 12 ods. 3 Obč. zák. (t. j. neznamená to, že by nemohli požívať spadať pod „spravodajský žáner“).   V   tomto   smere   odvolací   súd   dáva   za   pravdu   argumentácii   odporcu,   že   pre posúdenie   aktuálnosti   obrazových   snímok   nemusí   byť   určujúci   výlučne   moment   ich zhotovenia, ale predovšetkým téma, príp. obsah písaného textu, na dokreslenie ktorého slúžia, pokiaľ sa týkajú veci legitímneho verejného záujmu. Uverejnené fotografie slúžili na potvrdenie   dôveryhodnosti   v článku   uverejnených   informácií,   o   to   viac,   že   článok   sa venoval téme u nás neobvyklej, čo bol nepochybne tiež jeden z dôvodov, pre ktorý vzbudil toľko   pozornosti   vo   verejnosti   a v médiách.   Odvolací   súd   považuje   za   dôležité   tiež poznamenať, že fakt, že inkriminovaný článok s fotografiami bol uverejnený v denníku, ktorý sa   nesporne   radí   medzi   tzv.   bulvárnu   tlač,   tento   článok   samo   osebe   nevylučuje   zo spravodajského žánru – rozhodujúci je spôsob spracovania témy; z obsahu článku nemožno vyvodiť,   že   jeho   účelom   bolo   škandalizovanie   navrhovateľa   (navrhovateľov),   ani   ich zosmiešňovanie, podobne 20 samotných fotografií nemožno usúdiť, že by navrhovateľa 1/ (navrhovateľku 2) zosmiešňovali – fotografie pôsobia civilne, nie difamačne. Odvolací súd tak dospel k záveru, že na uverejnenie fotografií navrhovateľa 1/ sa v danom prípade vzťahovala   zákonná   licencia   v   zmysle   §   12   ods.   3   Obč. zák.,   a   teda   odporca   na   ich uverejnenie nepotreboval súhlas navrhovateľa 1/.

K otázke namietanej prezentácie konania navrhovateľa 1/ v uverejnenom článku ako protiprávneho konania, v protiklade s logicky odporujúcim skutkovým tvrdením o právnej nepostihnuteľnosti   konaní   obdobných   konaniu   navrhovateľa   1/   odvolací   súd   uvádza nasledovné. Uvedená námietka sa týka textu článku: „Napriek tomu, že obchod s ešte nenarodenými deťmi je na Slovensku protizákonný, s vysokou pravdepodobnosť zaň v celej kauze nebude nikto potrestaný. Aj keď obludný plán falošnému páru nevyšiel, spravodlivosti zrejme   nakoniec   unikne.   Jednoducho   niečo   také   nie   je   možné   postihnúť,   keďže   žiadna legislatíva, ktorá by také veci regulovala, u nás ani nejestvuje, dodáva z občianskeho združenia Bocian“.

Z formulácie citovaného odseku z inkriminovaného článku vyplýva, že autor článku vyhodnotil „obchod s ešte nenarodenými deťmi na Slovensku ako protizákonný“, na druhej strane citoval stanovisko tretej osoby o tom, že takéto konanie nemožno postihnúť, vzhľadom na absentujúcu legislatívu (t. j. pre chýbajúcu právnu úpravu ). Autor článku mal zjavne pri hodnotení „protiprávnosti“ konania navrhovateľa 1/ v súvislosti s donosením a porodením dieťaťa náhradnou matkou za odplatu na mysli skutočnosť, že (nielen) navrhovateľ 1/ za svoje konanie nebude niesť trestnú zodpovednosť. Z nasledujúcej vety vyššie uvedeného odseku plynie, že uloženie trestu nie je možné z dôvodu chýbajúcej legislatívy, ktorá by v slovenskom   právnom   poriadku   také   veci   (t.   j.   surogátne   materstvo)   upravovala.   Z uvedeného textu je zrejmý rozpor spočívajúci v tom, že pokiaľ nejaké konanie nie je z trestného   hľadiska   právne   regulované   (t.   j.   upravené),   potom   nemôže   byť   z   hľadiska trestného   ani   protiprávne   a   teda   nemôže   byť   (z   hľadiska   trestného   práva)   postihnuté trestom.   V   odôvodnení   tohto   rozhodnutia   už   bolo   skonštatované,   že   slovenská   právna úprava (Zákon o rodine), by takéto konanie (zmluvu o náhradnom materstve) sankcionovala neplatnosťou, a to absolútnou (§ 82 ods. 2 Zák. o rod., § 39 Obč. zák.). Pri vyhodnocovaní spomínaného rozporu je nutné vziať do úvahy, že autorom článku bol novinár, ktorý sám nemusí   disponovať   odborným   vzdelaním   v   oblasti,   ktorej   sa   v   článku   posudzovaná problematika týkala, ako aj možných s problematikou súvisiacich súvislostí, rovnako tak aj skutočnosť,   že   denník   Nový   čas   nepatrí   medzi   odbornú   tlač   (ktorá   má   iné   nároky   na presnosť vyjadrovania), ale je bežným periodikom, určeným širokej verejnosti. V takých prípadoch je potrebné (ako už judikoval napr. Najvyšší súd ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 30 Cdo 2796/2005 zo dňa 31. 8. 2006), akceptovať ako prípustné aj určité zjednodušenie, príp. skreslenie tvrdení autora v texte, bez toho, aby tieto znamenali zásah do osobnostných práv   dotknutej   fyzickej   osoby.   Z   tohto   pohľadu   (ako   čiastočného   zjednodušenia či skreslenia) možno podľa názoru odvolacieho súdu akceptovať aj namietaný rozpor ako nepresnosť   vo   vyjadrení   autora   článku,   avšak   bez   dopadu   na   osobnostné   práva navrhovateľa 1/. Uvedená nepresnosť totiž nič nemenila na tom, že podstata podávaných informácií, na ktorých bol založený inkriminovaný článok, bola pravdivá.

Súd prvého stupňa náležité zistil skutkový stav veci (§ 153 ods. 1 O. s. p.), vec správne posúdil po právnej stránke. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).»

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovorelevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokova obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania.   Pretoodôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkovýa právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdukonštatuje,   že   krajský   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   dostatočne.   Dal   jasnúa zrozumiteľnú   odpoveď   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiaces predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené. Takto krajský súd podrobnea jasne vysvetlil, z akých dôvodov dospel k záveru, že uverejnením článku a fotografiísťažovateľa   nedošlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   súkromie,   ako   aj   to,z akých   dôvodov   bolo   použitie   fotografie   sťažovateľa   pokryté   zákonnou   spravodajskoulicenciou.   Odôvodnenie   jeho   rozhodnutia   preto   spĺňa   všetky   požiadavky   vyplývajúcezo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniusúdneho rozhodnutia, a to aj vo svetle obsahu a dôvodov skoršieho zrušujúceho nálezuústavného súdu sp. zn. III. ÚS 351/2012 z 15. januára 2014.

Pokiaľ sťažovateľ argumentuje ústavne nesúladnou aplikáciou ustanovení o ochraneosobnosti v Občianskom zákonníku, ktorou bol popretý ich účel zmysel, keď ich aplikácioudospel krajský súd k záveru, podľa ktorého vo veci sťažovateľa bolo potrebné uprednostniťprávo žalovaného na slobodu prejavu pred právom sťažovateľa na ochranu jeho súkromia,ani tomuto tvrdeniu sťažovateľa nemožno prisvedčiť.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie   je   chrániť   občana   pred   skutkovými   omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániťho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

S ohľadom na uvedené zaoberal sa preto ústavný súd otázkou, či krajský súd svojímrozhodnutím nepoprel účel, zmysel a princípy výkladu právnych predpisov (v tomto prípadeustanovení o ochrane osobnosti v Občianskom zákonníku) v súlade s ústavnoprávnymipožiadavkami.

Ako vyplýva z čl. 16 ústavy (a obdobne z čl. 8 dohovoru), právo na súkromie nemáabsolútnu povahu. Jeho relatívna povaha je daná tým, že ním chránené záujmy sa dostávajúdo kolízie s inými ľudskými právami, najmä so slobodou prejavu (kolízia dvoch ústavougarantovaných práv). Neoprávneným zásahom do súkromia fyzickej osoby môže byť nielenrozširovanie údajov z jej súkromného života, ale aj vyhotovenie a uverejnenie podobiznífyzickej   osoby   a   obrazových   záznamov   podoby   fyzickej   osoby   (§   12   Občianskehozákonníka). Pre aplikáciu zákonnej spravodajskej licencie musí však byť verejný záujemna použití fotografie nielen oprávnený, ale aj aktuálny a navyše použitie podobizne v rámcizákonnej licencie nesmie byť v rozpore s takými jej záujmami, ktoré treba bezpodmienečnerešpektovať, pričom musí byť súčasne primerané (t. j. forma, obsah, rozsah a spôsob použitiazodpovedajú účelu zákonnej licencie).

Pri riešení kolízie práva na slobodu prejavu novinára a práva na súkromie súdna praxvychádza z ustálených kritérií – status osoby, do ktorej osobnostných práv bolo zasiahnuté;obsah a forma prejavu; status autora prejavu; úmysel, cieľ a motív autora prejavu.

Ako vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vo vzťahu k statusu osoby,do   ktorej   osobnostných   práv   bolo   zasiahnuté,   považoval   krajský   súd   za   významné,že sťažovateľ sám upriamil pozornosť na svoju snahu stať sa biologickým otcom spôsobom,ktorý   bol   uvedený   i   v   článku,   uverejnením   vlastného   inzerátu   v   denníku   PRAVDA.Je pritom nerozhodné, že tento inzerát priamo neodhaľoval identitu sťažovateľa, pretože bezjeho   uverejnenia   by   zjavne   nebol   uverejnený   ani   článok   žalovaného.   Rovnakoza nepochybný považuje ústavný súd aj záver krajského súdu, podľa ktorého spôsob, akýmsa sťažovateľ chcel stať otcom, nie je súladný s právnym poriadkom Slovenskej republiky.Tu nie je významné, či v krajine, v ktorej sťažovateľ dlhodobo žije, by takéto konanie bolodovolené, a ani to, či sťažovateľ právny poriadok Slovenskej republiky poznal alebo nie.Z hľadiska   obsahu   a   formy   prejavu   (článku)   bol   článok   žalovaného   síce   nepochybneexpresívny,   otvorený   a   kritický,   avšak   pokiaľ   odhaľoval   okolnosti   súkromného   životasťažovateľa,   nerobil   tak   bezúčelne.   Článok   prispel   do   aktuálne   prebiehajúcej   verejnejdiskusie. Pokiaľ bola v článku uverejnená aj podobizeň sťažovateľa, aj ústavný súd je tohonázoru, že jej použitie bolo kryté zákonnou spravodajskou licenciou. Aktuálnosť obsahučlánku   nebola   daná   tým,   že   žalovaný   preberal   údaje   iného   média   a   bezprostredne   ichuverejnil, ale tým, že verejnosť mohla o tejto téme diskutovať až po odvysielaní reportáževerejnoprávnou televíziou, pretože dovtedy zverejnené údaje neboli známe. Nie je totižvždy rozhodujúce, kedy fotografia (podobizeň) časovo vznikla, významným môže byť aj to,aký časový úsek uplynul od momentu, kedy sa údaje stali verejne dostupnými (kedy prvýraz   sa   prvé   médium   o   udalosti,   ktorá   je   predmetom   informovania,   mohlo   dozvedieť).Rovnako relatívne je možné uvažovať, tak ako to robí sťažovateľ, či uverejnený text je(podľa žurnalistických kritérií) ako celok publicistikou alebo spravodajstvom. Tu môže byťvýznamným   aj   to,   že   publicistika   sa   rozvíja   na   už   spravidla   dlhšie   verejne   známychzákladných skutkových okolnostiach (a odhaľuje vzájomné súvislosti a doplňujúce fakty),kým spravodajstvo prináša informácie primárne s cieľom oboznamovať čitateľa s novýmizákladnými skutkovými okolnosťami diania v spoločnosti. To nevylučuje ani ich doplneniev spravodajstve hodnotiacimi úsudkami, hoci tie sú typické práve pre publicistiku. Pokiaľide o status autora prejavu, ten je daný jeho postavením novinára a povinnosťou verejnosťinformovať o veciach verejného záujmu (ku ktorým téma surrogačného materstva patrí, takako to uviedol aj krajský súd). Vo vzťahu k úmyslu, cieľu a motívu autora prejavu okrem užv rozsudku krajského súdu uvedených záverov je vhodné poukázať na to, že v konaní nebolpreukázaný zlý úmysel žalovaného, teda jeho snaha poškodiť sťažovateľa či dehonestovať hov   spoločnosti.   Ani   rozsah   žalovaným   uverejnených   údajov   zo   súkromia   sťažovateľaneprekročil hranice dané témou článku.

Ústavný súd už v minulosti viackrát judikoval, že základné práva obsiahnuté v ústavevykladá v intenciách dohovoru, teda v intenciách judikatúry Európskeho súdu pre ľudsképráva. Tak to je aj v súvislosti s danou problematikou.

Vo veci sťažovateľa nie je sporné, že k zásahu do jeho práva na súkromie došlov súlade s kritériom legality (k zásahu došlo na základe zákona) i legitímnosti (k zásahudošlo   pre   účely   niektorého   zo   záujmov   podľa   čl.   8   ods.   2   dohovoru).   Pokiaľ   ideo proporcionalitu   zásahu   (že   zásah   bol   v   demokratickej   spoločnosti   nevyhnutný),   t.   j.adekvátne   vyváženie   dvoch   navzájom   si   konkurujúcich   záujmov,   na   jednej   stranespoločenského záujmu, na druhej strane záujmu na ochrane práv jednotlivca na súkromie, ajtu je s poukazom na dôvody rozhodnutia krajského súdu, ako aj už uvedené dôsledkyaplikácie   kritérií   pre   vyhodnocovanie   stretu   dvoch   práv   zrejmé,   že   vyhodnotenieproporcionality krajským súdom nevybočilo z ústavne akceptovateľných medzí.

Ústavný súd preto dospel k záveru, podľa ktorého krajský súd vo veci sťažovateľasvojím rozhodnutím naplnil princíp, podľa ktorého bol povinný postupovať pri nachádzanípráva tak, aby rešpektoval skutočný zmysel a podstatu základných (a aj jednoduchých) právzúčastnených osôb, nepostupoval prísne formalisticky a takto neumožnil priechod zjavnejnespravodlivosti.

Kontrolou   zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   dotknutých   ustanovení   právnehoporiadku   krajským   súdom   so   sťažovateľom   označenými   ustanoveniami   ústavy   dospelústavný   súd   k   záveru,   že   je   vylúčené,   aby   rozsudkom   krajského   súdu   mohlo   dôjsťk porušeniu sťažovateľom označených práv.

Iba   to,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   krajského   súdu   vyjadreným   v   napadnutomrozsudku   nestotožňuje,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok   prijateľnosti   jehosťažnosti.

S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015